Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 383/2016
PDF · 198.6 KB
No categories available
II. ÚS 383/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. mája 2016 v senáte
zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily
Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť
, , zastúpenej advokátom Mgr. Vladimírom Šárnikom,
Advokátska kancelária, Rožňavská 2, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Obo 32/2013 a jeho rozsudkom
z 20. marca 2014, ako aj postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní
vedenom pod sp. zn. 1 Obdo V 13/2014, 1 Obdo V 14/2014 a jeho uznesením
z 26. novembra 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. marca 2016
doručená sťažnosť , (ďalej len
„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Obo 32/2013 a jeho
rozsudkom z 20. marca 2014, ako aj postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod
sp. zn. 1 Obdo V 13/2014, 1 Obdo V 14/2014 a jeho uznesením z 26. novembra 2015.
Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 14. marca 2016.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka ako osobitná správkyňa konkurznej podstaty
úpadcu uzatvorila v mene úpadcu s Bankou Slovakia (ďalej len „banka“) rámcovú zmluvu
o zriadení štruktúrovaného nadlimitného termínovaného vkladu vo výške 159 850 000 Sk na
2 roky s úrokom 0,16 % ročne a garantovaným výnosom 511 512 Sk. Následne po vydaní
neprávoplatného uznesenia o zrušení konkurzu tento termínovaný vklad predčasne ukončila,
na základe čoho banka zrazila zmluvnú pokutu vo výške 5 681 092,34 Sk, a to aj napriek
tomu, že išlo o nárok, ktorý bol z uspokojenia vylúčený, a teda bol bankou uplatnený
neoprávnene. Sťažovateľka takto postupovala preto, že podľa jej neskorších zistení a ňou
vypracovanej správy absentoval materiálny predpoklad pre konkurz, t. j. predĺženie, a preto
chcela pripraviť finančné prostriedky na vyplatenie veriteľov bezodkladne po právoplatnom
zrušení konkurzu. Súčasne so zrušením termínovaného vkladu sťažovateľka zriadila nový
termínovaný vklad s úrokovou sadzbou 2,9 % ročne a s možnosťou aj predčasného výberu.
Ku dňu ukončenia termínovaného vkladu (1 rok po jeho zriadení) došlo k pripísaniu
kreditných úrokov vo výške 2 570 054,34 Sk.
Správca konkurznej podstaty (ďalej len „žalobca“) podal proti sťažovateľke žalobu
o náhradu škody vo výške 5 681 092,34 Sk predstavujúcu zmluvnú pokutu za predčasné
ukončenie štruktúrovaného nadlimitného termínovaného vkladu, keďže podľa jeho názoru
sťažovateľka konala v rozpore s povinnosťou odbornej starostlivosti.
Rozsudkom Krajského súdu v Banskej bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k.
34 Cbi 31/2009-453 z 18. februára 2013 v spojení s rozsudkom najvyššieho súdu č. k.
5 Obo 32/2013-537 z 20. marca 2014 bola sťažovateľka zaviazaná zaplatiť náhradu škody
vo výške 2 037 054,49 Sk (68 281,70 €), ktorá predstavovala rozdiel medzi zmluvnou
pokutou zrazenou bankou a výnosom z nového termínovaného vkladu, a to aj napriek tomu,
že banka si zmluvnú pokutu uplatnila (zrazila z vyplatenej sumy) neoprávnene.
Podľa názoru všeobecných súdov škoda mala vzniknúť v dôsledku neplnenia
povinností sťažovateľky ako osobitnej správkyne úpadcu konať s odbornou starostlivosťou.
Protiprávnym konaním malo byť zriadenie štruktúrovaného nadlimitného termínovaného
vkladu s možnosťou vysokej sankcie a jeho následné predčasné ukončenie. Mala tým
vzniknúť škoda vo výške sankcie za predčasné ukončenie vkladu. V tomto kľúčovom bode
bola vec nesprávne právne posúdená.
V čase uzatvárania zmlúv o termínovanom vklade, ktoré obsahovali sankciu
zmluvnú pokutu za predčasné ukončenie vkladu, ako aj v čase predčasného ukončenia tohto
vkladu bol už úpadca v konkurze.
Sťažovateľka sa v konaní dovolávala aplikácie ustanovenia § 33 ods. 1 písm. d)
zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov (ďalej len
„zákon o konkurze“), podľa ktorého z uspokojenia sú vylúčené mimozmluvné alebo
zmluvné sankcie postihujúce majetok úpadcu, ak nárok na ne vznikol, boli uložené alebo
prirástli po vyhlásení konkurzu. Účelom tohto ustanovenia je zabrániť tomu, aby sa
konkurzná podstata znižovala o zmluvné a mimozmluvné sankcie, ktoré prirástli počas
konkurzu. Vzťahuje sa to na všetky zmluvné a mimozmluvné sankcie bez obmedzenia.
Najvyšší súd podľa sťažovateľky vyložil ustanovenie § 33 ods. 1 písm. d) zákona
o konkurze v rozpore s jeho účelom a zmyslom tak, že sa nevzťahuje na pohľadávky proti
podstate, pričom plnenie, ktorého náhrada sa od sťažovateľky požaduje, posúdil ako
pohľadávku proti podstate, ktorá nie je zmluvnou sankciou, ale predstavuje náklady spojené
s udržiavaním a správou podstaty. Účelom ustanovenia § 31 ods. 2 v spojení s § 32 ods. 1
písm. b) zákona o konkurze je umožniť riadnu správu konkurznej podstaty a tým naplnenie
účelu konkurzu. Bez možnosti prednostne uspokojovať náklady na údržbu a správu podstaty
by konkurz reálne nemohol vôbec prebehnúť. Účelom týchto ustanovení však nie je
umožniť odčerpávanie finančných prostriedkov z konkurznej podstaty na nároky sankčného
charakteru, ktoré sú z podstaty veci bez protiplnenia, a teda neslúžia na správu podstaty.
Arbitrárny bol podľa sťažovateľky aj záver najvyššieho súdu, podľa ktorého
zmluvnými sankciami v zmysle § 33 ods. 1 písm. d) zákona o konkurze sú iba zmluvné
pokuty. Citované ustanovenie sa v skutočnosti podľa jeho znenia vzťahuje na akékoľvek
sankčné nároky, pričom slovné spojenie „zmluvná pokuta“ sa v tomto ustanovení vôbec
nepoužíva. Súdna prax aplikuje toto ustanovenie dokonca aj na úroky z omeškania, a preto
sa vzťahuje na akýkoľvek nárok predstavujúci sankciu, teda plnenie bez protihodnoty, ktoré
vznikne v dôsledku porušenia právnej povinnosti. Najvyšší súd ignoroval aj skutočnosť, že
sankcia dojednaná v danom prípade má charakter zmluvnej pokuty. Táto sankcia za
predčasnú výpoveď zmluvy nie je nákladom či odplatou vynaloženou na udržiavanie
podstaty. Išlo o sankčný nárok, ktorý mal odradiť od predčasného ukončenia vkladu. Ako
sankcia bol tento nárok aj výslovne označený v príslušnej zmluve. Preto ak si banka
ponechala, resp. stiahla peňažné prostriedky vo výške 5 681 092,34 Sk ako zmluvnú pokutu
za predčasné ukončenie vkladu, bolo toto jej konanie v rozpore s ustanovením § 33 ods. 1
písm. d) zákona o konkurze.
Žalobca popri tom, že od sťažovateľky požadoval náhradu škody vo výške
5 681 092,34 Sk, alternatívne požadoval rovnakú sumu od banky, avšak z titulu vydania
bezdôvodného obohatenia. Krajský súd žalobu voči banke zamietol s tým, že žalobca si
nárok uplatnil neskoro, v dôsledku čoho sa tento premlčal. Žalobca nepodal proti
zamietajúcej časti rozsudku odvolanie.
Takýto postup krajského súdu by podľa sťažovateľky bol v poriadku v prípade, ak by
bol uplatnený nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia jediným uplatneným nárokom
a banka by bola jediným účastníkom konania na žalovanej strane. V danom prípade však
krajský súd závažne pochybil, keď sa týmto nárokom vecne nezaoberal a neposúdil ho ako
predbežnú otázku, ktorá je kľúčová k nároku uplatnenému voči sťažovateľke.
Z vykonaného dokazovania a z účastníckych tvrdení je zrejmé, že k ujme na majetku
žalobcu došlo tým, že si banka ponechala, resp. stiahla sumu zodpovedajúcu zmluvnej
pokute, hoci takéto konanie banky bolo v rozpore so zákonom. Podľa názoru sťažovateľky
je neprípustné, aby prišlo ku kumulácii nárokov žalobcu jednak z titulu náhrady škody od
sťažovateľky a zároveň z titulu bezdôvodného obohatenia od banky. Krajský súd nesprávne
postupoval, keď zaviazal sťažovateľku na náhradu škody, hoci táto nevznikla v príčinnej
súvislosti s jej konaním. Ak by totiž krajský súd meritórne posudzoval otázku, či došlo
k bezdôvodnému obohateniu na strane banky, a vyhodnotil by ju kladne (o čom niet
pochýb), potom je nevyhnutný záver, že nie sú splnené podmienky vzniku zodpovednosti za
škodu, pretože žiadna škoda v súvislosti s konaním sťažovateľky nevznikla. Navyše
nesprávne bola posúdená dĺžka premlčacej doby podľa § 107 ods. 1 Občianskeho
zákonníka, pretože do úvahy prichádzala aplikácia ustanovenia § 397 Obchodného
zákonníka ustanovujúceho dĺžku premlčacej doby na 4 roky. Vyplýva z toho, že
v skutočnosti nárok voči banke nebol premlčaný.
Pokiaľ banka vykonala prevod finančných prostriedkov z jedného vkladového účtu
na druhý a zároveň strhla z týchto prostriedkov zmluvnú pokutu iba na základe odfaxovanej
konfirmácie bez predchádzajúceho pokynu sťažovateľky, tak podľa názoru sťažovateľky
konala svojvoľne a plne za to zodpovedá. Banka pritom vedela, že ide o prostriedky
konkurznej podstaty a že takýto spôsob uspokojenia je v rozpore s ustanovením § 33 ods. 1
písm. d) zákona o konkurze. Znamená to, že akýkoľvek súhlas daný kýmkoľvek na
realizáciu tejto operácie by bol absolútne neplatný.
Krajský súd za škodu na majetku považoval samotný vznik povinnosti zaplatiť
sankciu za predčasné ukončenie termínovaného vkladu. Takéto právne posúdenie je podľa
názoru sťažovateľky v rozpore s chápaním škody ako ujmy, ktorá nastala v majetkovej sfére
poškodeného a ktorá je objektívne vyjadriteľná v peniazoch. Škoda nevzniká už tým, že sa
pohľadávka stala splatnou. Práve preto predčasným ukončením termínovaného vkladu
mohla banke vzniknúť voči žalobcovi nanajvýš pohľadávka (ktorú nebolo možné
uspokojiť), nie však skutočná škoda ako predpoklad občianskoprávnej zodpovednosti.
Podľa názoru sťažovateľky najvyšší súd ako odvolací súd (zhodne s krajským
súdom) aplikoval ustanovenie § 33 ods. 1 písm. d) zákona o konkurze nielen v rozpore
s jeho účelom a zmyslom, ale aj výslovným znením, keď zmluvnú pokutu ako typickú
zmluvnú sankciu posúdil ako nárok, ktorý nie je z uspokojenia v konkurze vylúčený. Pritom
účelom tohto ustanovenia je zabezpečiť, aby nedochádzalo k znižovaniu majetku
konkurznej podstaty prostredníctvom sankcií, lebo to odporuje princípu pomerného
uspokojenia veriteľov ako základného princípu konkurzu. Vylúčenie sankcií z uspokojenia
sa musí o to viac vzťahovať aj na tzv. pohľadávky proti podstate, t. j. náklady konkurzného
konania.
Najvyšší súd v dovolacom konaní podľa presvedčenia sťažovateľky neposkytol
sťažovateľke dostatočnú ochranu z toho dôvodu, že nepovažoval extrémnu interpretáciu
ustanovenia § 33 ods. 1 písm. d) zákona o konkurze zo strany najvyššieho súdu ako
odvolacieho súdu za vadu konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f) Občianskeho súdneho
poriadku.
Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd o jej sťažnosti nálezom takto rozhodol:
„1. Najvyšší súd SR rozsudkom zo dňa 20.03.2014, č. k. 5Obo/32/2013-537 porušil
základné právo sťažovateľky zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.
2. Rozsudok Najvyššieho súdu SR rozsudkom zo dňa 20.03.2014. č. k. 5Obo/32/2013-
537 sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu SR na ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd SR svojim uznesením zo dňa 26.11.2015, sp. zn. 1ObdoV/13/2014
porušil základné právo sťažovateľky zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.
4. Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 26.11.2015, sp. zn. 1ObdoV/13/2014 sa
zrušuje a vec sa vracia Najvyššieho súdu SR na ďalšie konanie.
5. Najvyšší súd SR je povinný zaplatiť náhradu trov konania sťažovateľke na účet jej
právneho zástupcu do dvoch týždňov od právoplatného nálezu.“
II.
Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 5 Obo 32/2013, 5 Obo 33/2013 z 20. marca
2014 vyplýva, že ním bol potvrdený rozsudok krajského súdu č. k. 34 Cbi 31/2009-453
z 18. februára 2013 v časti, ktorou bola sťažovateľka zaviazaná zaplatiť žalobcovi
38 281,70 € s úrokom z omeškania. Podľa názoru najvyššieho súdu za mimozmluvné
sankcie postihujúce majetok úpadcu treba vo všeobecnej rovine považovať najmä všetky
zákonné sankcie, ktoré vznikli pred vyhlásením konkurzu alebo i potom a smerujú proti
úpadcovi bez toho, aby ich úpadca na seba zmluvne prevzal. Ide o peňažné tresty uložené
podľa Trestného zákona, pokuty uložené orgánmi verejnej správy a správne sankcie
ukladané správnymi orgánmi podľa osobitných zákonov.
Za zmluvné sankcie, ktoré sú vylúčené v konkurze z uspokojenia, treba považovať
akékoľvek zmluvné pokuty podľa § 554 a § 555 Občianskeho zákonníka (teda právne
prostriedky na zabezpečenie záväzkov) a podľa § 300 až § 302 Obchodného zákonníka
(zmluvná pokuta).
V danej veci nejde o zmluvné a mimozmluvné sankcie tak, ako ich má na mysli
ustanovenie § 33 ods. 1 písm. d) zákona o konkurze, ale ide o pohľadávku proti podstate
vzniknutú po vyhlásení konkurzu, ktorú treba subsumovať pod náklady spojené
s udržiavaním a správou podstaty podľa § 33 ods. 2 zákona o konkurze. Za náklady spojené
s udržiavaním a správou podstaty možno považovať predovšetkým výdavky správcu
konkurznej podstaty vzťahujúce sa priamo na konkurznú podstatu vrátane výdavkov
vzťahujúcich sa na prevádzkovanie úpadcovho podniku. Ide najmä o výdavky za dodávku
energií, opravy a údržbu majetku podstaty, náhrady za uvoľnenie bytu (odstupné),
zaplatenie zmluvnej pokuty, úrokov z omeškania, poplatkov z omeškania, penále a iné
sankcie zo záväzkových vzťahov a pod. Znamená to, že sankcia zo strany banky za
predčasné ukončenie zmluvy o zriadení termínovaného vkladu súvisí s udržiavaním
a správou podstaty a táto činnosť je charakterizovaná tak, že je zameraná na zhodnotenie
finančných prostriedkov získaných predajom konkurznej podstaty. Takáto činnosť
(zhodnocovanie výnosu z predaja konkurznej podstaty) je závislá len na správcovi
konkurznej podstaty (v danej veci na sťažovateľke), pričom nie je povinnosťou správcu
zhodnocovať finančné prostriedky získané predajom majetku úpadcu takýmto spôsobom.
Platí, že ak k takémuto kroku správca pristúpi, musí postupovať s odbornou starostlivosťou
a zodpovedá za škodu vzniknutú porušením povinností uložených zákonom alebo súdom.
Bolo v právomoci sťažovateľky nakladať s finančnými prostriedkami získanými predajom
konkurznej podstaty a rozhodovať pritom v rámci tejto činnosti o ich zhodnotení.
Vzhľadom na ekonomické vzdelanie sťažovateľka mohla a mala vedieť, aké následky sú
spojené s predčasným vypovedaním zmluvy. To napokon aj vo svojej výpovedi uznala ako
jedinú chybu, ktorú urobila (keď zmluvu vypovedala predčasne napriek tomu, že uznesenie
o zrušení konkurzu sa nestalo právoplatným a vykonateľným, a teda nebol dôvod na
predčasné zrušenie zmluvy).
Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obdo V 13/2014, 1 Obdo V 14/2014
z 26. novembra 2015 vyplýva, že ním bolo odmietnuté dovolanie sťažovateľky proti
rozsudku najvyššieho súdu č. k. 5 Obo 32/2013-537 z 20. marca 2014 v časti
potvrdzujúceho výroku v istine pohľadávky. Podľa názoru najvyššieho súdu nemožno
súhlasiť s tvrdením sťažovateľky, podľa ktorej je odvolací rozsudok najvyššieho súdu
arbitrárny a nedostatočne odôvodnený tým, že zmluvná pokuta sa nesprávne zaradila medzi
pohľadávky proti podstate. Odvolací rozsudok spĺňa kritériá odôvodnenia v zmysle § 157
ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku z formálneho, ako aj obsahového hľadiska. Nemožno
ho preto považovať za nepreskúmateľný, neodôvodnený či zjavne arbitrárny (svojvoľný).
Najvyšší súd ako odvolací súd jasne a dostatočne vysvetlil právne dôvody, pre ktoré bolo
žalobe voči sťažovateľke vyhovené.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho
základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho
rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne
z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri
predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho
prijatí na ďalšie konanie (m. m. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Jadrom sťažnosti je presvedčenie sťažovateľky o nesprávnom výklade ustanovenia
§ 33 ods. 1 písm. d) zákona o konkurze, podľa ktorého z uspokojenia sú vylúčené
mimozmluvné alebo zmluvné sankcie postihujúce majetok úpadcu, ak nárok na ne vznikol,
boli uložené, alebo prirástli po vyhlásení konkurzu. Tento výklad umožnil, aby banka
vymohla zmluvnú pokutu, čo založilo základ úvah žalobcu o vzniku škody.
Podľa názoru ústavného súdu treba úvahy najvyššieho súdu v rámci odvolacieho
konania považovať za dostatočne jasné a presvedčivé. Rozhodne sa táto argumentácia
nejaví ako arbitrárna či zjavne neodôvodnená. Skutočnosť, že sťažovateľka vykladá už
citované ustanovenie odlišným spôsobom, sama osebe nezakladá porušenie čl. 46 ods. 1
Dá sa konštatovať, že ako možná a legitímna sa javí aj taká právna interpretácia
dotknutých ustanovení zákona o konkurze, ktorú presadzuje sťažovateľka. Ústavný súd
považuje za potrebné v tejto súvislosti poznamenať, že z hľadiska právnej zodpovednosti
sťažovateľky ako správkyne konkurznej podstaty s prihliadnutím na jej prezumovanú
odbornú spôsobilosť treba za presvedčivý považovať odvolací záver najvyššieho súdu,
podľa ktorého sa rozhodla chybne, čo napokon aj sama uznala.
Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. mája 2016