Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 18/2016

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-36

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. apríla 2016 v senáte

zloženom z predsedu Milana Ľalíka (sudca spravodajca), sudkyne Marianny Mochnáčovej

a sudcu Petra Brňáka prerokoval prijatú sťažnosť

, zastúpeného advokátom

JUDr. Milošom Maďarom, PhD., LLM., Námestie Štefana Moyzesa 26, Banská Bystrica,

pre namietané porušenie , 2 a 5 a

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom na Okresnom

súde Bratislava I pod sp. zn. a na Krajskom súde v Bratislave v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 13. augusta 2015 a takto

rozhodol:

1. Krajský súd Bratislava v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 13. augusta 2015 v spojení s uznesením Okresného súdu Bratislava I

sp. zn. z 30. júna 2015 p o r u š i l i základné práva zaručené

, 2 a 5 a právo zaručené Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Okresný súd Bratislava I j e p o v i n n ý zaplatiť finančné

zadosťučinenie v sume 5 000 € (slovom päťtisíc eur) do dvoch mesiacov od právoplatnosti

tohto nálezu.

3. p r i z n á v a úhradu trov právneho zastúpenia v sume

355,74 € (slovom tristopäťdesiatpäť eur a sedemdesiatštyri centov), ktorú j e Okresný súd

Bratislava I p o v i n n ý zaplatiť na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Miloša

Maďara, PhD., LLM., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Sťažnosti vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

1. Sťažnosťou doručenou Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný

súd“) 28. septembra 2015 (ďalej len „sťažovateľ“) napadol v záhlaví tohto

nálezu uvedené rozhodnutie Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“)

a Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) a navrhol jeho zrušenie pre rozpor

so svojimi právami zaručenými , 2 a 5 (ďalej len

„ústava“) a čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“). Tvrdil, že všeobecné súdy sa vôbec nezaoberali jeho žiadosťou o prepustenie

z väzby z 3. decembra 2014 a jeho následnou urgenciou z 27. apríla 2015, hoci z ich obsahu

nepochybne vyplývalo, že „chcel byť prepustený na slobodu a že sa vzdáva svojho práva

o osobné vypočutie“; súdy rozhodli až o ďalšej žiadosti z 10. júna 2015, a to 30. júna 2015

(okresný súd) a 13. augusta 2015 (krajský súd), čiže v rozpore s požiadavkou urýchlenosti

rozhodovania v zmysle , 2 a 5 a dohovoru a naň

nadväzujúcou judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len ,,ESĽP“)

a ústavného súdu.

2. Sťažovateľ navrhol vysloviť porušenie označených práv všeobecnými súdmi,

uznesenie krajského súdu zrušiť a bezodkladne ho prepustiť na slobodu alebo vec vrátiť

na ďalšie konanie, priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 20 000 € a náhradu

trov konania vo výške 355,74 €, všetko v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.

3. Obidva súdy vo svojich písomných vyjadreniach (9. februára 2016 a 15. februára

2016) odkázali na písomné odôvodnenie svojich rozhodnutí a zdôraznili, že sťažovateľovo

podanie zo 4. decembra 2014 označené ako „vyjadrenie k výpovedi svedka

a návrh na doplnenie dokazovania“, kde sa na konci vo vete nachádza spojenie „tak by som

už chcel ísť na slobodu...“, a naň nadväzujúce podanie doručené súdu 28. apríla 2015,

v ktorom opätovne pripomenul, že „by už chcel ísť na slobodu, žiadal túto žiadosť

prejednať aj v jeho neprítomnosti“, nebolo možné považovať za žiadosť o prepustenie

z väzby sťažovateľa, preto o nich nerozhodovali. Urobili tak iba na základe ďalšej žiadosti

doručenej okresnému súdu 11. júna 2015, v ktorej inak tiež poukazoval na predchádzajúce

dve sťažnosti, v zákonnej lehote (31 dní a 13 dní). Preto navrhli sťažnosti nevyhovieť pre jej

neopodstatnenosť a súhlasili s upustením od ústneho pojednávania; rovnako sa vyjadril aj

sťažovateľ.

4. Vzhľadom na posudzovanie obsahu písomných podaní sťažovateľa a reakcie

na ne zo strany všeobecných súdov, ktoré mal ústavný súd k dispozícii, nepovažoval

za potrebné vyžiadať si tiež spis okresného súdu sp. zn. , v ktorom sa tieto

listiny nachádzali a ktorých formálny obsah inak nebol medzi účastníkmi sporný.

5. Právomoc ústavného súdu podľa a nasl. je založená výlučne

na prieskume rozhodnutia všeobecného súdu z hľadiska dodržania ústavnoprávnych

princípov, t. j. či v konaní neboli dotknuté chránené práva a slobody jeho účastníka,

či konanie bolo vedené v súlade s ústavnými princípmi a či ho možno ako celok považovať

za spravodlivé a zákonné.

6. zaručené právo na súdnu ochranu a spravodlivý proces podľa

garantuje jednotlivcovi možnosť domáhať sa stanoveným postupom ochrany svojich

práv pred nezávislým a nestranným súdom, prípadne pred iným orgánom. Pritom tento

postup na ochranu práv jednotlivca už nie je upravený na úrovni ústavného poriadku,

ale v procesných predpisoch podústavného práva, ktoré kogentne určujú okrem iného to,

aké procesné prostriedky a za akých podmienok možno v rôznych situáciách uplatniť.

Stanovené tak bežne – a nutne – bývajú i lehoty na uplatnenie jednotlivých procesných

prostriedkov a rozhodovanie o nich všeobecným súdom, čo vo všeobecnosti predstavuje

celkom legitímne obmedzenie práva na spravodlivý proces, resp. jeho zložky – práva

na prístup na súd. Pokiaľ však jednotlivec takto zákonom ustanovený postup dodrží a súd sa

napriek tomu odmietne zaoberať jeho procesným prostriedkom a o jeho práve rozhodovať,

dochádza k porušeniu práva na spravodlivý proces, resp. k ústavne neprípustnému odopretiu

spravodlivosti aj pri ochrane iných zaručených právach (denegatio iustitiae).

7. Ústavný súd pritom zdôrazňuje, že uvedené zásady platia aj pre konanie

a rozhodovanie všeobecného súdu o ďalšom trvaní či prepustení obvineného z väzby

na slobodu.

8. Ústavný súd vo svojej judikatúre neustále opakuje, že všeobecné súdy sú

pri použití zákonom ustanovených pravidiel povinné tieto pravidlá interpretovať a aplikovať

tak, aby dodržali maximum práva na spravodlivý proces vymedzený a dohovorom;

musia teda prihliadať na to, že účastník konania konkrétnym podaním sleduje ochranu

svojich subjektívnych práv, a nezabúdať, že základné práva nevytvárajú len rámec

normatívneho obsahu podústavného práva, ale i (a najmä) rámec jeho interpretácie

a aplikácie. Uvedené potom platí tým skôr a intenzívnejšie za situácie, pokiaľ postup

všeobecných súdov implikuje tak významný zásah do osobného (statusového) postavenia

účastníka konania, ktorého dôsledkom je ignorácia rozhodovať o jeho návrhu na prepustenie

z väzby na slobodu.

9. Podľa názoru ústavného súdu všeobecné súdy v prejednávanej veci nereagovali

správne, keď sa odmietli zaoberať s podaniami sťažovateľa, ktorý vo svojom podaní

zo 4. decembra 2014 jasne uviedol: „pán sudca, vo väzbe som už dva roky, tak by som chcel

ísť na slobodu...“, a v ďalšom podaní z 28. apríla 2015 im pripomenul, že „v podaní

zo 4. 12. 2014 som uviedol, že by som chcel ísť z väzby na slobodu a túto žiadosť žiadam

prejednať aj v mojej neprítomnosti“, ako so žiadosťami o prepustenie z väzby na slobodu

podľa . Pokiaľ súdy tieto podania podľa

nepovažovali za žiadosť o prepustenie z väzby v zmysle

, mali si dať ich skutočný obsah sťažovateľom vysvetliť, resp. pri ich

posudzovaní sa prikloniť k takej interpretácii obsahu, ktorý by vyznel v prospech

sťažovateľa a v prospech jeho prístup na súd a meritórneho rozhodovania o týchto

žiadostiach. Taký postup všeobecných súdov bol navyše v teraz prejednávanej veci o to

nevyhnutnejší, že sťažovateľ sa vo väzbe nachádzal už dosť dlhú dobu, takže vždy

po uplynutí zákonnej lehoty 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia o jeho predchádzajúcej

žiadosti podľa opätovne podával novú žiadosť.

Nereflektovaním zmienených skutočností a z toho vyplývajúcim odmietnutím

sťažovateľových žiadostí o prepustenie z väzby ako o neexistujúcich tak všeobecné súdy

evidentne porušili sťažovateľovi právo garantované , 2 a 5 a

dohovoru.

10. Ústavný súd však považuje za nevyhnutné zdôrazniť, že k primárnemu

pochybeniu, ktoré v konečnom dôsledku prispelo k vyhodnoteniu sťažovateľových

sťažností ako neexistujúcich aj krajským súdom, došlo na príslušnej prokuratúre, a potom

na okresnom súde. Ako už bolo uvedené, prokurátor a okresný súd mali rozpoznať určitú

nepresnosť sťažovateľovho podania a túto urýchlene odstrániť, najmä keď bol po celý čas

vo výkone väzby, a teda aj k dispozícii procesnej aktivite prokuratúry či okresného

súdu počas 24 hodín denne. Na tieto okolnosti však prokurátor a okresný súd vôbec nedbali,

a to ani po upozornení sťažovateľom podaním z 28. apríla 2015, čo treba považovať

za poľutovaniahodný jav v trestnej praxi orgánov činných v trestnom konaní a všeobecných

súdov.

11. Ústavný súd tak uzatvára, že rozhodnutiami všeobecných súdov došlo k ústavne

neprípustnému zásahu do základných práv a slobôd sťažovateľa, tak ako to je uvedené

v bode 1 výroku tohto nálezu.

12. Keďže konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením,

za zistené porušenie označených základných práv zaplatí okresný súd finančné

zadosťučinenie sťažovateľovi v sume 5 000 € (porov. rozhod. ESĽP vo veci Petrov

v. Slovenská republika z 2. 12. 2014).

13. Sťažovateľovi ústavný súd priznal aj náhradu trov konania v sume 355,74 €

(odmena za dva úkony právnej pomoci), pričom túto sumu mu zaplatí tiež okresný súd

v lehote do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu.

14. Sťažnosti vo zvyšnej časti nebolo vyhovené, pretože priznaná suma

zadosťučinenia je primeraná označenému porušeniu základných práv a slobôd

sťažovateľa už aj vzhľadom na predchádzajúci nález ústavného súdu z 28. októbra 2014

sp. zn. (tam priznaná suma 4 000 €).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. apríla 2016