Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 518/2016
PDF · 263.27 KB
No categories available
III. ÚS 518/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. augusta 2016
predbežne prerokoval sťažnosť , ,
zastúpeného Lion Law Partners s. r. o., Komenského 14A, Banská Bystrica, v mene
ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Peter Kočička, vo veci namietaného porušenia
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd, základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na majetok podľa č. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica
č. k. 9 C 143/2012-167 z 27. februára 2013 a rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici
č. k. 14 Co 210/2013-214 z 20. mája 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. mája 2016
doručená sťažnosť , (ďalej len
„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý proces
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“), základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva
na majetok podľa č. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru (ďalej len „dodatkový
protokol“) rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“)
č. k. 9 C 143/2012-167 z 27. februára 2013 a rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici
(ďalej len „krajský súd“) č. k. 14 Co 210/2013-214 z 20. mája 2014, ktorou žiada vydať
tento nález:
„1. Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 14 Co/210/2013
zo dňa 20. 05. 2014 a rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica, sp. zn. 9 C/143/2012
zo dňa 27. 02. 2013 porušené bolo.
2. Základné právo sťažovateľa vlastniť a pokojne užívať majetok podľa čl. 20 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa č. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Banskej
Bystrici, sp. zn. 14 Co/210/2013 zo dňa 20. 05. 2014 a rozsudkom Okresného súdu Banská
Bystrica, sp. zn. 9 C/143/2012 zo dňa 27. 02. 2013 porušené bolo.
3. Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 14 Co/210/2013 zo dňa
20. 05. 2014 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Banskej Bystrici na ďalšie
konanie.
4. Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy právneho
zastúpenia vo výške 363,79 EUR... do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
Ako vyplynulo zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu a z jej príloh, sťažovateľ bol
ako žalobca účastníkom konania pred okresným súdom sp. zn. 9 C 143/2012, v ktorom sa
domáhal proti (ďalej len „žalovaná“) určenia neplatnosti kúpnej
zmluvy uzatvorenej sťažovateľom ako predávajúcim a žalovanou ako kupujúcou 14. júla
1999 a dodatku k nej z 8. septembra 1999, predmetom ktorej bola parcela reg. parc. č.
2
záhrada o výmere 418 m, parcela reg. parc. č. zastavané plochy a nádvoria o výmere
2
382 ma rodinný dom súp. č. na parcele č. zapísané na
pre katastrálne územie (ďalej len „nehnuteľnosť“). Sťažovateľ odôvodnil
neplatnosť kúpnej zmluvy tým, že išlo o právny úkon fingovaný, ktorý uzatvoril iba z toho
dôvodu, aby neprišiel o dom v dôsledku proti nemu vedených exekúcií. Preto uzatvoril
kúpnu zmluvu so žalovanou, ktorá bola jeho družkou, s tým, že po vyriešení jeho
finančných problémov ho žalovaná prevedie spätne na sťažovateľa. Dohodnutá bola
nepomerne nízka kúpna cena 100 000 Sk, keď podľa znaleckého posudku
č. predstavovala cena nehnuteľnosti 449 780 Sk. Kúpna cena
sťažovateľovi žalovanou nebola nikdy ani zaplatená. Žalovaná žiadala žalobu zamietnuť
s tým, že kúpna cena bola riadne zaplatená, jej výška bola dohodnutá s ohľadom na ich
vzájomné nároky, vôľa uzavrieť kúpnu zmluvu bola vážna a sťažovateľ vedel o následkoch
kúpnej zmluvy.
Okresný súd rozsudkom č. k. 9 C 143/2012-167 z 27. februára 2013 žalobu
sťažovateľa zamietol. Dospel k záveru, že sťažovateľ nepreukázal tvrdené dôvody
neplatnosti zmluvy. Kúpna zmluva obsahovala všetky zákonom predpísané náležitosti,
existoval obojstranný prejav vôle zmluvných strán smerujúci k prevodu vlastníckeho práva
k nehnuteľnosti, nebolo preukázané, že by tento právny úkon nebol urobený slobodne
a vážne. Aj v prípade, ak jedna zo zmluvných strán sleduje dosiahnutie účelu, ktorý
v právnom úkone vyjadrený nie je a o ktorom druhá zmluvná strana nevie a vedieť nemôže,
ide len o pohnútku, ktorá na platnosť právneho úkonu nemá vplyv. Okresný súd považoval,
naopak, za preukázané, že o spísanie kúpnej zmluvy požiadal sám
sťažovateľ, účastníci mali pred jej podpisom dostatok času oboznámiť sa s ňou, zmluvu
uzatvorili a následne podali návrh na povolenie vkladu vlastníckeho práva. Rovnako
považoval okresný súd za preukázané, že v čase uzatvorenia kúpnej zmluvy neexistovalo
také vykonateľné rozhodnutie proti navrhovateľovi, ktoré by bolo dôvodom na prevod
vlastníckeho práva na žalovanú, o ktorom by žalovaná súčasne vedela. Kúpna cena
zohľadňovala skutočnosť, že žalovaná pristúpila ako ručiteľka k pôžičke zabezpečenej
záložným právom na nehnuteľnosť v prospech Slovenskej sporiteľne na miesto
sťažovateľovej bývalej manželky, žalovaná sa podieľala na výplate bývalej manželky
sťažovateľa pri vyporiadaní ich bezpodielového spoluvlastníctva manželov, ako aj
skutočnosť, že sťažovateľ mal dlh voči otcovi žalovanej z pôžičky. Okresný súd uzavrel, že
z vyjadrení sťažovateľa skôr vyplýva, že medzi účastníkmi malo dôjsť k uzatvoreniu
darovacej zmluvy, čo však nerobí právny úkon neplatným.
Sťažovateľ podal proti rozsudku okresného súdu odvolanie a uplatnil odvolací dôvod
spočívajúci v tom, že okresný súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení veci
[§ 205 ods. 2 písm. d) a f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“)]. Sťažovateľ
poukázal na to, že sama žalovaná v konaní potvrdila, že vedela o jeho dlhoch, skutkové
závery v otázke zaplatenia kúpnej ceny nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní,
rozhodnutie okresného súdu je nedostatočne, nepresvedčivo a vnútorne protirečivo
odôvodnené, okresný súd nevykonal sťažovateľom navrhované dôkazy, najmä výsluch
svedka a výsluch otca žalovanej, a rozhodol vo veci predčasne.
O odvolaní sťažovateľa proti tomuto rozsudku rozhodol krajský súd rozsudkom
č. k. 14 Co 210/2013-214 z 20. mája 2014 tak, že rozsudok okresného súdu ako vecne
správny potvrdil a žalovanej priznal náhradu trov odvolacieho konania.
Rozsudok okresného súdu č. k. 9 C 143/2012-167 z 27. februára 2013 v spojení
s rozsudkom krajského súdu č. k. 14 Co 210/2013-214 z 20. mája 2014 nadobudol
právoplatnosť 27. júna 2014.
Proti rozsudku krajského súdu sťažovateľ podal dovolanie, o ktorom
rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením
č. k. 6 Cdo 326/2014-255 zo 17. februára 2016 tak, že dovolanie sťažovateľa odmietol,
pretože smerovalo proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné [§ 218 ods. 1
písm. c) OSP v spojení s § 243b ods. 5 prvou vetou OSP] a sťažovateľa zaviazal na náhradu
trov dovolacieho konania. Najvyšší súd sa nestotožnil s argumentáciou sťažovateľa,
podľa ktorej mu bola odňatá možnosť konať pred súdom (§ 237 OSP) a rozsudok krajského
súdu považoval napriek argumentom sťažovateľa za dostatočne odôvodnený.
Pretože nezistil splnenie žiadnej z podmienok prípustnosti dovolania podľa § 237 OSP,
dovolanie sťažovateľa odmietol.
Uznesenie najvyššieho súdu č. k. 6 Cdo 326/2014-255 zo 17. februára 2016
nadobudlo právoplatnosť 5. apríla 2016.
Sťažovateľ sťažnosť na porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, základného
práva na vlastníctvo podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na majetok podľa čl. 1 dodatkového
protokolu smerujúcu proti rozsudku okresného súdu č. k. 9 C 143/2012-167 z 27. februára
2013 a rozsudku krajského súdu č. k. 14 Co 210/2013-214 z 20. mája 2014 odôvodnil tým,
že oba rozsudky sú nedostatočne odôvodnené, sú svojvoľné a arbitrárne. Krajský súd sa
nevysporiadal s argumentáciou sťažovateľa v odvolaní, aplikoval ustanovenie § 219 OSP
bez toho, aby na takýto postup boli splnené podmienky. Najmä sa krajský súd nevysporiadal
s výhradami sťažovateľa proti hodnoteniu zisteného skutkového stavu, ktoré vo svojom
celku presvedčivo odôvodňovali absolútnu neplatnosť kúpnej zmluvy. Neobstojí právny
názor všeobecných súdov, podľa ktorého úmysel sťažovateľa vyčleniť nehnuteľnosť
zo svojho majetku z dôvodu, aby nebola postihnutá exekúciou, bol len pohnútkou, ktorá je
pre platnosť kúpnej zmluvy bez právneho významu. V prípade sťažovateľa bolo, naopak,
preukázané, že obe zmluvné strany kúpnej zmluvy sledovali primárne úplne iný cieľ, než
prevod vlastníckeho práva medzi nimi, ich postup mal zrejmý účel a zmysel, ktorý
nekorešpondoval prejavenému úkonu. Žalovaná pritom o nepriaznivej finančnej situácii
sťažovateľa vedela, aktívne a dlhodobo sa podieľala na jej riešení. Vôľu sťažovateľa
nemožno považovať za slobodnú a nevyhovuje náležitostiam stanoveným Občianskym
zákonníkom pre právny úkon, a rovnako tak ani žalovaná nemala skutočnú vôľu odplatne
nadobudnúť od sťažovateľa nehnuteľnosť. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že
úmyslom sťažovateľa nebolo nikdy nehnuteľnosti scudziť a získať za nich odplatu.
Sťažovateľ v konaní pred prvostupňovým súdom navrhol vykonanie viacerých dôkazov
na účely preukázania svojich skutkových tvrdení, tieto dôkazy vykonané neboli. Za tejto
situácie skutkový stav veci nebol dostatočne zistený, viaceré rozhodujúce skutkové
okolnosti ostali neobjasnené. Tento nedostatok nebol odstránený ani v odvolacom konaní.
K porušeniu práva sťažovateľa vlastniť majetok došlo tým, že sťažovateľovi ako vlastníkovi
nehnuteľnosti nebola poskytnutá ochrana, hoci preukázal všetky rozhodujúce okolnosti,
v dôsledku čoho nehnuteľnosť naďalej drží žalovaná a sťažovateľ nemôže svoje vlastnícke
práva vykonávať.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona
o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo
pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného
záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.
Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony, ktoré považujú
za nevyhnutné, aby upravili užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom
a zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.
Ako z petitu podanej sťažnosti vyplýva, sťažovateľ tvrdí, že k porušeniu týchto jeho
práv došlo jednak rozsudkom okresného súdu č. k. 9 C 143/2012-167 z 27. februára 2013
a jednak rozsudkom krajského súdu č. k. 14 Co 210/2013-214 z 20. mája 2014.
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich
sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda
nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že ochrany toho základného práva alebo
slobody, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu
dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto
sťažnosť ústavný súd odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie
(napr. I. ÚS 103/02).
Jedným zo základných pojmových znakov ústavnej sťažnosti ako prostriedku
ochrany ústavou zaručených základných práv a slobôd je jej subsidiarita.
Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie
je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých
orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré sú
v občianskom súdnom konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny
prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5
ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré
ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd
predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až
v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane
ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci
ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona ústavnom súde. Zásada
subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu
do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti
preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
Ústavný súd sa najprv zaoberal tou časťou sťažnosti, ktorá smeruje proti rozsudku
okresného súdu č. k. 9 C 143/2012-167 z 27. februára 2013. Pri jej preskúmavaní v súlade
s princípom subsidiarity svojej právomoci ústavný súd skúmal, či sú splnené podmienky
konania pred ním o tejto časti sťažnosti sťažovateľa, a dospel k záveru, že vzhľadom
na princíp subsidiarity vyplývajúci z čl. 127 ústavy je vylúčená právomoc ústavného súdu
meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľom uplatnených námietkach porušenia jeho
základných práv týmto rozhodnutím okresného súdu, pretože preskúmavanie jeho
rozhodnutia a postupu v konaní zveruje zákon odvolaciemu súdu. Krajský súd o podanom
odvolaní sťažovateľa rozhodol rozsudkom č. k. 14 Co 210/2013-214 z 20. mája 2014.
Krajský súd bol teda súdom, ktorému patrila právomoc posúdiť, či odvolanie sťažovateľa
proti rozsudku okresného súdu je dôvodné, a rozhodnúť o ňom.
Sťažnosť sťažovateľa preto vo vzťahu k rozsudku okresného súdu č. k.
9 C 143/2012-167 z 27. februára 2013 odmietol ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde pre nedostatok právomoci.
Odlišná je situácia vo vzťahu k rozsudku krajského súdu č. k. 14 Co 210/2013-214
z 20. mája 2014. Na preskúmanie tejto časti sťažnosti sťažovateľa patrí ústavnému súdu
právomoc, avšak sťažnosť sťažovateľa je zjavne neopodstatnená.
Sťažovateľ odôvodňuje porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, základného
práva na vlastníctvo podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na majetok podľa č. 1 dodatkového
protokolu rozsudkom krajského súdu č. k. 14 Co 210/2013-214 z 20. mája 2014 v podstate
tým, že tento rozsudok je nedostatočne odôvodnený, svojvoľný a je založený
na nedostatočnom zistení skutkového stavu najmä v dôsledku nevykonania dôkazov
navrhovaných sťažovateľom.
Krajský súd rozsudok č. k. 14 Co 210/2013-214 z 20. mája 2014 odôvodnil takto:
„Odvolací sud konštatuje, že sa stotožňuje s rozhodnutím okresného súdu
vysloveným v napadnutom rozhodnutí ako aj s jeho dôvodmi, ktoré sú síce stručné, ale sú
zrozumiteľné, presvedčivé a jasné. Po preskúmaní veci dospel odvolací súd k názoru, že
okresný súd z hľadiska posúdenia opodstatnenosti návrhu, ktorým sa navrhovateľ domáhal
určenia neplatnosti Kúpnej zmluvy uzatvorenej účastníkmi konania dňa 14. 07. 1999 a jej
Dodatku zo dňa 08. 09. 1999, dospel k správnym skutkovým a právnym záverom. Námietky
navrhovateľa uvedené v odvolaní odvolací súd nepovažuje za prijateľné, pretože
s námietkami, ktoré navrhovateľ v odvolaní uviedol, sa okresný súd vysporiadal, čo vyplýva
aj z rozhodnutia jeho odôvodnenia. Navrhovateľ vo svojom odvolaní neuviedol žiadnu
podstatnú skutočnosť, ktorá by mala za následok úvahu o prípadnej vade
v procesnoprávnom postupe prvostupňového súdu alebo o prípadnej nesprávnosti
rozhodnutia,
Čo sa týka výsluchu otca odporkyne, ktorého účasť na pojednávaní dňa 06. 02. 2013
mala zabezpečiť odporkyňa, pričom tento sa na súd nedostavil, odvolací súd poukazuje
na to, že navrhovateľ ho následne v konaní pred súdom nenavrhol vypočuť ako svedka.
Okresný súd nevykonal dôkaz výsluchom svedka - syna navrhovateľa, pričom z obsahu
zápisnice je zrejmé, že súd sa s otázkou nevykonania tohto dôkazu vysporiadal v rámci
pojednávania. V odvolaní navrhnutý dôkaz - a to zisťovanie okolností, ako mal navrhovateľ
disponovať s účtom odporkyne, navrhovateľ v konaní pred prvostupňovým súdom
nenavrhol, pričom odvolací súd má za to, že zisťovanie týchto okolností je bez právneho
významu vo vzťahu k posudzovaniu platnosti právneho úkonu - uzatvorenia Kúpnej zmluvy
a jej Dodatku z roku 1999. Odvolací súd uvádza, že účastníci konania boli okresným súdom
náležite poučení v zmysle § 120 ods. 4 v predvolaní na pojednávanie, pričom súd pred tým,
než vyzval účastníkov konania na záverečné slovo na pojednávaní dňa 06, 02. 2013 sa
dotazoval prítomných, či navrhujú vykonať nejaké dôkazy. Pokiaľ v rámci tohto
pojednávania právny zástupca navrhovateľa navrhol vykonanie dôkazu výsluchom syna
navrhovateľa , súd sa s týmto navrhnutým dôkazom vysporiadal tak, že
tento dôkaz nevykoná, čo v rámci pojednávania okresným súdom bolo prítomným aj
prezentované. Pokiaľ odvolateľ namietal predčasné rozhodnutie vo veci, odvolací súd je
toho názoru, že okresný súd vzhľadom na predmet sporu mal dostatočne zistený skutkový
stav pre to, aby vo veci rozhodol. Pokiaľ odvolateľ namietal nezrozumiteľnosť
a nedostatočne odôvodnenie rozhodnutia, podľa odvolacieho súdu rozsudok okresného súdu
netrpí ani týmito namietanými vadami. Okresný súd na zistený skutkový stav správne
aplikoval príslušnú právnu normu, pričom mal preukázanú existenciu prejavu vôle
u účastníkov zmluvy, pričom tento prejav vôle bol obojstranný u obidvoch účastníkov
zmluvy a smeroval k tomu, aby došlo k prevodu vlastníckeho práva z navrhovateľa
na odporkyňu. V tomto smere odvolací súd poukazuje aj na výsluch svedka
, z ktorého nepochybne vyplýva, že to bol práve navrhovateľ, ktorý oslovil
svedka za účelom spísania zmluvy, pričom odvolací súd ďalej poukazuje aj na tú
skutočnosť, že účastníkmi konania nebola uzavretá len Kúpna zmluva dna 14. 07. 1992, ale
po určitom časovom odstupe aj Dodatok ku kúpnej zmluve zo dňa 08. 09. 1999. Aj tieto
okolnosti prisviedčajú k tomu, že právny úkon bol urobený v súlade s ustanovením § 37 ods.
1, teda slobodne a vážne, úkon netrpel nedostatkom určitosti a zrozumiteľnosti Podľa
názoru odvolacieho súdu len sama okolnosť, že navrhovateľ mal záväzky voči iným
subjektom, a to bez ohľadu na to, či boli alebo neboli uplatnené v rámci súdneho konania, a
či o týchto bolo právoplatne rozhodnuté, nie je takou okolnosťou, ktorá by zakladala dôvod
pre neplatnosť právneho úkonu z dôvodu, že takýto právny úkon nebol urobený slobodne a
vážne. V konaní nebolo preukázané, že by namietaný právny úkon účastníci konania
neurobil slobodne a vážne, rovnako v konaní pred súdom nebola preukázaná neplatnosť
právneho úkonu ani s prihliadnutím na ustanovenie § 39 Občianskeho zákonníka.
Okresný súd správne vyhodnotil, že v konaní bolo preukázané, že u obidvoch
účastníkov zmluvy a jej dodatku existovala vôľa uzavrieť zmluvu a jej dodatok, následkom
ktorej bude prevod vlastníctva predmetu zmluvy z navrhovateľa na odporkyňu; rovnako súd
správne vyhodnotil tento úkon ako úkon platný.
Pokiaľ navrhovateľ v konaní uvádzal, že uzatvorením kúpnej zmluvy a dodatku mal
v úmysle vyčleniť nehnuteľnosti z jeho majetku, z dôvodu, aby tieto neboli postihované
exekučnými konaniami, jedná sa len o pohnútku, ktorá pri posudzovaní platnosti právneho
úkonu je bez právneho významu. V odôvodnení rozsudku sa okresný súd náležitým
spôsobom vysporiadal so všetkými právne významnými skutočnosťami.“
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy,
ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,
ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo
procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože
uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,
II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti
pre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným
právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom
orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej
možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06,
Ústavný súd považuje za potrebné tiež pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený
preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade
a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred
všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne
závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Z rozdelenia súdnej moci v ústave
medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou
inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02,
III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).
Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo
samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové
a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného
súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody.
Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov
a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky
otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo
účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).
Pokiaľ odvolací súd využije možnosť poskytnutú mu § 219 ods. 2 OSP,
t. j. v prípade, ak sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodením napadnutého rozhodnutia,
obmedzí sa v odôvodnení len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplní na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody, odôvodnenie jeho rozhodnutia z hľadiska naplnenia ústavných požiadaviek
formulovaných v čl. 46 ústavy (resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru) je potrebné posudzovať
v spojení s odôvodnením rozhodnutia súdu prvého stupňa.
Ústavný súd s poukazom na obsah odôvodnenia rozsudku okresného súdu
a citovaného rozsudku krajského súdu dospel k záveru, že súdy dali jasnú a zrozumiteľnú
odpoveď na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej
ochrany, ktoré sťažovateľ v konaní nastolil. Krajský súd vysvetlil, ako dospel k záveru
o tom, že rozsudok okresného súdu je vecne správny a vysporiadal sa i s odvolacími
námietkami sťažovateľa, a to aj pokiaľ ide o jeho odvolaciu argumentáciu týkajúcu sa
nevyhovenia jeho dôkazných návrhov. Ústavný súd preto konštatuje, že všeobecné súdy
neponechali bez povšimnutia argumenty sťažovateľa, ktoré mali pre vec podstatný význam
a ktoré boli nastolené v priebehu konania či v ním podanom odvolaní. Odôvodnenie
rozhodnutia krajského súdu preto spĺňa všetky požiadavky vyplývajúce zo základného práva
na súdnu ochranu a spravodlivý proces vo vzťahu k odôvodneniu súdneho rozhodnutia.
Pokiaľ podľa sťažovateľa je záver krajského súdu ústavne nekonformný, podľa
ktorého ak sťažovateľ v konaní uvádzal, že uzatvorením kúpnej zmluvy a dodatku mal
v úmysle vyčleniť nehnuteľnosti z jeho majetku z dôvodu, aby tieto neboli postihované
exekučnými konaniami, „jedná sa len o pohnútku, ktorá pri posudzovaní platnosti
právneho úkonu je bez právneho významu“, s týmto názorom sa stotožňuje aj ústavný súd.
Výsledky vykonaného dokazovania (najmä samotný obsah zmluvy, postup sťažovateľa pri
príprave zmluvy, uzatvorenie dodatku k nej atď.) neumožňujú totiž iný, než tento záver.
Pokiaľ sťažovateľ poukazuje na nedostatočne zistený skutkový stav veci, ústavný súd
vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné uviesť, že nie je zásadne
oprávnený ani povinný preskúmavať a posudzovať skutkové zistenia všeobecných súdov.
Ústavný súd nepreskúmava, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite
zistený skutkový stav, pretože to je v právomoci opravných všeobecných súdov. Ústavný
súd nie je a ani nemôže byť súdom skutkovým, t. j. jeho úlohou nie je nahrádzať činnosť
všeobecných súdov.
Pretože ústavný súd nepovažoval právny názor krajského súdu, ktorým odôvodnil
potvrdenie rozsudku okresného súdu, za arbitrárny, svojvoľný a jeho rozhodnutie za také,
ktoré by bolo založené na takom výklade ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, ktorý
by popieral ich účel a zmysel, ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi namietaným
porušením práva sťažovateľa a postupom krajského súdu pri rozhodovaní o odvolaní
sťažovateľa. Preto sťažnosť sťažovateľa odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti ústavný súd odmietol aj tú časť sťažnosti
sťažovateľa, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20
ods. 1 ústavy a práva na majetok podľa č. 1 dodatkového protokolu rozsudkom krajského
súdu č. k. 14 Co 210/2013-214 z 20. mája 2014. Pokiaľ totiž niet pochybností o platnosti
kúpnej zmluvy, ktorou sťažovateľ previedol vlastnícke právo k nehnuteľnosti na žalovanú,
je vylúčené, aby nemožnosťou vykonávať práva vlastníka nehnuteľnosti sťažovateľom
mohlo byť porušené jeho právo na vlastníctvo.
Z týchto dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti
tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. augusta 2016