Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 52 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (57)III. ÚS 244/2016
PDF · 229.02 KB
No categories available
III. ÚS 244/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu
28. septembra 2016 v senáte zloženom z predsedníčky Jany Baricovej a sudcov Sergeja
Kohuta a Rudolfa Tkáčika v konaní o sťažnosti
, a sťažnosti , ,
zastúpených Advokátskou kanceláriou JUDr. Mária Badová, s. r. o., Vajanského 1/2765,
Žilina, v mene ktorej koná advokátka a konateľka JUDr. Mária Badová, vo veci
namietaného porušenia ich základných práv na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
a na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní
vedenom pod sp. zn. 2 C 43/2008 a takto
rozhodol:
1. Základné právo a na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo
na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom
pod sp. zn. 2 C 43/2008 p o r u š e n é b o l i .
2. Okresnému súdu Žilina p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod sp. zn.
2 C 43/2008 konal bez zbytočných prieťahov.
3. a p r i z n á v a finančné zadosťučinenie
v sume každej po 1 000 € (slovom tisíc eur), ktoré j e Okresný súd Žilina p o v i n n ý
vyplatiť im do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
4. Okresný súd Žilina j e p o v i n n ý uhradiť a
trovy konania v sume 901,42 € (slovom deväťstojeden eur štyridsaťdva
centov) na účet ich právnej zástupkyne Advokátskej kancelárie JUDr. Mária Badová,
s. r. o., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
5. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
sp. zn. III. ÚS 244/2016 z 19. apríla 2016 prijal na ďalšie konanie sťažnosť
a (ďalej len „sťažovateľky“) vo veci namietaného porušenia
ich základných práv na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného
súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 C 43/2008.
2. Z obsahu sťažností a ich príloh vyplýva, že sťažovateľky sú účastníčkami konania
o vydanie bezdôvodného obohatenia na strane žalobcov, pričom žalobu spolu s ostatnými
žalobcami podali okresnému súdu 20. februára 2008.
3. Uvádzajúc chronologický prehľad úkonov predmetného konania sťažovateľky
dôvodia, že postupom okresného súdu dochádza k zbytočným prieťahom v konaní,
čo považujú za porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
4. Sťažovateľky v rámci svojej argumentácie okrem iného poukazujú na skutočnosť,
že od podania žaloby okresnému súdu do dňa uplatnenia sťažností adresovaných ústavnému
súdu uplynulo takmer sedem rokov a šesť mesiacov bez právoplatného skončenia ich veci.
5. Sťažovateľky na základe uvedeného navrhujú, aby ústavný súd nálezom vyslovil
porušenie ich základných práv na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie ich záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 2 C 43/2008, priznal im náhradu trov konania a taktiež primerané
finančné zadosťučinenie každej v sume 10 000 €.
6. Okresný súd sa na základe výzvy ústavného súdu k sťažnosti vyjadril prípisom
z 30. júna 2016, ktorého súčasťou bolo aj vyjadrenie zákonného sudcu a prehľad
procesných úkonov. Podpredsedníčka okresného súdu vo vyjadrení okrem iného uviedla:
„Čo sa týka vyjadrenia, v prílohe Vám zasielame vyjadrenie zákonného sudcu,
s ktorým sa stotožňujeme, pričom zo spisu vyplýva, že došlo k prieťahom v konaní, ale
nielen zo strany súdu. Pokiaľ došlo k prieťahov v konaní aj zo strany súdu, je nutné
poukázať na situáciu na Okresnom súde Žilina, ktorý je personálne poddimenzovaný,
čo skonštatovala aj verejná ochrankyňa práv. Tunajší súd vykonáva agendu ako v sídle
Krajského súdu, zároveň vykonáva agendu týkajúcu sa 3 okresov – Žilina, Kysucké Nové
Mesto a Bytča a vzhľadom na počet sudcov (+/- 32) a vzhľadom na ročný nápad vecí
(cca 50.000) vyplýva, nie sú dané podmienky sudcom na konanie bez prieťahov.“
7. K vyjadreniu okresného súdu sťažovateľky zaujali stanovisko v podaní doručenom
ústavnému súdu 10. augusta 2016, v ktorom okrem iného uviedli:
„Považujeme za potrebné spísať vyjadrenie k vyjadreniu odporcu a uvádzame, že
dôvody v ňom uvedené nepostačujú na ospravedlnenie nečinnosti odporcu.
Podľa stanoviska zákonného sudcu zo dňa 16. 6. 2016 je zrejmé, že prieťahy v tomto
konaní odôvodňuje i tou skutočnosťou, že komplikácie boli spôsobené navrhovateľmi,
pretože dvaja z navrhovateľov v priebehu konania zomreli a navyše na strane odporcu
vznikol ďalší účastník konania. Namietame toto konštatovanie žalovaného z toho dôvodu,
že i keď došlo ku smrti dvoch účastníkov konania na strane navrhovateľov, túto skutočnosť
sme nemohli žiadnym spôsobom ovplyvniť, pričom poukazujeme na obsah našich sťažností
zo dňa 25. 8. 2015 a zo dňa 3. 3. 2016 a chronológiu postupu súdu do dňa smrti týchto
navrhovateľov.
Do dnešného dňa taktiež na strane odporcov je stále pôvodný odporca a tvrdenie,
že na strane odporcu vznikol ďalší účastník konania, nemá oporu v obsahu spisu
č. k. 2C 43/2008.
Pokiaľ odporca na otázku ÚS SR uviedol, či boli spôsobené prieťahy aj nami
sťažovateľkami, že sme svojim postupom spôsobili prieťahy v konaní aj keď to nebolo našim
úmyslom s poukazom na tú skutočnosť, že na strane navrhovateľov v priebehu konania
zomreli dvaja ľudia a zmenili sme petit návrhu, máme za to, že toto tvrdenie nie je
objektívne. Žiadnym spôsobom sme nemohli predĺžiť život dvoch navrhovateľov, ktorí
v priebehu konania zomreli, nebolo to v našej moci. Pokiaľ ide o zmenu petitu žalobného
návrhu, tento sme zmenili z toho dôvodu, že v predmetnej veci boli namietané závery
uvedené v znaleckom posudku , ktorý sme dali vypracovať pred podaním
žaloby. Následne súd ustanovil znalca , ktorý vyčíslil výšku
bezdôvodného obohatenia inou sumou ako bolo vyčíslené v znaleckom posudku
, preto sme sa rozhodli, že v rámci urýchlenia súdneho konania zmeníme petit
žalobného návrhu podľa záveru uvedeného v znaleckom posudku súdom ustanoveného
znalca .
Z vyjadrenia zákonného sudcu je zrejmé, že jeho senát má bežný nápad veci
do jedného roka 300 až 500 sporov, ktoré sa adekvátne nedajú zvládnuť v určených
lehotách, pričom s poukazom na toto tvrdenie uznáva, že došlo k prieťahom v konaní v tejto
veci. Nemôžeme súhlasiť však s námietkou odporcu, že k predlžovaniu konania došlo
aj rozhodovaním na základe našich návrhov na oslobodenie od zaplatenia súdnych
poplatkov. Týmito našimi návrhmi sme využili iba zákonné právo, ktoré nám umožňovala
platná právna úprava, pričom poukazujeme na tú skutočnosť, že nám bolo priznané
čiastočné oslobodenie od zaplatenia súdnych poplatkov.
Z obsahu vyjadrenia je taktiež zrejmé, že sa nám zákonný sudca ospravedlňuje,
že k takémuto stavu došlo. Toto ospravedlnenie prijímame, avšak naďalej trváme na našich
návrhoch na rozhodnutie Vášho súdu uvedených v obsahu našich sťažnosti zo dňa
25. 8. 2015 a zo dňa 3. 3. 2016.“
8. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože
po oboznámení sa s ich stanoviskami, ako aj s obsahom súvisiaceho spisu dospel k názoru,
že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
9. Ústavný súd preskúmal chronológiu procesných úkonov vykonaných vo veci
spracovanú v rámci konania o sťažnosti vedeného na ústavnom súde pod sp. zn.
III. ÚS 577/2015, ako aj vyjadrenia účastníkov konania a dospel k týmto pre posúdenie
sťažností relevantným zisteniam:
10. Žaloba o vydanie bezdôvodného obohatenia bola na okresnom súde podaná
20. februára 2008.
11. Uznesením z 5. marca 2008 vyzval okresný súd odporcu na predloženie
vyjadrenia k podanému návrhu. Odporca žiadal 28. augusta 2008 okresný súd o zaslanie
príloh návrhu. Následne 23. marca 2009 uskutočnil okresný súd vo veci pojednávanie.
12. Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský súd“) na základe opravného prostriedku
žalobcov zrušil uznesenie okresného súdu z 18. januára 2011 o priznaní čiastočného
oslobodenia žalobcov od súdnych poplatkov a vrátil vec okresnému súdu na nové konanie
a rozhodnutie.
13. Na základe výzvy okresného súdu z 22. februára 2012 žalobcovia predložili
12. marca 2012 okresnému súdu relevantné podklady. Okresný súd reagoval až
18. decembra 2014, keď adresoval výzvu právneho nástupcu nebohého žalobcu v druhom
rade (či vstupuje ako dedič do konania). Tento reagoval na výzvu okresného súdu
29. decembra 2014 (osvedčenie o dedičstve nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť
27. mája 2012). Okresný súd následne uznesením z 27. mája 2015 rozhodol o poplatkovej
povinnosti navrhovateľov.
14. Okresnému súdu bol 10. februára 2016 krajským súdom vrátený spisový materiál
a vo februári 2016 doručoval okresný súd účastníkom konania rozhodnutie krajského súdu.
Následne okresný súd 7. júla 2016 vyzval žalobcu v druhom rade, resp. jeho právnu
zástupkyňu na vyjadrenie, či sa stotožňuje s návrhom na zmenu pôvodnej žaloby.
V čase, keď ústavný súd rozhodoval o sťažnostiach, nebolo napadnuté konanie
právoplatne skončené.
II.
15. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
16. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.
17. Sťažovateľky sa sťažnosťou domáhajú vyslovenia porušenia svojho základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov, a súčasne sa domáhajú aj vyslovenia porušenia
svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo na to, aby jeho
záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým
a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o ich občianskych právach alebo
záväzkoch.
18. Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza zo svojej
ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba
domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde
sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty
dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným
spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím
súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).
19. Základnou povinnosťou súdu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom
konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastníci konania
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
20. Pokiaľ ústavný súd v ďalšom texte poukazuje na Občiansky súdny poriadok,
ide o znenie platné do 1. júla 2016.
21. Povinnosť súdu vyplývajúca z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len
,,OSP“) súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak,
aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorej
len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola
čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
22. Sudca je podľa § 117 ods. 1 druhej vety OSP povinný robiť vhodné opatrenia,
aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.
Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa
pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov, a z § 119 ods. 4 OSP, ak súd zistí,
že existuje dôležitý dôvod na odročenie pojednávania, bez zbytočného odkladu informuje
tých, ktorí boli predvolaní alebo upovedomení. Súd spravidla uvedie deň, kedy sa bude
konať nové pojednávanie, a dôvod na odročenie sa uvedie v zápisnici alebo poznamená
v spise.
23. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní mohlo dôjsť k zbytočným
prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd
v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03)
zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd
rozhoduje, správanie účastníka súdneho konania a postup samotného súdu. Za súčasť
prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.
24. Predmetom konania v posudzovanej veci je rozhodovanie o uplatnenom nároku
na vydanie bezdôvodného obohatenia z titulu podielového spoluvlastníctva nehnuteľnosti
vo vlastníctve sťažovateliek, ostatných žalobcov a tiež odporcu, ktorý využíva pre svoje
podnikateľské účely aj podiely žalobcov. Ústavný súd je toho názoru, že predmetné konanie
sa síce vyznačuje určitým stupňom skutkovej zložitosti veci, ktorá je daná predovšetkým
potrebou vykonania znaleckého dokazovania, avšak touto skutočnosťou nemožno
ospravedlniť, že predmetné konanie nebolo právoplatne skončené ani po 8,5 roku.
25. Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či v napadnutom konaní
došlo k zbytočným prieťahom, bolo správanie sťažovateliek ako účastníčok súdneho
konania v procesnom postavení žalobkýň. Ústavný súd nezistil také skutočnosti, ktoré by
v súvislosti s prieťahmi v konaní bolo potrebné pripísať na ťarchu sťažovateliek.
Ústavný súd konštatuje, že v prípade sťažovateľky došlo
k procesnoprávnemu nástupníctvu (sukcesii), teda k zmene doterajšieho účastníka konania
pôvodnej žalobkyne , a to na základe univerzálnej sukcesie (dedenie).
Keďže univerzálna sukcesia automaticky vyvoláva procesnoprávne nástupníctvo, okresný
súd nemusel uznesením túto zmenu pripustiť. Uvedená skutočnosť má podľa názoru
ústavného súdu zásadný význam na vymedzenie obdobia, ktoré podlieha posúdeniu
namietanej protiústavnosti konania okresného súdu, pretože v uvedenom prípade v dôsledku
zmeny účastníka konania nedošlo k vzniku nového procesnoprávneho vzťahu, ako to je
pri zámene účastníka, ale k procesnoprávnemu nástupníctvu do už existujúceho
procesnoprávneho vzťahu.
S prihliadnutím na tento záver ústavný súd nemá pochybnosť o tom, že sťažovateľka
môže relevantne namietať porušenie svojho základného práva podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru aj pre štádium konania, ktoré
predchádzalo zmene účastníka konania v súvislosti s procesným nástupníctvom v rámci
dedičského konania (m. m. I. ÚS 52/2001, IV. ÚS 16/05).
26. Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo
k porušeniu základného práva sťažovateliek zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a ich práva
zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol postup konajúceho súdu.
27. Ústavný súd po preskúmaní postupu konajúceho súdu v posudzovanom konaní
dospel k záveru, že závažnými nedostatkami, ktoré narušili plynulosť konania, boli obdobia
nečinnosti, v ktorých okresný súd nekonal bez toho, aby mu v tom bránila zákonná
prekážka, a tiež neefektívny postup okresného súdu, ktorý zbytočne narušil sústredený
priebeh konania smerom k odstráneniu právnej neistoty.
28. Ústavný súd v priebehu napadnutého konania zistil dve obdobia dlhodobej
nečinnosti okresného súdu, počas ktorých nekonal bez toho, že by mu v konaní zabraňovala
zákonná prekážka. Ide o obdobie od 5. marca 2008, keď súd odporcu vyzval vyjadriť sa
k podanému návrhu, do 23. marca 2009, keď bolo vo veci vykonané hlavné pojednávanie,
a v druhom prípade ide o obdobie od 27. mája 2012, keď nadobudlo právoplatnosť
a vykonateľnosť osvedčenie o dedičstve opodstatňujúce potenciálnu sukcesiu právneho
nástupcu jedného zo žalobcov, až do 18. decembra 2014, keď okresný súd vyzval tohto
právneho nástupcu na vyjadrenie, či vstupuje do konania.
29. V priebehu napadnutého konania ústavný súd zistil aj dve obdobia
krátkodobej nečinnosti, a to od 29. decembra 2014 do 27. mája 2015 a v druhom prípade
od februára 2016 do 7. júla 2016.
30. Okrem období neodôvodnenej nečinnosti okresného súdu nebol jeho postup
v konaní ani dostatočne efektívny a sústredený, napr. v súvislosti s tým, keď krajský súd
zrušil uznesenie okresného súdu o čiastočnom oslobodení žalobcov od súdnych poplatkov
a vrátil vec na ďalšie konanie okresnému súdu.
31. K obrane okresného súdu poukazujúcej na nedostatočné personálne obsadenie
súdu a s tým súvisiacu jeho neprimeranú zaťaženosť, predstavujúcu podľa okresného súdu
objektívne okolnosti majúce negatívny dopad na plynulosť konania vo veci sťažovateliek,
ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej v súlade s medzinárodným
štandardom uplatňovania dohovoru platí, že personálne problémy justičného systému
nezbavujú štát zodpovednosti za zbytočné prieťahy v súdnom konaní (III. ÚS 17/02).
Námietka personálnych komplikácií nemá povahu okolnosti, ktorá by vylučovala alebo
znižovala zodpovednosť súdu za rozhodnutie vo veci občana, ktorý sa naň obrátil.
32. Ústavný súd poukazuje na to, že pri výklade základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy si osvojil judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo
na prejednanie veci v primeranej lehote, z tohto dôvodu v obsahu týchto práv nemožno
vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, III. ÚS 109/07).
33. Na základe uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru, že základné
právo sťažovateliek na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
ústavy a právo na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
porušené boli (bod 1 výroku nálezu).
34. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou,
ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.
35. Vychádzajúc z toho, že ústavný súd konštatoval porušenie základného práva
sťažovateliek zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a ich práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru,
ako aj zo skutočnosti, že posudzované konanie nebolo v čase rozhodovania ústavného súdu
právoplatne skončené, bolo potrebné prikázať okresnému súdu v konaní vedenom
pod sp. zn. 2 C 43/2008 konať bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku nálezu).
36. Vo vzťahu k námietke porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného
čl. 46 ods. 1 ústavy ústavný súd konštatuje, že nedostatky v postupe okresného súdu, ktoré
boli kvalifikované ako zbytočné prieťahy v konaní, nedosahujú takú intenzitu, že by ich
bolo možné vyhodnotiť ako odmietnutie spravodlivosti sťažovateľkám v zmysle čl. 46
ods. 1 ústavy.
37. Z uvedeného dôvodu tejto časti sťažnosti sťažovateliek ústavný súd nevyhovel
(bod 5 výroku nálezu).
III.
38. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd svojím rozhodnutím, ktorým
vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 citovaného článku ústavy boli
porušené, primerané finančné zadosťučinenie.
39. Žiadosť o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia odôvodnili
sťažovateľky neprimeranou dĺžkou posudzovaného konania postihnutého nečinnosťou
a neefektívnym postupom. Na základe uvedeného uplatnili sťažovateľky finančné
zadosťučinenie každá v sume 10 000 €.
40. Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal
zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý
spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom
na konkrétne okolnosti prípadu.
41. Vzhľadom na doterajšiu dĺžku posudzovaného konania, ako aj na neodôvodnenú
nečinnosť súdu v celkovom trvaní viac ako štyroch rokov, berúc do úvahy správanie
sťažovateliek a všetky okolnosti daného prípadu, považoval ústavný súd za primerané
priznať sťažovateľkám finančné zadosťučinenie každej v sume 1 000 €, tak ako to je
uvedené v bode 3 výroku nálezu.
42. Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateliek, ktoré im
vznikli v dôsledku ich právneho zastúpenia v konaní vedenom ústavným súdom
Advokátskou kanceláriou JUDr. Mária Badová, s. r. o. Podľa § 36 ods. 2 zákona
o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania
uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému
účastníkovi konania jeho trovy.
43. Sťažovateľky si uplatnili trovy konania v celkovej sume 1 045,32 €.
44. Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania pri 2 úkonoch vykonaných
v roku 2015 vychádzal z priemernej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky
za I. polrok 2014, ktorá bola 839 €, a pri 3 úkonoch vykonaných v roku 2016 z priemernej
mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2015, ktorá bola 858 €.
45. Úhradu priznal za 2 úkony právnej služby vykonané v roku 2015 (prevzatie
a príprava zastúpenia, podanie sťažnosti) a za 3 úkony právnej služby vykonané v roku
2016 (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie sťažností, stanovisko k vyjadreniu okresného
súdu) v súlade s § 1 ods. 3, § 9, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).
Výšku základnej sadzby tarifnej odmeny u tretieho úkonu právnej služby vykonaného
v roku 2016 bolo potrebné v súlade s § 13 ods. 2 vyhlášky znížiť o 50 %, lebo ide
o spoločný úkon pri zastupovaní „dvoch alebo viacerých osôb“.
Úhrada za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2015, za dva úkony vykonané
v roku 2016 a tretí úkon vykonaný spoločne za obe sťažovateľky spolu s režijným paušálom
(2 x 8,39 € a 3 x 8,58 €) predstavuje sumu 751,18 €.
Keďže právna zástupkyňa je platcom dane z pridanej hodnoty [ďalej len „DPH“
(na základe predloženej fotokópie osvedčenia o registrácii pre DPH)], uvedená suma bola
zvýšená o DPH vo výške 20 % podľa § 18 ods. 3 vyhlášky a podľa zákona č. 222/2004 Z. z.
o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov.
Trovy právneho zastúpenia vrátane započítania DPH a režijného paušálu boli
priznané v celkovej sume 901,42 €.
46. Ústavný súd vo zvyšnej časti návrhu týkajúceho sa trov konania nevyhovel.
47. Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet
Advokátskej kancelárie JUDr. Mária Badová, s. r. o., Vajanského 1/2765, Žilina.
48. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku
tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. septembra 2016