Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 335/2016
PDF · 182.68 KB
No categories available
II. ÚS 335/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. apríla 2016 v senáte
zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily
Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej
spoločnosti AUTO-GUMA, s. r. o., Snežienková 5, Košice, právne zastúpenej advokátom
JUDr. Tiborom Šafárikom, Advokátska kancelária, Štúrova 20, Košice, vo veci
namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Banskej
Bystrici sp. zn. 41 Cob 339/2013 z 19. júna 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti AUTO-GUMA, s. r. o., o d m i e t a pre nesplnenie
zákonom predpísaných náležitostí.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. augusta
2014 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti AUTO-GUMA, s. r. o. (ďalej len
„sťažovateľka“), doplnená podaním doručeným ústavnému súdu 1. júna 2015, vo veci
namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.
41 Cob 339/2013 z 19. júna 2014 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).
2. Sťažnosť je písaná stručným až úsporným štýlom, bez širšej argumentácie
a sťažovateľka v nej uviedla toto:
«Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom č. 41Cb 339/2013 z 19. júna 2014
potvrdil rozsudok Okresného súdu v Banskej Bystrici č. 64Cb 225/2010-610 zo dňa 4. júna
2013, ktorým bol zamietnutý môj návrh na zaplatenie 90.000 eur ako náhrady investícií do
prenajatej nehnuteľnosti.
Súdy svoje rozhodnutia založili na názore, že navrhovateľovi chýba aktívna
legitimácia (vecná) na vymáhanie nároku vzhľadom na formálne vadný doklad. Týmto
dokladom je Zmluva o predaji podniku, podľa súdov neplatná. Preto na novú firmu
neprešlo žalovateľné právo, resp. nárok.
Tento názor však nie je v súlade s dikciou § 476 ods. 1 a nasl. Obchodného
zákonníka. Súdom „chýbali“ prílohy, na ktoré sa zmluva odvoláva, pričom sa súčasne tvrdí,
že z jej obsahu nevyplýva, že „... by súčasťou prevádzaného podniku boli aj iné práva a iné
majetkové hodnoty...“ Podľa zaradenia tejto vety do celkového kontextu mal (odvolací) súd
zrejme na mysli vadu, spočívajúcu v neuvedení žalovanej sumy medzi aktíva. Nevidím totiž
žiadny zákonný dôvod sankcionovania nepredloženia príloh, keď na to nebol dôvod.
Na komplexné posúdenie prejudiciálnej otázky platnosti zmluvy jednak nestačí povrchné
skúmanie, najmä však navrhovateľ si nevyhnutne v čase prevodu nemusel byť svojho nároku
vedomý: Stačilo sa o ňom dozvedieť (za splnenia ostatných podmienok) v premlčacej lehote
po skončení nájmu (§ 667 ods. 1 OZ).
Odvolací súd v rozpore s právnou praxou nereagoval na konkrétnu námietku
v odvolaní ohľadne rigídneho formalizmu pri hodnotení zmlúv príslušnými orgánmi.
V súdenej veci naviac nešlo o spor o platnosť zmluvy, keď naviac nemal s jej obsahom
problém príslušný registrový úrad.
Účastníci viedli medzi sebou dlhotrvajúci dialóg o veci, čiastočne na stretnutiach,
čiastočne korešpondenčné. Posledným „výstupom“ bol pripojený návrh na vyrovnanie
vypracovaný odporcom, no pre personálne zmeny nezavŕšený. Pridlhá doba „vybavovania“
napokon viedla k podaniu návrhu na vydanie platobného rozkazu. Za splnenú podmienku
jeho podania bola a je považovaná listina, resp. list zo dňa 13.11.2009 zn. 1GR PRAV/09,
spĺňajúci parametre ustanovenia § 323 Obchodného zákonníka. Zákon nebráni tomu, aby
takéto „uznanie“ obsahovalo bez sankcie neplatnosti text, významom či už súvisiaci, alebo
aj nie. Na tento doklad naväzovali ďalšie. Nepredkladám ich ako dôkazy, keďže to OSP
vylučuje. V presvedčení, že „uznanie“ nepotrebuje ďalšiu nepriamu podporu som ich
nepripojil v čase aktuálnom. V každom prípade však predstavujú konsenzus vo chvíli ich
vypracovania, záväzný aj v budúcnosti.
Podľa vyššie citovaného ustanovenia súd „... starostlivo prihliada na všetko, čo za
konania vyšlo najavo...“. Na spomínaný doklad som odvolací súd opäť upozornil. Bolo
preto jeho povinnosťou zaujať stanovisko vlastné a vytknúť absenciu stanoviska súdu
prvostupňového. Kogentná povaha ustanovenia končí, resp. je vyčerpaná uvedením dôvodu
a výšky pohľadávky. Zvyšok ide na vrub neformálnosti obchodných vzťahov, ktorú
Obchodný zákonník akceptuje.
Ustanovenie § 323 Obchodného zákonníka pripúšťa (podľa komentára) námietku, že
dlh v čase uznania neexistoval (a contrario za „...predpokladá sa ...!) muselo by však ísť
o prijateľný dôvod, medzi ktoré nemôže patriť -vzhľadom na známe okolnosti prípadu -
hodnotenie zmluvy o predaji podniku. Prednosť dostávajú ustanovenia o právnych úkonoch
(§ 266 a nasl. Obchodného zákonníka ). A keďže išlo o právny úkon dvojstranný, aj § 268.
Už skôr v odvolaní som uviedol, že účastníci sa správali spôsobom, potvrdzujúcim
kontinuitu práv a záväzkov bez ohľadu na sekundárne formality.
Európsky súd pre ľudské práva i Ústavný súd SR sa v mnohých svojich
rozhodnutiach venujú obsahovej stránke odôvodnení rozsudkov. Nie všetko totiž, ako to
súdy rady prezentujú, patrí do „argumentačného inštrumentaria”, reprezentovaného o.i.
vecou Van de Hurk vs. Holandsko, podľa ktorého nemôže byť povinnosť súdu uviesť dôvody
svojho rozhodnutia chápaná tak, že vyžaduje odpoveď na každý argument. Som
presvedčený, že uznanie dlhu si vyžaduje uviesť, prečo sa neuznáva. Podľa názoru,
uvedenom v náleze I. ÚS 114/08, zakladá tento nedostatok vadu na preskúmateľnosti
rozhodnutia. V podobnom, alebo rovnakom duchu sa vyjadrujú aj nálezy Ústavného súdu
SR III. ÚS 153/07, I. ÚS 236/06, III. ÚS 44/2011 a iné, ako aj rozsudky ESĽP napr. Kraska
vs. Švajčiarsko, Ruiz Torija vs. Španielsko, Yanakiev vs. Bulharsko, Higgins vs. Francúzsko
a iné.
Do obrazu patologického uplatňovania zásady vigilatibus iuris v protiklade
k prostému princípu materiálnej spravodlivosti patrí napadnuté rozhodnutie popri
nespornom fakte, že odporca zásluhou navrhovateľa prenajíma lukratívne priestory,
predtým totálne zdevastované.
Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR má každý právo na súdnu ochranu v jeho veci. Právo
na spravodlivý proces zaručuje čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Všeobecné súdy svojím postupom
a rozhodnutiami tieto základné ľudské práva porušili.
Z postavenia a úloh Ústavného súdu, konkretizovaných jeho judikatúrou vyplýva, že
nie je opravnou inštitúciou v rámci hierarchie všeobecných súdov (napr. I. ÚS 31/05).
Výnimku tvoria prípady, kedy po preskúmaní rozhodnutia všeobecného súdu, prípadne
v jeho konaní dôjde k vadám, kvalifikovateľným ako porušenie základných práv. Vtedy sú
preskúmaniu podrobené ako otázky skutkové, tak právne závery. Ak sa skonštatuje ich
arbitrárnosť, zásah Ústavného súdu je opodstatnený (IV. ÚS 43/04). Ako už bolo uvedené,
medzi ústavoprávne požiadavky patrí riadne, zrozumiteľne a logicky zdôvodnené
rozhodnutie. Prostý nesúhlas účastníka s výsledkom konania nie je pravdaže sám osebe
postačujúcim dôvodom na jeho zmenu. Na strane druhej nemožno akceptovať stav, keď sa
rozsudok nevyjadrí k otázke, resp. argumentu, ktorý má potenciál byť rozhodujúcim. V tejto
veci chýba čo i len všeobecná protiargumentácia či už protistrany alebo súdu! Pritom
písomne doložený fakt bol formulovaný „... dostatočne jasným a presným spôsobom...“
a bol nanajvýš „... konkrétny ...“ (Ruis Torija vs. Španielsko, Pronina vs. Ukrajina).
Opätovne zdôrazňujem, že i keď nebol v priebehu konania v centre pozornosti pre zbytočné
pristúpenie na odťažitú polemiku o nerozhodujúcich otázkach, bol jediným argumentom
a podkladom pre začatie konania. Beriem pritom na vedomie, že Ústavný súd nemá dôvod
hodnotiť dôkaz po stránke jeho hmotno-právnej závažnosti. To je - zanedbaná - úloha súdov
všeobecných.»
3. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom:
„Vysloví porušenie základného práva sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru rozsudkom Krajského súdu v Banskej
Bystrici č. 41Cob 339/2013 z 19. júna 2014-07-31
Zruší napadnutý rozsudok a vráti vec Krajskému súdu v Banskej Bystrici na ďalšie
konanie
Prizná sťažovateľke právo na náhradu trov konania.“
II.
4. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané
náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený.
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov.
III.
5. Bez potreby bližších doktrinálnych záverov k označeným ústavným právam
sťažovateľky alebo citovania právnych záverov krajského súdu obsiahnutých v napadnutom
rozsudku je potrebné konštatovať, že sťažnosť nie je argumentačne koncipovaná tak, aby sa
z nej dalo vyvodiť, aké závery krajského súdu mali poškodiť sťažovateľku na jej
procesných ústavných právach.
5.1 Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa
ústavnému súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva,
prípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha,
odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ
(navrhovatelia) alebo jeho (ich) zástupca.
5.2 V sťažnosti absentuje minimálna argumentácia, relevantné námietky
a prezentovanie súvislostí týkajúcich sa porušenia ústavných práv konkrétnymi právnymi
závermi krajského súdu v napadnutom rozsudku. Uvedené odôvodňuje záver ústavného
súdu o odmietnutí sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nesplnenie
zákonom predpísaných náležitostí.
6. Ústavný súd už len na poli obiter dicta dopĺňa, že pri predbežnom prerokovaní
sťažnosti neušlo jeho pozornosti, že v sťažovateľkinej veci boli prítomné aj iné dôvody
odmietnutia sťažnosti.
6.1. Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom ochranu základných
práv a slobôd poskytuje v zmysle ústavy primárne všeobecné súdnictvo („ak o ochrane
týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a ústavný súd až subsidiárne.
6.2 Z princípu subsidiarity vyplýva, že ústavný súd poskytuje ochranu základným
právam a slobodám iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné
súdy. Ústavný súd sa pri skúmaní podmienok konania o sťažnosti riadi zásadou, že
všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je
ochrana základných práv a slobôd poskytovaná ústavným súdom prostredníctvom ústavou
a zákonom o ústavnom súde upraveného konania o sťažnosti subsidiárna a nastupuje až
vtedy, ak o tejto ochrane nerozhodujú všeobecné súdy (porov. mutatis mutandis
II. ÚS 13/01, IV. ÚS 102/09). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí,
že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu
dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť
odmietnuť (porov. I. ÚS 20/02, III. ÚS 152/03).
6.3 Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak
sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na
ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov.
6.4 Z kusej argumentácie sťažovateľky uvedenej v sťažnosti možno vyčítať, že
sťažovateľka namieta arbitrárnosť prijatých záverov (odôvodnenia) krajského súdu
v napadnutom rozsudku.
6.5 Na tomto mieste sa žiada konštatovať, že ústavný súd rešpektuje koncepciu
opravných prostriedkov, tak ako si ju nastaví Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj
„najvyšší súd“), ak je to v medziach ústavy (porov. II. ÚS 398/08). Ústavný súd poukazuje
predovšetkým na skutočnosť, že v čase rozhodovania krajského súdu a podania sťažnosti
ústavnému súdu bol judikatúrny stav k otázke prípustnosti dovolania taký, že časť senátov
najvyššieho súdu akceptovala (silnú) nepreskúmateľnosť napadnutých rozhodnutí pre
nedostatok odôvodnenia ako dovolací dôvod podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho
poriadku (porov. II. ÚS 647/2014, bod 23; porov. Gyarfáš, J. Zakladá nedostatočné
odôvodnenie rozhodnutia odňatie možnosti konať pred súdom? Lexfórum 27. októbra 2014,
dostupné na http://www.lexforum.sk/512), avšak iné senáty zastávali opačný právny názor.
6.6 Ústavný súd nechce artikulovať sympatie k jednému alebo druhému z právnych
názorov senátov najvyššieho súdu, ale v situácii, keď väčšina najvyššieho súdu rozhodovala
rozdielne od 17 rokov starého, hoc zjednocujúceho a možno dogmaticky správneho
rozhodnutia č. R 111/98, bolo namieste v záujme právnej istoty účastníkov konaní pred
všeobecnými súdmi [v smere jasného zodpovedania otázky možnosti podať z dôvodu
namietaného arbitrárneho odôvodnenia dovolanie opierajúce sa o § 237 písm. f)
Občianskeho súdneho poriadku] hľadanie riešenia v pracovniach najvyššieho súdu, keďže
ústavný súd nemôže zjednocovať nekonzistentnú judikatúru najvyššieho súdu. Tak sa aj
stalo a najvyšší súd prijal stanovisko občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky 3. decembra 2015 č. 2/2016 (publikované v Zbierke stanovísk
najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky), podľa ktorého
„nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/
Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia
neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť
o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho
súdneho poriadku.“.
6.7 V zmysle už popísaných konklúzií možno uzavrieť, že právny poriadok
Slovenskej republiky [t. j. s ohľadom na dovolací dôvod podľa § 237 písm. f) Občianskeho
súdneho poriadku v spojení s v tom čase nejednotnou judikatúrou najvyššieho súdu
k aplikácii tohto dovolacieho dôvodu] poskytoval sťažovateľke účinný právny prostriedok
ochrany jej základných práv a slobôd, ktorý mohla vzhľadom na v tom čase
nejednoznačnosť judikatúry najvyššieho súdu k dovolaciemu dôvodu podľa § 237 písm. f)
Občianskeho súdneho poriadku v spojení s námietkou o arbitrárnom odôvodnení
druhostupňového súdneho rozhodnutia (v sťažovateľkinej veci ide o námietku arbitrárneho
odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu) využiť (t. j. podať dovolanie). Inak
povedané, sťažnosť podaná ústavnému súdu bola podaná predčasne, keďže existoval iný
orgán verejnej moci (najvyšší súd) oprávnený poskytnúť ochranu sťažovateľkiným
základným právam a slobodám.
6.8 Vzhľadom na uvedené závery ústavný súd mohol odmietnuť sťažnosť podľa § 25
ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde aj pre jej neprípustnosť.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. apríla 2016