Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 254/2017

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. apríla 2017

predbežne prerokoval sťažnosť ,

, , zastúpeného

spoločnosťou JUDr. Marian Dzuroška, s. r. o., Hviezdoslavova 468/31, Rimavská Sobota,

v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Marian Dzuroška, vo veci namietaného

porušenia jeho základných práv podľa a Slovenskej

republiky a práva podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 9. novembra 2016 a jeho postupom v konaní vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

23. februára 2017 doručená sťažnosť ,

, (ďalej len

„sťažovateľ“), zastúpeného spoločnosťou JUDr. Marian Dzuroška, s. r. o., Hviezdoslavova

468/31, Rimavská Sobota, v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Marian Dzuroška,

vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2

(ďalej len „“) a práva podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 9. novembra 2016

a jeho postupom v konaní vedenom pod sp. zn. .

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol právoplatným rozsudkom

Okresného súdu Rimavská Sobota sp. zn. z 24. júla 2014 v spojení

s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. z 19. novembra 2014

uznaný vinným zo spáchania zločinu sexuálneho zneužívania podľa ustanovení § 201 ods. 1

a 2 písm. a) v znení neskorších predpisov (ďalej len

„“). Dovolanie sťažovateľa podané proti druhostupňovému rozhodnutiu bolo

uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 28. októbra 2015 odmietnuté

pre nesplnenie dovolacích dôvodov. Predmetné uznesenie najvyššieho súdu bolo zrušené

a vec vrátená najvyššiemu súdu na nové konanie na základe nálezu ústavného súdu

č. k. -48 z 15. júna 2016.

Najvyšší súd následne po vrátení veci ústavným súdom na nové konanie rozhodol

o dovolaní sťažovateľa tak, že ho podľa ustanovenia

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) zamietol, a to

uznesením sp. zn. z 9. novembra 2016.

V sťažnosti adresovanej ústavnému súdu sťažovateľ namieta porušenie svojich

v sťažnosti označených práv garantovaných a dohovorom, keďže podľa jeho názoru

„dovolací súd nedal konformný, príslušnými zákonnými ustanoveniami a súdnou praxou

podložený výklad k podstatným námietkam sťažovateľa v podaní z 12.01.2015 a jeho

doplnku z 29.06.2015, ale tiež k nedostatkom vytýkaným Ústavným súdom Slovenskej

republiky v náleze sp. zn. -48 z 15. júna 2016“.

Sťažovateľ v sťažnosti prezentuje názor, že všeobecnými súdmi nemala byť

akceptovaná ako dôkaz výpoveď poškodenej, keďže sa ho zúčastnila rodinná príslušníčka

poškodenej a v rozpore s ustanovením namiesto

psychológa psychiater, ktorý bol následne uznesením vyšetrovateľa Policajného zboru

ustanovený ako znalec na vykonanie úkonu vyšetrenia duševného stavu poškodenej a aj

duševného stavu obvineného (sťažovateľa). Podľa vyjadrenia sťažovateľa bol síce následne

úkon vyšetrenia duševného stavu sťažovateľa realizovaný iným znalcom, avšak vo vzťahu

k osobe poškodenej k obdobnej náprave nedošlo. Sťažovateľ argumentuje, že tento

psychiater mohol znalecký posudok vypracovať iba za podmienky, že by sa zúčastnil

predmetného výsluchu poškodenej v postavení znalca, čo však dodržané nebolo. Sťažovateľ

ďalej namieta, že jeho obhajcovi bolo znemožnené zúčastniť sa výsluchu poškodenej

v prípravnom konaní, keď bolo toto obmedzenie realizované na základe odporúčania

odborníka (psychiatra), ktorý v uvedenom čase nemal postavenie znalca, a teda podľa

sťažovateľa nemohol svoje odporúčanie exaktne podložiť. Uvedený postup považuje

sťažovateľ za neprípustné a nezákonné obmedzenie svojho práva na obhajobu.

Sťažovateľ dôvodí aj tvrdením o porušení ustanovenia § 34 ods. 1 Trestného

poriadku, keďže mu bola znemožnená účasť na výsluchu poškodenej v priebehu hlavného

pojednávania, ktorej výsluch navyše odborník z oblasti psychológie neodporučil. Označený

postup konajúceho súdu považuje sťažovateľ za naplnenie dovolacieho dôvodu podľa

ustanovenia .

Sťažovateľ v ďalšom bode namieta, že vo vzťahu k skutku v bode päť výrokovej

časti rozsudku sa konajúcemu súdu nepodarilo odstrániť dôkaznú núdzu,

a teda nedisponoval dostatkom priamych či nepriamych dôkazov, na základe ktorých by

mohol bez akýchkoľvek pochybností ustáliť, že skutok formulovaný v bode päť rozsudku sa

stal. Sťažovateľ v uvedenom kontexte konkretizuje: „V tejto súvislosti nemôže obstáť ani

argumentácia orgánov činných v trestnom konaní, že k získaniu dôkazu ohľadne

komunikácie sťažovateľa s poškodenou cez sociálnu sieť, či prostredníctvom SMS správ

za obdobie od októbra 2012 do 25.07.2013 nedošlo len preto , že spoločnosť Facebook sídli

v USA a právna pomoc ohľadne získania údajov z jej databázy trvá neprimerane dlho a vec

bola riešená väzobne. V prípade podania žiadosti o justičnú právnu pomoc ohľadne

získania údajov z jej databázy by došlo k neprimeraným prieťahom a neboli by dodržané

lehoty väzby. Preto prokurátorka rozhodla, že žiadosť o právnu pomoc justičného orgánu

USA nebude podaná, nakoľko boli zabezpečené aj iné dôkazy, ktoré

zo skutku v bode 5/ usvedčovali.“ Postup konajúceho súdu, ktorý akceptoval nevykonanie

dôkazu podľa sťažovateľa relevantného pre špecifikáciu príslušnej právnej kvalifikácie,

považuje sťažovateľ za porušenie svojho práva na spravodlivý proces. Na tomto mieste

sťažovateľ dodáva: „Za danej dôkaznej situácie sťažovateľ považujeme kvalifikovanie

konania aj podľa ods. 2 písm. a, § - u 201 Tr. zák. za nezákonné“, a preto podľa sťažovateľa

„V tejto časti sú rozhodnutia všeobecných súdov založené aj na nesprávnom posúdení

skutku a vo vzťahu k celému konaniu aj na nesprávnom použití hmotnoprávneho

ustanovenia § 138 pís. b Tr. zák.“

Sťažovateľ v poslednom bode sťažnosti namieta, že trestné stíhanie voči jeho osobe

viedol „neoprávnený orgán, bez kompetencií v zmysle i zákona

o Policajnom zbore“, ktorého úkony považuje sťažovateľ za „nezákonné, bez možnosti ich

zhojiť a teda od samého začiatku nulitné“. Toto svoje stanovisko opiera sťažovateľ

o rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. z 29. mája 2015, v ktorom bolo

konštatované, že Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, sekcia kontroly a inšpekčnej

služby (ďalej len „sekcia“) nemá kompetenciu začínať trestné stíhanie, vznášať obvinenie,

podávať návrh na podanie obžaloby a ani na ďalšie procesné úkony, keďže nie je súčasťou

Policajného zboru. V tejto súvislosti poukazuje sťažovateľ aj na dôkazný materiál –

internetovú komunikáciu získanú na základe žiadosti tejto sekcie, teda podľa

sťažovateľa neoprávneného orgánu a tiež v rozpore s relevantnými ustanoveniami

o elektronických komunikáciách v znení neskorších predpisov.

Sťažovateľ je toho názoru, že takto získaný materiál nemohol konajúci súd zohľadniť pri

svojom rozhodovaní ako dôkaz získaný v súlade so zákonom. Podľa sťažovateľa na tom nič

nemení ani stanovisko trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu sp. zn. Tpj 62/2015

z 29. septembra 2015, v ktorom sa okrem iného konštatuje, že vyšetrovateľ Policajného

zboru služobne zaradený k inšpekčnej službe je policajtom v zmysle § 10 ods. 8 písm. a)

. Sťažovateľ je totiž toho názoru, že „len súd v rámci svojej

rozhodovacej právomoci má právo vydať zaväzujúce rozhodnutie a toto rozhodnutie nemôže

zmeniť orgán, ktorý nie je súdom“. Keďže sa k uvedenému stanovisku priklonil aj konajúci

súd pri rozhodovaní o dovolaní sťažovateľa, považuje sťažovateľ jeho postup za porušenie

princípu právnej istoty a nestrannosti rozhodovania.

Sťažovateľ na základe prezentovanej argumentácie v závere sťažnosti navrhuje, aby

ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné práva sťažovateľa , podľa č. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2

a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

boli uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 9.11.2016

a konaním, ktoré mu predchádzalo porušené.

2. Zrušuje sa uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 9.11.2016 a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3. sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie

v sume 50.000 € /slovom: päťdesiattisíc euro/, ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky

povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia /podľa

dodatočného vyčíslenia/ ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť na účet

advokátskej kancelárie JUDr. Mariana Dzurošku s.r.o., Hviezdoslavova 468/31,

979 01 Rimavská Sobota do jedného mesiaca od právoplatnosti nálezu.“

II.

Podľa je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia sťažnosti vo veciach, na prerokovanie ktorých ústavný súd nemá právomoc,

sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti alebo

sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže

ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný súd

odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). V zmysle

konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú

neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo

slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva

alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť

medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne

(obdobne napr. , , ).

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch

v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že

môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu

predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo

slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ,

, ).

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu je aj právo účastníka konania

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať

odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec

podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia

bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov veci uvádzaných účastníkmi konania.

Ústavný súd pristúpil k preskúmaniu odôvodnenia rozhodnutia najvyššieho súdu, aby

posúdil zlučiteľnosť jeho obsahu s limitmi sťažovateľom označených článkov

a dohovoru, ktorých porušenie namieta. Uvedený prieskum vykonal ústavný súd v medziach

svojich právomocí, a teda posudzoval kvalitu odôvodnenia namietaného uznesenia

najvyššieho súdu a ústavnú súladnosť interpretácie právnej úpravy, ktorú konajúci súd

vo veci sťažovateľa aplikoval, inými slovami, ústavnú udržateľnosť napadnutého

rozhodnutia.

Ústavný súd sa oboznámil s obsahom dovolania sťažovateľa, ktoré uplatnil proti

druhostupňovému rozhodnutiu, a zistil, že sú dovolacie námietky v podstate totožné

a argumentáciou, ktorú sťažovateľ prezentoval v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu.

Najvyšší súd rozhodnutie, ktorým vyhodnotil dovolacie dôvody uplatnené

sťažovateľom ako nepreukázané, založil na uvedenej argumentácii, ktorú ústavný súd

posúdil a zaujal k nej svoje stanovisko:

Najvyšší súd sa v prvom rade vysporiadal s tvrdeniami sťažovateľa o zmarení jeho

práva na obhajobu a tiež s jeho tvrdením o nezákonnom spôsobe vykonania dôkazov, ktoré

sťažovateľ subsumoval pod dovolacie dôvody podľa ustanovení § 371 ods. 1 písm. c) a g)

. S odkazom na relevantné ustanovenia najvyšší súd

konštatoval, že postup orgánov činných v trestnom konaní, ktoré zvolili pri výsluchu

svedkyne poškodenej v prípravnom konaní špecifický postup, bol vykonaný v súlade

so zákonom, konkrétne v súlade s ustanoveniami , ktorých účelom

je rešpektovať rozumovú, duševnú a mravnú úroveň osobitnej kategórie svedkov (svedkov

mladších ako 18 rokov) vo vzťahu k osobitému charakteru predmetu výsluchu, čo bol aj

prípad svedkyne poškodenej v trestnej veci sťažovateľa. Najvyšší súd zastáva názor, že

pri zvolenom postupe výsluchu práva obhajoby porušené neboli, keďže sa obhajca

sťažovateľa síce nenachádzal v jednej miestnosti so svedkyňou poškodenou, avšak priebehu

úkonu sa zúčastnil takým spôsobom, že v inej miestnosti mohol sledovať úkon

prostredníctvom obrazovo zvukového záznamu a klásť svedkyni poškodenej otázky.

Zákonnosť prítomnosti sťažovateľom namietaného psychiatra pri označenom výsluchu

najvyšší súd odôvodnil odkazom na citované ustanovenia , ktoré si

prítomnosť odborníka so zameraním na predmet výsluchu a osobu svedka dokonca

vyžadujú, pričom za nedostatok najvyšší súd nepovažoval sťažovateľom namietanú

skutočnosť, že pribratý psychiater bol v prípravnom konaní ustanovený ako znalec

formálnym uznesením až po vykonaní predmetného úkonu. K otázke výsluchu poškodenej

počas súdneho pojednávania najvyšší súd konštatoval, že bol vykonaný v súlade

s ustanovením , vylúčenie účasti sťažovateľa z predmetného

výsluchu bolo podložené účelnými a zároveň zákonnými dôvodmi, pričom jeho právo

na obhajobu nebolo označeným postupom porušené, keďže sa tohto výsluchu osobne

zúčastnil obhajca sťažovateľa a sťažovateľ mal možnosť sa k obsahu výpovede poškodenej

vyjadriť. S tvrdením sťažovateľa o nezákonnosti vypočutia rodinného príslušníka

poškodenej v prípravnom konaní, ktorý sa pred svojím vlastným výsluchom zúčastnil

predchádzajúceho výsluchu svedkyne poškodenej, sa najvyšší súd na jednej strane stotožnil,

avšak kvalifikoval označený postup ako irelevantný z pohľadu celkovej zákonnosti konania

vo veci sťažovateľa, keďže predmetný výsluch rodinného príslušníka nebol konajúcim

súdom pri vykonávaní dokazovania na hlavnom pojednávaní zohľadnený.

Konštantná judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)

formuluje stanovisko, podľa ktorého k obmedzeniu práva na obhajobu spôsobom

nezlučiteľným s čl. 6 dohovoru dochádza predovšetkým vtedy, keď sa odsúdenie zakladá

výlučne alebo v rozhodujúcej miere na výpovedi svedka, ktorého obvinený nemal možnosť

vypočuť alebo dať vypočuť (rozhodnutia ESĽP Van Mechelen a ďalší proti Holandsku

z 23. 4. 1997, Balšán proti Českej republike z 18. 7. 2006). V tomto kontexte práva

obsiahnuté v čl. 6 dohovoru sú rozhodovacou praxou ESĽP ponímané ako práva obhajoby

ako celku, a judikatúra preto spravidla považuje za dostatočné, ak bola možnosť vypočuť

sporného svedka poskytnutá aspoň obhajcovi obvineného za predpokladu, že tento

disponoval všetkými relevantnými informáciami potrebnými pre účinnú realizáciu obhajoby

(napr. rozhodnutia ESĽP Verdam proti Holandsku z 31. 8. 1999, Vebiu proti Českej

republike z 26. 7. 2003, Kurup proti Dánsku z 10. 7. 1985). V rozhodnutí Novák proti

Českej republike č. 43791/98 z 8. júla 2003, kde sťažovateľ namietal porušenie svojho

práva na výsluch svedka, keďže konajúci súd vyhovel žiadosti svedka vypovedať

v neprítomnosti obvineného sťažovateľa, vzal ESĽP do úvahy, že výpoveď tohto svedka

nebola jediným dôkazom viny sťažovateľa, že sa výsluchu svedka zúčastnil obhajca

sťažovateľa, po návrate do pojednávacej miestnosti bol sťažovateľ s výpoveďou

oboznámený a dostal príležitosť položiť svedkovi doplňujúce otázky.

Judikatúra ESĽP, ktorú ústavný súd v intenciách c ods. 1 v rámci svojej

rozhodovacej praxe štandardne zohľadňuje, tiež reflektuje na zložitú situáciu tzv. svedkov –

obetí trestných činov (obete domáceho násilia, sexuálnych trestných činov a pod.),

u ktorých je prerokovávanie trestnej veci pred súdom (a inými príslušnými orgánmi)

spojené s traumatickým oživovaním negatívnych zážitkov z minulosti, a to predovšetkým

vtedy, keď sú títo svedkovia postavení tvárou v tvár obvinenému. Pri hodnotení otázky

rešpektovania práva obvineného na spravodlivý proces je potrebné vziať do úvahy právo

obete trestného činu na rešpektovanie jej súkromného života, a je teda legitímne prijať na jej

ochranu určité opatrenia za súčasného splnenia podmienky, že je toto opatrenie zlučiteľné

s účinným a adekvátnym výkonom práva obvineného na obhajobu (pozri napr. rozhodnutie

ESĽP S. N. proti Švédsku č. 34209/96 z 2. 7. 2002).

Odrazom zmienenej judikatúry ESĽP je aj právna úprava obsiahnutá v ustanoveniach

a zakotvujúca možnosť alternatívneho spôsobu

vykonania výsluchu pri súčasnom zachovaní práv obhajoby v akceptovateľnej miere.

Z obsahu odôvodnenia rozhodnutia najvyššieho súdu, ktorý poukázal na charakter

trestného činu (sexuálne zneužívanie), pre ktorý bolo trestné konanie vedené, a tiež na jeho

následky u osoby poškodenej vyplýva, že svedkyňa poškodenej mala status svedkyne –

obete trestného činu, indikujúci legitímnosť opatrení na jej ochranu, poskytovaných práve

označenou právnou úpravou. V zmysle uvedenej právnej úpravy bol orgán činný v trestnom

konaní a tiež konajúci súd oprávnený vyhodnotiť situáciu a podľa vlastného uváženia prijať

v prípade potreby zmienené opatrenie, a to aj bez toho, aby sa svedok explicitne takéhoto

postupu dožadoval. V danom prípade bol postup orgánov činných v trestnom konaní

a konajúceho súdu legálny a legitímny a rešpektoval aj kritérium proporcionality, keďže

dbal na zachovanie práv obhajoby. Obhajca sťažovateľa bol pri výsluchu svedkyne

poškodenej v prípravnom konaní účastný (sledoval priebeh výsluchu a mal možnosť

reagovať otázkami), počas hlavného pojednávania sa výsluchu svedkyne poškodenej priamo

zúčastnil, obsah výpovede bol sťažovateľovi sprostredkovaný a sťažovateľ mal možnosť sa

k nej vyjadriť. Obhajobe tak bola poskytnutá dostatočná príležitosť priebeh výsluchu

ovplyvniť.

Ústavný súd je preto toho názoru, že s ohľadom na legitímny záujem chrániť

svedkyňu poškodenú možno mieru, v akej bolo sťažovateľovi umožnené sa na výsluchu

tejto svedkyne podieľať, považovať za dostatočnú. Závery rozhodnutia najvyššieho súdu

korešpondujú s týmto stanoviskom ústavného súdu, preto ich považuje ústavný súd

za zlučiteľné s limitmi sťažovateľom označených článkov a dohovoru, ktorých

porušenie namieta.

Pokiaľ ide o postup orgánov činných v trestnom konaní, ktoré k výsluchu svedkyne

poškodenej pribrali odborníka z odboru psychiatrie a následne bol tento odborník oficiálne

ustanovený pre účely vypracovania znaleckého posudku (vyšetrenie duševného stavu

svedkyne poškodenej), ústavný súd nevidí žiadne dôvody, ktoré by z hľadiska zachovania

garancií spravodlivého procesu označený postup nejakým spôsobom diskvalifikovali.

V prípade znaleckého dokazovania je podmienkou na zachovanie označených záruk trestne

stíhanej osoby nepochybne odbornosť a objektivita znalca. Zákonná úprava pri obdobnom

výsluchu považuje účasť psychológa alebo znalca za povinnú, pričom skutočnosť, že

označený odborník participoval na výsluchu svedkyne poškodenej bez vydania oficiálneho

uznesenia, nemohla jeho odbornosť a objektivitu nijako ovplyvniť. Jeho účasť

na predmetnom úkone rovnako nemohla ovplyvniť odbornosť a objektivitu neskôr

predloženého ním vypracovaného znaleckého posudku, práve naopak, pozorovanie

výpovede poškodenej (z hľadiska relevantného pre tohto odborníka) bolo produktívne

pre získanie poznatkov potrebných na podanie posudku.

Sťažovateľ v uplatnenom dovolaní formuloval aj dovolací dôvod podľa ustanovenia

(rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom

posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho

ustanovenia). Jeho naplnenie videl sťažovateľ v dôkaznej núdzi, v ktorej sa podľa jeho

názoru konajúci súd ocitol, a to konkrétne vo vzťahu k bodu 5 výrokovej časti rozsudku,

v ktorom formulovaný skutok bol podľa sťažovateľa relevantným pre naplnenie

kvalifikovanej skutkovej podstaty stíhaného trestného činu s prísnejšou trestnou sadzbou

(páchanie trestného činu sexuálneho zneužívania po dlhší čas, teda závažnejším spôsobom).

Najvyšší súd na tomto mieste sťažovateľovi pripomenul, že pri posúdení označeného

dovolacieho dôvodu hodnotí dovolací súd skutkový stav len z toho hľadiska, či skutok,

z ktorého spáchania bol obvinený uznaný vinným, bol v skutkovej vete rozsudku

subsumovaný pod správnu skutkovú podstatu trestného činu upravenú v ,

a teda sa v rámci označeného dovolacieho dôvodu nemožno domáhať preskúmania

správnosti a úplnosti skutkových zistení, ako to v podstate požadoval sťažovateľ, keď

predostrel vlastné vyhodnotenie procesu dokazovania, teda vlastné skutkové závery.

V nadväznosti na to najvyšší súd uzavrel, že označený dovolací dôvod nebol v prípade

sťažovateľa naplnený, pretože skutková veta tak, ako bola ustálená, obsahuje všetky znaky

trestného činu, z ktorého bol sťažovateľ uznaný vinným, a jeho konanie bolo správne

právne kvalifikované, keďže súdom ustálený skutkový stav vo veci sťažovateľa naplnil

všetky znaky skutkovej podstaty pokračovacieho zločinu sexuálneho zneužívania podľa

ustanovení a s poukazom na ustanovenie

písm. b) .

Ústavný súd je toho názoru, že v uvedenom bode bolo sťažovateľovi zo strany

dovolacieho súdu na podklade interpretácie dotknutého ustanovenia

náležite vysvetlené, že ním predostretá argumentácia, ktorú sťažovateľ subjektívne vnímal

ako naplnenie dovolacieho dôvodu podľa ,

v skutočnosti predstavovala vyhodnotenie procesu dokazovania z pohľadu sťažovateľa, teda

v podstate korekciu skutkových záverov, ktorej sa prostredníctvom uvedenej námietky

sťažovateľ dožadoval, ktorá však dovolaciemu súdu zásadne neprislúcha.

V ďalšom bode odôvodnenia svojho rozhodnutia najvyšší súd reagoval

na sťažovateľom predostreté námietky, ktoré formálne sťažovateľ podradil pod nesprávne

ustanovenie ‒ ustanovenie aktoré posúdil najvyšší

súd v rámci relevantného zákonného ustanovenia zakotvujúceho dovolací dôvod podľa

ustanovenia (porušenie práva na obhajobu

zásadným spôsobom). Argumentácia sťažovateľa bola v uvedenom smere založená

na námietke nevykonania dôkazu – nevyžiadanie údajov z databázy sociálnej siete

Facebook a Azet. Najvyšší súd poukázal na zásadu voľného hodnotenia dôkazov a zásadu

náležitého zistenia skutkového stavu veci, v kontexte ktorých uviedol, že náročnosť

vykonania dôkazu nie je síce kritériom pre jeho odmietnutie, avšak takýto návrh

na vykonanie dôkazu možno zamietnuť za predpokladu, že má konajúci súd dostatok iných

dôkazov, ktoré preukazujú, že dôkazy navrhované obvineným nemôžu privodiť zmenu

dôkazného stavu, čo bol podľa najvyššieho súdu prípad sťažovateľa, ktorého zo spáchania

skutku usvedčovala výpoveď svedkyne poškodenej realizovaná na pojednávaní konajúceho

súdu, ktorej dôveryhodnosť potvrdilo aj znalecké dokazovanie.

Ústavný súd je toho názoru, že odmietnutie sťažovateľom iniciovaného dôkazného

návrhu zo strany konajúcich súdov bolo najvyšším súdom v kontexte výkladu dovolacieho

dôvodu zakotveného ustanovenia a tiež výkladu

základných zásad trestného konania primerane zdôvodnené. Najvyšší súd sťažovateľovi

totiž vysvetlil, že ako dôvod odmietnutia predmetného dôkazu nebola akceptovaná

náročnosť dôkazu, ale skutočnosť, že bol tento dôkaz „nadbytočný“, keďže bol skutkovými

stav dostatočne preukázaný už realizovanými dôkazmi.

K sťažovateľom formulovaným dovolacím dôvodom podľa ustanovení § 371 ods. 1

písm. e) a g) (vo veci konal orgán činný v trestnom konaní, ktorý mal

byť vylúčený; rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané

zákonným spôsobom), naplnenie ktorých sťažovateľ odôvodňoval tvrdením o nezákonnosti

sekcie, ktorá vykonala v jeho trestnej veci prípravné konania, a z toho vyplývajúcej

nezákonnosti ňou produkovaných dôkazov odkázal najvyšší súd na stanovisko

trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu sp. zn. Tpj 62/2015 z 29. septembra 2015

privilegovaného právnou úpravou pre účely napĺňania princípu právnej istoty

k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov.

Predmetné stanovisko totiž kvalifikovalo vyšetrovateľa Policajného zboru služobne

zaradeného k sekcii ako riadneho policajta v zmysle ustanovenia § 10 ods. 8 písm. c)

, teda ako orgán činný v trestnom konaní s príslušnou zákonnou

právomocou.

Vo vzťahu k čiastkovým tvrdeniam sťažovateľa o nezákonnosti dôkazov získaných

sekciou v prípravnom konaní postupom podľa ustanovení

(zistenie a oznámenie údajov o telekomunikačnej prevádzke), ktoré boli špecifikovaným

nálezom ústavného súdu kvalifikované ako neústavné a stratili v dôsledku tohto rozhodnutia

účinnosť, najvyšší súd sťažovateľovi vysvetlil, že v jeho trestnej veci boli dotknuté

ustanovenia aplikované ešte pred rozhodnutím ústavného súdu (ktoré má účinky až do

budúcnosti), teda bol postup sekcie súladný s vtedy účinnými zákonnými ustanoveniami.

Ústavný súd sa v plnej miere stotožňuje s argumentáciou najvyššieho súdu, ktorý

pre posúdenie zákonnej právomoci sekcie (ako príslušného orgánu činného v trestnom

konaní), ktorú sa snažil sťažovateľ spochybniť, ako relevantné zohľadnil príslušné

zjednocujúce stanovisko trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu. Prostriedkom

k napĺňaniu princípu právnej istoty, ktorého porušenie sťažovateľ paradoxne namieta,

je totiž práve prijímanie zjednocujúcich stanovísk zo strany príslušných kolégií najvyššieho

súdu, tak ako to expressis verbis vyplýva z ustanovení

o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

Sťažovateľova argumentácia sa vo svetle uvedeného javí ako zjavne excesná. Rovnaký

záver platí aj vo vzťahu k stanovisku najvyššieho súdu o účinkoch nálezu ústavného súdu

vydaného v zmysle prezentovaného dovolacím súdom pri posúdení

zákonnosti dôkazov získaných v trestnej veci sťažovateľa postupom podľa ustanovení § 116

.

Z uvedeného je zrejmé, že dovolací súd sa so všetkými námietkami

sťažovateľa uplatnenými v podanom dovolaní v každom smere náležite vysporiadal a riadne

vysvetlil dôvody zamietnutia dovolania sťažovateľa. Odpoveď najvyššieho súdu

na vymedzené dovolacie námietky sťažovateľa hodnotí ústavný súd ako vyčerpávajúcu bez

zjavných logických protirečení, plne zodpovedajúcu kritériám stanoveným pre kvalitné

odôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov judikatúrou ústavného súdu.

Vzhľadom na uvedené považuje ústavný súd sťažnosť sťažovateľa za zjavne

neopodstatnenú a ako takú ju v zmysle odmietol, tak

ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. apríla 2017