Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 514/2016
PDF · 230.09 KB
No categories available
II. ÚS 514/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. júna 2016 v senáte
zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa
spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ,
, zastúpeného advokátom JUDr. Jánom Vajdom, Hviezdoslavovo
námestie 201, Námestovo, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 6 CoP 9/2016 zo 7. marca 2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. mája 2016
faxom a 2. júna 2016 poštou doručená sťažnosť ,
(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len
„krajský súd“) sp. zn. 6 CoP 9/2016 zo 7. marca 2016 (ďalej aj „napadnuté uznesenie
krajského súdu“).
Zo sťažnosti sťažovateľa vyplýva, že Okresný súd Námestovo (ďalej len „okresný
súd“) uznesením č. k. 4 P 152/2015-15 z 15. januára 2016 nariadil predbežné opatrenie,
ktorým zveril maloletú , (ďalej len „maloletá“), do osobnej
starostlivosti , rod. – matky maloletej, a sťažovateľovi –
otcovi maloletej – uložil povinnosť platiť na jej výživu sumu 30 € mesačne do 15. dňa
v mesiaci vopred matke maloletej do právoplatného rozhodnutia vo veci samej.
Proti uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol
krajský súd napadnutým uznesením zo 7. marca 2016 tak, že uznesenie okresného súdu
potvrdil.
Sťažovateľ v sťažnosti rozsiahlo poukazuje na judikatúru ústavného súdu,
Európskeho súdu pre ľudské práva, Ústavného súdu Českej republiky, Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky a ďalšiu judikatúru všeobecných súdov. Následne uvádza takúto
argumentáciu:
„Odôvodnenie uznesenia Krajského súdu Žilina nespĺňa tieto ústavné požiadavky
a preto je toto uznesenie nepreskúmateľné. Krajský súd v Žiline sa vôbec nevysporiadal
s mojimi námietkami prednesenými v prvostupňovom a v odvolacom konaní. Odôvodnenie
tohto rozhodnutia je nepresvedčivé, arbitrárne a nezaručuje požiadavku ústavnosti súdneho
rozhodnutia. Toto odôvodnenie nevyvracia a nespochybňuje všetky moje argumenty
uvedené v mojom odvolaní zo dňa 5. 2. 2016 proti uznesenie Okresného súdu Námestovo sp.
zn. 4 P 152/2015-15 zo dňa 15. 1. 2016 a navodzuje charakter svojvôle pri rozhodovaní...
Z odôvodnenia uznesenia odporcu je zrejmé, že sa vôbec nezaoberal dôsledkami
vydaného predbežného opatrenia na mňa, sťažovateľa.
Podľa § 75 ods. 2 prvá veta OSP, návrh má okrem náležitostí podľa § 79 ods. 1
obsahovať opísanie rozhodujúcich skutočností odôvodňujúcich nariadenie predbežného
opatrenia, uvedenie podmienok dôvodnosti nároku, ktorému sa má poskytnúť predbežná
ochrana a odôvodnenie nebezpečenstva bezprostredne hroziacej ujmy... Matka maloletej
tieto skutočnosti vo svojom návrhu neuviedla. Vo svojom návrhu uviedla zjavne nepravdivé
skutočnosti, ktoré nie sú preukázané žiadnymi hodnovernými dôkazmi. To znamená,
2
že matka maloletej neosvedčila zákonné podmienky na nariadenie predbežného opatrenia
a okolnosti pre nariadenie predbežného opatrenia a napriek tomu bolo bezdôvodne
nariadené predbežné opatrenie...
V konaní o nariadenie predbežného opatrenia všeobecné súdy rozhodujú spravidla
bez vyjadrenia ostatných účastníkov konania k návrhu na nariadenie predbežného
opatrenia a tento návrh sa im doručuje až spolu s uznesením ktorým bolo predbežné
opatrenie nariadené. V odvolacom konaní už odporca mal k dispozícii aj moje stanovisko zo
dňa 19. 1. 2016 a moje odvolanie zo dňa 5. 2. 2016. Zásady riadneho a spravodlivého
procesu vyžadujú, aby na moje námietky a mnou osvedčené okolnosti vzťahujúce sa na vec
zaujal odôvodnené stanovisko. Odporca to riadne neurobil, pretože s mojimi námietkami sa
ústavne akceptovateľným spôsobom nevysporiadal a svoje rozhodnutie riadne neodvodnil.
Konanie a rozhodovanie odporcu bolo jednostranné, pretože odporca nevyhodnotil
podstatné listinné doklady týkajúce sa veci. Odporca neodôvodnil ani vplyv mojich
námietok na okolnosti ktoré osvedčovali podmienky dôvodnosti nariadenia predbežného
opatrenia.“
Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:
„Základné právo sťažovateľa... na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6
ods. 1 Dohovoru... uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 6 CoP/9/2016 zo dňa
7. 3. 2016 porušené bolo.
Uznesenie Krajského súdu v Žiline sp. zn. 6 CoP/9/2016 zo dňa 7. 3. 2016 sa zrušuje
a vec sa vracia Krajskému súdu v Žiline na ďalšie konanie.
Sťažovateľovi... sa priznávajú trovy tohto konania v sume 303,16 EUR, ktoré
je Krajský súd v Žiline povinný zaplatiť sťažovateľovi... na účet advokáta... do 2 mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu
štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným právom
alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého
ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98,
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri
uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať
a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky.
Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým
4
prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Krajský súd napadnutým uznesením zo 7. marca 2016 rozhodol o odvolaní
sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu z 15. januára 2016 o nariadení predbežného
opatrenia tak, že toto uznesenie potvrdil ako vecne správne. V napadnutom uznesení krajský
súd poukázal na uznesenie okresného súdu, na odvolaciu argumentáciu sťažovateľa
smerujúcu proti nariadenému predbežnému opatreniu, na stanoviská matky maloletej a tiež
kolízneho opatrovníka a ďalej uviedol:
„... odvolací súd v konaní skúmal naplnenie jednotlivých podmienok nariadenia
predbežného opatrenia a oboznámiac sa s dôvodmi napadnutého rozhodnutia, opravným
prostriedkom otca, ako aj obsahom celého spisového materiálu, (vrátane pripojeného spisu
Okresného súdu Námestovo sp. zn. 4 P/20/2014, ktorý je jeho súčasťou), dospel k záveru,
že odvolanie otca maloletého dieťaťa nie je dôvodné.
Primárne odvolací súd poznamenáva, že dokazovanie v konaní o vydanie
predbežného opatrenia nie je dokazovaním v rozsahu vyžadovanom v základnom konaní.
To je pojmovo vylúčené. Toto dokazovanie preto teória práva označuje ako osvedčovanie.
Na rozdiel od dokazovania, osvedčovanie znamená, že súd prostredníctvom označených
dôkazov zisťuje najvýznamnejšie skutočnosti dôležité pre rozhodnutie o návrhu na vydanie
predbežného opatrenia, Pri ich zisťovaní súd neprihliada a ani nemusí prihliadať na všetky
procesné formality, ako je to pri riadnom procesnom dokazovaní. Výsledkom takéhoto
postupu je to, že osvedčované skutočnosti sa súdu, so zreteľom na všetky okolnosti prípadu,
javia ako nanajvýš pravdepodobné. Aj v tomto konaní sú účastníci povinní označiť dôkazy
na preukázanie svojich tvrdení (§ 120 ods. 1 O. s. p.), pričom súd je povinný s nimi
postupovať v úzkej súčinnosti. Všetky zásady dokazovania platné v civilnom procese sa však
nemôžu uplatniť v celej šírke s ohľadom na potrebu poskytnutia rýchlej a účinnej ochrany
práv, ktoré majú byť predmetom vydaného predbežného opatrenia.
Z charakteru predbežného opatrenia vyplýva, že nariadenie predbežného opatrenia
je podľa zákonných predpokladov prípustné a opodstatnené vtedy, ak sa tvrdí a osvedčí, že
sú tu právne vzťahy medzi účastníkmi a tieto právne vzťahy vyžadujú dočasnú úpravu.
Zároveň sa v právnych vzťahoch medzi účastníkmi nesmie vytvoriť nenávratný stav a
nesmie sa neprimeraným spôsobom zasahovať do právnych vzťahov medzi účastníkmi...
V konaní o určenie výživného na maloleté dieťa môže súd uložiť otcovi, aby platil
výživné v nevyhnutnej miere. Toto opatrenie môže nariadiť aj bez návrhu, pretože sa jedná
o konanie vo veci starostlivosti o maloletých (§ 81 ods. 1 O. s. p.). Predbežné opatrenie
môže súd nariadiť, ak má osvedčené, že otec si voči maloletému dieťaťu neplní vyživovaciu
povinnosť.
Okrem osvedčenia, že otec maloletého si vyživovaciu povinnosť voči svojmu dieťaťu
neplní, pre rozhodnutie podľa § 76 ods. 1 písm. a) O. s. p. sa vyžaduje aj osvedčenie
schopností a možností povinného platiť výživné. Treba zdôrazniť, že rozsah výživného
v predbežnom opatrení sa zásadne odlišuje od jeho rozsahu v konečnom rozhodnutí, okrem
prípadu, ak nevyhnutná miera je súčasne limitom schopností a možností povinného. Výrok
predbežného opatrenia nepredurčuje obsah meritórneho rozhodnutia, výživné v nevyhnutnej
miere je určené len na uspokojovanie základných životných potrieb oprávneného a nie je
rozhodujúce, že povinný je schopný platiť aj vyššie sumy výživného.
Z obsahu spisového materiálu vyplýva, že dňa 18. 12. 2015 podala matka
prostredníctvom svojho zástupcu na Okresnom súde Námestovo návrh na úpravu práv
a povinností rodičov k maloletému dieťaťu na čas do rozvodu, v ktorom sa domáhala
zverenia maloletej na čas do jej osobnej starostlivosti a určenia výživného na maloleté
dieťa vo výške 200,00 Eur mesačne súčinnosťou od 01. 12. 2015. Súčasťou tohto návrhu bol
aj návrh na vydanie predbežného opatrenia, ktorým sa matka domáhala, aby súd dočasne
zveril maloletú do jej osobnej starostlivosti a súčasne aby uložil otcovi maloletej
povinnosť platiť na jej výživu sumu 30,00 Eur, vždy do každého 15. dňa v mesiaci
vopred k rukám matky až do právoplatného rozhodnutia vo veci samej. Uviedla v ňom,
že manželstvo rodičov maloletého dieťaťa bolo uzavreté dňa . Z tohto
6
manželstva sa im narodila dňa dcéra . Matka podala návrh na
začatie konania v tejto veci z dôvodu, že s otcom maloletej od 10. 09. 2015 nežijú
v spoločnej domácnosti. Od toho času jej otec prispieva na výživu maloletej len
nepravidelne naturálnou formou (nákupom potravín a plienok v hodnote 120,00 Eur).
Finančne však matke na výživu maloletej dcéry neprispieva a odmieta tak robiť aj
do budúcna. S poukazom na ust. § 62 ods. a 3 Zákona o rodine je teda dôvod, aby boli
dočasne upravené pomery účastníkov a aby otec platil predbežne výživné na maloletú
vo výške 30,00 Eur mesačne až do meritórneho rozhodnutia súdu o výživnom.
Matka tiež uviedla, že aktuálne je na rodičovskej dovolenke a výška jej príjmu predstavuje
rodičovský príspevok vo výške 203,20 Eur mesačne a prídavku na dieťa vo výške 23,52 Eur
mesačne. Inými príjmami nedisponuje. Otec je študentom externého štúdia no privyrába
si predajom poľnohospodárskej techniky z a jeho príjem predstavuje sumu
1.500,00 Eur mesačne.
Odvolací súd zdôrazňuje, že v konaní o určenie výživného na maloleté dieťa
prislúcha súdu oprávnenie rozhodnúť o nariadení predbežného opatrenia, ktorým je
uložená povinnosť platiť výživné, a to aj bez návrhu (§ 81 ods. 1 O. s. p.). V danom prípade
nebol preto potrebný postup na odstránenie vád návrhu, tak ako to namietal otec vo svojom
opravnom prostriedku, čo vyplýva z ust. § 75 ods. 3 O. s. p.
Z uvedených dôvodov krajský súd dospel k záveru, že prvostupňový súd postupoval
správne, keď v súlade s citovanou právnou úpravou vydal predbežné opatrenie, ktorým
uložil otcovi platiť výživné na maloletú v nevyhnutnej miere. Pokiaľ aj otec zaplatil matke
výživné na maloletú dcéru určené napadnutým uznesením, učinil tak až po vydaní
napadnutého uznesenia. Z obsahu spisu vyplýva, že od 10. 09. 2016 (10. 09. 2015, pozn.)
matke neprispieval pravidelne na výživu maloletej čo zakladá dôvodnosť
nariadenia predbežného opatrenia súdom podľa § 76 ods. 1 písm. a) O. s. p...
V prípade, že súd rozhoduje predbežným opatrením o povinnosti otca platiť výživné
na dieťa v nevyhnutnej miere až do právoplatného rozhodnutia vo veci samej, tomuto
výroku musí nutne predchádzať výrok o dočasnom zverení maloletého dieťaťa do osobnej
starostlivosti matky. Keďže rodičia maloletej od 10. 09. 2015 nežijú v spoločnej domácnosti
a otec si od tohto času dobrovoľne neplnil pravidelne vyživovaciu povinnosť voči svojmu
maloletému dieťaťu, odvolací súd zhodne s prvostupňovým súdom dospel k záveru, že matka
maloletej dostatočne osvedčila okolnosti potrebné pre nariadenie predbežného opatrenia
v prejednávanej veci, aby tak predišla ohrozeniu práv svojej dcéry.
Pokiaľ prvostupňový súd rozhodoval o návrhu matky na vydanie predbežného
opatrenia nebol dôvod, aby upravoval styk otca s maloletou, keďže v konaní neboli
doposiaľ zo strany otca osvedčené žiadne okolnosti pre takýto postup súdu, a to ani v štádiu
odvolacieho konania.
Ak aj okresný súd v tejto veci rozhodol po uplynutí zákonnej 7-dňovej lehoty
uvedenej v § 75 ods. 5 vety prvej O. s. p., táto vada konania nemala za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci, a preto odvolací súd v súlade s ust. § 212 ods. 3 O. s. p. na ňu
neprihliadal.
K ďalšej námietke otca odvolací súd uvádza, že v zmysle ust. § 75 ods. 8 O. s. p.
o nariadení predbežného opatrenia rozhodne súd aj bez vyjadrenia ostatných účastníkov.
Návrh na nariadenie predbežného opatrenia doručí súd ostatným účastníkom až spolu
s uznesením, ktorým bolo predbežné opatrenie nariadené. Prvostupňový súd preto nebol
povinný pred svojím rozhodnutím doručiť otcovi návrh na vydanie predbežného opatrenia.
Z obsahu spisového materiálu vyplýva, že napadnuté uznesenie okresný súd vydal
dňa 15. 01. 2016 a svoje rozhodnutie v súlade s ust. § 75 ods. 9 O. s. p. odoslal do troch dní
od jeho nariadenia (18. 01. 2016).
Rovnako námietka odvolateľa o absencii odôvodnenia napadnutého uznesenia nie je
dôvodná. Z ust. § 76 ods. 4 O. s. p. totiž jednoznačne vyplýva, že ak súd návrhu na
nariadenie predbežného opatrenia v celom rozsahu vyhovuje a stotožňuje sa so skutkovými
a právnymi dôvodmi návrhu na nariadenie predbežného opatrenia, súd to skonštatuje
v odôvodnení a ďalšie dôvody nemusí uvádzať.
Ani odvolacia námietka otca o tom, že napadnuté uznesenie nie je doposiaľ
vykonateľné, nie je dôvodná. Uznesenie o predbežnom opatrení bolo totiž doručené
zástupcovi matky, zástupcovi otca i kolíznemu opatrovníkovi maloletého dieťaťa. Z obsahu
spisového materiálu vyplýva, že otec v súlade s ust. § 24 O. s. p. dňa 09. 01. 2016
splnomocnil na zastupovanie v tomto konaní advokáta . Okresný súd pri
doručovaní napadnutého uznesenia postupoval podľa ust. § 49 ods. 1 vety prvej O. s. p.,
z ktorého vyplýva, že ak má účastník zástupcu s plnomocenstvom pre celé konanie, doručuje
sa písomnosť len tomuto zástupcovi Uznesenie o nariadení predbežného opatrenia nie je
8
uznesením, ktoré má na mysli ust. § 49 ods. 1 vety druhej O. s. p. Doručenie písomnosti
účastníkovi a súčasne jeho zástupcovi, bude v konaní aktuálne len vtedy, keď má účastník
v konaní niečo osobne vykonať (napr. osobne sa zúčastniť na ohliadke, ustanoviť sa
k znalcovi a pod.), čo nie je prípad prejednávanej veci. V danom prípade preto nebolo
potrebné duplicitne doručovať napadnuté uznesenie otcovi maloletej, (a teda napadnuté
uznesenie je vykonateľné - viď § 171 O. s. p.).
Zároveň odvolací súd poznamenáva, že ďalšia argumentácia odvolateľa uvedená
v jeho opravnom prostriedku bude predmetom dokazovania v konaní vo veci samej, keďže
táto presahuje zákonný rámec pre osvedčovanie súdu za účelom rozhodovania o návrhu na
vydanie predbežného opatrenia.“
Ústavný súd pri preskúmavaní napadnutého uznesenia krajského súdu vychádzal
zo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí
prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05,
III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska
predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku
komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového,
ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania
Ústavný súd preto preskúmal aj uznesenie okresného súdu č. k. 4 P 152/2015-15
z 15. januára 2016. Okresný súd v predmetnom uznesení poukázal na obsah návrhu matky
maloletej, pričom uviedol:
„Matka maloletej návrhom podaným súdu dňa 18. 12. 2015 žiadala, aby súd vydal
predbežné opatrenie, ktorým by zveril maloletú do jej osobnej starostlivosti a otcovi
aby uložil povinnosť platiť na výživu maloletej mesačne sumou 30,- Eur
až do právoplatného rozhodnutia vo veci samej.
Návrh odôvodnila tým, že manželstvo s otcom maloletej uzavrela dna 22. 06. 2013
s tým, že za trvania manželstva sa narodila maloletá . Od 10. 09. 2015 matka
s otcom nežijú v spoločnej domácnosti a otec prispel na výživu maloletej naturálnou
formou, nákupom plienok a potravín vo výške 120,- Eur. Finančne na výživu maloletej
odmieta prispievať. Uviedla, že jej jediným príjmom je rodičovský príspevok vo výške
203,20 Eur mesačne a prídavky na maloletú vo výške 23,52 Eur. Inými príjmami
nedisponuje. Otec maloletej je externým študentom a privyrába si predajom
poľnohospodárskej techniky z pričom výska jeho príjmu je cca 1.500,- Eur
mesačne.“
Okresný súd následne poukázal na § 74 ods. 1 a 2, § 76 ods. 1 písm. b) a § 102
ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku a tiež na účel predbežného opatrenia a uviedol tieto
právne závery:
„Na základe vykonaného dokazovania spočívajúceho v oboznámením sa s listinnými
dôkazmi založenými v spise, súd dospel k záveru, že v danom štádiu je návrh na vydanie
predbežného opatrenia dôvodný. Súd je toho názoru, že nevydaním predbežného opatrenia,
ktorým súd určí dočasne povinnosť otca platiť výživné v nevyhnutnej miere by ohrozilo
maloleté dieťa, nakoľko príjem matky postačuje akurát na zabezpečenie tých
najzákladnejších potrieb maloletej. Rovnako je toho názoru, že vzhľadom na to, že rodičia
maloletej nežijú v spoločnej domácnosti a starostlivosť o maloletú zabezpečuje jej matka, je
potrebné rozhodnúť aj o dočasnom zverení maloletej do osobnej starostlivosti matky.“
Ústavný súd zastáva názor, že argumentáciu krajského súdu v napadnutom uznesení
zo 7. marca 2016 v spojení s argumentáciou okresného súdu v uznesení z 15. januára 2016
možno považovať za dostatočnú a akceptovateľnú. Právne závery krajského súdu v spojení
s právnymi závermi okresného súdu nie sú nelogické alebo vnútorne rozporné, rešpektujú
zmysel a účel príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku a ako celok nie sú
arbitrárne. Odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu v spojení s odôvodnením
uznesenia okresného súdu z 15. januára 2016 poskytuje dostatočný podklad na jeho výrok,
ktorým potvrdil uznesenie okresného súdu o nariadení predbežného opatrenia. Nemožno
teda dospieť k záveru, podľa ktorého by napadnuté uznesenie krajského súdu v spojení
s uznesením okresného súdu malo byť arbitrárne či zjavne neodôvodnené. Na uvedenom
závere nič nemení okolnosť, že sťažovateľ je iného názoru. Jeho odlišný právny názor totiž
nemôže sám osebe bez ďalšieho zakladať porušenie práv podľa označených článkov ústavy
a dohovoru. Argumentácia sťažovateľa v sťažnosti je v zásade totožná s jeho odvolacou
10
argumentáciou, pričom krajský súd sa relevantne a dostatočne vysporiadal s týmito
námietkami v napadnutom uznesení, preto napadnuté uznesenie krajského súdu nie je
zjavne neodôvodnené ani arbitrárne. Námietky sťažovateľa vyjadrujú len jeho odlišný
právny názor vo vzťahu k nariadenému predbežnému opatreniu, ústavný súd však
v argumentácii sťažovateľa neidentifikoval ústavne relevantný rozsah.
V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v ktorej konštatoval,
že postup súdneho orgánu, ktorý koná v súlade s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi
predpismi konania v občianskoprávnej alebo trestnoprávnej veci, nemožno považovať
za porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy alebo práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97). Ústavný súd nezistil skutočnosti, ktoré by naznačovali
možnosť porušenia základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy alebo práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
napadnutým uznesením krajského súdu zo 7. marca 2016. Skutočnosť, že sťažovateľ
sa s právnym názorom krajského súdu ako odvolacieho súdu nestotožňuje, nemôže sama
osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá
ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. O svojvôli pri
výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len
v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne
poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad
príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku krajským súdom ako odvolacím
súdom takéto nedostatky nevykazuje.
Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol tak, že sťažnosť už pri jej
predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne
neopodstatnenú.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch
sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už
nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. júna 2016
12