Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 514/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. júna 2016 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa

spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ,

, zastúpeného advokátom JUDr. Jánom Vajdom, Hviezdoslavovo

námestie 201, Námestovo, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. zo 7. marca 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. mája 2016

faxom a 2. júna 2016 poštou doručená sťažnosť ,

(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu

ochranu podľa (ďalej len „“) a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len

„krajský súd“) sp. zn. zo 7. marca 2016 (ďalej aj „napadnuté uznesenie

krajského súdu“).

Zo sťažnosti sťažovateľa vyplýva, že Okresný súd Námestovo (ďalej len „okresný

súd“) uznesením č. k. -15 z 15. januára 2016 nariadil predbežné opatrenie,

ktorým zveril maloletú , (ďalej len „maloletá“), do osobnej

starostlivosti , rod. – matky maloletej, a sťažovateľovi –

otcovi maloletej – uložil povinnosť platiť na jej výživu sumu 30 € mesačne do 15. dňa

v mesiaci vopred matke maloletej do právoplatného rozhodnutia vo veci samej.

Proti uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol

krajský súd napadnutým uznesením zo 7. marca 2016 tak, že uznesenie okresného súdu

potvrdil.

Sťažovateľ v sťažnosti rozsiahlo poukazuje na judikatúru ústavného súdu,

Európskeho súdu pre ľudské práva, Ústavného súdu Českej republiky, Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky a ďalšiu judikatúru všeobecných súdov. Následne uvádza takúto

argumentáciu:

„Odôvodnenie uznesenia Krajského súdu Žilina nespĺňa tieto ústavné požiadavky

a preto je toto uznesenie nepreskúmateľné. Krajský súd v Žiline sa vôbec nevysporiadal

s mojimi námietkami prednesenými v prvostupňovom a v odvolacom konaní. Odôvodnenie

tohto rozhodnutia je nepresvedčivé, arbitrárne a nezaručuje požiadavku ústavnosti súdneho

rozhodnutia. Toto odôvodnenie nevyvracia a nespochybňuje všetky moje argumenty

uvedené v mojom odvolaní zo dňa 5. 2. 2016 proti uznesenie Okresného súdu Námestovo sp.

zn. -15 zo dňa 15. 1. 2016 a navodzuje charakter svojvôle pri rozhodovaní...

Z odôvodnenia uznesenia odporcu je zrejmé, že sa vôbec nezaoberal dôsledkami

vydaného predbežného opatrenia na mňa, sťažovateľa.

Podľa prvá veta , návrh má okrem náležitostí podľa

obsahovať opísanie rozhodujúcich skutočností odôvodňujúcich nariadenie predbežného

opatrenia, uvedenie podmienok dôvodnosti nároku, ktorému sa má poskytnúť predbežná

ochrana a odôvodnenie nebezpečenstva bezprostredne hroziacej ujmy... Matka maloletej

tieto skutočnosti vo svojom návrhu neuviedla. Vo svojom návrhu uviedla zjavne nepravdivé

skutočnosti, ktoré nie sú preukázané žiadnymi hodnovernými dôkazmi. To znamená,

2

že matka maloletej neosvedčila zákonné podmienky na nariadenie predbežného opatrenia

a okolnosti pre nariadenie predbežného opatrenia a napriek tomu bolo bezdôvodne

nariadené predbežné opatrenie...

V konaní o nariadenie predbežného opatrenia všeobecné súdy rozhodujú spravidla

bez vyjadrenia ostatných účastníkov konania k návrhu na nariadenie predbežného

opatrenia a tento návrh sa im doručuje až spolu s uznesením ktorým bolo predbežné

opatrenie nariadené. V odvolacom konaní už odporca mal k dispozícii aj moje stanovisko zo

dňa 19. 1. 2016 a moje odvolanie zo dňa 5. 2. 2016. Zásady riadneho a spravodlivého

procesu vyžadujú, aby na moje námietky a mnou osvedčené okolnosti vzťahujúce sa na vec

zaujal odôvodnené stanovisko. Odporca to riadne neurobil, pretože s mojimi námietkami sa

ústavne akceptovateľným spôsobom nevysporiadal a svoje rozhodnutie riadne neodvodnil.

Konanie a rozhodovanie odporcu bolo jednostranné, pretože odporca nevyhodnotil

podstatné listinné doklady týkajúce sa veci. Odporca neodôvodnil ani vplyv mojich

námietok na okolnosti ktoré osvedčovali podmienky dôvodnosti nariadenia predbežného

opatrenia.“

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľa... na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 46

ods. 1 a právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6

ods. 1 Dohovoru... uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. zo dňa

7. 3. 2016 porušené bolo.

Uznesenie Krajského súdu v Žiline sp. zn. zo dňa 7. 3. 2016 sa zrušuje

a vec sa vracia Krajskému súdu v Žiline na ďalšie konanie.

Sťažovateľovi... sa priznávajú trovy tohto konania v sume 303,16 EUR, ktoré

je Krajský súd v Žiline povinný zaplatiť sťažovateľovi... na účet advokáta... do 2 mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu

štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným právom

alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého

ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (,

, ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri

uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať

a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky.

Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým

4

prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

Krajský súd napadnutým uznesením zo 7. marca 2016 rozhodol o odvolaní

sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu z 15. januára 2016 o nariadení predbežného

opatrenia tak, že toto uznesenie potvrdil ako vecne správne. V napadnutom uznesení krajský

súd poukázal na uznesenie okresného súdu, na odvolaciu argumentáciu sťažovateľa

smerujúcu proti nariadenému predbežnému opatreniu, na stanoviská matky maloletej a tiež

kolízneho opatrovníka a ďalej uviedol:

„... odvolací súd v konaní skúmal naplnenie jednotlivých podmienok nariadenia

predbežného opatrenia a oboznámiac sa s dôvodmi napadnutého rozhodnutia, opravným

prostriedkom otca, ako aj obsahom celého spisového materiálu, (vrátane pripojeného spisu

Okresného súdu Námestovo sp. zn. , ktorý je jeho súčasťou), dospel k záveru,

že odvolanie otca maloletého dieťaťa nie je dôvodné.

Primárne odvolací súd poznamenáva, že dokazovanie v konaní o vydanie

predbežného opatrenia nie je dokazovaním v rozsahu vyžadovanom v základnom konaní.

To je pojmovo vylúčené. Toto dokazovanie preto teória práva označuje ako osvedčovanie.

Na rozdiel od dokazovania, osvedčovanie znamená, že súd prostredníctvom označených

dôkazov zisťuje najvýznamnejšie skutočnosti dôležité pre rozhodnutie o návrhu na vydanie

predbežného opatrenia, Pri ich zisťovaní súd neprihliada a ani nemusí prihliadať na všetky

procesné formality, ako je to pri riadnom procesnom dokazovaní. Výsledkom takéhoto

postupu je to, že osvedčované skutočnosti sa súdu, so zreteľom na všetky okolnosti prípadu,

javia ako nanajvýš pravdepodobné. Aj v tomto konaní sú účastníci povinní označiť dôkazy

na preukázanie svojich tvrdení ( ), pričom súd je povinný s nimi

postupovať v úzkej súčinnosti. Všetky zásady dokazovania platné v civilnom procese sa však

nemôžu uplatniť v celej šírke s ohľadom na potrebu poskytnutia rýchlej a účinnej ochrany

práv, ktoré majú byť predmetom vydaného predbežného opatrenia.

Z charakteru predbežného opatrenia vyplýva, že nariadenie predbežného opatrenia

je podľa zákonných predpokladov prípustné a opodstatnené vtedy, ak sa tvrdí a osvedčí, že

sú tu právne vzťahy medzi účastníkmi a tieto právne vzťahy vyžadujú dočasnú úpravu.

Zároveň sa v právnych vzťahoch medzi účastníkmi nesmie vytvoriť nenávratný stav a

nesmie sa neprimeraným spôsobom zasahovať do právnych vzťahov medzi účastníkmi...

V konaní o určenie výživného na maloleté dieťa môže súd uložiť otcovi, aby platil

výživné v nevyhnutnej miere. Toto opatrenie môže nariadiť aj bez návrhu, pretože sa jedná

o konanie vo veci starostlivosti o maloletých ( ). Predbežné opatrenie

môže súd nariadiť, ak má osvedčené, že otec si voči maloletému dieťaťu neplní vyživovaciu

povinnosť.

Okrem osvedčenia, že otec maloletého si vyživovaciu povinnosť voči svojmu dieťaťu

neplní, pre rozhodnutie podľa sa vyžaduje aj osvedčenie

schopností a možností povinného platiť výživné. Treba zdôrazniť, že rozsah výživného

v predbežnom opatrení sa zásadne odlišuje od jeho rozsahu v konečnom rozhodnutí, okrem

prípadu, ak nevyhnutná miera je súčasne limitom schopností a možností povinného. Výrok

predbežného opatrenia nepredurčuje obsah meritórneho rozhodnutia, výživné v nevyhnutnej

miere je určené len na uspokojovanie základných životných potrieb oprávneného a nie je

rozhodujúce, že povinný je schopný platiť aj vyššie sumy výživného.

Z obsahu spisového materiálu vyplýva, že dňa 18. 12. 2015 podala matka

prostredníctvom svojho zástupcu na Okresnom súde Námestovo návrh na úpravu práv

a povinností rodičov k maloletému dieťaťu na čas do rozvodu, v ktorom sa domáhala

zverenia maloletej na čas do jej osobnej starostlivosti a určenia výživného na maloleté

dieťa vo výške 200,00 Eur mesačne súčinnosťou od 01. 12. 2015. Súčasťou tohto návrhu bol

aj návrh na vydanie predbežného opatrenia, ktorým sa matka domáhala, aby súd dočasne

zveril maloletú do jej osobnej starostlivosti a súčasne aby uložil otcovi maloletej

povinnosť platiť na jej výživu sumu 30,00 Eur, vždy do každého 15. dňa v mesiaci

vopred k rukám matky až do právoplatného rozhodnutia vo veci samej. Uviedla v ňom,

že manželstvo rodičov maloletého dieťaťa bolo uzavreté dňa . Z tohto

6

manželstva sa im narodila dňa dcéra . Matka podala návrh na

začatie konania v tejto veci z dôvodu, že s otcom maloletej od 10. 09. 2015 nežijú

v spoločnej domácnosti. Od toho času jej otec prispieva na výživu maloletej len

nepravidelne naturálnou formou (nákupom potravín a plienok v hodnote 120,00 Eur).

Finančne však matke na výživu maloletej dcéry neprispieva a odmieta tak robiť aj

do budúcna. S poukazom na ust. § 62 ods. a 3 Zákona o rodine je teda dôvod, aby boli

dočasne upravené pomery účastníkov a aby otec platil predbežne výživné na maloletú

vo výške 30,00 Eur mesačne až do meritórneho rozhodnutia súdu o výživnom.

Matka tiež uviedla, že aktuálne je na rodičovskej dovolenke a výška jej príjmu predstavuje

rodičovský príspevok vo výške 203,20 Eur mesačne a prídavku na dieťa vo výške 23,52 Eur

mesačne. Inými príjmami nedisponuje. Otec je študentom externého štúdia no privyrába

si predajom poľnohospodárskej techniky z a jeho príjem predstavuje sumu

1.500,00 Eur mesačne.

Odvolací súd zdôrazňuje, že v konaní o určenie výživného na maloleté dieťa

prislúcha súdu oprávnenie rozhodnúť o nariadení predbežného opatrenia, ktorým je

uložená povinnosť platiť výživné, a to aj bez návrhu ( ). V danom prípade

nebol preto potrebný postup na odstránenie vád návrhu, tak ako to namietal otec vo svojom

opravnom prostriedku, čo vyplýva z ust.

Z uvedených dôvodov krajský súd dospel k záveru, že prvostupňový súd postupoval

správne, keď v súlade s citovanou právnou úpravou vydal predbežné opatrenie, ktorým

uložil otcovi platiť výživné na maloletú v nevyhnutnej miere. Pokiaľ aj otec zaplatil matke

výživné na maloletú dcéru určené napadnutým uznesením, učinil tak až po vydaní

napadnutého uznesenia. Z obsahu spisu vyplýva, že od 10. 09. 2016 (10. 09. 2015, pozn.)

matke neprispieval pravidelne na výživu maloletej čo zakladá dôvodnosť

nariadenia predbežného opatrenia súdom podľa ..

V prípade, že súd rozhoduje predbežným opatrením o povinnosti otca platiť výživné

na dieťa v nevyhnutnej miere až do právoplatného rozhodnutia vo veci samej, tomuto

výroku musí nutne predchádzať výrok o dočasnom zverení maloletého dieťaťa do osobnej

starostlivosti matky. Keďže rodičia maloletej od 10. 09. 2015 nežijú v spoločnej domácnosti

a otec si od tohto času dobrovoľne neplnil pravidelne vyživovaciu povinnosť voči svojmu

maloletému dieťaťu, odvolací súd zhodne s prvostupňovým súdom dospel k záveru, že matka

maloletej dostatočne osvedčila okolnosti potrebné pre nariadenie predbežného opatrenia

v prejednávanej veci, aby tak predišla ohrozeniu práv svojej dcéry.

Pokiaľ prvostupňový súd rozhodoval o návrhu matky na vydanie predbežného

opatrenia nebol dôvod, aby upravoval styk otca s maloletou, keďže v konaní neboli

doposiaľ zo strany otca osvedčené žiadne okolnosti pre takýto postup súdu, a to ani v štádiu

odvolacieho konania.

Ak aj okresný súd v tejto veci rozhodol po uplynutí zákonnej 7-dňovej lehoty

uvedenej v vety prvej , táto vada konania nemala za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci, a preto odvolací súd v súlade s ust. na ňu

neprihliadal.

K ďalšej námietke otca odvolací súd uvádza, že v zmysle ust.

o nariadení predbežného opatrenia rozhodne súd aj bez vyjadrenia ostatných účastníkov.

Návrh na nariadenie predbežného opatrenia doručí súd ostatným účastníkom až spolu

s uznesením, ktorým bolo predbežné opatrenie nariadené. Prvostupňový súd preto nebol

povinný pred svojím rozhodnutím doručiť otcovi návrh na vydanie predbežného opatrenia.

Z obsahu spisového materiálu vyplýva, že napadnuté uznesenie okresný súd vydal

dňa 15. 01. 2016 a svoje rozhodnutie v súlade s ust. odoslal do troch dní

od jeho nariadenia (18. 01. 2016).

Rovnako námietka odvolateľa o absencii odôvodnenia napadnutého uznesenia nie je

dôvodná. Z ust. totiž jednoznačne vyplýva, že ak súd návrhu na

nariadenie predbežného opatrenia v celom rozsahu vyhovuje a stotožňuje sa so skutkovými

a právnymi dôvodmi návrhu na nariadenie predbežného opatrenia, súd to skonštatuje

v odôvodnení a ďalšie dôvody nemusí uvádzať.

Ani odvolacia námietka otca o tom, že napadnuté uznesenie nie je doposiaľ

vykonateľné, nie je dôvodná. Uznesenie o predbežnom opatrení bolo totiž doručené

zástupcovi matky, zástupcovi otca i kolíznemu opatrovníkovi maloletého dieťaťa. Z obsahu

spisového materiálu vyplýva, že otec v súlade s ust. dňa 09. 01. 2016

splnomocnil na zastupovanie v tomto konaní advokáta . Okresný súd pri

doručovaní napadnutého uznesenia postupoval podľa ust. vety prvej ,

z ktorého vyplýva, že ak má účastník zástupcu s plnomocenstvom pre celé konanie, doručuje

sa písomnosť len tomuto zástupcovi Uznesenie o nariadení predbežného opatrenia nie je

8

uznesením, ktoré má na mysli ust. vety druhej Doručenie písomnosti

účastníkovi a súčasne jeho zástupcovi, bude v konaní aktuálne len vtedy, keď má účastník

v konaní niečo osobne vykonať (napr. osobne sa zúčastniť na ohliadke, ustanoviť sa

k znalcovi a pod.), čo nie je prípad prejednávanej veci. V danom prípade preto nebolo

potrebné duplicitne doručovať napadnuté uznesenie otcovi maloletej, (a teda napadnuté

uznesenie je vykonateľné - viď ).

Zároveň odvolací súd poznamenáva, že ďalšia argumentácia odvolateľa uvedená

v jeho opravnom prostriedku bude predmetom dokazovania v konaní vo veci samej, keďže

táto presahuje zákonný rámec pre osvedčovanie súdu za účelom rozhodovania o návrhu na

vydanie predbežného opatrenia.“

Ústavný súd pri preskúmavaní napadnutého uznesenia krajského súdu vychádzal

zo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí

prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (,

, ), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska

predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku

komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového,

ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania

().

Ústavný súd preto preskúmal aj uznesenie okresného súdu č. k. -15

z 15. januára 2016. Okresný súd v predmetnom uznesení poukázal na obsah návrhu matky

maloletej, pričom uviedol:

„Matka maloletej návrhom podaným súdu dňa 18. 12. 2015 žiadala, aby súd vydal

predbežné opatrenie, ktorým by zveril maloletú do jej osobnej starostlivosti a otcovi

aby uložil povinnosť platiť na výživu maloletej mesačne sumou 30,- Eur

až do právoplatného rozhodnutia vo veci samej.

Návrh odôvodnila tým, že manželstvo s otcom maloletej uzavrela dna 22. 06. 2013

s tým, že za trvania manželstva sa narodila maloletá . Od 10. 09. 2015 matka

s otcom nežijú v spoločnej domácnosti a otec prispel na výživu maloletej naturálnou

formou, nákupom plienok a potravín vo výške 120,- Eur. Finančne na výživu maloletej

odmieta prispievať. Uviedla, že jej jediným príjmom je rodičovský príspevok vo výške

203,20 Eur mesačne a prídavky na maloletú vo výške 23,52 Eur. Inými príjmami

nedisponuje. Otec maloletej je externým študentom a privyrába si predajom

poľnohospodárskej techniky z pričom výska jeho príjmu je cca 1.500,- Eur

mesačne.“

Okresný súd následne poukázal na § 74 ods. 1 a 2, § 76 ods. 1 písm. b) a § 102

ods. 1 a tiež na účel predbežného opatrenia a uviedol tieto

právne závery:

„Na základe vykonaného dokazovania spočívajúceho v oboznámením sa s listinnými

dôkazmi založenými v spise, súd dospel k záveru, že v danom štádiu je návrh na vydanie

predbežného opatrenia dôvodný. Súd je toho názoru, že nevydaním predbežného opatrenia,

ktorým súd určí dočasne povinnosť otca platiť výživné v nevyhnutnej miere by ohrozilo

maloleté dieťa, nakoľko príjem matky postačuje akurát na zabezpečenie tých

najzákladnejších potrieb maloletej. Rovnako je toho názoru, že vzhľadom na to, že rodičia

maloletej nežijú v spoločnej domácnosti a starostlivosť o maloletú zabezpečuje jej matka, je

potrebné rozhodnúť aj o dočasnom zverení maloletej do osobnej starostlivosti matky.“

Ústavný súd zastáva názor, že argumentáciu krajského súdu v napadnutom uznesení

zo 7. marca 2016 v spojení s argumentáciou okresného súdu v uznesení z 15. januára 2016

možno považovať za dostatočnú a akceptovateľnú. Právne závery krajského súdu v spojení

s právnymi závermi okresného súdu nie sú nelogické alebo vnútorne rozporné, rešpektujú

zmysel a účel príslušných ustanovení a ako celok nie sú

arbitrárne. Odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu v spojení s odôvodnením

uznesenia okresného súdu z 15. januára 2016 poskytuje dostatočný podklad na jeho výrok,

ktorým potvrdil uznesenie okresného súdu o nariadení predbežného opatrenia. Nemožno

teda dospieť k záveru, podľa ktorého by napadnuté uznesenie krajského súdu v spojení

s uznesením okresného súdu malo byť arbitrárne či zjavne neodôvodnené. Na uvedenom

závere nič nemení okolnosť, že sťažovateľ je iného názoru. Jeho odlišný právny názor totiž

nemôže sám osebe bez ďalšieho zakladať porušenie práv podľa označených článkov

a dohovoru. Argumentácia sťažovateľa v sťažnosti je v zásade totožná s jeho odvolacou

10

argumentáciou, pričom krajský súd sa relevantne a dostatočne vysporiadal s týmito

námietkami v napadnutom uznesení, preto napadnuté uznesenie krajského súdu nie je

zjavne neodôvodnené ani arbitrárne. Námietky sťažovateľa vyjadrujú len jeho odlišný

právny názor vo vzťahu k nariadenému predbežnému opatreniu, ústavný súd však

v argumentácii sťažovateľa neidentifikoval ústavne relevantný rozsah.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v ktorej konštatoval,

že postup súdneho orgánu, ktorý koná v súlade s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi

predpismi konania v občianskoprávnej alebo trestnoprávnej veci, nemožno považovať

za porušenie základného práva podľa alebo práva podľa

dohovoru (, ). Ústavný súd nezistil skutočnosti, ktoré by naznačovali

možnosť porušenia základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

alebo práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

napadnutým uznesením krajského súdu zo 7. marca 2016. Skutočnosť, že sťažovateľ

sa s právnym názorom krajského súdu ako odvolacieho súdu nestotožňuje, nemôže sama

osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá

ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným. O svojvôli pri

výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len

v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne

poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad

príslušných ustanovení krajským súdom ako odvolacím

súdom takéto nedostatky nevykazuje.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol tak, že sťažnosť už pri jej

predbežnom prerokovaní podľa odmietol ako zjavne

neopodstatnenú.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už

nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. júna 2016

12