Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 518/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. augusta 2016

predbežne prerokoval sťažnosť , ,

zastúpeného Lion Law Partners s. r. o., Komenského 14A, Banská Bystrica, v mene

ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Peter Kočička, vo veci namietaného porušenia

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd, základného práva vlastniť majetok podľa Slovenskej

republiky a práva na majetok podľa č. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica

č. k. -167 z 27. februára 2013 a rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici

č. k. -214 z 20. mája 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. mája 2016

doručená sťažnosť , (ďalej len

„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „“) a práva na spravodlivý proces

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“), základného práva vlastniť majetok podľa a práva

na majetok podľa č. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru (ďalej len „dodatkový

protokol“) rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“)

č. k. -167 z 27. februára 2013 a rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici

(ďalej len „krajský súd“) č. k. -214 z 20. mája 2014, ktorou žiada vydať

tento nález:

„1. Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1

a právo podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn.

zo dňa 20. 05. 2014 a rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica, sp. zn.

zo dňa 27. 02. 2013 porušené bolo.

2. Základné právo sťažovateľa vlastniť a pokojne užívať majetok podľa čl. 20 ods. 1

a právo podľa č. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Banskej

Bystrici, sp. zn. zo dňa 20. 05. 2014 a rozsudkom Okresného súdu Banská

Bystrica, sp. zn. zo dňa 27. 02. 2013 porušené bolo.

3. Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. zo dňa

20. 05. 2014 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Banskej Bystrici na ďalšie

konanie.

4. Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy právneho

zastúpenia vo výške 363,79 EUR... do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

Ako vyplynulo zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu a z jej príloh, sťažovateľ bol

ako žalobca účastníkom konania pred okresným súdom sp. zn. , v ktorom sa

domáhal proti (ďalej len „žalovaná“) určenia neplatnosti kúpnej

zmluvy uzatvorenej sťažovateľom ako predávajúcim a žalovanou ako kupujúcou 14. júla

1999 a dodatku k nej z 8. septembra 1999, predmetom ktorej bola parcela reg. parc. č.

2

záhrada o výmere 418 m, parcela reg. parc. č. zastavané plochy a nádvoria o výmere

2

382 ma rodinný dom súp. č. na parcele č. zapísané na

pre katastrálne územie (ďalej len „nehnuteľnosť“). Sťažovateľ odôvodnil

neplatnosť kúpnej zmluvy tým, že išlo o právny úkon fingovaný, ktorý uzatvoril iba z toho

dôvodu, aby neprišiel o dom v dôsledku proti nemu vedených exekúcií. Preto uzatvoril

kúpnu zmluvu so žalovanou, ktorá bola jeho družkou, s tým, že po vyriešení jeho

finančných problémov ho žalovaná prevedie spätne na sťažovateľa. Dohodnutá bola

nepomerne nízka kúpna cena 100 000 Sk, keď podľa znaleckého posudku

č. predstavovala cena nehnuteľnosti 449 780 Sk. Kúpna cena

sťažovateľovi žalovanou nebola nikdy ani zaplatená. Žalovaná žiadala žalobu zamietnuť

s tým, že kúpna cena bola riadne zaplatená, jej výška bola dohodnutá s ohľadom na ich

vzájomné nároky, vôľa uzavrieť kúpnu zmluvu bola vážna a sťažovateľ vedel o následkoch

kúpnej zmluvy.

Okresný súd rozsudkom č. k. -167 z 27. februára 2013 žalobu

sťažovateľa zamietol. Dospel k záveru, že sťažovateľ nepreukázal tvrdené dôvody

neplatnosti zmluvy. Kúpna zmluva obsahovala všetky zákonom predpísané náležitosti,

existoval obojstranný prejav vôle zmluvných strán smerujúci k prevodu vlastníckeho práva

k nehnuteľnosti, nebolo preukázané, že by tento právny úkon nebol urobený slobodne

a vážne. Aj v prípade, ak jedna zo zmluvných strán sleduje dosiahnutie účelu, ktorý

v právnom úkone vyjadrený nie je a o ktorom druhá zmluvná strana nevie a vedieť nemôže,

ide len o pohnútku, ktorá na platnosť právneho úkonu nemá vplyv. Okresný súd považoval,

naopak, za preukázané, že o spísanie kúpnej zmluvy požiadal sám

sťažovateľ, účastníci mali pred jej podpisom dostatok času oboznámiť sa s ňou, zmluvu

uzatvorili a následne podali návrh na povolenie vkladu vlastníckeho práva. Rovnako

považoval okresný súd za preukázané, že v čase uzatvorenia kúpnej zmluvy neexistovalo

také vykonateľné rozhodnutie proti navrhovateľovi, ktoré by bolo dôvodom na prevod

vlastníckeho práva na žalovanú, o ktorom by žalovaná súčasne vedela. Kúpna cena

zohľadňovala skutočnosť, že žalovaná pristúpila ako ručiteľka k pôžičke zabezpečenej

záložným právom na nehnuteľnosť v prospech Slovenskej sporiteľne na miesto

sťažovateľovej bývalej manželky, žalovaná sa podieľala na výplate bývalej manželky

sťažovateľa pri vyporiadaní ich bezpodielového spoluvlastníctva manželov, ako aj

skutočnosť, že sťažovateľ mal dlh voči otcovi žalovanej z pôžičky. Okresný súd uzavrel, že

z vyjadrení sťažovateľa skôr vyplýva, že medzi účastníkmi malo dôjsť k uzatvoreniu

darovacej zmluvy, čo však nerobí právny úkon neplatným.

Sťažovateľ podal proti rozsudku okresného súdu odvolanie a uplatnil odvolací dôvod

spočívajúci v tom, že okresný súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym

skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení veci

[ a (ďalej aj „OSP“)]. Sťažovateľ

poukázal na to, že sama žalovaná v konaní potvrdila, že vedela o jeho dlhoch, skutkové

závery v otázke zaplatenia kúpnej ceny nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní,

rozhodnutie okresného súdu je nedostatočne, nepresvedčivo a vnútorne protirečivo

odôvodnené, okresný súd nevykonal sťažovateľom navrhované dôkazy, najmä výsluch

svedka a výsluch otca žalovanej, a rozhodol vo veci predčasne.

O odvolaní sťažovateľa proti tomuto rozsudku rozhodol krajský súd rozsudkom

č. k. -214 z 20. mája 2014 tak, že rozsudok okresného súdu ako vecne

správny potvrdil a žalovanej priznal náhradu trov odvolacieho konania.

Rozsudok okresného súdu č. k. -167 z 27. februára 2013 v spojení

s rozsudkom krajského súdu č. k. -214 z 20. mája 2014 nadobudol

právoplatnosť 27. júna 2014.

Proti rozsudku krajského súdu sťažovateľ podal dovolanie, o ktorom

rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením

č. k. -255 zo 17. februára 2016 tak, že dovolanie sťažovateľa odmietol,

pretože smerovalo proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné [§ 218 ods. 1

písm. c) v spojení s prvou vetou ] a sťažovateľa zaviazal na náhradu

trov dovolacieho konania. Najvyšší súd sa nestotožnil s argumentáciou sťažovateľa,

podľa ktorej mu bola odňatá možnosť konať pred súdom ( ) a rozsudok krajského

súdu považoval napriek argumentom sťažovateľa za dostatočne odôvodnený.

Pretože nezistil splnenie žiadnej z podmienok prípustnosti dovolania podľa ,

dovolanie sťažovateľa odmietol.

Uznesenie najvyššieho súdu č. k. -255 zo 17. februára 2016

nadobudlo právoplatnosť 5. apríla 2016.

Sťažovateľ sťažnosť na porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

, práva na spravodlivý proces podľa dohovoru, základného

práva na vlastníctvo podľa a práva na majetok podľa dodatkového

protokolu smerujúcu proti rozsudku okresného súdu č. k. -167 z 27. februára

2013 a rozsudku krajského súdu č. k. -214 z 20. mája 2014 odôvodnil tým,

že oba rozsudky sú nedostatočne odôvodnené, sú svojvoľné a arbitrárne. Krajský súd sa

nevysporiadal s argumentáciou sťažovateľa v odvolaní, aplikoval ustanovenie

bez toho, aby na takýto postup boli splnené podmienky. Najmä sa krajský súd nevysporiadal

s výhradami sťažovateľa proti hodnoteniu zisteného skutkového stavu, ktoré vo svojom

celku presvedčivo odôvodňovali absolútnu neplatnosť kúpnej zmluvy. Neobstojí právny

názor všeobecných súdov, podľa ktorého úmysel sťažovateľa vyčleniť nehnuteľnosť

zo svojho majetku z dôvodu, aby nebola postihnutá exekúciou, bol len pohnútkou, ktorá je

pre platnosť kúpnej zmluvy bez právneho významu. V prípade sťažovateľa bolo, naopak,

preukázané, že obe zmluvné strany kúpnej zmluvy sledovali primárne úplne iný cieľ, než

prevod vlastníckeho práva medzi nimi, ich postup mal zrejmý účel a zmysel, ktorý

nekorešpondoval prejavenému úkonu. Žalovaná pritom o nepriaznivej finančnej situácii

sťažovateľa vedela, aktívne a dlhodobo sa podieľala na jej riešení. Vôľu sťažovateľa

nemožno považovať za slobodnú a nevyhovuje náležitostiam stanoveným Občianskym

zákonníkom pre právny úkon, a rovnako tak ani žalovaná nemala skutočnú vôľu odplatne

nadobudnúť od sťažovateľa nehnuteľnosť. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že

úmyslom sťažovateľa nebolo nikdy nehnuteľnosti scudziť a získať za nich odplatu.

Sťažovateľ v konaní pred prvostupňovým súdom navrhol vykonanie viacerých dôkazov

na účely preukázania svojich skutkových tvrdení, tieto dôkazy vykonané neboli. Za tejto

situácie skutkový stav veci nebol dostatočne zistený, viaceré rozhodujúce skutkové

okolnosti ostali neobjasnené. Tento nedostatok nebol odstránený ani v odvolacom konaní.

K porušeniu práva sťažovateľa vlastniť majetok došlo tým, že sťažovateľovi ako vlastníkovi

nehnuteľnosti nebola poskytnutá ochrana, hoci preukázal všetky rozhodujúce okolnosti,

v dôsledku čoho nehnuteľnosť naďalej drží žalovaná a sťažovateľ nemôže svoje vlastnícke

práva vykonávať.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona

o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2

.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo

pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného

záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony, ktoré považujú

za nevyhnutné, aby upravili užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom

a zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.

Ako z petitu podanej sťažnosti vyplýva, sťažovateľ tvrdí, že k porušeniu týchto jeho

práv došlo jednak rozsudkom okresného súdu č. k. -167 z 27. februára 2013

a jednak rozsudkom krajského súdu č. k. -214 z 20. mája 2014.

Z vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich

sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda

nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že ochrany toho základného práva alebo

slobody, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu

dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto

sťažnosť ústavný súd odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie

(napr. ).

Jedným zo základných pojmových znakov ústavnej sťažnosti ako prostriedku

ochrany zaručených základných práv a slobôd je jej subsidiarita.

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie

je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých

orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré sú

v občianskom súdnom konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny

prípad v súlade s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa

, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré

alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd

predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až

v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane

ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci

ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona ústavnom súde. Zásada

subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu

do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti

preskúmavané ().

Ústavný súd sa najprv zaoberal tou časťou sťažnosti, ktorá smeruje proti rozsudku

okresného súdu č. k. -167 z 27. februára 2013. Pri jej preskúmavaní v súlade

s princípom subsidiarity svojej právomoci ústavný súd skúmal, či sú splnené podmienky

konania pred ním o tejto časti sťažnosti sťažovateľa, a dospel k záveru, že vzhľadom

na princíp subsidiarity vyplývajúci z je vylúčená právomoc ústavného súdu

meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľom uplatnených námietkach porušenia jeho

základných práv týmto rozhodnutím okresného súdu, pretože preskúmavanie jeho

rozhodnutia a postupu v konaní zveruje zákon odvolaciemu súdu. Krajský súd o podanom

odvolaní sťažovateľa rozhodol rozsudkom č. k. -214 z 20. mája 2014.

Krajský súd bol teda súdom, ktorému patrila právomoc posúdiť, či odvolanie sťažovateľa

proti rozsudku okresného súdu je dôvodné, a rozhodnúť o ňom.

Sťažnosť sťažovateľa preto vo vzťahu k rozsudku okresného súdu č. k.

-167 z 27. februára 2013 odmietol ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde pre nedostatok právomoci.

Odlišná je situácia vo vzťahu k rozsudku krajského súdu č. k. -214

z 20. mája 2014. Na preskúmanie tejto časti sťažnosti sťažovateľa patrí ústavnému súdu

právomoc, avšak sťažnosť sťažovateľa je zjavne neopodstatnená.

Sťažovateľ odôvodňuje porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

, práva na spravodlivý proces podľa dohovoru, základného

práva na vlastníctvo podľa a práva na majetok podľa č. 1 dodatkového

protokolu rozsudkom krajského súdu č. k. -214 z 20. mája 2014 v podstate

tým, že tento rozsudok je nedostatočne odôvodnený, svojvoľný a je založený

na nedostatočnom zistení skutkového stavu najmä v dôsledku nevykonania dôkazov

navrhovaných sťažovateľom.

Krajský súd rozsudok č. k. -214 z 20. mája 2014 odôvodnil takto:

„Odvolací sud konštatuje, že sa stotožňuje s rozhodnutím okresného súdu

vysloveným v napadnutom rozhodnutí ako aj s jeho dôvodmi, ktoré sú síce stručné, ale sú

zrozumiteľné, presvedčivé a jasné. Po preskúmaní veci dospel odvolací súd k názoru, že

okresný súd z hľadiska posúdenia opodstatnenosti návrhu, ktorým sa navrhovateľ domáhal

určenia neplatnosti Kúpnej zmluvy uzatvorenej účastníkmi konania dňa 14. 07. 1999 a jej

Dodatku zo dňa 08. 09. 1999, dospel k správnym skutkovým a právnym záverom. Námietky

navrhovateľa uvedené v odvolaní odvolací súd nepovažuje za prijateľné, pretože

s námietkami, ktoré navrhovateľ v odvolaní uviedol, sa okresný súd vysporiadal, čo vyplýva

aj z rozhodnutia jeho odôvodnenia. Navrhovateľ vo svojom odvolaní neuviedol žiadnu

podstatnú skutočnosť, ktorá by mala za následok úvahu o prípadnej vade

v procesnoprávnom postupe prvostupňového súdu alebo o prípadnej nesprávnosti

rozhodnutia,

Čo sa týka výsluchu otca odporkyne, ktorého účasť na pojednávaní dňa 06. 02. 2013

mala zabezpečiť odporkyňa, pričom tento sa na súd nedostavil, odvolací súd poukazuje

na to, že navrhovateľ ho následne v konaní pred súdom nenavrhol vypočuť ako svedka.

Okresný súd nevykonal dôkaz výsluchom svedka - syna navrhovateľa, pričom z obsahu

zápisnice je zrejmé, že súd sa s otázkou nevykonania tohto dôkazu vysporiadal v rámci

pojednávania. V odvolaní navrhnutý dôkaz - a to zisťovanie okolností, ako mal navrhovateľ

disponovať s účtom odporkyne, navrhovateľ v konaní pred prvostupňovým súdom

nenavrhol, pričom odvolací súd má za to, že zisťovanie týchto okolností je bez právneho

významu vo vzťahu k posudzovaniu platnosti právneho úkonu - uzatvorenia Kúpnej zmluvy

a jej Dodatku z roku 1999. Odvolací súd uvádza, že účastníci konania boli okresným súdom

náležite poučení v zmysle § 120 ods. 4 v predvolaní na pojednávanie, pričom súd pred tým,

než vyzval účastníkov konania na záverečné slovo na pojednávaní dňa 06, 02. 2013 sa

dotazoval prítomných, či navrhujú vykonať nejaké dôkazy. Pokiaľ v rámci tohto

pojednávania právny zástupca navrhovateľa navrhol vykonanie dôkazu výsluchom syna

navrhovateľa , súd sa s týmto navrhnutým dôkazom vysporiadal tak, že

tento dôkaz nevykoná, čo v rámci pojednávania okresným súdom bolo prítomným aj

prezentované. Pokiaľ odvolateľ namietal predčasné rozhodnutie vo veci, odvolací súd je

toho názoru, že okresný súd vzhľadom na predmet sporu mal dostatočne zistený skutkový

stav pre to, aby vo veci rozhodol. Pokiaľ odvolateľ namietal nezrozumiteľnosť

a nedostatočne odôvodnenie rozhodnutia, podľa odvolacieho súdu rozsudok okresného súdu

netrpí ani týmito namietanými vadami. Okresný súd na zistený skutkový stav správne

aplikoval príslušnú právnu normu, pričom mal preukázanú existenciu prejavu vôle

u účastníkov zmluvy, pričom tento prejav vôle bol obojstranný u obidvoch účastníkov

zmluvy a smeroval k tomu, aby došlo k prevodu vlastníckeho práva z navrhovateľa

na odporkyňu. V tomto smere odvolací súd poukazuje aj na výsluch svedka

, z ktorého nepochybne vyplýva, že to bol práve navrhovateľ, ktorý oslovil

svedka za účelom spísania zmluvy, pričom odvolací súd ďalej poukazuje aj na tú

skutočnosť, že účastníkmi konania nebola uzavretá len Kúpna zmluva dna 14. 07. 1992, ale

po určitom časovom odstupe aj Dodatok ku kúpnej zmluve zo dňa 08. 09. 1999. Aj tieto

okolnosti prisviedčajú k tomu, že právny úkon bol urobený v súlade s ustanovením § 37 ods.

1, teda slobodne a vážne, úkon netrpel nedostatkom určitosti a zrozumiteľnosti Podľa

názoru odvolacieho súdu len sama okolnosť, že navrhovateľ mal záväzky voči iným

subjektom, a to bez ohľadu na to, či boli alebo neboli uplatnené v rámci súdneho konania, a

či o týchto bolo právoplatne rozhodnuté, nie je takou okolnosťou, ktorá by zakladala dôvod

pre neplatnosť právneho úkonu z dôvodu, že takýto právny úkon nebol urobený slobodne a

vážne. V konaní nebolo preukázané, že by namietaný právny úkon účastníci konania

neurobil slobodne a vážne, rovnako v konaní pred súdom nebola preukázaná neplatnosť

právneho úkonu ani s prihliadnutím na ustanovenie .

Okresný súd správne vyhodnotil, že v konaní bolo preukázané, že u obidvoch

účastníkov zmluvy a jej dodatku existovala vôľa uzavrieť zmluvu a jej dodatok, následkom

ktorej bude prevod vlastníctva predmetu zmluvy z navrhovateľa na odporkyňu; rovnako súd

správne vyhodnotil tento úkon ako úkon platný.

Pokiaľ navrhovateľ v konaní uvádzal, že uzatvorením kúpnej zmluvy a dodatku mal

v úmysle vyčleniť nehnuteľnosti z jeho majetku, z dôvodu, aby tieto neboli postihované

exekučnými konaniami, jedná sa len o pohnútku, ktorá pri posudzovaní platnosti právneho

úkonu je bez právneho významu. V odôvodnení rozsudku sa okresný súd náležitým

spôsobom vysporiadal so všetkými právne významnými skutočnosťami.“

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy,

ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, a ).

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti

pre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným

právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom

orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej

možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (obdobne napr. , ,

).

Ústavný súd považuje za potrebné tiež pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred

všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne

závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Z rozdelenia súdnej moci v ústave

medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou

inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. ,

, ).

Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody.

Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie

podľa je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov

a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky

otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby

zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo

účastníka na spravodlivý proces ().

Pokiaľ odvolací súd využije možnosť poskytnutú mu ,

t. j. v prípade, ak sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodením napadnutého rozhodnutia,

obmedzí sa v odôvodnení len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia, prípadne doplní na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie

dôvody, odôvodnenie jeho rozhodnutia z hľadiska naplnenia ústavných požiadaviek

formulovaných v (resp. dohovoru) je potrebné posudzovať

v spojení s odôvodnením rozhodnutia súdu prvého stupňa.

Ústavný súd s poukazom na obsah odôvodnenia rozsudku okresného súdu

a citovaného rozsudku krajského súdu dospel k záveru, že súdy dali jasnú a zrozumiteľnú

odpoveď na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej

ochrany, ktoré sťažovateľ v konaní nastolil. Krajský súd vysvetlil, ako dospel k záveru

o tom, že rozsudok okresného súdu je vecne správny a vysporiadal sa i s odvolacími

námietkami sťažovateľa, a to aj pokiaľ ide o jeho odvolaciu argumentáciu týkajúcu sa

nevyhovenia jeho dôkazných návrhov. Ústavný súd preto konštatuje, že všeobecné súdy

neponechali bez povšimnutia argumenty sťažovateľa, ktoré mali pre vec podstatný význam

a ktoré boli nastolené v priebehu konania či v ním podanom odvolaní. Odôvodnenie

rozhodnutia krajského súdu preto spĺňa všetky požiadavky vyplývajúce zo základného práva

na súdnu ochranu a spravodlivý proces vo vzťahu k odôvodneniu súdneho rozhodnutia.

Pokiaľ podľa sťažovateľa je záver krajského súdu ústavne nekonformný, podľa

ktorého ak sťažovateľ v konaní uvádzal, že uzatvorením kúpnej zmluvy a dodatku mal

v úmysle vyčleniť nehnuteľnosti z jeho majetku z dôvodu, aby tieto neboli postihované

exekučnými konaniami, „jedná sa len o pohnútku, ktorá pri posudzovaní platnosti

právneho úkonu je bez právneho významu“, s týmto názorom sa stotožňuje aj ústavný súd.

Výsledky vykonaného dokazovania (najmä samotný obsah zmluvy, postup sťažovateľa pri

príprave zmluvy, uzatvorenie dodatku k nej atď.) neumožňujú totiž iný, než tento záver.

Pokiaľ sťažovateľ poukazuje na nedostatočne zistený skutkový stav veci, ústavný súd

vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné uviesť, že nie je zásadne

oprávnený ani povinný preskúmavať a posudzovať skutkové zistenia všeobecných súdov.

Ústavný súd nepreskúmava, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite

zistený skutkový stav, pretože to je v právomoci opravných všeobecných súdov. Ústavný

súd nie je a ani nemôže byť súdom skutkovým, t. j. jeho úlohou nie je nahrádzať činnosť

všeobecných súdov.

Pretože ústavný súd nepovažoval právny názor krajského súdu, ktorým odôvodnil

potvrdenie rozsudku okresného súdu, za arbitrárny, svojvoľný a jeho rozhodnutie za také,

ktoré by bolo založené na takom výklade ustanovení , ktorý

by popieral ich účel a zmysel, ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi namietaným

porušením práva sťažovateľa a postupom krajského súdu pri rozhodovaní o odvolaní

sťažovateľa. Preto sťažnosť sťažovateľa odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti ústavný súd odmietol aj tú časť sťažnosti

sťažovateľa, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20

ods. 1 a práva na majetok podľa č. 1 dodatkového protokolu rozsudkom krajského

súdu č. k. -214 z 20. mája 2014. Pokiaľ totiž niet pochybností o platnosti

kúpnej zmluvy, ktorou sťažovateľ previedol vlastnícke právo k nehnuteľnosti na žalovanú,

je vylúčené, aby nemožnosťou vykonávať práva vlastníka nehnuteľnosti sťažovateľom

mohlo byť porušené jeho právo na vlastníctvo.

Z týchto dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti

tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. augusta 2016