Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 577/2015
PDF · 159.68 KB
No categories available
III. ÚS 577/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky Jany Baricovej
a zo sudcov Sergeja Kohuta a Rudolfa Tkáčika na neverejnom zasadnutí 13. septembra
2016 o sťažnosti , ,
zastúpenej JUDr. Máriou Badovou, advokátska kancelária, Vajanského 1/2765, Žilina,
vo veci namietaného porušenia jej základných práv na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
a na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina
v konaní vedenom pod sp. zn. 2 C 43/2008 takto
rozhodol:
1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 2 C 43/2008 p o r u š e n é b o l i .
2. Okresnému súdu Žilina p r i k a z u j e v konaní vedenom pod sp. zn. 2 C 43/2008 konať
bez zbytočných prieťahov.
3. Márii Drahnovej p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie v sume 3 000 €
(slovom tritisíc eur), ktoré j e Okresný súd Žilina p o v i n n ý jej uhradiť do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
4. Okresný súd Žilina j e p o v i n n ý uhradiť trovy konania v sume
355,73 € (slovom tristopäťdesiatpäť eur a sedemdesiattri centov) na účet jej právneho
zástupcu JUDr. Márie Badovej, advokátska kancelária, Vajanského 1/2765, Žilina, do
dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
5. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
č. k. III. ÚS 577/2015-17 z 18. novembra 2015 prijal na ďalšie konanie sťažnosť
, (ďalej len „sťažovateľka“),
vo veci namietaného porušenia jej základných práv na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 2 C 43/2008.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka je účastníčkou konania
vo veci návrhu na vydanie bezdôvodného obohatenia, kde sťažovateľka spolu s ostatnými
navrhovateľmi podala okresnému súdu návrh 20. februára 2008.
Uvádzajúc chronologický prehľad úkonov predmetného konania sťažovateľka
dôvodí, že postupom okresného súdu dochádza k zbytočným prieťahom v konaní, v čom
vidí sťažovateľka porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Sťažovateľka v rámci svojej argumentácie špecificky poukazuje na skutočnosť, že
od podania návrhu okresnému súdu do dňa uplatnenia sťažnosti adresovanej ústavnému
súdu uplynulo takmer sedem rokov a šesť mesiacov bez právoplatného ukončenia jej veci.
Sťažovateľka na základe uvedenej argumentácie navrhuje, aby ústavný súd nálezom
vyslovil porušenie jej základných práv na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
a na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 C 43/2008, priznal jej náhradu trov
právneho zastúpenia a tiež primerané finančné zadosťučinenie v sume 10 000 €.
Na základe výzvy ústavného súdu sa k sťažnosti 18. januára 2016 vyjadril okresný
súd prostredníctvom svojej podpredsedníčky. K vyjadreniu bol pripojený podrobný
chronologický prehľad procesných úkonov konania a tiež súhlas s upustením od ústneho
pojednávania vo veci sťažnosti sťažovateľky. Podpredsedníčka okresného súdu
argumentovala, že okresný súd vo veci priebežne konal, no napriek tomu sa mu nepodarilo
zabrániť prieťahom v konaní, ktoré podľa jej vyjadrenia zapríčinilo neprimerané zaťaženie
okresného súdu nadmernou agendou prevyšujúcou personálne kapacity okresného súdu, čo
podpredsedníčka okresného súdu pri posúdení výšky primeraného finančného
zadosťučinenia pre sťažovateľku žiadala zohľadniť.
Možnosť reagovať na stanovisko okresného súdu právna zástupkyňa sťažovateľky
nevyužila, pričom už v samotnej sťažnosti doručenej ústavnému súdu prezentovala súhlas
sťažovateľky s upustením od ústneho pojednávania v jej veci.
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože
po oboznámení sa s ich stanoviskami, ako aj s obsahom súvisiaceho spisu dospel k názoru,
že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
Ústavný súd preskúmal na vec sa vzťahujúci súdny spis okresného súdu, ako aj
vyjadrenia účastníkov konania a dospel k týmto pre posúdenie sťažnosti relevantným
zisteniam:
Sťažovateľka a navrhovatelia v prvom, druhom a štvrtom rade podali okresnému
súdu 20. februára 2008 návrh na vydanie bezdôvodného obohatenia.
Uznesením z 5. marca 2008 vyzval okresný súd odporcu na predloženie vyjadrenia
k podanému návrhu. Odporca žiadal 28. augusta 2008 okresný súd o zaslanie príloh návrhu.
Následne 23. marca 2009 uskutočnil okresný súd vo veci pojednávanie.
Nadriadený súd na základe opravného prostriedku navrhovateľov zrušil uznesenie
okresného súdu z 18. januára 2011 o priznaní čiastočného oslobodenia navrhovateľov
od súdnych poplatkov a vrátil vec okresnému súdu na nové konanie a rozhodnutie.
Na základe výzvy okresného súdu z 22. februára 2012 navrhovatelia predložili
12. marca 2012 okresnému súdu relevantné podklady. Okresný súd reagoval až
18. decembra 2014, keď adresoval výzvu právneho nástupcu nebohého navrhovateľa
v druhom rade (či vstupuje ako dedič do konania). Tento reagoval na výzvu okresného súdu
29. decembra 2014 (osvedčenie o dedičstve nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť
27. mája 2012). Okresný súd následne uznesením z 27. mája 2015 rozhodol o poplatkovej
povinnosti navrhovateľov.
Okresnému súdu bol 10. februára 2016 nadriadeným súdom vrátený spisový materiál,
pričom vo februári 2016 doručoval okresný súd účastníkom konania rozhodnutie
nadriadeného súdu. Následne okresný súd 7. júla 2016 vyzval navrhovateľa v druhom rade
na vyjadrenie, či sa stotožňuje s návrhom na zmenu pôvodného návrhu.
V čase rozhodovania ústavného súdu o sťažnosti sťažovateľky konanie ukončené
nebolo.
II.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy každý má právo, aby sa jeho vec
verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.
Otázku existencie zbytočných prieťahov v konaní a porušenia základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) ústavný súd skúma
vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu, a preto aj v prípade sťažovateľky preskúmal
z hľadiska charakteru prejednávanej veci jej skutkovú a právnu zložitosť (1), ďalej
správanie sťažovateľky v priebehu konania (2) a napokon aj postup konajúceho súdu (3).
1. Predmetom konania v posudzovanej veci je rozhodovanie o uplatnenom nároku
na vydanie bezdôvodného obohatenia z titulu podielového spoluvlastníctva
nehnuteľnosti vo vlastníctve sťažovateľky, ostatných navrhovateľov a tiež
odporcu, ktorý využíva pre svoje podnikateľské účely aj podiely navrhovateľov.
Ústavný súd je toho názoru, že sa predmetné konanie síce vyznačuje určitým
stupňom skutkovej zložitosti veci, ktorá je daná predovšetkým potrebou
vykonania znaleckého dokazovania, avšak táto okolnosť nijako neznižuje
zodpovednosť konajúceho súdu za zistené nedostatky v postupe konania (pozri
bod 3) pričítateľné výlučne na vrub okresnému súdu.
2. V rámci posúdenia druhého kritéria používaného pre hodnotenie prípadných
zbytočných prieťahov v súdnom konaní ústavný súd nezistil žiadne okolnosti, ktoré by
signalizujúce nedostatočnú aktivitu zo strany sťažovateľky ako účastníčky konania.
3. Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo
k porušeniu základného práva sťažovateľky zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a jej práva
zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol postup konajúceho súdu.
Ústavný súd po preskúmaní postupu konajúceho súdu v posudzovanom konaní
dospel k záveru, že závažnými nedostatkami, ktoré narušili plynulosť konania, boli obdobia
nečinnosti (v celkovom rozsahu štyroch rokov a dvoch mesiacov), v ktorých okresný
nekonal bez toho, aby mu v tom bránila zákonná prekážka, a tiež neefektívny postup
okresného súdu, ktorý zbytočne narušil sústredený priebeh konania smerom k odstráneniu
právnej neistoty.
Už v prvotnej fáze konania ústavný súd zaznamenal obdobie nečinnosti okresného
súdu kvantifikovateľné dobou necelého roka, keď súd nekonal bez toho, aby bolo možné
ospravedlniť jeho pasivitu objektívnymi dôvodmi. Ide o obdobie od 5. marca 2008, keď súd
odporcu vyzval vyjadriť sa k podanému návrhu, do 23. marca 2009, keď bolo vo veci
vykonané hlavné pojednávanie.
Obdobie ničím neospravedlnenej extrémnej nečinnosti okresného súdu v trvaní
zhruba 2 rokov a 6 mesiacov nasledovalo v etape konania počnúc 27. májom 2012, keď
nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť osvedčenie o dedičstve opodstatňujúce
potenciálnu sukcesiu právneho nástupcu jedného z navrhovateľov, až do 18. decembra
2014, keď okresný súd vyzval tohto právneho nástupcu na vyjadrenie, či vstupuje
do konania.
Bezprostredne na to ostal okresný súd opätovne pasívny po dobu zhruba štyroch
mesiacov, a to od 29. decembra 2014, keď právny nástupca reagovala na predmetnú výzvu,
do 27. mája 2015, keď okresný súd rozhodol o poplatkovej povinnosti navrhovateľov.
Napokon bolo ústavným súdom zistené ešte jedno obdobie krátkodobej nečinnosti
okresného súdu v rozsahu zhruba štyroch mesiacov, od februára 2016, keď okresný súd
doručoval rozhodnutie nadriadeného súdu účastníkom konania, do 7. júla 2016, keď bola
navrhovateľovi v druhom rade adresovaná výzva na vyjadrenie (či sa stotožňuje s návrhom
na zmenu pôvodného návrhu).
Okrem uvedených období neodôvodnenej nečinnosti okresného súdu zaznamenal
ústavný súd aj ďalšie nedostatky v plynulosti postupu okresného súdu, konkrétne jeho
nesústredenú a neefektívnu činnosť, keď bolo zo strany nadriadeného súdu zrušené jeho
uznesenie o čiastočnom oslobodení navrhovateľov od súdnych poplatkov s vrátením veci
na nové prejednanie a rozhodnutie.
K obrane okresného súdu o nedostatočnom personálnom obsadení súdu a s tým
súvisiacou jeho neprimeranou zaťaženosťou, predstavujúcou podľa okresného
súdu objektívne okolnosti majúce negatívny dopad na plynulosť konania vo veci
sťažovateľky, ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej v súlade
s medzinárodným štandardom uplatňovania dohovoru platí, že personálne problémy
justičného systému nezbavujú štát zodpovednosti za zbytočné prieťahy v súdnom konaní
(III. ÚS 17/02). Námietka personálnych komplikácií nemá povahu okolnosti, ktorá by
vylučovala alebo znižovala zodpovednosť súdu za rozhodnutie vo veci občana, ktorý sa naň
obrátil.
Ústavný súd konštatuje, že rozhodujúcim faktorom, ktorý mal negatívny dopad
na súvislý priebeh posudzovaného konania, bol postup okresného súdu a zbytočné prieťahy,
ktorých sa dopustil jednak v dôsledku zistených období nečinnosti, ale aj v dôsledku svojho
neefektívneho a nesústredeného postupu.
Z petitu podanej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka žiadala ústavný súd aj
o vyslovenie porušenia práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6
ods. 1 dohovoru v predmetnom konaní pred okresným súdom.
Ústavný súd si už pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu
pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci
v primeranej lehote, z tohto dôvodu v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť
(napr. II. ÚS 55/98, III. ÚS 109/07).
Ústavný súd tak dospel k záveru, že základné právo sťažovateľky na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie jej
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru porušené boli (bod 1 výroku
nálezu).
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou,
ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.
Vychádzajúc z toho, že ústavný súd konštatoval porušenie základného práva
sťažovateľky zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a jej práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru,
ako aj zo skutočnosti, že posudzované konanie nebolo v čase rozhodovania ústavného súdu
ukončené, bolo potrebné prikázať okresnému súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 C
43/2008 konať bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku nálezu).
Vo vzťahu k námietke porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného
čl. 46 ods. 1 ústavy ústavný súd konštatuje, že nedostatky v postupe okresného súdu, ktoré
boli kvalifikované ako zbytočné prieťahy v konaní, nevykazujú tak extrémnu pasivitu
konajúceho súdu, že by ju bolo možné považovať de facto za odmietnutie spravodlivosti
pre sťažovateľku, teda za zásah do jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
Z uvedeného dôvodu tejto časti sťažnosti sťažovateľky ústavný súd nevyhovel (bod
5 výroku nálezu).
III.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 citovaného článku ústavy boli
porušené, primerané finančné zadosťučinenie.
Žiadosť o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia odôvodnila
sťažovateľka neprimeranou dĺžkou posudzovaného konania spôsobenou obdobiami
nečinnosti okresného súdu. Vychádzajúc z týchto skutočností považovala sťažovateľka
za primeranú výšku finančného zadosťučinenia sumu 10 000 €.
Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad
spravodlivosti aplikovaných Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé
finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne
okolnosti prípadu.
Vzhľadom na doterajšiu dĺžku posudzovaného konania, ako aj na neodôvodnenú
nečinnosť súdu v celkovom trvaní viac ako štyroch rokov, berúc do úvahy správanie
sťažovateľky a všetky okolnosti daného prípadu, považoval ústavný súd za primerané
priznať sťažovateľke finančné zadosťučinenie v sume 3 000 €, tak ako to je uvedené
v bode 3 výroku nálezu.
Sťažovateľka prostredníctvom svojho právneho zástupcu žiadala priznať náhradu
trov konania pred ústavným súdom, ktorú vyčíslila sumou 355,73 €.
Pri určení výšky náhrady trov bolo treba vychádzať z priemernej mesačnej mzdy
zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok roku 2014, ktorá
predstavovala sumu 839 €.
Úhradu priznal ústavný súd za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2015
(prevzatie a príprava zastúpenia a tiež podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 9, § 11
ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb
v znení neskorších predpisov. Vychádzajúc z toho za jeden úkon právnej služby vykonaný
v roku 2015 patrí odmena v sume 139,83, k tomu tiež režijný paušál v sume 8,39 €. Ústavný
súd priznal sťažovateľke, ktorá je platcom DPH, náhradu trov konania za dva úkony
právnych služieb vykonaných v roku 2015. Za tieto dva úkony právnej služby predstavuje
celková priznaná odmena vrátane režijného paušálu sumu 355,73 €.
Ústavný súd tak priznal sťažovateľke náhradu trov konania v celkovej ňou
požadovanej výške 355,73 € (bod 4 výroku nálezu).
Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet
právnej zástupkyne sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 263 ods. 1
Civilného sporového poriadku).
Vzhľadom na znenie čl. 133 ústavy toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom
jeho doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. septembra 2016