Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 615/2016
PDF · 237.6 KB
No categories available
III. ÚS 615/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. septembra
2016 predbežne prerokoval sťažnosť
, zastúpeného
advokátom JUDr. Milanom Kuzmom, advokátska kancelária, Floriánska 16, Košice, vo veci
namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 a 3 Listiny základných práv a slobôd a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Špecializovaného trestného súdu sp. zn. BB-4 Nt 1/2016
z 25. apríla 2016 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 2 Tost 16/2016 z 31. mája 2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. júla 2016
doručená sťažnosť
v (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom
JUDr. Milanom Kuzmom, advokátska kancelária, Floriánska 16, Košice, vo veci
namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 a 3 Listiny základných práv
a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením
Špecializovaného trestného súdu sp. zn. BB-4 Nt 1/2016 z 25. apríla 2016 a uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Tost 16/2016
z 31. mája 2016
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ podal Špecializovanému
trestnému súdu návrh na povolenie obnovy konania v právoplatne skončenej trestnej veci
vedenej na Špecializovanom trestnom súde pod sp. zn. PK-2 Tš/8/2005. Špecializovaný
trestný súd sťažovateľovmu návrhu nevyhovel a uznesením sp. zn. BB-4 Nt 1/2016
z 25. apríla 2016 ho podľa § 399 ods. 2 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení
neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) zamietol. O sťažnosti sťažovateľa
podanej proti uvedenému rozhodnutiu Špecializovaného trestného súdu rozhodol najvyšší
súd uznesením sp. zn. 2 Tost 16/2016 z 31. mája 2016, ktorým ju podľa § 193 ods. 1
písm. c) Trestného poriadku zamietol.
V sťažnosti prezentoval sťažovateľ okrem iného túto argumentáciu:
«Pri posudzovaní sťažovateľovho prípadu sa jednak prvostupňový ale aj
druhostupňový súd obmedzili na citovanie zákonných ustanovení, avšak odôvodneniu
rozhodnutia sa venovali iba minimálne, čím tieto rozhodnutia nespĺňajú zákonom
požadované náležitosti pre odôvodnenie rozhodnutia.
Podstatou obnovy konania je previerka dôkazov vykonaných v pôvodnom konaní
vo vzťahu k dôkazom súdu skôr neznámym a zistenie dôvodnosti pôvodného rozhodnutia.
Súd sa žiadnym spôsobom nevenoval otázke existencie nových svedkov. Súd
pri svojom rozhodovaní mi ani nedovolil takýchto svedkov označiť.
Máme za to, že obnova konania v právnom štáte mala byť umožnená. Je úplne
nelogické aby sťažovateľ ako muž, otec fungujúcej rodiny so 4 maloletými deťmi opúšťal
územie SR úplne bezdôvodne, resp. z dôvodu skrývania sa pred trestným stíhaním.
Opätovne dávame súdu do pozornosti, že v predmetnej trestnej veci ktorej obnovy sme sa
domáhali v momente sťažovateľovho odchodu zo Slovenska nebolo začaté ešte ani trestné
stíhanie, a už vôbec nebolo vznesené obvinenie.
Žiaden z orgánov činných v trestnom konaní neskúmal, resp. nemal záujem skúmať
dôvody prečo opustil Slovensko a všetci za tým videli len útek. Áno, svojím spôsobom
o útek išlo, ale nie z dôvodu krachu nebankových spoločností v ktorých vystupoval. Bol
donútený opustiť Slovensko z dôvodu obavy o svoj život, o život svojej rodiny.
V jeho nehnuteľnosti v obci došlo k explózii nástražného systému.
Najmladšiu dcéru sa niekto v danom čase pokúsil 2x uniesť. Takéto čiastkové skutočnosti
spôsobili obavu o jeho život, o život najbližších, rodiny. Preto sa rozhodol opustiť
Slovensko, aby sa najbližším nič nestalo, nakoľko bol zjavne osobou prekážajúcou niekomu,
kto mal záujem ho v tom lepšom prípade iba zastrašiť, v tom horšom prípade odstrániť
z tohto sveta a v tom najhoršom prípade ublížiť jeho rodine.
Celú kauzu končiacu odsúdením a následným minuloročným zadržaním považujeme
za premedializovanú. Mediálny tlak a tlak spoločnosti z kauzy spravili inkvizičný proces,
proces „honu na bosorku“. Je nepochybné, že v nebankových spoločnostiach mali peniaze
nielen obyvatelia Slovenska ale aj iné vplyvné, či menej vplyvné osobnosti, politici a pod.
Tento proces bol procesom aj politickým. Zaangažovanosť pána
a jeho CD je minimálne pozoruhodnou.
Máme za to, že toto všetko sú skutočnosti a nové dôkazy, ktoré napĺňajú znenie
zákona pre povolenie obnovy konania a minimálne malo byť sťažovateľovi umožnené sa
v novom konaní vyjadriť ku dôkazom a skutočnostiam, ktoré viedli k jeho odsúdeniu.
Ďalším dôvodom pre povolenie obnovy konania bolo poskytnutie záruky srbským
justičným orgánom. Nesúhlasíme s tvrdením, že súd nebol oprávnený skúmať túto
podmienku obnovy konania. Na medzinárodnom poli je neprípustné a diplomaticky
neakceptovateľné zavádzať svojho zmluvného partnera. Inak ako zavedenie srbskej strany
zo strany Slovenska sa udalosti tohto prípadu opísať nedajú. Ministerstvo spravodlivosti SR
sa jednoznačne zaviazalo k obnoveniu procesu.»
Sťažovateľ podrobne citujúc judikatúru ústavného súdu týkajúcu sa predovšetkým
otázky kvality odôvodnenia súdnych rozhodnutí v nadväznosti na to namieta neústavnosť,
nezákonnosť a neodôvodnenosť oboch rozhodnutí, a to Špecializovaného trestného súdu,
ako aj najvyššieho súdu.
Sťažovateľ dôvodí, že bolo jeho snahou dosiahnuť povolenie obnovy konania
z dôvodu, že „v pôvodnom konaní sa nie svojou vinou nemohol k dôkazom a tvrdeniam
vyjadriť“, a dodáva, že v návrhu na povolenie obnovy konania uviedol tzv. nové skutočnosti
o útokoch na jeho osobu a rodinu, ktoré podľa jeho názoru „nemôže súd vierohodne
vyhodnotiť bez toho aby došlo k povoleniu obnovy konania“.
Sťažovateľ na základe prezentovanej argumentácie ústavný súd žiada, aby v jeho
veci rozhodol nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jeho základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 a 3 listiny a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označenými uzneseniami Špecializovaného trestného
súdu a najvyššieho súdu, označené uznesenie najvyššieho súdu zrušil a vrátil mu vec na
nové konanie a priznal mu tiež finančné zadosťučinenie vo výške 3 000 €, ako aj trovy
právneho zastúpenia.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom konania pred ústavným súdom je namietané porušenie základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 a 3 listiny a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označenými uzneseniami Špecializovaného
trestného súdu a najvyššieho súdu, ktorými konajúce súdy nevyhoveli návrhu sťažovateľa
na povolenie obnovy konania.
K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a čl. 36 ods. 1 a 3 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením
Špecializovaného trestného súdu sp. zn. BB-4 Nt 1/2016 z 25. apríla 2016
Systém ochrany základných práv a slobôd zaručených ústavou a ľudských práv
a základných slobôd vyplývajúcich zo záväznej medzinárodnej zmluvy je založený
na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní
ochrany základným právam a slobodám, resp. ľudským právam a základným slobodám
vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 127 ods. 1 a čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak,
že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj
za dodržiavanie základných práv a slobôd, resp. ľudských práv a základných slobôd (čl. 144
ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy). Všeobecné súdy sú tak ústavou povolané chrániť nielen
zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až
vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (II. ÚS 13/01).
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd vo vzťahu k námietkam týkajúcim sa
označeného uznesenia Špecializovaného trestného súdu konštatuje existenciu procesnej
prekážky brániacej prerokovaniu tejto časti sťažnosti, ktorou je nedostatok právomoci
ústavného súdu.
Trestný poriadok zakotvujúci inštitút sťažnosti poskytuje priestor aj na uplatnenie
námietok týkajúcich sa pochybení konajúceho prvostupňového súdu potenciálne
predstavujúcich zásahy do základných práv a slobôd. Rozhodovanie o tomto opravnom
prostriedku patrí vždy druhostupňovému súdu.
Sťažovateľ disponoval možnosťou uplatniť svoje námietky o prípadnom pochybení
prvostupňového súdu prostredníctvom podanej sťažnosti, ktorú aj využil. Ochranu jeho
základnému právu zaručenému ústavou a listinou a právu zaručenému dohovorom bol
oprávnený a zároveň povinný poskytnúť najvyšší súd. Táto skutočnosť vylučuje právomoc
ústavného súdu preskúmať námietky sťažovateľa uplatnené voči prvostupňovému
rozhodnutiu o zamietnutí návrhu sťažovateľa na povolenie obnovy konania. Ústavný súd
preto rozhodol o odmietnutí tejto časti sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.
K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a čl. 36 ods. 1 a 3 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením
najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tost 16/2016 z 31. mája 2016
Sťažovateľ vidí porušenie svojich označených práv v zamietnutí ním uplatneného
návrhu na povolenie obnovy konania, keď podľa jeho tvrdení návrh, ktorým žiadal
o povolenie obnovy konania, obsahoval tzv. nové skutočnosti opodstatňujúce toto
povolenie.
Ústavný súd preskúmal namietané uznesenie najvyššieho súdu, v ktorom tento súd
skonštatoval vecnú správnosť uznesenia Špecializovaného trestného súdu o zamietnutí
návrhu sťažovateľa na povolenie obnovy konania.
Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol:
«Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len najvyšší súd) rozhodujúc o podanej
sťažnosti podľa § 192 ods. 1 Tr. por. preskúmal správnosť výrokov napadnutého uznesenia,
ako aj konanie predchádzajúce týmto výrokom a dospel k záveru, že sťažnosť nie je
dôvodná.
Podľa § 358 ods. 1 Tr. por. konanie podľa ustanovení tohto dielu možno vykonať
proti tomu, kto sa vyhýba trestnému konaniu pobytom v cudzine alebo tým, že sa skrýva
(ďalej len „ušlý“).
Podľa § 362 ods. 1 Tr. por. odsúdený v konaní podľa tohto dielu má právo podať
návrh na opätovné prejednanie svojej veci súdom v jeho prítomnosti pre nesplnenie
podmienok podľa § 358 ods. 1 do uplynutia šiestich mesiacov odo dňa, keď sa dozvedel
o trestnom stíhaní alebo odsúdení, najneskôr však v príslušnej premlčacej dobe ustanovenej
Podľa § 394 ods. 1 Tr. por. obnova konania, ktoré sa skončilo právoplatným
rozsudkom alebo právoplatným trestným rozkazom, sa povolí, ak vyjdú najavo skutočnosti
alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samy osebe alebo v spojení
so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine alebo
vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere k závažnosti činu
alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom rozpore s účelom
trestu, alebo vzhľadom na ktoré upustenie od potrestania alebo upustenie od uloženia
súhrnného trestu by bolo v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom
páchateľa, alebo by bolo v zrejmom rozpore s účelom trestu.
Podľa § 399 ods. 2 Tr. por. súd návrh na povolenie obnovy konania zamietne, ak
nezistí podmienky obnovy konania podľa § 394.
Podľa § 495 ods. 4 písm. b/ Tr. por. ak dožiadaný štát vydá na výkon trestu odňatia
slobody osobu, ktorej bol trest uložený právoplatným rozsudkom, s výhradou voči konaniu,
ktoré vydaniu rozsudku predchádzalo, súd na verejnom zasadnutí vydanú osobu vypočuje
a ak vydaná osoba s výkonom nesúhlasí, súd v potrebnom rozsahu rozsudok zruší a súčasne
rozhodne o väzbe. Ak treba doplniť skutkové zistenia, môže vec vrátiť prokurátorovi
na došetrenie, v ostatných prípadoch pokračuje súd po právoplatnosti rozhodnutia v konaní
na podklade pôvodnej obžaloby.
Účelom obnovy konania ako mimoriadneho opravného prostriedku je odstrániť
prípadné nedostatky v skutkových zisteniach v rozhodnutí, ktoré je už právoplatné.
Pre povolenie obnovy konania okrem podania návrhu oprávnenou osobou musia byť
súčasne dodržané aj dve podmienky, a to musí ísť o skutočnosti alebo dôkazy súdu alebo
prokurátorovi skôr neznáme a musia tieto skutočnosti samy o sebe alebo v spojení
so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi viesť k inému rozhodnutiu, než ako bolo
pôvodne právoplatné rozhodnutie.
Skutočnosťou predtým neznámou sa rozumie objektívne existujúci stav, ktorý je v tej
istej veci dôkazom, ale ktorý môže mať vplyv na zistenie skutkového stavu veci. Nové
skutočnosti treba obyčajne preukázať novými dôkazmi. Predtým neznámym dôkazom sa
rozumie predovšetkým dôkaz, ktorý nebol vykonaný v pôvodnom konaní, ale i dôkaz
v pôvodnom konaní vykonaný, avšak s iným obsahom.
Skúmanie, či nové skutočnosti alebo dôkazy sú spôsobilé odôvodniť iné,
pre odsúdeného priaznivejšie rozhodnutie, sa vykoná porovnaním dosiaľ vykonaných
dôkazov a dosiaľ vykonaných skutkových zistení s dôkazným významom nových,
navrhovateľom uvádzaných skutočností či dôkazov. Výsledkom skúmania musí byť dôvodný
predpoklad pre možnú zmenu pôvodného rozhodnutia.
Na základe uvedených skutočností dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru,
že Špecializovaný trestný súd, pracovisko Banská Bystrica postupoval správne, keď obnovu
konania v danej veci nepovolil, nakoľko odsúdeným uvádzané dôvody
- zrušenie Špeciálneho súdu nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky, nesplnenie
podmienok na konanie proti ušlému, nebola splnená podmienka Srbska spojená s jeho
vydaním na Slovensko, že Slovenská republika zabezpečí a dovolí znovuotvorenie, revíziu
jeho prípadu, a to v jeho prítomnosti, nenapĺňa ani jednu z podmienok pre povolenie
obnovy konania uvedených v § 394 ods. 1 Tr. por., najmä, ak avizované nové dôkazy neboli
v návrhu a teraz ani v sťažnosti, uvedené.
Pri prvom dôvode sa okrem uvedenej argumentácie Špecializovaného trestného súdu
v napadnutom uznesení žiada doplniť, že Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze
Ústavného súdu Slovenskej republiky z 20. mája 2009 uverejnenom pod č. 290/2009 Z. z.
v bode 3. sa doslovne uvádzalo:
„3. Právoplatné, ale nevykonané rozsudky Špeciálneho súdu vydané v trestnom
konaní do dňa straty účinnosti zákona č. 458/2003 Z. z. o zriadení Špeciálneho súdu
a Úradu špeciálnej prokuratúry a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov nie sú na základe tohto rozhodnutia dotknuté dôvodom na obnovu
konania podľa ustanovení Trestného poriadku v zmysle § 41b zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov.“
Rozsudok Špeciálneho súdu sp. zn. PK-2TŠ/8/2005 z 10. januára 2007 (v spojení
s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Toš 6/2007 z 30. mája 2007),
ktorým bol odsúdený , je presne takým rozsudkom.
K dôvodu týkajúcemu sa neúčasti odsúdeného na trestnom konaní, ktoré sa proti
nemu viedlo - tzv. konanie proti ušlému - Najvyšší súd Slovenskej republiky, okrem toho, že
si osvojil záver Špecializovaného trestného súdu v napadnutom uznesení, že táto skutočnosť
nie je dôvodom na povolenie obnovy konania v zmysle § 394 ods. 1 Tr. por., a o tejto otázke
už bolo rozhodnuté v inom konaní, dopĺňa, že konanie proti ušlému je osobitým spôsobom
konania podľa Trestného poriadku, v rámci ktorého je obsiahnutá právna úprava postupu
v prípade, ak v priebehu konania alebo po právoplatnosti odsudzujúceho rozsudku odpadnú
dôvody odôvodňujúce vykonávanie konania proti ušlému, alebo v prípade podania návrhu
odsúdeného na opätovné prejednanie svojej veci súdom v jeho prítomnosti pre nesplnenie
podmienok konania proti ušlému podľa § 358 ods. 1 Tr. por. Nakoľko sa jedná o proces
osobitne upravený Trestným poriadkom, nie je možné tým odôvodňovať návrh na povolenie
obnovy konania v zmysle § 394 ods. 1 Tr. por.
Odsúdený poukazoval v návrhu na povolenie obnovy konania aj na
ustanovenie § 495 ods. 4 Tr. por. Predmetné ustanovenie je síce svojím cieľom
porovnateľné s právnou úpravou obnovy konania podľa § 362 Tr. por., avšak ide rovnako
ako v konaní proti ušlému o osobitný spôsob konania, v ktorom v kontexte extradície
po vydaní osoby na územie Slovenskej republiky koná súd z úradnej povinnosti predpísaným
spôsobom. Preto nie je možné spájať uvedené osobitné konanie s konaním o povolenie
obnovy konania podľa § 394 a nasl. Tr. por.
Najvyšší súd Slovenskej republiky preto súhlasne s rozhodnutím Špecializovaného
trestného súdu v napadnutom uznesení skonštatoval, že v danom prípade neboli zistené
podmienky na povolenie obnovy konania. Z vyššie uvedených dôvodov preto Najvyšší súd
Slovenskej republiky sťažnosť odsúdeného nepovažoval za dôvodnú
a podľa § 193 ods. 1 písm. c/ Tr. por. ju zamietol.»
Ústavná ochrana základných práv a slobôd, ako aj ľudských práv a základných
slobôd vyplývajúcich z príslušnej medzinárodnej zmluvy je rozdelená medzi všeobecné
súdy, resp. ostatné orgány verejnej moci a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený
na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní
ochrany týmto právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov, resp.
ostatných orgánov verejnej moci, a to tak, že orgány verejnej moci sú primárne zodpovedné
za výklad a aplikáciu zákonov, ako aj za dodržiavanie základných práv. Ústavný súd preto
nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať tie ich právne názory, ktoré ich
pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či
v konaní pred orgánmi verenej moci bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké
skutkové a právne závery zo skutkového stavu tieto orgány vyvodili. Úloha ústavného súdu
sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,
prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové
a právne závery, ku ktorým orgány verejnej moci pri aplikácii práva dospeli, tak môžu byť
predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01, II. ÚS 67/04).
Podľa § 394 ods. 1 Trestného poriadku obnova konania, ktoré sa skončilo
právoplatným rozsudkom alebo právoplatným trestným rozkazom, sa povolí, ak vyjdú
najavo skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samy osebe alebo
v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine
alebo vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere k závažnosti
činu alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom rozpore
s účelom trestu, alebo vzhľadom na ktoré upustenie od potrestania alebo upustenie
od uloženia súhrnného trestu by bolo v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo
k pomerom páchateľa, alebo by bolo v zrejmom rozpore s účelom trestu.
Najvyšší súd vo svojom rozhodnutí v úvode prezentoval dotknutú právnu úpravu,
a to ustanovenia Trestného poriadku o podmienkach povolenia obnovy konania, ako aj
ďalších jeho ustanovení, na ktoré poukazoval vo svojej argumentácii samotný sťažovateľ.
Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia podrobne a jasne sťažovateľovi
vysvetlil, že ani jeden z troch okruhoch dôvodov, ktoré vo svojom návrhu na povolenie
obnovy konania predostrel, nenapĺňa dôvody na povolenie obnovy konania, splnenie
ktorých je vyžadované relevantnou právnou úpravou (§ 394 ods. 1 Trestného poriadku).
V prvom rade v spojení s argumentáciou prvostupňového rozhodnutia najvyšší súd
sťažovateľovi objasnil, že sťažovateľom prezentovaný nález ústavného súdu a s ním
súvisiacu následnú stratu účinnosti niektorých ustanovení zákona č. 458/2003 Z. z.
o zriadení Špeciálneho súdu a Úradu špeciálnej prokuratúry a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o špeciálnom súde“)
nemožno považovať za skutočnosť predvídanú ustanovením § 41 ods. 1 zákona o ústavnom
súde („Ak súd v trestnom konaní vydal na základe právneho predpisu, ktorý neskôr stratil
účinnosť v zmysle čl. 125 ústavy, rozsudok, ktorý nadobudol právoplatnosť, ale nebol
vykonaný, strata účinnosti takého právneho predpisu, jeho časti alebo niektorého
ustanovenia je dôvodom obnovy konania podľa ustanovení Trestného poriadku.“), pretože
citovaný zákon o špeciálnom súde nepredstavuje právny predpis, na základe ktorého bol
vydaný odsudzujúci rozsudok v trestnej veci sťažovateľa. Neopodstatnenosť označenej
argumentácie sťažovateľa navyše najvyšší súd podporil odkazom na príslušný nález
ústavného súdu pojednávajúci výslovne o situácii totožnej so situáciou sťažovateľa.
V ďalších bodoch najvyšší súd poukázal jednak na výslovnú neuplatniteľnosť
argumentácie sťažovateľa o nesplnení podmienok pre vykonanie tzv. konania proti ušlému
v rámci konania o povolení obnovy konania, ako aj na nemožnosť skúmať v rámci konania
o povolení klasickej obnovy konania splnenie podmienok pre vykonanie osobitnej formy
obnovy konania týkajúcej sa výlučne prípadov extradície s výhradou. Inými slovami,
najvyšší súd na tomto mieste sťažovateľovi náležite vysvetlil, že vo svojom návrhu ponúkol
dôvody vo vzťahu k inštitútu klasickej obnovy konania zjavne irelevantné, uplatniteľné
v odlišných formách konaniach, upravených Trestným poriadkom.
Ústavný súd je toho názoru, že rozhodnutie najvyššieho súdu sa opiera o náležitú
interpretáciu aplikovanej právnej úpravy a jasné logické zdôvodnenie prijatých právnych
záverov. Zastáva názor, že najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia relevantným
otázkam formulovaným sťažovateľom v uplatnenej sťažnosti poskytol zrozumiteľnú
a náležitú odpoveď.
Ústavný súd dospel k záveru, že účinky uplatnenej právomoci vo veci rozhodujúceho
najvyššieho súdu v danom prípade sú zlučiteľné s obsahom sťažovateľom označených
článkov ústavy, listiny a dohovoru, preto sťažnosť v danej časti odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. septembra 2016