Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 735/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. septembra 2016

v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej

(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť

obchodnej spoločnosti , , zastúpenej

Advokátskou kanceláriou Lebovič, s. r. o., v mene ktorej koná advokát Mgr. Filip Lebovič,

vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa Slovenskej

republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. z 30. októbra 2014

a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti , o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. marca 2015

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti ,

(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46

ods. 1 (ďalej len „“) a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského

súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 30. októbra 2014

(ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“).

Sťažovateľ sa žalobou doručenou Okresnému súdu Košice I (ďalej len „okresný

súd“) domáhal voči obchodnej spoločnosti ,

(ďalej len „žalovaný v 1. rade“), a (ďalej len „žalovaný v 2. rade“,

spolu ďalej len „žalovaní“) náhrady škody a primeraného zadosťučinenia z titulu

nekalosúťažného konania žalovaných.

O žalobe rozhodol okresný súd rozsudkom č. k. -346

z 29. novembra 2013 tak, že ju zamietol.

Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol

krajský súd napadnutým rozsudkom z 30. októbra 2014 tak, že ho potvrdil.

Sťažovateľ namieta, že napadnutým rozsudkom krajského súdu bolo porušené jeho

základné právo podľa a právo podľa dohovoru z dôvodu

arbitrárnej aplikácie a výkladu , pokiaľ ide o posúdenie jeho

nároku na primerané finančné zadosťučinenie.

Konajúce súdy založili svoje rozsudky na reálnej existencii nemajetkovej ujmy,

ako aj na potrebe preukázať príčinnú súvislosť medzi konaním žalovaných a vznikom

nemajetkovej ujmy. Sťažovateľ poukazuje na to, že konajúce súdy dospeli k záveru,

že žalovaní sa dopustili nekalosúťažného konania, a uvádza aj konkrétne skutkové zistenia,

z ktorých tieto súdy vychádzali. Podľa sťažovateľa z povahy veci vyplývalo, že nebolo

možné žiadať, aby sa žalovaní zdržali konania, prípadne aby odstránili závadný stav, preto

návrh na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia bol opodstatnený.

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uvádza:

«Sťažovateľ vidí ústavne nekonformný postup oboch súdov a tým porušenie jeho

základného práva v tom, že oba všeobecné súdy v rozpore so zákonnou úpravou

2

prostriedkov ochrany proti nekalej súťaži vyžadovali preukázanie porušenia práva

(existenciu ujmy), pričom príslušné ustanovenie výslovne počíta aj s ohrozením práva

(potencionálnou hrozbou ujmy) súťažiteľa. Pojem ujma je podstatne širší ako škoda

v jej klasickom ponímaní. Ujma totiž zahŕňa nielen škodu, ale aj nemajetkové

zadosťučinenie. Zo slovného spojenia „spôsobilé privodiť ujmu“ vyplýva, že ujma nemusí

vzniknúť, ale stačí, ak jej vznik hrozí. Nie je teda podmienkou, aby takáto ujma skutočne

vznikla, ale stačí, ak jej vznik objektívne hrozí. V práve nekalej súťaže je však v niektorých

prípadoch náročné zistiť, aká je skutočná ujma a primerané zadosťučinenie poskytnuté

v peniazoch môže byť pre poškodeného súťažiteľa (alebo spotrebiteľa) tým prostriedkom,

ktorý mu pokryje skutočné náklady, ktoré mu konaním druhej strany vznikli a zároveň budú

satisfakciou za stav, ktorý musel strpieť.

Pre priznanie primeraného zadosťučinenia nevyžaduje existenciu nemajetkovej ujmy

vo svojich rozhodnutiach ani Najvyšší súd Slovenskej republiky, podľa ktorého postačuje

zhodne s podmienkami generálnej klauzuly nekalej súťaže len spôsobilosť privodiť ujmu,

vznik ujmy sa nevyžaduje. Hroziaca či skutočne vzniknutá ujma sa musí opäť týkať

podnikateľskej činnosti súťažiteľa, nie jeho osobných, mimosúťažných vzťahov (rozsudok

NS SR ).

Spôsobilosť privodiť (nemajetkovú) ujmu nie je to isté ako existencia tejto ujmy. Nie

je preto nevyhnutné dokazovať vznik ujmy, aby konanie súťažiteľa mohlo byť posúdené ako

nekalosúťažné. Postačí dôkaz, že takéto konanie je spôsobilé privodiť ujmu. Ako uvádza

aj odborná literatúra takýto dôkaz sa bude opierať o subjektívnejšie kritéria ako by bolo pri

skutočnej ujme. K rozsahu splnenia dôkaznej povinnosti k výške primeranosti vyčísleného

zadosťučinenia uviedol Najvyšší súd Slovenskej republiky, že ju nemožno preukazovať tak,

ako výšku škody alebo bezdôvodné obohatenie. Keďže sa žalovaný ako súťažiteľ správal

právne závadným spôsobom, musel na seba vziať aj riziko, že jeho konanie

bude sankcionované a žalobcom uplatnená výška zadosťučinenia rozhodne nie je

neprimeraná, (rozsudok NS SR ). Okrem satisfakčnej funkcie teda

primerané zadosťučinenie (najmä poskytnuté v peniazoch) spĺňa aj funkciu sankcie

za protiprávne konanie súťažiteľa.

Krajský súd v Košiciach namiesto toho, aby sťažnosťou napadnutým rozsudkom

napravil nesprávne právne posúdenie veci Okresným súdom Košice I, svojim rozhodnutím

porušenie práv sťažovateľa prehĺbil, kedy nedôsledne aplikoval ustanovenia Obchodného

zákonníka upravujúce právne prostriedky ochrany proti nekalej súťaži, keď nevzal

do úvahy, že ujma nemusí reálne existovať, ale stačí ak hrozí. Na námietky sťažovateľa

uvedené v odvolaní voči rozhodnutiu Okresného súdu Košice I reagoval len v časti

namietanej prekvapivosti rozhodnutia Okresného súdu Košice I, pričom opomenul

v odvolaní uvedené rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktoré boli podľa

názoru sťažovateľa pre konanie právne významné nakoľko sa týkali skutkovo

porovnateľných vecí.

Všeobecné súdy v prejednávanej veci nesprávne aplikovali právnu normu a neriadili

sa právnym názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vysloveného v obdobných

veciach, keď sa sústredili výlučne na preukazovanie existencie nemajetkovej ujmy

a to dokonca v rozsahu a spôsobom, ktorý sa vyžaduje pri žalobách o náhradu škody

z nekalosúťažného konania. Sťažovateľ si je vedomý, že všeobecné súdy nemusia poskytnúť

odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec

podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia

bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania.

V prejednávanej však na oboch stupňoch všeobecné súdy, podľa názoru sťažovateľa, nedali

dostatočnú odpoveď na právne významné námietky sťažovateľa. Ako už sťažovateľ uviedol

vo svojom odvolaní voči rozsudku Okresného súdu Košice I súd svojim rozhodnutím

zakladá nebezpečný precedens, ktorým zvýhodňuje subjekty dopúšťajúce sa

nekalosúťažného konania, zakladá ich beztrestnosť a tým vnáša do hospodárskej súťaže

neistotu, kedy súťažitelia, ktorých práva sú nekalou súťažou porušené alebo ohrozené, sa

nebudú môcť spoľahnúť na garantovanú súdnu ochranu.»

Na tomto základe sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„Základné právo... (sťažovateľa, pozn.) na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1

a právo na spravodlivý súdny proces zaručené v

Dohovoru... rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. zo dňa

30. októbra 2014 porušené bolo.

Rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. zo dňa 30. októbra

2014 sa zrušuje a vec sa vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.

4

Krajský súd v Košiciach je povinný zaplatiť... (sťažovateľovi, pozn.) trovy právneho

zastúpenia vo výške 355,72 EUR na účet advokáta... do dvoch mesiacov odo dňa

právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní preskúmal sťažnosť sťažovateľa z hľadiska

toho, či ju nemožno považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu

štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným právom

alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (,

, ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa

je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(, ). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo

účastníka na spravodlivý proces ().

6

Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo svojej judikatúre

zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia,

ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná

odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd

splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno

posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje,

aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná

odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie

rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija

c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, bod 29; Hiro Balani c. Španielsko

z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko

z 19. 2. 1998).

Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku z 30. októbra 2014 v prvom rade

poukázal na obsah odôvodnenia rozsudku okresného súdu, ktorý napadol sťažovateľ

odvolaním, pričom uviedol:

«Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom žalobu zamietol. Žalovanému v 1. rade

priznal náhradu trov konania za právne zastúpenie 1.349,80 eur, ktoré uložil žalobcovi

zaplatiť právnemu zástupcovi žalovaného v 1. rade do troch dní od právoplatnosti rozsudku

a žalovanému v 2. rade priznal náhradu trov právneho konania za právne zastúpenie

1.646,35 eur, ktoré uložil žalobcovi zaplatiť právnemu zástupcovi žalovaného v 2. rade

do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

Súd prvého stupňa vychádzal zo zistenia, že žalobca žiadal podanou žalobou uložiť

žalovanému v 1. rade povinnosť zaplatiť mu ušlý zisk 41.950 eur a primerané

zadosťučinenie 20.000 eur a žalovanému v 2. rade povinnosť zaplatiť žalobcovi primerané

zadosťučinenie 20.000 eur a nahradiť mu trovy konania. Uviedol, že žalobca podniká

v oblasti predaja, výroby, inštalácie a opráv výpočtovej techniky a poskytovania softvéru

podnikateľským subjektom a fyzickým osobám, pričom sa zameriava aj na oblasť školstva,

vzdelávania a zdravotníctva, kde poskytuje klientom špeciálnu výpočtovú techniku a softvér.

Žalovaný v 2. rade bol zamestnancom žalobcu a na základe pracovnej zmluvy z 31. 1. 2006

pracoval ako obchodný riaditeľ, mal prístup k informáciám o obchodnej politike žalobcu

a k databáze jeho klientov. Poukázal na bod 9 pracovnej zmluvy, podľa ktorého bol

žalovaný v 2. rade povinný chrániť obchodné tajomstvo, do ktorého patrili všetky

dokumenty všeobecného a zásadného charakteru o podniku v obchodnom, technickom alebo

organizačnom zmysle, tiež obchodné technické alebo iné informácie alebo postupy, ktoré

sa týkali zamestnávateľa alebo mali interný alebo dôverný charakter a podliehali rozsiahlej

mlčanlivosti a prísnemu utajeniu. Okrem svojej činnosti pre zamestnávateľa nesmel

zamestnanec poskytovať tretím osobám alebo pre ne používať obchodné a firemné podklady

akéhokoľvek druhu (napríklad postupy, výpočty nákladov, kalkulácie, štatistiky);

zamestnanec sa zaviazal, že nebude samostatne, nesamostatne alebo inak činný v podniku,

ktorý je so žalobcom v priamej alebo nepriamej hospodárskej súťaži, ani nezaloží

a nenadobudne konkurenčný podnik a nebude sa ani priamo či nepriamo podieľať na

takomto podniku. Táto povinnosť podľa pracovnej zmluvy mala trvať počas existencie

pracovného pomeru a počas jedného roka po skončení pracovného pomeru sa zamestnanec

zaviazal, že nezaloží, ani nenadobudne konkurenčný podnik, ktorý je so spoločnosťou

v priamej alebo nepriamej hospodárskej súťaži, ani nebude samostatne činný a tak byť

v priamej alebo nepriamej hospodárskej súťaži so žalobcom. Uviedol, že žalovaný v 2. rade

bol na základe splnomocnenia zo 7. 4. 2006 oprávnený zastupovať žalobcu okrem iného

vo všetkých záväzkovo-právnych vzťahoch týkajúcich sa prevádzkarne žalobcu

na a v . Z predložených listinných dôkazov súd prvého

stupňa zistil, že pracovný pomer so žalovaným ukončil žalobca k 30. 6. 2009 po tom, ako

štatutárny zástupca žalobcu náhodným kliknutím do obchodného registra zistil, že žalovaný

v 2. rade ako zamestnanec žalobcu založil obchodnú spoločnosť so sídlom

na v dňa 18. 3. 2009, je jej jediným spoločníkom a konateľom,

čím podľa žalobcu porušil zákonnú povinnosť v zmysle .

Uviedol, že podľa tvrdenia žalobcu je žalovaný v 1. rade v priamej hospodárskej súťaži

so žalobcom, lebo ako predmet činnosti má zapísané počítačové služby súvisiace

s počítačovým spracovaním údajov a výrobu komunikačných zariadení, spotrebnej

elektroniky, počítačov a kancelárskych strojov, teda obdobné činnosti ako žalobca, a taktiež

sa zameriava na oblasť školstva a zdravotníctva. Žalobca považoval interné informácie

o klientoch žalobcu, ako sú databáza kontaktov na klientov, obchodná stratégia žalobcu

8

vo všeobecnosti a vo vzťahu k jednotlivým klientom a dodávateľom, know-how, za svoje

obchodné tajomstvo, s ktorým sa žalovaný v 2. rade oboznámil ako zástupca žalobcu pri

riadení pobočky v a poznatky získané v rámci pracovného pomeru využil

na založenie a vedenie obchodnej spoločnosti pre vlastné komerčné účely. Obchodná

stratégia podľa žalobcu znamená vymedzenie obchodných partnerov, zákazníkov, posúdenie

potrieb, spôsob komunikácie so zákazníkmi, spôsob vykonávania marketingu, rozhodnutie

o podobe webovej stránky a o tom, aké budú cenové relácie, ktoré však neboli zverejnené

na webe, a tiež databáza obchodných partnerov. Žalobca predložil e-mailovú komunikáciu

zo 14. 7. 2009, z ktorej súd prvého stupňa zistil, že žalovaný v 1. rade zasielal klientom

žalobcu e-mail s textom: „Vážení zákazníci, dovoľte, aby sme vás informovali

o presťahovaní nášho miesta pôsobenia z firmy na ( ) do sídla

novootvorenej firmy sídliacej na ulici . Veríme, že budete naďalej

s našimi službami spokojní, aspoň tak, ako doteraz... a snáď ešte viac... Určite budete mať

v súvislosti s našim presťahovaním množstvo otázok − radi ich zodpovieme na telefónnom

čísle a ešte radšej vás osobne privítame v našich nových priestoroch. Tešíme

sa na ďalšiu spoluprácu, : , mobil ,

: , mobil , : ,

mobil: , : , mobil: “

Na konci e-mailu bolo meno osoby, ktorá ho odosielala ( ), jej telefónne

číslo a e-mailová adresa. Žalobca uviedol, že k 30. 6. 2009 skončili okrem žalovaného

v 2. rade pracovný pomer so žalobcom aj ďalší zamestnanci prevádzky v ,

a to obchodník − produkt manažér , obchodník − predajca

a predavač v maloobchodnej predajní . Žalobca predložil

prehľad obratov svojich prevádzok v za roky 2009 až 2011, z ktorých súd prvého

stupňa zistil, že v roku 2009 došlo k poklesu obratu zo sumy 2 324 911,69 eur v roku 2008

na obrat 689 526,01 eur v roku 2009. Súd prvého stupňa poukázal na to, že prehľad sa týkal

oboch prevádzok v ktoré do 30. 6. 2009 vykonávali činnosť, pokiaľ došlo

k výraznému poklesu tržieb, považoval za otázne, či a akou mierou sa na poklese obratu

podieľalo ukončenie činnosti prevádzky na ulici. Mal za to, že ani žalobcom

predložený prehľad tržieb a ziskovosti za prevádzku za obdobie od januára do júna

a od júla do decembra 2009, podľa ktorého v druhom polroku poklesol zisk o 45 345,83

eur, bez ďalšieho nepreukazuje, či a akou mierou sa na poklese zisku žalobcu v

podieľalo ukončenie činnosti prevádzky na ulici. Žalobca tiež predložil prehľad

poklesu tržieb a ziskovosti žalobcu v roku 2009 pri obchodných partneroch, ktorí sa stali

obchodnými partnermi žalovaného v 1. rade, z ktorého vyplýva, že pokles zisku predstavuje

44 956,36 eur. Súd prvého stupňa vyzval obchodné spoločnosti, ktoré žalobca označil ako

svojich väčších obchodných partnerov a prestali s ním obchodovať v roku 2009,

aby oznámili, odkedy a z akých dôvodov nie sú klientmi žalobcu.

oznámila, že so žalobcom obchodovali v rokoch 2009 až 2011 a prestali

obchodovať v roku 2012, lebo firma nebola pre nich cenovo zaujímavá; spoločnosť

oznámila, že so žalobcom obchodovala v roku 2010 a od roku 2011 našla

nových dodávateľov; spoločnosť a zhodne oznámili,

že so žalobcom prestali obchodovať v roku 2009 z dôvodu vysokých cien a spolupráce

s importérmi v Čechách. Z organizačnej štruktúry prevádzok žalobcu v súd prvého

stupňa zistil, že pred odchodom p. tam bolo zamestnaných 11 osôb (z toho dve na

materskej dovolenke) a po jeho odchode žalobca zamestnával na týchto prevádzkach 5 osôb

(z toho dve na materskej dovolenke). Žalobca uviedol, že z prevádzky odišlo celé vedenie,

pretože prijatie nových zamestnancov s primeranou odbornou kvalifikáciou a ich zaškolenie

by trvalo určitý čas, žalobca usúdil, že nebude mať možnosť predmetnú prevádzku

zachrániť. Mal však za to, že neprijatie ďalších osôb do pracovného pomeru na prevádzku

v neznižuje zodpovednosť žalovaných za nekalosúťažné konanie.

Súd prvého stupňa vec právne posúdil podľa § 81 písm. e/ a § 83 ods. 1 Zákonníka

práce, podľa , , , , , , , ,

a a vykonaným dokazovaním mal preukázané, že žalovaný

v 2. rade ako zamestnanec žalobcu bez súhlasu zamestnávateľa založil spoločnosť

, ktorá bola zapísaná do obchodného registra 21. 3. 2009 a

je jej jediným spoločníkom a konateľom. Zdôraznil, že uvedená spoločnosť podniká

v rovnakej oblasti, ako žalobca. Poukázal na to, že v pracovnej zmluve sa žalovaný v 2.

rade zaviazal chrániť obchodné tajomstvo a zaviazal sa nezaložiť konkurenčný podnik

počas trvania pracovného pomeru, podmienky pracovnej zmluvy však nedodržal, čím

porušil povinnosti vyplývajúce z a . Súd prvého

stupňa uviedol, že žalovaný v 2. rade ako obchodný riaditeľ žalobcu od 1. 2. 2006 mal

10

možnosť oboznámiť sa a nepochybne sa aj oboznámil so skutočnosťami, ktoré tvoria

predmet obchodného tajomstva žalobcu v súvislosti s vykonávaním jeho podnikateľskej

činnosti – a obchodnou stratégiou, know-how, posúdením potrieb a spôsobom komunikácie

so zákazníkmi, spôsobom vykonávania marketingu, rozhodnutím o podobe webovej stránky,

určením cien, databázou obchodných partnerov a konštatoval, že tieto informácie majú

skutočnú materiálnu hodnotu, pretože napríklad databázy klientov a údaje o klientoch sú

často predmetom predaja medzi podnikateľskými subjektmi, žalobca prejavil vôľu tieto

skutočnosti utajovať a zabezpečil ich utajenie, čo vyplýva z bodu 9 pracovnej zmluvy

uzavretej so žalovaným v 2. rade. Z e-mailovej komunikácie predloženej žalobcom mal súd

prvého stupňa za preukázané, že žalovaný v 2. rade poskytol informácie tvoriace predmet

obchodného tajomstva žalovanému v 1. rade, a to minimálne v rozsahu databázy klientov

a obchodných partnerov, z čoho vyvodil, že žalovaný v 2. rade sa dopustil nekalosúťažného

konania, ktoré bolo spôsobilé privodiť ujmu žalobcovi ako súťažiteľovi. Súd prvého stupňa

konštatoval, že v konaní nebolo preukázané, že by žalovaný použil vo svoj prospech alebo

v prospech tretích osôb aj pripravované rozvojové programy žalobcu v oblasti školstva

a zdravotníctva.

Obsah e-mailov žalovaného v 1. rade zo dňa 14. 7. 2009 podľa záveru súdu prvého

stupňa naplnili skutkovú podstatu nekalosúťažného konania, a to parazitovania na povesti,

pretože žalovaný v 1. rade využil povesť podniku žalobcu s cieľom získať pre výsledky

vlastného podnikania prospech, ktorý by ako súťažiteľ inak nedosiahol.

K návrhu žalobcu na uloženie povinnosti žalovaným zaplatiť mu primerané

zadosťučinenie každý po 20 000 eur z dôvodu nemajetkovej ujmy, ktorá žalobcovi mala

vzniknúť stratou trhu a ukončením prevádzky na Východnom Slovensku, súd prvého stupňa

s poukazom na ustanovenie súd uviedol, že cieľom

primeraného zadosťučinenia je kompenzovať nemajetkovú ujmu spôsobenú nekalosúťažným

konaním, nemožno ju však zamieňať s náhradou škody, pretože kým náhrady škody

nahrádza majetkovú ujmu, teda reálne zmenšenie majetku poškodenie, ušlý zisk a pod.,

primerané zadosťučinenie nahrádza nemajetkovú ujmu, ktorou môže byť poškodenie

jedinečnosti, strata prestíže či dobrej povesti. V prípade právnickej osoby dobrá povesť

vzniká dňom jej vzniku a trvá dovtedy, kým ju na základe určitých skutočností nestratí.

Dobrú povesť súd prvého stupňa charakterizoval ako súhrn nehmotných hodnôt, ktoré

z hľadiska externého pohľadu neprispievajú k záporným pocitom a vnímaniu subjektu.

Zdôraznil, že rozsah zníženia dobrej povesti nie je úmerný rozsahu zníženia predaja

a pokles predaja alebo obratu žalobcu nie je meradlom rozsahu zníženia jeho dobrej

povesti. Súd prvého stupňa zdôraznil, že vstup ďalšieho konkurenta na trh môže priniesť

zníženie predaja alebo obratu, ak je dopyt určitým spôsobom limitovaný, táto okolnosť však

neznamená zásah do dobrej povesti konkurujúceho subjektu a vznik nemateriálnej ujmy,

ale ujmu materiálnu.

Súd prvého stupňa uviedol, že primerané zadosťučinenie môže byť poskytnuté

v peniazoch alebo aj v inej forme, voľba formy zadosťučinenia závisí od žalobcu, na ktorom

spočíva aj bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno na preukázanie opodstatnenosti

a oprávnenosti voľby. Zdôraznil, že ak má súd v prípade nekalej súťaže priznať účastníkovi

právo na primerané zadosťučinenie v peniazoch, musí byť v konaní preukázané, že tento

účastník utrpel v súvislosti s nekalosúťažným konaním nemajetkovú ujmu a to v takom

rozsahu alebo takého druhu, že nestačí vyrovnanie primeraným zadosťučinením

v nepeňažnej forme. Pokiaľ žalobca tvrdil že nemajetková ujma mu mala vzniknúť stratou

trhu a ukončením prevádzky na Východnom Slovensku nekalosúťažným konaním

žalovaných, súd prvého stupňa mal za to, že žalobca nepreukázal, že k strate trhu

a k ukončeniu jeho prevádzky na východnom Slovensku došlo v konaní preukázaným

nekalosúťažným konaním žalovaných. Zdôraznil, že žalobcom predložené prehľady obratu

za prevádzky za roky 2006 až 2011, tržieb a ziskovosti za rok 2009 a tržieb

a ziskovosti pri obchodných partneroch žalobcu za rok 2009, ktorí sa stali obchodnými

partnermi žalovaného v 1. rade, nepreukazujú uvedené tvrdenie žalobcu, lebo

do 30. 6. 2009 vykonávali činnosť obidve prevádzky žalobcu v a napriek tomu

došlo k výraznému poklesu medziročných tržieb žalobcu v preto vyslovil

pochybnosť, či a akou mierou sa podieľalo na poklese obratu ukončenie činnosti prevádzky

na ulici. Súd prvého stupňa poukázal na výpoveď štatutárneho zástupcu

žalobcu, ktorý uviedol, že už v marci 2009 vedel o tom, že niektorí zamestnanci žalobcu

pracujúci na pobočke na ulici v sa rozhodli ukončiť pracovný pomer,

preto nepovažoval za pravdivé tvrdenie žalobcu, že z dôvodu nedostatku času na prijatie

a zaškolenie nového personálu, nemal možnosť predmetnú prevádzku zachrániť. Považoval

za logické, že zatvorením uvedenej prevádzky nevyhnutne došlo aj k zníženiu obratu a

12

ziskov žalobcu, lebo ak žalobca neprijal nových zamestnancov na voľné pracovné miesta,

nemohol očakávať rovnaký obrat a zisk, ako vykazovali jeho prevádzky v v čase,

keď mali potrebný počet zamestnancov. Na základe uvedeného súd prvého stupňa uzavrel,

že žalobca nepreukázal, že konaním žalovaných mu vznikla nemajetková ujma, ktorá je

podmienkou priznania primeraného zadosťučinenia. Pokles obratu a zisku žalobcu a údajná

nevyhnutnosť zatvorenia prevádzky podľa súdu prvého stupňa neznamená poškodenie

dobrej povesti žalobcu, ale preukazuje ujmu materiálnej povahy a iné dôkazy

na preukázanie vzniku nemajetkovej ujmy žalobca nepredložil, ani neoznačil, preto žalobu

v celom rozsahu zamietol.»

Následne krajský súd zhrnul odvolaciu argumentáciu sťažovateľa, konštatoval

správnosť rozsudku okresného súdu a jeho odôvodnenia podľa § 219 ods. 2 Občianskeho

súdneho poriadku a na doplnenie odôvodnenia napadnutého rozsudku okresného súdu

a k odvolaniu sťažovateľa uviedol:

„Žalobca v odvolaní vytýkal súdu prvého stupňa predovšetkým prekvapivosť jeho

rozhodnutia, namietal, že súd prvého stupňa konal v rozpore so zásadou predvídateľnosti

rozhodnutia súdu a mal za to, že účastníci by nemali byť zaskočení možným iným právnym

posúdením veci súdom bez toho, aby mohli navrhnúť na preukázanie svojich tvrdení dôkazy.

Z judikatúry súdov vyplýva, že prekvapivým rozhodnutím súdu je také rozhodnutie,

ktoré nebolo možné na základe zisteného skutkového stavu predvídať. Je to najmä v

prípade, ak by súd prvého stupňa založil svoje rozhodnutie na skutočnostiach, ktoré

účastníci konania netvrdili alebo nepopierali, alebo účastníkom (alebo niektorému z nich)

neboli známe, alebo o nich síce vedeli, ale nepovažovali ich podľa doterajších výsledkov

konania za rozhodujúce pre právne alebo skutkové posúdenie veci. Za prekvapivé však

nemožno považovať rozhodnutie len preto, že skutočnosti zistené dokazovaním súd prvého

stupňa hodnotil inak, ako účastníci, resp. niektorých z nich, predpokladali.

V odvolaní žalobca namietal prekvapivosť napadnutého rozhodnutia, jeho odvolacie

dôvody sú však všeobecné. Pokiaľ tvrdil, že v dôsledku postupu súdu prvého stupňa, ktorý

konal v rozpore so zásadou predvídateľnosti rozhodnutia súdu, mu nebolo umožnené tvrdiť

skutočnosti významné z hľadiska sudcovho právneho názoru a navrhnúť na ich preukázanie

dôkazy, ani v odvolaní neuviedol iné skutočnosti, ako boli predmetom dokazovania pred

súdom prvého stupňa a nenavrhol ani vykonať ďalšie dôkazy, ktoré by boli významné

a chcel nimi reagovať na právny názor sudcu vyjadrený v napadnutom rozhodnutí.

Z obsahu spisu pritom vyplýva, že súd prvého stupňa vykonával dokazovanie podľa návrhu

účastníkov konania, žalobca mal možnosť sa k vykonaným dôkazom vyjadriť a robiť návrhy

na doplnenie dokazovania, pričom žalobca v odvolaní ani netvrdil, že v súvislosti

s uplatneným nárokom mu súd prvého stupňa neumožnil predkladať, či navrhovať

vykonanie dôkazov, ktorými preukazoval svoje tvrdenia. Na základe vykonaného

dokazovania dospel súd prvého stupňa ku skutkovým i právnym záverom, ktoré jasne

a zrozumiteľne vysvetlil v napadnutom rozhodnutí, nejde preto o rozhodnutie nepresvedčivé

či zmätočné. Okolnosť, že právny záver súdu prvého stupňa nezodpovedá žalobcom

predpokladanému výsledku sporu, neznamená bez ďalšieho, že ide o prekvapivé

rozhodnutie. Túto odvolaciu námietku preto odvolací súd nepovažoval za dôvodnú.

Primerané zadosťučinenie v zmysle je právnym

prostriedkom ochrany proti nekalej súťaži a je nárokom satisfakčným, ktorý slúži

na reparáciu nemateriálnej ujmy. Zo znenia citovaného ustanovenia vyplýva, že zákon

uprednostňuje nemateriálnu satisfakciu, pripúšťa však poskytnúť zadosťučinenie

aj v peniazoch a nie je vylúčený ani súbeh obidvoch foriem zadosťučinení. Ide o nárok,

ktorý podlieha voľnej úvahe súdu, z čoho vyplýva, že súd v prejednávanej veci posudzuje

konkrétne zistenia a preukázané konanie v nekalej súťaži a určí, či požadovaná satisfakcia

je primeraná.

Odvolací súd poukazuje na judikatúru súdov, z ktorej vyplýva, že nárok na primerané

zadosťučinenie v peniazoch nevzniká len preukázaním nekalosúťažného konania,

ako v odvolaní tvrdí žalobca. Pre priznanie finančného zadosťučinenia musí byť

nepochybne zistené, že účastník utrpel v súvislosti s nekalosúťažným konaním nemajetkovú

ujmu v takom rozsahu alebo takého druhu, že nepostačuje jej vyrovnanie primeraným

zadosťučinením v nepeňažnej forme. Až potom možno posudzovať, aká suma požadovaná

na zaplatenie, je primeraná na vyrovnanie vzniknutej nemateriálnej ujmy (Vrchný súd

Praha R ). Rovnako Najvyšší súd SR v rozhodnutí rozhodol,

že zadosťučinenie v peniazoch je namieste vtedy, ak oprávnenému vznikla aj iná, než

majetková ujma a ak by jeho nepeňažná forma neposkytovala primerané zadosťučinenie,

ktoré je jednak vyrovnaním ujmy a jednak určitou sankciou za nekalosúťažné konanie.

14

Z uvedeného vyplýva, že je na žalobcovi, ak požaduje primerané zadosťučinenie

v peniazoch, aby preukázal, aká nemajetková ujma mu nekalosúťažným konaním

žalovaných vznikla a ako sa nepriaznivo prejavila v jeho majetkovej oblasti.

V posudzovanej veci žalobca uplatnil nárok na nemajetkovú ujmu v peniazoch

z dôvodu nekalosúťažného konania žalovaných, ktorého dôsledkom mala byť strata klientely

a následné zrušenie prevádzok v a tým aj strata značného zisku.

Za nemajetkovú ujmu možno považovať nepochybne tiež stratu postavenia súťažiteľa

na trhu a stratu zákazníkov v dôsledku nekalosúťažného konania iného súťažiteľa.

Vzhľadom na okolnosti prejednávanej veci, odvolací súd zastáva názor, že žalobca

bez pochybností v konaní nepreukázal, že tvrdená nemajetková ujma mu vznikla práve

nekalosúťažným konaním žalovaných.

Z vykonaného dokazovania vyplýva, že zmeny v prevádzke žalobcu na

ulici v nastali po 1. 7. 2009, kedy žalovaný v 2. rade a ďalší traja pracovníci z tejto

prevádzky odišli po uplynutí výpovednej lehoty pracovať k žalovanému v 1. rade. O

odchode týchto zamestnancov, ktorí zrejme zabezpečovali hlavnú činnosť tejto prevádzky,

vedel žalobca od marca 2009. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa,

že ak žalobca v čase bežania výpovednej lehoty odchádzajúcich zamestnancov nezabezpečil

ich kvalifikovanú náhradu, pokles tržieb a obratu v druhej polovici roku 2009 a následné

zrušenie prevádzky z dôvodu jej stratovosti a tým aj stratu postavenia žalobcu na trhu

na Východnom Slovensku, nemožno pričítať nekalosúťažnému konaniu žalovaných, keď

zabezpečenie činnosti prevádzky ostalo na menšom počte zrejme menej kvalifikovaných

zamestnancov. S obsadením prevádzky kvalifikovanými zamestnancami súvisí aj záujem

klientov o poskytované služby. Je pravdou, že časť zákazníkov, ktorí v 1. polroku 2009

obchodovali so žalobcom, sa nachádza v zozname klientov predloženým žalovaným

v 1. rade v roku 2012. V konaní však bolo preukázané aj to, že žalovaným v 2. rade

označení veľkí odberatelia, ktorí v prvom polroku 2009 obchodovali so žalobcom, neskôr (v

priebehu jedného − dvoch rokov) s ním ukončili spoluprácu, ale nestali sa klientmi

žalovaného v 1. rade. Žalovaný v 2. rade poukázal aj na to, že sú spoločnosti, s ktorými

pôvodne obchodovala prevádzka žalobcu v a žalobca s nimi obchoduje aj naďalej,

ale prostredníctvom iných prevádzok. Tieto tvrdenia žalovaného v 2. rade žalobca

nenamietal, ale ani nespochybnil dôkazmi o celkovej svojej činnosti.

Odvolací súd vzhľadom na uvedené zastáva názor, že žalobca v konaní nepreukázal,

že práve nekalosúťažné konanie žalovaných malo za následok vznik nemajetkovej ujmy

na jeho strane (strata postavenia na trhu Východného Slovenska a strata zákazníkov)

a to za takých okolností, že to odôvodňuje priznať mu primerané zadosťučinenie

v peniazoch. Pokiaľ žalobca vychádzal z poklesu tržieb a obratu od druhého polroku 2009,

súd prvého stupňa správne uviedol, že ide o ujmu materiálnu na strane žalobcu, ktorá pre

rozhodnutie o primeranom zadosťučinení má len podružný význam.

Odvolací súd preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1

ako vecne správny potvrdil vrátane výroku o náhrade trov konania, o ktorých

rozhodol súd prvého stupňa v súlade s platnou právnou úpravou.“

Ústavný súd pri preskúmavaní napadnutého rozsudku krajského súdu vychádzal

zo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí

prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (,

, ), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska

predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku

komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového,

ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania

().

Ústavný súd preto preskúmal aj rozsudok okresného súdu č. k. -346

z 29. novembra 2013, ktorým tento zamietol žalobu sťažovateľa. Vzhľadom na to,

že sťažovateľ, zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom, k sťažnosti nepriložil

predmetný rozsudok okresného súdu, ústavný súd vychádzal z obsahu tohto rozsudku tak,

ako ho vymedzil krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku z 30. októbra 2014.

Z argumentácie sťažovateľa v sťažnosti vyplýva, že namieta porušenie základného

práva podľa a práva podľa dohovoru napadnutým

rozsudkom krajského súdu z 30. októbra 2014. Sťažovateľ spochybňuje záver konajúcich

súdov, podľa ktorého vyžadovali, aby sťažovateľ preukázal existenciu (vznik) nemateriálnej

ujmy a príčinnú súvislosť medzi vzniknutou nemateriálnou ujmou a nekalosúťažným

16

konaním žalovaných. Podľa sťažovateľa existencia ujmy nie je podmienkou na priznanie

primeraného zadosťučinenia, postačí spôsobilosť konkrétneho konania privodiť

nemajetkovú ujmu.

Okresný súd vo svojom rozsudku poukázal na účel primeraného zadosťučinenia,

ktorého cieľom je kompenzácia nemajetkovej ujmy spôsobenej nekalosúťažným konaním.

Poukázal na to, že sťažovateľ sčasti tvrdil a preukazoval materiálnu ujmu, a pokiaľ

ide o nemajetkovú ujmu – napr. stratu postavenia na trhu a ukončenie prevádzky

na východe Slovenska – nepreukázal, že vznikla v dôsledku konania žalovaných. Obdobne

aj krajský súd v napadnutom rozsudku uviedol, že primerané zadosťučinenie je právnym

prostriedkom ochrany proti nekalej súťaži, ktorý slúži na reparáciu nemateriálnej ujmy.

Vychádzajúc z judikatúry súdov, poukázal na to, že nárok na primerané zadosťučinenie

nevzniká len preukázaním nekalosúťažného konania. Pre vznik nároku na primerané

zadosťučinenie musí byť zistený vznik nemajetkovej ujmy. Pokiaľ ide o tvrdenú

nemajetkovú ujmu – strata klientely a strata postavenia na trhu – zhodol sa so záverom

okresného súdu, že sťažovateľ nepreukázal jej vznik v dôsledku s konaním žalovaných.

Uviedol, že k zrušeniu prevádzky došlo po odchode kvalifikovanej skupiny zamestnancov

po uplynutí výpovednej lehoty s tým, že sťažovateľ sa nesnažil nahradiť odchádzajúcich

zamestnancov inými zamestnancami. K odchodu klientov poukázal na to, že len niektorí

z nich sa stali klientmi žalovaného v 1. rade, iní – aj zo skupiny významných klientov –

odišli až s odstupom rokov a nestali sa klientmi žalovaného v 1. rade. S niektorými klientmi

obchoduje sťažovateľ naďalej prostredníctvom inej pobočky. Krajský súd poukázal na to, že

sťažovateľ nepredložil ďalšie návrhy na vykonanie dôkazov, ktorými sa mala preukázať

existencia nemajetkovej ujmy a príčinná súvislosť s konaním žalovaných.

K argumentácii sťažovateľa je potrebné uviesť, že pre kvalifikáciu nekalej súťaže

postačuje spôsobilosť konania privodiť ujmu iným súťažiteľom alebo spotrebiteľom.

Kvalifikačným znakom nekalej súťaže takto nie je nevyhnutne aj vznik ujmy (porovnaj § 44

ods. 1 , alebo aj rozsudky Najvyššieho súdu Českej republiky

sp. zn. z 29. 4. 2008, sp. zn. z 25. 4. 2013).

Právne prostriedky ochrany proti nekalej súťaži uvedené v § 53 až § 55 Obchodného

zákonníka vymedzujú nároky, ktoré môžu aktívne legitimované subjekty uplatniť na súde.

Úspešné uplatnenie konkrétneho právneho prostriedku ochrany proti nekalej súťaži bude

závislé od konkrétnych okolností prípadu – od druhu nekalosúťažného konania,

jeho trvania, opakovateľnosti, následkov a pod. Predpokladom úspešného uplatnenia

primeraného zadosťučinenia je preukázanie vzniku nemateriálnej ujmy a príčinná súvislosť

medzi nekalosúťažným konaním a nemateriálnou ujmou.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v uznesení sp. zn.

(citovanom aj v napadnutom rozsudku krajského súdu, pozn.) uviedol:

„Zadosťučinenie by malo zodpovedať povahe spôsobenej ujmy; jeho nepeňažná

forma by mala byť vyvážením ujmy nemateriálnej a jeho poskytnutie v peniazoch je dôvodné

vtedy, ak zásah do nemateriálnej sféry môže mať u dotknutého súťažiteľa dôsledky aj v jeho

majetkovej sfére, ako napríklad v danej veci úbytkom zákazníkov. Primeranosť v peniazoch

vyjadreného zadosťučinenia síce netreba (ani nemožno) preukazovať tak, ako výšku škody

alebo bezdôvodného obohatenia, ktoré nemôže nahradiť, ale na žalobcovi spočíva dôkazné

bremeno ohľadne dôvodnosti jeho voľby práve tohto právneho prostriedku ochrany.

Zadosťučinenie v peniazoch je namieste vtedy, ak oprávnenému vznikla aj iná, než

majetková ujma a ak by jeho nepeňažná forma neposkytovala primerané zadosťučinenie,

ktoré je jednak vyrovnaním ujmy a jednak určitou sankciou za nekalosúťažné konanie.“

Obdobne najvyšší súd v rozsudku sp. zn. z 31. augusta 2010 uviedol,

že „ nestanovuje konkrétne pravidlá pre určenie výšky satisfakčného

plnenia, hovorí len o primeranosti... Nie je prípustné, aby vzniknutá materiálna ujma bola

nahrádzaná z titulu primeraného zadosťučinenia poskytnutého v peniazoch a je potrebné

trvať na tom, že má byť vysporiadaná z titulu náhrady škody, popr. bezdôvodného

obohatenia.“.

Ústavný súd na základe uvedených skutočností dospel k záveru, že konajúce súdy

uviedli, z akých dôvodov dospeli k záveru, že sťažovateľ nepreukázal dostatočne príčinnú

súvislosť medzi vznikom nemajetkovej ujmy a konaním žalovaných, na základe ktorého

18

zamietli jeho žalobu, ktorou si uplatnil špecifikované primerané zadosťučinenie

v peniazoch. Uvedený právny záver preto nemožno považovať za zjavne neodôvodnený.

Konajúce súdy aplikovali a interpretovali predovšetkým

v súlade s jeho zmyslom a účelom, preto uvedený právny záver považuje ústavný súd

za ústavne udržateľný.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol tak, že sťažnosť

už pri jej predbežnom prerokovaní podľa odmietol ako

zjavne neopodstatnenú.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd

už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. septembra 2016