Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 513/2016
PDF · 198.79 KB
No categories available
III. ÚS 513/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. augusta 2016
predbežne prerokoval sťažnosť
, zastúpeného advokátom JUDr. Ing. Karolom Kocsisom,
Sobieského 1739/56, Štúrovo, pre namietané porušenie jeho základného práva na obhajobu
podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením
Okresného súdu Piešťany č. k. 2 T 23/2012-337 z 30. septembra 2015 a uznesením
Krajského súdu v Trnave č. k. 3 Tos 208/2015-360 z 24. novembra 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. februára
2016 doručená sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho
základného práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Piešťany (ďalej len „okresný súd “)
č. k. 2 T 23/2012-337 z 30. septembra 2015 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“)
a uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 3 Tos 208/2015-360
z 24. novembra 2015 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“).
V sťažnosti sťažovateľ uviedol, že rozsudkom okresného súdu sp. zn. 2 T 23/2012
z 26. septembra 2012 bol odsúdený pre prečin zanedbania povinnej výživy podľa § 207
ods. 3 Trestného zákona na trest odňatia slobody v trvaní 12 mesiacov s podmienečným
odkladom výkonu trestu odňatia slobody na skúšobnú dobu v trvaní 1 roka.
Ďalším rozsudkom okresného súdu sp. zn. 1 T 59/2014 z 20. októbra 2014 bol
sťažovateľ znovu odsúdený pre prečin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 3
Trestného zákona a bol mu uložený trest odňatia slobody v trvaní 12 mesiacov so zaradením
do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.
Vo veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 2 T 23/2012 bolo vykonané konanie
o osvedčení sa v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia, pričom okresný súd
v namietanom uznesení rozhodol tak, že sa sťažovateľ neosvedčil, „a preto trest odňatia
slobody, ktorý mu bol uložený rozsudkom Okresného súdu Piešťany sp. zn. 2 T 23/2012
zo dňa 26.09.2012, právoplatným dňa 03.10.2012 v trvaní 12 (dvanásť) mesiacov, výkon
ktorého mu bol podmienečne odložený na skúšobnú dobu v trvaní 1 (jeden) rok, vykoná.
Podľa § 48 ods. 2 písm. a/ Trestného zákona sa pre výkon trestu odňatia slobody zaraďuje
do ústavu s minimálnym stupňom stráženia“.
Proti uvedenému uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ sťažnosť, o ktorej
rozhodol krajský súd uznesením tak, že ju podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku
zamietol.
Sťažovateľ si v konaní o osvedčení sa v skúšobnej dobe zvolil obhajcu, následne
však na verejnom zasadnutí 26. augusta 2015 okresnému súdu oznámil, že splnomocnenie
zvolenému obhajcovi odvolal a požiadal okresný súd o ustanovenie obhajcu z dôvodu,
že nemá finančné prostriedky, a preto si nemôže dovoliť obhajcu na vlastné náklady.
Opatrením okresného súdu z 26. augusta 2015 bol sťažovateľovi ustanovený obhajca.
Na verejnom zasadnutí vykonanom 30. septembra 2015 sťažovateľ predložil
splnomocnenie z 28. septembra 2015, ktorým sťažovateľ opäť splnomocnil pôvodne
zvoleného obhajcu.
Sťažovateľ v podanej sťažnosti namieta, že ustanovený obhajca sa jeho obhajobe
nevenoval „odo dňa doručenia opatrenia do nariadeného verejného zasadnutia, teda za tri
týždne ma vo výkone trestu nenavštívil... ani sa neoboznámil s problematikou uvedenou
v spise“.
Sťažovateľ ďalej v súvislosti s porušením práva na obhajobu namieta, že okresný súd
vykonal verejné zasadnutie nariadené na 30. september 2015 aj napriek tomu, že súdu
na verejnom zasadnutí predložil splnomocnenie z 28. septembra 2015, a oznámil, že ním
splnomocnený obhajca ho síce navštívil v deň, kedy došlo k podpísaniu splnomocnenia,
avšak už v tom čase mu obhajca uviedol, že „z dôvodu už dojednaného rokovania nebude
sa na verejné zasadnutie (chýba sloveso – môcť, pozn.) pripraviť ani dostaviť“.
V ďalšom namieta sťažovateľ, že pri nahliadnutí do súdneho spisu ním zvoleným
obhajcom zistil, že z verejných zasadnutí vykonaných 26. augusta 2015 a 30. septembra
2015 buď nebol v rozpore s ustanovením § 61a Trestného poriadku vyhotovený zvukový
záznam alebo, ak aj vyhotovený bol, nebol nosič dát súčasťou súdneho spisu. V tejto
súvislosti sťažovateľ poukazuje na to, že nepripojenie zvukového záznamu k súdnemu spisu
a neumožnenie porovnania zvukového záznamu s diktovanou zápisnicou vyhotovenou
podľa § 58 ods. 3 Trestného poriadku je porušením práva na obhajobu.
Sťažovateľ zároveň namieta skutočnosť, že okresný súd „nevyužil svoje oprávnenie
dané v § 50 Trestného zákona na to, aby odsúdenému... nepremenil trest odňatia slobody
s podmienečným odkladom a predĺžil mu skúšobnú dobu...“.
Podľa názoru sťažovateľa sa krajský súd nezaoberal otázkou práva sťažovateľa
na obhajobu a vôbec sa nezaoberal otázkou, či sťažovateľovi takéto právo bolo
zabezpečené.
Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:
„1. Základné práva sťažovateľa , narodeného dňa
zaručené v zmysle Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd v znení Protokolu č. 11 čl. 6 ods. 1 – právo na spravodlivé súdne
konanie a právo zaručené v článku 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky na poskytnutie
primeraného času na obhajobu a práva na obhajobu, ktoré boli porušené konaním
Okresného súdu v Piešťanoch vo veci vedenej pod spisovou značkou 2T 23/2012 a konaním
Krajského súdu (správne má byť Krajského súdu v Trnave, pozn.) vo veci vedenej pod
spisovou značkou 3 Tos/208/2015.
2. Ústavný súd uznesenie Okresného súdu v Piešťanoch číslo konacie 2 T 23/2012 –
337 z 30. novembra 2015 (správne má byť z 30. septembra 2015, pozn.) ako protizákonné
zrušuje.
3. Ústavný súd uznesenie Krajského súdu v Trnave číslo konacie 3 Tos/208/2015 –
360 z 25. novembra 2015 (správne má byť z 24. novembra 2015, pozn.) ako protizákonné
zrušuje.
4. Ústavný súd v zmysle § 56 ods. 4 a 5 zákona č. 38/1993 Zb. (správne má byť Z. z.,
pozn.), o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení
jeho sudcov, v znení neskorších zákonov priznáva sťažovateľovi primerané finančné
zadosťučinenie ako náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch, za ním spôsobenú
ujmu uvedenú v bode 1. tohto článku v sume 2.000,- €,- (slovom dvetisíc eur), ktoré sú
Okresný súd v Piešťanoch a Krajský súd v Trnave povinní zaplatiť sťažovateľovi do dvoch
mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej
republiky.“
Sťažovateľ navrhuje, aby mu bola v konaní pred ústavným súdom bola priznaná
náhrada trov právneho zastúpenia.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) pritom možno hovoriť vtedy,
ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného
práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu
a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(napr. I. ÚS 66/98, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 136/05, I. ÚS 453/2011).
Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľa
podľa čl. 50 ods. 3 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu a krajského
súdu.
1. K namietanému porušeniu sťažovateľom označeného článku ústavy
a dohovoru uznesením okresného súdu
Pokiaľ ide o namietané porušenie čl. 50 ods. 3 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru
uznesením okresného súdu, ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity zakotvený
v čl. 127 ods. 1 ústavy, obsahom ktorého je pravidlo, že sťažovateľ má právo domáhať sa
ochrany základného práva pred ústavným súdom iba v prípade, ak mu túto ochranu nemôže
poskytnúť iný súd.
Zmyslom a účelom princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani
podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých
orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy sú primárne
zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo
medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje
v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade
nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti
podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného
súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04,
Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov
ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní
o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
Ústavný súd v súlade s princípom subsidiarity svojej právomoci skúmal, či sú
splnené podmienky konania pred ním o tej časti sťažnosti sťažovateľa, ktorá smerovala proti
napadnutému uzneseniu okresného súdu, a dospel k záveru, že vzhľadom na princíp
subsidiarity vyplývajúci z čl. 127 ústavy je vylúčená právomoc ústavného súdu meritórne
konať a rozhodovať o sťažovateľom uplatnených námietkach porušenia označeného článku
ústavy a dohovoru uznesením okresného súdu. Preskúmavanie sťažovateľových
námietok vo vzťahu k uzneseniu okresného súdu je zverené krajskému súdu ako
odvolaciemu súdu. Krajský súd vo veci o podanej sťažnosti sťažovateľa rozhodol
uznesením č. k. 3 Tos 208/2015-360 z 24. novembra 2015. Krajský súd ako súd odvolací
bol súdom, ktorému patrí právomoc posúdiť, či sťažnosť sťažovateľa bola dôvodná,
a rozhodnúť o nej.
Z tohto dôvodu musel ústavný súd odmietnuť tú časť sťažnosti sťažovateľa,
ktorá smerovala proti uzneseniu okresného súdu, pre nedostatok právomoci.
2. K namietanému porušeniu sťažovateľom označeného článku ústavy
a dohovoru uznesením krajského súdu
V súvislosti s námietkou sťažovateľa, že v jeho prípade krajský súd mohol
postupovať podľa ustanovenia § 50 ods. 4 Trestného zákona, teda trest odňatia slobody
s podmienečným odkladom nepremeniť, ale predĺžiť skúšobnú dobu, krajský súd
v odôvodnení namietaného uznesenia konštatoval: „Okresný súd správne zistil, že skúšobná
doba podmienečného odsúdenia vo veci Okresného súdu Piešťany sp. zn. 2T/23/2012
plynula odsúdenému od 04.10.2012 do 04.10.2013.
Správne je aj zistenie súdu I. stupňa o tom, že bol, v skúšobnej
dobe vyššie uvedeného podmienečného odsúdenia pre prečin zanedbania povinnej výživy
podľa § 207 odsek 3 Trestného zákona, opätovne odsúdený rozsudkom Okresného súdu
Piešťany sp. zn. 1 T/59/2014 zo dňa 20.10.2014 v spojitosti s uznesením Krajského súdu
Trnava sp. zn. 6 To/135/2014, pre trestnú činnosť rovnakého druhu. Naviac, z obsahu spisu
vyplýva, že skutku, za ktorý bol súdený rozsudkom Okresného súdu Piešťany sp.zn.
1T/59/2014, sa odsúdený dopúšťal od mesiaca október 2012, teda od začiatku plynutia
skúšobnej doby vo veci Okresného súdu Piešťany sp. zn. 2T/23/2012... Ani krajský súd
nemal žiadne pochybnosti o tom, že odsúdený v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia
neviedol riadny život, naďalej si neplnil svoju vyživovaciu povinnosť, preto nie je možné
vysloviť, že sa osvedčil.“
Podľa § 50 ods. 4 Trestného zákona ak odsúdený viedol v skúšobnej dobe riadny
život a riadne vykonal iné uložené sankcie a plnil uložené obmedzenia a povinnosti, súd
vysloví, že sa osvedčil; inak nariadi nepodmienečný trest odňatia slobody, a to prípadne
už v priebehu skúšobnej doby. Výnimočne môže súd vzhľadom na okolnosti prípadu
ponechať podmienečné odsúdenie v platnosti, hoci odsúdený konaním spáchaným
v skúšobnej dobe dal príčinu na nariadenie výkonu trestu, a súčasne môže
a) ustanoviť nad odsúdeným probačný dohľad,
b) primerane predĺžiť skúšobnú dobu, nie však viac ako o dva roky, pričom nesmie
prekročiť hornú hranicu skúšobnej doby ustanovenej v odseku 1,
c) ustanoviť doteraz neuložené primerané obmedzenia alebo primerané povinnosti
uvedené v § 51 ods. 3 a 4 smerujúce k tomu, aby viedol riadny život, alebo
d) nariadiť kontrolu uložených primeraných obmedzení alebo povinností technickými
prostriedkami, ak sú splnené podmienky podľa osobitného predpisu a ak takáto kontrola
nebola dosiaľ nariadená.
Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa o vykonaní verejného zasadnutia 30. septembra
2015 v neprítomnosti sťažovateľom zvoleného obhajcu, krajský súd v uznesení konštatoval,
že v procesnom postupe okresného súdu nezistil žiadne pochybenia, poukázal
na ustanovenie § 36 ods. 4 Trestného poriadku a § 40 ods. 2 Trestného poriadku, ktorým
zodpovedá postup okresného súdu, a v podrobnostiach odkázal na odôvodnenie uznesenia
okresného súdu.
Podľa § 36 ods. 4 Trestného poriadku za včasnosť zvolenia obhajcu, ako aj
za včasnosť podania žiadosti o ustanovenie obhajcu podľa § 40 ods. 2 zodpovedá obvinený;
pri zmene obhajcu nie je zvolenie obhajcu alebo ustanovenie obhajcu podľa § 40 ods. 2
dôvodom na zmenu termínu už nariadeného úkonu trestného konania.
Podľa § 40 ods. 2 Trestného poriadku obvinenému, ktorý nemá dostatočné
prostriedky na úhradu trov obhajoby a požiada o ustanovenie obhajcu, je povinný
v prípravnom konaní sudca pre prípravné konanie a v konaní pred súdom predseda senátu
ustanoviť obhajcu z advokátov aj v prípade, že neexistujú dôvody povinnej obhajoby.
Skutočnosť, že nemá dostatočné prostriedky, musí obvinený preukázať.
Sťažovateľ na verejnom zasadnutí 30. septembra 2015 predložil splnomocnenie
obhajcu na zastupovanie, ktoré podpísal 28. septembra 2015, pričom okresný súd vykonal
verejné zasadnutie bez prítomnosti zvoleného obhajcu dôvodiac, že bolo vecou tak
sťažovateľa, ako aj obhajcu, aby sa včas na nariadené verejné zasadnutie obhajca ustanovil.
Obhajca sťažovateľa zároveň nepožiadal o zmenu verejného zasadnutia.
V súvislosti s uvedenými námietkami sťažovateľa ústavný súd nezistil taký výklad
ustanovení citovaných v označenom uznesení krajského súdu a ich uplatnenie vo veci
sťažovateľa, ktorý by mohol vyvolať nezlučiteľné účinky s ústavou. Skutočnosť, že
sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť
k záveru o zjavnej neopodstatnenosti, arbitrárnosti názoru alebo svojvôli krajského súdu
a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím
vlastným.
Ústavný súd sa nezaoberal námietkou sťažovateľa týkajúcou sa porušenia práva
na obhajobu postupom obhajcu ustanoveného opatrením okresného súdu z 26. augusta 2015
vzhľadom na to, že predložením splnomocnenia zvoleného obhajcu poverenie ustanoveného
obhajcu zaniklo.
Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa v súvislosti s tým, že podľa jeho názoru nebol
z verejných zasadnutí vykonaných 26. augusta 2015 a 30. septembra 2015 do súdneho spisu
pripojený zvukový záznam, ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ v konaní pred ústavným
súdom nepreukázal, že by bol túto námietku uviedol v sťažnosti podanej proti uzneseniu
okresného súdu. Z podanej sťažnosti nevyplýva, či sťažovateľ využil tento účinný
prostriedok nápravy, ktorý mal k dispozícii, preto sa ústavný súd touto námietkou
sťažovateľa nezaoberal.
Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ nepredložil v konaní pred ústavným súdom
kópiu sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu, pričom prihliadajúc na skutočnosť,
že sťažovateľ je zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom, ústavný súd nevyzýval
sťažovateľa na doplnenie sťažnosti.
Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona
č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších
predpisov advokát je povinný dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť
a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd
nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony
boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie
konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky
zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom
(napr. II. ÚS 117/05, IV. ÚS 267/08).
Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa
ďalšími požiadavkami sťažovateľa v nej obsiahnutými.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. augusta 2016