Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 524/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. augusta 2016

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o.,

Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava,

konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta doc. JUDr. Branislava Fridricha, PhD.,

vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1

a práv podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd, základného práva podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej

únie, ako aj porušenia a Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava III

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením zo 14. januára 2015

a postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 10. novembra 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a pre

neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. marca

2016 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. (ďalej len

„sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1

a (ďalej len „“) a práv podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dodatkový protokol“), základného práva podľa čl. 47 Charty základných práv

Európskej únie (ďalej len „charta“), ako aj porušenie a dohovoru

postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho uznesením zo 14. januára 2015 (ďalej aj „rozhodnutie

okresného súdu“) a postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 10. novembra 2015.

2. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej

činnosti zaoberá poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmluvy o úvere

sťažovateľka poskytla dlžníkovi úver, pričom poskytnuté peňažné prostriedky bol dlžník

povinný vrátiť podľa podmienok dohodnutých v úverovej zmluve. Na zabezpečenie úveru

bola priamo v úverovej zmluve založená právomoc Stáleho rozhodcovského súdu

zriadeného Slovenskou rozhodcovskou, a. s., Bratislava (ďalej len „rozhodcovský súd“).

3. Z dôvodu, že dlžník svoj záväzok vyplývajúci z predmetnej úverovej zmluvy

dobrovoľne neplnil, ten sa voči sťažovateľke stal splatným a v nadväznosti na uvedené

sťažovateľka na základe dojednanej rozhodcovskej doložky začala rozhodcovské konanie

pred zmluvnými stranami zvoleným rozhodcovským súdom, ktorého rozhodcovský

rozsudok sa stal exekučným titulom, na podklade ktorého sťažovateľka iniciovala začatie

exekučného konania.

4. Podľa sťažovateľky potom, ako v začatom exekučnom konaní okresný súd poveril

sťažovateľkou zvoleného súdneho exekútora vykonaním exekúcie, napadnutým uznesením

tohto okresného súdu bola exekúcia ex offo zastavená. Na základe odvolania sťažovateľky

bolo napadnuté uznesenie okresného súdu potvrdené napadnutým uznesením krajského

súdu ako vecne správne.

5. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti namieta v rozsiahlej argumentácii, ktorá

nekorešponduje s obsahom napadnutých rozhodnutí, že postupom a uznesením okresného

súdu a krajského súdu boli porušené ňou označené základné práva podľa a charty,

práva podľa dohovoru a dodatkového protokolu, pričom k ich porušeniu malo dôjsť

predovšetkým tým, že zastavením riadne začatého a prebiehajúceho exekučného konania, na

vykonanie ktorého okresný súd už raz udelil súdnemu exekútorovi poverenie, došlo

k prekročeniu jeho právomoci ako exekučného súdu, v kompetencii ktorého podľa

sťažovateľky nie je vecné preskúmavanie exekučného titulu. Okresný súd podľa

sťažovateľky rozhodol nad rámec svojej právomoci, keď bez návrhu rozhodol o zastavení

exekúcie, čím mal sťažovateľke odňať možnosť konať pred súdom, pretože sa nemala

možnosť k veciam vyjadriť aj napriek tomu, že príslušné rozhodnutie v konečnom dôsledku

zásadným spôsobom ovplyvnilo jej právne postavenie, pretože podľa sťažovateľky má síce

k dispozícii exekučný titul, a to rozhodcovský rozsudok, avšak tento je nevykonateľný.

Uvedené pochybenie okresného súdu podľa sťažovateľky nenapravil ani krajský súd.

6. Sťažovateľka ďalej vo svojej sťažnosti uvádza, že okresný súd nebol oprávnený

z úradnej povinnosti skúmať neprijateľnosť zmluvnej podmienky a na základe toho vysloviť

neprípustnosť exekúcie vykonávanej na podklade rozhodcovského rozsudku ako

exekučného titulu bez toho, aby sa k tomu mohla za dodržania zásady kontradiktórnosti

vyjadriť aj sťažovateľka. Obidva súdy vec nesprávne právne posúdili z hľadiska

vnútroštátnej právnej úpravy v interakcii s výkladovými pravidlami uvedenými v smernici

Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách

(ďalej len „smernica Rady“), pretože podľa sťažovateľky sa žiadnym spôsobom

nevysporiadali s tým, prečo dojednanie rozhodcovskej doložky v úverovej zmluve

považovali za neprijateľnú podmienku, a v tomto smere podľa sťažovateľky súdy

nerešpektovali ani jej návrh na prerušenie konania na účely predloženia prejudiciálnej

otázky Súdnemu dvoru Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) na podanie výkladu pojmu

„nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte danej veci.

7. Sťažovateľka poukazuje aj na rozsudok Súdneho dvora vo veci Banif Plus Bank

Zrt proti Csaba Csipai a spol. C-472/11 z 21. 2. 2013, z ktorého má vyplývať, že čl. 6 ods. 1

a čl. 7 ods. 1 smernice Rady sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý

konštatoval ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, nemusí na to, aby mohol vyvodiť

dôsledky tohto konštatovania, čakať, či spotrebiteľ informovaný o svojich právach navrhne,

aby uvedená podmienka bola zrušená, avšak zásada kontradiktórnosti vo všeobecnosti

zaväzuje vnútroštátny súd, ktorý konštatoval v rámci preskúmavania ex offo nekalú povahu

zmluvnej podmienky, informovať účastníkov konania v spore a vyzvať ich, aby sa k tomu

kontradiktórne vyjadrili spôsobom, ktorý na tento účel ustanovujú vnútroštátne

procesnoprávne predpisy.

8. Sťažovateľka na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti navrhuje, aby ústavný

súd rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1

a a podľa charty, práv podľa dohovoru a podľa

dodatkového protokolu a tiež porušenie a dohovoru postupom

okresného súdu v napadnutom konaní a napadnutým uznesením, ako aj porušenie jej

základných práv podľa a a podľa charty, ako aj práv

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom krajského súdu

v napadnutom konaní a jeho uznesením, napadnuté uznesenia okresného súdu a krajského

súdu zruší, veci vráti na ďalšie konanie a zároveň jej prizná primerané finančné

zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

9. Súčasťou sťažnosti je aj návrh na odklad vykonateľnosti napadnutého uznesenia

krajského súdu podaný podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“).

II.

10. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa podrobnosti

o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov

ustanoví zákon.

11. Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

neustanovuje inak.

12. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

13. Princíp subsidiarity zakotvený v znamená, že ústavný súd

môže konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými

sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti

domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych

prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého

zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu

na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby

alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie

ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných

právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným

súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu

nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (m. m. , ,

, , ).

14. Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti

nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou

všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy sú

primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré alebo

medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje

v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade

nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti

podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného

súdu podľa zásad určených ().

15. V danom prípade bolo rozhodnutie okresného súdu zrušené uznesením krajského

súdu sp. zn. z 10. novembra 2015 a vec bola vrátená súdu prvého stupňa

na ďalšie konanie. Z uvedeného bez pochybností vyplýva, že pred začatím konania na

ústavnom súde napadnuté uznesenie okresného súdu v dôsledku jeho zrušenia krajským

súdom zaniklo, preto už nemá žiadne právne účinky, ktoré by mohli viesť k vysloveniu

porušenia sťažovateľkou označených práv. Navyše, konanie pred okresným súdom

neskočilo. V danom prípade nejde, resp. nešlo o konečné rozhodnutie, dôsledkom ktorého

by bolo právoplatné skončenie exekúcie, prípadne zastavenie exekučného konania. Je

zrejmé, že v ďalšom štádiu konania bude mať sťažovateľka možnosť uplatniť ochranu

označených práv priamo v napadnutom konaní, keďže označený okresný súd po podaní

sťažnosti ústavnému súdu mal o veci právomoc opätovne rozhodovať.

16. Podľa názoru ústavného súdu namietanie nesprávnosti a nezákonnosti

rozhodnutia krajského súdu ako odvolacieho súdu nemôže byť samo osebe dôvodom

namietaného porušenia základného práva podľa a práva podľa

ods. 1 dohovoru. Krajský súd v tomto prípade neodmietol sťažovateľke poskytnutie súdnej

ochrany, vecou sa zaoberal a rozhodol o nej. Sťažovateľka mala a aj bude mať možnosť

v ďalšom štádiu konania pred okresným súdom a následne aj pred krajským súdom uplatniť

ochranu označeného práva aj svoju argumentáciu týkajúcu sa skutkovej a právnej stránky

predmetnej veci, z čoho vyplýva, že má ešte k dispozícii iný prostriedok ochrany týchto

práv, ktorých porušenie namieta vo svojej sťažnosti. V danej veci sa súdne konanie

nachádza v štádiu prvostupňového konania na okresnom súde, ktorý bude postupovať

v súlade s názorom odvolacieho súdu.

17. daná právomoc neumožňuje ústavnému súdu nahrádzať rozhodovaciu

činnosť (právomoc) všeobecných súdov, ak je založená zákonom alebo na základe zákona.

Ústavný súd môže založiť svoju právomoc na konanie až vtedy, ak fyzická alebo právnická

osoba nemala inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv. ani

nepripúšťajú, aby si sťažovateľ ako účastník konania zvolil medzi

súdnymi orgánmi ochrany porušených základných práv a slobôd, naopak, čl. 127 ods. 1

jednoznačne požaduje vyčerpanie všetkých sťažovateľovi dostupných a účinných

prostriedkov nápravy. Aj podľa stabilnej judikatúry ústavný súd nie je oprávnený

poskytovať ochranu ústavnosti vo veciach, v ktorých sa sťažovateľ mohol domôcť ochrany

v konaní pred všeobecným súdom vlastnými, dovolenými a zákonom ustanovenými

procesnými úkonmi (, ).

18. Za daných okolností ústavný súd dospel už pri predbežnom prerokovaní sťažnosti

k záveru o nedostatku právomoci ústavného súdu na prerokovanie sťažnosti podľa § 25

ods. 2 , a preto sťažnosť odmietol tak, ako to vyplýva z výroku

tohto uznesenia.

19. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti rozhodovanie o ďalších procesných

návrhoch sťažovateľky stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd bližšie

nezaoberal.

20. Ústavný súd na záver poznamenáva, že v obsahu ústavnej sťažnosti nachádzal

závažné nedostatky, ktoré by viedli k rozhodnutiu o jej odmietnutí aj z dôvodu nesplnenia

zákonom predpísaných náležitostí. V danom prípade je to chýbajúce rozhodnutie okresného

súdu, citácie z rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave sp. zn. ,

z 30. novembra 2012, ktorý s predmetnou sťažnosťou nesúvisí, alebo na viacerých miestach

spomenuté nesprávne závery oboch súdov, že okresný súd rozhodoval o zastavení exekúcie

ex offo (okresný súd zastavil exekúciu na návrh povinného, pozn.) a krajský súd potvrdil

napadnuté rozhodnutie okresného súdu (krajský súd zrušil a vrátil vec okresnému súdu,

pozn.), čo len svedčí o tom, že sťažovateľka, tak ako v mnohých iných prípadoch, sa

uchýlila k podávaniu tzv. „formulárových“ ústavných sťažností, nehladiac na skutočnosť, že

v jednotlivých prípadoch sú rozdielne skutkové okolnosti, čo má za následok zmätočnosť

takejto ústavnej sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. augusta 2016