Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 735/2016
PDF · 346.2 KB
No categories available
II. ÚS 735/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. septembra 2016
v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej
(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť
obchodnej spoločnosti , , zastúpenej
Advokátskou kanceláriou Lebovič, s. r. o., v mene ktorej koná advokát Mgr. Filip Lebovič,
vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 4 Cob 69/2014 z 30. októbra 2014
a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti , o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. marca 2015
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti ,
(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského
súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 Cob 69/2014 z 30. októbra 2014
(ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“).
Sťažovateľ sa žalobou doručenou Okresnému súdu Košice I (ďalej len „okresný
súd“) domáhal voči obchodnej spoločnosti ,
(ďalej len „žalovaný v 1. rade“), a (ďalej len „žalovaný v 2. rade“,
spolu ďalej len „žalovaní“) náhrady škody a primeraného zadosťučinenia z titulu
nekalosúťažného konania žalovaných.
O žalobe rozhodol okresný súd rozsudkom č. k. 26 Cb 72/2011-346
z 29. novembra 2013 tak, že ju zamietol.
Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol
krajský súd napadnutým rozsudkom z 30. októbra 2014 tak, že ho potvrdil.
Sťažovateľ namieta, že napadnutým rozsudkom krajského súdu bolo porušené jeho
základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru z dôvodu
arbitrárnej aplikácie a výkladu § 53 Obchodného zákonníka, pokiaľ ide o posúdenie jeho
nároku na primerané finančné zadosťučinenie.
Konajúce súdy založili svoje rozsudky na reálnej existencii nemajetkovej ujmy,
ako aj na potrebe preukázať príčinnú súvislosť medzi konaním žalovaných a vznikom
nemajetkovej ujmy. Sťažovateľ poukazuje na to, že konajúce súdy dospeli k záveru,
že žalovaní sa dopustili nekalosúťažného konania, a uvádza aj konkrétne skutkové zistenia,
z ktorých tieto súdy vychádzali. Podľa sťažovateľa z povahy veci vyplývalo, že nebolo
možné žiadať, aby sa žalovaní zdržali konania, prípadne aby odstránili závadný stav, preto
návrh na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia bol opodstatnený.
Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uvádza:
«Sťažovateľ vidí ústavne nekonformný postup oboch súdov a tým porušenie jeho
základného práva v tom, že oba všeobecné súdy v rozpore so zákonnou úpravou
2
prostriedkov ochrany proti nekalej súťaži vyžadovali preukázanie porušenia práva
(existenciu ujmy), pričom príslušné ustanovenie výslovne počíta aj s ohrozením práva
(potencionálnou hrozbou ujmy) súťažiteľa. Pojem ujma je podstatne širší ako škoda
v jej klasickom ponímaní. Ujma totiž zahŕňa nielen škodu, ale aj nemajetkové
zadosťučinenie. Zo slovného spojenia „spôsobilé privodiť ujmu“ vyplýva, že ujma nemusí
vzniknúť, ale stačí, ak jej vznik hrozí. Nie je teda podmienkou, aby takáto ujma skutočne
vznikla, ale stačí, ak jej vznik objektívne hrozí. V práve nekalej súťaže je však v niektorých
prípadoch náročné zistiť, aká je skutočná ujma a primerané zadosťučinenie poskytnuté
v peniazoch môže byť pre poškodeného súťažiteľa (alebo spotrebiteľa) tým prostriedkom,
ktorý mu pokryje skutočné náklady, ktoré mu konaním druhej strany vznikli a zároveň budú
satisfakciou za stav, ktorý musel strpieť.
Pre priznanie primeraného zadosťučinenia nevyžaduje existenciu nemajetkovej ujmy
vo svojich rozhodnutiach ani Najvyšší súd Slovenskej republiky, podľa ktorého postačuje
zhodne s podmienkami generálnej klauzuly nekalej súťaže len spôsobilosť privodiť ujmu,
vznik ujmy sa nevyžaduje. Hroziaca či skutočne vzniknutá ujma sa musí opäť týkať
podnikateľskej činnosti súťažiteľa, nie jeho osobných, mimosúťažných vzťahov (rozsudok
NS SR 3 Obo 95/2005).
Spôsobilosť privodiť (nemajetkovú) ujmu nie je to isté ako existencia tejto ujmy. Nie
je preto nevyhnutné dokazovať vznik ujmy, aby konanie súťažiteľa mohlo byť posúdené ako
nekalosúťažné. Postačí dôkaz, že takéto konanie je spôsobilé privodiť ujmu. Ako uvádza
aj odborná literatúra takýto dôkaz sa bude opierať o subjektívnejšie kritéria ako by bolo pri
skutočnej ujme. K rozsahu splnenia dôkaznej povinnosti k výške primeranosti vyčísleného
zadosťučinenia uviedol Najvyšší súd Slovenskej republiky, že ju nemožno preukazovať tak,
ako výšku škody alebo bezdôvodné obohatenie. Keďže sa žalovaný ako súťažiteľ správal
právne závadným spôsobom, musel na seba vziať aj riziko, že jeho konanie
bude sankcionované a žalobcom uplatnená výška zadosťučinenia rozhodne nie je
neprimeraná, (rozsudok NS SR 5 Obo 138/2000). Okrem satisfakčnej funkcie teda
primerané zadosťučinenie (najmä poskytnuté v peniazoch) spĺňa aj funkciu sankcie
za protiprávne konanie súťažiteľa.
Krajský súd v Košiciach namiesto toho, aby sťažnosťou napadnutým rozsudkom
napravil nesprávne právne posúdenie veci Okresným súdom Košice I, svojim rozhodnutím
porušenie práv sťažovateľa prehĺbil, kedy nedôsledne aplikoval ustanovenia Obchodného
zákonníka upravujúce právne prostriedky ochrany proti nekalej súťaži, keď nevzal
do úvahy, že ujma nemusí reálne existovať, ale stačí ak hrozí. Na námietky sťažovateľa
uvedené v odvolaní voči rozhodnutiu Okresného súdu Košice I reagoval len v časti
namietanej prekvapivosti rozhodnutia Okresného súdu Košice I, pričom opomenul
v odvolaní uvedené rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktoré boli podľa
názoru sťažovateľa pre konanie právne významné nakoľko sa týkali skutkovo
porovnateľných vecí.
Všeobecné súdy v prejednávanej veci nesprávne aplikovali právnu normu a neriadili
sa právnym názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vysloveného v obdobných
veciach, keď sa sústredili výlučne na preukazovanie existencie nemajetkovej ujmy
a to dokonca v rozsahu a spôsobom, ktorý sa vyžaduje pri žalobách o náhradu škody
z nekalosúťažného konania. Sťažovateľ si je vedomý, že všeobecné súdy nemusia poskytnúť
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia
bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania.
V prejednávanej však na oboch stupňoch všeobecné súdy, podľa názoru sťažovateľa, nedali
dostatočnú odpoveď na právne významné námietky sťažovateľa. Ako už sťažovateľ uviedol
vo svojom odvolaní voči rozsudku Okresného súdu Košice I súd svojim rozhodnutím
zakladá nebezpečný precedens, ktorým zvýhodňuje subjekty dopúšťajúce sa
nekalosúťažného konania, zakladá ich beztrestnosť a tým vnáša do hospodárskej súťaže
neistotu, kedy súťažitelia, ktorých práva sú nekalou súťažou porušené alebo ohrozené, sa
nebudú môcť spoľahnúť na ústavou garantovanú súdnu ochranu.»
Na tomto základe sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:
„Základné právo... (sťažovateľa, pozn.) na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivý súdny proces zaručené v čl. 6 ods. 1
Dohovoru... rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 4 Cob/69/2014 zo dňa
30. októbra 2014 porušené bolo.
Rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 4 Cob/69/2014 zo dňa 30. októbra
2014 sa zrušuje a vec sa vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.
4
Krajský súd v Košiciach je povinný zaplatiť... (sťažovateľovi, pozn.) trovy právneho
zastúpenia vo výške 355,72 EUR na účet advokáta... do dvoch mesiacov odo dňa
právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní preskúmal sťažnosť sťažovateľa z hľadiska
toho, či ju nemožno považovať za zjavne neopodstatnenú.
O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu
štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným právom
alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej
ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98,
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu
(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo
účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).
6
Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo svojej judikatúre
zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia,
ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná
odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd
splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno
posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje,
aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná
odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie
rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija
c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, bod 29; Hiro Balani c. Španielsko
z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko
z 19. 2. 1998).
Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku z 30. októbra 2014 v prvom rade
poukázal na obsah odôvodnenia rozsudku okresného súdu, ktorý napadol sťažovateľ
odvolaním, pričom uviedol:
«Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom žalobu zamietol. Žalovanému v 1. rade
priznal náhradu trov konania za právne zastúpenie 1.349,80 eur, ktoré uložil žalobcovi
zaplatiť právnemu zástupcovi žalovaného v 1. rade do troch dní od právoplatnosti rozsudku
a žalovanému v 2. rade priznal náhradu trov právneho konania za právne zastúpenie
1.646,35 eur, ktoré uložil žalobcovi zaplatiť právnemu zástupcovi žalovaného v 2. rade
do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
Súd prvého stupňa vychádzal zo zistenia, že žalobca žiadal podanou žalobou uložiť
žalovanému v 1. rade povinnosť zaplatiť mu ušlý zisk 41.950 eur a primerané
zadosťučinenie 20.000 eur a žalovanému v 2. rade povinnosť zaplatiť žalobcovi primerané
zadosťučinenie 20.000 eur a nahradiť mu trovy konania. Uviedol, že žalobca podniká
v oblasti predaja, výroby, inštalácie a opráv výpočtovej techniky a poskytovania softvéru
podnikateľským subjektom a fyzickým osobám, pričom sa zameriava aj na oblasť školstva,
vzdelávania a zdravotníctva, kde poskytuje klientom špeciálnu výpočtovú techniku a softvér.
Žalovaný v 2. rade bol zamestnancom žalobcu a na základe pracovnej zmluvy z 31. 1. 2006
pracoval ako obchodný riaditeľ, mal prístup k informáciám o obchodnej politike žalobcu
a k databáze jeho klientov. Poukázal na bod 9 pracovnej zmluvy, podľa ktorého bol
žalovaný v 2. rade povinný chrániť obchodné tajomstvo, do ktorého patrili všetky
dokumenty všeobecného a zásadného charakteru o podniku v obchodnom, technickom alebo
organizačnom zmysle, tiež obchodné technické alebo iné informácie alebo postupy, ktoré
sa týkali zamestnávateľa alebo mali interný alebo dôverný charakter a podliehali rozsiahlej
mlčanlivosti a prísnemu utajeniu. Okrem svojej činnosti pre zamestnávateľa nesmel
zamestnanec poskytovať tretím osobám alebo pre ne používať obchodné a firemné podklady
akéhokoľvek druhu (napríklad postupy, výpočty nákladov, kalkulácie, štatistiky);
zamestnanec sa zaviazal, že nebude samostatne, nesamostatne alebo inak činný v podniku,
ktorý je so žalobcom v priamej alebo nepriamej hospodárskej súťaži, ani nezaloží
a nenadobudne konkurenčný podnik a nebude sa ani priamo či nepriamo podieľať na
takomto podniku. Táto povinnosť podľa pracovnej zmluvy mala trvať počas existencie
pracovného pomeru a počas jedného roka po skončení pracovného pomeru sa zamestnanec
zaviazal, že nezaloží, ani nenadobudne konkurenčný podnik, ktorý je so spoločnosťou
v priamej alebo nepriamej hospodárskej súťaži, ani nebude samostatne činný a tak byť
v priamej alebo nepriamej hospodárskej súťaži so žalobcom. Uviedol, že žalovaný v 2. rade
bol na základe splnomocnenia zo 7. 4. 2006 oprávnený zastupovať žalobcu okrem iného
vo všetkých záväzkovo-právnych vzťahoch týkajúcich sa prevádzkarne žalobcu
na a v . Z predložených listinných dôkazov súd prvého
stupňa zistil, že pracovný pomer so žalovaným ukončil žalobca k 30. 6. 2009 po tom, ako
štatutárny zástupca žalobcu náhodným kliknutím do obchodného registra zistil, že žalovaný
v 2. rade ako zamestnanec žalobcu založil obchodnú spoločnosť so sídlom
na v dňa 18. 3. 2009, je jej jediným spoločníkom a konateľom,
čím podľa žalobcu porušil zákonnú povinnosť v zmysle § 81 písm. e/ Zákonníka práce.
Uviedol, že podľa tvrdenia žalobcu je žalovaný v 1. rade v priamej hospodárskej súťaži
so žalobcom, lebo ako predmet činnosti má zapísané počítačové služby súvisiace
s počítačovým spracovaním údajov a výrobu komunikačných zariadení, spotrebnej
elektroniky, počítačov a kancelárskych strojov, teda obdobné činnosti ako žalobca, a taktiež
sa zameriava na oblasť školstva a zdravotníctva. Žalobca považoval interné informácie
o klientoch žalobcu, ako sú databáza kontaktov na klientov, obchodná stratégia žalobcu
8
vo všeobecnosti a vo vzťahu k jednotlivým klientom a dodávateľom, know-how, za svoje
obchodné tajomstvo, s ktorým sa žalovaný v 2. rade oboznámil ako zástupca žalobcu pri
riadení pobočky v a poznatky získané v rámci pracovného pomeru využil
na založenie a vedenie obchodnej spoločnosti pre vlastné komerčné účely. Obchodná
stratégia podľa žalobcu znamená vymedzenie obchodných partnerov, zákazníkov, posúdenie
potrieb, spôsob komunikácie so zákazníkmi, spôsob vykonávania marketingu, rozhodnutie
o podobe webovej stránky a o tom, aké budú cenové relácie, ktoré však neboli zverejnené
na webe, a tiež databáza obchodných partnerov. Žalobca predložil e-mailovú komunikáciu
zo 14. 7. 2009, z ktorej súd prvého stupňa zistil, že žalovaný v 1. rade zasielal klientom
žalobcu e-mail s textom: „Vážení zákazníci, dovoľte, aby sme vás informovali
o presťahovaní nášho miesta pôsobenia z firmy na ( ) do sídla
novootvorenej firmy sídliacej na ulici . Veríme, že budete naďalej
s našimi službami spokojní, aspoň tak, ako doteraz... a snáď ešte viac... Určite budete mať
v súvislosti s našim presťahovaním množstvo otázok − radi ich zodpovieme na telefónnom
čísle a ešte radšej vás osobne privítame v našich nových priestoroch. Tešíme
sa na ďalšiu spoluprácu, : , mobil ,
: , mobil , : ,
mobil: , : , mobil: “
Na konci e-mailu bolo meno osoby, ktorá ho odosielala ( ), jej telefónne
číslo a e-mailová adresa. Žalobca uviedol, že k 30. 6. 2009 skončili okrem žalovaného
v 2. rade pracovný pomer so žalobcom aj ďalší zamestnanci prevádzky v ,
a to obchodník − produkt manažér , obchodník − predajca
a predavač v maloobchodnej predajní . Žalobca predložil
prehľad obratov svojich prevádzok v za roky 2009 až 2011, z ktorých súd prvého
stupňa zistil, že v roku 2009 došlo k poklesu obratu zo sumy 2 324 911,69 eur v roku 2008
na obrat 689 526,01 eur v roku 2009. Súd prvého stupňa poukázal na to, že prehľad sa týkal
oboch prevádzok v ktoré do 30. 6. 2009 vykonávali činnosť, pokiaľ došlo
k výraznému poklesu tržieb, považoval za otázne, či a akou mierou sa na poklese obratu
podieľalo ukončenie činnosti prevádzky na ulici. Mal za to, že ani žalobcom
predložený prehľad tržieb a ziskovosti za prevádzku za obdobie od januára do júna
a od júla do decembra 2009, podľa ktorého v druhom polroku poklesol zisk o 45 345,83
eur, bez ďalšieho nepreukazuje, či a akou mierou sa na poklese zisku žalobcu v
podieľalo ukončenie činnosti prevádzky na ulici. Žalobca tiež predložil prehľad
poklesu tržieb a ziskovosti žalobcu v roku 2009 pri obchodných partneroch, ktorí sa stali
obchodnými partnermi žalovaného v 1. rade, z ktorého vyplýva, že pokles zisku predstavuje
44 956,36 eur. Súd prvého stupňa vyzval obchodné spoločnosti, ktoré žalobca označil ako
svojich väčších obchodných partnerov a prestali s ním obchodovať v roku 2009,
aby oznámili, odkedy a z akých dôvodov nie sú klientmi žalobcu.
oznámila, že so žalobcom obchodovali v rokoch 2009 až 2011 a prestali
obchodovať v roku 2012, lebo firma nebola pre nich cenovo zaujímavá; spoločnosť
oznámila, že so žalobcom obchodovala v roku 2010 a od roku 2011 našla
nových dodávateľov; spoločnosť a zhodne oznámili,
že so žalobcom prestali obchodovať v roku 2009 z dôvodu vysokých cien a spolupráce
s importérmi v Čechách. Z organizačnej štruktúry prevádzok žalobcu v súd prvého
stupňa zistil, že pred odchodom p. tam bolo zamestnaných 11 osôb (z toho dve na
materskej dovolenke) a po jeho odchode žalobca zamestnával na týchto prevádzkach 5 osôb
(z toho dve na materskej dovolenke). Žalobca uviedol, že z prevádzky odišlo celé vedenie,
pretože prijatie nových zamestnancov s primeranou odbornou kvalifikáciou a ich zaškolenie
by trvalo určitý čas, žalobca usúdil, že nebude mať možnosť predmetnú prevádzku
zachrániť. Mal však za to, že neprijatie ďalších osôb do pracovného pomeru na prevádzku
v neznižuje zodpovednosť žalovaných za nekalosúťažné konanie.
Súd prvého stupňa vec právne posúdil podľa § 81 písm. e/ a § 83 ods. 1 Zákonníka
práce, podľa § 19b Občianskeho zákonníka, § 17, § 41, § 42, § 44, § 48, § 51, § 53, § 379
a § 381 Obchodného zákonníka a vykonaným dokazovaním mal preukázané, že žalovaný
v 2. rade ako zamestnanec žalobcu bez súhlasu zamestnávateľa založil spoločnosť
, ktorá bola zapísaná do obchodného registra 21. 3. 2009 a
je jej jediným spoločníkom a konateľom. Zdôraznil, že uvedená spoločnosť podniká
v rovnakej oblasti, ako žalobca. Poukázal na to, že v pracovnej zmluve sa žalovaný v 2.
rade zaviazal chrániť obchodné tajomstvo a zaviazal sa nezaložiť konkurenčný podnik
počas trvania pracovného pomeru, podmienky pracovnej zmluvy však nedodržal, čím
porušil povinnosti vyplývajúce z § 81 písm. e/ a § 83 ods. 1 Zákonníka práce. Súd prvého
stupňa uviedol, že žalovaný v 2. rade ako obchodný riaditeľ žalobcu od 1. 2. 2006 mal
10
možnosť oboznámiť sa a nepochybne sa aj oboznámil so skutočnosťami, ktoré tvoria
predmet obchodného tajomstva žalobcu v súvislosti s vykonávaním jeho podnikateľskej
činnosti – a obchodnou stratégiou, know-how, posúdením potrieb a spôsobom komunikácie
so zákazníkmi, spôsobom vykonávania marketingu, rozhodnutím o podobe webovej stránky,
určením cien, databázou obchodných partnerov a konštatoval, že tieto informácie majú
skutočnú materiálnu hodnotu, pretože napríklad databázy klientov a údaje o klientoch sú
často predmetom predaja medzi podnikateľskými subjektmi, žalobca prejavil vôľu tieto
skutočnosti utajovať a zabezpečil ich utajenie, čo vyplýva z bodu 9 pracovnej zmluvy
uzavretej so žalovaným v 2. rade. Z e-mailovej komunikácie predloženej žalobcom mal súd
prvého stupňa za preukázané, že žalovaný v 2. rade poskytol informácie tvoriace predmet
obchodného tajomstva žalovanému v 1. rade, a to minimálne v rozsahu databázy klientov
a obchodných partnerov, z čoho vyvodil, že žalovaný v 2. rade sa dopustil nekalosúťažného
konania, ktoré bolo spôsobilé privodiť ujmu žalobcovi ako súťažiteľovi. Súd prvého stupňa
konštatoval, že v konaní nebolo preukázané, že by žalovaný použil vo svoj prospech alebo
v prospech tretích osôb aj pripravované rozvojové programy žalobcu v oblasti školstva
a zdravotníctva.
Obsah e-mailov žalovaného v 1. rade zo dňa 14. 7. 2009 podľa záveru súdu prvého
stupňa naplnili skutkovú podstatu nekalosúťažného konania, a to parazitovania na povesti,
pretože žalovaný v 1. rade využil povesť podniku žalobcu s cieľom získať pre výsledky
vlastného podnikania prospech, ktorý by ako súťažiteľ inak nedosiahol.
K návrhu žalobcu na uloženie povinnosti žalovaným zaplatiť mu primerané
zadosťučinenie každý po 20 000 eur z dôvodu nemajetkovej ujmy, ktorá žalobcovi mala
vzniknúť stratou trhu a ukončením prevádzky na Východnom Slovensku, súd prvého stupňa
s poukazom na ustanovenie § 53 Obchodného zákonníka súd uviedol, že cieľom
primeraného zadosťučinenia je kompenzovať nemajetkovú ujmu spôsobenú nekalosúťažným
konaním, nemožno ju však zamieňať s náhradou škody, pretože kým náhrady škody
nahrádza majetkovú ujmu, teda reálne zmenšenie majetku poškodenie, ušlý zisk a pod.,
primerané zadosťučinenie nahrádza nemajetkovú ujmu, ktorou môže byť poškodenie
jedinečnosti, strata prestíže či dobrej povesti. V prípade právnickej osoby dobrá povesť
vzniká dňom jej vzniku a trvá dovtedy, kým ju na základe určitých skutočností nestratí.
Dobrú povesť súd prvého stupňa charakterizoval ako súhrn nehmotných hodnôt, ktoré
z hľadiska externého pohľadu neprispievajú k záporným pocitom a vnímaniu subjektu.
Zdôraznil, že rozsah zníženia dobrej povesti nie je úmerný rozsahu zníženia predaja
a pokles predaja alebo obratu žalobcu nie je meradlom rozsahu zníženia jeho dobrej
povesti. Súd prvého stupňa zdôraznil, že vstup ďalšieho konkurenta na trh môže priniesť
zníženie predaja alebo obratu, ak je dopyt určitým spôsobom limitovaný, táto okolnosť však
neznamená zásah do dobrej povesti konkurujúceho subjektu a vznik nemateriálnej ujmy,
ale ujmu materiálnu.
Súd prvého stupňa uviedol, že primerané zadosťučinenie môže byť poskytnuté
v peniazoch alebo aj v inej forme, voľba formy zadosťučinenia závisí od žalobcu, na ktorom
spočíva aj bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno na preukázanie opodstatnenosti
a oprávnenosti voľby. Zdôraznil, že ak má súd v prípade nekalej súťaže priznať účastníkovi
právo na primerané zadosťučinenie v peniazoch, musí byť v konaní preukázané, že tento
účastník utrpel v súvislosti s nekalosúťažným konaním nemajetkovú ujmu a to v takom
rozsahu alebo takého druhu, že nestačí vyrovnanie primeraným zadosťučinením
v nepeňažnej forme. Pokiaľ žalobca tvrdil že nemajetková ujma mu mala vzniknúť stratou
trhu a ukončením prevádzky na Východnom Slovensku nekalosúťažným konaním
žalovaných, súd prvého stupňa mal za to, že žalobca nepreukázal, že k strate trhu
a k ukončeniu jeho prevádzky na východnom Slovensku došlo v konaní preukázaným
nekalosúťažným konaním žalovaných. Zdôraznil, že žalobcom predložené prehľady obratu
za prevádzky za roky 2006 až 2011, tržieb a ziskovosti za rok 2009 a tržieb
a ziskovosti pri obchodných partneroch žalobcu za rok 2009, ktorí sa stali obchodnými
partnermi žalovaného v 1. rade, nepreukazujú uvedené tvrdenie žalobcu, lebo
do 30. 6. 2009 vykonávali činnosť obidve prevádzky žalobcu v a napriek tomu
došlo k výraznému poklesu medziročných tržieb žalobcu v preto vyslovil
pochybnosť, či a akou mierou sa podieľalo na poklese obratu ukončenie činnosti prevádzky
na ulici. Súd prvého stupňa poukázal na výpoveď štatutárneho zástupcu
žalobcu, ktorý uviedol, že už v marci 2009 vedel o tom, že niektorí zamestnanci žalobcu
pracujúci na pobočke na ulici v sa rozhodli ukončiť pracovný pomer,
preto nepovažoval za pravdivé tvrdenie žalobcu, že z dôvodu nedostatku času na prijatie
a zaškolenie nového personálu, nemal možnosť predmetnú prevádzku zachrániť. Považoval
za logické, že zatvorením uvedenej prevádzky nevyhnutne došlo aj k zníženiu obratu a
12
ziskov žalobcu, lebo ak žalobca neprijal nových zamestnancov na voľné pracovné miesta,
nemohol očakávať rovnaký obrat a zisk, ako vykazovali jeho prevádzky v v čase,
keď mali potrebný počet zamestnancov. Na základe uvedeného súd prvého stupňa uzavrel,
že žalobca nepreukázal, že konaním žalovaných mu vznikla nemajetková ujma, ktorá je
podmienkou priznania primeraného zadosťučinenia. Pokles obratu a zisku žalobcu a údajná
nevyhnutnosť zatvorenia prevádzky podľa súdu prvého stupňa neznamená poškodenie
dobrej povesti žalobcu, ale preukazuje ujmu materiálnej povahy a iné dôkazy
na preukázanie vzniku nemajetkovej ujmy žalobca nepredložil, ani neoznačil, preto žalobu
v celom rozsahu zamietol.»
Následne krajský súd zhrnul odvolaciu argumentáciu sťažovateľa, konštatoval
správnosť rozsudku okresného súdu a jeho odôvodnenia podľa § 219 ods. 2 Občianskeho
súdneho poriadku a na doplnenie odôvodnenia napadnutého rozsudku okresného súdu
a k odvolaniu sťažovateľa uviedol:
„Žalobca v odvolaní vytýkal súdu prvého stupňa predovšetkým prekvapivosť jeho
rozhodnutia, namietal, že súd prvého stupňa konal v rozpore so zásadou predvídateľnosti
rozhodnutia súdu a mal za to, že účastníci by nemali byť zaskočení možným iným právnym
posúdením veci súdom bez toho, aby mohli navrhnúť na preukázanie svojich tvrdení dôkazy.
Z judikatúry súdov vyplýva, že prekvapivým rozhodnutím súdu je také rozhodnutie,
ktoré nebolo možné na základe zisteného skutkového stavu predvídať. Je to najmä v
prípade, ak by súd prvého stupňa založil svoje rozhodnutie na skutočnostiach, ktoré
účastníci konania netvrdili alebo nepopierali, alebo účastníkom (alebo niektorému z nich)
neboli známe, alebo o nich síce vedeli, ale nepovažovali ich podľa doterajších výsledkov
konania za rozhodujúce pre právne alebo skutkové posúdenie veci. Za prekvapivé však
nemožno považovať rozhodnutie len preto, že skutočnosti zistené dokazovaním súd prvého
stupňa hodnotil inak, ako účastníci, resp. niektorých z nich, predpokladali.
V odvolaní žalobca namietal prekvapivosť napadnutého rozhodnutia, jeho odvolacie
dôvody sú však všeobecné. Pokiaľ tvrdil, že v dôsledku postupu súdu prvého stupňa, ktorý
konal v rozpore so zásadou predvídateľnosti rozhodnutia súdu, mu nebolo umožnené tvrdiť
skutočnosti významné z hľadiska sudcovho právneho názoru a navrhnúť na ich preukázanie
dôkazy, ani v odvolaní neuviedol iné skutočnosti, ako boli predmetom dokazovania pred
súdom prvého stupňa a nenavrhol ani vykonať ďalšie dôkazy, ktoré by boli významné
a chcel nimi reagovať na právny názor sudcu vyjadrený v napadnutom rozhodnutí.
Z obsahu spisu pritom vyplýva, že súd prvého stupňa vykonával dokazovanie podľa návrhu
účastníkov konania, žalobca mal možnosť sa k vykonaným dôkazom vyjadriť a robiť návrhy
na doplnenie dokazovania, pričom žalobca v odvolaní ani netvrdil, že v súvislosti
s uplatneným nárokom mu súd prvého stupňa neumožnil predkladať, či navrhovať
vykonanie dôkazov, ktorými preukazoval svoje tvrdenia. Na základe vykonaného
dokazovania dospel súd prvého stupňa ku skutkovým i právnym záverom, ktoré jasne
a zrozumiteľne vysvetlil v napadnutom rozhodnutí, nejde preto o rozhodnutie nepresvedčivé
či zmätočné. Okolnosť, že právny záver súdu prvého stupňa nezodpovedá žalobcom
predpokladanému výsledku sporu, neznamená bez ďalšieho, že ide o prekvapivé
rozhodnutie. Túto odvolaciu námietku preto odvolací súd nepovažoval za dôvodnú.
Primerané zadosťučinenie v zmysle § 53 Obchodného zákonníka je právnym
prostriedkom ochrany proti nekalej súťaži a je nárokom satisfakčným, ktorý slúži
na reparáciu nemateriálnej ujmy. Zo znenia citovaného ustanovenia vyplýva, že zákon
uprednostňuje nemateriálnu satisfakciu, pripúšťa však poskytnúť zadosťučinenie
aj v peniazoch a nie je vylúčený ani súbeh obidvoch foriem zadosťučinení. Ide o nárok,
ktorý podlieha voľnej úvahe súdu, z čoho vyplýva, že súd v prejednávanej veci posudzuje
konkrétne zistenia a preukázané konanie v nekalej súťaži a určí, či požadovaná satisfakcia
je primeraná.
Odvolací súd poukazuje na judikatúru súdov, z ktorej vyplýva, že nárok na primerané
zadosťučinenie v peniazoch nevzniká len preukázaním nekalosúťažného konania,
ako v odvolaní tvrdí žalobca. Pre priznanie finančného zadosťučinenia musí byť
nepochybne zistené, že účastník utrpel v súvislosti s nekalosúťažným konaním nemajetkovú
ujmu v takom rozsahu alebo takého druhu, že nepostačuje jej vyrovnanie primeraným
zadosťučinením v nepeňažnej forme. Až potom možno posudzovať, aká suma požadovaná
na zaplatenie, je primeraná na vyrovnanie vzniknutej nemateriálnej ujmy (Vrchný súd
Praha R 3 Cmo 257/1997). Rovnako Najvyšší súd SR v rozhodnutí 4 Obo 4/2000 rozhodol,
že zadosťučinenie v peniazoch je namieste vtedy, ak oprávnenému vznikla aj iná, než
majetková ujma a ak by jeho nepeňažná forma neposkytovala primerané zadosťučinenie,
ktoré je jednak vyrovnaním ujmy a jednak určitou sankciou za nekalosúťažné konanie.
14
Z uvedeného vyplýva, že je na žalobcovi, ak požaduje primerané zadosťučinenie
v peniazoch, aby preukázal, aká nemajetková ujma mu nekalosúťažným konaním
žalovaných vznikla a ako sa nepriaznivo prejavila v jeho majetkovej oblasti.
V posudzovanej veci žalobca uplatnil nárok na nemajetkovú ujmu v peniazoch
z dôvodu nekalosúťažného konania žalovaných, ktorého dôsledkom mala byť strata klientely
a následné zrušenie prevádzok v a tým aj strata značného zisku.
Za nemajetkovú ujmu možno považovať nepochybne tiež stratu postavenia súťažiteľa
na trhu a stratu zákazníkov v dôsledku nekalosúťažného konania iného súťažiteľa.
Vzhľadom na okolnosti prejednávanej veci, odvolací súd zastáva názor, že žalobca
bez pochybností v konaní nepreukázal, že tvrdená nemajetková ujma mu vznikla práve
nekalosúťažným konaním žalovaných.
Z vykonaného dokazovania vyplýva, že zmeny v prevádzke žalobcu na
ulici v nastali po 1. 7. 2009, kedy žalovaný v 2. rade a ďalší traja pracovníci z tejto
prevádzky odišli po uplynutí výpovednej lehoty pracovať k žalovanému v 1. rade. O
odchode týchto zamestnancov, ktorí zrejme zabezpečovali hlavnú činnosť tejto prevádzky,
vedel žalobca od marca 2009. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa,
že ak žalobca v čase bežania výpovednej lehoty odchádzajúcich zamestnancov nezabezpečil
ich kvalifikovanú náhradu, pokles tržieb a obratu v druhej polovici roku 2009 a následné
zrušenie prevádzky z dôvodu jej stratovosti a tým aj stratu postavenia žalobcu na trhu
na Východnom Slovensku, nemožno pričítať nekalosúťažnému konaniu žalovaných, keď
zabezpečenie činnosti prevádzky ostalo na menšom počte zrejme menej kvalifikovaných
zamestnancov. S obsadením prevádzky kvalifikovanými zamestnancami súvisí aj záujem
klientov o poskytované služby. Je pravdou, že časť zákazníkov, ktorí v 1. polroku 2009
obchodovali so žalobcom, sa nachádza v zozname klientov predloženým žalovaným
v 1. rade v roku 2012. V konaní však bolo preukázané aj to, že žalovaným v 2. rade
označení veľkí odberatelia, ktorí v prvom polroku 2009 obchodovali so žalobcom, neskôr (v
priebehu jedného − dvoch rokov) s ním ukončili spoluprácu, ale nestali sa klientmi
žalovaného v 1. rade. Žalovaný v 2. rade poukázal aj na to, že sú spoločnosti, s ktorými
pôvodne obchodovala prevádzka žalobcu v a žalobca s nimi obchoduje aj naďalej,
ale prostredníctvom iných prevádzok. Tieto tvrdenia žalovaného v 2. rade žalobca
nenamietal, ale ani nespochybnil dôkazmi o celkovej svojej činnosti.
Odvolací súd vzhľadom na uvedené zastáva názor, že žalobca v konaní nepreukázal,
že práve nekalosúťažné konanie žalovaných malo za následok vznik nemajetkovej ujmy
na jeho strane (strata postavenia na trhu Východného Slovenska a strata zákazníkov)
a to za takých okolností, že to odôvodňuje priznať mu primerané zadosťučinenie
v peniazoch. Pokiaľ žalobca vychádzal z poklesu tržieb a obratu od druhého polroku 2009,
súd prvého stupňa správne uviedol, že ide o ujmu materiálnu na strane žalobcu, ktorá pre
rozhodnutie o primeranom zadosťučinení má len podružný význam.
Odvolací súd preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1
O. s. p. ako vecne správny potvrdil vrátane výroku o náhrade trov konania, o ktorých
rozhodol súd prvého stupňa v súlade s platnou právnou úpravou.“
Ústavný súd pri preskúmavaní napadnutého rozsudku krajského súdu vychádzal
zo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí
prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05,
III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska
predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku
komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového,
ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania
Ústavný súd preto preskúmal aj rozsudok okresného súdu č. k. 26 Cb 72/2011-346
z 29. novembra 2013, ktorým tento zamietol žalobu sťažovateľa. Vzhľadom na to,
že sťažovateľ, zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom, k sťažnosti nepriložil
predmetný rozsudok okresného súdu, ústavný súd vychádzal z obsahu tohto rozsudku tak,
ako ho vymedzil krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku z 30. októbra 2014.
Z argumentácie sťažovateľa v sťažnosti vyplýva, že namieta porušenie základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým
rozsudkom krajského súdu z 30. októbra 2014. Sťažovateľ spochybňuje záver konajúcich
súdov, podľa ktorého vyžadovali, aby sťažovateľ preukázal existenciu (vznik) nemateriálnej
ujmy a príčinnú súvislosť medzi vzniknutou nemateriálnou ujmou a nekalosúťažným
16
konaním žalovaných. Podľa sťažovateľa existencia ujmy nie je podmienkou na priznanie
primeraného zadosťučinenia, postačí spôsobilosť konkrétneho konania privodiť
nemajetkovú ujmu.
Okresný súd vo svojom rozsudku poukázal na účel primeraného zadosťučinenia,
ktorého cieľom je kompenzácia nemajetkovej ujmy spôsobenej nekalosúťažným konaním.
Poukázal na to, že sťažovateľ sčasti tvrdil a preukazoval materiálnu ujmu, a pokiaľ
ide o nemajetkovú ujmu – napr. stratu postavenia na trhu a ukončenie prevádzky
na východe Slovenska – nepreukázal, že vznikla v dôsledku konania žalovaných. Obdobne
aj krajský súd v napadnutom rozsudku uviedol, že primerané zadosťučinenie je právnym
prostriedkom ochrany proti nekalej súťaži, ktorý slúži na reparáciu nemateriálnej ujmy.
Vychádzajúc z judikatúry súdov, poukázal na to, že nárok na primerané zadosťučinenie
nevzniká len preukázaním nekalosúťažného konania. Pre vznik nároku na primerané
zadosťučinenie musí byť zistený vznik nemajetkovej ujmy. Pokiaľ ide o tvrdenú
nemajetkovú ujmu – strata klientely a strata postavenia na trhu – zhodol sa so záverom
okresného súdu, že sťažovateľ nepreukázal jej vznik v dôsledku s konaním žalovaných.
Uviedol, že k zrušeniu prevádzky došlo po odchode kvalifikovanej skupiny zamestnancov
po uplynutí výpovednej lehoty s tým, že sťažovateľ sa nesnažil nahradiť odchádzajúcich
zamestnancov inými zamestnancami. K odchodu klientov poukázal na to, že len niektorí
z nich sa stali klientmi žalovaného v 1. rade, iní – aj zo skupiny významných klientov –
odišli až s odstupom rokov a nestali sa klientmi žalovaného v 1. rade. S niektorými klientmi
obchoduje sťažovateľ naďalej prostredníctvom inej pobočky. Krajský súd poukázal na to, že
sťažovateľ nepredložil ďalšie návrhy na vykonanie dôkazov, ktorými sa mala preukázať
existencia nemajetkovej ujmy a príčinná súvislosť s konaním žalovaných.
K argumentácii sťažovateľa je potrebné uviesť, že pre kvalifikáciu nekalej súťaže
postačuje spôsobilosť konania privodiť ujmu iným súťažiteľom alebo spotrebiteľom.
Kvalifikačným znakom nekalej súťaže takto nie je nevyhnutne aj vznik ujmy (porovnaj § 44
ods. 1 Obchodného zákonníka, alebo aj rozsudky Najvyššieho súdu Českej republiky
sp. zn. 32 Cdo 139/2008 z 29. 4. 2008, sp. zn. 23 Cdo 582/2011 z 25. 4. 2013).
Právne prostriedky ochrany proti nekalej súťaži uvedené v § 53 až § 55 Obchodného
zákonníka vymedzujú nároky, ktoré môžu aktívne legitimované subjekty uplatniť na súde.
Úspešné uplatnenie konkrétneho právneho prostriedku ochrany proti nekalej súťaži bude
závislé od konkrétnych okolností prípadu – od druhu nekalosúťažného konania,
jeho trvania, opakovateľnosti, následkov a pod. Predpokladom úspešného uplatnenia
primeraného zadosťučinenia je preukázanie vzniku nemateriálnej ujmy a príčinná súvislosť
medzi nekalosúťažným konaním a nemateriálnou ujmou.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v uznesení sp. zn.
4 Obo 4/2000 (citovanom aj v napadnutom rozsudku krajského súdu, pozn.) uviedol:
„Zadosťučinenie by malo zodpovedať povahe spôsobenej ujmy; jeho nepeňažná
forma by mala byť vyvážením ujmy nemateriálnej a jeho poskytnutie v peniazoch je dôvodné
vtedy, ak zásah do nemateriálnej sféry môže mať u dotknutého súťažiteľa dôsledky aj v jeho
majetkovej sfére, ako napríklad v danej veci úbytkom zákazníkov. Primeranosť v peniazoch
vyjadreného zadosťučinenia síce netreba (ani nemožno) preukazovať tak, ako výšku škody
alebo bezdôvodného obohatenia, ktoré nemôže nahradiť, ale na žalobcovi spočíva dôkazné
bremeno ohľadne dôvodnosti jeho voľby práve tohto právneho prostriedku ochrany.
Zadosťučinenie v peniazoch je namieste vtedy, ak oprávnenému vznikla aj iná, než
majetková ujma a ak by jeho nepeňažná forma neposkytovala primerané zadosťučinenie,
ktoré je jednak vyrovnaním ujmy a jednak určitou sankciou za nekalosúťažné konanie.“
Obdobne najvyšší súd v rozsudku sp. zn. 6 Obo 87/2009 z 31. augusta 2010 uviedol,
že „Obchodný zákonník nestanovuje konkrétne pravidlá pre určenie výšky satisfakčného
plnenia, hovorí len o primeranosti... Nie je prípustné, aby vzniknutá materiálna ujma bola
nahrádzaná z titulu primeraného zadosťučinenia poskytnutého v peniazoch a je potrebné
trvať na tom, že má byť vysporiadaná z titulu náhrady škody, popr. bezdôvodného
obohatenia.“.
Ústavný súd na základe uvedených skutočností dospel k záveru, že konajúce súdy
uviedli, z akých dôvodov dospeli k záveru, že sťažovateľ nepreukázal dostatočne príčinnú
súvislosť medzi vznikom nemajetkovej ujmy a konaním žalovaných, na základe ktorého
18
zamietli jeho žalobu, ktorou si uplatnil špecifikované primerané zadosťučinenie
v peniazoch. Uvedený právny záver preto nemožno považovať za zjavne neodôvodnený.
Konajúce súdy aplikovali a interpretovali predovšetkým § 53 Obchodného zákonníka
v súlade s jeho zmyslom a účelom, preto uvedený právny záver považuje ústavný súd
za ústavne udržateľný.
Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol tak, že sťažnosť
už pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako
zjavne neopodstatnenú.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch
sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd
už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 29. septembra 2016