Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 254/2017
PDF · 266.91 KB
No categories available
III. ÚS 254/2017
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. apríla 2017
predbežne prerokoval sťažnosť ,
, , zastúpeného
spoločnosťou JUDr. Marian Dzuroška, s. r. o., Hviezdoslavova 468/31, Rimavská Sobota,
v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Marian Dzuroška, vo veci namietaného
porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a práva podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Tdo 78/2016
z 9. novembra 2016 a jeho postupom v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tdo 78/2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
23. februára 2017 doručená sťažnosť ,
, (ďalej len
„sťažovateľ“), zastúpeného spoločnosťou JUDr. Marian Dzuroška, s. r. o., Hviezdoslavova
468/31, Rimavská Sobota, v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Marian Dzuroška,
vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Tdo 78/2016 z 9. novembra 2016
a jeho postupom v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tdo 78/2016.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol právoplatným rozsudkom
Okresného súdu Rimavská Sobota sp. zn. 4 T 65/2013 z 24. júla 2014 v spojení
s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 3 To 90/2014 z 19. novembra 2014
uznaný vinným zo spáchania zločinu sexuálneho zneužívania podľa ustanovení § 201 ods. 1
a 2 písm. a) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len
„Trestný zákon“). Dovolanie sťažovateľa podané proti druhostupňovému rozhodnutiu bolo
uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Tdo 7/2015 z 28. októbra 2015 odmietnuté
pre nesplnenie dovolacích dôvodov. Predmetné uznesenie najvyššieho súdu bolo zrušené
a vec vrátená najvyššiemu súdu na nové konanie na základe nálezu ústavného súdu
č. k. II. ÚS 262/2016-48 z 15. júna 2016.
Najvyšší súd následne po vrátení veci ústavným súdom na nové konanie rozhodol
o dovolaní sťažovateľa tak, že ho podľa ustanovenia § 392 ods. 1 zákona č. 301/2005 Z. z.
Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) zamietol, a to
uznesením sp. zn. 3 Tdo 78/2016 z 9. novembra 2016.
V sťažnosti adresovanej ústavnému súdu sťažovateľ namieta porušenie svojich
v sťažnosti označených práv garantovaných ústavou a dohovorom, keďže podľa jeho názoru
„dovolací súd nedal konformný, príslušnými zákonnými ustanoveniami a súdnou praxou
podložený výklad k podstatným námietkam sťažovateľa v podaní z 12.01.2015 a jeho
doplnku z 29.06.2015, ale tiež k nedostatkom vytýkaným Ústavným súdom Slovenskej
republiky v náleze sp. zn. II. ÚS 262/2016-48 z 15. júna 2016“.
Sťažovateľ v sťažnosti prezentuje názor, že všeobecnými súdmi nemala byť
akceptovaná ako dôkaz výpoveď poškodenej, keďže sa ho zúčastnila rodinná príslušníčka
poškodenej a v rozpore s ustanovením § 135 ods. 1 Trestného poriadku namiesto
psychológa psychiater, ktorý bol následne uznesením vyšetrovateľa Policajného zboru
ustanovený ako znalec na vykonanie úkonu vyšetrenia duševného stavu poškodenej a aj
duševného stavu obvineného (sťažovateľa). Podľa vyjadrenia sťažovateľa bol síce následne
úkon vyšetrenia duševného stavu sťažovateľa realizovaný iným znalcom, avšak vo vzťahu
k osobe poškodenej k obdobnej náprave nedošlo. Sťažovateľ argumentuje, že tento
psychiater mohol znalecký posudok vypracovať iba za podmienky, že by sa zúčastnil
predmetného výsluchu poškodenej v postavení znalca, čo však dodržané nebolo. Sťažovateľ
ďalej namieta, že jeho obhajcovi bolo znemožnené zúčastniť sa výsluchu poškodenej
v prípravnom konaní, keď bolo toto obmedzenie realizované na základe odporúčania
odborníka (psychiatra), ktorý v uvedenom čase nemal postavenie znalca, a teda podľa
sťažovateľa nemohol svoje odporúčanie exaktne podložiť. Uvedený postup považuje
sťažovateľ za neprípustné a nezákonné obmedzenie svojho práva na obhajobu.
Sťažovateľ dôvodí aj tvrdením o porušení ustanovenia § 34 ods. 1 Trestného
poriadku, keďže mu bola znemožnená účasť na výsluchu poškodenej v priebehu hlavného
pojednávania, ktorej výsluch navyše odborník z oblasti psychológie neodporučil. Označený
postup konajúceho súdu považuje sťažovateľ za naplnenie dovolacieho dôvodu podľa
ustanovenia § 271 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku.
Sťažovateľ v ďalšom bode namieta, že vo vzťahu k skutku v bode päť výrokovej
časti rozsudku sa konajúcemu súdu nepodarilo odstrániť dôkaznú núdzu,
a teda nedisponoval dostatkom priamych či nepriamych dôkazov, na základe ktorých by
mohol bez akýchkoľvek pochybností ustáliť, že skutok formulovaný v bode päť rozsudku sa
stal. Sťažovateľ v uvedenom kontexte konkretizuje: „V tejto súvislosti nemôže obstáť ani
argumentácia orgánov činných v trestnom konaní, že k získaniu dôkazu ohľadne
komunikácie sťažovateľa s poškodenou cez sociálnu sieť, či prostredníctvom SMS správ
za obdobie od októbra 2012 do 25.07.2013 nedošlo len preto , že spoločnosť Facebook sídli
v USA a právna pomoc ohľadne získania údajov z jej databázy trvá neprimerane dlho a vec
bola riešená väzobne. V prípade podania žiadosti o justičnú právnu pomoc ohľadne
získania údajov z jej databázy by došlo k neprimeraným prieťahom a neboli by dodržané
lehoty väzby. Preto prokurátorka rozhodla, že žiadosť o právnu pomoc justičného orgánu
USA nebude podaná, nakoľko boli zabezpečené aj iné dôkazy, ktoré
zo skutku v bode 5/ usvedčovali.“ Postup konajúceho súdu, ktorý akceptoval nevykonanie
dôkazu podľa sťažovateľa relevantného pre špecifikáciu príslušnej právnej kvalifikácie,
považuje sťažovateľ za porušenie svojho práva na spravodlivý proces. Na tomto mieste
sťažovateľ dodáva: „Za danej dôkaznej situácie sťažovateľ považujeme kvalifikovanie
konania aj podľa ods. 2 písm. a, § - u 201 Tr. zák. za nezákonné“, a preto podľa sťažovateľa
„V tejto časti sú rozhodnutia všeobecných súdov založené aj na nesprávnom posúdení
skutku a vo vzťahu k celému konaniu aj na nesprávnom použití hmotnoprávneho
ustanovenia § 138 pís. b Tr. zák.“
Sťažovateľ v poslednom bode sťažnosti namieta, že trestné stíhanie voči jeho osobe
viedol „neoprávnený orgán, bez kompetencií v zmysle Trestného poriadku i zákona
o Policajnom zbore“, ktorého úkony považuje sťažovateľ za „nezákonné, bez možnosti ich
zhojiť a teda od samého začiatku nulitné“. Toto svoje stanovisko opiera sťažovateľ
o rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 1 To 1/2015 z 29. mája 2015, v ktorom bolo
konštatované, že Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, sekcia kontroly a inšpekčnej
služby (ďalej len „sekcia“) nemá kompetenciu začínať trestné stíhanie, vznášať obvinenie,
podávať návrh na podanie obžaloby a ani na ďalšie procesné úkony, keďže nie je súčasťou
Policajného zboru. V tejto súvislosti poukazuje sťažovateľ aj na dôkazný materiál –
internetovú komunikáciu získanú na základe žiadosti tejto sekcie, teda podľa
sťažovateľa neoprávneného orgánu a tiež v rozpore s relevantnými ustanoveniami
zákona č. 351/2011 Z. z. o elektronických komunikáciách v znení neskorších predpisov.
Sťažovateľ je toho názoru, že takto získaný materiál nemohol konajúci súd zohľadniť pri
svojom rozhodovaní ako dôkaz získaný v súlade so zákonom. Podľa sťažovateľa na tom nič
nemení ani stanovisko trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu sp. zn. Tpj 62/2015
z 29. septembra 2015, v ktorom sa okrem iného konštatuje, že vyšetrovateľ Policajného
zboru služobne zaradený k inšpekčnej službe je policajtom v zmysle § 10 ods. 8 písm. a)
Trestného poriadku. Sťažovateľ je totiž toho názoru, že „len súd v rámci svojej
rozhodovacej právomoci má právo vydať zaväzujúce rozhodnutie a toto rozhodnutie nemôže
zmeniť orgán, ktorý nie je súdom“. Keďže sa k uvedenému stanovisku priklonil aj konajúci
súd pri rozhodovaní o dovolaní sťažovateľa, považuje sťažovateľ jeho postup za porušenie
princípu právnej istoty a nestrannosti rozhodovania.
Sťažovateľ na základe prezentovanej argumentácie v závere sťažnosti navrhuje, aby
ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom:
„1. Základné práva sťažovateľa , podľa č. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
boli uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Tdo 78/2016 z 9.11.2016
a konaním, ktoré mu predchádzalo porušené.
2. Zrušuje sa uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Tdo 78/2016
z 9.11.2016 a vec sa vracia na ďalšie konanie.
3. sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie
v sume 50.000 € /slovom: päťdesiattisíc euro/, ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky
povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia /podľa
dodatočného vyčíslenia/ ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť na účet
advokátskej kancelárie JUDr. Mariana Dzurošku s.r.o., Hviezdoslavova 468/31,
979 01 Rimavská Sobota do jedného mesiaca od právoplatnosti nálezu.“
II.
Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia sťažnosti vo veciach, na prerokovanie ktorých ústavný súd nemá právomoc,
sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti alebo
sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže
ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný súd
odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.
O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle
konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú
neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo
slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva
alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť
medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne
(obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch
v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol
náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že
môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu
predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo
slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly
zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00,
Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia
bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov veci uvádzaných účastníkmi konania.
Ústavný súd pristúpil k preskúmaniu odôvodnenia rozhodnutia najvyššieho súdu, aby
posúdil zlučiteľnosť jeho obsahu s limitmi sťažovateľom označených článkov ústavy
a dohovoru, ktorých porušenie namieta. Uvedený prieskum vykonal ústavný súd v medziach
svojich právomocí, a teda posudzoval kvalitu odôvodnenia namietaného uznesenia
najvyššieho súdu a ústavnú súladnosť interpretácie právnej úpravy, ktorú konajúci súd
vo veci sťažovateľa aplikoval, inými slovami, ústavnú udržateľnosť napadnutého
rozhodnutia.
Ústavný súd sa oboznámil s obsahom dovolania sťažovateľa, ktoré uplatnil proti
druhostupňovému rozhodnutiu, a zistil, že sú dovolacie námietky v podstate totožné
a argumentáciou, ktorú sťažovateľ prezentoval v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu.
Najvyšší súd rozhodnutie, ktorým vyhodnotil dovolacie dôvody uplatnené
sťažovateľom ako nepreukázané, založil na uvedenej argumentácii, ktorú ústavný súd
posúdil a zaujal k nej svoje stanovisko:
Najvyšší súd sa v prvom rade vysporiadal s tvrdeniami sťažovateľa o zmarení jeho
práva na obhajobu a tiež s jeho tvrdením o nezákonnom spôsobe vykonania dôkazov, ktoré
sťažovateľ subsumoval pod dovolacie dôvody podľa ustanovení § 371 ods. 1 písm. c) a g)
Trestného poriadku. S odkazom na relevantné ustanovenia Trestného poriadku najvyšší súd
konštatoval, že postup orgánov činných v trestnom konaní, ktoré zvolili pri výsluchu
svedkyne poškodenej v prípravnom konaní špecifický postup, bol vykonaný v súlade
so zákonom, konkrétne v súlade s ustanoveniami § 135 Trestného poriadku, ktorých účelom
je rešpektovať rozumovú, duševnú a mravnú úroveň osobitnej kategórie svedkov (svedkov
mladších ako 18 rokov) vo vzťahu k osobitému charakteru predmetu výsluchu, čo bol aj
prípad svedkyne poškodenej v trestnej veci sťažovateľa. Najvyšší súd zastáva názor, že
pri zvolenom postupe výsluchu práva obhajoby porušené neboli, keďže sa obhajca
sťažovateľa síce nenachádzal v jednej miestnosti so svedkyňou poškodenou, avšak priebehu
úkonu sa zúčastnil takým spôsobom, že v inej miestnosti mohol sledovať úkon
prostredníctvom obrazovo zvukového záznamu a klásť svedkyni poškodenej otázky.
Zákonnosť prítomnosti sťažovateľom namietaného psychiatra pri označenom výsluchu
najvyšší súd odôvodnil odkazom na citované ustanovenia Trestného poriadku, ktoré si
prítomnosť odborníka so zameraním na predmet výsluchu a osobu svedka dokonca
vyžadujú, pričom za nedostatok najvyšší súd nepovažoval sťažovateľom namietanú
skutočnosť, že pribratý psychiater bol v prípravnom konaní ustanovený ako znalec
formálnym uznesením až po vykonaní predmetného úkonu. K otázke výsluchu poškodenej
počas súdneho pojednávania najvyšší súd konštatoval, že bol vykonaný v súlade
s ustanovením § 135 ods. 2 Trestného poriadku, vylúčenie účasti sťažovateľa z predmetného
výsluchu bolo podložené účelnými a zároveň zákonnými dôvodmi, pričom jeho právo
na obhajobu nebolo označeným postupom porušené, keďže sa tohto výsluchu osobne
zúčastnil obhajca sťažovateľa a sťažovateľ mal možnosť sa k obsahu výpovede poškodenej
vyjadriť. S tvrdením sťažovateľa o nezákonnosti vypočutia rodinného príslušníka
poškodenej v prípravnom konaní, ktorý sa pred svojím vlastným výsluchom zúčastnil
predchádzajúceho výsluchu svedkyne poškodenej, sa najvyšší súd na jednej strane stotožnil,
avšak kvalifikoval označený postup ako irelevantný z pohľadu celkovej zákonnosti konania
vo veci sťažovateľa, keďže predmetný výsluch rodinného príslušníka nebol konajúcim
súdom pri vykonávaní dokazovania na hlavnom pojednávaní zohľadnený.
Konštantná judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)
formuluje stanovisko, podľa ktorého k obmedzeniu práva na obhajobu spôsobom
nezlučiteľným s čl. 6 dohovoru dochádza predovšetkým vtedy, keď sa odsúdenie zakladá
výlučne alebo v rozhodujúcej miere na výpovedi svedka, ktorého obvinený nemal možnosť
vypočuť alebo dať vypočuť (rozhodnutia ESĽP Van Mechelen a ďalší proti Holandsku
z 23. 4. 1997, Balšán proti Českej republike z 18. 7. 2006). V tomto kontexte práva
obsiahnuté v čl. 6 dohovoru sú rozhodovacou praxou ESĽP ponímané ako práva obhajoby
ako celku, a judikatúra preto spravidla považuje za dostatočné, ak bola možnosť vypočuť
sporného svedka poskytnutá aspoň obhajcovi obvineného za predpokladu, že tento
disponoval všetkými relevantnými informáciami potrebnými pre účinnú realizáciu obhajoby
(napr. rozhodnutia ESĽP Verdam proti Holandsku z 31. 8. 1999, Vebiu proti Českej
republike z 26. 7. 2003, Kurup proti Dánsku z 10. 7. 1985). V rozhodnutí Novák proti
Českej republike č. 43791/98 z 8. júla 2003, kde sťažovateľ namietal porušenie svojho
práva na výsluch svedka, keďže konajúci súd vyhovel žiadosti svedka vypovedať
v neprítomnosti obvineného sťažovateľa, vzal ESĽP do úvahy, že výpoveď tohto svedka
nebola jediným dôkazom viny sťažovateľa, že sa výsluchu svedka zúčastnil obhajca
sťažovateľa, po návrate do pojednávacej miestnosti bol sťažovateľ s výpoveďou
oboznámený a dostal príležitosť položiť svedkovi doplňujúce otázky.
Judikatúra ESĽP, ktorú ústavný súd v intenciách čl. 154c ods. 1 ústavy v rámci svojej
rozhodovacej praxe štandardne zohľadňuje, tiež reflektuje na zložitú situáciu tzv. svedkov –
obetí trestných činov (obete domáceho násilia, sexuálnych trestných činov a pod.),
u ktorých je prerokovávanie trestnej veci pred súdom (a inými príslušnými orgánmi)
spojené s traumatickým oživovaním negatívnych zážitkov z minulosti, a to predovšetkým
vtedy, keď sú títo svedkovia postavení tvárou v tvár obvinenému. Pri hodnotení otázky
rešpektovania práva obvineného na spravodlivý proces je potrebné vziať do úvahy právo
obete trestného činu na rešpektovanie jej súkromného života, a je teda legitímne prijať na jej
ochranu určité opatrenia za súčasného splnenia podmienky, že je toto opatrenie zlučiteľné
s účinným a adekvátnym výkonom práva obvineného na obhajobu (pozri napr. rozhodnutie
ESĽP S. N. proti Švédsku č. 34209/96 z 2. 7. 2002).
Odrazom zmienenej judikatúry ESĽP je aj právna úprava obsiahnutá v ustanoveniach
§ 135 ods. 3 a § 262 Trestného poriadku zakotvujúca možnosť alternatívneho spôsobu
vykonania výsluchu pri súčasnom zachovaní práv obhajoby v akceptovateľnej miere.
Z obsahu odôvodnenia rozhodnutia najvyššieho súdu, ktorý poukázal na charakter
trestného činu (sexuálne zneužívanie), pre ktorý bolo trestné konanie vedené, a tiež na jeho
následky u osoby poškodenej vyplýva, že svedkyňa poškodenej mala status svedkyne –
obete trestného činu, indikujúci legitímnosť opatrení na jej ochranu, poskytovaných práve
označenou právnou úpravou. V zmysle uvedenej právnej úpravy bol orgán činný v trestnom
konaní a tiež konajúci súd oprávnený vyhodnotiť situáciu a podľa vlastného uváženia prijať
v prípade potreby zmienené opatrenie, a to aj bez toho, aby sa svedok explicitne takéhoto
postupu dožadoval. V danom prípade bol postup orgánov činných v trestnom konaní
a konajúceho súdu legálny a legitímny a rešpektoval aj kritérium proporcionality, keďže
dbal na zachovanie práv obhajoby. Obhajca sťažovateľa bol pri výsluchu svedkyne
poškodenej v prípravnom konaní účastný (sledoval priebeh výsluchu a mal možnosť
reagovať otázkami), počas hlavného pojednávania sa výsluchu svedkyne poškodenej priamo
zúčastnil, obsah výpovede bol sťažovateľovi sprostredkovaný a sťažovateľ mal možnosť sa
k nej vyjadriť. Obhajobe tak bola poskytnutá dostatočná príležitosť priebeh výsluchu
ovplyvniť.
Ústavný súd je preto toho názoru, že s ohľadom na legitímny záujem chrániť
svedkyňu poškodenú možno mieru, v akej bolo sťažovateľovi umožnené sa na výsluchu
tejto svedkyne podieľať, považovať za dostatočnú. Závery rozhodnutia najvyššieho súdu
korešpondujú s týmto stanoviskom ústavného súdu, preto ich považuje ústavný súd
za zlučiteľné s limitmi sťažovateľom označených článkov ústavy a dohovoru, ktorých
porušenie namieta.
Pokiaľ ide o postup orgánov činných v trestnom konaní, ktoré k výsluchu svedkyne
poškodenej pribrali odborníka z odboru psychiatrie a následne bol tento odborník oficiálne
ustanovený pre účely vypracovania znaleckého posudku (vyšetrenie duševného stavu
svedkyne poškodenej), ústavný súd nevidí žiadne dôvody, ktoré by z hľadiska zachovania
garancií spravodlivého procesu označený postup nejakým spôsobom diskvalifikovali.
V prípade znaleckého dokazovania je podmienkou na zachovanie označených záruk trestne
stíhanej osoby nepochybne odbornosť a objektivita znalca. Zákonná úprava pri obdobnom
výsluchu považuje účasť psychológa alebo znalca za povinnú, pričom skutočnosť, že
označený odborník participoval na výsluchu svedkyne poškodenej bez vydania oficiálneho
uznesenia, nemohla jeho odbornosť a objektivitu nijako ovplyvniť. Jeho účasť
na predmetnom úkone rovnako nemohla ovplyvniť odbornosť a objektivitu neskôr
predloženého ním vypracovaného znaleckého posudku, práve naopak, pozorovanie
výpovede poškodenej (z hľadiska relevantného pre tohto odborníka) bolo produktívne
pre získanie poznatkov potrebných na podanie posudku.
Sťažovateľ v uplatnenom dovolaní formuloval aj dovolací dôvod podľa ustanovenia
§ 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku (rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom
posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho
ustanovenia). Jeho naplnenie videl sťažovateľ v dôkaznej núdzi, v ktorej sa podľa jeho
názoru konajúci súd ocitol, a to konkrétne vo vzťahu k bodu 5 výrokovej časti rozsudku,
v ktorom formulovaný skutok bol podľa sťažovateľa relevantným pre naplnenie
kvalifikovanej skutkovej podstaty stíhaného trestného činu s prísnejšou trestnou sadzbou
(páchanie trestného činu sexuálneho zneužívania po dlhší čas, teda závažnejším spôsobom).
Najvyšší súd na tomto mieste sťažovateľovi pripomenul, že pri posúdení označeného
dovolacieho dôvodu hodnotí dovolací súd skutkový stav len z toho hľadiska, či skutok,
z ktorého spáchania bol obvinený uznaný vinným, bol v skutkovej vete rozsudku
subsumovaný pod správnu skutkovú podstatu trestného činu upravenú v Trestnom zákone,
a teda sa v rámci označeného dovolacieho dôvodu nemožno domáhať preskúmania
správnosti a úplnosti skutkových zistení, ako to v podstate požadoval sťažovateľ, keď
predostrel vlastné vyhodnotenie procesu dokazovania, teda vlastné skutkové závery.
V nadväznosti na to najvyšší súd uzavrel, že označený dovolací dôvod nebol v prípade
sťažovateľa naplnený, pretože skutková veta tak, ako bola ustálená, obsahuje všetky znaky
trestného činu, z ktorého bol sťažovateľ uznaný vinným, a jeho konanie bolo správne
právne kvalifikované, keďže súdom ustálený skutkový stav vo veci sťažovateľa naplnil
všetky znaky skutkovej podstaty pokračovacieho zločinu sexuálneho zneužívania podľa
ustanovení § 201 ods. 1 a 2 písm. a) Trestného zákona s poukazom na ustanovenie § 138
písm. b) Trestného zákona.
Ústavný súd je toho názoru, že v uvedenom bode bolo sťažovateľovi zo strany
dovolacieho súdu na podklade interpretácie dotknutého ustanovenia Trestného poriadku
náležite vysvetlené, že ním predostretá argumentácia, ktorú sťažovateľ subjektívne vnímal
ako naplnenie dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku,
v skutočnosti predstavovala vyhodnotenie procesu dokazovania z pohľadu sťažovateľa, teda
v podstate korekciu skutkových záverov, ktorej sa prostredníctvom uvedenej námietky
sťažovateľ dožadoval, ktorá však dovolaciemu súdu zásadne neprislúcha.
V ďalšom bode odôvodnenia svojho rozhodnutia najvyšší súd reagoval
na sťažovateľom predostreté námietky, ktoré formálne sťažovateľ podradil pod nesprávne
ustanovenie ‒ ustanovenie § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku aktoré posúdil najvyšší
súd v rámci relevantného zákonného ustanovenia zakotvujúceho dovolací dôvod podľa
ustanovenia § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku (porušenie práva na obhajobu
zásadným spôsobom). Argumentácia sťažovateľa bola v uvedenom smere založená
na námietke nevykonania dôkazu – nevyžiadanie údajov z databázy sociálnej siete
Facebook a Azet. Najvyšší súd poukázal na zásadu voľného hodnotenia dôkazov a zásadu
náležitého zistenia skutkového stavu veci, v kontexte ktorých uviedol, že náročnosť
vykonania dôkazu nie je síce kritériom pre jeho odmietnutie, avšak takýto návrh
na vykonanie dôkazu možno zamietnuť za predpokladu, že má konajúci súd dostatok iných
dôkazov, ktoré preukazujú, že dôkazy navrhované obvineným nemôžu privodiť zmenu
dôkazného stavu, čo bol podľa najvyššieho súdu prípad sťažovateľa, ktorého zo spáchania
skutku usvedčovala výpoveď svedkyne poškodenej realizovaná na pojednávaní konajúceho
súdu, ktorej dôveryhodnosť potvrdilo aj znalecké dokazovanie.
Ústavný súd je toho názoru, že odmietnutie sťažovateľom iniciovaného dôkazného
návrhu zo strany konajúcich súdov bolo najvyšším súdom v kontexte výkladu dovolacieho
dôvodu zakotveného ustanovenia § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku a tiež výkladu
základných zásad trestného konania primerane zdôvodnené. Najvyšší súd sťažovateľovi
totiž vysvetlil, že ako dôvod odmietnutia predmetného dôkazu nebola akceptovaná
náročnosť dôkazu, ale skutočnosť, že bol tento dôkaz „nadbytočný“, keďže bol skutkovými
stav dostatočne preukázaný už realizovanými dôkazmi.
K sťažovateľom formulovaným dovolacím dôvodom podľa ustanovení § 371 ods. 1
písm. e) a g) Trestného poriadku (vo veci konal orgán činný v trestnom konaní, ktorý mal
byť vylúčený; rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané
zákonným spôsobom), naplnenie ktorých sťažovateľ odôvodňoval tvrdením o nezákonnosti
sekcie, ktorá vykonala v jeho trestnej veci prípravné konania, a z toho vyplývajúcej
nezákonnosti ňou produkovaných dôkazov odkázal najvyšší súd na stanovisko
trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu sp. zn. Tpj 62/2015 z 29. septembra 2015
privilegovaného právnou úpravou pre účely napĺňania princípu právnej istoty
k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov.
Predmetné stanovisko totiž kvalifikovalo vyšetrovateľa Policajného zboru služobne
zaradeného k sekcii ako riadneho policajta v zmysle ustanovenia § 10 ods. 8 písm. c)
Trestného poriadku, teda ako orgán činný v trestnom konaní s príslušnou zákonnou
právomocou.
Vo vzťahu k čiastkovým tvrdeniam sťažovateľa o nezákonnosti dôkazov získaných
sekciou v prípravnom konaní postupom podľa ustanovení § 116 Trestného poriadku
(zistenie a oznámenie údajov o telekomunikačnej prevádzke), ktoré boli špecifikovaným
nálezom ústavného súdu kvalifikované ako neústavné a stratili v dôsledku tohto rozhodnutia
účinnosť, najvyšší súd sťažovateľovi vysvetlil, že v jeho trestnej veci boli dotknuté
ustanovenia aplikované ešte pred rozhodnutím ústavného súdu (ktoré má účinky až do
budúcnosti), teda bol postup sekcie súladný s vtedy účinnými zákonnými ustanoveniami.
Ústavný súd sa v plnej miere stotožňuje s argumentáciou najvyššieho súdu, ktorý
pre posúdenie zákonnej právomoci sekcie (ako príslušného orgánu činného v trestnom
konaní), ktorú sa snažil sťažovateľ spochybniť, ako relevantné zohľadnil príslušné
zjednocujúce stanovisko trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu. Prostriedkom
k napĺňaniu princípu právnej istoty, ktorého porušenie sťažovateľ paradoxne namieta,
je totiž práve prijímanie zjednocujúcich stanovísk zo strany príslušných kolégií najvyššieho
súdu, tak ako to expressis verbis vyplýva z ustanovení § 22 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z.
o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.
Sťažovateľova argumentácia sa vo svetle uvedeného javí ako zjavne excesná. Rovnaký
záver platí aj vo vzťahu k stanovisku najvyššieho súdu o účinkoch nálezu ústavného súdu
vydaného v zmysle čl. 125 ods. 3 ústavy prezentovaného dovolacím súdom pri posúdení
zákonnosti dôkazov získaných v trestnej veci sťažovateľa postupom podľa ustanovení § 116
Z uvedeného je zrejmé, že dovolací súd sa so všetkými námietkami
sťažovateľa uplatnenými v podanom dovolaní v každom smere náležite vysporiadal a riadne
vysvetlil dôvody zamietnutia dovolania sťažovateľa. Odpoveď najvyššieho súdu
na vymedzené dovolacie námietky sťažovateľa hodnotí ústavný súd ako vyčerpávajúcu bez
zjavných logických protirečení, plne zodpovedajúcu kritériám stanoveným pre kvalitné
odôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov judikatúrou ústavného súdu.
Vzhľadom na uvedené považuje ústavný súd sťažnosť sťažovateľa za zjavne
neopodstatnenú a ako takú ju v zmysle § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde odmietol, tak
ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. apríla 2017