Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 648/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. októbra 2016

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Bratislavská teplárenská, a. s.,

Bajkalská 21/A, Bratislava, zastúpenej obchodnou spoločnosťou Tomášek & partners,

s. r. o., Rožňavská 2, Bratislava, ktorej konateľom je JUDr. Juraj Tomášek, vo veci

namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1

a a práva podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Bratislava II

sp. zn. z 12. apríla 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti Bratislavská teplárenská, a. s., o d m i e t a ako

zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. júna 2016

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Bratislavská teplárenská, a. s. (ďalej len

„sťažovateľka“), pre namietané porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1,

, a (ďalej len „“)

a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“)

sp. zn. z 12. apríla 2016 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že proti sťažovateľke je pred okresným

súdom vedené exekučné konanie.

Sťažovateľka bola rozhodnutím Okresného súdu Bratislava I sp. zn.

zo 7. novembra 2011 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“) zaviazaná na zaplatenie

pohľadávky. Proti prvostupňovému rozhodnutiu sa odvolala. Krajský súd rozhodnutím

sp. zn. z 24. júla 2012 (ďalej aj „v poradí prvé rozhodnutie krajského

súdu“) potvrdil prvostupňové rozhodnutie. Prvostupňové rozhodnutie tak nadobudlo

právoplatnosť. Návrh na vykonanie exekúcie vo veci oprávneným podaný nebol.

Sťažovateľka však následne vo veci podala dovolanie a Najvyšší súd Slovenskej republiky

rozhodnutie krajského súdu sp. zn. z 24. júla 2012 zrušil a vec mu vrátil

na ďalšie konanie. Následne krajský súd rozhodnutím sp. zn.

z 30. júna 2014 (ďalej aj „v poradí druhé rozhodnutie krajského súdu“) prvostupňové

rozhodnutie opätovne potvrdil a toto rozhodnutie taktiež nadobudlo právoplatnosť.

Medzičasom však uplynula premlčacia doba ustanovená v § 408 zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „Obchodný

zákonník“) vzťahujúca sa na časť vymáhanej pohľadávky.

V exekučnom konaní iniciovanom oprávneným až po v poradí druhom rozhodnutí

krajského súdu teda sťažovateľka vzniesla voči vymáhanej pohľadávke námietku

premlčania. Pri konštrukcii námietky premlčania sa opierala o ustanovenie § 408

. Napadnutým uznesením okresného súdu boli námietky

sťažovateľky proti exekúcii zamietnuté.

Podľa názoru sťažovateľky mala byť námietka premlčania úspešná

z dôvodu kumulatívneho naplnenia týchto právnych skutočností:

1. Oprávnený nepodal návrh na vykonanie exekúcie ihneď po v poradí prvom

právoplatnom a vykonateľnom rozhodnutí krajského súdu, aj keď v tom čase

disponoval riadnym exekučným titulom.

2. Pred vyhlásením v poradí druhého rozhodnutia krajského súdu už uplynula

premlčacia doba v zmysle vzťahujúca sa na značnú

časť vymáhanej pohľadávky.

Sťažovateľka teda vníma problematicky tú skutočnosť, že okresný súd nechal voľný

priebeh výkonu exekúcie, pri ktorej bol návrh na vykonanie exekúcie podaný až po dovolaní

a nadobudnutí vykonateľnosti v poradí druhého rozhodnutia krajského súdu a výkon

exekúcie nezastavil z dôvodu, že oprávnený sa mal domáhať vykonania exekúcie ihneď

po prvom právoplatnom rozhodnutí krajského súdu.

Okresný súd sa k takto koncipovanej námietke sťažovateľky vyjadril v tom zmysle,

že „námietka premlčania by mala právnu relevanciu v prípade, ak by po uplynutí lehoty

uvedenej v povinný vzal späť svoje dovolanie a dovolací súd

by tak nemohol preskúmať uvedený rozsudok krajského súdu a rozhodnutím dovolacieho

súdu by tak zákonným spôsobom nebola odňatá nezmeniteľnosť súdneho rozhodnutia.

Dovolací súd však na dovolanie povinného vec prejednal a zrušil predmetný rozsudok

krajského súdu, ako sa povinný domáhal, a vrátil vec na ďalšie konanie krajskému súdu,

čím tomuto rozhodnutiu odňal zákonným spôsobom jeho nezmeniteľnosť. Krajský súd

vo veci ďalej konal a vydal rozsudok, ktorým potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa.

Následne, na podklade týchto rozsudkov bola začatá exekúcia. Z vyššie uvedeného vyplýva,

že samotný povinný sa pričinil o to, že premlčanie nenastalo, nakoľko rozsudok, od ktorého

sa premlčanie malo odvíjať, bol zrušený na jeho dovolanie. Od takéhoto zrušeného

rozsudku nie je možné odvíjať právne následky spočívajúce v premlčaní pohľadávky.

Zrušený rozsudok z právneho hľadiska neexistuje, z čoho vyplýva, že nemohlo dôjsť

k naplneniu predpokladov uvedených v . Na základe vyššie

uvedeného tak exekučný súd uzatvára, že vznesenú námietku premlčania nemohol

akceptovať.“.

Sťažovateľka pokladá záver okresného súdu o právnej neexistencii v poradí prvého

rozhodnutia krajského súdu, ktoré bolo na základe dovolania zrušené, za nesprávny. Podľa

jej názoru «záver súdu o „právnej neexistencii“ rozsudku KSBA sp. zn.

(v poradí prvé rozhodnutie krajského súdu, pozn.) je navyše celkom zjavne nesprávny

a na účely premlčania pohľadávky absolútne nepoužiteľný. Skutočnosť, že zrušením

rozsudku v rámci dovolacieho konania dochádza k strate niektorých vlastností tohto

rozsudku (napr. odpadnutie prekážky rei iudicatae) a že súdy pokračujú v konaní ďalej

(ust. ) ešte neznamená, že by takýto rozsudok v „právnom svete“ nezanechával

žiadne právne následky. Ako už bolo uvedené vyššie, rozsudok KSBA sp. zn.

bol plne spôsobilým exekučným titulom, ktorý bolo možné v exekúcii nútene vykonať. Takéto

exekučné konanie vykonané na základe neskôr zrušeného rozsudku by bolo právne bezvadné

a nebolo by ho ani možné navrátiť do predošlého stavu (ust. § 61 EP). Povinný má

po zrušení exekučného titulu, na základe ktorého bola vymožená suma, nárok na vrátenie

tejto sumy voči oprávnenému len v prípade, ak by zrušený rozsudok nezodpovedal

skutočným hmotnoprávnym pomerom (porovnaj rozsudok veľkého senátu

občianskoprávneho a obchodného kolégia Najvyššieho súdu České republiky zo dňa

23. 04.2014, sp. zn. ). Nemožno preto absolútne prijať záver, že by

zrušený právoplatný rozsudok za sebou nezanechával žiadne právne následky. Záver súdu

o „právnej neexistencii“ rozsudku KSBA sp. zn. , resp. o tom, že by tento

rozsudok nevyvolával žiadne právne následky je celkom zjavne svojvoľný a je v príkrom

rozpore so skutočnosťou, že tento rozsudok bol v čase márneho uplynutia absolútnej

premlčacej doby plne spôsobilým exekučným titulom.

Nesprávny záver o „právnej neexistencii“ rozsudku KSBA sp. zn. je

navyše na účely premlčania absolútne nepoužiteľný. K uplynutiu premlčacej doby podľa

ust. dochádza bez ohľadu na iné ustanovenia zákona a k jej márnemu

uplynutiu došlo k dôsledku neuplatnenia práva Oprávneným, a nie v dôsledku toho, že by

bol právoplatný Rozsudok KSBA sp. zn. postihnutý nejakou vadou. Na tieto

právne následky, ktoré už raz vznikli v dôsledku márneho uplynutia premlčacej doby

a nekonania Oprávneného, nie je možné spätne nazerať tak, ako keby nevznikli.

Súd tak so svojim zjavne nesprávnym záverom, podľa ktorého rozsudok KSBA sp. zn.

nevyvoláva žiadne právne následky spojil celkom zjavne absurdný

následok, podľa ktorého by sa na márne uplynutú absolútnu premlčaciu dobu malo spätne

hľadieť, ako keby neuplynula a na právne následky, ktoré sú s jej uplynutím spojené (napr.

vznik práva Sťažovateľa (sťažovateľky, pozn.) vzniesť v exekučnom konaní námietku

premlčania) ako keby nikdy nevznikli. Tento záver je tak v zjavnom rozpore s kogentným

ust. , ktoré nepripúšťa akékoľvek „obnovenie“ márne uplynutej absolútnej

premlčacej doby. Rovnako je tento záver v rozpore s účelom ust. , ako aj účelom

premlčania a princípom vigilantibus iura scripta sunt (pozri nižšie bod II./G).».

V nadväznosti na uvedenú argumentáciu je sťažovateľka názoru, že okresný súd

napadnuté uznesenie nedostatočne odôvodnil, pretože z neho nie je zrejmé, ako mohol

dospieť k odlišnému názoru.

V druhej časti sťažnosti sťažovateľka namieta porušenie (odňatie

zákonnému sudcovi), pretože „podľa poverenia, ktoré je súčasťou rozvrhu práce

Okresného súdu Bratislava II bol vyšší súdny úradník poverený na

všetky rozhodnutia v exekučných veciach (okrem schválenia príklepu súdom) pre súdne

oddelenie 39Er-nepárne. Tento vyšší súdny úradník vykonával pred vydaním Rozhodnutia

úkony v exekučnom konaní sp. zn. (napr.; Postúpenie dodatku zo dňa

01.02.2016, č. I.: 653 - Príloha 9; Postúpenie dodatku zo dňa 03.02.2016, č. l.: 621 -

Príloha 10).

Rozhodnutie však prekvapujúco a v rozpore s rozvrhom práce vydal sudca. Súdny

spis exekučného konania sp. zn. zároveň neobsahuje akýkoľvek podklad,

na základe ktorého by bolo možné učiniť záver, prečo k zmene osoby príslušnej

na rozhodnutie vo veci došlo.“.

V tretej časti sťažnosti sťažovateľka namieta, že okresný súd sa jej neumožnil

vyjadriť „k Vyjadreniu Oprávneného zo dňa 09.03.2016 a neposkytol mu ani žiaden

priestor na zaujatie jeho stanoviska k novej obsiahlej argumentácii Oprávneného

k Námietkam a k vyjadreniu Sťažovateľa zo dňa 16.11.2015“.

V štvrtej časti sťažnosti sťažovateľka namieta, že „sťažovateľ(/ka, pozn.) podaním

zo dňa 26.10.2015 označeným ako Návrh na nariadenie pojednávania v konaní

o námietkach povinného upozornil súd na jeho povinnosť nariadiť v konaní o Námietkach

ústne pojednávanie. Súd však ústne pojednávanie nenariadil.

Sťažovateľ poukazuje na to, že konanie o námietkach má povahu samostatného

incidenčného konania iniciovaného povinným. Toto incidenčné konanie je svojou povahou

základným (nachádzacím) konaním sporového charakteru (spor o tom, či sa exekúcia

začala oprávnene, resp. či je jej vedenie prípustné). V rámci konania o námietkach

povinného sa preto v plnej miere uplatní zásada ústnosti a priamosti ako jedna

zo základných zásad sporového konania, ako aj právo účastníkov na verejné prerokovanie

veci, t. j. na prejednanie námietok Sťažovateľa bolo potrebné nariadiť pojednávanie.“.

Na základe uvedeného sťažovateľka v petite sťažnosti žiada, aby ústavný súd

nálezom vyslovil, že uznesením okresného súdu sp. zn. z 12. apríla 2016

boli porušené , , a 2 a dohovoru, aby

napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie a aby

sťažovateľke priznal náhradu trov konania.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) pritom možno hovoriť vtedy,

ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(napr. , , , ).

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých

vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva

podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno vidieť

zásadnú odlišnosť (mutatis mutandis ).

Predmetom prvej časti sťažnosti je postup okresného súdu pri rozhodovaní

o námietkach proti prebiehajúcej exekúcii. Sťažovateľka sa domáha vyslovenia porušenia

základného právna na súdnu ochranu z dôvodu, že v exekučnom konaní, ktoré je proti nej

vedené na základe v poradí druhého rozhodnutia krajského súdu, je vymáhaná už premlčaná

pohľadávka. Podľa názoru sťažovateľky predmetná pohľadávka mala byť vymáhaná

po nadobudnutí vykonateľnosti dovolaním zrušeného v poradí prvého rozhodnutia

krajského súdu, inak došlo k jej premlčaniu.

Sťažovateľka k uvedeným tvrdeniam v sťažnostnej argumentácii dospela na základe

dvoch argumentačných línií.

Prvou je formalistický prístup k poňatiu časti všeobecnej teórie práva, keď tvrdí, že

dovolaním zrušené v poradí prvé rozhodnutie krajského súdu musí zanechávať v právnom

svete následky (pretože už raz bolo právoplatným a vykonateľným). To podľa jej názoru

znemená, že ak v poradí prvé rozhodnutie krajského súdu nadobudlo vykonateľnosť, bolo

potrebné zo strany oprávneného za zákonom ustanovených podmienok iniciovať konanie

o výkone rozhodnutia. Ak raz oprávnený disponoval riadnym exekučným titulom a návrh

na vykonanie exekúcie z jeho strany podaný nebol, jeho opomenutie sa prieči zásade

vigilantibus iura scripta sunt (právo patrí bdelým, pozn.) a musí znášať následky uplynutia

premlčacej doby ustanovenej .

Do tohto momentu je naznačená úvaha bezproblémová. Do hry však vstúpila nová

právna skutočnosť, a to zrušenie uvedeného rozhodnutia na dovolanie. Okresný súd

v napadnutom uznesení svoju úvahu o neakceptovaní námietok sťažovateľky proti

prebiehajúcej exekúcii oprel práve o to, že v poradí prvé rozhodnutie krajského súdu bolo

na dovolanie sťažovateľky zrušené, čím prestalo právne existovať a konanie pokračovalo

ďalej. Sťažovateľka však tvrdí, že napriek jeho zrušeniu už nadobudlo právoplatnosť

a vykonateľnosť a tieto právne následky predsa nemožno opomínať.

Formalistickú časť úvahy sťažovateľka podporila argumentom negatívnych

dôsledkov rozhodnutia okresného súdu, ktoré sa snaží doviesť do absurdnosti. Pri tom

zdôrazňuje, že prístupom, ktorý zaujal okresný súd, by bežne nebolo treba od účastníkov

konaní očakávať, že po nadobudnutí vykonateľnosti rozhodnutí budú podávať návrhy

na vykonanie exekúcie (v zmysle vigilantibus iura), ale vytvorí sa nebezpečný precedens

pre tých účastníkov konania, ktorí na podanie návrhu na vykonanie exekúcie z rôznych

dôvodov „pozabudli“, aby tak urobili po prípadnom zrušení právoplatných a vykonateľných

rozhodnutí na dovolanie na základe výsledku na to nadväzujúceho nového rozhodnutia aj

v tých prípadoch, v ktorých už medzičasom uplynula premlčacia doba.

Ústavný súd chápe snahu prezentovať okolnosti prípadu vo svoj prospech, avšak

uvedenej teórii musí vytknúť absolútne opomenutie zohľadnenia účelu inštitútu dovolania.

Inštitút dovolania je mimoriadnym opravným prostriedkom slúžiacim na nápravu

fundamentálnych chýb v konaniach (pozri Ryabykh proti Rusku z 3. 12. 2003, sťažnosť

č. 52854/99, bod 52). V pozitívnom zmysle slova je prípustný a využívaný ojedinele

a prelamuje rozhodnutiami nastolený stav právnej istoty. Slúži na nápravu závažných

excesov za mimoriadnych okolností prípadu. Preto pri využití dovolania iba s ťažkosťami

možno hovoriť o zovšeobecnenej praxi.

Riešenie, ktoré sťažovateľka od ústavného súdu požaduje, je tiež možné doviesť

do absurdnosti práve tak, ako sa o to sama snaží pri napadnutom uznesení okresného súdu.

Pri použití sťažovateľkinej verzie nazerania na pertraktovanú vec by sme dospeli k záveru,

že v poradí prvé rozhodnutie krajského súdu iba z dôvodu, že dospelo k právoplatnosti

a vykonateľnosti, je potrebné v právnom svete od tohto momentu bezvýnimočne

rešpektovať, a to aj so všetkými dôsledkami z neho vyplývajúcimi, a jeho následné zrušenie

na základe mimoriadneho opravného prostriedku je vlastne bezvýznamnou okolnosťou,

ktorá nemôže mať na už vydané rozhodnutie z hľadiska následkov spojených

s právoplatnosťou a vykonateľnosťou žiaden vplyv. Teda dospeli by sme k záveru,

že dôsledky vyplývajúce z ex post zrušeného rozhodnutia napriek tomu, že toto rozhodnutie

bolo zaťažené závažnou chybou, ktorú bolo treba konaním o mimoriadnom opravnom

prostriedku napraviť, je v právnom svete nutné bezvýnimočne presadzovať.

Po zohľadnení účelu mimoriadneho opravného prostriedku, ktorého bežným

a želateľným následkom je prelomenie právnej istoty na účely napravenia závažného

pochybenia v konaní, všetky uvedené absurdné alternatívy dostávajú zhodný smer. Je ním

nastolenie stavu všeobecne akceptovaného a spravodlivého rozhodnutia veci.

Sťažovateľka v prejednávanej veci forsíruje presadenie takého výkladu, ktorý by

nezohľadnil účel mimoriadneho opravného prostriedku, ktorý je poslednou inštanciou

zabezpečenia celkovej spravodlivosti konania pred všeobecnými súdmi a vyšachoval by

následky, ktoré sa viažu so zrušením v poradí prvého rozhodnutia krajského súdu na základe

uplatnenia tohto mimoriadneho opravného prostriedku. Z tohto pohľadu musí ústavný súd

dať za pravdu a stotožniť sa s argumentačnou líniou okresného súdu pri nezohľadnení

námietky premlčania. Podľa názoru ústavného súdu by v prejednávanom prípade bolo

vzhľadom na potrebu zrušenia v poradí prvého rozhodnutia krajského súdu krajne

nespravodlivé viazať na toto v ďalšom konaní preukázateľne vadné rozhodnutie právne

následky. Je to tak z jednoduchého dôvodu. Použijúc argumentačnú terminológiu

sťažovateľky ‒ vprávnom svete by tak vznikol stav, keď by po prebehnutom konaní

prvostupňové rozhodnutie priznávajúce plnenie bolo síce na svete, len by ho nebolo možné

vykonať pre vznesenú námietku premlčania. Aj laickým úsudkom je len ťažko možné

vnímať takýto stav za spravodlivý a mimoriadnemu opravnému prostriedku de facto upierať

možnosť zabezpečiť celkovú spravodlivosť konania vrátane možnosti doviesť celé konanie

k vykonateľnosti prvostupňovým súdom priznaného plnenia, pretože k nej v konečnom

dôsledku smerovala počiatočná iniciácia konania pred prvostupňovým súdom.

Z týchto dôvodov posúdil ústavný súd prvú časť sťažnosti ako zjavne

neopodstatnenú. Uvedené sa týka aj argumentácie o neodôvodnení rozhodnutia okresného

súdu, pretože okresný súd sa venoval v napadnutom uznesení práve tej najpodstatnejšej

námietke sťažovateľky, s čím sťažovateľka vedie pred ústavným súdom polemiku.

V druhej časti sťažnosti sťažovateľka namieta porušenie

z dôvodu, že namiesto vyššieho súdneho úradníka vydal napadnuté uznesenie sudca.

Podľa (jeho poslednej vety) proti rozhodnutiu zamestnanca súdu

povereného sudcom je prípustný opravný prostriedok, o ktorom rozhoduje vždy sudca.

V prejednávanej veci teda rozhodol sudca, ktorý bol príslušný na konanie

o opravnom prostriedku voči rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka.

Vzhľadom na to, že vec sťažovateľky bola rozhodnutá osobou rozhodujúcou

o opravnom prostriedku, a vzhľadom na absenciu predpokladov sudcovskej nezávislosti

u vyššieho súdneho úradníka (ako osobou rozhodujúcou na základe poverenia sudcu)

ústavný súd vyhodnotil druhú časť sťažnosti ako zjavne neopodstatnenú.

V tretej časti sťažnosti sťažovateľka namieta, že okresný súd jej neumožnil vyjadriť

sa k vyjadreniu oprávneného z 9. marca 2016 (a tým jej neposkytol priestor na zaujatie

stanoviska k novej obsiahlej argumentácii oprávneného k vyjadreniu sťažovateľky

zo 16. novembra 2015).

V štvrtej časti sťažnosti sťažovateľka namieta, že na prejednanie námietok proti

exekúcii bolo potrebné nariadiť pojednávanie.

Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia zistil, že sťažovateľka mala

možnosť v konaní reagovať na argumentáciu oprávneného, čo aj urobila 26. októbra 2015

a 16. novembra 2015. Všetky vyjadrenia sa obsahovo podrobne venovali námietke

premlčania.

Ústavný súd vo svojej judikatúre už uviedol, že v prvom stupni nevyplýva

pre všeobecný súd povinnosť donekonečna udržiavať stav konfrontácie medzi podaniami

účastníkov konania, pretože je len na jeho posúdení, kde je vzhľadom na predmet konania

rozumná hranica takúto konfrontáciu ukončiť a po vykonaní dokazovania pristúpiť

k rozhodnutiu vo veci samej ().

Obdobného názoru je ústavný súd aj vo vzťahu k nenariadeniu sťažovateľkou

požadovaného pojednávania na prejednanie námietok proti exekúcii. Vo vzťahu

k prejednaniu námietok proti exekúcii zákon (právny poriadok) explicitne neustanovuje

potrebu ich ústneho prejednania na pojednávaní. Je preto na úvahe súdu v závislosti

od okolností prípadu, aký prístup k prejednaniu námietok zvolí tak, aby dodržal všetky

ostatné nároky na spravodlivosť konania vyplývajúce z právneho poriadku.

V prejednávanej veci sa okresný súd riadil tým, že vyjadrenia oprávneného

a povinného mu poskytovali dostatočný priestor pre náležité rozhodnutie veci. Vzhľadom

na to, že povinný vo veci nenamietal nejasné skutkové okolnosti vyžadujúce si dokazovanie,

ale iba argumentačne presadzoval svoj právny názor, pri zohľadnení zásady iura novit curia

(súd pozná právo, pozn.) možno považovať postup okresného súdu bez nariadenia

pojednávania za ústavne akceptovateľný. Vzhľadom na to ústavný súd vyhodnotil aj tretiu

a štvrtú časť sťažnosti ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd v zmysle dikcie ustanovenia § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde rozhodol tak, že sťažnosť odmietol ako celok z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších návrhoch

sťažovateľky v uvedenej veci (zrušenie napadnutého uznesenia, vrátenie veci na ďalšie

konanie a náhrada trov konania) stratilo opodstatnenie, a preto sa ústavný súd nimi už

nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. októbra 2016