Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 352/2016
PDF · 162.21 KB
No categories available
II. ÚS 352/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. apríla 2016 v senáte
zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu
Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ,
, zastúpeného LEGAL CARTEL s. r. o., Ľubinská 18, Bratislava,
v mene ktorej koná advokát JUDr. Radoslav Kačur, ktorou namieta porušenie svojho
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu
Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 214/1998, a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. apríla 2016
doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“),
zastúpeného LEGAL CARTEL s. r. o., Ľubinská 18, Bratislava, v mene ktorej koná advokát
JUDr. Radoslav Kačur, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného
súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 214/1998
(ďalej aj „napadnuté konanie“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ v procesnom postavení žalovaného
bol účastníkom konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 14 C 214/1998, ktorého
predmetom bolo zaplatenie sumy 18 256,66 € s príslušenstvom. Okresný súd vo veci
prvýkrát rozhodol rozsudkom č. k. 14 C 214/1998-114 z 21. marca 2007. Na základe
odvolania sťažovateľa Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) uznesením
č. k. 2 Co 228/2007-138 z 30. mája 2008 uvedený rozsudok okresného súdu zrušil a vec
vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. V poradí druhýkrát vo veci rozhodol
okresný súd rozsudkom č. k. 14 C 214/1998-494 z 12. apríla 2013, ktorým zaviazal
sťažovateľa zaplatiť žalobcovi sumu 18 256,66 € s príslušenstvom s tým, že o trovách
konania rozhodne okresný súd až po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Proti tomuto
rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom krajský súd rozhodol
rozsudkom č. k. 2 Co 411/2013-527 zo 16. decembra 2015 tak, že rozsudok okresného súdu
z 12. apríla 2013 ako vecne správny potvrdil.
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti podanej ústavnému súdu okrem iného uvádza:
„Dňa 11. 12. 1998 bol podaný proti sťažovateľovi návrh na začatie konania...
Dňa 21. 12. 2005 bolo navrhovateľom podané podanie so žiadosťou o konanie
vo veci, vzhľadom na skutočnosť, že od posledného pojednávania, ktorým súd odročil
pojednávanie na neurčito uplynulo viac ako 2 roky a súd do predmetného dátumu
nevykonal žiaden úkon. Až následne po tejto žiadosti o konanie vo veci súd nariadil
pojednávanie na deň 04. 10. 2006.
Súd prvého stupňa rozhodol vo veci rozsudkom zo dňa 21. 03. 2007...
Proti predmetnému rozsudku 1 sa sťažovateľ odvolal...
Krajský súd v Bratislave... svojim uznesením... rozhodol o zrušení predmetného
rozsudku a vrátení veci...
Sťažovateľ dňa 22. 09. 2011 podal na Okresnom súde Bratislava II sťažnosť na
postup súdu v konaní, ktorú argumentoval tým, že súd počas konania, ktoré v čase podania
sťažnosti trvalo viac ako 8 rokov, nevykonal žiadne ďalšie dôkazy navrhované žalovaným
a súčasne najbližšie pojednávanie po vrátení veci odvolacím súdom sa uskutočnilo až dňa
30. 09. 2009.
... od doručenia uznesenia Krajského súdu... ktorým bola vec vrátená Okresnému
súdu... do najbližšieho pojednávania... (okresný súd) nevykonal žiadny procesný úkon,
a teda bol viac ako 14 mesiacov (431 dní) nečinný.
... od pojednávania zo dňa 25. 01. 2010, až do dňa podania sťažnosti (21. 09. 2011)
súd v predmetnej veci nevykonal žiadny procesný úkon, a bol teda viac ako 19 mesiacov
(601 dní) nečinný.
Podpredsedníčka Okresného súdu... poverená zastupovaním predsedu súdu...
reagovala na sťažnosť na prieťahy... uviedla, že uvedená skutočnosť mala objektívne príčiny
a bola spôsobená práceneschopnosťou zákonnej sudkyne...
... vo veci bol nariadený termín pojednávania na 16. 12. 2011, teda viac ako
1 a ½ roka od posledného úkonu súdu.“
Súd prvého stupňa opätovne rozhodol vo veci rozsudkom zo dňa 12. 04. 2013...
Proti predmetnému rozsudku... podal sťažovateľ... odvolanie...
Krajský súd... rozhodol... svojim rozsudkom zo dňa 16. 12. 2015... tak, že rozsudok
2 ako vecne správny potvrdil..., teda o podanom odvolaní rozhodol po viac ako
961 dňoch...“
Sťažovateľ ďalej v sťažnosti tiež uvádza:
„Ako vyplýva z vyššie uvedených skutočností, Okresný súd Bratislava II ako
všeobecný súd nezabezpečil v danej právnej veci taký procesný postup, ktorý by zabezpečil
stav právnej istoty sťažovateľa a v dôsledku tohto postupu všeobecného súdu sa dĺžka
konania predĺžila na viac ako 16 rokov.
... postup súdu zasahuje sťažovateľovi do jeho majetkových práv... dĺžka konania sa
predĺžila na viac ako 16 rokov, čo je... zjavne neprimeraná dĺžka konania. V dôsledku tejto
skutočnosti sťažovateľovi... narástli úroky z omeškania o niekoľkonásobne vyššiu sumu ako
je samotná istina...
... možno mať jednoznačne za to, že prieťahy v predmetnom konaní neboli spôsobené
právnou a faktickou zložitosťou veci. Taktiež zo správania sťažovateľa nemožno vyvodiť
záver, že svojim konaním spôsobil prieťahy v súdnom konaní.
... sťažovateľovi nebola postupom súdu zaručená právna istota a zároveň mu bolo
porušené právo na prejednanie veci v primeranej lehote.“
Sťažovateľ žiada o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia „... vo výške
20.000,- EUR a svoj návrh odôvodňuje tým, že toto finančné zadosťučinenie je
protihodnotou utrpenej nemajetkovej ujmy spôsobenej zbytočnými prieťahmi v konaní
vedenom na Okresnom súde...“.
Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd
nálezom takto rozhodol:
„Základné právo sťažovateľa... na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod spis. Zn.: 14 C/214/1998 porušené
bolo.
Sťažovateľovi... priznáva finančné zadosťučinenie 20.000,- EUR... ktoré je Okresný
súd Bratislava II povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
Sťažovateľovi... priznáva náhradu trov konania, ktoré je Okresný súd Bratislava II
povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa do 15 dní od právoplatnosti tohto
rozhodnutia.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľ namieta, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
14 C 214/1998 došlo k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.
Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru,
pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv
nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98).
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, alebo aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci
vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval
uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne
nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05). Za
zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež
napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je
odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia
štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na súde alebo na inom štátnom orgáne sa
právna neistota neodstráni. K vytvoreniu želateľného stavu, t. j. stavu právnej istoty
dochádza v zásade až právoplatným rozhodnutím súdu alebo štátneho orgánu. Preto na
naplnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátne orgány vec
prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (napr. I. ÚS 10/98,
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 102/05, II. ÚS 387/06) sa
ochrana základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy poskytuje v konaní pred ústavným
súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušovanie tohto základného práva
označenými orgánmi (v tomto prípade okresným súdom) ešte mohlo trvať. Ak v čase, keď
sťažnosť bola doručená ústavnému súdu, už nemohlo dochádzať k namietanému
porušovaniu označeného základného práva postupom okresného súdu, ústavný súd sťažnosť
zásadne odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
V nadväznosti na uvedený právny názor ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že
jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to, že musí
smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv
sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva významnú
preventívnu funkciu ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných
práv, a v prípade, že už k zásahu došlo a jeho účinky stále trvajú, aby sa v porušovaní týchto
práv ďalej nepokračovalo (m. m. IV. ÚS 225/05, III. ÚS 317/05, II. ÚS 67/06).
Zo sťažnosti sťažovateľa a zo zistení ústavného súdu pri príprave predbežného
prerokovania sťažnosti vyplýva, že okresný súd v napadnutom konaní rozhodol vo veci
samej rozsudkom č. k. 14 C/214/1998-494 z 12. apríla 2013, pričom tento rozsudok bol
potvrdený rozsudkom odvolacieho krajského súdu č. k. 2 Co 411/2013-527 zo 16. decembra
2015. Uvedený rozsudok okresného súdu vo veci samej v spojení s potvrdzujúcim
rozsudkom krajského súdu nadobudol právoplatnosť 15. februára 2016. V čase doručenia
sťažnosti ústavnému súdu (12. apríla 2016) bolo teda napadnuté konanie v merite veci už
právoplatne skončené. Na tom nič nemení ani ďalšia skutočnosť zistená ústavným súdom
pri príprave predbežného prerokovania sťažnosti, a to, že sťažovateľ v procesnom postavení
žalovaného v napadnutom konaní podal 16. marca 2016 dovolanie. Samotné podanie
dovolania sa totiž nijako nedotýka právoplatnosti súdneho rozhodnutia, proti ktorému tento
mimoriadny opravný prostriedok smeruje. Navyše sťažovateľ postup okresného súdu po
podaní dovolania v sťažnosti vôbec nenamieta.
Z uvedeného vyplýva, že v čase podania sťažnosti ústavnému súdu už okresný súd
svojím postupom v napadnutom konaní nemohol porušovať základné právo sťažovateľa
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže toto konanie bolo
v tom čase už právoplatne skončené. Táto skutočnosť v súlade s konštantnou judikatúrou
ústavného súdu zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
Na tomto základe ústavný súd sťažnosť sťažovateľa po predbežnom prerokovaní
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa
ďalšími návrhmi sťažovateľa.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. apríla 2016