Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 472/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. augusta 2016

predbežne prerokoval sťažnosť , zastúpenej advokátom

JUDr. Martinom Dočárom, GARANT PARTNER legal s. r. o., Einsteinova 21, Bratislava,

vedenú pod sp. zn. , ktorou namieta porušenie základných práv zaručených

a a práva zaručeného

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Žiline

v konaní vedenom pod sp. zn. , a sťažnosť ,

zastúpenej advokátom JUDr. Milanom Chovancom, Advokátska kancelária JUDr. Milan

Chovanec s. r. o., Vojtecha Tvrdého 17, Žilina, vedenú pod sp. zn. , ktorou

namieta porušenie základných práv podľa čl. 17 a 47 Charty základných práv Európskej

únie a postupom Okresného súdu Žilina v konaní

vedenom pod sp. zn. a postupom Krajského súdu v Žiline v konaní

vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti vedené Ústavným súdom Slovenskej republiky

pod sp. zn. a sp. zn. s p á j a na spoločné konanie, ktoré

bude ďalej vedené pod sp. zn. .

2. Sťažnosti o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. júla 2016

doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou

namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov zaručeného a práva na spravodlivé súdne

konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. , ktorá je vedená pod sp. zn. .

Zo sťažnosti vyplýva, že krajský súd v konaní vedenom pod sp. zn.

uznesením z 19. mája 2016 (ďalej aj „uznesenie krajského súdu“) potvrdil uznesenie

Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. zo 7. októbra

2015 (ďalej aj „uznesenie okresného súdu“), ktorým bolo exekučné konanie vedené

na návrh sťažovateľky pre vymoženie nepeňažného plnenia zastavené. Sťažovateľka

namieta nesprávnosť tohto postupu krajského súdu, pretože právoplatné a vykonateľné

rozhodnutie, na základe ktorého bola exekúcia začatá – rozhodnutie obce

č. 223/2006 z 29. septembra 2006 (ďalej len „rozhodnutie obce“) nebolo nikdy zrušené a ani

nenastala žiadna okolnosť majúca za následok nečinnosť tohto rozhodnutia. Sťažovateľka

prezentuje súhlas so záverom krajského súdu, že uvedené rozhodnutie obce má vo vzťahu

k súdnym rozhodnutiam predbežný charakter, avšak podľa jej názoru krajský súd

„nesprávne posúdil vzťah predbežnosti medzi takými rozhodnutiami, ktoré svojou podstatou

nemôžu byť vo vzťahu predbežného rozhodnutia a konečného rozhodnutia vo veci“.

Krajský súd v danej veci považuje rozsudok okresného súdu č. k. -515

z 29. marca 2011 (ďalej aj „rozsudok okresného súdu“) v spojení s rozsudkom krajského

súdu sp. zn. z 9. novembra 2011 (ďalej aj „rozsudok krajského súdu“)

za rozhodnutie konečné a nahrádzajúce tak rozhodnutie obce. Uvedenými rozsudkami bola

žalovaným ako povinným v exekučnom konaní uložená povinnosť „umožniť

navrhovateľom (jedným z nich je i Sťažovateľka a zároveň osoba oprávnená

v predmetnom exekučnom konaní) na nevyhnutnú dobu a v nevyhnutnej miere vstup

na pozemok parc. č. v kat. ú. na účel opravy plota postaveného

medzi susediacimi pozemkami parc. č. v kat. ú. a parc. č.

v kat. ú. . ... Toto rozhodnutie však nemôže byť vo vzťahu k vyššie označenému

predbežnému rozhodnutiu obce vydaného v zmysle ako rozhodnutie konečné,

a to najmä z nasledovných dôvodov:

Rozhodnutie obce č. j. zo dňa 29. 9. 2006 vydané v zmysle

ukladá povinným konkrétnu povinnosť aktívne konať, konkrétne obnoviť predošlý stav

na oplotení p. v lehote do 30. 10. 2006, zabezpečením obnažených

základov oplotenia betónom tak, aby bola zaistená stabilita oplotenia a nedochádzalo k

jeho poškodzovaniu z dôvodu porušenia statiky. Rozhodnutie Okresného súdu v Žiline sp.

zn. -515 zo dňa 29. 3. 2011 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline

sp. zn. zo dňa 9. 11. 2011 však povinným povinnosť aktívne konať neukladá,

iba pasívne strpieť výkon iného práva inými osobami (pričom výkon svojho oprávnenia nie

sú tieto osoby povinné realizovať). Zatiaľ čo prostredníctvom výkonu predbežného

rozhodnutia obce podľa sa Sťažovateľka domáha splnenia prevenčnej

povinnosti zo strany povinných, prostredníctvom rozhodnutia Okresného súdu v Žiline sp.

zn. -515 zo dňa 29. 3. 2011 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline

sp. zn. zo dňa 9. 11. 2011 sa Sťažovateľka len domohla možnosti vstúpiť na

cudzí pozemok. Uvedené oprávnenie Sťažovateľka môže a nemusí využiť. Pre sťažovateľku

ide len o alternatívne riešenie veci pre prípad, že by povinný za žiadnych okolností svoju

povinnosť nemohol splniť, a to ani núteným výkonom rozhodnutia. Zatiaľ čo v konaní pre

obcou v zmysle sa Sťažovateľka prioritne domáhala obnovenia predošlého

stavu, v konaní pred súdom sa domáhala prioritne vstupu na cudzí pozemok, nakoľko jej vo

vstupe naň bolo bránené. Máme za to, že jedine rozhodnutie súdu o náhrade škody (či už o

nároku na obnovenie pôvodného stavu alebo nároku na plnenie) by mohlo voči tzv.

predbežnému rozhodnutiu vydaného obcou v zmysle mať charakter tzv.

konečného rozhodnutia s následkami zastavenia exekučného konania.“.

V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľka namieta neprimeranú dĺžku exekučného

konania a prieťahy v ňom spôsobené, ktoré trvalo viac ako 6 rokov. Sťažovateľka

viackrát urgovala konanie okresného súdu a podala aj sťažnosti predsedovi okresného

súdu, ktoré okresný súd vybavil prípismi sp. zn. z 19. októbra 2015

a sp. zn. z 2. júla 2013. V tejto súvislosti sťažovateľka namieta porušenie

základného práva zaručeného a práva na prerokovanie veci v primeranej

lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, s poukazom na pochybnosti o reálnom záujme

a schopnosti Slovenskej republiky na ochranu deklarovaných hodnôt žiada priznať finančné

zadosťučinenie v sume 3 000 €.

V doplnení sťažnosti doručenom elektronicky 1. augusta 2016, písomne doplnenom

4. augusta 2016, sa sťažovateľka vracia k priebehu napadnutého konania, ako aj dôvodom

zastavenia exekučného konania vedeného na jej návrh opätovne vyjadrujúc nesúhlas

s právnym záverom o zániku dôvodov pre poskytnutie predbežnej právnej ochrany

rozhodnutím obce z dôvodu nadobudnutia právoplatnosti rozsudkov súdov

„v občianskoprávnych veciach, ktoré majú skutkový sporový základ vo vlastníctve

oplotenia. Naopak medzitýmnym rozsudkom, ktorý právoplatne a s konečnou platnosťou

rozhodol o vlastníctve oplotenia sa len potvrdil základ konanej exekúcie, pretože jednou

z obrán povinných bolo, že oplotenie by malo patriť do ich vlastníctva.

Súd I. stupňa vo svojom uznesení opomenul, že rozhodnutie správneho orgánu -

Obce je nielen rozhodnutím podľa , ale aj rozhodnutím

podľa o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný

zákon). Táto skutočnosť je pre posúdenie nároku uplatneného v exekučnom konaní taktiež

rozhodujúca.“.

Na základe uvedeného sa sťažovateľka v sťažnosti doručenej 22. júla 2016 vedenej

pod sp. zn. domáha vyslovenia porušenia základného práva „na súdnu

ochranu podľa SR, na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

a právo na prerokovanie veci v primeranej lehote

zaručené v čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn.: sp. zn. “,

zrušenia uznesenia krajského súdu a vrátenia mu veci na ďalšie konanie, priznania

finančného zadosťučinenia v sume 3 000 € a náhrady trov konania v sume 363,79 €.

Následne bola 26. júla 2016 doručená ďalšia sťažnosť sťažovateľky, ktorou namieta

porušenie základných práv podľa čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv Európskej únie

(ďalej len „charta“) a základného práva vlastniť majetok podľa postupom

okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. , ako aj postupom krajského

súdu v konaní vedenom pod sp. zn. , ktorá je vedená pod sp. zn.

. Aj v tejto sťažnosti sťažovateľka opisuje podstatné skutkové okolnosti

prípadu, ako aj postup okresného súdu a krajského súdu v jej exekučnej veci obdobne ako

v sťažnosti doručenej 22. júla 2016. V rámci konania okresného súdu navyše poukazuje

na obsah uznesenia okresného súdu č. k. -52 zo 17. januára 2011 vydaného

v priebehu exekučného konania a dôvody v ňom uvedené. K namietanému porušeniu

označených práv sťažovateľka uvádza, že jej „právo na účinný prostriedok nápravy pred

súdom bolo porušené, a to z toho dôvodu, že exekučné konanie, ktoré sa začalo na základe

rozhodnutia právoplatného v roku 2008 na môj návrh zo dňa 29. 03. 2010 nebolo ani

do času kým boli vydané uvádzané rozhodnutia v civilných konaniach a ani do dnešného

času vykonané...

Vzhľadom k tomu, že vo veci bolo nesporným, že som jednou z vlastníčok oplotenia,

na ktorom bola spôsobená škoda povinnými, pričom ochrana zabezpečená formou

právoplatného a vykonateľného rozhodnutia obce nebola v exekučnom konaní včas a účinne

zabezpečená, došlo jednoznačne k zásahu do môjho vlastníckeho práva.“.

Svoj návrh na priznanie finančného zadosťučinenia v sume 5 000 € uvedený

v sťažnosti doručenej 26. júla 2016 vedenej pod sp. zn. sťažovateľka

odôvodňuje okrem iného skutočnosťou, že sa nemohla spoľahnúť na právnu ochranu, ktorá

jej mala byť zabezpečená Slovenskou republikou v právnom štáte, nemožnosťou navrátenia

zničeného oplotenia, v dôsledku čoho nie je možné navrátenie do pôvodného stavu,

neúmernou dĺžkou konania vedúcou k spôsobeniu ešte väčšej škody, nezabezpečením

ochrany jej vlastníckeho práva a stupňujúcim napätím medzi účastníkmi sporu.

Sťažovateľka vo veci samej v tejto sťažnosti žiada, aby ústavný súd rozhodol, že jej

základné práva „v zmysle... Čl. 47 Charty základných práv EÚ... Čl. 17 Charty základných

práv EÚ... Čl. 20 postupom Okresného súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. v spojení s postupom Krajského súdu Žilina v konaní vedenom

pod sp. zn. porušené boli“, žiada priznať finančné zadosťučinenie 5 000 €

a uhradiť trovy konania v sume 569,23 €.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) sťažnosť predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

sťažovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Nadväzne na uvedené je potrebné poznamenať, že v zmysle § 20 ods. 4 zákona

o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom sťažovateľky, ktorá je v tomto prípade

zastúpená kvalifikovanými právnymi zástupcami. Ústavný súd môže rozhodovať iba

o porušení tých práv a v súvislosti s tým konaním, ktorých vyslovenia porušenia sa

sťažovateľka v návrhu na rozhodnutie, t. j. v petite sťažnosti domáha. Podľa ustálenej

judikatúry, tvrdenia o porušení iných práv a v iných konaniach, ktoré sťažovateľka uvádza

v texte sťažnosti mimo petitu, je podľa názoru ústavného súdu potrebné považovať iba

za súčasť jej argumentácie (). V danom prípade tak z hľadiska všetkých

sťažovateľkou označených práv (, a ,

dohovoru a čl. 47 a čl. 17 charty) podrobil ústavný súd svojmu prieskumu len postup

krajského súdu, keďže vo vzťahu k postupu okresného súdu sťažovateľka namietala len

porušenie práv zaručených a a charty sťažnosťou vedenou

pod sp. zn. .

III.

K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa ak tento zákon neustanovuje inak

a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane

ustanovenia (ďalej len „“) alebo .

V zmysle v záujme hospodárnosti konania súd spojí na spoločné

konanie také konania, ktoré sa pred ním začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých

istých strán. nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak

v súlade s citovaným možno v konaní o sťažnosti

podľa použiť na prípadné spojenie vecí primerane .

Vzhľadom na totožnosť v osobe sťažovateľky, ako aj obsahovú súvislosť sťažností,

v ktorých síce sťažovateľka namieta porušenie odlišných práv, avšak napáda jedno konanie

krajského súdu a s ním súvisiace konanie okresného súdu, ústavný súd uplatniac § 166

ods. 1 rozhodol tak, ako to je uvedené v bodu 1 výroku tohto uznesenia.

K namietanému porušeniu označených práv postupom okresného súdu

Z princípu subsidiarity zakotveného v vyplýva, že ústavný súd

môže o namietanom porušení práv sťažovateľa konať iba vtedy, pokiaľ sa sťažovateľ

nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom. Namietané porušenie

niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky nezakladá aj právomoc

ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany tohto základného práva

alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže (mohol) domôcť využitím

jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonne

upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto

sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie

(napr. , , , , ,

).

Ústavný súd v tejto súvislosti predstavuje ultima ratio inštitucionálny mechanizmus,

ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré

sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu

subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona

o ústavnom súde (, ). Zásada subsidiarity reflektuje okrem

iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov,

ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané ().

Pokiaľ ide o postup okresného súdu napadnutý sťažnosťou doručenou 26. júla 2016

vedenou pod sp. zn. , ktorou sťažovateľka namieta porušenia práv

podľa a a charty (neodôvodnené prieťahy v súdnom konaní

sťažovateľka uvádza len v argumentácii sťažnosti, pozn.), ústavný súd vzhľadom na už

uvedené poukazuje na skutočnosť, že namietaný postup okresného súdu vrátane uznesenia

okresného súdu zo 7. októbra 2015 vo výroku o zastavení exekúcie a vo výroku o trovách

exekúcie podliehal prieskumnej právomoci krajského súdu, ktorú sťažovateľka podaním

odvolania proti uzneseniu okresného súdu aj reálne využila. Označené uznesenie okresného

súdu ako aj sťažovateľkou napádaný postup tohto súdu bol teda predmetom súdneho

prieskumu realizovaného krajským súdom.

Vzhľadom na uvedené bolo potrebné túto časť sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu.

K namietanému porušeniu označených práv postupom krajského súdu

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). V zmysle

konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú

neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo

slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva

alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť

medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne

(obdobne napr. , , ).

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov...

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

Sťažnosti sťažovateľky smerujúce proti postupu krajského súdu sa nesú ako v rovine

námietok proti dĺžke exekučného konania a tvrdených zbytočných prieťahov, tak aj v rovine

námietok proti zastaveniu exekučného konania, resp. právnemu posúdeniu existencie

dôvodov pre vydanie napadnutého uznesenia krajského súdu.

Vo vzťahu k namietanej neprimeranej dĺžke konania krajského súdu ústavný súd

pripomína, že v systematike sú primeraná celková dĺžka, rýchlosť, plynulosť

a efektívnosť súdneho konania obsahom základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa , prípadne práva na prejednanie

záležitosti sťažovateľa v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podľa ustálenej

judikatúry ústavného súdu prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov nespadá

pod ochranu , pokiaľ namietané porušenie tohto základného práva

nedosahuje takú intenzitu, že vzhľadom aj na ďalšie konkrétne okolnosti daného prípadu

(najmä predmet konania, teda čo je pre sťažovateľa v stávke) by bolo možné uvažovať

o takom následku, ktorý by znamenal odmietnutie spravodlivosti (napr. ).

Obdobne to platí aj o právach zaručených iným článkom , čo vzhľadom na znenie

petitu v konečnom dôsledku vylučovalo prieskum tvrdených zbytočných prieťahov

vo vzťahu k postupu okresnému súdu.

V súvislosti s uvedeným ústavný súd opakovane judikoval, že jednou zo základných

pojmových náležitostí sťažnosti podľa je v prípadoch, keď sa ňou

namieta porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, to, že

musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných

práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva

preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu

do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv

ďalej nepokračovalo (napr. , , ).

V danom prípade ústavný súd zistil, že konanie krajského súdu vedené pod sp. zn.

bolo skončené uznesením z 19. mája 2016, ktoré nadobudlo právoplatnosť

31. mája 2016. Z dopytu na okresnom súde bolo zistené, že krajský súd vo veci konal

od 15. decembra 2015, keď mu bol okresným súdom predložený spis aj s podaným

odvolaním, do 23. mája 2016, keď spis vrátil okresnému súdu. Vzhľadom na skončenie

predmetného odvolacieho konania vydaním rozhodnutia a vrátením spisu okresnému súdu

ešte pred podaním sťažnosti ústavnému súdu, je vylúčené, aby sa krajský súd už v tomto

konaní dopúšťal porušovania základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa , resp. svojím obsahom obdobného práva na prejednanie

záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaní vedenom pod sp. zn.

. Navyše, zistené skutočnosti o dĺžke odvolacieho konania na krajskom

súde, ktoré trvalo približne šesť mesiacov, nesignalizujú žiadne porušenie označených práv.

Preto ústavný súd dospel k záveru o zjavnej neopodstatnenosti tejto časti sťažnosti.

Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a základného práva vlastniť majetok podľa postupom

krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. , ktorý vyústil do vydania

uznesenia krajského súdu z 19. mája 2016, ústavný súd zistil, že krajský súd sa

so skutkovými a právnymi závermi okresného súdu vo výroku, ktorým súd exekúciu

zastavil, a vo výroku, ktorým sa rozhodlo, že o trovách exekúcie bude rozhodnuté

samostatným uznesením po právoplatnosti výroku o zastavení exekúcie, stotožnil, a z toho

dôvodu sa v zmysle obmedzil na konštatovanie

správnosti dôvodov uznesenia okresného súdu a v podrobnostiach na neho poukázal.

Na doplnenie týchto dôvodov krajský súd nadväzne na to uviedol:

„Ustanovenie umožňuje, aby sa ten, komu bolo

zasiahnuté do pokojného stavu, domáhal, aby obec uskutočnila niektoré opatrenia

zamerané na odstránenie rušenia pokojného stavu alebo aby bol obnovený pôvodný stav.

Obec zisťuje a rieši len skutkové otázky. Svojou povahou ide teda o rozhodnutie predbežné.

Treba zdôrazniť, že činnosť obce nie je nahradením činnosti súdu a ani táto činnosť

nezasahuje do súdnej právomoci. Naopak, v niektorých prípadoch nič nebráni tomu, aby

ochrana poskytovaná obcou a súdna ochrana (až do právoplatného rozhodnutia súdu) boli

realizované súčasne, tak ako v posudzovanej veci. Vyplýva to z toho, že ochranu

poskytovanú obcou je treba hodnotiť iba ako ochranu predbežnú, ktorá sa stáva neúčinnou

až právoplatným rozhodnutím súdu.

Predbežnosť zásahu obce neznamená, že by išlo o formu akéhosi predbežného

opatrenia, ale posudzuje sa vo vzťahu k súdnemu konaniu. Stanovuje sa tým, že v prípade

neskoršieho petitórnej ochrany poskytnutej súdom, nie je súd rozhodnutím obce nijako

viazaný ani čo do skutkovej otázky budúceho sporu, ani čo do otázky právnej. Obec totiž

chráni faktický stav, súd poskytuje ochranu tvrdenému subjektívnemu právu. Zákonom

uvádzaná predbežnosť ochrany podľa znamená, že momentom

právoplatnosti petitórnej ochrany súdom stráca rozhodnutie obce podľa § 5 Občianskeho

zákonníka akékoľvek účinky. Prípadný výkon správnej či súdnej exekúcie na podklade

rozhodnutia obce podľa musí byť v tomto prípade zastavený.

V posudzovanej veci je exekučným titulom rozhodnutie obce č.j. 223/2006

z 29.9.2006, ktorým obec ako orgán miestnej samosprávy podľa

nariadila povinným ako vlastníkom KN č. (okrem iného), aby bol obnovený predošlý

stav na oplotení p. v lehote do 30. 10. 2006, zabezpečením obnažených

základov oplotenia betónom tak, aby bola zaistená stabilita oplotenia a nedochádzalo k

jeho poškodzovaniu z dôvodu porušenia statiky, ktorá bola spôsobená vlastníkmi pozemku

č. KN 745/2.

Okresný súd Žilina rozsudkom, č. k. -515 z 29. 3. 2011 v spojení

s rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. z 9. 11. 2011 (okrem iného)

právoplatne uložil odporcom v rade 1/ a 2/ (povinným v rade 1/ a 2/ v posudzovanom

exekučnom konaní) povinnosť umožniť navrhovateľom v rade l/,2/,3/ a 4/ (medzi nimi

i oprávnenej) na nevyhnutnú dobu a v nevyhnutnej miere vstup na pozemok

2

parc. č. - záhrady o výmere 318 m, zapísaný na LV č. pre kat. úz. na účel

2

opravy plota, postaveného medzi pozemkami pare. č. - záhrad o výmere m,

zapísaným na LV č. pre kat. úz. a parc. č. - zastavané plochy

2

a nádvoria o výmere m, zapísaným na LV č. pre kat. úz. .

Vzhľadom na uvedené možno konštatovať, že v skončenom konaní účastníkov

vedenom pod sp. zn. došlo právoplatným súdnym rozsudkom k vyriešeniu

sporu účastníkov konania ohľadne oplotenia (jeho vlastníctva, stavby vo vzťahu k priebehu

hranice ich susediacich pozemkov, jeho opravy a údržby, tak ako správne konštatoval

i exekučný súd v napadnutom rozhodnutí) a to spôsobom, akým sa navrhovatelia

(t. j. i oprávnená v posudzovanom exekučnom konaní) v civilnom konaní domáhali ochrany

svojho práva. Oprávnená namietala, že inštitút poskytnutia predbežnej ochrany podľa § 5

nebol v tejto veci stále naplnený, nie je ničím prekonaný, a to ani

čiastočnými rozhodnutiami v občianskoprávnych veciach, ktoré majú skutkový sporový

základ vo vlastníctve oplotenia. S uvedenou námietkou možno súhlasiť len čo do naplnenia

inštitútu poskytnutia predbežnej ochrany. Jeho naplneniu však v súčasnosti bráni

vykonateľné rozhodnutie súdu nahrádzajúce predchádzajúce predbežné rozhodnutie obce.

Na uvedenom nič nemení skutočnosť, že účel sledovaný oprávnenou v konaní pred obcou

a v konaní pred súdom vykazuje rozdielnu formu ochrany, naviac v konaní pred súdom

(vedenom pod sp. zn. ) zvolený oprávnenou. Ak oprávnená v podanom

odvolaní poukázala na rozhodnutie Krajského súdu v Žiline, sp. zn.

z 24. 7. 2015, ide o rozhodnutie na posudzovanú vec neaplikovateľné. V danej veci krajský

súd rozhodoval podľa o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu obce

podľa (výkon samosprávnej pôsobnosti obce). Naviac

z citovaného rozhodnutia krajského súdu vyplýva skutočnosť, ktorú v napadnutom

rozhodnutí konštatoval i exekučný súd, že rozhodnutie obce podľa § 5 Občianskeho

zákonníka je predbežné, má úplne iný charakter ako rozhodnutie súdu, a preto

občianskoprávny súd nie je a ani nemôže byť viazaný rozhodnutím obce. Uvedené však

neznamená, ako sa nesprávne domnieva oprávnená, že účinky rozhodnutia obce nie sú

rozhodnutím občianskoprávneho súdu dotknuté, práve naopak. Tak ako už bolo uvedené

vyššie, momentom právoplatnosti petitórnej ochrany súdom stráca rozhodnutie obce

podľa akékoľvek účinky.“

Oboznámiac sa s uvedenou časťou odôvodnenia uznesenia krajského súdu ústavný

súd konštatuje, že z hľadiska obsahu základného práva zaručeného je

toto uznesenie ústavne akceptovateľné a primerane odôvodnené. Námietky sťažovateľky,

ktorá sa v podstate domáha iného právneho posúdenia svojho prípadu, a to obdobným

spôsobom, ako ho vykonal okresný súd v uznesení vydanom vyšším súdnym úradníkom

pod č. k. -85 z 19. júna 2013, ktoré však bolo v ďalšom konaní zrušené,

nie sú spôsobilé odôvodniť zásah ústavného súdu do výsledku napadnutého konania.

Krajský súd totiž nadväzujúc na právne názory okresného súdu právne logickým spôsobom

vyložil, prečo považuje rozsudok okresného súdu z 29. marca 2011 v spojení s rozsudkom

krajského súdu z 9. novembra 2011 za konečné rozhodnutie odôvodňujúce zastavenie

napádaného exekučného konania, a to aj napriek tomu, že jeho výrok znie odlišne od výroku

rozhodnutia obce, ktorej právomoc je na rozdiel od právomoci súdu obmedzená, v danom

prípade na uloženie povinnosti obnovenia predošlého stavu. Nesúhlas sťažovateľky

s právnymi závermi všeobecných súdov o existencii dôvodu na zastavenie exekúcie

spočívajúceho v neskôr vydanom právoplatnom rozhodnutí všeobecného súdu, ktoré malo

s konečnou platnosťou vyriešiť nielen faktický stav, ale aj súvisiace sporné právne otázky,

nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti týchto

záverov a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť ich právne názory svojím

vlastným. V konečnom dôsledku totiž ústavný súd nie je opravným súdom právnych

názorov krajského súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci

všeobecných súdov je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s alebo

kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou

zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by

mohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol

svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade

a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,

ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich

účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu napadnutý právny výklad krajského súdu

takéto nedostatky nevykazuje.

V tejto spojitosti sa žiada pripomenúť, že kompetencie ústavného súdu nenahrádzajú

postupy a rozhodnutia všeobecných súdov a nepoužívajú sa na skúmanie namietanej vecnej

nesprávnosti, pretože ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným

súdom. Kritériom na rozhodovanie ústavného súdu je najmä spôsob, akým malo byť

zasiahnuté do alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou zaručených

základných práv alebo slobôd, a v spojitosti s tým zistenie, že v okolnostiach daného

prípadu ide o zásah, ktorý zjavne viedol k obmedzeniu, resp. odopretiu základných práv

alebo slobôd. Prehodnocovanie záverov krajského súdu o tom, či rozhodnutie obce malo

vo vzťahu k neskôr vydanému rozsudku okresného súdu v spojení s rozsudkom krajského

súdu predbežnú povahu a nadobudnutím právoplatnosti označených rozsudkov vznikla

situácia odôvodňujúca zastavenie exekúcie napadnutým uznesením, by išlo zjavne

nad rámec právomoci ústavného súdu, ktorého úloha sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov použitej interpretácie a aplikácie dopadajúcich zákonných ustanovení s

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách.

Vzhľadom na záver o zlučiteľnosti uznesenia krajského súdu so základným právom

na súdnu ochranu podľa považuje ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti

za zjavne neopodstatnenú.

Obdobne platí uvedené, aj pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva

vlastniť majetok podľa tým, že v uvedenom konaní krajský súd

neposkytol jej vlastníckemu právu ochranu, pretože exekúcia rozhodnutia obce nebola

„včas a účinne zabezpečená“. Sťažovateľkou uvedená stručná argumentácia, ktorej chýba

ústavnoprávny rozmer, totiž svojím obsahom mieri viac proti dĺžke exekučného konania ako

proti obsahu napadnutého uznesenia krajského súdu, a vzhľadom na právne odôvodnené

závery krajského súdu, ktoré sú bez zjavných známok svojvôle, ani nemôže odôvodniť

záver o takom zásahu do jej základného práva vlastniť majetok zaručeného ,

ktorý by ústavný súd viedol k vysloveniu porušenia označeného základného práva.

V následnom súdnom konaní, ktoré možno tiež exekučne vykonať, totiž podľa záverov

krajského súdu uvedených v napádanom uznesení bola vyriešená otázka vlastníctva jej

oplotenia, priebehu hranice susediacich pozemkov a tiež jeho opravy a údržby.

Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru o absencii relevantnej príčinnej

súvislosti medzi namietaným porušením sťažovateľkou označeného základného práva

na súdnu ochranu podľa , ako aj základného práva vlastniť majetok

zaručeného a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

, ako aj jeho uznesením z 19. mája 2016, v dôsledku čoho túto časť

sťažnosti už pri predbežnom prerokovaní odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti

podľa .

Napokon, pokiaľ ide o namietané porušenie čl. 17 a čl. 47 charty postupom krajského

súdu, ústavný súd uvádza, že v rámci svojej predchádzajúcej rozhodovacej činnosti sa už

zaoberal aj otázkou povahy charty z hľadiska rozsahu jej pôsobnosti a jej aplikovateľnosti

v prípadoch sťažností podaných podľa (pozri napríklad

). Je nepochybné, že na základe tzv. Lisabonskej zmluvy (ako jej súčasť,

pozn.) sa charta stala právne záväznou súčasťou primárneho práva Európskej únie

(ďalej len „únia“) s rovnakou právnou silou, ako sú zakladajúce zmluvy, 1. decembra 2009.

Podľa čl. 51 ods. 1 charty ustanovenia tejto charty sú pri dodržaní zásady subsidiarity

určené pre inštitúcie, orgány, úrady a agentúry únie, a tiež pre členské štáty výlučne vtedy,

ak vykonávajú právo únie. Podľa čl. 52 ods. 7 charty súdy únie a členských štátov náležite

prihliadajú na vysvetlivky vypracované s cieľom poskytnúť usmernenia pri výklade tejto

charty. Z citovaných článkov charty vyplýva, že čl. 17 a čl. 47 charty je potrebné

interpretovať v súlade s čl. 51 ods. 1 charty s prihliadnutím na vysvetlivky k charte, ktoré

boli 14. decembra 2007 publikované pod 2007/C303/02, ako aj na existujúcu judikatúru

Súdneho dvora Európskej únie (rozsudok z 13. 6. 1989 vo veci 5/88 Wachauf, Zb. 1989,

s. 2609; rozsudok z 18. 6. 1991 vo veci ERT, Zb. 1991 s. I-2925; rozsudok z 18. 12. 1997

vo veci C-309/96 Annibaldi, Zb. 1997, s. I-7493). Súdny dvor Európskej únie potvrdil túto

judikatúru týmto spôsobom: „Navyše, je potrebné si uvedomiť, že požiadavky vyplývajúce

z ochrany základných práv v právnom poriadku Spoločenstva sú rovnako záväzné

pre členské štáty, pokiaľ vykonávajú právne akty Spoločenstva...“ (rozsudok z 13. 4. 2000

vo veci C-292/97, Zb. 2000, s. I-2737, bod 37). Podľa názoru ústavného súdu prihliadajúc

na citované ustanovenia charty, ako aj na vysvetlivky k charte ako na nástroj výkladu,

je aplikácia charty v posudzovanej veci vylúčená. Z citovaného ustanovenia čl. 51 charty

totiž vyplýva, že charta sa v prvom rade vzťahuje na inštitúcie a orgány únie. V prípade

členských štátov, teda aj Slovenskej republiky, je záväzná výlučne vtedy, ak konajú v rámci

rozsahu pôsobnosti práva únie. Z uvedeného vyplýva, že v prípade sťažovateľky,

ktorá napáda postup a rozhodnutie všeobecného súdu aplikujúceho vnútroštátne právo

v zásade nepatriace do pôsobnosti práva únie, nejde o žiaden z prípadov, v ktorých

dochádza k implementácii právneho aktu únie (rozsudok z 13. 7. 1989 vo veci Wachauf, Zb.

1989, s. 2609) alebo k tomu, že by sa Slovenská republika chcela odchýliť od práva únie

(rozsudok z 18. 6. 1991 vo veci ERT, Zb. 1991 s. I-2925) alebo že by tu existovalo

materiálne pravidlo práva únie, ktoré by sa malo v posudzovanom prípade aplikovať

(rozsudok z 25. 3. 2004, Karner, C-71/02, Zb. s. I-3025).

Na základe uvedeného považoval ústavný súd sťažnosti vo vzťahu k napadnutému

postupu krajského súdu a jeho uzneseniu za zjavne neopodstatnené, a preto ich bolo

namieste odmietnuť podľa .

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd ďalšími požiadavkami

sťažovateľky (najmä návrhom na zrušenie napadnutých rozhodnutí a priznanie finančného

zadosťučinenia) nezaoberal, keďže rozhodovanie o nich je podmienené vyslovením

porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. augusta 2016