Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 587/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. septembra

2016 predbežne prerokoval sťažnosť , ,

zastúpeného JUDr. Jozefom Švarcom, advokátska kancelária, Horná 41, Banská Bystrica,

vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Generálnej

prokuratúry Slovenskej republiky č. k. XV Gn 140/15/1000-27 zo 4. mája 2016 a uznesením

Okresného riaditeľstva Policajného zboru Veľký Krtíš, odboru kriminálnej polície

ČVS:ORP-204/VYS-VK-2015 z 30. novembra 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. júla 2016

doručená sťažnosť , (ďalej len

„sťažovateľ“), zastúpeného JUDr. Jozefom Švarcom, advokátska kancelária, Horná 41,

Banská Bystrica, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú

právnu ochranu podľa Slovenskej republiky (ďalej len „ “)

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Generálnej prokuratúry Slovenskej

republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) č. k. XV Gn 140/15/1000-27 zo 4. mája 2016

a uznesením Okresného riaditeľstva Policajného zboru Veľký Krtíš, odboru kriminálnej

polície (ďalej len „okresné riaditeľstvo“) ČVS: ORP-204/VYS-VK-2015 z 30. novembra

2015.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ podal orgánom činným v trestnom konaní

22. júna 2015 trestné oznámenie o podozrení zo spáchania trestného činu zneužívania

právomoci verejného činiteľa podľa Trestný

zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „ “), ktorého sa mal podľa

sťažovateľa dopustiť predseda senátu Okresného súdu Rimavská Sobota (ďalej len „okresný

súd“) ako zákonný sudca v trestnej veci sťažovateľa vedenej pred okresným súdom pod

sp. zn. . Sťažovateľ vo vzťahu k správaniu predsedu senátu okresného súdu

v sťažnosti argumentuje: „konal a rozhodoval zaujatý, pričom tak konal vedome, cielene

a s úmyslom poškodiť moju osobu a to na základe tlakov či vplyvu osôb, ktoré sa mi chcú

pomstiť za súdne spory, ktoré s nimi vediem.“

Trestné oznámenie sťažovateľa bolo uznesením vyšetrovateľa okresného riaditeľstva

ČVS: ORP-204/VYS-VK-2015 z 30. novembra 2015 odmietnuté v zmysle ustanovenia

v znení neskorších

predpisov (ďalej len „ “) s odôvodnením, že nebol daný dôvod na začatie

trestného stíhania alebo na postup podľa .

O sťažnosti sťažovateľa podanej proti predmetnému uzneseniu rozhodla generálna

prokuratúra uznesením č. k. XV Gn 140/15/1000-27 zo 4. mája 2016, ktorým ju podľa

ustanovenia ako nedôvodnú zamietla.

Sťažovateľ sa domnieva, že k porušeniu jeho označených práv zo strany okresného

riaditeľstva došlo nevykonaním ním navrhovaných dôkazov, keď sa „vyšetrovateľka

uspokojila a napadnuté rozhodnutie odôvodnila skutočnosťami, ktoré boli zabezpečené

v priebehu konania pred súdom vedenom pod na Okresnom súde v Rimavskej

Sobote (a to v rámci konania o námietke zaujatosti proti sudcovi

)“.

Na tomto mieste sťažovateľ uvádza, že ako dôkaz v trestnom konaní navrhoval

vykonanie výsluchu podozrivého, ako aj prísediaceho príslušného senátu a dvoch priamych

svedkov, keďže sa mal tento prísediaci priamo v jeho prítomnosti a v prítomnosti

označených osôb vyjadriť, že bol predsedom senátu ovplyvňovaný rozhodovať

v neprospech sťažovateľa.

Sťažovateľ odvolávajúc sa na judikatúru ústavného súdu dôvodí, že orgány činné

v trestnom konaní nevykonali ani jeden z ním navrhovaných dôkazov, pričom náležite

neozrejmili dôvody ich nevykonania. Podľa sťažovateľa tak „hrubo rezignovali

na povinnosť vysporiadať sa s návrhmi a tvrdeniami subjektov trestného konania, čím

založili vadu uvedených rozhodnutí spočívajúcu v arbitrárnosti, svojvôli

a nepreskúmateľnosti“.

Opierajúc sa o všetky uvedené skutočnosti sťažovateľ ústavnému súdu navrhuje, aby

vo veci rozhodol nálezom, ktorým by vyslovil porušenie základného práva sťažovateľa

podľa a práva podľa dohovoru uznesením generálnej

prokuratúry č. k. XV Gn 140/15/1000-27 zo 4. mája 2016 a uznesením okresného

riaditeľstva ČVS: ORP-204/VYS-VK-2015 z 30. novembra 2015, predmetné uznesenia

zrušil a vrátil vec generálnej prokuratúre na ďalšie konanie a priznal sťažovateľovi

primerané finančné zadosťučinenie v sume 1 500 €, ako aj trovy právneho zastúpenia.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „ “) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(v tomto prípade sťažnosti) podľa až vrátane okolností,

ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa

nemusí odôvodniť.

1. K námietke porušenia základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením okresného riaditeľstva ČVS: ORP-204/VYS-

VK-2015 z 30. novembra 2015

Podľa opravným prostriedkom proti uzneseniu

je sťažnosť. Podľa sťažnosťou možno napadnúť každé

uznesenie policajta okrem uznesenia o začatí trestného stíhania.

Sťažovateľ v zmysle uvedených ustanovení disponoval

možnosťou uplatniť ochranu svojich práv vo vzťahu k uzneseniu okresného riaditeľstva

o odmietnutí „podnetu o podozrení zo spáchania prečinu“, ktorú aj využil. O sťažnosti

rozhodovala generálna prokuratúra, pričom táto okolnosť vzhľadom na princíp subsidiarity

vyplývajúci z vylučuje právomoc ústavného súdu meritórne konať

a rozhodovať o uplatnených námietkach porušenia označeného základného práva podľa

a práva podľa dohovoru vo vzťahu k predmetnému uzneseniu okresného riaditeľstva.

Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť v označenej časti odmietol podľa § 25

ods. 2 pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

2. K námietke porušenia základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením generálnej prokuratúry č. k. XV Gn

140/15/1000-27 zo 4. mája 2016

V zmysle judikatúry ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno

považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mal preskúmať

po jej prijatí na ďalšie konanie ( , , ).

Ústavná ochrana základných práv a slobôd, ako aj ľudských práv a základných

slobôd vyplývajúcich z príslušnej medzinárodnej zmluvy je rozdelená medzi všeobecné

súdy, resp. ostatné orgány verejnej moci a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený

na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní

ochrany týmto právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov,

resp. ostatných orgánov verejnej moci, a to tak, že orgány verejnej moci sú primárne

zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ako aj za dodržiavanie základných práv.

Ústavný súd preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať tie ich právne

názory, ktoré ich pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej,

ani preskúmavať, či v konaní pred orgánmi verenej moci bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu tieto orgány vyvodili.

Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Skutkové a právne závery, ku ktorým orgány verejnej moci

pri aplikácii práva dospeli, tak môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu

len vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody ( , mutatis mutandis ,

, ).

Opierajúc sa o tieto východiská posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.

Z obsahu oboch namietaných uznesení ústavný súd zistil, že sťažovateľ bol

rozsudkom okresného súdu sp. zn. z 28. apríla 2015 uznaný vinným z trestných

činov neodvedenia dane a poistného podľa ustanovení a

a nezaplatenia dane podľa ustanovení a , za čo mu bol

udelený podmienečný trest odňatia slobody vo výmere dvoch rokov so skúšobnou dobou tri

roky, ako aj trest zákazu činnosti vykonávať súkromno-podnikateľskú činnosť na dobu

piatich rokov.

Po vydaní uvedeného prvostupňového rozsudku podal sťažovateľ 10. júna 2015

námietku zaujatosti voči predsedovi príslušného senátu, ako aj voči všetkým sudcom

okresného súdu. K uvedenej námietke sa vyjadril okrem iných aj predseda príslušného

senátu, ktorý uviedol, že sťažovateľa nepozná a do styku s ním prišiel len v rámci

prejednávania jeho trestnej veci vedenej pod sp. zn. , že sa necíti byť vo veci

zaujatý, a skutočnosti, ktoré sťažovateľ v námietke zaujatosti uviedol (že by mal

ovplyvňovať prísediaceho senátu rozhodovať v neprospech sťažovateľa), sa nezakladajú

na pravde.

Sťažovateľ adresoval 22. júna 2015 orgánom činným v trestnom konaní trestného

oznámenie pre podozrenie zo spáchania trestného činu zneužívania právomoci verejného

činiteľa podľa , ktorého sa mal podľa sťažovateľa

dopustiť predseda príslušného senátu okresného súdu prejednávajúceho jeho uvedenú

trestnú vec, keďže mu mali byť po vydaní predmetného prvostupňového rozsudku

oznámené priamo prísediacim senátu skutočnosti, že sa ho predseda senátu pokúšal

ovplyvňovať pred vydaním rozsudku, a to hlasovať v neprospech sťažovateľa.

Uznesením okresného riaditeľstva ČVS: ORP-204/VYS-VK-2015 z 30. novembra

2015 bolo trestné oznámenie sťažovateľa odmietnuté. V odôvodnení uznesenia

vyšetrovateľka poukázala predovšetkým na vyjadrenie predsedu senátu okresného súdu

k podanej námietke zaujatosti, ktorý v ňom prezentoval svoju nezaujatosť.

O sťažnosti podanej proti uzneseniu okresného riaditeľstva rozhodla generálna

prokuratúra uznesením č. k. XV Gn 140/15/1000-27 zo 4. mája 2016 tak, že ju ako

nedôvodnú zamietla. V odôvodnení rozhodnutia prokurátor generálnej prokuratúry poukázal

rovnako ako vyšetrovateľka okresného riaditeľstva na vyjadrenie predsedu senátu

prezentujúceho svoju nezaujatosť, ale tiež na správu predsedu okresného súdu z 2. mája

2016 predloženú generálnej prokuratúre, z obsahu ktorej vyplynulo, že sa prísediaci

príslušného senátu „v celosti dištancoval od tvrdení oznamovateľa, že dňa 28.04.2015

po vyhlásení rozsudku mal oznamovateľovi uviesť, že sudca JUDr. Bodnár ho mal

ovplyvňovať, aby hlasoval za nepodmienečný trest proti oznamovateľovi“, pričom uvedené

skutočnosti prísediaci senátu uviedol pri spísaní zápisnice na okresnom súde sp. zn.

Spr 1717/15, a to 18. septembra 2015.

Prokurátor generálnej prokuratúry v odôvodnení uznesenia odkázal na relevantnú

právnu úpravu – ustanovenia až , upravujúce postup pred

začatím trestného stíhania spočívajúci v prijatí trestného oznámenia a v získavaní podkladov

na začatie trestného stíhania ( ) alebo pre iné rozhodnutie (

ods. 1 a 2 ).

Získané podklady obsiahnuté vo vyšetrovacom spise okresného riaditeľstva, osobitne

vyjadrenie predsedu senátu, predovšetkým však správu predsedu okresného súdu, z obsahu

ktorej vyplynulo popretie tvrdení sťažovateľa samotným prísediacim, považoval prokurátor

generálnej prokuratúry za dostatočné podklady pre rozhodnutie, že v danej veci nejde

o trestný čin, priestupok alebo iný správny delikt či disciplinárne previnenie, teda nie je

dôvod na začatie trestného stíhania a ani na postup podľa ustanovenia § 197 ods. 1 písm. a),

b) a c) , čo opodstatňuje odmietnutie veci (trestného oznámenia

sťažovateľa). Generálna prokuratúra tak konštatovala opodstatnenosť a zákonnosť

uznesenia okresného riaditeľstva.

Ústavný súd je toho názoru, že generálna prokuratúra vo svojom uznesení stručne

interpretovala obsah dotknutej právnej úpravy (príslušné ustanovenia

o postupe pred začatím trestného stíhania) a náležite sťažovateľovi ozrejmila, ktoré písomné

podklady v zmysle ustanovenia považovala za relevantné

pre posúdenie a preverenie sťažovateľom prezentovaných tvrdení. Ústavný súd je zároveň

toho názoru bez toho, aby prijímal vlastné skutkové závery, že tvrdenia sťažovateľa

o získaní informácií svedčiacich o ovplyvňovaní osoby prísediaceho konfrontovala

generálna prokuratúra s prihliadnutím na štádium trestného konania s písomnými podkladmi

dostatočnej výpovednej hodnoty (správa predsedu súdu odkazujúca na zápisnicu spísanú

s osobou prísediaceho príslušného senátu), a to v súlade s ustanovením § 196 ods. 2

umožňujúcim doplniť podané trestné oznámenie písomnými podkladmi

vyžiadanými od oznamovateľa, ako aj od iných osôb a orgánov verejnej moci.

Podľa názoru ústavného súdu je uznesenie generálnej prokuratúry ústavnoprávne

akceptovateľné a konformné s obsahom príslušných článkov a dohovoru, pretože

ňou prijaté právne závery sa opierajú o aplikáciu relevantnej právnej úpravy a korešpondujú

skutkovému podkladu, z ktorého vychádzajú a ktorý zároveň prezentujú jasným a náležitým

odôvodnením.

Ústavný súd dospel k záveru, že účinky uplatnenej právomoci vo veci konajúcej

generálnej prokuratúry v danom prípade sú zlučiteľné s obsahom sťažovateľom označených

a dohovoru, preto sťažnosť v označenej časti odmietol podľa

ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na všetky uvedené závery rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené

vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. septembra 2016