Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 383/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. mája 2016 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily

Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť

, , zastúpenej advokátom Mgr. Vladimírom Šárnikom,

Advokátska kancelária, Rožňavská 2, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného

práva podľa postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

z 20. marca 2014, ako aj postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní

vedenom pod sp. zn. , a jeho uznesením

z 26. novembra 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. marca 2016

doručená sťažnosť , (ďalej len

„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom z 20. marca 2014, ako aj postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod

sp. zn. , a jeho uznesením z 26. novembra 2015.

Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 14. marca 2016.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka ako osobitná správkyňa konkurznej podstaty

úpadcu uzatvorila v mene úpadcu s Bankou Slovakia (ďalej len „banka“) rámcovú zmluvu

o zriadení štruktúrovaného nadlimitného termínovaného vkladu vo výške 159 850 000 Sk na

2 roky s úrokom 0,16 % ročne a garantovaným výnosom 511 512 Sk. Následne po vydaní

neprávoplatného uznesenia o zrušení konkurzu tento termínovaný vklad predčasne ukončila,

na základe čoho banka zrazila zmluvnú pokutu vo výške 5 681 092,34 Sk, a to aj napriek

tomu, že išlo o nárok, ktorý bol z uspokojenia vylúčený, a teda bol bankou uplatnený

neoprávnene. Sťažovateľka takto postupovala preto, že podľa jej neskorších zistení a ňou

vypracovanej správy absentoval materiálny predpoklad pre konkurz, t. j. predĺženie, a preto

chcela pripraviť finančné prostriedky na vyplatenie veriteľov bezodkladne po právoplatnom

zrušení konkurzu. Súčasne so zrušením termínovaného vkladu sťažovateľka zriadila nový

termínovaný vklad s úrokovou sadzbou 2,9 % ročne a s možnosťou aj predčasného výberu.

Ku dňu ukončenia termínovaného vkladu (1 rok po jeho zriadení) došlo k pripísaniu

kreditných úrokov vo výške 2 570 054,34 Sk.

Správca konkurznej podstaty (ďalej len „žalobca“) podal proti sťažovateľke žalobu

o náhradu škody vo výške 5 681 092,34 Sk predstavujúcu zmluvnú pokutu za predčasné

ukončenie štruktúrovaného nadlimitného termínovaného vkladu, keďže podľa jeho názoru

sťažovateľka konala v rozpore s povinnosťou odbornej starostlivosti.

Rozsudkom Krajského súdu v Banskej bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k.

-453 z 18. februára 2013 v spojení s rozsudkom najvyššieho súdu č. k.

-537 z 20. marca 2014 bola sťažovateľka zaviazaná zaplatiť náhradu škody

vo výške 2 037 054,49 Sk (68 281,70 €), ktorá predstavovala rozdiel medzi zmluvnou

pokutou zrazenou bankou a výnosom z nového termínovaného vkladu, a to aj napriek tomu,

že banka si zmluvnú pokutu uplatnila (zrazila z vyplatenej sumy) neoprávnene.

Podľa názoru všeobecných súdov škoda mala vzniknúť v dôsledku neplnenia

povinností sťažovateľky ako osobitnej správkyne úpadcu konať s odbornou starostlivosťou.

Protiprávnym konaním malo byť zriadenie štruktúrovaného nadlimitného termínovaného

vkladu s možnosťou vysokej sankcie a jeho následné predčasné ukončenie. Mala tým

vzniknúť škoda vo výške sankcie za predčasné ukončenie vkladu. V tomto kľúčovom bode

bola vec nesprávne právne posúdená.

V čase uzatvárania zmlúv o termínovanom vklade, ktoré obsahovali sankciu

zmluvnú pokutu za predčasné ukončenie vkladu, ako aj v čase predčasného ukončenia tohto

vkladu bol už úpadca v konkurze.

Sťažovateľka sa v konaní dovolávala aplikácie ustanovenia § 33 ods. 1 písm. d)

o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov (ďalej len

„zákon o konkurze“), podľa ktorého z uspokojenia sú vylúčené mimozmluvné alebo

zmluvné sankcie postihujúce majetok úpadcu, ak nárok na ne vznikol, boli uložené alebo

prirástli po vyhlásení konkurzu. Účelom tohto ustanovenia je zabrániť tomu, aby sa

konkurzná podstata znižovala o zmluvné a mimozmluvné sankcie, ktoré prirástli počas

konkurzu. Vzťahuje sa to na všetky zmluvné a mimozmluvné sankcie bez obmedzenia.

Najvyšší súd podľa sťažovateľky vyložil ustanovenie § 33 ods. 1 písm. d) zákona

o konkurze v rozpore s jeho účelom a zmyslom tak, že sa nevzťahuje na pohľadávky proti

podstate, pričom plnenie, ktorého náhrada sa od sťažovateľky požaduje, posúdil ako

pohľadávku proti podstate, ktorá nie je zmluvnou sankciou, ale predstavuje náklady spojené

s udržiavaním a správou podstaty. Účelom ustanovenia § 31 ods. 2 v spojení s § 32 ods. 1

písm. b) zákona o konkurze je umožniť riadnu správu konkurznej podstaty a tým naplnenie

účelu konkurzu. Bez možnosti prednostne uspokojovať náklady na údržbu a správu podstaty

by konkurz reálne nemohol vôbec prebehnúť. Účelom týchto ustanovení však nie je

umožniť odčerpávanie finančných prostriedkov z konkurznej podstaty na nároky sankčného

charakteru, ktoré sú z podstaty veci bez protiplnenia, a teda neslúžia na správu podstaty.

Arbitrárny bol podľa sťažovateľky aj záver najvyššieho súdu, podľa ktorého

zmluvnými sankciami v zmysle § 33 ods. 1 písm. d) zákona o konkurze sú iba zmluvné

pokuty. Citované ustanovenie sa v skutočnosti podľa jeho znenia vzťahuje na akékoľvek

sankčné nároky, pričom slovné spojenie „zmluvná pokuta“ sa v tomto ustanovení vôbec

nepoužíva. Súdna prax aplikuje toto ustanovenie dokonca aj na úroky z omeškania, a preto

sa vzťahuje na akýkoľvek nárok predstavujúci sankciu, teda plnenie bez protihodnoty, ktoré

vznikne v dôsledku porušenia právnej povinnosti. Najvyšší súd ignoroval aj skutočnosť, že

sankcia dojednaná v danom prípade má charakter zmluvnej pokuty. Táto sankcia za

predčasnú výpoveď zmluvy nie je nákladom či odplatou vynaloženou na udržiavanie

podstaty. Išlo o sankčný nárok, ktorý mal odradiť od predčasného ukončenia vkladu. Ako

sankcia bol tento nárok aj výslovne označený v príslušnej zmluve. Preto ak si banka

ponechala, resp. stiahla peňažné prostriedky vo výške 5 681 092,34 Sk ako zmluvnú pokutu

za predčasné ukončenie vkladu, bolo toto jej konanie v rozpore s ustanovením § 33 ods. 1

písm. d) zákona o konkurze.

Žalobca popri tom, že od sťažovateľky požadoval náhradu škody vo výške

5 681 092,34 Sk, alternatívne požadoval rovnakú sumu od banky, avšak z titulu vydania

bezdôvodného obohatenia. Krajský súd žalobu voči banke zamietol s tým, že žalobca si

nárok uplatnil neskoro, v dôsledku čoho sa tento premlčal. Žalobca nepodal proti

zamietajúcej časti rozsudku odvolanie.

Takýto postup krajského súdu by podľa sťažovateľky bol v poriadku v prípade, ak by

bol uplatnený nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia jediným uplatneným nárokom

a banka by bola jediným účastníkom konania na žalovanej strane. V danom prípade však

krajský súd závažne pochybil, keď sa týmto nárokom vecne nezaoberal a neposúdil ho ako

predbežnú otázku, ktorá je kľúčová k nároku uplatnenému voči sťažovateľke.

Z vykonaného dokazovania a z účastníckych tvrdení je zrejmé, že k ujme na majetku

žalobcu došlo tým, že si banka ponechala, resp. stiahla sumu zodpovedajúcu zmluvnej

pokute, hoci takéto konanie banky bolo v rozpore so zákonom. Podľa názoru sťažovateľky

je neprípustné, aby prišlo ku kumulácii nárokov žalobcu jednak z titulu náhrady škody od

sťažovateľky a zároveň z titulu bezdôvodného obohatenia od banky. Krajský súd nesprávne

postupoval, keď zaviazal sťažovateľku na náhradu škody, hoci táto nevznikla v príčinnej

súvislosti s jej konaním. Ak by totiž krajský súd meritórne posudzoval otázku, či došlo

k bezdôvodnému obohateniu na strane banky, a vyhodnotil by ju kladne (o čom niet

pochýb), potom je nevyhnutný záver, že nie sú splnené podmienky vzniku zodpovednosti za

škodu, pretože žiadna škoda v súvislosti s konaním sťažovateľky nevznikla. Navyše

nesprávne bola posúdená dĺžka premlčacej doby podľa § 107 ods. 1 Občianskeho

zákonníka, pretože do úvahy prichádzala aplikácia ustanovenia § 397 Obchodného

zákonníka ustanovujúceho dĺžku premlčacej doby na 4 roky. Vyplýva z toho, že

v skutočnosti nárok voči banke nebol premlčaný.

Pokiaľ banka vykonala prevod finančných prostriedkov z jedného vkladového účtu

na druhý a zároveň strhla z týchto prostriedkov zmluvnú pokutu iba na základe odfaxovanej

konfirmácie bez predchádzajúceho pokynu sťažovateľky, tak podľa názoru sťažovateľky

konala svojvoľne a plne za to zodpovedá. Banka pritom vedela, že ide o prostriedky

konkurznej podstaty a že takýto spôsob uspokojenia je v rozpore s ustanovením § 33 ods. 1

písm. d) zákona o konkurze. Znamená to, že akýkoľvek súhlas daný kýmkoľvek na

realizáciu tejto operácie by bol absolútne neplatný.

Krajský súd za škodu na majetku považoval samotný vznik povinnosti zaplatiť

sankciu za predčasné ukončenie termínovaného vkladu. Takéto právne posúdenie je podľa

názoru sťažovateľky v rozpore s chápaním škody ako ujmy, ktorá nastala v majetkovej sfére

poškodeného a ktorá je objektívne vyjadriteľná v peniazoch. Škoda nevzniká už tým, že sa

pohľadávka stala splatnou. Práve preto predčasným ukončením termínovaného vkladu

mohla banke vzniknúť voči žalobcovi nanajvýš pohľadávka (ktorú nebolo možné

uspokojiť), nie však skutočná škoda ako predpoklad občianskoprávnej zodpovednosti.

Podľa názoru sťažovateľky najvyšší súd ako odvolací súd (zhodne s krajským

súdom) aplikoval ustanovenie § 33 ods. 1 písm. d) zákona o konkurze nielen v rozpore

s jeho účelom a zmyslom, ale aj výslovným znením, keď zmluvnú pokutu ako typickú

zmluvnú sankciu posúdil ako nárok, ktorý nie je z uspokojenia v konkurze vylúčený. Pritom

účelom tohto ustanovenia je zabezpečiť, aby nedochádzalo k znižovaniu majetku

konkurznej podstaty prostredníctvom sankcií, lebo to odporuje princípu pomerného

uspokojenia veriteľov ako základného princípu konkurzu. Vylúčenie sankcií z uspokojenia

sa musí o to viac vzťahovať aj na tzv. pohľadávky proti podstate, t. j. náklady konkurzného

konania.

Najvyšší súd v dovolacom konaní podľa presvedčenia sťažovateľky neposkytol

sťažovateľke dostatočnú ochranu z toho dôvodu, že nepovažoval extrémnu interpretáciu

ustanovenia § 33 ods. 1 písm. d) zákona o konkurze zo strany najvyššieho súdu ako

odvolacieho súdu za vadu konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f) Občianskeho súdneho

poriadku.

Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd o jej sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„1. Najvyšší súd SR rozsudkom zo dňa 20.03.2014, č. k. -537 porušil

základné právo sťažovateľky zaručené v SR.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu SR rozsudkom zo dňa 20.03.2014. č. k. 5Obo/32/2013-

537 sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu SR na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd SR svojim uznesením zo dňa 26.11.2015, sp. zn.

porušil základné právo sťažovateľky zaručené v SR.

4. Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 26.11.2015, sp. zn. sa

zrušuje a vec sa vracia Najvyššieho súdu SR na ďalšie konanie.

5. Najvyšší súd SR je povinný zaplatiť náhradu trov konania sťažovateľke na účet jej

právneho zástupcu do dvoch týždňov od právoplatného nálezu.“

II.

Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. , z 20. marca

2014 vyplýva, že ním bol potvrdený rozsudok krajského súdu č. k. -453

z 18. februára 2013 v časti, ktorou bola sťažovateľka zaviazaná zaplatiť žalobcovi

38 281,70 € s úrokom z omeškania. Podľa názoru najvyššieho súdu za mimozmluvné

sankcie postihujúce majetok úpadcu treba vo všeobecnej rovine považovať najmä všetky

zákonné sankcie, ktoré vznikli pred vyhlásením konkurzu alebo i potom a smerujú proti

úpadcovi bez toho, aby ich úpadca na seba zmluvne prevzal. Ide o peňažné tresty uložené

podľa , pokuty uložené orgánmi verejnej správy a správne sankcie

ukladané správnymi orgánmi podľa osobitných zákonov.

Za zmluvné sankcie, ktoré sú vylúčené v konkurze z uspokojenia, treba považovať

akékoľvek zmluvné pokuty podľa a (teda právne

prostriedky na zabezpečenie záväzkov) a podľa až

(zmluvná pokuta).

V danej veci nejde o zmluvné a mimozmluvné sankcie tak, ako ich má na mysli

ustanovenie § 33 ods. 1 písm. d) zákona o konkurze, ale ide o pohľadávku proti podstate

vzniknutú po vyhlásení konkurzu, ktorú treba subsumovať pod náklady spojené

s udržiavaním a správou podstaty podľa § 33 ods. 2 zákona o konkurze. Za náklady spojené

s udržiavaním a správou podstaty možno považovať predovšetkým výdavky správcu

konkurznej podstaty vzťahujúce sa priamo na konkurznú podstatu vrátane výdavkov

vzťahujúcich sa na prevádzkovanie úpadcovho podniku. Ide najmä o výdavky za dodávku

energií, opravy a údržbu majetku podstaty, náhrady za uvoľnenie bytu (odstupné),

zaplatenie zmluvnej pokuty, úrokov z omeškania, poplatkov z omeškania, penále a iné

sankcie zo záväzkových vzťahov a pod. Znamená to, že sankcia zo strany banky za

predčasné ukončenie zmluvy o zriadení termínovaného vkladu súvisí s udržiavaním

a správou podstaty a táto činnosť je charakterizovaná tak, že je zameraná na zhodnotenie

finančných prostriedkov získaných predajom konkurznej podstaty. Takáto činnosť

(zhodnocovanie výnosu z predaja konkurznej podstaty) je závislá len na správcovi

konkurznej podstaty (v danej veci na sťažovateľke), pričom nie je povinnosťou správcu

zhodnocovať finančné prostriedky získané predajom majetku úpadcu takýmto spôsobom.

Platí, že ak k takémuto kroku správca pristúpi, musí postupovať s odbornou starostlivosťou

a zodpovedá za škodu vzniknutú porušením povinností uložených zákonom alebo súdom.

Bolo v právomoci sťažovateľky nakladať s finančnými prostriedkami získanými predajom

konkurznej podstaty a rozhodovať pritom v rámci tejto činnosti o ich zhodnotení.

Vzhľadom na ekonomické vzdelanie sťažovateľka mohla a mala vedieť, aké následky sú

spojené s predčasným vypovedaním zmluvy. To napokon aj vo svojej výpovedi uznala ako

jedinú chybu, ktorú urobila (keď zmluvu vypovedala predčasne napriek tomu, že uznesenie

o zrušení konkurzu sa nestalo právoplatným a vykonateľným, a teda nebol dôvod na

predčasné zrušenie zmluvy).

Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. , 1 Obdo V 14/2014

z 26. novembra 2015 vyplýva, že ním bolo odmietnuté dovolanie sťažovateľky proti

rozsudku najvyššieho súdu č. k. -537 z 20. marca 2014 v časti

potvrdzujúceho výroku v istine pohľadávky. Podľa názoru najvyššieho súdu nemožno

súhlasiť s tvrdením sťažovateľky, podľa ktorej je odvolací rozsudok najvyššieho súdu

arbitrárny a nedostatočne odôvodnený tým, že zmluvná pokuta sa nesprávne zaradila medzi

pohľadávky proti podstate. Odvolací rozsudok spĺňa kritériá odôvodnenia v zmysle § 157

ods. 2 z formálneho, ako aj obsahového hľadiska. Nemožno

ho preto považovať za nepreskúmateľný, neodôvodnený či zjavne arbitrárny (svojvoľný).

Najvyšší súd ako odvolací súd jasne a dostatočne vysvetlil právne dôvody, pre ktoré bolo

žalobe voči sťažovateľke vyhovené.

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho

základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho

rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne

z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri

predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho

prijatí na ďalšie konanie (m. m. , , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

Jadrom sťažnosti je presvedčenie sťažovateľky o nesprávnom výklade ustanovenia

§ 33 ods. 1 písm. d) zákona o konkurze, podľa ktorého z uspokojenia sú vylúčené

mimozmluvné alebo zmluvné sankcie postihujúce majetok úpadcu, ak nárok na ne vznikol,

boli uložené, alebo prirástli po vyhlásení konkurzu. Tento výklad umožnil, aby banka

vymohla zmluvnú pokutu, čo založilo základ úvah žalobcu o vzniku škody.

Podľa názoru ústavného súdu treba úvahy najvyššieho súdu v rámci odvolacieho

konania považovať za dostatočne jasné a presvedčivé. Rozhodne sa táto argumentácia

nejaví ako arbitrárna či zjavne neodôvodnená. Skutočnosť, že sťažovateľka vykladá už

citované ustanovenie odlišným spôsobom, sama osebe nezakladá porušenie čl. 46 ods. 1

.

Dá sa konštatovať, že ako možná a legitímna sa javí aj taká právna interpretácia

dotknutých ustanovení zákona o konkurze, ktorú presadzuje sťažovateľka. Ústavný súd

považuje za potrebné v tejto súvislosti poznamenať, že z hľadiska právnej zodpovednosti

sťažovateľky ako správkyne konkurznej podstaty s prihliadnutím na jej prezumovanú

odbornú spôsobilosť treba za presvedčivý považovať odvolací záver najvyššieho súdu,

podľa ktorého sa rozhodla chybne, čo napokon aj sama uznala.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. mája 2016