Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 478/2016
PDF · 279 KB
No categories available
II. ÚS 478/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. júna 2016 v senáte
zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily
Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť
, zastúpeného JUDr. Petrom Weisom, Advokátska kancelária Weis &
Partners, s. r. o., Ivánska cesta 30/B, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jeho
základných práv podľa čl. 22 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného
práva podľa čl. 10 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd, práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základného práva podľa čl. 8
ods. 1 Charty základných práv Európskej únie rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k.
6 S 40/2013-53 z 24. októbra 2014 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 10 Sžo 4/2015 z 20. januára 2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť , o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. mája 2016
doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci
namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 22 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva podľa čl. 10 ods. 3 Listiny
základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a základného práva podľa čl. 8
ods. 1 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“) rozsudkom Krajského
súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 6 S 40/2013-53 z 24. októbra 2014 (ďalej aj
„napadnutý rozsudok krajského súdu“) a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 10 Sžo 4/2015 z 20. januára 2016 (ďalej aj „napadnutý
rozsudok najvyššieho súdu“).
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že krajský súd napadnutým rozsudkom
zamietol žalobu sťažovateľa proti Úradu na ochranu osobných údajov (ďalej aj „ÚOOÚ“
alebo „žalovaný“). Podľa právneho názoru krajského súdu osobné údaje, ochrany ktorých sa
sťažovateľ domáhal, boli v súlade so zákonom zverejnené v rámci informovania verejnosti
o priebehu rokovania výboru Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej aj „národná rada“)
na portáli www.nrsr.sk, a išlo teda o zverejnenú informáciu. Sťažovateľ ako predseda
orgánu štátnej správy [predseda Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí (ďalej aj „úrad“)]
vymenovaný do funkcie vládou Slovenskej republiky (ďalej aj „vláda“) je verejným
funkcionárom a z tohto titulu je povinný strpieť zverejnenie svojich osobných údajov
v rozsahu: meno, priezvisko, titul, funkcia. Krajský súd sa stotožnil s názorom žalovaného
prezentovaným v jeho vyjadrení k žalobe, že osoby, ktoré vykonávajú verejné funkcie, sú
povinné strpieť zásahy do súkromia vo väčšej miere ako osoby, ktoré obdobné funkcie
nezastávajú. Krajský súd uviedol, že verejní činitelia si musia byť vedomí toho, že budú
vystavení pozornosti verejnosti a budú musieť akceptovať výkon práva na informácie
zo strany verejnosti minimálne v tom rozsahu, v akom svoje ústavné alebo zákonné
právomoci vykonávajú na verejnosti, respektíve v styku s verejnosťou. Úrad vlády
Slovenskej republiky plnil svoju povinnosť v súlade s ustanovením § 5 ods. 4 zákona
č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých
zákonov (zákon o slobode informácií) v znení neskorších predpisov, keď zverejnil správu
o štátnej politike starostlivosti o Slovákov žijúcich v zahraničí a o poskytnutej štátnej
podpore Slovákom žijúcim v zahraničí za rok 2011 a návrh programu štátnej politiky
vo vzťahu k Slovákom žijúcim v zahraničí na rok 2013, v ktorom uviedol meno a priezvisko
žalobcu, ktorý je verejným funkcionárom, pričom správa vychádzala z rokovania výboru
Národnej rady Slovenskej republiky pre ľudské práva a národnostné menšiny a zo zápisnice
z dvadsiatej tretej schôdze predmetného výboru zo 7. februára 2012, ktoré sú zverejnenými
informáciami. Úrad vlády Slovenskej republiky teda spracoval vo svojej správe aj osobné
údaje sťažovateľa z titulu jeho verejnej funkcie, ktoré nepodliehajú ochrane v rozsahu
požadovanom sťažovateľom.
2.1 Sťažovateľ podal proti napadnutému rozsudku krajského súdu odvolanie.
O podanom odvolaní rozhodol najvyšší súd napadnutým rozsudkom, ktorým potvrdil
napadnutý rozsudok krajského súdu. Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozsudku
uviedol: „Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 246c ods. 1 veta prvá
O.s.p. v spojení s § 10 ods. 2 O. s. p.), preskúmal napadnutý rozsudok a konanie, ktoré mu
predchádzalo (podľa § 246c ods. 1 veta prvá O. s. p. v spojení s § 211 a nasl. O. s. p.)
a jednomyseľne dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné. ...
V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že krajský súd verejne vyhlásil rozhodnutie
dňa 24.10.2014. Odvolací súd nepovažoval za potrebné na prejednanie veci nariaďovať
pojednávanie a takýto postup nebol v rozpore s verejným záujmom. ...
Z obsahu predloženého súdneho spisu, ktorého súčasťou je administratívny spis
žalovaného, najvyšší súd zistil, že dňa 17.09.2012 doručil žalobca žalovanému oznámenie
v zmysle § 20 ods. 6 a § 45 zákona o ochrane osobných údajov, v ktorom vyslovil názor, že
Úrad vlády Slovenskej republiky porušil zákon tým, že v rozpore s ustanovením § 7 zákona
bez jeho súhlasu spracúval jeho osobné údaje.
Žalovaný dňa 12.10.2012 vyhotovil informáciu o odložení oznámenia
č. 06192/2012Ui-P2077/12-3, pretože dospel k záveru, že v danom prípade sa nejedná
o spracúvanie osobných údajov na základe súhlasu dotknutej osoby podľa § 7 ods. 1 a 2
zákona, ale podľa § 7 ods. 4 písm. b) zákona bez súhlasu dotknutej osoby. V informácii
žalovaný ďalej uviedol, že funkcia predsedu úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí je
verejnou funkciou podľa § 9 ods. 3 zákona č. 211/2000 Z. z.. Prevádzkovateľ bol teda
oprávnený zverejniť predmetné osobné údaje žalobcu v rozsahu meno, priezvisko a funkcia.
V prípade ďalších informácií, ktorých zverejnenie žalobca namietal, sa jedná o informácie
týkajúce sa ochrany osobnosti a teda nepatria do pôsobnosti úradu. Z uvedeného dôvodu
žalovaný vec podľa § 45 ods. 3 písm. a) zákona č. 428/2002 Z. z. odložil.
Žalovanému bolo dňa 13.11.2012 od žalobcu doručené opakované oznámenie
v zmysle § 20 ods. 6 a § 45 zákona č. 428/2002 Z. z. V predmetnom oznámení žalobca
konštatoval, že právny názor žalovaného vyjadrený v jeho oznámení je nesprávny, nemá
oporu v zákone a nezakladá sa na dostatočne zistenom skutkovom a právnom stave.
Žalovaný vyhotovil dňa 07.12.2012 informáciu č. 06192/2012Ui-P2077/12-5
o výsledku prešetrenia opakovaného oznámenia, v ktorom uviedol, že podľa § 3 ods. 2
zákona číslo 474/2005 Z. z. vláda každoročne do 1. septembra predkladá Národnej rade
Slovenskej republiky správu za predchádzajúci kalendárny rok o štátnej politike
starostlivosti o Slovákov žijúcich v zahraničí a poskytnutej štátnej podpore Slovákom
žijúcim v zahraničí spolu s návrhom programu štátnej politiky starostlivosti o Slovákov
žijúcich v zahraničí na ďalší rok. V predmetnej správe sa nachádza aj text, v zmysle ktorého
sa zahraničný výbor Národnej rady Slovenskej republiky v roku 2011 zaoberal analogickou
správou, ktorú predložilo vtedajšie vedenie ÚSŽZ. Výbor vyzval vládu Slovenskej republiky,
aby sa zaoberala činnosťou úradu pod vedením žalobcu a o prijatom uznesení číslo 104
Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre ľudské práva a národnostné menšiny, bola
informovaná aj bývalá predsedníčka vlády Slovenskej republiky. Žalovaný v záujme zistenia
skutkového stavu preveril namietané vyjadrenie Úradu vlády Slovenskej republiky, ktoré sa
v správe o zahraničných Slovákoch vyskytlo a skonštatoval, že sa jedná o citáciu uznesenia
Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre ľudské práva a národnostné menšiny, ktorá
bola prijatá dňa 07.12.2012 v texte uznesenia číslo 104. Žalovaný v predmetnom podaní
poukázal na priebeh osemnástej, dvadsiatej druhej a dvadsiatej tretej schôdze Výboru
Národnej rady Slovenskej republiky pre ľudské práva a národnostné menšiny, na ktorých sa
žalobca napriek pozvaniu nezúčastnil. V závere dvadsiatej tretej schôdze predmetného
výboru bol predložený návrh na uznesenie, v ktorom bolo konštatované, že žalobca prejavil
hlbokú neúctu k orgánom Národnej rady Slovenskej republiky, čím hrubo porušil
procedurálne pravidlá parlamentnej demokracie, ktoré z titulu svojej funkcie musí
dodržiavať a bol vznesený návrh - výzva vláde, aby sa zaoberala činnosťou úradu. Následne
bolo predmetné uznesenie číslo 104 schválené. Predmetný text bol zverejnený na stránke
www.nrsr.sk. Žalovaný poukázal na rokovací poriadok Národnej rady Slovenskej republiky,
v zmysle ktorého sú jeho rokovania verejné s výnimkou schôdzí imunitného a mandátového
výboru a prerokovania osobitných kontrolných výborov. Zároveň poukázal na ustanovenie
§ 7 ods. 4 písm. e) zákona o ochrane osobných údajov, podľa ktorého platí, že bez súhlasu
dotknutej osoby je možné spracúvať už zverejnené osobné údaje; v takýchto prípadoch treba
však osobné údaje náležite označiť.
Záverom žalovaný uviedol, že spracúvanie osobných údajov týkajúcich sa žalobcu,
ktoré sa nachádzajú v prepise uznesenia číslo 104 nie je porušením zákona, pretože sa
spracovali predtým zverejnené osobné údaje. Opakované oznámenie žalobcu preto pokladal
za vybavené.
Predmetom preskúmania odvolacieho súdu je rozsudok krajského súdu, ktorým
zamietol žalobu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho
konania skúmal aj napadnuté rozhodnutia žalovaného č. 06192/2012Ui-P2077/12-3 zo dňa
12.10.2012 a č. 06192/2012Ui-P2077/12-5 zo dňa 07.12.2012 a konania týmto
rozhodnutiam predchádzajúce, najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal
so všetkými námietkami žalobcu uplatnenými v žalobe a z takto vymedzeného rozsahu či
správne posúdil zákonnosť napadnutých rozhodnutí. Po preverení riadnosti podmienok
vykonávania súdneho prieskumu rozhodnutí správneho orgánu (tzn. najmä splnenia
podmienok konania a okruhu účastníkov) sa najvyšší súd celkom stotožňuje so skutkovými
závermi krajského súdu v tom rozsahu, ako si ich osvojil krajský súd zo zistení uvedených
žalovaným správnym orgánom ako aj žalobcom, ktoré sú obsiahnuté v administratívnom
spise.
Preskúmaním odvolania žalobcu najvyšší súd konštatuje, že námietky v ňom uvedené
sú opakujúce sa ako v predchádzajúcich podaniach, ku ktorým sa krajský súd už podrobne
vyjadroval, odvolací súd sa s jeho závermi stotožňuje a nepovažuje za potrebné opakovane
sa k nim vyjadrovať.
Na základe výsledkov vykonaného dokazovania podľa názoru odvolacieho súdu
krajský súd správne vyhodnotil žalobu navrhovateľa ako nedôvodnú. Z obsahu spisu má
najvyšší súd za preukázané, že osobné údaje, ochrany ktorých sa žalobca domáhal, boli
v súlade so zákonom zverejnené na portáli www.nrsr.sk v rámci informovania verejnosti
o priebehu rokovania Výboru Národnej rady SR (§ 5 ods. 4 zákona č. 211/2000 Z. z.).
Na námietku žalobcu, že prevádzkovateľ nebol oprávnený jeho údaje zverejniť,
nakoľko ich neoznačil ako už zverejnené v zmysle § 7 ods. 4 písm. e) zákona č. 428/2002
Z. z., najvyšší súd uvádza, že pre možnosť aplikácie právneho základu spracúvania
osobných údajov podľa § 7 ods. 4 písm. e) zákona č. 428/2002 Z. z. je relevantný rozsah
osobných údajov, ktoré prevádzkovateľ spracúva na základe uvedeného ustanovenia. Pokiaľ
tento rozsah osobných údajov nepresahuje rozsah už zverejnených údajov, aplikácia tohto
ustanovenia je právnym základom takéhoto spracúvania osobných údajov. Z textu uznesenia
a z výňatku predmetnej výročnej správy citovaných vyššie vyplýva, že aj keď nejde o totožný
prepis, nič to nemení na fakte, že obsah informácie zverejnenej v predmetnom uznesení
vlády SR je takmer identický s obsahom výročnej správy. Rozdiel je iba v texte, ktorý sa týka
toho, že sa žalobca nezúčastnil na rokovaní orgánu Národnej rady SR na základe jeho
výzvy, čo však je podľa názoru odvolacieho súdu informácia, ktorá nemá zásadný význam.
Zákon č. 428/2002 Z. z. neobsahuje ustanovenie, podľa ktorého sa musí jednať o identický
prepis, resp. citáciu danej informácie. Tým, že bola informácia o priebehu rokovania
Výboru Národnej rady SR zverejnená verejnosti na portáli www.nrsr.sk, ide o zverejnenú
informáciu v zmysle § 7 ods. 4 písm. e) zákona č. 428/2002 Z. z.
Odvolací súd má za preukázané, že Úrad vlády SR si splnil svoju povinnosť
vyplývajúcu mu z § 5 ods. 4 zákona č. 211/2000 Z. z., keď zverejnil správu o štátnej politike
starostlivosti o Slovákov žijúcich v zahraničí a o poskytnutej štátnej podpore Slovákom
žijúcim v zahraničí za rok 2011 a návrh programu štátnej politiky vo vzťahu k Slovákom
žijúcim v zahraničí na rok 2013, v ktorom uviedol meno a priezvisko žalobcu, ktorý je
verejným funkcionárom, pričom správa vychádzala z rokovania výboru Národnej rady
Slovenskej republiky pre ľudské práva a národnostné menšiny a zo zápisnice z dvadsiatej
tretej schôdze predmetného výboru zo dňa 07.02.2012, ktoré sú zverejnenými informáciami.
Odvolací súd poznamenáva, že žalobca bol ako predseda Úradu pre Slovákov
žijúcich v zahraničí vymenovaný do funkcie vládou SR, je verejným funkcionárom,
a z uvedeného titulu je povinný strpieť zverejnenie svojich osobných údajov v rozsahu meno,
priezvisko, titul, funkcia podľa § 9 ods. 3 zákona č. 211/2000 Z. z. Najvyšší súd sa priklonil
k názoru žalovaného ako aj krajského súdu, že osoby, ktoré vykonávajú verejné funkcie sú
povinné strpieť zásahy do súkromia vo väčšej miere ako osoby, ktoré obdobné funkcie
nezastávajú. Verejní činitelia si musia byť vedomí toho, že budú vystavení pozornosti
verejnosti a budú musieť akceptovať výkon práva na informácie zo strany verejnosti
minimálne v rozsahu, v akom svoje ústavné alebo zákonné povinnosti vykonávajú na
verejnosti, resp. v styku s verejnosťou. Podľa názoru odvolacieho súdu funkcia predsedu
Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí je teda verejnou funkciou v zmysle platného
právneho poriadku Slovenskej republiky s vysokou mieru zodpovednosti, a preto ani
nemohlo byť právo žalobcu konaním prevádzkovateľa porušené.
Najvyšší súd Slovenskej republiky má za preukázané, že napadnuté rozhodnutie
krajského súdu vychádza z dostatočne zisteného skutkového stavu. Po preskúmaní
rozhodnutia krajského súdu ako aj napadnutých rozhodnutí žalovaného dospel najvyšší súd
k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.“
3. Podľa sťažovateľa nie každý funkcionár vymenovaný vládou sa považuje za
verejného funkcionára. Ústavný zákon č. 357/2004 Z. z. o ochrane verejného záujmu pri
výkone funkcií verejných funkcionárov v znení neskorších predpisov (ďalej len „ústavný
zákon“) podľa sťažovateľa výslovne vymenúva verejných funkcionárov, medzi ktorými
absentuje predseda Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí, ale aj prednostovia okresných
úradov. Úrad na ochranu osobných údajov a súdy v rozhodnutiach podľa sťažovateľa
extenzívne a bez bližšieho vysvetlenia rozširujú okruh verejných funkcionárov
definovaných ústavným zákonom o predsedu Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí.
Najvyšší súd podľa sťažovateľa dokonca používa pojmy verejný funkcionár a verejný
činiteľ ako synonymické. V postupe ÚOOÚ, ako aj súdov sa dokonca podľa sťažovateľa
mieša ochrana osobných údajov s ochranou osobnosti. Sťažovateľ uvádza, že
v rozhodnutiach je poukazované na to, že osoby, ktoré vykonávajú verejné funkcie, sú
povinné strpieť zásahy do súkromia vo väčšej miere ako osoby, ktoré obdobné funkcie
nezastávajú. Sťažovateľ sa pritom svojimi podaniami nedomáhal nárokov vyplývajúcich
z ochrany osobnosti, ale zabezpečenia nápravy neoprávneného nakladania s jeho osobnými
údajmi.
3.1 Ďalej sťažovateľ poukázal na to, že jednou z výnimiek, keď zákon č. 428/2002
Z. z. o ochrane osobných údajov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
č. 428/2002 Z. z.“) umožňuje spracovanie osobných údajov bez súhlasu dotknutej osoby, je
aj prípad, keď určité osobné údaje už boli zverejnené. Podmienkou použitia takýchto
osobných údajov je podľa názoru sťažovateľa ich náležité označenie. Na stránke
www.rokovania.sk osobné údaje sťažovateľa nie sú označené ako opakovane zverejnené.
Podľa sťažovateľa aj keď zákon č. 428/2002 Z. z. vyžaduje náležité označenie použitia
zverejnených osobných údajov, ku skutočnosti, že údaje neboli vôbec označené ako už
zverejnené, sa relevantným spôsobom nevyjadril ani ÚOOÚ, ani súdy. Dôležitým aspektom
podľa mienky sťažovateľa je skutočnosť, že zverejnenie jeho osobných údajov v auguste
2012 na webovej stránke www.rokovania.sk nastalo v čase, keď sťažovateľ už nebol
predsedom Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí, a dokonca nebol ani štátnym
zamestnancom. Takýto postup bol podľa sťažovateľa v rozpore so zákonom č. 428/2002
Z. z.
3.2 Pokračujúc vo svojej sťažnosti, sťažovateľ uviedol, že napadnutý rozsudok
krajského súdu obsahuje zhodnotenie veci v jednom odseku. Odôvodnenie napadnutého
rozsudku najvyššieho súdu je podľa sťažovateľa trochu obsiahlejšie v časti zhodnotenia veci
a úvah, ktorými sa súd riadil, ale podľa názoru sťažovateľa nedáva odpovede na všetky
relevantné rozpory.
3.3 Postupom súdov došlo podľa sťažovateľa k porušeniu jeho práv, a to práva na
súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie garantovaného čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1
dohovoru. Namiesto požadovanej nápravy sa sťažovateľ dočkal odňatia možnosti konať
pred súdom, keď súdy produkovali nedostatočne odôvodnené súdne rozhodnutia, v ktorých
minimálne nevysvetlili,
- prečo podľa nich nemuseli byť opakovane zverejnené osobné údaje náležite
označené,
- prečo považujú sťažovateľa za verejného funkcionára, aj keď predseda Úradu pre
Slovákov žijúcich v zahraničí nie je uvedený medzi 37 funkciami vymenovanými
v ústavnom zákone,
- prečo naň neprihliadali ako na bežného občana, ktorým v čase zverejnenia správy
sťažovateľ bol.
4. Sťažovateľ navrhuje vydať tento nález:
„Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z článku 6
ods. 1 Dohovoru a článku 46 ods. 1 Ústavy SR rozsudkom Krajského súdu v Bratislave
sp. zn. 6S/40/2013-53 zo dňa 24.10.2014 porušené bolo;
Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z článku 6
ods. 1 Dohovoru a článku 46 ods. 1 Ústavy SR rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 10Sžo/4/2015 zo dňa 20.01.2016 porušené bolo;
Základné právo sťažovateľa na ochranu osobných údajov vyplývajúce z článku 22
ods. 1 Ústavy SR, z článku 10 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd, z článku 8 ods. 1
Charty základných práv Európskej únie rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn.
6S/40/2013-53 zo dňa 24.10.2014 porušené bolo;
Základné právo sťažovateľa na ochranu osobných údajov vyplývajúce z článku 22
ods. 1 Ústavy SR, z článku 10 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd, z článku 8 ods. 1
Charty základných práv Európskej únie rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 10Sžo/4/2015 zo dňa 20.01.2016 porušené bolo;
Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10Sžo/4/2015 zo dňa
20.01.2016 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie;
Rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 6S/40/2013-53 zo dňa 24.10.2014 sa
zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie;
Krajský súd v Bratislave a Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky zaplatiť
finančné zadosťučinenie sťažovateľovi vo výške 5.000,- eur (päťtisíc eur) na účet právneho
zástupcu sťažovateľa;
Krajský súd v Bratislave a Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť
sťažovateľovi trovy konania vo výške 363,72 €...“
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak
tento zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
6. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným
rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre
nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením alebo
iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto
možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po
jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. I. ÚS 105/06, II. ÚS 66/2011, III. ÚS 155/09,
III.
K namietanému porušeniu ústavných práv napadnutým rozsudkom krajského
súdu
7. Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom ochranu základných
práv a slobôd poskytuje v zmysle ústavy primárne všeobecné súdnictvo („ak o ochrane
týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a ústavný súd až subsidiárne.
7.1 Z princípu subsidiarity vyplýva, že ústavný súd poskytuje ochranu základným
právam a slobodám iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné
súdy. Ústavný súd sa pri skúmaní podmienok konania o sťažnosti riadi zásadou, že
všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je
ochrana základných práv a slobôd poskytovaná ústavným súdom prostredníctvom ústavou
a zákonom o ústavnom súde upraveného konania o sťažnosti subsidiárna a nastupuje až
vtedy, ak o tejto ochrane nerozhodujú všeobecné súdy (porov. mutatis mutandis
II. ÚS 13/01, IV. ÚS 102/09). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí,
že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu
dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť
odmietnuť (porov. I. ÚS 20/02, III. ÚS 152/03).
7.2 Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak
sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na
ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov.
7.3 Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ využil svoje právo podať proti napadnutému
rozsudku krajského súdu odvolanie, o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť
najvyšší súd. Právomoc najvyššieho súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľa v danom
prípade nepripúšťa možnosť ústavného súdu rozhodovať o napadnutom rozsudku krajského
súdu, keďže odvolanie predstavuje účinný opravný prostriedok ochrany práv sťažovateľa
vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu. Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný
súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 v spojení
s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde pre neprípustnosť.
K namietanému porušeniu ústavných práv napadnutým rozsudkom najvyššieho
súdu
8. Úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti bolo posúdiť, či
odôvodnenie napadnutého rozsudku najvyššieho súdu signalizuje potenciálnu arbitrárnosť
v interpretácii a aplikácii príslušných právnych noriem na vec sťažovateľa a s tým spojené
možné porušenie označených ústavných práv sťažovateľa, alebo naopak, či vzhľadom na
odôvodnenie a právne závery najvyššieho súdu v ňom uvedené je sťažnosť zjavne
neopodstatnená a ani po jej prijatí na ďalšie konanie by nebolo možné konštatovať
porušenie označených ústavných práv napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu.
8.1 Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľ namieta, že napadnutým rozsudkom
najvyššieho súdu došlo aj k porušeniu základného práva na ochranu osobných údajov
vyplývajúceho z čl. 8 ods. 1 charty, bolo úlohou ústavného súdu vysporiadať sa v prvom
rade s aplikovateľnosťou označeného ustanovenia charty na prerokúvaný prípad. Podľa
názoru ústavného súdu, prihliadajúc na ustanovenie charty, ako aj na vysvetlivky k charte
ako nástroja výkladu a v konečnom dôsledku aj na judikatúru Súdneho dvora Európskej
únie, je v posudzovanej veci charta aplikovateľná. V okolnostiach posudzovanej sťažnosti je
vec sťažovateľa (ochrana osobných údajov, ktoré boli zverejnené v rámci informovania
verejnosti o priebehu rokovania Výboru Národnej rady Slovenskej republiky) totiž potrebné
subsumovať do oblasti, v rámci ktorej dochádza k vykonávaniu práva Európskej únie,
konkrétne ide o prípad, v ktorom dochádza k implementácii právneho aktu Európskej únie
[predovšetkým smernica Európskeho parlamentu a Rady 2003/98/ES zo 17. novembra 2003
o opakovanom použití informácií verejného sektora a smernica Európskeho parlamentu
a Rady 95/46/ES z 24. októbra 1995 o ochrane jednotlivcov pri spracúvaní osobných údajov
a voľnom pohybe týchto údajov; k tomu pozri aj rozsudok Súdneho dvora Európskej únie
z 13. 7. 1989 vo veci Wachauf, ECLI:EU:C:1989:321, bod 19].
8.2 Čo sa týka interpretácie a aplikácie ustanovení zákona o slobode informácií
a zákona č. 428/2002 Z. z. najvyšším súdom a aj odôvodnenia napadnutého rozsudku
najvyššieho súdu, ústavný súd vzhľadom na skutkový stav uzatvára, že pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti nezistil v skutkových a právnych záveroch napadnutého rozsudku
najvyššieho súdu nič ústavne nekonformné, čo by nasvedčovalo ich arbitrárnosti alebo
ústavnej neakceptovateľnosti.
8.3 Ústavný súd zastáva obdobný právny názor, ako prezentoval najvyšší súd, a síce
že sťažovateľ ako predseda Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí bol v čase výkonu tejto
funkcie verejným funkcionárom. To, či je konkrétna osoba zastávajúca vedúci post v rámci
štátnej správy verejným funkcionárom, nevyplýva iba z jeho označenia a zahrnutia do
výpočtu subjektov, na ktoré sa vzťahuje ústavný zákon (porov. čl. 2 ods. 1 ústavného
zákona), ale aj z charakteru právomocí a kompetencií, ktoré mu príslušný osobitný zákon
ako vedúcemu predstaviteľovi orgánu štátnej správy zveruje, nemožno pritom opomenúť
ani spôsob jeho ustanovovania do vedúcej (riadiacej) funkcie a ani samotný charakter úloh
zverených zákonom orgánu štátnej správy, ktorého vedúcu funkciu dotknutá fyzická osoba
zastáva.
8.4 Podľa § 4 ods. 1 až 5 zákona č. 474/2005 Z. z. o Slovákoch žijúcich v zahraničí
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
č. 474/2005 Z. z.“) zriaďuje sa Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí. Úrad je orgánom
štátnej správy so sídlom v Bratislave. Úrad je rozpočtovou organizáciou, ktorá je napojená
na rozpočet Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí Slovenskej republiky.
Na čele úradu je predseda, ktorého vymenúva a odvoláva vláda na návrh ministra
zahraničných vecí a európskych záležitostí Slovenskej republiky. Funkčné obdobie
predsedu úradu je päť rokov. Predsedu v čase jeho neprítomnosti zastupuje v rozsahu jeho
práv a povinností podpredseda. Predseda môže poveriť aj v iných prípadoch podpredsedu,
aby ho zastupoval v rozsahu jeho práv a povinností. Podpredsedu na návrh predsedu
vymenúva a odvoláva vláda. Predseda úradu je zároveň vedúcim služobného úradu.
Predseda úradu nesmie byť členom politickej strany alebo politického hnutia, nesmie
vystupovať v ich mene alebo pôsobiť v ich prospech.
8.5 Podľa ústavného súdu je funkcia predsedu Úradu pre Slovákov žijúcich
v zahraničí funkciou verejnou, a to najmä vzhľadom na spôsob ustanovovania konkrétnej
osoby do funkcie predsedu (vymenovanie vládou, limitované funkčné obdobie) a jeho
kompetencie, ako aj vzhľadom na postavenie a úlohy Úradu pre Slovákov žijúcich
v zahraničí (orgán štátnej správy, rozpočtová organizácia napojená na rozpočet Ministerstva
zahraničných vecí a európskych záležitostí Slovenskej republiky), ktoré mu vyplývajú
8.6 Čo sa týka zverejňovania správy o štátnej politike vo vzťahu k Slovákom žijúcim
v zahraničí a o poskytnutej štátnej podpore Slovákom žijúcim v zahraničí (ďalej aj
„správa“) zverejnenej na internetových stránkach vlády (o ktorej vláda rokovala
22. 8. 2012), vychádzajúcej z obdobného vyhlásenia (uznesenia) zverejneného na stránkach
národnej rady z titulu rokovania príslušného výboru národnej rady 7. februára 2012, ústavný
súd konštatuje, že vláda (i národná rada) si zverejnením správy (resp. príslušných uznesení,
ktoré obsahovali dotknutý text správy) plnila povinnosti vyplývajúce jej jednak zo zákona
o slobode informácií a zákona č. 474/2005 Z. z. (porov. § 3 ods. 2 tohto zákona), ale aj
z čl. 26 ods. 1 a 5 ústavy. Uvedenie mena a priezviska a funkcie sťažovateľa v citovanej
správe bolo zároveň v súlade s požiadavkami kladenými na ochranu osobných údajov podľa
v tom čase platného a účinného § 7 ods. 3 zákona č. 428/2002 Z. z. v spojení s § 9 ods. 3
zákona o slobode informácií. Neobstojí ani námietka, že k zverejneniu mena a priezviska
sťažovateľa došlo v čase, kedy tento nezastával funkciu predsedu Úradu pre Slovákov
žijúcich v zahraničí, keďže správa sa týkala obdobia (rok 2011), kedy sťažovateľ predsedom
Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí bol (sťažovateľ bol predsedom Úradu pre Slovákov
žijúcich v zahraničí od 10. 2. 2011 do 9. 5. 2012, kedy bol z funkcie predsedu Úradu pre
Slovákov žijúcich v zahraničí odvolaný).
8.7 Najvyšší súd nijako nevybočil z medzí určených ústavou, listinou, dohovorom
a chartou, keďže ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnil svoj právny názor,
aplikoval a interpretoval príslušné právne normy v súlade s ich znením, obsahom i duchom,
a to aj vzhľadom na skutkový stav a právne otázky týkajúce sa zverejňovania osobných
údajov predsedu Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí v zmysle zákona č. 428/2002 Z. z.
v spojení so zákonom o slobode informácií.
8.8 Závery najvyššieho súdu a ich odôvodnenie, ako aj postup najvyššieho súdu je
teda nutné považovať za výraz autonómneho súdneho rozhodovania, do ktorého ústavný súd
nie je oprávnený v tomto prípade zasahovať. Z týchto dôvodov ústavný súd odmietol
sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. júna 2016