Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 478/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. júna 2016 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily

Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť

, zastúpeného JUDr. Petrom Weisom, Advokátska kancelária Weis &

Partners, s. r. o., Ivánska cesta 30/B, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jeho

základných práv podľa a , základného

práva podľa čl. 10 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd, práva podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základného práva podľa čl. 8

ods. 1 Charty základných práv Európskej únie rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k.

-53 z 24. októbra 2014 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 20. januára 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť , o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. mája 2016

doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci

namietaného porušenia jeho základných práv podľa a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva podľa čl. 10 ods. 3 Listiny

základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a základného práva podľa čl. 8

ods. 1 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“) rozsudkom Krajského

súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. -53 z 24. októbra 2014 (ďalej aj

„napadnutý rozsudok krajského súdu“) a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 20. januára 2016 (ďalej aj „napadnutý

rozsudok najvyššieho súdu“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že krajský súd napadnutým rozsudkom

zamietol žalobu sťažovateľa proti Úradu na ochranu osobných údajov (ďalej aj „ÚOOÚ“

alebo „žalovaný“). Podľa právneho názoru krajského súdu osobné údaje, ochrany ktorých sa

sťažovateľ domáhal, boli v súlade so zákonom zverejnené v rámci informovania verejnosti

o priebehu rokovania výboru Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej aj „národná rada“)

na portáli www.nrsr.sk, a išlo teda o zverejnenú informáciu. Sťažovateľ ako predseda

orgánu štátnej správy [predseda Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí (ďalej aj „úrad“)]

vymenovaný do funkcie vládou Slovenskej republiky (ďalej aj „vláda“) je verejným

funkcionárom a z tohto titulu je povinný strpieť zverejnenie svojich osobných údajov

v rozsahu: meno, priezvisko, titul, funkcia. Krajský súd sa stotožnil s názorom žalovaného

prezentovaným v jeho vyjadrení k žalobe, že osoby, ktoré vykonávajú verejné funkcie, sú

povinné strpieť zásahy do súkromia vo väčšej miere ako osoby, ktoré obdobné funkcie

nezastávajú. Krajský súd uviedol, že verejní činitelia si musia byť vedomí toho, že budú

vystavení pozornosti verejnosti a budú musieť akceptovať výkon práva na informácie

zo strany verejnosti minimálne v tom rozsahu, v akom svoje ústavné alebo zákonné

právomoci vykonávajú na verejnosti, respektíve v styku s verejnosťou. Úrad vlády

Slovenskej republiky plnil svoju povinnosť v súlade s ustanovením § 5 ods. 4 zákona

č. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých

zákonov (zákon o slobode informácií) v znení neskorších predpisov, keď zverejnil správu

o štátnej politike starostlivosti o Slovákov žijúcich v zahraničí a o poskytnutej štátnej

podpore Slovákom žijúcim v zahraničí za rok 2011 a návrh programu štátnej politiky

vo vzťahu k Slovákom žijúcim v zahraničí na rok 2013, v ktorom uviedol meno a priezvisko

žalobcu, ktorý je verejným funkcionárom, pričom správa vychádzala z rokovania výboru

Národnej rady Slovenskej republiky pre ľudské práva a národnostné menšiny a zo zápisnice

z dvadsiatej tretej schôdze predmetného výboru zo 7. februára 2012, ktoré sú zverejnenými

informáciami. Úrad vlády Slovenskej republiky teda spracoval vo svojej správe aj osobné

údaje sťažovateľa z titulu jeho verejnej funkcie, ktoré nepodliehajú ochrane v rozsahu

požadovanom sťažovateľom.

2.1 Sťažovateľ podal proti napadnutému rozsudku krajského súdu odvolanie.

O podanom odvolaní rozhodol najvyšší súd napadnutým rozsudkom, ktorým potvrdil

napadnutý rozsudok krajského súdu. Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozsudku

uviedol: „Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 246c ods. 1 veta prvá

v spojení s ), preskúmal napadnutý rozsudok a konanie, ktoré mu

predchádzalo (podľa veta prvá v spojení s a nasl. )

a jednomyseľne dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné. ...

V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že krajský súd verejne vyhlásil rozhodnutie

dňa 24.10.2014. Odvolací súd nepovažoval za potrebné na prejednanie veci nariaďovať

pojednávanie a takýto postup nebol v rozpore s verejným záujmom. ...

Z obsahu predloženého súdneho spisu, ktorého súčasťou je administratívny spis

žalovaného, najvyšší súd zistil, že dňa 17.09.2012 doručil žalobca žalovanému oznámenie

v zmysle § 20 ods. 6 a § 45 zákona o ochrane osobných údajov, v ktorom vyslovil názor, že

Úrad vlády Slovenskej republiky porušil zákon tým, že v rozpore s ustanovením § 7 zákona

bez jeho súhlasu spracúval jeho osobné údaje.

Žalovaný dňa 12.10.2012 vyhotovil informáciu o odložení oznámenia

č. 06192/2012Ui-P2077/12-3, pretože dospel k záveru, že v danom prípade sa nejedná

o spracúvanie osobných údajov na základe súhlasu dotknutej osoby podľa § 7 ods. 1 a 2

zákona, ale podľa § 7 ods. 4 písm. b) zákona bez súhlasu dotknutej osoby. V informácii

žalovaný ďalej uviedol, že funkcia predsedu úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí je

verejnou funkciou podľa . Prevádzkovateľ bol teda

oprávnený zverejniť predmetné osobné údaje žalobcu v rozsahu meno, priezvisko a funkcia.

V prípade ďalších informácií, ktorých zverejnenie žalobca namietal, sa jedná o informácie

týkajúce sa ochrany osobnosti a teda nepatria do pôsobnosti úradu. Z uvedeného dôvodu

žalovaný vec podľa odložil.

Žalovanému bolo dňa 13.11.2012 od žalobcu doručené opakované oznámenie

v zmysle a V predmetnom oznámení žalobca

konštatoval, že právny názor žalovaného vyjadrený v jeho oznámení je nesprávny, nemá

oporu v zákone a nezakladá sa na dostatočne zistenom skutkovom a právnom stave.

Žalovaný vyhotovil dňa 07.12.2012 informáciu č. 06192/2012Ui-P2077/12-5

o výsledku prešetrenia opakovaného oznámenia, v ktorom uviedol, že podľa § 3 ods. 2

zákona číslo vláda každoročne do 1. septembra predkladá Národnej rade

Slovenskej republiky správu za predchádzajúci kalendárny rok o štátnej politike

starostlivosti o Slovákov žijúcich v zahraničí a poskytnutej štátnej podpore Slovákom

žijúcim v zahraničí spolu s návrhom programu štátnej politiky starostlivosti o Slovákov

žijúcich v zahraničí na ďalší rok. V predmetnej správe sa nachádza aj text, v zmysle ktorého

sa zahraničný výbor Národnej rady Slovenskej republiky v roku 2011 zaoberal analogickou

správou, ktorú predložilo vtedajšie vedenie ÚSŽZ. Výbor vyzval vládu Slovenskej republiky,

aby sa zaoberala činnosťou úradu pod vedením žalobcu a o prijatom uznesení číslo 104

Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre ľudské práva a národnostné menšiny, bola

informovaná aj bývalá predsedníčka vlády Slovenskej republiky. Žalovaný v záujme zistenia

skutkového stavu preveril namietané vyjadrenie Úradu vlády Slovenskej republiky, ktoré sa

v správe o zahraničných Slovákoch vyskytlo a skonštatoval, že sa jedná o citáciu uznesenia

Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre ľudské práva a národnostné menšiny, ktorá

bola prijatá dňa 07.12.2012 v texte uznesenia číslo 104. Žalovaný v predmetnom podaní

poukázal na priebeh osemnástej, dvadsiatej druhej a dvadsiatej tretej schôdze Výboru

Národnej rady Slovenskej republiky pre ľudské práva a národnostné menšiny, na ktorých sa

žalobca napriek pozvaniu nezúčastnil. V závere dvadsiatej tretej schôdze predmetného

výboru bol predložený návrh na uznesenie, v ktorom bolo konštatované, že žalobca prejavil

hlbokú neúctu k orgánom Národnej rady Slovenskej republiky, čím hrubo porušil

procedurálne pravidlá parlamentnej demokracie, ktoré z titulu svojej funkcie musí

dodržiavať a bol vznesený návrh - výzva vláde, aby sa zaoberala činnosťou úradu. Následne

bolo predmetné uznesenie číslo 104 schválené. Predmetný text bol zverejnený na stránke

www.nrsr.sk. Žalovaný poukázal na rokovací poriadok Národnej rady Slovenskej republiky,

v zmysle ktorého sú jeho rokovania verejné s výnimkou schôdzí imunitného a mandátového

výboru a prerokovania osobitných kontrolných výborov. Zároveň poukázal na ustanovenie

§ 7 ods. 4 písm. e) zákona o ochrane osobných údajov, podľa ktorého platí, že bez súhlasu

dotknutej osoby je možné spracúvať už zverejnené osobné údaje; v takýchto prípadoch treba

však osobné údaje náležite označiť.

Záverom žalovaný uviedol, že spracúvanie osobných údajov týkajúcich sa žalobcu,

ktoré sa nachádzajú v prepise uznesenia číslo 104 nie je porušením zákona, pretože sa

spracovali predtým zverejnené osobné údaje. Opakované oznámenie žalobcu preto pokladal

za vybavené.

Predmetom preskúmania odvolacieho súdu je rozsudok krajského súdu, ktorým

zamietol žalobu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho

konania skúmal aj napadnuté rozhodnutia žalovaného č. 06192/2012Ui-P2077/12-3 zo dňa

12.10.2012 a č. 06192/2012Ui-P2077/12-5 zo dňa 07.12.2012 a konania týmto

rozhodnutiam predchádzajúce, najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal

so všetkými námietkami žalobcu uplatnenými v žalobe a z takto vymedzeného rozsahu či

správne posúdil zákonnosť napadnutých rozhodnutí. Po preverení riadnosti podmienok

vykonávania súdneho prieskumu rozhodnutí správneho orgánu (tzn. najmä splnenia

podmienok konania a okruhu účastníkov) sa najvyšší súd celkom stotožňuje so skutkovými

závermi krajského súdu v tom rozsahu, ako si ich osvojil krajský súd zo zistení uvedených

žalovaným správnym orgánom ako aj žalobcom, ktoré sú obsiahnuté v administratívnom

spise.

Preskúmaním odvolania žalobcu najvyšší súd konštatuje, že námietky v ňom uvedené

sú opakujúce sa ako v predchádzajúcich podaniach, ku ktorým sa krajský súd už podrobne

vyjadroval, odvolací súd sa s jeho závermi stotožňuje a nepovažuje za potrebné opakovane

sa k nim vyjadrovať.

Na základe výsledkov vykonaného dokazovania podľa názoru odvolacieho súdu

krajský súd správne vyhodnotil žalobu navrhovateľa ako nedôvodnú. Z obsahu spisu má

najvyšší súd za preukázané, že osobné údaje, ochrany ktorých sa žalobca domáhal, boli

v súlade so zákonom zverejnené na portáli www.nrsr.sk v rámci informovania verejnosti

o priebehu rokovania Výboru Národnej rady SR ( ).

Na námietku žalobcu, že prevádzkovateľ nebol oprávnený jeho údaje zverejniť,

nakoľko ich neoznačil ako už zverejnené v zmysle

Z. z., najvyšší súd uvádza, že pre možnosť aplikácie právneho základu spracúvania

osobných údajov podľa je relevantný rozsah

osobných údajov, ktoré prevádzkovateľ spracúva na základe uvedeného ustanovenia. Pokiaľ

tento rozsah osobných údajov nepresahuje rozsah už zverejnených údajov, aplikácia tohto

ustanovenia je právnym základom takéhoto spracúvania osobných údajov. Z textu uznesenia

a z výňatku predmetnej výročnej správy citovaných vyššie vyplýva, že aj keď nejde o totožný

prepis, nič to nemení na fakte, že obsah informácie zverejnenej v predmetnom uznesení

vlády SR je takmer identický s obsahom výročnej správy. Rozdiel je iba v texte, ktorý sa týka

toho, že sa žalobca nezúčastnil na rokovaní orgánu Národnej rady SR na základe jeho

výzvy, čo však je podľa názoru odvolacieho súdu informácia, ktorá nemá zásadný význam.

neobsahuje ustanovenie, podľa ktorého sa musí jednať o identický

prepis, resp. citáciu danej informácie. Tým, že bola informácia o priebehu rokovania

Výboru Národnej rady SR zverejnená verejnosti na portáli www.nrsr.sk, ide o zverejnenú

informáciu v zmysle

Odvolací súd má za preukázané, že Úrad vlády SR si splnil svoju povinnosť

vyplývajúcu mu z , keď zverejnil správu o štátnej politike

starostlivosti o Slovákov žijúcich v zahraničí a o poskytnutej štátnej podpore Slovákom

žijúcim v zahraničí za rok 2011 a návrh programu štátnej politiky vo vzťahu k Slovákom

žijúcim v zahraničí na rok 2013, v ktorom uviedol meno a priezvisko žalobcu, ktorý je

verejným funkcionárom, pričom správa vychádzala z rokovania výboru Národnej rady

Slovenskej republiky pre ľudské práva a národnostné menšiny a zo zápisnice z dvadsiatej

tretej schôdze predmetného výboru zo dňa 07.02.2012, ktoré sú zverejnenými informáciami.

Odvolací súd poznamenáva, že žalobca bol ako predseda Úradu pre Slovákov

žijúcich v zahraničí vymenovaný do funkcie vládou SR, je verejným funkcionárom,

a z uvedeného titulu je povinný strpieť zverejnenie svojich osobných údajov v rozsahu meno,

priezvisko, titul, funkcia podľa Najvyšší súd sa priklonil

k názoru žalovaného ako aj krajského súdu, že osoby, ktoré vykonávajú verejné funkcie sú

povinné strpieť zásahy do súkromia vo väčšej miere ako osoby, ktoré obdobné funkcie

nezastávajú. Verejní činitelia si musia byť vedomí toho, že budú vystavení pozornosti

verejnosti a budú musieť akceptovať výkon práva na informácie zo strany verejnosti

minimálne v rozsahu, v akom svoje ústavné alebo zákonné povinnosti vykonávajú na

verejnosti, resp. v styku s verejnosťou. Podľa názoru odvolacieho súdu funkcia predsedu

Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí je teda verejnou funkciou v zmysle platného

právneho poriadku Slovenskej republiky s vysokou mieru zodpovednosti, a preto ani

nemohlo byť právo žalobcu konaním prevádzkovateľa porušené.

Najvyšší súd Slovenskej republiky má za preukázané, že napadnuté rozhodnutie

krajského súdu vychádza z dostatočne zisteného skutkového stavu. Po preskúmaní

rozhodnutia krajského súdu ako aj napadnutých rozhodnutí žalovaného dospel najvyšší súd

k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.“

3. Podľa sťažovateľa nie každý funkcionár vymenovaný vládou sa považuje za

verejného funkcionára. Ústavný o ochrane verejného záujmu pri

výkone funkcií verejných funkcionárov v znení neskorších predpisov (ďalej len „ústavný

zákon“) podľa sťažovateľa výslovne vymenúva verejných funkcionárov, medzi ktorými

absentuje predseda Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí, ale aj prednostovia okresných

úradov. Úrad na ochranu osobných údajov a súdy v rozhodnutiach podľa sťažovateľa

extenzívne a bez bližšieho vysvetlenia rozširujú okruh verejných funkcionárov

definovaných ústavným zákonom o predsedu Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí.

Najvyšší súd podľa sťažovateľa dokonca používa pojmy verejný funkcionár a verejný

činiteľ ako synonymické. V postupe ÚOOÚ, ako aj súdov sa dokonca podľa sťažovateľa

mieša ochrana osobných údajov s ochranou osobnosti. Sťažovateľ uvádza, že

v rozhodnutiach je poukazované na to, že osoby, ktoré vykonávajú verejné funkcie, sú

povinné strpieť zásahy do súkromia vo väčšej miere ako osoby, ktoré obdobné funkcie

nezastávajú. Sťažovateľ sa pritom svojimi podaniami nedomáhal nárokov vyplývajúcich

z ochrany osobnosti, ale zabezpečenia nápravy neoprávneného nakladania s jeho osobnými

údajmi.

3.1 Ďalej sťažovateľ poukázal na to, že jednou z výnimiek, keď

Z. z. o ochrane osobných údajov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

č. “) umožňuje spracovanie osobných údajov bez súhlasu dotknutej osoby, je

aj prípad, keď určité osobné údaje už boli zverejnené. Podmienkou použitia takýchto

osobných údajov je podľa názoru sťažovateľa ich náležité označenie. Na stránke

www.rokovania.sk osobné údaje sťažovateľa nie sú označené ako opakovane zverejnené.

Podľa sťažovateľa aj keď vyžaduje náležité označenie použitia

zverejnených osobných údajov, ku skutočnosti, že údaje neboli vôbec označené ako už

zverejnené, sa relevantným spôsobom nevyjadril ani ÚOOÚ, ani súdy. Dôležitým aspektom

podľa mienky sťažovateľa je skutočnosť, že zverejnenie jeho osobných údajov v auguste

2012 na webovej stránke www.rokovania.sk nastalo v čase, keď sťažovateľ už nebol

predsedom Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí, a dokonca nebol ani štátnym

zamestnancom. Takýto postup bol podľa sťažovateľa v rozpore so

Z. z.

3.2 Pokračujúc vo svojej sťažnosti, sťažovateľ uviedol, že napadnutý rozsudok

krajského súdu obsahuje zhodnotenie veci v jednom odseku. Odôvodnenie napadnutého

rozsudku najvyššieho súdu je podľa sťažovateľa trochu obsiahlejšie v časti zhodnotenia veci

a úvah, ktorými sa súd riadil, ale podľa názoru sťažovateľa nedáva odpovede na všetky

relevantné rozpory.

3.3 Postupom súdov došlo podľa sťažovateľa k porušeniu jeho práv, a to práva na

súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie garantovaného a

dohovoru. Namiesto požadovanej nápravy sa sťažovateľ dočkal odňatia možnosti konať

pred súdom, keď súdy produkovali nedostatočne odôvodnené súdne rozhodnutia, v ktorých

minimálne nevysvetlili,

- prečo podľa nich nemuseli byť opakovane zverejnené osobné údaje náležite

označené,

- prečo považujú sťažovateľa za verejného funkcionára, aj keď predseda Úradu pre

Slovákov žijúcich v zahraničí nie je uvedený medzi 37 funkciami vymenovanými

v ústavnom zákone,

- prečo naň neprihliadali ako na bežného občana, ktorým v čase zverejnenia správy

sťažovateľ bol.

4. Sťažovateľ navrhuje vydať tento nález:

„Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z článku 6

ods. 1 Dohovoru a článku 46 ods. 1 SR rozsudkom Krajského súdu v Bratislave

sp. zn. -53 zo dňa 24.10.2014 porušené bolo;

Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z článku 6

ods. 1 Dohovoru a článku 46 ods. 1 SR rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. zo dňa 20.01.2016 porušené bolo;

Základné právo sťažovateľa na ochranu osobných údajov vyplývajúce z článku 22

ods. 1 SR, z článku 10 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd, z článku 8 ods. 1

Charty základných práv Európskej únie rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

-53 zo dňa 24.10.2014 porušené bolo;

Základné právo sťažovateľa na ochranu osobných údajov vyplývajúce z článku 22

ods. 1 SR, z článku 10 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd, z článku 8 ods. 1

Charty základných práv Európskej únie rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. zo dňa 20.01.2016 porušené bolo;

Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa

20.01.2016 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie;

Rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. -53 zo dňa 24.10.2014 sa

zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie;

Krajský súd v Bratislave a Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky zaplatiť

finančné zadosťučinenie sťažovateľovi vo výške 5.000,- eur (päťtisíc eur) na účet právneho

zástupcu sťažovateľa;

Krajský súd v Bratislave a Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť

sťažovateľovi trovy konania vo výške 363,72 €...“

II.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak

tento zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

6. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením alebo

iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto

možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po

jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. , , ,

).

III.

K namietanému porušeniu ústavných práv napadnutým rozsudkom krajského

súdu

7. Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom ochranu základných

práv a slobôd poskytuje v zmysle primárne všeobecné súdnictvo („ak o ochrane

týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a ústavný súd až subsidiárne.

7.1 Z princípu subsidiarity vyplýva, že ústavný súd poskytuje ochranu základným

právam a slobodám iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné

súdy. Ústavný súd sa pri skúmaní podmienok konania o sťažnosti riadi zásadou, že

všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je

ochrana základných práv a slobôd poskytovaná ústavným súdom prostredníctvom

a upraveného konania o sťažnosti subsidiárna a nastupuje až

vtedy, ak o tejto ochrane nerozhodujú všeobecné súdy (porov. mutatis mutandis

, ). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí,

že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu

dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť

odmietnuť (porov. , ).

7.2 Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak

sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na

ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

7.3 Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ využil svoje právo podať proti napadnutému

rozsudku krajského súdu odvolanie, o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť

najvyšší súd. Právomoc najvyššieho súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľa v danom

prípade nepripúšťa možnosť ústavného súdu rozhodovať o napadnutom rozsudku krajského

súdu, keďže odvolanie predstavuje účinný opravný prostriedok ochrany práv sťažovateľa

vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu. Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný

súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 v spojení

s pre neprípustnosť.

K namietanému porušeniu ústavných práv napadnutým rozsudkom najvyššieho

súdu

8. Úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti bolo posúdiť, či

odôvodnenie napadnutého rozsudku najvyššieho súdu signalizuje potenciálnu arbitrárnosť

v interpretácii a aplikácii príslušných právnych noriem na vec sťažovateľa a s tým spojené

možné porušenie označených ústavných práv sťažovateľa, alebo naopak, či vzhľadom na

odôvodnenie a právne závery najvyššieho súdu v ňom uvedené je sťažnosť zjavne

neopodstatnená a ani po jej prijatí na ďalšie konanie by nebolo možné konštatovať

porušenie označených ústavných práv napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu.

8.1 Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľ namieta, že napadnutým rozsudkom

najvyššieho súdu došlo aj k porušeniu základného práva na ochranu osobných údajov

vyplývajúceho z čl. 8 ods. 1 charty, bolo úlohou ústavného súdu vysporiadať sa v prvom

rade s aplikovateľnosťou označeného ustanovenia charty na prerokúvaný prípad. Podľa

názoru ústavného súdu, prihliadajúc na ustanovenie charty, ako aj na vysvetlivky k charte

ako nástroja výkladu a v konečnom dôsledku aj na judikatúru Súdneho dvora Európskej

únie, je v posudzovanej veci charta aplikovateľná. V okolnostiach posudzovanej sťažnosti je

vec sťažovateľa (ochrana osobných údajov, ktoré boli zverejnené v rámci informovania

verejnosti o priebehu rokovania Výboru Národnej rady Slovenskej republiky) totiž potrebné

subsumovať do oblasti, v rámci ktorej dochádza k vykonávaniu práva Európskej únie,

konkrétne ide o prípad, v ktorom dochádza k implementácii právneho aktu Európskej únie

[predovšetkým smernica Európskeho parlamentu a Rady 2003/98/ES zo 17. novembra 2003

o opakovanom použití informácií verejného sektora a smernica Európskeho parlamentu

a Rady 95/46/ES z 24. októbra 1995 o ochrane jednotlivcov pri spracúvaní osobných údajov

a voľnom pohybe týchto údajov; k tomu pozri aj rozsudok Súdneho dvora Európskej únie

z 13. 7. 1989 vo veci Wachauf, ECLI:EU:C:1989:321, bod 19].

8.2 Čo sa týka interpretácie a aplikácie ustanovení zákona o slobode informácií

a najvyšším súdom a aj odôvodnenia napadnutého rozsudku

najvyššieho súdu, ústavný súd vzhľadom na skutkový stav uzatvára, že pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti nezistil v skutkových a právnych záveroch napadnutého rozsudku

najvyššieho súdu nič ústavne nekonformné, čo by nasvedčovalo ich arbitrárnosti alebo

ústavnej neakceptovateľnosti.

8.3 Ústavný súd zastáva obdobný právny názor, ako prezentoval najvyšší súd, a síce

že sťažovateľ ako predseda Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí bol v čase výkonu tejto

funkcie verejným funkcionárom. To, či je konkrétna osoba zastávajúca vedúci post v rámci

štátnej správy verejným funkcionárom, nevyplýva iba z jeho označenia a zahrnutia do

výpočtu subjektov, na ktoré sa vzťahuje ústavný zákon (porov. čl. 2 ods. 1 ústavného

zákona), ale aj z charakteru právomocí a kompetencií, ktoré mu príslušný osobitný zákon

ako vedúcemu predstaviteľovi orgánu štátnej správy zveruje, nemožno pritom opomenúť

ani spôsob jeho ustanovovania do vedúcej (riadiacej) funkcie a ani samotný charakter úloh

zverených zákonom orgánu štátnej správy, ktorého vedúcu funkciu dotknutá fyzická osoba

zastáva.

8.4 Podľa až 5 o Slovákoch žijúcich v zahraničí

a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

č. “) zriaďuje sa Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí. Úrad je orgánom

štátnej správy so sídlom v Bratislave. Úrad je rozpočtovou organizáciou, ktorá je napojená

na rozpočet Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí Slovenskej republiky.

Na čele úradu je predseda, ktorého vymenúva a odvoláva vláda na návrh ministra

zahraničných vecí a európskych záležitostí Slovenskej republiky. Funkčné obdobie

predsedu úradu je päť rokov. Predsedu v čase jeho neprítomnosti zastupuje v rozsahu jeho

práv a povinností podpredseda. Predseda môže poveriť aj v iných prípadoch podpredsedu,

aby ho zastupoval v rozsahu jeho práv a povinností. Podpredsedu na návrh predsedu

vymenúva a odvoláva vláda. Predseda úradu je zároveň vedúcim služobného úradu.

Predseda úradu nesmie byť členom politickej strany alebo politického hnutia, nesmie

vystupovať v ich mene alebo pôsobiť v ich prospech.

8.5 Podľa ústavného súdu je funkcia predsedu Úradu pre Slovákov žijúcich

v zahraničí funkciou verejnou, a to najmä vzhľadom na spôsob ustanovovania konkrétnej

osoby do funkcie predsedu (vymenovanie vládou, limitované funkčné obdobie) a jeho

kompetencie, ako aj vzhľadom na postavenie a úlohy Úradu pre Slovákov žijúcich

v zahraničí (orgán štátnej správy, rozpočtová organizácia napojená na rozpočet Ministerstva

zahraničných vecí a európskych záležitostí Slovenskej republiky), ktoré mu vyplývajú

zo

8.6 Čo sa týka zverejňovania správy o štátnej politike vo vzťahu k Slovákom žijúcim

v zahraničí a o poskytnutej štátnej podpore Slovákom žijúcim v zahraničí (ďalej aj

„správa“) zverejnenej na internetových stránkach vlády (o ktorej vláda rokovala

22. 8. 2012), vychádzajúcej z obdobného vyhlásenia (uznesenia) zverejneného na stránkach

národnej rady z titulu rokovania príslušného výboru národnej rady 7. februára 2012, ústavný

súd konštatuje, že vláda (i národná rada) si zverejnením správy (resp. príslušných uznesení,

ktoré obsahovali dotknutý text správy) plnila povinnosti vyplývajúce jej jednak zo zákona

o slobode informácií a (porov. tohto zákona), ale aj

z a 5 . Uvedenie mena a priezviska a funkcie sťažovateľa v citovanej

správe bolo zároveň v súlade s požiadavkami kladenými na ochranu osobných údajov podľa

v tom čase platného a účinného v spojení s

zákona o slobode informácií. Neobstojí ani námietka, že k zverejneniu mena a priezviska

sťažovateľa došlo v čase, kedy tento nezastával funkciu predsedu Úradu pre Slovákov

žijúcich v zahraničí, keďže správa sa týkala obdobia (rok 2011), kedy sťažovateľ predsedom

Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí bol (sťažovateľ bol predsedom Úradu pre Slovákov

žijúcich v zahraničí od 10. 2. 2011 do 9. 5. 2012, kedy bol z funkcie predsedu Úradu pre

Slovákov žijúcich v zahraničí odvolaný).

8.7 Najvyšší súd nijako nevybočil z medzí určených , listinou, dohovorom

a chartou, keďže ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnil svoj právny názor,

aplikoval a interpretoval príslušné právne normy v súlade s ich znením, obsahom i duchom,

a to aj vzhľadom na skutkový stav a právne otázky týkajúce sa zverejňovania osobných

údajov predsedu Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí v zmysle

v spojení so zákonom o slobode informácií.

8.8 Závery najvyššieho súdu a ich odôvodnenie, ako aj postup najvyššieho súdu je

teda nutné považovať za výraz autonómneho súdneho rozhodovania, do ktorého ústavný súd

nie je oprávnený v tomto prípade zasahovať. Z týchto dôvodov ústavný súd odmietol

sťažnosť v tejto časti podľa ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. júna 2016