Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 262/2016

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-48

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. júna 2016 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily

Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza prerokoval prijatú sťažnosť ,

, t. č. v Ústave na výkon trestu odňatia slobody

, zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr. Marian Dzuroška, s. r. o.,

Hviezdoslavova 468/31, Rimavská Sobota, v mene ktorej koná advokát JUDr. Marian

Dzuroška, pre namietané porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2

, ako aj práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 28. októbra 2015 a takto

rozhodol:

1. Najvyšší súd Slovenskej republiky postupom v konaní vedenom pod sp. zn.

, ako aj uznesením z 28. októbra 2015 p o r u š i l základné právo

na súdnu ochranu podľa a ,

ako aj jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 28. októbra 2015 z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k.

-25 z 23. marca 2016 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľ“) pre namietané porušenie základných práv podľa čl. 46

ods. 1 a (ďalej len „“), ako aj práva podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 28. októbra 2015.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) prerokoval

ústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže sťažovateľ v podaní z 20. mája 2016

a najvyšší súd vo vyjadrení z 2. mája 2016 vyslovili súhlas, aby sa upustilo od ústneho

pojednávania. Ústavný súd vychádzal pritom z listinných dôkazov a vyjadrení

nachádzajúcich sa v jeho spise.

Zo sťažnosti vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Rimavská Sobota (ďalej len

„okresný súd“) sp. zn. z 24. júla 2014 bol sťažovateľ uznaný vinným

z pokračovacieho zločinu sexuálneho zneužívania podľa § 201 ods. 1 a ods. 2 písm. a), ako

aj . Bol mu za to uložený trest odňatia slobody vo výmere

42 mesiacov so zaradením do ústavu s minimálnym stupňom stráženia a bolo mu uložené aj

sexuologické liečenie. Poškodené boli odkázané s nárokom na náhradu škody na občianske

súdne konanie.

Na základe odvolania sťažovateľa a niektorých poškodených rozsudkom Krajského

súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 19. novembra 2014

bol rozsudok okresného súdu zrušený vo výroku týkajúcom sa odkázania jednej

z poškodených s jej nárokom na náhradu škody na občianske súdne konanie s tým, že

krajský súd sám sťažovateľa zaviazal na náhradu škody v prospech poškodenej, pričom

odvolanie sťažovateľa zamietol.

Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 28. októbra 2015 bolo

odmietnuté dovolanie sťažovateľa proti rozsudkom krajského súdu a okresného súdu.

Podľa názoru sťažovateľa rozhodnutiami všeobecných súdov došlo k porušeniu

označených článkov a dohovoru.

Za závažné porušenie práva sťažovateľa na súdnu ochranu a spravodlivý proces treba

podľa sťažovateľa považovať najmä skutočnosť, že najvyšší súd nedal žiadnu odpoveď na

podanie sťažovateľa z 29. júna 2015 označené ako doplnenie dovolania. Toto podanie bolo

najvyššiemu súdu doručené jednak 29. júna 2015 o 9.20 h faxom a následne toho istého dňa

o 13.44 h bolo odovzdané na poštovú prepravu. Napriek tomu z uznesenia najvyššieho súdu

sp. zn. z 28. októbra 2015 sa dá zistiť, že touto časťou dovolania sa najvyšší

súd vôbec nezaoberal a ani ho necituje. Celé rozhodnutie zameral len na podanie

z 12. januára 2015 (samotné dovolanie).

Dosiaľ uvedené podľa sťažovateľa znamená, že najvyšší súd nedal žiadnu odpoveď

na viacero jeho podstatných námietok uvedených v doplnení dovolania z 29. júna 2015.

V tomto podaní sťažovateľ vytýkal, že vo veci konal orgán, ktorý na to nebol oprávnený,

a že rozhodnutia všeobecných súdov sú založené na dôkazoch, ktoré neboli vykonané

zákonným spôsobom a ktoré všeobecné súdy napriek tomu akceptovali. Znamená to, že

uznesenie najvyššieho súdu je nielen arbitrárne a nezlučiteľné s § 1 a § 2 Trestného

poriadku a , ale tiež rozporné s .

Sťažovateľ namieta, že pokiaľ najvyšší súd vôbec nerozhodol o jeho podstatných

námietkach z 29. júna 2015, odoprel mu tým prístup k súdnej ochrane.

Sťažovateľ vytýka všeobecným súdom aj ďalšie pochybenia.

Podľa sťažovateľa ako dôkaz nemala byť akceptovaná výpoveď poškodenej

zo 16. augusta 2013 jednak preto, že sa ho v rozpore s ustanovením § 135

zúčastnila jej sestra, ale tiež preto, že sa ho nezúčastnil psychológ, ale

psychiatrička dr. (nie však ako znalkyňa). Následne dr. bola

vyšetrovateľom pribratá ako znalkyňa aj na vyšetrenie duševného stavu poškodenej

, ba dokonca aj na vyšetrenie duševného stavu sťažovateľa. Napriek námietke

obhajoby k zmene znalca v súvislosti s vyšetrením duševného stavu poškodenej

nedošlo a akceptovaný bol znalecký posudok dr. Pritom obhajobou vznesená

námietka objektívnosti záverov dr. bola aktuálna nielen vo vzťahu k sťažovateľovi

(u ktorého došlo k zmene znalca), ale aj vo vzťahu k poškodenej (u ktorej

k zmene nedošlo). Pokiaľ totiž dr. vypracovala oba posudky, len zmenou znalcov

u oboch posudzovaných aktérov sa dá vylúčiť akákoľvek pochybnosť o možnosti

vzájomného prispôsobenia záverov posudkov.

Sťažovateľ namieta, že výsluchu poškodenej 16. augusta 2013 sa nemohol

zúčastniť pôvodný obhajca sťažovateľa dr. , a to preto, aby tam neboli osoby

mužského pohlavia. Urobilo sa tak na základe odporučenia namietanej znalkyne

dr. , ktorá však v čase výsluchu poškodenej nebola v procesnom

postavení znalkyne a navyše svoje odporučenie nemohla mať ani exaktne podložené, keďže

vyšetrenie nerealizovala a ani nemohla. Takéto obmedzenie práva na obhajobu je

neprípustné, nepodložené a nezákonné.

Je tiež podľa názoru sťažovateľa „zaujímavé“, že poškodenej , ale ani

orgánom činným v trestnom konaní mužská prítomnosť pri úkone 15. októbra 2013

(previerka výpovede) vôbec neprekážala. Tohto úkonu sa zúčastnilo okrem dvoch žien až

šesť mužov.

Sťažovateľ ďalej namieta, že znalecký posudok dr. o vyšetrení duševného

stavu poškodenej nebolo možné akceptovať ako dôkaz aj preto, lebo bol

evidentne realizovaný v rozpore s ustanoveniami § 145 ods. 1, § 135 ods. 1 a § 151 ods. 2

. Z uvedených ustanovení totiž vyplýva, že dr. by mohla

znalecký posudok vypracovať len v prípade, ak by sa výsluchu poškodenej

zúčastnila už v postavení znalkyne v zmysle .

Pokiaľ sa však tohto úkonu zúčastnila v režime ustanovenia § 135 ods. 1 Trestného

poriadku, potom ďalej ako znalkyňa nemohla vystupovať. Mohla by byť len v postavení

konzultantky a jej pribratie do konania ako znalkyne by bolo v rozpore s ustanovením § 151

ods. 2 (kto pôsobí ako konzultant, nemôže byť v tej istej veci znalcom

a nemôže podať ani písomné vyjadrenie). Za nezákonný je potrebné považovať aj výsluch

poškodenej na hlavnom pojednávaní 24. júla 2014. K jeho realizácii okresný súd

pristúpil napriek tomu, že vhodnosť tohto výsluchu nepodložil stanoviskom znalca 

psychológa dr. , ktorý výsluch neodporučil. Výsluch sa napriek tomu uskutočnil,

pričom bez exaktného podkladu (ktorý by sa vzťahoval k dobe realizácie výsluchu)

sťažovateľovi nebolo umožnené sa na tomto úkone zúčastniť. Bolo mu tak znemožnené

uplatnenie práva na osobnú obhajobu podľa . Pokiaľ okresný

súd bez splnenia zákonných podmienok neumožnil sťažovateľovi účasť čo i len na časti

hlavného pojednávania, je to dovolací dôvod podľa § 271 ods. 1 písm. d) Trestného

poriadku.

Podľa sťažovateľa rozsudok okresného súdu je založený aj na nesprávnom právnom

posúdení skutku uvedeného v bode 5 a vo vzťahu k celému konaniu na nesprávnom použití

hmotnoprávneho ustanovenia [dovolací dôvod podľa

ods. 1 písm. i) ].

Sťažovateľ namieta, že pokiaľ ide o skutok uvedený v bode 5 výroku rozsudku,

vo výpovediach poškodenej absentuje akákoľvek bližšia konkretizácia konania, a to nielen

z hľadiska času, ale aj spôsobu a miesta. Len všeobecne sa tvrdí, že sťažovateľ mal mať

s poškodenou v presne nezistenom čase od januára 2013 do 25. júla 2013 pravidelne

v rôznych časových intervaloch spravidla jeden-dvakrát za týždeň na rôznych miestach

pohlavný styk. Pritom na rozdiel od výsluchu poškodených k bodom 1 až 4 výroku

rozsudku vyšetrovateľ sa nezameral na objektivizovanie skutkového tvrdenia, že aj v období

od januára 2013 do 25. júla 2013 malo dochádzať k pohlavnému styku. Poškodená k skutku

v bode 5 len všeobecne vypovedala, že od decembra až do augusta sa „furt“ stretávala

so sťažovateľom. Navyše v tomto prípade neexistuje ako dôkaz komunikácia na sociálnej

sieti, resp. prostredníctvom SMS správ.

Podľa presvedčenia sťažovateľa k bodu 5 výrokovej časti rozsudku nebol daný taký

rozsah priamych alebo nepriamych dôkazov, aby sa bez akýchkoľvek pochybností mohlo

ustáliť, že sa skutok stal. Za danej dôkaznej situácie bolo nezákonné kvalifikovať konanie

sťažovateľa aj podľa . Podľa ustálenej súdnej praxe

k ustanoveniu je trestný čin spáchaný po dlhší čas, keď je

páchaný po dobu aspoň dvoch rokov. Preukázané je len to, že v období od septembra 2012

do decembra 2012 mal sťažovateľ s maloletou poškodenou trikrát pohlavný styk a v júli

2012 ju inak pohlavne zneužil. Za takejto dôkaznej situácie nie sú dané zákonné podmienky

na aplikovanie ustanovenia , a to tak z hľadiska pojmového

znaku „po dlhší čas“, ale aj z hľadiska intenzity konania. Doba necelého polroka, po ktorú

v dlhších časových intervaloch došlo k štyrom stretnutiam s cieľom pohlavného styku,

nemôže byť považovaná za závažnejší spôsob konania v zmysle § 138 písm. b) Trestného

zákona. V tejto súvislosti neobstojí ani argumentácia prokurátora (akceptovaná najvyšším

súdom), podľa ktorej k získaniu dôkazu o komunikácii sťažovateľa s poškodenou cez

sociálnu sieť či prostredníctvom SMS správ za obdobie od októbra 2012 do 25. júla 2013

nedošlo len preto, že spoločnosť Facebook sídli v USA a právna pomoc týkajúca sa získania

údajov trvá neprimerane dlho. Takéto zdôvodnenie nezabezpečenia jedného z rozhodujúcich

dôkazov pre ustálenie právnej kvalifikácie konania je neprijateľné a sťažovateľa

poškodzuje.

Podstatné je podľa sťažovateľa ďalej to, že v prípravnom konaní začal trestné

stíhanie, vzniesol obvinenie a pripravil návrh na podanie obžaloby vyšetrovateľ Policajného

zboru Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, sekcie kontroly a inšpekčnej služby, úradu

inšpekčnej služby, odboru inšpekčnej služby stred Banská Bystrica (ďalej len „inšpekcia“).

Vychádzajúc z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. z 29. mája 2015, inšpekcia

nemá kompetenciu začínať trestné stíhanie, vznášať obvinenie, navrhovať podanie

obžaloby, ale ani na ďalšie procesné úkony vrátane zabezpečenia internej komunikácie

v zmysle . Inšpekcia nie je súčasťou Policajného zboru, a preto nemôže

vykonávať vyšetrovanie o trestných činoch a preverovať oznámenia o skutočnostiach

nasvedčujúcich tomu, že bol spáchaný trestný čin, i keď ide o policajta. Nič na tom nemení,

že na týchto rozhodnutiach je podpis príslušnej osoby ako vyšetrovateľa Policajného zboru.

Trestné stíhanie vo veci sťažovateľa viedol neoprávnený orgán nemajúci kompetencie

v zmysle zákona, a preto ním realizované úkony vrátane úkonov zrealizovaných na základe

žiadosti inšpekcie sú nezákonné, bez možnosti ich zhojiť, a teda od samotného začiatku

nulitné.

Za nezákonné treba podľa sťažovateľa považovať aj získanie internetovej

komunikácie a jej následné použitie ako dôkazu. Okrem toho, že táto internetová

komunikácia bola získaná na základe žiadosti inšpekcie nemajúcej kompetenciu realizovať

vyšetrovanie a s ním súvisiace právne úkony, v čase zabezpečenia internetovej komunikácie

konala inšpekcia v rozpore s ustanovením

o elektronických komunikáciách v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o elektronických komunikáciách“), lebo komunikácia sa netýkala tam určenej kategórie

úmyselných trestných činov súvisiacich s terorizmom, s nedovoleným obchodovaním,

organizovanou trestnou činnosťou, únikom a ohrozením utajovaných skutočností a trestných

činov spáchaných nebezpečným zoskupením. Takto zabezpečenú komunikáciu preto

všeobecný súd nemohol pri svojom rozhodovaní vziať do úvahy ako dôkaz.

Sťažovateľ žiada vydať tento nález:

„1. Základné práva sťažovateľa , podľa čl. 46 ods. 4, čl. 47 ods. 1,

a Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd boli rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.

z 19.11.2014, rozsudkom Okresného súdu v Rimavskej Sobote sp. zn.

z 24.07.2014 a na ne nadväzujúcim uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.

zn. z 28.10.2015 porušené.

2) Zrušuje sa rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.

z 19.11.2014, rozsudok Okresného súdu v Rimavskej Sobote sp. zn.

z 24.07.2014 a na ne nadväzujúce uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 28.10.2015 a vec sa vracia Krajskému súdu v Banskej Bystrici, aby o nej

znovu konal a rozhodol.“

Z vyjadrenia predsedníčky najvyššieho súdu č. k. -25 z 2. mája 2016, ako

aj z pripojeného vyjadrenia predsedníčky senátu najvyššieho súdu z 28. apríla 2016 (obe

vyjadrenia boli doručené ústavnému súdu 12. mája 2016) vyplýva, že najvyšší súd pôvodne

plánoval rozhodnúť o dovolaní sťažovateľa na neverejnom zasadnutí 24. júna 2015.

Referujúca sudkyňa 22. júna 2015 vypracovala pracovnú verziu zamýšľaného rozhodnutia.

Sťažovateľ prostredníctvom svojho obhajcu doručil najvyššiemu súdu doplnenie dovolania,

ktorým dôvody podaného dovolania rozšíril o písm. e) a g) .

Namietal, že vo veci konal neoprávnený orgán (inšpekčná služba) a že rozhodnutia

všeobecných súdov sú založené na nezákonne vykonaných dôkazoch. Na najvyššom súde

v tom čase existovali rozdielne stanoviská trestných senátov na zákonnosť pôsobenia

inšpekčnej služby a táto nejednotnosť v rozhodovaní mala byť odstránená prijatím

stanoviska na mimoriadnom zasadnutí trestnoprávneho kolégia, ktoré sa malo konať

v septembri 2015. Z uvedeného dôvodu bolo rozhodovanie o dovolaní sťažovateľa odročené

na čas po prijatí stanoviska trestnoprávneho kolégia. Následne bol termín neverejného

zasadnutia vo veci určený na 28. október 2015. Referujúca sudkyňa vypracovala pracovnú

verziu – návrh zamýšľaného rozhodnutia 6. októbra 2015. Zo sťažnosti vyplýva, že za

závažné porušenie práv sťažovateľa treba považovať skutočnosť, že najvyšší súd nedal

odpoveď na podanie sťažovateľa z 29. júna 2015 označené ako doplnenie dovolania, touto

časťou dovolania sa vôbec nezaoberal, a preto je nielen arbitrárne, ale aj nezlučiteľné s § 1

a , ako aj s a . Po preverení situácie

predsedníčka senátu najvyššieho súdu zo zberného spisu zistila, že tvrdenie sťažovateľa,

podľa ktorého sa najvyšší súd nezaoberal skutočnosťami uvádzanými v doplnení dovolania,

je síce na základe jemu doručeného rozhodnutia pochopiteľné, avšak v skutočnosti

nepravdivé. Podanie sťažovateľa bolo najvyššiemu súdu doručené faxom 29. júna 2015

a poštou 1. júla 2015. Hneď v deň doručenia podania dala referujúca sudkyňa pokyn trestnej

kancelárii, aby táto podanie doručila na vedomie a prípadne na vyjadrenie prokurátorovi

a poškodeným. V zápisnici o neverejnom zasadnutí je uvedené, že bolo okrem iného

oboznámené dovolanie sťažovateľa, pričom sa tým malo na mysli dovolanie ako celok, teda

aj doplnenie dovolania. Referujúca sudkyňa podala na neverejnom zasadnutí správu o stave

veci, teda podala informáciu o celom spise, t. j. o všetkých písomnostiach významných pre

rozhodnutie. Z obsahu návrhu rozhodnutia vypracovaného 6. októbra 2015 vyplýva, že

najvyšší súd sa na strane 6, 13 a 14 návrhu rozhodnutia podrobne a dôsledne zaoberal aj

skutočnosťami namietanými sťažovateľom v doplnení dovolania. Treba priznať, že

administratívnou chybou sa stalo, že okrem iných aj sťažovateľovi bolo doručované

rozhodnutie vypracované pôvodne na termín neverejného zasadnutia určeného na 24. jún

2015.

Z repliky právneho zástupcu sťažovateľa z 20. mája 2016 doručenej ústavnému súdu

26. mája 2016 vyplýva, že všetky relevantné dôvody boli už uvedené v sťažnosti a na nich

v celom rozsahu zotrváva. Samotný najvyšší súd pochybenie potvrdil.

II.

Z podania obhajcu sťažovateľa (totožného s jeho terajším právnym zástupcom,

pozn.) z 29. júna 2015 adresovaného najvyššiemu súdu k sp. zn. vyplýva, že

ním doplňuje dovolanie podané 12. januára 2015 proti rozsudku krajského súdu sp. zn.

z 19. novembra 2014. Poukazuje na to, že trestné stíhanie, následné vznesenie

obvinenia, ako aj podanie žaloby realizovala inšpekcia, a to aj napriek tomu, že takéto

právomoci nemá, keďže nie je súčasťou Policajného zboru a nemôže vykonávať

vyšetrovanie o trestných činoch. Inšpekcia nie je súčasťou Policajného zboru, čo vyplýva

z jej zrušenia v rámci Policajného zboru, ako to konštatuje najvyšší súd v precedentnom

rozsudku sp. zn. z 29. mája 2015. Trestné stíhanie preto viedol neoprávnený

orgán bez zákonných kompetencií. Ním realizované úkony vrátane úkonov realizovaných

na základe jeho žiadosti sú nezákonné, bez možnosti ich zhojiť, a teda od samotného

počiatku nulitné. Nezákonné bolo aj získanie internetovej komunikácie a jej následné

použitie ako dôkazu. Okrem toho, že táto internetová komunikácia bola získaná na základe

žiadosti inšpekcie nemajúcej kompetenciu realizovať vyšetrovanie, navyše komunikácia sa

netýkala úmyselných trestných činov uvedených v ustanovení § 58 ods. 7 zákona

o elektronických komunikáciách (trestných činov súvisiacich s terorizmom, nedovoleným

obchodovaním, organizovanou trestnou činnosťou, únikom a ohrozením utajovaných

skutočností a trestných činov spáchaných nebezpečným zoskupením). Takto zabezpečenú

komunikáciu nemohol všeobecný súd pri svojom rozhodovaní vziať do úvahy ako dôkaz.

Uvedenými skutočnosťami sú dané dovolacie dôvody podľa § 371 ods. 1 písm. e) Trestného

poriadku (vo veci konal orgán, ktorý na takéto konanie nebol oprávnený), ako aj podľa

(rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré

neboli vykonané zákonným spôsobom).

Z protokolu o odoslaní dokumentu vyplýva, že na faxové číslo 0254416046 bol

29. júna 2015 o 9.24 h odoslaný dokument, pričom prenos bol ukončený toho istého dňa

o 9.26 h.

Z podacieho lístka doporučenej zásielky vyplýva, že právny zástupca sťažovateľa

29. júna 2015 o 13.44 h podal doporučený list 2. triedy pod podacím číslom

RP716949313SK z hmotnosťou 0,032 kg na Pošte Rimavská Sobota 1 adresovaný

najvyššiemu súdu.

Zo spisu okresného súdu sp. zn. , ktorý si ústavný súd zadovážil,

vyplýva, že faxované podanie obhajcu sťažovateľa z 29. júna 2015 bolo najvyššiemu súdu

doručené toho istého dňa o 9.24 h a je v spise založené na č. l. 1350 až 1352. Ďalej poštou

zaslané podanie obhajcu sťažovateľa z 29. júna 2015 bolo najvyššiemu súdu doručené

1. júla 2015 a je založené v spise na č. l. 1353 až 1355.

Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. z 28. októbra 2015 vyplýva, že

ním bolo podľa odmietnuté dovolanie sťažovateľa proti

rozsudku krajského súdu sp. zn. z 19. novembra 2014, resp. rozsudku

okresného súdu sp. zn. z 24. júla 2014.

Podľa konštatovania najvyššieho súdu sťažovateľ podal proti rozsudkom

všeobecných súdov 12. januára 2015 dovolanie z dôvodov ustanovení § 371 ods. 1 písm. c),

d), g) a i) . Podľa názoru najvyššieho súdu nie sú naplnené dôvody

dovolania uvedené v , , a .

Pokiaľ ide o dôvod podľa (porušenie práva

na obhajobu zásadným spôsobom), zo spisového materiálu vyplýva, že sťažovateľ v celom

konaní dôsledne využil právo na obhajobu. Sám si obhajcu zvolil, resp. zmenil voľbu

obhajcu, pričom obhajcovia sa zúčastňovali všetkých úkonov konania. Nie je pravdivé

tvrdenie sťažovateľa, podľa ktorého jeho obhajcovi bolo znemožnené zúčastniť sa výsluchu

poškodenej 16. augusta 2014. Tento výsluch sa vykonal v prítomnosti obhajcu

sťažovateľa a v súlade s . Obhajca sa nachádzal

vo vedľajšej miestnosti, z ktorej mohol sledovať obrazovo-zvukový záznam a mal možnosť

klásť poškodenej otázky. Neobstojí ani námietka, podľa ktorej pri výsluchu bola prítomná

sestra poškodenej a psychiatrička, hoci podľa názoru sťažovateľa mal byť prizvaný

psychológ. Ustanovenie rešpektuje rozumovú, duševnú

a mravnú úroveň svedkov mladších ako 18 rokov. Predpísaný postup nie je určený na každý

výsluch svedka mladšieho ako 18 rokov, ale len na prípady, kedy je táto osoba vypočúvaná

o okolnostiach, ktorých oživovanie v pamäti by vzhľadom na jej vek mohlo nepriaznivo

ovplyvňovať jej duševný a mravný vývoj. Treba brať ohľad na to, aby výsluch takej osoby

bol obzvlášť ohľaduplný a po obsahovej stránke čo najúplnejší, aby takú osobu nebolo

potrebné opätovne predvolávať a tým jej pripomínať udalosti, ktoré veľmi často nepriaznivo

ovplyvnili jej psychický vývoj. Pribratie pedagóga, inej osoby majúcej skúsenosti

s výchovou mládeže alebo znalca je obligatórne. Za inú osobu majúcu skúsenosti

s výchovou mládeže treba považovať predovšetkým detského psychiatra alebo detského

psychológa. Pribratá osoba musí byť prítomná pri celom výsluchu svedka. Pribratá osoba

môže byť vypočúvaná len k spôsobu, akým bol výsluch svedka vykonávaný, resp.

k spôsobu, ktorým vypočúvaná osoba vypovedala, alebo k správnosti a úplnosti zápisnice

o výsluchu, nie však k iným skutočnostiam. Nemôže teda nahradzovať obsah svedeckej

výpovede maloletej osoby, ale ani ho doplňovať. Cieľom pribratia niektorej z uvedených

osôb je, aby prispela k správnemu vedeniu výsluchu, a to z hľadiska všetkých skutočností,

ktoré môžu mať vplyv na vypočúvanú maloletú osobu. Zároveň je odborník schopný

konkretizovať stupeň duševného a mravného vývoja takejto osoby. Nič nebráni tomu, aby tu

uvedená osoba (pedagóg, psychiater) bola zároveň vo veci znalcom pribratým, napr.

k psychologickému vyšetreniu maloletého svedka.

Tým je daná odpoveď aj na námietku sťažovateľa týkajúcu sa dovolacieho dôvodu

podľa , podľa ktorej dr. bola pribratá na

vypracovanie znaleckého posudku na vyšetrenie duševného stavu poškodenej .

O spôsobe výsluchu a prítomnosti osôb pri výsluchu maloletej, rešpektujúc citované

ustanovenie a žiadosť maloletej, rozhodla vyšetrovateľka. Maloletá žiadala, aby pri

výsluchu nebol prítomný jej otec a ani iná osoba mužského pohlavia, ale jej sestra

ako morálna podpora. V tejto súvislosti zákon nebol porušený.

K dovolaciemu dôvodu podľa a

sťažovateľ uviedol, že výsluch poškodenej na hlavnom pojednávaní 24. júla 2014

bol nezákonný, keďže ho neodporučil psychológ. V skutočnosti sa výsluch nevykonal na

hlavnom pojednávaní 24. júla 2014, ale na predchádzajúcom hlavnom pojednávaní 17. júla

2014. Nariadil ho krajský súd vo svojom zrušujúcom rozhodnutí z 23. apríla 2014. Výsluch

bol realizovaný v neprítomnosti sťažovateľa vzhľadom na osobu maloletej, ako aj

vzhľadom na predmet výsluchu, čo je v súlade s . Sťažovateľ bol

s obsahom výsluchu oboznámený a nemal k nemu žiadne pripomienky. Pri výsluchu bol

prítomný obhajca sťažovateľa, ktorý dával svedkyni doplňujúce otázky.

K dovolaciemu dôvodu podľa (rozhodnutie

je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom

použití iného hmotno-právneho ustanovenia) treba uviesť, že sťažovateľ namietal právne

posúdenie skutku v bode 5 výrokovej časti skutku a vo vzťahu k celému konaniu nesprávne

použitie hmotno-právneho ustanovenia . V tejto súvislosti

sa najvyšší súd plne stotožňuje s názorom krajského súdu.

Čo sa týka námietky, že v spise nie je komunikácia na sociálnej sieti alebo

prostredníctvom SMS správ, treba uviesť, že komunikácia prebiehala len prostredníctvom

sociálnej siete Facebook a Azet. Spoločnosť, ktorá prevádzkuje Facebook, sídli v USA.

Právna pomoc týkajúca sa získania údajov z jej databázy trvá neprimerane dlho a vzhľadom

na to, že vec bola riešená väzobne, spôsobila by neprimerané prieťahy a nedodržanie lehoty

trvania väzby. Dozorová prokurátorka preto rozhodla, že žiadosť o právnu pomoc

justičnému orgánu USA nebude podaná, keďže boli zabezpečené aj iné dôkazy, ktoré

sťažovateľa zo skutku v bode 5 usvedčovali.

Vzhľadom na výsledky dokazovania mali súdy preukázané, že skutky v bodoch 1 až

4 sú preukázané, k týmto sa sťažovateľ priznal a urobil k nim vyhlásenie v zmysle § 257

ods. 1 písm. c) , teda že nepopiera spáchanie týchto skutkov. Vo vzťahu

k bodu 5 obžaloby dospeli k záveru, že sa sťažovateľ tohto skutku dopustil tak, ako to je

uvedené v obžalobe. Jedinou spornou otázkou v rámci dokazovania bol závažnejší spôsob

konania, čo predstavuje dlhší čas. V tejto súvislosti treba poukázať na uznesenie

najvyššieho súdu sp. zn. , podľa ktorého v prípade, ak pôjde o trestný čin

s vyššou trestnou sadzbou, bude „dlhší čas“ kratší ako pri trestnom čine s nižšou trestnou

sadzbou, pričom všeobecne sa za dlhší čas považuje doba 6 mesiacov. V danom prípade boli

skutky spáchané v období od júla 2012 do 25. júla 2013, teda po dobu jedného roka, čo

súdna prax považuje za dlhší čas. Obdobie jedného roka je omnoho dlhšie, než je pri

takomto trestnom čine v priemere bežné a jednotlivé čiastkové útoky boli v pravidelnom

slede 12 mesiacov vždy po niekoľkých týždňoch.

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže

zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv

a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1,

obnovil stav pred porušením.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa prvej vety každý má právo, aby sa jeho vec verejne

prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti, a aby sa mohol vyjadriť ku

všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

Sťažovateľ jednak namieta, že najvyšší súd sa nezaoberal doplnením jeho dovolania,

hoci toto podanie obsahovalo závažné argumenty, ale je tiež toho názoru, že nebolo možné

odmietnuť doplnenie dokazovania skúmaním komunikácie na sociálnej sieti

prostredníctvom medzinárodného dožiadania len preto, že jeho vec sa riešila väzobne a že

by to znamenalo predĺženie prípravného konania.

Najvyšší súd nepopiera, že uznesenie doručené sťažovateľovi a jeho obhajcovi sa

argumentáciou vyplývajúcou z doplnenia dovolania nezaoberalo, pretože administratívnou

chybou bola doručená nesprávna (skoršia) verzia uznesenia. K namietanému odmietnutiu

doplnenia dokazovania sa najvyšší súd nevyjadril.

V súvislosti s námietkou, podľa ktorej sa najvyšší súd v odôvodnení uznesenia vôbec

nezaoberal doplnením dovolania, treba zo skutkového hľadiska považovať medzi

účastníkmi konania za nesporné, že z doručeného uznesenia najvyššieho súdu existencia

doplnenia dovolania, resp. v nej obsiahnutá ďalšia argumentácia vôbec nevyplýva.

Podľa Európskeho súdu pre ľudské práva z práva na spravodlivý proces vyplýva aj

povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán

s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. 4. 1993,

).

Hlavným argumentom, ktorý sťažovateľ v doplnení dovolania uplatnil, bolo tvrdenie,

podľa ktorého v prípravnom konaní trestné stíhanie viedla, resp. vec vyšetrovala inšpekcia,

hoci na to nemá právomoc, keďže nie je súčasťou Policajného zboru. Sťažovateľ pritom

poukázal na precedentné rozhodnutie najvyššieho súdu v uvedenom zmysle.

Podľa názoru ústavného súdu nemožno pochybovať o tom, že uvedená námietka má

význam pre rozhodnutie. Nakoniec rovnakého názoru bol očividne aj najvyšší súd, ktorý sa

rozhodol vyčkať na stanovisko trestnoprávneho kolégia, ktoré sa malo otázkou zaoberať.

Za uvedeného stavu najvyšší súd porušil základné právo sťažovateľa na súdnu

ochranu podľa a , ako aj jeho právo na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v súvislosti s nevysporiadaním sa s doplnením

dovolania (bod 1 výroku nálezu).

Treba tiež poznamenať, že obrana najvyššieho súdu, podľa ktorej v dôsledku

administratívnej chyby bola doručená nesprávna verzia uznesenia (ktorá vzhľadom na čas,

kedy bola skoncipovaná, ešte nemohla doplňujúcu argumentáciu sťažovateľa zohľadniť a na

ňu reagovať, keďže k doplneniu dovolania došlo neskôr), nemôže nič meniť na dôvodnosti

uplatnenej námietky sťažovateľa.

V súvislosti s námietkou sťažovateľa, podľa ktorej nebolo možné odmietnuť

doplnenie dokazovania skúmaním komunikácie na sociálnej sieti prostredníctvom

medzinárodného dožiadania len preto, že trestná vec sa riešila väzobne a že by to znamenalo

predĺženie prípravného konania, poukazuje ústavný súd na výslovné konštatovanie

najvyššieho súdu v jeho uznesení sp. z. z 28. októbra 2015, podľa ktorého

komunikácia medzi sťažovateľom a poškodenou prebiehala len prostredníctvom sociálnej

siete Facebook a Azet, pričom spoločnosť prevádzkujúca Facebook sídli v USA a právna

pomoc týkajúca sa získania údajov z jej databázy by trvala neprimerane dlho a spôsobila by

v tejto väzobne riešenej veci neprimerané prieťahy a nedodržanie lehoty trvania väzby.

Najvyšší súd k tomu dodal, že z tohto dôvodu dozorová prokurátorka rozhodla, že žiadosť

o právnu pomoc justičnému orgánu USA nebude podaná, pretože boli zabezpečené aj iné

dôkazy, ktoré sťažovateľa zo skutku v bode 5 usvedčovali.

Podľa orgány činné v trestnom konaní postupujú tak,

aby bol zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu

nevyhnutnom na ich rozhodnutie. Dôkazy obstarávajú z úradnej povinnosti. Právo

obstarávať dôkazy majú aj strany. Orgány činné v trestnom konaní s rovnakou

starostlivosťou objasňujú okolnosti svedčiace proti obvinenému, ako aj okolnosti, ktoré

svedčia v jeho prospech, a v oboch smeroch vykonávajú dôkazy tak, aby umožnili súdu

spravodlivé rozhodnutie.

Podľa presvedčenia ústavného súdu právo obvineného na to, aby orgány činné

v trestnom konaní s rovnakou starostlivosťou objasňovali okolnosti svedčiace proti

obvinenému, ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech, a v oboch smeroch vykonávali

dôkazy tak, aby umožnili súdu spravodlivé rozhodnutie, nemôže závisieť od toho, či je

obvinený stíhaný väzobne alebo na slobode. Väzobné stíhanie obvineného nemôže mať za

následok obmedzenie uvedeného práva s poukazom na povinnosť konať a rozhodovať

vo väzobných veciach s osobitnou starostlivosťou a urýchlením.

Z použitej argumentácie najvyššieho súdu vyplýva, že podľa jeho názoru (zhodného

s názorom prokurátora) v prípade neväzobného stíhania sťažovateľa prichádzalo do úvahy

preverovať jeho obhajobu aj prostredníctvom dožiadania adresovaného príslušným

justičným orgánom USA, avšak vzhľadom na časovú náročnosť takéhoto úkonu pri

väzobnom stíhaní to, vychádzajúc z prípustnej dĺžky obmedzenia osobnej slobody väzbou,

nebolo možné.

Z uvedených dôvodov došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu

ochranu podľa , ako aj jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru aj v súvislosti s odôvodnením nevyžiadania údajov z databázy

sociálnej siete Facebook a Azet (bod 1 výroku nálezu).

Podľa prvej vety ak sa základné právo alebo

sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo

opatrenie zruší.

Podľa ak ústavný súd sťažnosti

vyhovie, môže vec vrátiť na ďalšie konanie.

Na základe citovaných ustanovení ústavný súd zrušil uznesenie najvyššieho súdu

sp. zn. z 28. októbra 2015 a vec vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku

nálezu).

V ďalšom konaní bude najvyšší súd viazaný právnym názorom ústavného súdu

a vysporiada sa s námietkami sťažovateľa uvedenými v doplnení dovolania.

Zo všetkých uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva

z výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. júna 2016