Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 335/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. apríla 2016 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily

Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej

spoločnosti AUTO-GUMA, s. r. o., Snežienková 5, Košice, právne zastúpenej advokátom

JUDr. Tiborom Šafárikom, Advokátska kancelária, Štúrova 20, Košice, vo veci

namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Banskej

Bystrici sp. zn. z 19. júna 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti AUTO-GUMA, s. r. o., o d m i e t a pre nesplnenie

zákonom predpísaných náležitostí.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. augusta

2014 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti AUTO-GUMA, s. r. o. (ďalej len

„sťažovateľka“), doplnená podaním doručeným ústavnému súdu 1. júna 2015, vo veci

namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 19. júna 2014 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

2. Sťažnosť je písaná stručným až úsporným štýlom, bez širšej argumentácie

a sťažovateľka v nej uviedla toto:

«Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom č. z 19. júna 2014

potvrdil rozsudok Okresného súdu v Banskej Bystrici č. -610 zo dňa 4. júna

2013, ktorým bol zamietnutý môj návrh na zaplatenie 90.000 eur ako náhrady investícií do

prenajatej nehnuteľnosti.

Súdy svoje rozhodnutia založili na názore, že navrhovateľovi chýba aktívna

legitimácia (vecná) na vymáhanie nároku vzhľadom na formálne vadný doklad. Týmto

dokladom je Zmluva o predaji podniku, podľa súdov neplatná. Preto na novú firmu

neprešlo žalovateľné právo, resp. nárok.

Tento názor však nie je v súlade s dikciou § 476 ods. 1 a nasl. Obchodného

zákonníka. Súdom „chýbali“ prílohy, na ktoré sa zmluva odvoláva, pričom sa súčasne tvrdí,

že z jej obsahu nevyplýva, že „... by súčasťou prevádzaného podniku boli aj iné práva a iné

majetkové hodnoty...“ Podľa zaradenia tejto vety do celkového kontextu mal (odvolací) súd

zrejme na mysli vadu, spočívajúcu v neuvedení žalovanej sumy medzi aktíva. Nevidím totiž

žiadny zákonný dôvod sankcionovania nepredloženia príloh, keď na to nebol dôvod.

Na komplexné posúdenie prejudiciálnej otázky platnosti zmluvy jednak nestačí povrchné

skúmanie, najmä však navrhovateľ si nevyhnutne v čase prevodu nemusel byť svojho nároku

vedomý: Stačilo sa o ňom dozvedieť (za splnenia ostatných podmienok) v premlčacej lehote

po skončení nájmu ( ).

Odvolací súd v rozpore s právnou praxou nereagoval na konkrétnu námietku

v odvolaní ohľadne rigídneho formalizmu pri hodnotení zmlúv príslušnými orgánmi.

V súdenej veci naviac nešlo o spor o platnosť zmluvy, keď naviac nemal s jej obsahom

problém príslušný registrový úrad.

Účastníci viedli medzi sebou dlhotrvajúci dialóg o veci, čiastočne na stretnutiach,

čiastočne korešpondenčné. Posledným „výstupom“ bol pripojený návrh na vyrovnanie

vypracovaný odporcom, no pre personálne zmeny nezavŕšený. Pridlhá doba „vybavovania“

napokon viedla k podaniu návrhu na vydanie platobného rozkazu. Za splnenú podmienku

jeho podania bola a je považovaná listina, resp. list zo dňa 13.11.2009 zn. ,

spĺňajúci parametre ustanovenia . Zákon nebráni tomu, aby

takéto „uznanie“ obsahovalo bez sankcie neplatnosti text, významom či už súvisiaci, alebo

aj nie. Na tento doklad naväzovali ďalšie. Nepredkladám ich ako dôkazy, keďže to

vylučuje. V presvedčení, že „uznanie“ nepotrebuje ďalšiu nepriamu podporu som ich

nepripojil v čase aktuálnom. V každom prípade však predstavujú konsenzus vo chvíli ich

vypracovania, záväzný aj v budúcnosti.

Podľa vyššie citovaného ustanovenia súd „... starostlivo prihliada na všetko, čo za

konania vyšlo najavo...“. Na spomínaný doklad som odvolací súd opäť upozornil. Bolo

preto jeho povinnosťou zaujať stanovisko vlastné a vytknúť absenciu stanoviska súdu

prvostupňového. Kogentná povaha ustanovenia končí, resp. je vyčerpaná uvedením dôvodu

a výšky pohľadávky. Zvyšok ide na vrub neformálnosti obchodných vzťahov, ktorú

akceptuje.

Ustanovenie pripúšťa (podľa komentára) námietku, že

dlh v čase uznania neexistoval (a contrario za „...predpokladá sa ...!) muselo by však ísť

o prijateľný dôvod, medzi ktoré nemôže patriť -vzhľadom na známe okolnosti prípadu -

hodnotenie zmluvy o predaji podniku. Prednosť dostávajú ustanovenia o právnych úkonoch

( a nasl. ). A keďže išlo o právny úkon dvojstranný, aj .

Už skôr v odvolaní som uviedol, že účastníci sa správali spôsobom, potvrdzujúcim

kontinuitu práv a záväzkov bez ohľadu na sekundárne formality.

Európsky súd pre ľudské práva i Ústavný súd SR sa v mnohých svojich

rozhodnutiach venujú obsahovej stránke odôvodnení rozsudkov. Nie všetko totiž, ako to

súdy rady prezentujú, patrí do „argumentačného inštrumentaria”, reprezentovaného o.i.

vecou Van de Hurk vs. Holandsko, podľa ktorého nemôže byť povinnosť súdu uviesť dôvody

svojho rozhodnutia chápaná tak, že vyžaduje odpoveď na každý argument. Som

presvedčený, že uznanie dlhu si vyžaduje uviesť, prečo sa neuznáva. Podľa názoru,

uvedenom v náleze , zakladá tento nedostatok vadu na preskúmateľnosti

rozhodnutia. V podobnom, alebo rovnakom duchu sa vyjadrujú aj nálezy Ústavného súdu

SR , , a iné, ako aj rozsudky ESĽP napr. Kraska

vs. Švajčiarsko, Ruiz Torija vs. Španielsko, Yanakiev vs. Bulharsko, Higgins vs. Francúzsko

a iné.

Do obrazu patologického uplatňovania zásady vigilatibus iuris v protiklade

k prostému princípu materiálnej spravodlivosti patrí napadnuté rozhodnutie popri

nespornom fakte, že odporca zásluhou navrhovateľa prenajíma lukratívne priestory,

predtým totálne zdevastované.

Podľa SR má každý právo na súdnu ochranu v jeho veci. Právo

na spravodlivý proces zaručuje čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Všeobecné súdy svojím postupom

a rozhodnutiami tieto základné ľudské práva porušili.

Z postavenia a úloh Ústavného súdu, konkretizovaných jeho judikatúrou vyplýva, že

nie je opravnou inštitúciou v rámci hierarchie všeobecných súdov (napr. ).

Výnimku tvoria prípady, kedy po preskúmaní rozhodnutia všeobecného súdu, prípadne

v jeho konaní dôjde k vadám, kvalifikovateľným ako porušenie základných práv. Vtedy sú

preskúmaniu podrobené ako otázky skutkové, tak právne závery. Ak sa skonštatuje ich

arbitrárnosť, zásah Ústavného súdu je opodstatnený (). Ako už bolo uvedené,

medzi ústavoprávne požiadavky patrí riadne, zrozumiteľne a logicky zdôvodnené

rozhodnutie. Prostý nesúhlas účastníka s výsledkom konania nie je pravdaže sám osebe

postačujúcim dôvodom na jeho zmenu. Na strane druhej nemožno akceptovať stav, keď sa

rozsudok nevyjadrí k otázke, resp. argumentu, ktorý má potenciál byť rozhodujúcim. V tejto

veci chýba čo i len všeobecná protiargumentácia či už protistrany alebo súdu! Pritom

písomne doložený fakt bol formulovaný „... dostatočne jasným a presným spôsobom...“

a bol nanajvýš „... konkrétny ...“ (Ruis Torija vs. Španielsko, Pronina vs. Ukrajina).

Opätovne zdôrazňujem, že i keď nebol v priebehu konania v centre pozornosti pre zbytočné

pristúpenie na odťažitú polemiku o nerozhodujúcich otázkach, bol jediným argumentom

a podkladom pre začatie konania. Beriem pritom na vedomie, že Ústavný súd nemá dôvod

hodnotiť dôkaz po stránke jeho hmotno-právnej závažnosti. To je - zanedbaná - úloha súdov

všeobecných.»

3. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom:

„Vysloví porušenie základného práva sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie

podľa SR a Dohovoru rozsudkom Krajského súdu v Banskej

Bystrici č. z 19. júna 2014-07-31

Zruší napadnutý rozsudok a vráti vec Krajskému súdu v Banskej Bystrici na ďalšie

konanie

Prizná sťažovateľke právo na náhradu trov konania.“

II.

4. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané

náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený.

Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

III.

5. Bez potreby bližších doktrinálnych záverov k označeným ústavným právam

sťažovateľky alebo citovania právnych záverov krajského súdu obsiahnutých v napadnutom

rozsudku je potrebné konštatovať, že sťažnosť nie je argumentačne koncipovaná tak, aby sa

z nej dalo vyvodiť, aké závery krajského súdu mali poškodiť sťažovateľku na jej

procesných ústavných právach.

5.1 Podľa návrh na začatie konania sa

ústavnému súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva,

prípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha,

odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ

(navrhovatelia) alebo jeho (ich) zástupca.

5.2 V sťažnosti absentuje minimálna argumentácia, relevantné námietky

a prezentovanie súvislostí týkajúcich sa porušenia ústavných práv konkrétnymi právnymi

závermi krajského súdu v napadnutom rozsudku. Uvedené odôvodňuje záver ústavného

súdu o odmietnutí sťažnosti podľa pre nesplnenie

zákonom predpísaných náležitostí.

6. Ústavný súd už len na poli obiter dicta dopĺňa, že pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti neušlo jeho pozornosti, že v sťažovateľkinej veci boli prítomné aj iné dôvody

odmietnutia sťažnosti.

6.1. Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom ochranu základných

práv a slobôd poskytuje v zmysle primárne všeobecné súdnictvo („ak o ochrane

týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a ústavný súd až subsidiárne.

6.2 Z princípu subsidiarity vyplýva, že ústavný súd poskytuje ochranu základným

právam a slobodám iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné

súdy. Ústavný súd sa pri skúmaní podmienok konania o sťažnosti riadi zásadou, že

všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je

ochrana základných práv a slobôd poskytovaná ústavným súdom prostredníctvom

a upraveného konania o sťažnosti subsidiárna a nastupuje až

vtedy, ak o tejto ochrane nerozhodujú všeobecné súdy (porov. mutatis mutandis

, ). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí,

že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu

dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť

odmietnuť (porov. , ).

6.3 Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak

sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na

ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

6.4 Z kusej argumentácie sťažovateľky uvedenej v sťažnosti možno vyčítať, že

sťažovateľka namieta arbitrárnosť prijatých záverov (odôvodnenia) krajského súdu

v napadnutom rozsudku.

6.5 Na tomto mieste sa žiada konštatovať, že ústavný súd rešpektuje koncepciu

opravných prostriedkov, tak ako si ju nastaví Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj

„najvyšší súd“), ak je to v medziach (porov. ). Ústavný súd poukazuje

predovšetkým na skutočnosť, že v čase rozhodovania krajského súdu a podania sťažnosti

ústavnému súdu bol judikatúrny stav k otázke prípustnosti dovolania taký, že časť senátov

najvyššieho súdu akceptovala (silnú) nepreskúmateľnosť napadnutých rozhodnutí pre

nedostatok odôvodnenia ako dovolací dôvod podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho

poriadku (porov. , bod 23; porov. Gyarfáš, J. Zakladá nedostatočné

odôvodnenie rozhodnutia odňatie možnosti konať pred súdom? Lexfórum 27. októbra 2014,

dostupné na http://www.lexforum.sk/512), avšak iné senáty zastávali opačný právny názor.

6.6 Ústavný súd nechce artikulovať sympatie k jednému alebo druhému z právnych

názorov senátov najvyššieho súdu, ale v situácii, keď väčšina najvyššieho súdu rozhodovala

rozdielne od 17 rokov starého, hoc zjednocujúceho a možno dogmaticky správneho

rozhodnutia č. R 111/98, bolo namieste v záujme právnej istoty účastníkov konaní pred

všeobecnými súdmi [v smere jasného zodpovedania otázky možnosti podať z dôvodu

namietaného arbitrárneho odôvodnenia dovolanie opierajúce sa o § 237 písm. f)

] hľadanie riešenia v pracovniach najvyššieho súdu, keďže

ústavný súd nemôže zjednocovať nekonzistentnú judikatúru najvyššieho súdu. Tak sa aj

stalo a najvyšší súd prijal stanovisko občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky 3. decembra 2015 č. 2/2016 (publikované v Zbierke stanovísk

najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky), podľa ktorého

„nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/

. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia

neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť

o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho

súdneho poriadku.“.

6.7 V zmysle už popísaných konklúzií možno uzavrieť, že právny poriadok

Slovenskej republiky [t. j. s ohľadom na dovolací dôvod podľa § 237 písm. f) Občianskeho

súdneho poriadku v spojení s v tom čase nejednotnou judikatúrou najvyššieho súdu

k aplikácii tohto dovolacieho dôvodu] poskytoval sťažovateľke účinný právny prostriedok

ochrany jej základných práv a slobôd, ktorý mohla vzhľadom na v tom čase

nejednoznačnosť judikatúry najvyššieho súdu k dovolaciemu dôvodu podľa § 237 písm. f)

v spojení s námietkou o arbitrárnom odôvodnení

druhostupňového súdneho rozhodnutia (v sťažovateľkinej veci ide o námietku arbitrárneho

odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu) využiť (t. j. podať dovolanie). Inak

povedané, sťažnosť podaná ústavnému súdu bola podaná predčasne, keďže existoval iný

orgán verejnej moci (najvyšší súd) oprávnený poskytnúť ochranu sťažovateľkiným

základným právam a slobodám.

6.8 Vzhľadom na uvedené závery ústavný súd mohol odmietnuť sťažnosť podľa § 25

ods. 2 v spojení s aj pre jej neprípustnosť.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. apríla 2016