Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 432/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-51

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. júna 2016

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti REDQUEST LIMITED,

29 WARNFORD COURT, THROGMORTON STREET, LONDON, Veľká Británia,

zastúpenej obchodnou spoločnosťou Advokátska kancelária RELEVANS s. r. o.,

Dvořákovo nábrežie 7571/8A, Bratislava, pre namietané porušenie čl. 46 ods. 1,

, Listiny základných práv a slobôd,

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo 16. decembra 2015

a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti REDQUEST LIMITED o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. marca 2016

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti REDQUEST LIMITED (ďalej len „sťažovateľ“),

pre namietané porušenie , (ďalej len

„ústava“), čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dodatkový protokol“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. zo 16. decembra 2015 (ďalej len „napadnuté

uznesenie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je pred všeobecnými súdmi

účastníkom konania na strane žalobcu v spore o náhradu škody. Vo veci bol okresným

súdom vydaný medzitýmny rozsudok, ktorým bolo rozhodnuté, že základ sťažovateľom

uplatneného nároku bol dôvodný. Proti rozsudku okresného súdu sa odporca odvolal,

krajský súd však prvostupňový rozsudok potvrdil. Následne bolo vo veci podané

mimoriadne dovolanie generálnym prokurátorom Slovenskej republiky (ďalej len

„generálny prokurátor“) a najvyšší súd napadnutým uznesením rozsudok krajského

a okresného súdu zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

Podľa názoru sťažovateľa „je napadnuté rozhodnutie nezákonné, arbitrárne,

svojvoľné a absolútne nepreskúmateľné, a teda nezlučiteľné s ústavnými požiadavkami“.

Obsahovo rozsiahle odôvodnenie sťažnosti je postavené na nosnom argumente, podľa

ktorého mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora nebolo možné meritórne

prerokovať, pretože účastníkmi nebolo v prejednávanej veci podané dovolanie, a preto mal

podľa názoru sťažovateľa najvyšší súd mimoriadne dovolanie ako procesne neprípustné

odmietnuť. Keďže tak najvyšší súd neurobil, mal porušiť právo sťažovateľa na súdnu

ochranu podľa .

Podľa názoru sťažovateľa „Keďže

(i) podľa judikatúry ESĽP (Európsky súd pre ľudské práva, pozn.) predstavujúcej

pre vnútroštátne orgány aplikácie práva záväzné judikatórne vodítka, nie je možné vecne

prejednávať mimoriadne dovolania z dôvodov vymedzených v § 243f ods. 1, písm. b) a c)

;

(ii) podľa judikatúry Ústavného súdu a Najvyššieho súdu nie je možné vecne

prejednávať mimoriadne dovolania v prípade, ak účastník podávajúci podnet na podanie

mimoriadneho dovolania nepodal dovolanie - to platí aj v prípade potvrdzujúceho rozsudku

odvolacieho súdu, o ktorom je tvrdené, že je založený na nesprávnom právnom posúdení

veci;

(iii) štát nepodal voči potvrdzujúcemu Odvolaciemu rozsudku dovolanie, hoci túto

možnosť mal;

(iv) Generálny prokurátor svoje Mimoriadne dovolanie založil iba na nesprávnom

právnom posúdení veci a

(v) v Mimoriadnom dovolaní uplatnil Generálny prokurátor aj tie argumenty, ktoré

neboli štátom bez zjavných dôvodov uplatnené v odvolaní voči Prvostupňovému rozsudku

zo dňa 06.02.2013 a ani predtým;

Najvyšší súd mal Mimoriadne dovolanie odmietnuť ako procesne neprípustné podľa

v spojení s a , .

Tým, že Najvyšší súd Mimoriadne dovolanie ako procesne neprípustné neodmietol,

postupoval (i) v priamom rozpore nielen s judikatúrou ESĽP, ale dokonca, (ii) aj v priamom

rozpore s rozhodovacou praxou Ústavného súdu a Najvyššieho súdu.

Najvyšší súd konal z tohto hľadiska v excese takého rozsahu, že tento exces zakladá

arbitrárnosť Napadnutého uznesenia predstavujúcu porušenie práva na súdnu ochranu

podľa článku 46 ods. 1 SR a podľa článku 36 ods. 1 Listiny, porušenie práva na

spravodlivý súdny proces podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru, porušenie práva na rovnosť

účastníkov v konaní pred súdom podľa článku 47 ods. 3 SR a dokonca, aj porušenie

práva na pokojné užívanie majetku podľa článku 1 Dodatkového protokolu č. 1

k Dohovoru.“.

Vychádzajúc z už uplatnenej argumentácie vo zvyšnej časti sťažnosti sťažovateľ

namieta, že najvyšší súd v procesne neprípustnom mimoriadnom dovolaní «vôbec nemal

(nemohol) postupovať podľa

(ďalej len „OSP“) a skúmať existenciu tam vymedzených vád konania», a uvádza

argumenty, ktoré podľa jeho názoru vylučujú existenciu pochybení vytknutých okresnému

súdu a krajskému súdu súdom najvyšším súdom.

Na základe uvedeného sťažovateľ v petite sťažnosti žiada, aby ústavný súd nálezom

vyslovil, že uznesením najvyššieho súdu sp. zn. zo 16. decembra 2015 boli

porušené práva podľa , , listiny,

dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, aby napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil

najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a aby sťažovateľovi priznal náhradu trov právneho

zastúpenia.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z citovaného vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva

podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno vidieť

zásadnú odlišnosť (mutatis mutandis ).

Predmetom sťažnosti je odlišný právny názor sťažovateľa na posúdenie prípustnosti

mimoriadneho dovolania ako vo veci zaujal najvyšší súd, z ktorého vyplýva aj druhotný

nesúhlas s výsledkom konania (resp. konaním ako takým) o mimoriadnom dovolaní.

Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu

dospel k záveru, že najvyšší súd zrozumiteľne odôvodnil úvahy, ktoré zvolil pri

rozhodovaní o mimoriadnom dovolaní, a právne závery, na ktorých je rozhodnutie založené,

nemožno hodnotiť ako arbitrárne.

Pokiaľ šlo o prípustnosť mimoriadneho dovolania, najvyšší súd k veci uviedol:

„... Najvyšší súd Slovenskej republiky považuje za potrebné uviesť, že generálny prokurátor

bol v súdenej veci oprávnený podať mimoriadne dovolanie postupom podľa § 243e ods. 1

v spojení s , nakoľko na základe podnetu účastníka konania

a oboznámením sa s obsahom pripojených právoplatných súdnych rozhodnutí zistil, že

určením zodpovednosti žalovanej za petitom uplatňovanú škodu hrozí štátu značná

hospodárska škoda, resp. iný vážny nenapraviteľný následok a rozhodnutiami súdov bol

porušený zákon, pričom podanie mimoriadneho dovolania vyžaduje ochrana práv žalovanej

(štátu) a túto nie je možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami. Keďže generálny

prokurátor napadol rozhodnutia súdov nižšieho stupňa, ktoré rozhodovali o návrhu

na náhradu škody podľa , nemožno v súdenej veci hovoriť ani

o neprípustnosti mimoriadneho dovolania v zmysle ustanovenia od. 2

Na spoločnom rokovaní občianskoprávneho a obchodnoprávneho kolégia

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky konaného 20. októbra 2015 bolo prijaté stanovisko,

podľa ktorého procesná prípustnosť mimoriadneho dovolania podaného na podnet

účastníka je v občianskom súdnom konaní podmienená tým, že tento účastník najprv sám

neúspešne využil možnosť podať všetky zákonom dovolené riadne a mimoriadne opravné

prostriedky, ktoré boli potencionálne spôsobilé privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie.

Pokiaľ túto možnosť nevyužil, mimoriadne dovolanie treba odmietnuť. V prejednávanej veci

však predmetom prieskumu v dovolacom konaní je potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu,

voči ktorému zákon prípustnosť dovolania neumožňuje ( ). Podnecovateľka

mimoriadneho dovolania tak nemala možnosť najprv sama úspešne podať mimoriadne

dovolanie, ktoré by bolo potencionálne spôsobilé privodiť pre ňu priaznivejšie rozhodnutie,

preto dovolací súd mimoriadne dovolanie prejednal.“

Ústavný súd na tomto mieste považuje za potrebné upriamiť pozornosť aj

na zjednocujúce stanovisko pléna ústavného súdu sp. zn. PLz. z 18. marca 2015,

podľa ktorého:

„Rešpektujúc princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená právoplatným rozhodnutím,

zohľadňujúc princíp subsidiarity podľa , ako

i výnimočnosť mimoriadneho dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku

podávaného generálnym prokurátorom Slovenskej republiky je jeho prípustnosť v civilnom

konaní akceptovateľná za podmienky vyčerpania všetkých zákonom dovolených riadnych,

ako aj mimoriadnych opravných prostriedkov, ktoré mal účastník konania k dispozícii

a ktoré mohol účinne využiť na ochranu svojich práv a oprávnených záujmov.“

Najvyšší súd sa teda v napadnutom uznesení inter alia zaoberal aj otázkou, že

predmetom prieskumu bol potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, voči ktorému zákon

vylučoval možnosť podania dovolania, a dospel k záveru, že podnecovateľ nemal

k dispozícii opravný prostriedok, ktorý by mohol účinne využiť na ochranu svojich práv.

V tejto súvislosti odkázal na dikciu a Občiansky

súdny poriadok v znení neskorších predpisov, ktorá mu zvolený postup umožňovala. Keďže

postup najvyššieho súdu v súvislosti s rozhodnutím o mimoriadnom dovolaní bol lege artis,

ústavný súd konštatuje, že v tejto časti je sťažnosť zjavne neopodstatnená. Niet teda ani

dôvodu na to, aby do veci zasiahol. Na tomto závere nemôže nič zmeniť okolnosť, že

sťažovateľ má na celú vec odlišný názor a s napadnutým uznesením najvyššieho súdu

nesúhlasí. Táto okolnosť totiž sama osebe nemôže spôsobiť porušenie označených práv

sťažovateľa.

Ústavný súd ďalej poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo

účastníka na spravodlivý proces ().

Vo vzťahu k argumentácii, ktorá podľa názoru sťažovateľa vylučuje existenciu vecne

vytknutých pochybení, ústavný súd považuje za potrebné sťažovateľovi opäť pripomenúť,

že jeho úloha pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie práva na súdnu ochranu

rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov súdnej interpretácie

a aplikácie zákonných predpisov s alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských

právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú

dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré

zo základných ľudských práv (napr. , , , ),

a nie na vedenie polemiky o správnosti právneho záveru prijatého v konkrétnej veci

všeobecným súdom. Podľa názoru ústavného súdu je odôvodnenie napadnutého uznesenia

aj v ostatnej jeho časti dostačujúce a presvedčivé. V súvislosti je podstatný aj fakt, že nejde

o rozhodnutie, ktorým sa vec definitívne končí, pretože ide o kasačné uznesenie najvyššieho

súdu a svoje právne názory bude sťažovateľ môcť prezentovať v ďalšom konaní. Nesúhlas

sťažovateľa s obsahom napadnutého uznesenia najvyššieho súdu nie je dôkazom o jeho

neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor

všeobecného súdu svojím vlastným.

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené aj s poukazom na to, že obsahom základného

práva na súdnu ochranu podľa nie je právo na rozhodnutie v súlade

s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní

(, resp. ), odmietol sťažnosť aj v tejto časti ako zjavne

neopodstatnenú.

Obdobne pristupoval ústavný súd aj k posúdeniu namietaného porušenia ostatných

článkov () a dodatkového protokolu (), keďže sťažovateľ ich

porušenie v sťažnostnej logike odvodzuje od porušenia , a predloženú

sťažnosť odmietol v tejto časti tiež podľa z dôvodu jej

zjavnej neopodstatnenosti.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných

návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už

nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. júna 2016