Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 587/2016
PDF · 181.85 KB
No categories available
III. ÚS 587/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 587/2016 -13
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. septembra
2016 predbežne prerokoval sťažnosť , ,
zastúpeného JUDr. Jozefom Švarcom, advokátska kancelária, Horná 41, Banská Bystrica,
vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Generálnej
prokuratúry Slovenskej republiky č. k. XV Gn 140/15/1000-27 zo 4. mája 2016 a uznesením
Okresného riaditeľstva Policajného zboru Veľký Krtíš, odboru kriminálnej polície
ČVS:ORP-204/VYS-VK-2015 z 30. novembra 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. júla 2016
doručená sťažnosť , (ďalej len
„sťažovateľ“), zastúpeného JUDr. Jozefom Švarcom, advokátska kancelária, Horná 41,
Banská Bystrica, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú
právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava “)
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Generálnej prokuratúry Slovenskej
republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) č. k. XV Gn 140/15/1000-27 zo 4. mája 2016
a uznesením Okresného riaditeľstva Policajného zboru Veľký Krtíš, odboru kriminálnej
polície (ďalej len „okresné riaditeľstvo“) ČVS: ORP-204/VYS-VK-2015 z 30. novembra
2015.
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ podal orgánom činným v trestnom konaní
22. júna 2015 trestné oznámenie o podozrení zo spáchania trestného činu zneužívania
právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný
zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon “), ktorého sa mal podľa
sťažovateľa dopustiť predseda senátu Okresného súdu Rimavská Sobota (ďalej len „okresný
súd“) ako zákonný sudca v trestnej veci sťažovateľa vedenej pred okresným súdom pod
sp. zn. 2 T 16/2013 . Sťažovateľ vo vzťahu k správaniu predsedu senátu okresného súdu
v sťažnosti argumentuje: „konal a rozhodoval zaujatý, pričom tak konal vedome, cielene
a s úmyslom poškodiť moju osobu a to na základe tlakov či vplyvu osôb, ktoré sa mi chcú
pomstiť za súdne spory, ktoré s nimi vediem.“
Trestné oznámenie sťažovateľa bolo uznesením vyšetrovateľa okresného riaditeľstva
ČVS: ORP-204/VYS-VK-2015 z 30. novembra 2015 odmietnuté v zmysle ustanovenia
§ 197 ods. 1 písm. d) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej len „Trestný poriadok “) s odôvodnením, že nebol daný dôvod na začatie
trestného stíhania alebo na postup podľa § 197 ods. 2 Trestného poriadku .
O sťažnosti sťažovateľa podanej proti predmetnému uzneseniu rozhodla generálna
prokuratúra uznesením č. k. XV Gn 140/15/1000-27 zo 4. mája 2016, ktorým ju podľa
ustanovenia § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku ako nedôvodnú zamietla.
Sťažovateľ sa domnieva, že k porušeniu jeho označených práv zo strany okresného
riaditeľstva došlo nevykonaním ním navrhovaných dôkazov, keď sa „vyšetrovateľka
uspokojila a napadnuté rozhodnutie odôvodnila skutočnosťami, ktoré boli zabezpečené
v priebehu konania pred súdom vedenom pod 2T/16/2013 na Okresnom súde v Rimavskej
Sobote (a to v rámci konania o námietke zaujatosti proti sudcovi
)“.
Na tomto mieste sťažovateľ uvádza, že ako dôkaz v trestnom konaní navrhoval
vykonanie výsluchu podozrivého, ako aj prísediaceho príslušného senátu a dvoch priamych
svedkov, keďže sa mal tento prísediaci priamo v jeho prítomnosti a v prítomnosti
označených osôb vyjadriť, že bol predsedom senátu ovplyvňovaný rozhodovať
v neprospech sťažovateľa.
Sťažovateľ odvolávajúc sa na judikatúru ústavného súdu dôvodí, že orgány činné
v trestnom konaní nevykonali ani jeden z ním navrhovaných dôkazov, pričom náležite
neozrejmili dôvody ich nevykonania. Podľa sťažovateľa tak „hrubo rezignovali
na povinnosť vysporiadať sa s návrhmi a tvrdeniami subjektov trestného konania, čím
založili vadu uvedených rozhodnutí spočívajúcu v arbitrárnosti, svojvôli
a nepreskúmateľnosti“.
Opierajúc sa o všetky uvedené skutočnosti sťažovateľ ústavnému súdu navrhuje, aby
vo veci rozhodol nálezom, ktorým by vyslovil porušenie základného práva sťažovateľa
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením generálnej
prokuratúry č. k. XV Gn 140/15/1000-27 zo 4. mája 2016 a uznesením okresného
riaditeľstva ČVS: ORP-204/VYS-VK-2015 z 30. novembra 2015, predmetné uznesenia
zrušil a vrátil vec generálnej prokuratúre na ďalšie konanie a priznal sťažovateľovi
primerané finančné zadosťučinenie v sume 1 500 €, ako aj trovy právneho zastúpenia.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde “) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu
(v tomto prípade sťažnosti) podľa § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností,
ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa
nemusí odôvodniť.
1. K námietke porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením okresného riaditeľstva ČVS: ORP-204/VYS-
VK-2015 z 30. novembra 2015
Podľa § 185 ods. 1 Trestného poriadku opravným prostriedkom proti uzneseniu
je sťažnosť. Podľa § 185 ods. 2 Trestného poriadku sťažnosťou možno napadnúť každé
uznesenie policajta okrem uznesenia o začatí trestného stíhania.
Sťažovateľ v zmysle uvedených ustanovení Trestného poriadku disponoval
možnosťou uplatniť ochranu svojich práv vo vzťahu k uzneseniu okresného riaditeľstva
o odmietnutí „podnetu o podozrení zo spáchania prečinu“, ktorú aj využil. O sťažnosti
rozhodovala generálna prokuratúra, pričom táto okolnosť vzhľadom na princíp subsidiarity
vyplývajúci z čl. 127 ods. 1 ústavy vylučuje právomoc ústavného súdu meritórne konať
a rozhodovať o uplatnených námietkach porušenia označeného základného práva podľa
ústavy a práva podľa dohovoru vo vzťahu k predmetnému uzneseniu okresného riaditeľstva.
Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť v označenej časti odmietol podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.
2. K námietke porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením generálnej prokuratúry č. k. XV Gn
140/15/1000-27 zo 4. mája 2016
V zmysle judikatúry ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno
považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mal preskúmať
po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 70/00 , IV. ÚS 66/02 , I. ÚS 56/03 ).
Ústavná ochrana základných práv a slobôd, ako aj ľudských práv a základných
slobôd vyplývajúcich z príslušnej medzinárodnej zmluvy je rozdelená medzi všeobecné
súdy, resp. ostatné orgány verejnej moci a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený
na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní
ochrany týmto právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov,
resp. ostatných orgánov verejnej moci, a to tak, že orgány verejnej moci sú primárne
zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ako aj za dodržiavanie základných práv.
Ústavný súd preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať tie ich právne
názory, ktoré ich pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej,
ani preskúmavať, či v konaní pred orgánmi verenej moci bol alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu tieto orgány vyvodili.
Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Skutkové a právne závery, ku ktorým orgány verejnej moci
pri aplikácii práva dospeli, tak môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu
len vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00 , mutatis mutandis I. ÚS 4/00 ,
I. ÚS 17/01 , II. ÚS 67/04 ).
Opierajúc sa o tieto východiská posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.
Z obsahu oboch namietaných uznesení ústavný súd zistil, že sťažovateľ bol
rozsudkom okresného súdu sp. zn. 2 T 16/2013 z 28. apríla 2015 uznaný vinným z trestných
činov neodvedenia dane a poistného podľa ustanovení § 277 ods. 1 a 3 Trestného zákona
a nezaplatenia dane podľa ustanovení § 278 ods. 1 a 2 Trestného zákona , za čo mu bol
udelený podmienečný trest odňatia slobody vo výmere dvoch rokov so skúšobnou dobou tri
roky, ako aj trest zákazu činnosti vykonávať súkromno-podnikateľskú činnosť na dobu
piatich rokov.
Po vydaní uvedeného prvostupňového rozsudku podal sťažovateľ 10. júna 2015
námietku zaujatosti voči predsedovi príslušného senátu, ako aj voči všetkým sudcom
okresného súdu. K uvedenej námietke sa vyjadril okrem iných aj predseda príslušného
senátu, ktorý uviedol, že sťažovateľa nepozná a do styku s ním prišiel len v rámci
prejednávania jeho trestnej veci vedenej pod sp. zn. 2 T 16/2013 , že sa necíti byť vo veci
zaujatý, a skutočnosti, ktoré sťažovateľ v námietke zaujatosti uviedol (že by mal
ovplyvňovať prísediaceho senátu rozhodovať v neprospech sťažovateľa), sa nezakladajú
na pravde.
Sťažovateľ adresoval 22. júna 2015 orgánom činným v trestnom konaní trestného
oznámenie pre podozrenie zo spáchania trestného činu zneužívania právomoci verejného
činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a) Trestného zákona , ktorého sa mal podľa sťažovateľa
dopustiť predseda príslušného senátu okresného súdu prejednávajúceho jeho uvedenú
trestnú vec, keďže mu mali byť po vydaní predmetného prvostupňového rozsudku
oznámené priamo prísediacim senátu skutočnosti, že sa ho predseda senátu pokúšal
ovplyvňovať pred vydaním rozsudku, a to hlasovať v neprospech sťažovateľa.
Uznesením okresného riaditeľstva ČVS: ORP-204/VYS-VK-2015 z 30. novembra
2015 bolo trestné oznámenie sťažovateľa odmietnuté. V odôvodnení uznesenia
vyšetrovateľka poukázala predovšetkým na vyjadrenie predsedu senátu okresného súdu
k podanej námietke zaujatosti, ktorý v ňom prezentoval svoju nezaujatosť.
O sťažnosti podanej proti uzneseniu okresného riaditeľstva rozhodla generálna
prokuratúra uznesením č. k. XV Gn 140/15/1000-27 zo 4. mája 2016 tak, že ju ako
nedôvodnú zamietla. V odôvodnení rozhodnutia prokurátor generálnej prokuratúry poukázal
rovnako ako vyšetrovateľka okresného riaditeľstva na vyjadrenie predsedu senátu
prezentujúceho svoju nezaujatosť, ale tiež na správu predsedu okresného súdu z 2. mája
2016 predloženú generálnej prokuratúre, z obsahu ktorej vyplynulo, že sa prísediaci
príslušného senátu „v celosti dištancoval od tvrdení oznamovateľa, že dňa 28.04.2015
po vyhlásení rozsudku mal oznamovateľovi uviesť, že sudca JUDr. Bodnár ho mal
ovplyvňovať, aby hlasoval za nepodmienečný trest proti oznamovateľovi“, pričom uvedené
skutočnosti prísediaci senátu uviedol pri spísaní zápisnice na okresnom súde sp. zn.
Spr 1717/15, a to 18. septembra 2015.
Prokurátor generálnej prokuratúry v odôvodnení uznesenia odkázal na relevantnú
právnu úpravu – ustanovenia § 196 až § 198 Trestného poriadku , upravujúce postup pred
začatím trestného stíhania spočívajúci v prijatí trestného oznámenia a v získavaní podkladov
na začatie trestného stíhania (§ 199 Trestného poriadku ) alebo pre iné rozhodnutie (§ 197
ods. 1 a 2 Trestného poriadku ).
Získané podklady obsiahnuté vo vyšetrovacom spise okresného riaditeľstva, osobitne
vyjadrenie predsedu senátu, predovšetkým však správu predsedu okresného súdu, z obsahu
ktorej vyplynulo popretie tvrdení sťažovateľa samotným prísediacim, považoval prokurátor
generálnej prokuratúry za dostatočné podklady pre rozhodnutie, že v danej veci nejde
o trestný čin, priestupok alebo iný správny delikt či disciplinárne previnenie, teda nie je
dôvod na začatie trestného stíhania a ani na postup podľa ustanovenia § 197 ods. 1 písm. a),
b) a c) Trestného poriadku , čo opodstatňuje odmietnutie veci (trestného oznámenia
sťažovateľa). Generálna prokuratúra tak konštatovala opodstatnenosť a zákonnosť
uznesenia okresného riaditeľstva.
Ústavný súd je toho názoru, že generálna prokuratúra vo svojom uznesení stručne
interpretovala obsah dotknutej právnej úpravy (príslušné ustanovenia Trestného poriadku
o postupe pred začatím trestného stíhania) a náležite sťažovateľovi ozrejmila, ktoré písomné
podklady v zmysle ustanovenia § 196 ods. 2 Trestného poriadku považovala za relevantné
pre posúdenie a preverenie sťažovateľom prezentovaných tvrdení. Ústavný súd je zároveň
toho názoru bez toho, aby prijímal vlastné skutkové závery, že tvrdenia sťažovateľa
o získaní informácií svedčiacich o ovplyvňovaní osoby prísediaceho konfrontovala
generálna prokuratúra s prihliadnutím na štádium trestného konania s písomnými podkladmi
dostatočnej výpovednej hodnoty (správa predsedu súdu odkazujúca na zápisnicu spísanú
s osobou prísediaceho príslušného senátu), a to v súlade s ustanovením § 196 ods. 2
Trestného poriadku umožňujúcim doplniť podané trestné oznámenie písomnými podkladmi
vyžiadanými od oznamovateľa, ako aj od iných osôb a orgánov verejnej moci.
Podľa názoru ústavného súdu je uznesenie generálnej prokuratúry ústavnoprávne
akceptovateľné a konformné s obsahom príslušných článkov ústavy a dohovoru, pretože
ňou prijaté právne závery sa opierajú o aplikáciu relevantnej právnej úpravy a korešpondujú
skutkovému podkladu, z ktorého vychádzajú a ktorý zároveň prezentujú jasným a náležitým
odôvodnením.
Ústavný súd dospel k záveru, že účinky uplatnenej právomoci vo veci konajúcej
generálnej prokuratúry v danom prípade sú zlučiteľné s obsahom sťažovateľom označených
čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto sťažnosť v označenej časti odmietol podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na všetky uvedené závery rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené
vo výrokovej časti tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. septembra 2016