Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 432/2016
PDF · 182.77 KB
No categories available
III. ÚS 432/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. júna 2016
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti REDQUEST LIMITED,
29 WARNFORD COURT, THROGMORTON STREET, LONDON, Veľká Británia,
zastúpenej obchodnou spoločnosťou Advokátska kancelária RELEVANS s. r. o.,
Dvořákovo nábrežie 7571/8A, Bratislava, pre namietané porušenie čl. 46 ods. 1,
čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd,
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 M Cdo 3/2014 zo 16. decembra 2015
a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti REDQUEST LIMITED o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. marca 2016
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti REDQUEST LIMITED (ďalej len „sťažovateľ“),
pre namietané porušenie čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“), čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dodatkový protokol“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) sp. zn. 4 M Cdo 3/2014 zo 16. decembra 2015 (ďalej len „napadnuté
uznesenie“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je pred všeobecnými súdmi
účastníkom konania na strane žalobcu v spore o náhradu škody. Vo veci bol okresným
súdom vydaný medzitýmny rozsudok, ktorým bolo rozhodnuté, že základ sťažovateľom
uplatneného nároku bol dôvodný. Proti rozsudku okresného súdu sa odporca odvolal,
krajský súd však prvostupňový rozsudok potvrdil. Následne bolo vo veci podané
mimoriadne dovolanie generálnym prokurátorom Slovenskej republiky (ďalej len
„generálny prokurátor“) a najvyšší súd napadnutým uznesením rozsudok krajského
a okresného súdu zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.
Podľa názoru sťažovateľa „je napadnuté rozhodnutie nezákonné, arbitrárne,
svojvoľné a absolútne nepreskúmateľné, a teda nezlučiteľné s ústavnými požiadavkami“.
Obsahovo rozsiahle odôvodnenie sťažnosti je postavené na nosnom argumente, podľa
ktorého mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora nebolo možné meritórne
prerokovať, pretože účastníkmi nebolo v prejednávanej veci podané dovolanie, a preto mal
podľa názoru sťažovateľa najvyšší súd mimoriadne dovolanie ako procesne neprípustné
odmietnuť. Keďže tak najvyšší súd neurobil, mal porušiť právo sťažovateľa na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
Podľa názoru sťažovateľa „Keďže
(i) podľa judikatúry ESĽP (Európsky súd pre ľudské práva, pozn.) predstavujúcej
pre vnútroštátne orgány aplikácie práva záväzné judikatórne vodítka, nie je možné vecne
prejednávať mimoriadne dovolania z dôvodov vymedzených v § 243f ods. 1, písm. b) a c)
OSP;
(ii) podľa judikatúry Ústavného súdu a Najvyššieho súdu nie je možné vecne
prejednávať mimoriadne dovolania v prípade, ak účastník podávajúci podnet na podanie
mimoriadneho dovolania nepodal dovolanie - to platí aj v prípade potvrdzujúceho rozsudku
odvolacieho súdu, o ktorom je tvrdené, že je založený na nesprávnom právnom posúdení
veci;
(iii) štát nepodal voči potvrdzujúcemu Odvolaciemu rozsudku dovolanie, hoci túto
možnosť mal;
(iv) Generálny prokurátor svoje Mimoriadne dovolanie založil iba na nesprávnom
právnom posúdení veci a
(v) v Mimoriadnom dovolaní uplatnil Generálny prokurátor aj tie argumenty, ktoré
neboli štátom bez zjavných dôvodov uplatnené v odvolaní voči Prvostupňovému rozsudku
zo dňa 06.02.2013 a ani predtým;
Najvyšší súd mal Mimoriadne dovolanie odmietnuť ako procesne neprípustné podľa
§ 243i ods. 2 v spojení s § 243b ods. 5 a § 218 ods. 1, písm. c) OSP.
Tým, že Najvyšší súd Mimoriadne dovolanie ako procesne neprípustné neodmietol,
postupoval (i) v priamom rozpore nielen s judikatúrou ESĽP, ale dokonca, (ii) aj v priamom
rozpore s rozhodovacou praxou Ústavného súdu a Najvyššieho súdu.
Najvyšší súd konal z tohto hľadiska v excese takého rozsahu, že tento exces zakladá
arbitrárnosť Napadnutého uznesenia predstavujúcu porušenie práva na súdnu ochranu
podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR a podľa článku 36 ods. 1 Listiny, porušenie práva na
spravodlivý súdny proces podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru, porušenie práva na rovnosť
účastníkov v konaní pred súdom podľa článku 47 ods. 3 Ústavy SR a dokonca, aj porušenie
práva na pokojné užívanie majetku podľa článku 1 Dodatkového protokolu č. 1
k Dohovoru.“.
Vychádzajúc z už uplatnenej argumentácie vo zvyšnej časti sťažnosti sťažovateľ
namieta, že najvyšší súd v procesne neprípustnom mimoriadnom dovolaní «vôbec nemal
(nemohol) postupovať podľa § 242 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok
(ďalej len „OSP“) a skúmať existenciu tam vymedzených vád konania», a uvádza
argumenty, ktoré podľa jeho názoru vylučujú existenciu pochybení vytknutých okresnému
súdu a krajskému súdu súdom najvyšším súdom.
Na základe uvedeného sťažovateľ v petite sťažnosti žiada, aby ústavný súd nálezom
vyslovil, že uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4 M Cdo 3/2014 zo 16. decembra 2015 boli
porušené práva podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny, čl. 6 ods. 1
dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, aby napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil
najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a aby sťažovateľovi priznal náhradu trov právneho
zastúpenia.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť
zásadnú odlišnosť (mutatis mutandis II. ÚS 71/97).
Predmetom sťažnosti je odlišný právny názor sťažovateľa na posúdenie prípustnosti
mimoriadneho dovolania ako vo veci zaujal najvyšší súd, z ktorého vyplýva aj druhotný
nesúhlas s výsledkom konania (resp. konaním ako takým) o mimoriadnom dovolaní.
Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu
dospel k záveru, že najvyšší súd zrozumiteľne odôvodnil úvahy, ktoré zvolil pri
rozhodovaní o mimoriadnom dovolaní, a právne závery, na ktorých je rozhodnutie založené,
nemožno hodnotiť ako arbitrárne.
Pokiaľ šlo o prípustnosť mimoriadneho dovolania, najvyšší súd k veci uviedol:
„... Najvyšší súd Slovenskej republiky považuje za potrebné uviesť, že generálny prokurátor
bol v súdenej veci oprávnený podať mimoriadne dovolanie postupom podľa § 243e ods. 1
v spojení s § 243h ods. 3 O.s.p., nakoľko na základe podnetu účastníka konania
a oboznámením sa s obsahom pripojených právoplatných súdnych rozhodnutí zistil, že
určením zodpovednosti žalovanej za petitom uplatňovanú škodu hrozí štátu značná
hospodárska škoda, resp. iný vážny nenapraviteľný následok a rozhodnutiami súdov bol
porušený zákon, pričom podanie mimoriadneho dovolania vyžaduje ochrana práv žalovanej
(štátu) a túto nie je možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami. Keďže generálny
prokurátor napadol rozhodnutia súdov nižšieho stupňa, ktoré rozhodovali o návrhu
na náhradu škody podľa zákona č. 58/1969 Zb., nemožno v súdenej veci hovoriť ani
o neprípustnosti mimoriadneho dovolania v zmysle ustanovenia § 243f od. 2 O.s.p.
Na spoločnom rokovaní občianskoprávneho a obchodnoprávneho kolégia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky konaného 20. októbra 2015 bolo prijaté stanovisko,
podľa ktorého procesná prípustnosť mimoriadneho dovolania podaného na podnet
účastníka je v občianskom súdnom konaní podmienená tým, že tento účastník najprv sám
neúspešne využil možnosť podať všetky zákonom dovolené riadne a mimoriadne opravné
prostriedky, ktoré boli potencionálne spôsobilé privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie.
Pokiaľ túto možnosť nevyužil, mimoriadne dovolanie treba odmietnuť. V prejednávanej veci
však predmetom prieskumu v dovolacom konaní je potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu,
voči ktorému zákon prípustnosť dovolania neumožňuje (§ 238 O.s.p.). Podnecovateľka
mimoriadneho dovolania tak nemala možnosť najprv sama úspešne podať mimoriadne
dovolanie, ktoré by bolo potencionálne spôsobilé privodiť pre ňu priaznivejšie rozhodnutie,
preto dovolací súd mimoriadne dovolanie prejednal.“
Ústavný súd na tomto mieste považuje za potrebné upriamiť pozornosť aj
na zjednocujúce stanovisko pléna ústavného súdu sp. zn. PLz. ÚS 3/2015 z 18. marca 2015,
podľa ktorého:
„Rešpektujúc princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená právoplatným rozhodnutím,
zohľadňujúc princíp subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako
i výnimočnosť mimoriadneho dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku
podávaného generálnym prokurátorom Slovenskej republiky je jeho prípustnosť v civilnom
konaní akceptovateľná za podmienky vyčerpania všetkých zákonom dovolených riadnych,
ako aj mimoriadnych opravných prostriedkov, ktoré mal účastník konania k dispozícii
a ktoré mohol účinne využiť na ochranu svojich práv a oprávnených záujmov.“
Najvyšší súd sa teda v napadnutom uznesení inter alia zaoberal aj otázkou, že
predmetom prieskumu bol potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, voči ktorému zákon
vylučoval možnosť podania dovolania, a dospel k záveru, že podnecovateľ nemal
k dispozícii opravný prostriedok, ktorý by mohol účinne využiť na ochranu svojich práv.
V tejto súvislosti odkázal na dikciu § 238 a § 243f ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky
súdny poriadok v znení neskorších predpisov, ktorá mu zvolený postup umožňovala. Keďže
postup najvyššieho súdu v súvislosti s rozhodnutím o mimoriadnom dovolaní bol lege artis,
ústavný súd konštatuje, že v tejto časti je sťažnosť zjavne neopodstatnená. Niet teda ani
dôvodu na to, aby do veci zasiahol. Na tomto závere nemôže nič zmeniť okolnosť, že
sťažovateľ má na celú vec odlišný názor a s napadnutým uznesením najvyššieho súdu
nesúhlasí. Táto okolnosť totiž sama osebe nemôže spôsobiť porušenie označených práv
sťažovateľa.
Ústavný súd ďalej poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo
účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).
Vo vzťahu k argumentácii, ktorá podľa názoru sťažovateľa vylučuje existenciu vecne
vytknutých pochybení, ústavný súd považuje za potrebné sťažovateľovi opäť pripomenúť,
že jeho úloha pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie práva na súdnu ochranu
rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov súdnej interpretácie
a aplikácie zákonných predpisov s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských
právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú
dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré
zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07),
a nie na vedenie polemiky o správnosti právneho záveru prijatého v konkrétnej veci
všeobecným súdom. Podľa názoru ústavného súdu je odôvodnenie napadnutého uznesenia
aj v ostatnej jeho časti dostačujúce a presvedčivé. V súvislosti je podstatný aj fakt, že nejde
o rozhodnutie, ktorým sa vec definitívne končí, pretože ide o kasačné uznesenie najvyššieho
súdu a svoje právne názory bude sťažovateľ môcť prezentovať v ďalšom konaní. Nesúhlas
sťažovateľa s obsahom napadnutého uznesenia najvyššieho súdu nie je dôkazom o jeho
neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor
všeobecného súdu svojím vlastným.
Ústavný súd v nadväznosti na uvedené aj s poukazom na to, že obsahom základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je právo na rozhodnutie v súlade
s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní
(II. ÚS 218/02, resp. I. ÚS 3/97), odmietol sťažnosť aj v tejto časti ako zjavne
neopodstatnenú.
Obdobne pristupoval ústavný súd aj k posúdeniu namietaného porušenia ostatných
článkov ústavy (čl. 47 ods. 1) a dodatkového protokolu (čl. 1), keďže sťažovateľ ich
porušenie v sťažnostnej logike odvodzuje od porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy, a predloženú
sťažnosť odmietol v tejto časti tiež podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej
zjavnej neopodstatnenosti.
Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných
návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už
nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. júna 2016