Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 203/2016
PDF · 169.49 KB
No categories available
III. ÚS 203/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. apríla 2016
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Lawyer Partners a. s., Prievozská 37,
Bratislava, zastúpenej Advokátskou kanceláriou Chabadová, s. r. o., Pri starej prachárni 13,
Bratislava, konajúcou prostredníctvom konateľky a advokátky Mgr. Ľubice Pavelkovej
Chabadovej, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu
Veľký Krtíš v konaní vedenom sp. zn. 9 Ro 189/2013, a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti Lawyer Partners a. s. o d m i e t a pre nedostatok
právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. októbra
2015 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Lawyer Partners a. s., Prievozská 37,
Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách len „sťažovateľ“), zastúpenej Advokátskou
kanceláriou Chabadová, s. r. o., Pri starej prachárni 13, Bratislava, prostredníctvom
ktorej koná jej konateľka a advokátka Mgr. Ľubica Pavelková Chabadová, vo veci
namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Veľký Krtíš (ďalej len „okresný súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Ro 189/2013 ( ďalej aj „napadnuté konanie“).
Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uvádza:
«Sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu doručil Okresnému súdu
Veľký Krtíš dňa 31. 3. 2006 a 24. 7. 2006 žaloby na vydanie platobných rozkazov vrátane
príloh, pričom v zmysle § 42 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (Podanie možno urobiť
písomne, ústne do zápisnice, elektronickými prostriedkami podpísané zaručeným
elektronickým podpisom podľa osobitného zákona...) uvedené podanie sťažovateľ urobil
elektronickými prostriedkami podpísané zaručeným elektronickým podpisom podľa
osobitného zákona (t. j. zákona č. 215/2002 Z. z. o elektronickom podpise a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). Spolu so žalobami na vydanie
platobných rozkazov vrátane príloh sťažovateľ na Okresný súd Veľký Krtíš zároveň doručil
„Sprievodný list k návrhu“, v ktorom informoval Okresný súd Veľký Krtíš o svojom podaní
na DVD − nosičoch. Na uvedené podanie reagoval Okresný súd Veľký Krtíš listom, ktorým
sťažovateľovi oznamuje, že mu vracia „DVD nosič obsahujúci elektronické dokumenty
podpísané zaručeným elektronickým podpisom, keďže súdy Slovenskej republiky, teda aj
Okresný súd vo Veľkom Krtíši nemá k dispozícii elektronickú podateľňu, a teda nie sú
splnené podmienky osobitného zákona na prijímanie podania elektronickou formou,
prostredníctvom zaručeného elektronického podpisu podľa osobitných predpisov“. Na tento
list reagoval sťažovateľ listom, v ktorom uvádza, že „Sprievodný list k návrhu“ nie je
samozrejme podaním podľa § 42 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku. Ako už
zo samotného názvu (a aj obsahu) tohto listu nepochybne vyplýva, ide len o sprievodný list
k návrhu, pričom návrhy na začatie konania (t. j. žaloby na vydanie platobných rozkazov)
sú zaznamenané v elektronickej podobe na DVD nosiči. Sťažovateľ už v sprievodnom liste
k návrhu zároveň uviedol (čo bolo a je samozrejmé možné zistiť aj po otvorení súborov
zaznamenaných na príslušnom DVD nosiči), že predmetné podanie urobené elektronickými
prostriedkami (t. j. na DVD nosiči) je podpísané zaručeným elektronickým podpisom podľa
osobitného zákona a opatrené časovou pečiatkou podľa osobitného zákona. Sťažovateľ
v ďalšom konštatoval, že podanie bolo urobené v súlade s ust. § 42 ods. 1 Občianskeho
súdneho poriadku a zároveň bolo riadne doručené (31. 3. 2006, 24. 7. 2006), preto v zmysle
§ 82 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku uvedený deň považuje sťažovateľ za deň začatia
konania, pretože toto je deň, kedy došiel Okresnému súdu Veľký Krtíš návrh na jeho
začatie... Sťažovateľ informoval Okresný súd Veľký Krtíš, že považuje za nevyhnutné
poukázať na zásadu hospodárnosti občianskeho súdneho konania a tú skutočnosť, že urobiť
podanie elektronickými prostriedkami podpísané zaručeným elektronickým podpisom podľa
osobitného zákona je možné od 01. 05. 2002 (t. j. 4 roky!!!) a nie je vinou sťažovateľa, že
Okresný súd Veľký Krtíš nemá vytvorené podmienky na prijímanie takých podaní.
Sťažovateľ ďalej zdôraznil, že Občiansky súdny poriadok považuje všetky spôsoby podania
za rovnocenné a zo žiadneho ustanovenia nevyplýva, že by písomné podanie malo byť pred
ostatnými spôsobmi uprednostňované, resp. zvýhodňované...
Sťažovateľ teda dodržal zákonom ustanovený postup a urobil podanie v súlade
so zákonom, a to elektronickými prostriedkami podpísanými zaručeným elektronickým
podpisom, pričom splnil všetky naňho kladené požiadavky, ktoré súvisia so zaručeným
elektronickým podpisom, a napriek tomu jeho podanie nebolo súdom prijaté...
Sťažovateľ podal na Ústavný súd Slovenskej republiky sťažnosť, kde žiadal Ústavný
súd Slovenskej republiky, aby svojím nálezom konštatoval porušenie ústavného práva
sťažovateľa.»
Ústavný súd nálezom sp. zn. II. ÚS 148/08 z 24. júna 2008 (ďalej len „nález
ústavného súdu z 24. júna 2008“) vyslovil porušenie základného práva sťažovateľky
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru neprijatím jej podania z 24. júla 2006 urobeného elektronickou
formou a podpísaného zaručeným elektronickým podpisom. Okresnému súdu prikázal
konať vo veci podania sťažovateľky z 24. júla 2006 urobeného elektronickou formou
a podpísaného zaručeným elektronickým podpisom podľa príslušných ustanovení
Občianskeho súdneho poriadku. Ústavný súd v relevantnej časti odôvodnenia nálezu
z 24. júna 2008 uviedol: „Vzhľadom na to, že ústavný súd vyslovil porušenie základného
práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,
bolo v záujme účinnej ochrany jej práv, aby sa v zmysle čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3
písm. d) zákona o ústavnom súde obnovil stav pred porušením označených práv
sťažovateľky. Preto ústavný súd vydal okresnému súdu príkaz, aby vo veci jej podania
z 24. júla 2006 opätovne konal podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho
poriadku (bod 2 výroku nálezu).
V súlade s týmto príkazom bude povinnosťou okresného súdu opätovne sa zaoberať
podaním sťažovateľky z 24. júla 2006 ako návrhom na začatie konania, ktorý bol urobený
zákonom ustanovenou formou, a postupovať vo vzťahu k nemu podľa príslušných
ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, pričom právne účinky tohto podania zostanú
zachované s účinnosťou ku dňu jeho podania. Na tomto zásadnom závere nemôže nič
zmeniť prípadná okolnosť, že z technických príčin okresný súd nebude môcť podanie
sťažovateľky zaevidovať spätne ku dňu jeho doručenia. I tak bude povinnosťou okresného
súdu vychádzať z toho, že podanie bolo doručené s účinkami pôvodného doručenia.“
Sťažovateľka ďalej uvádza:
«Sťažovateľ Okresnému súdu Veľký Krtíš doručil opätovne podania, o ktorých
Ústavný súd Slovenskej republiky rozhodol vyššie citovaným Nálezom. V súlade
s vysloveným názorom tohto súdu mal a má sťažovateľ za to, že účinky podania zostali
zachované s účinnosťou ku dňu jeho podania, t. j. s účinnosťou ku dňu 24. 7. 2006...
V obdobných, resp. skutkovo totožných konaniach sa rozhodovalo aj na Európskom
súde pre ľudské práva v Štrasburgu. Tento súd dňa 16. 6. 2009 o sťažnosti žalobcu
č. 54252/07 (táto konkrétne sa týkala Okresného súdu Veľký Krtíš), 3274/08, 3377/08,
3505/08, 3526/08, 3741/08, 3786/08, 3807/0807, 3824/08, 15055/08, 29548/08, 29551/08,
29552/08, 29555/08, 29557/08 jednomyseľne rozhodol Rozsudkom okrem iného o tom, že
prišlo k porušeniu článku 6 ods. 1 Dohovoru. Inými slovami, Európsky súd pre ľudské
práva jednomyseľne rozhodol, že Okresný súd porušil žalobcovi právo na spravodlivé súdne
konanie.
Žalobca Okresnému súdu Veľký Krtíš doručil opätovne podania, o ktorých Európsky
súd pre ľudské práva rozhodol Rozsudkom tak, že Okresný súd Veľký Krtíš porušil právo
žalobcu na spravodlivé súdne konanie. V súlade s rozhodovacou praxou Ústavného súdu
v totožných veciach mal a má žalobca za to, že účinky podania zostali zachované
s účinnosťou ku dňu jeho podania, t. j. s účinnosťou ku dňu 31. 3. 2006...
Okresný súd Veľký Krtíš sa nestotožnil s tvrdením sťažovateľa, že ide
o „znovudoručenie“ návrhov na vydanie platobných rozkazov podaných na tento súd dňa
31. 3. 2006 a 24. 7. 2006... Preto vyzval sťažovateľa na zaplatenie súdneho poplatku
a zároveň sťažovateľa poučil, že v prípade jeho nezaplatenia konanie zastaví. Konanie
pre nezaplatenie súdneho poplatku zastavil. Sťažovateľ sa vo veci odvolal.»
Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) uznesením potvrdil
zastavenie napadnutého konania okresného súdu s odôvodnením, že sťažovateľka žiadnym
spôsobom hodnoverne nepreukázala svoje tvrdenie o totožnosti návrhu na začatie konania
z 31. marca 2006 a 24. júla 2006 s návrhmi doručenými okresnému súdu v roku 2013.
Ústavný súd z príloh sťažnosti zistil, že sťažovateľka sa domáhala ochrany svojich
práv i podaním dovolaní proti uzneseniam krajského súdu, ktoré však dovolací súd
odmietol.
Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľka domáha, aby ústavný
súd nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo spoločnosti Lawyer Partners a. s... domáhať sa zákonom
ustanoveným spôsobom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky v spojení s právom na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Veľký
Krtíš porušené bolo.
2. Okresnému súdu Veľký Krtíš prikazuje, aby na základe týchto podaní pokračoval
v konaniach (príloha menný zoznam konaní tejto sťažnosti)...“
Sťažovateľka sa domáha tiež priznania primeraného finančného zadosťučinenia
a úhrady trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie
sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané
oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
V uvedenom článku ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný
súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami
iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.
Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky
nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že
ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ
môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy,
prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym
orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej
prerokovanie (napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05,
IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio
inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných
orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53
ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).
Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov
ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní
o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
Sťažovateľka sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu bez toho,
aby výslovne uviedla, o ktoré konanie ide, v 2 bode petitu ďalej žiada, aby ústavný súd
okresnému súdu prikázal, „aby na základe týchto podaní pokračoval v konaniach (príloha
menný zoznam konaní tejto sťažnosti)“, pričom formulácia „na základe týchto podaní“ je
nezrozumiteľná a neurčitá, a preto petit sťažnosti v tejto časti je nevykonateľný. Ústavný
súd z dôvodov procesnej ekonómie upustil od výzvy adresovanej právnej zástupkyni
sťažovateľky na odstránenie uvedených nedostatkov petitu sťažnosti a ustálil predmet
týchto konaní tak, ako je uvedený v záhlaví tohto rozhodnutia, pretože ani prípadné
odstránenie uvedených nedostatkov petitu by za žiadnych okolností nemohlo viesť k inému
rozhodnutiu o tejto sťažnosti.
Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľka využila svoje právo podať proti
namietanému postupu v napadnutého konania okresného súdu odvolanie, o ktorom
bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Krajský súd o odvolaní
podanom sťažovateľkou proti uzneseniu vydanom v rámci napadnutého konania okresného
súdu rozhodol v konaní vedenom týmto súdom pod sp. zn. 13 Co 418/2013. Právomoc
krajského súdu rozhodnúť o odvolaniach sťažovateľky v danom prípade vylučuje právomoc
ústavného súdu.
Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci
na jej prerokovanie.
Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi
sťažovateľky.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. apríla 2016