Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 524/2016
PDF · 144.67 KB
No categories available
I. ÚS 524/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. augusta 2016
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o.,
Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava,
konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta doc. JUDr. Branislava Fridricha, PhD.,
vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd, základného práva podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej
únie, ako aj porušenia čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava III
v konaní vedenom pod sp. zn. 49 Er 3923/2007 a jeho uznesením zo 14. januára 2015
a postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 21 CoE 169/2015
a jeho uznesením z 10. novembra 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a pre
neprípustnosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. marca
2016 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. (ďalej len
„sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1
a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dodatkový protokol“), základného práva podľa čl. 47 Charty základných práv
Európskej únie (ďalej len „charta“), ako aj porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru
postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod
sp. zn. 49 Er 3923/2007 a jeho uznesením zo 14. januára 2015 (ďalej aj „rozhodnutie
okresného súdu“) a postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 21 CoE 169/2015 a jeho uznesením z 10. novembra 2015.
2. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej
činnosti zaoberá poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmluvy o úvere
sťažovateľka poskytla dlžníkovi úver, pričom poskytnuté peňažné prostriedky bol dlžník
povinný vrátiť podľa podmienok dohodnutých v úverovej zmluve. Na zabezpečenie úveru
bola priamo v úverovej zmluve založená právomoc Stáleho rozhodcovského súdu
zriadeného Slovenskou rozhodcovskou, a. s., Bratislava (ďalej len „rozhodcovský súd“).
3. Z dôvodu, že dlžník svoj záväzok vyplývajúci z predmetnej úverovej zmluvy
dobrovoľne neplnil, ten sa voči sťažovateľke stal splatným a v nadväznosti na uvedené
sťažovateľka na základe dojednanej rozhodcovskej doložky začala rozhodcovské konanie
pred zmluvnými stranami zvoleným rozhodcovským súdom, ktorého rozhodcovský
rozsudok sa stal exekučným titulom, na podklade ktorého sťažovateľka iniciovala začatie
exekučného konania.
4. Podľa sťažovateľky potom, ako v začatom exekučnom konaní okresný súd poveril
sťažovateľkou zvoleného súdneho exekútora vykonaním exekúcie, napadnutým uznesením
tohto okresného súdu bola exekúcia ex offo zastavená. Na základe odvolania sťažovateľky
bolo napadnuté uznesenie okresného súdu potvrdené napadnutým uznesením krajského
súdu ako vecne správne.
5. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti namieta v rozsiahlej argumentácii, ktorá
nekorešponduje s obsahom napadnutých rozhodnutí, že postupom a uznesením okresného
súdu a krajského súdu boli porušené ňou označené základné práva podľa ústavy a charty,
práva podľa dohovoru a dodatkového protokolu, pričom k ich porušeniu malo dôjsť
predovšetkým tým, že zastavením riadne začatého a prebiehajúceho exekučného konania, na
vykonanie ktorého okresný súd už raz udelil súdnemu exekútorovi poverenie, došlo
k prekročeniu jeho právomoci ako exekučného súdu, v kompetencii ktorého podľa
sťažovateľky nie je vecné preskúmavanie exekučného titulu. Okresný súd podľa
sťažovateľky rozhodol nad rámec svojej právomoci, keď bez návrhu rozhodol o zastavení
exekúcie, čím mal sťažovateľke odňať možnosť konať pred súdom, pretože sa nemala
možnosť k veciam vyjadriť aj napriek tomu, že príslušné rozhodnutie v konečnom dôsledku
zásadným spôsobom ovplyvnilo jej právne postavenie, pretože podľa sťažovateľky má síce
k dispozícii exekučný titul, a to rozhodcovský rozsudok, avšak tento je nevykonateľný.
Uvedené pochybenie okresného súdu podľa sťažovateľky nenapravil ani krajský súd.
6. Sťažovateľka ďalej vo svojej sťažnosti uvádza, že okresný súd nebol oprávnený
z úradnej povinnosti skúmať neprijateľnosť zmluvnej podmienky a na základe toho vysloviť
neprípustnosť exekúcie vykonávanej na podklade rozhodcovského rozsudku ako
exekučného titulu bez toho, aby sa k tomu mohla za dodržania zásady kontradiktórnosti
vyjadriť aj sťažovateľka. Obidva súdy vec nesprávne právne posúdili z hľadiska
vnútroštátnej právnej úpravy v interakcii s výkladovými pravidlami uvedenými v smernici
Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách
(ďalej len „smernica Rady“), pretože podľa sťažovateľky sa žiadnym spôsobom
nevysporiadali s tým, prečo dojednanie rozhodcovskej doložky v úverovej zmluve
považovali za neprijateľnú podmienku, a v tomto smere podľa sťažovateľky súdy
nerešpektovali ani jej návrh na prerušenie konania na účely predloženia prejudiciálnej
otázky Súdnemu dvoru Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) na podanie výkladu pojmu
„nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte danej veci.
7. Sťažovateľka poukazuje aj na rozsudok Súdneho dvora vo veci Banif Plus Bank
Zrt proti Csaba Csipai a spol. C-472/11 z 21. 2. 2013, z ktorého má vyplývať, že čl. 6 ods. 1
a čl. 7 ods. 1 smernice Rady sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý
konštatoval ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, nemusí na to, aby mohol vyvodiť
dôsledky tohto konštatovania, čakať, či spotrebiteľ informovaný o svojich právach navrhne,
aby uvedená podmienka bola zrušená, avšak zásada kontradiktórnosti vo všeobecnosti
zaväzuje vnútroštátny súd, ktorý konštatoval v rámci preskúmavania ex offo nekalú povahu
zmluvnej podmienky, informovať účastníkov konania v spore a vyzvať ich, aby sa k tomu
kontradiktórne vyjadrili spôsobom, ktorý na tento účel ustanovujú vnútroštátne
procesnoprávne predpisy.
8. Sťažovateľka na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti navrhuje, aby ústavný
súd rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1
a čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 47 charty, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1
dodatkového protokolu a tiež porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom
okresného súdu v napadnutom konaní a napadnutým uznesením, ako aj porušenie jej
základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 47 charty, ako aj práv
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom krajského súdu
v napadnutom konaní a jeho uznesením, napadnuté uznesenia okresného súdu a krajského
súdu zruší, veci vráti na ďalšie konanie a zároveň jej prizná primerané finančné
zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.
9. Súčasťou sťažnosti je aj návrh na odklad vykonateľnosti napadnutého uznesenia
krajského súdu podaný podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“).
II.
10. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti
o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov
ustanoví zákon.
11. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
neustanovuje inak.
12. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
13. Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd
môže konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými
sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti
domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych
prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého
zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu
na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby
alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie
ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných
právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným
súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu
nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (m. m. I. ÚS 6/04, IV. ÚS 179/05,
IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06, III. ÚS 42/07).
14. Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti
nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou
všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy sú
primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo
medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje
v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade
nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti
podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného
súdu podľa zásad určených § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04).
15. V danom prípade bolo rozhodnutie okresného súdu zrušené uznesením krajského
súdu sp. zn. 21 CoE 169/2015 z 10. novembra 2015 a vec bola vrátená súdu prvého stupňa
na ďalšie konanie. Z uvedeného bez pochybností vyplýva, že pred začatím konania na
ústavnom súde napadnuté uznesenie okresného súdu v dôsledku jeho zrušenia krajským
súdom zaniklo, preto už nemá žiadne právne účinky, ktoré by mohli viesť k vysloveniu
porušenia sťažovateľkou označených práv. Navyše, konanie pred okresným súdom
neskočilo. V danom prípade nejde, resp. nešlo o konečné rozhodnutie, dôsledkom ktorého
by bolo právoplatné skončenie exekúcie, prípadne zastavenie exekučného konania. Je
zrejmé, že v ďalšom štádiu konania bude mať sťažovateľka možnosť uplatniť ochranu
označených práv priamo v napadnutom konaní, keďže označený okresný súd po podaní
sťažnosti ústavnému súdu mal o veci právomoc opätovne rozhodovať.
16. Podľa názoru ústavného súdu namietanie nesprávnosti a nezákonnosti
rozhodnutia krajského súdu ako odvolacieho súdu nemôže byť samo osebe dôvodom
namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru. Krajský súd v tomto prípade neodmietol sťažovateľke poskytnutie súdnej
ochrany, vecou sa zaoberal a rozhodol o nej. Sťažovateľka mala a aj bude mať možnosť
v ďalšom štádiu konania pred okresným súdom a následne aj pred krajským súdom uplatniť
ochranu označeného práva aj svoju argumentáciu týkajúcu sa skutkovej a právnej stránky
predmetnej veci, z čoho vyplýva, že má ešte k dispozícii iný prostriedok ochrany týchto
práv, ktorých porušenie namieta vo svojej sťažnosti. V danej veci sa súdne konanie
nachádza v štádiu prvostupňového konania na okresnom súde, ktorý bude postupovať
v súlade s názorom odvolacieho súdu.
17. Ústavou daná právomoc neumožňuje ústavnému súdu nahrádzať rozhodovaciu
činnosť (právomoc) všeobecných súdov, ak je založená zákonom alebo na základe zákona.
Ústavný súd môže založiť svoju právomoc na konanie až vtedy, ak fyzická alebo právnická
osoba nemala inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv. Ústava ani
zákon o ústavnom súde nepripúšťajú, aby si sťažovateľ ako účastník konania zvolil medzi
súdnymi orgánmi ochrany porušených základných práv a slobôd, naopak, čl. 127 ods. 1
ústavy jednoznačne požaduje vyčerpanie všetkých sťažovateľovi dostupných a účinných
prostriedkov nápravy. Aj podľa stabilnej judikatúry ústavný súd nie je oprávnený
poskytovať ochranu ústavnosti vo veciach, v ktorých sa sťažovateľ mohol domôcť ochrany
v konaní pred všeobecným súdom vlastnými, dovolenými a zákonom ustanovenými
procesnými úkonmi (I. ÚS 161/02, I. ÚS 79/07).
18. Za daných okolností ústavný súd dospel už pri predbežnom prerokovaní sťažnosti
k záveru o nedostatku právomoci ústavného súdu na prerokovanie sťažnosti podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde, a preto sťažnosť odmietol tak, ako to vyplýva z výroku
tohto uznesenia.
19. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti rozhodovanie o ďalších procesných
návrhoch sťažovateľky stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd bližšie
nezaoberal.
20. Ústavný súd na záver poznamenáva, že v obsahu ústavnej sťažnosti nachádzal
závažné nedostatky, ktoré by viedli k rozhodnutiu o jej odmietnutí aj z dôvodu nesplnenia
zákonom predpísaných náležitostí. V danom prípade je to chýbajúce rozhodnutie okresného
súdu, citácie z rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 18 CoE 641/2011,
z 30. novembra 2012, ktorý s predmetnou sťažnosťou nesúvisí, alebo na viacerých miestach
spomenuté nesprávne závery oboch súdov, že okresný súd rozhodoval o zastavení exekúcie
ex offo (okresný súd zastavil exekúciu na návrh povinného, pozn.) a krajský súd potvrdil
napadnuté rozhodnutie okresného súdu (krajský súd zrušil a vrátil vec okresnému súdu,
pozn.), čo len svedčí o tom, že sťažovateľka, tak ako v mnohých iných prípadoch, sa
uchýlila k podávaniu tzv. „formulárových“ ústavných sťažností, nehladiac na skutočnosť, že
v jednotlivých prípadoch sú rozdielne skutkové okolnosti, čo má za následok zmätočnosť
takejto ústavnej sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. augusta 2016