Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 615/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. septembra

2016 predbežne prerokoval sťažnosť

, zastúpeného

advokátom JUDr. Milanom Kuzmom, advokátska kancelária, Floriánska 16, Košice, vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 a 3 Listiny základných práv a slobôd a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Špecializovaného trestného súdu sp. zn.

z 25. apríla 2016 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 31. mája 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. júla 2016

doručená sťažnosť

v (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom

JUDr. Milanom Kuzmom, advokátska kancelária, Floriánska 16, Košice, vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 a 3 Listiny základných práv

a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením

Špecializovaného trestného súdu sp. zn. z 25. apríla 2016 a uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 31. mája 2016

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ podal Špecializovanému

trestnému súdu návrh na povolenie obnovy konania v právoplatne skončenej trestnej veci

vedenej na Špecializovanom trestnom súde pod sp. zn. PK-2 Tš/8/2005. Špecializovaný

trestný súd sťažovateľovmu návrhu nevyhovel a uznesením sp. zn.

z 25. apríla 2016 ho podľa v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“) zamietol. O sťažnosti sťažovateľa

podanej proti uvedenému rozhodnutiu Špecializovaného trestného súdu rozhodol najvyšší

súd uznesením sp. zn. z 31. mája 2016, ktorým ju podľa § 193 ods. 1

písm. c) zamietol.

V sťažnosti prezentoval sťažovateľ okrem iného túto argumentáciu:

«Pri posudzovaní sťažovateľovho prípadu sa jednak prvostupňový ale aj

druhostupňový súd obmedzili na citovanie zákonných ustanovení, avšak odôvodneniu

rozhodnutia sa venovali iba minimálne, čím tieto rozhodnutia nespĺňajú zákonom

požadované náležitosti pre odôvodnenie rozhodnutia.

Podstatou obnovy konania je previerka dôkazov vykonaných v pôvodnom konaní

vo vzťahu k dôkazom súdu skôr neznámym a zistenie dôvodnosti pôvodného rozhodnutia.

Súd sa žiadnym spôsobom nevenoval otázke existencie nových svedkov. Súd

pri svojom rozhodovaní mi ani nedovolil takýchto svedkov označiť.

Máme za to, že obnova konania v právnom štáte mala byť umožnená. Je úplne

nelogické aby sťažovateľ ako muž, otec fungujúcej rodiny so 4 maloletými deťmi opúšťal

územie SR úplne bezdôvodne, resp. z dôvodu skrývania sa pred trestným stíhaním.

Opätovne dávame súdu do pozornosti, že v predmetnej trestnej veci ktorej obnovy sme sa

domáhali v momente sťažovateľovho odchodu zo Slovenska nebolo začaté ešte ani trestné

stíhanie, a už vôbec nebolo vznesené obvinenie.

Žiaden z orgánov činných v trestnom konaní neskúmal, resp. nemal záujem skúmať

dôvody prečo opustil Slovensko a všetci za tým videli len útek. Áno, svojím spôsobom

o útek išlo, ale nie z dôvodu krachu nebankových spoločností v ktorých vystupoval. Bol

donútený opustiť Slovensko z dôvodu obavy o svoj život, o život svojej rodiny.

V jeho nehnuteľnosti v obci došlo k explózii nástražného systému.

Najmladšiu dcéru sa niekto v danom čase pokúsil 2x uniesť. Takéto čiastkové skutočnosti

spôsobili obavu o jeho život, o život najbližších, rodiny. Preto sa rozhodol opustiť

Slovensko, aby sa najbližším nič nestalo, nakoľko bol zjavne osobou prekážajúcou niekomu,

kto mal záujem ho v tom lepšom prípade iba zastrašiť, v tom horšom prípade odstrániť

z tohto sveta a v tom najhoršom prípade ublížiť jeho rodine.

Celú kauzu končiacu odsúdením a následným minuloročným zadržaním považujeme

za premedializovanú. Mediálny tlak a tlak spoločnosti z kauzy spravili inkvizičný proces,

proces „honu na bosorku“. Je nepochybné, že v nebankových spoločnostiach mali peniaze

nielen obyvatelia Slovenska ale aj iné vplyvné, či menej vplyvné osobnosti, politici a pod.

Tento proces bol procesom aj politickým. Zaangažovanosť pána

a jeho CD je minimálne pozoruhodnou.

Máme za to, že toto všetko sú skutočnosti a nové dôkazy, ktoré napĺňajú znenie

zákona pre povolenie obnovy konania a minimálne malo byť sťažovateľovi umožnené sa

v novom konaní vyjadriť ku dôkazom a skutočnostiam, ktoré viedli k jeho odsúdeniu.

Ďalším dôvodom pre povolenie obnovy konania bolo poskytnutie záruky srbským

justičným orgánom. Nesúhlasíme s tvrdením, že súd nebol oprávnený skúmať túto

podmienku obnovy konania. Na medzinárodnom poli je neprípustné a diplomaticky

neakceptovateľné zavádzať svojho zmluvného partnera. Inak ako zavedenie srbskej strany

zo strany Slovenska sa udalosti tohto prípadu opísať nedajú. Ministerstvo spravodlivosti SR

sa jednoznačne zaviazalo k obnoveniu procesu.»

Sťažovateľ podrobne citujúc judikatúru ústavného súdu týkajúcu sa predovšetkým

otázky kvality odôvodnenia súdnych rozhodnutí v nadväznosti na to namieta neústavnosť,

nezákonnosť a neodôvodnenosť oboch rozhodnutí, a to Špecializovaného trestného súdu,

ako aj najvyššieho súdu.

Sťažovateľ dôvodí, že bolo jeho snahou dosiahnuť povolenie obnovy konania

z dôvodu, že „v pôvodnom konaní sa nie svojou vinou nemohol k dôkazom a tvrdeniam

vyjadriť“, a dodáva, že v návrhu na povolenie obnovy konania uviedol tzv. nové skutočnosti

o útokoch na jeho osobu a rodinu, ktoré podľa jeho názoru „nemôže súd vierohodne

vyhodnotiť bez toho aby došlo k povoleniu obnovy konania“.

Sťažovateľ na základe prezentovanej argumentácie ústavný súd žiada, aby v jeho

veci rozhodol nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jeho základného práva na súdnu

ochranu podľa a a 3 listiny a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označenými uzneseniami Špecializovaného trestného

súdu a najvyššieho súdu, označené uznesenie najvyššieho súdu zrušil a vrátil mu vec na

nové konanie a priznal mu tiež finančné zadosťučinenie vo výške 3 000 €, ako aj trovy

právneho zastúpenia.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom konania pred ústavným súdom je namietané porušenie základného práva

na súdnu ochranu podľa a a 3 listiny a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označenými uzneseniami Špecializovaného

trestného súdu a najvyššieho súdu, ktorými konajúce súdy nevyhoveli návrhu sťažovateľa

na povolenie obnovy konania.

K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1

a a 3 listiny a práva podľa dohovoru uznesením

Špecializovaného trestného súdu sp. zn. z 25. apríla 2016

Systém ochrany základných práv a slobôd zaručených a ľudských práv

a základných slobôd vyplývajúcich zo záväznej medzinárodnej zmluvy je založený

na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní

ochrany základným právam a slobodám, resp. ľudským právam a základným slobodám

vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov ( a ), a to tak,

že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj

za dodržiavanie základných práv a slobôd, resp. ľudských práv a základných slobôd (čl. 144

ods. 1 a 2 a ). Všeobecné súdy sú tak povolané chrániť nielen

zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až

vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov ().

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd vo vzťahu k námietkam týkajúcim sa

označeného uznesenia Špecializovaného trestného súdu konštatuje existenciu procesnej

prekážky brániacej prerokovaniu tejto časti sťažnosti, ktorou je nedostatok právomoci

ústavného súdu.

zakotvujúci inštitút sťažnosti poskytuje priestor aj na uplatnenie

námietok týkajúcich sa pochybení konajúceho prvostupňového súdu potenciálne

predstavujúcich zásahy do základných práv a slobôd. Rozhodovanie o tomto opravnom

prostriedku patrí vždy druhostupňovému súdu.

Sťažovateľ disponoval možnosťou uplatniť svoje námietky o prípadnom pochybení

prvostupňového súdu prostredníctvom podanej sťažnosti, ktorú aj využil. Ochranu jeho

základnému právu zaručenému a listinou a právu zaručenému dohovorom bol

oprávnený a zároveň povinný poskytnúť najvyšší súd. Táto skutočnosť vylučuje právomoc

ústavného súdu preskúmať námietky sťažovateľa uplatnené voči prvostupňovému

rozhodnutiu o zamietnutí návrhu sťažovateľa na povolenie obnovy konania. Ústavný súd

preto rozhodol o odmietnutí tejto časti sťažnosti podľa

pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1

a a 3 listiny a práva podľa dohovoru uznesením

najvyššieho súdu sp. zn. z 31. mája 2016

Sťažovateľ vidí porušenie svojich označených práv v zamietnutí ním uplatneného

návrhu na povolenie obnovy konania, keď podľa jeho tvrdení návrh, ktorým žiadal

o povolenie obnovy konania, obsahoval tzv. nové skutočnosti opodstatňujúce toto

povolenie.

Ústavný súd preskúmal namietané uznesenie najvyššieho súdu, v ktorom tento súd

skonštatoval vecnú správnosť uznesenia Špecializovaného trestného súdu o zamietnutí

návrhu sťažovateľa na povolenie obnovy konania.

Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol:

«Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len najvyšší súd) rozhodujúc o podanej

sťažnosti podľa preskúmal správnosť výrokov napadnutého uznesenia,

ako aj konanie predchádzajúce týmto výrokom a dospel k záveru, že sťažnosť nie je

dôvodná.

Podľa konanie podľa ustanovení tohto dielu možno vykonať

proti tomu, kto sa vyhýba trestnému konaniu pobytom v cudzine alebo tým, že sa skrýva

(ďalej len „ušlý“).

Podľa odsúdený v konaní podľa tohto dielu má právo podať

návrh na opätovné prejednanie svojej veci súdom v jeho prítomnosti pre nesplnenie

podmienok podľa § 358 ods. 1 do uplynutia šiestich mesiacov odo dňa, keď sa dozvedel

o trestnom stíhaní alebo odsúdení, najneskôr však v príslušnej premlčacej dobe ustanovenej

v .

Podľa obnova konania, ktoré sa skončilo právoplatným

rozsudkom alebo právoplatným trestným rozkazom, sa povolí, ak vyjdú najavo skutočnosti

alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samy osebe alebo v spojení

so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine alebo

vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere k závažnosti činu

alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom rozpore s účelom

trestu, alebo vzhľadom na ktoré upustenie od potrestania alebo upustenie od uloženia

súhrnného trestu by bolo v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom

páchateľa, alebo by bolo v zrejmom rozpore s účelom trestu.

Podľa súd návrh na povolenie obnovy konania zamietne, ak

nezistí podmienky obnovy konania podľa § 394.

Podľa ak dožiadaný štát vydá na výkon trestu odňatia

slobody osobu, ktorej bol trest uložený právoplatným rozsudkom, s výhradou voči konaniu,

ktoré vydaniu rozsudku predchádzalo, súd na verejnom zasadnutí vydanú osobu vypočuje

a ak vydaná osoba s výkonom nesúhlasí, súd v potrebnom rozsahu rozsudok zruší a súčasne

rozhodne o väzbe. Ak treba doplniť skutkové zistenia, môže vec vrátiť prokurátorovi

na došetrenie, v ostatných prípadoch pokračuje súd po právoplatnosti rozhodnutia v konaní

na podklade pôvodnej obžaloby.

Účelom obnovy konania ako mimoriadneho opravného prostriedku je odstrániť

prípadné nedostatky v skutkových zisteniach v rozhodnutí, ktoré je už právoplatné.

Pre povolenie obnovy konania okrem podania návrhu oprávnenou osobou musia byť

súčasne dodržané aj dve podmienky, a to musí ísť o skutočnosti alebo dôkazy súdu alebo

prokurátorovi skôr neznáme a musia tieto skutočnosti samy o sebe alebo v spojení

so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi viesť k inému rozhodnutiu, než ako bolo

pôvodne právoplatné rozhodnutie.

Skutočnosťou predtým neznámou sa rozumie objektívne existujúci stav, ktorý je v tej

istej veci dôkazom, ale ktorý môže mať vplyv na zistenie skutkového stavu veci. Nové

skutočnosti treba obyčajne preukázať novými dôkazmi. Predtým neznámym dôkazom sa

rozumie predovšetkým dôkaz, ktorý nebol vykonaný v pôvodnom konaní, ale i dôkaz

v pôvodnom konaní vykonaný, avšak s iným obsahom.

Skúmanie, či nové skutočnosti alebo dôkazy sú spôsobilé odôvodniť iné,

pre odsúdeného priaznivejšie rozhodnutie, sa vykoná porovnaním dosiaľ vykonaných

dôkazov a dosiaľ vykonaných skutkových zistení s dôkazným významom nových,

navrhovateľom uvádzaných skutočností či dôkazov. Výsledkom skúmania musí byť dôvodný

predpoklad pre možnú zmenu pôvodného rozhodnutia.

Na základe uvedených skutočností dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru,

že Špecializovaný trestný súd, pracovisko Banská Bystrica postupoval správne, keď obnovu

konania v danej veci nepovolil, nakoľko odsúdeným uvádzané dôvody

- zrušenie Špeciálneho súdu nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky, nesplnenie

podmienok na konanie proti ušlému, nebola splnená podmienka Srbska spojená s jeho

vydaním na Slovensko, že Slovenská republika zabezpečí a dovolí znovuotvorenie, revíziu

jeho prípadu, a to v jeho prítomnosti, nenapĺňa ani jednu z podmienok pre povolenie

obnovy konania uvedených v , najmä, ak avizované nové dôkazy neboli

v návrhu a teraz ani v sťažnosti, uvedené.

Pri prvom dôvode sa okrem uvedenej argumentácie Špecializovaného trestného súdu

v napadnutom uznesení žiada doplniť, že Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze

Ústavného súdu Slovenskej republiky z 20. mája 2009 uverejnenom pod č.

v bode 3. sa doslovne uvádzalo:

„3. Právoplatné, ale nevykonané rozsudky Špeciálneho súdu vydané v trestnom

konaní do dňa straty účinnosti o zriadení Špeciálneho súdu

a Úradu špeciálnej prokuratúry a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov nie sú na základe tohto rozhodnutia dotknuté dôvodom na obnovu

konania podľa ustanovení v zmysle zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov.“

Rozsudok Špeciálneho súdu sp. zn. z 10. januára 2007 (v spojení

s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 30. mája 2007),

ktorým bol odsúdený , je presne takým rozsudkom.

K dôvodu týkajúcemu sa neúčasti odsúdeného na trestnom konaní, ktoré sa proti

nemu viedlo - tzv. konanie proti ušlému - Najvyšší súd Slovenskej republiky, okrem toho, že

si osvojil záver Špecializovaného trestného súdu v napadnutom uznesení, že táto skutočnosť

nie je dôvodom na povolenie obnovy konania v zmysle , a o tejto otázke

už bolo rozhodnuté v inom konaní, dopĺňa, že konanie proti ušlému je osobitým spôsobom

konania podľa , v rámci ktorého je obsiahnutá právna úprava postupu

v prípade, ak v priebehu konania alebo po právoplatnosti odsudzujúceho rozsudku odpadnú

dôvody odôvodňujúce vykonávanie konania proti ušlému, alebo v prípade podania návrhu

odsúdeného na opätovné prejednanie svojej veci súdom v jeho prítomnosti pre nesplnenie

podmienok konania proti ušlému podľa Nakoľko sa jedná o proces

osobitne upravený , nie je možné tým odôvodňovať návrh na povolenie

obnovy konania v zmysle

Odsúdený poukazoval v návrhu na povolenie obnovy konania aj na

ustanovenie Predmetné ustanovenie je síce svojím cieľom

porovnateľné s právnou úpravou obnovy konania podľa , avšak ide rovnako

ako v konaní proti ušlému o osobitný spôsob konania, v ktorom v kontexte extradície

po vydaní osoby na územie Slovenskej republiky koná súd z úradnej povinnosti predpísaným

spôsobom. Preto nie je možné spájať uvedené osobitné konanie s konaním o povolenie

obnovy konania podľa a nasl.

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto súhlasne s rozhodnutím Špecializovaného

trestného súdu v napadnutom uznesení skonštatoval, že v danom prípade neboli zistené

podmienky na povolenie obnovy konania. Z vyššie uvedených dôvodov preto Najvyšší súd

Slovenskej republiky sťažnosť odsúdeného nepovažoval za dôvodnú

a podľa ju zamietol.»

Ústavná ochrana základných práv a slobôd, ako aj ľudských práv a základných

slobôd vyplývajúcich z príslušnej medzinárodnej zmluvy je rozdelená medzi všeobecné

súdy, resp. ostatné orgány verejnej moci a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený

na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní

ochrany týmto právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov, resp.

ostatných orgánov verejnej moci, a to tak, že orgány verejnej moci sú primárne zodpovedné

za výklad a aplikáciu zákonov, ako aj za dodržiavanie základných práv. Ústavný súd preto

nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať tie ich právne názory, ktoré ich

pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či

v konaní pred orgánmi verenej moci bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké

skutkové a právne závery zo skutkového stavu tieto orgány vyvodili. Úloha ústavného súdu

sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové

a právne závery, ku ktorým orgány verejnej moci pri aplikácii práva dospeli, tak môžu byť

predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, mutatis mutandis , , ).

Podľa obnova konania, ktoré sa skončilo

právoplatným rozsudkom alebo právoplatným trestným rozkazom, sa povolí, ak vyjdú

najavo skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samy osebe alebo

v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine

alebo vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere k závažnosti

činu alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom rozpore

s účelom trestu, alebo vzhľadom na ktoré upustenie od potrestania alebo upustenie

od uloženia súhrnného trestu by bolo v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo

k pomerom páchateľa, alebo by bolo v zrejmom rozpore s účelom trestu.

Najvyšší súd vo svojom rozhodnutí v úvode prezentoval dotknutú právnu úpravu,

a to ustanovenia o podmienkach povolenia obnovy konania, ako aj

ďalších jeho ustanovení, na ktoré poukazoval vo svojej argumentácii samotný sťažovateľ.

Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia podrobne a jasne sťažovateľovi

vysvetlil, že ani jeden z troch okruhoch dôvodov, ktoré vo svojom návrhu na povolenie

obnovy konania predostrel, nenapĺňa dôvody na povolenie obnovy konania, splnenie

ktorých je vyžadované relevantnou právnou úpravou ( ).

V prvom rade v spojení s argumentáciou prvostupňového rozhodnutia najvyšší súd

sťažovateľovi objasnil, že sťažovateľom prezentovaný nález ústavného súdu a s ním

súvisiacu následnú stratu účinnosti niektorých ustanovení

o zriadení Špeciálneho súdu a Úradu špeciálnej prokuratúry a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o špeciálnom súde“)

nemožno považovať za skutočnosť predvídanú ustanovením § 41 ods. 1 zákona o ústavnom

súde („Ak súd v trestnom konaní vydal na základe právneho predpisu, ktorý neskôr stratil

účinnosť v zmysle , rozsudok, ktorý nadobudol právoplatnosť, ale nebol

vykonaný, strata účinnosti takého právneho predpisu, jeho časti alebo niektorého

ustanovenia je dôvodom obnovy konania podľa ustanovení .“), pretože

citovaný zákon o špeciálnom súde nepredstavuje právny predpis, na základe ktorého bol

vydaný odsudzujúci rozsudok v trestnej veci sťažovateľa. Neopodstatnenosť označenej

argumentácie sťažovateľa navyše najvyšší súd podporil odkazom na príslušný nález

ústavného súdu pojednávajúci výslovne o situácii totožnej so situáciou sťažovateľa.

V ďalších bodoch najvyšší súd poukázal jednak na výslovnú neuplatniteľnosť

argumentácie sťažovateľa o nesplnení podmienok pre vykonanie tzv. konania proti ušlému

v rámci konania o povolení obnovy konania, ako aj na nemožnosť skúmať v rámci konania

o povolení klasickej obnovy konania splnenie podmienok pre vykonanie osobitnej formy

obnovy konania týkajúcej sa výlučne prípadov extradície s výhradou. Inými slovami,

najvyšší súd na tomto mieste sťažovateľovi náležite vysvetlil, že vo svojom návrhu ponúkol

dôvody vo vzťahu k inštitútu klasickej obnovy konania zjavne irelevantné, uplatniteľné

v odlišných formách konaniach, upravených .

Ústavný súd je toho názoru, že rozhodnutie najvyššieho súdu sa opiera o náležitú

interpretáciu aplikovanej právnej úpravy a jasné logické zdôvodnenie prijatých právnych

záverov. Zastáva názor, že najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia relevantným

otázkam formulovaným sťažovateľom v uplatnenej sťažnosti poskytol zrozumiteľnú

a náležitú odpoveď.

Ústavný súd dospel k záveru, že účinky uplatnenej právomoci vo veci rozhodujúceho

najvyššieho súdu v danom prípade sú zlučiteľné s obsahom sťažovateľom označených

článkov , listiny a dohovoru, preto sťažnosť v danej časti odmietol podľa

ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. septembra 2016