Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 676/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. októbra 2016

predbežne prerokoval sťažnosť VAŠA Slovensko, s. r. o., Račianske mýto 1/B, Bratislava,

zastúpenej Kinstellar, s. r. o., Hviezdoslavovo námestie 13, Bratislava, za ktorú koná

advokát Mgr. Patrik Bolf, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu

ochranu podľa v spojení s

Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

základného práva na zákonného sudcu podľa

a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, základného práva na súkromie podľa čl. 16

ods. 1, a 3 a v spojení s a

ods. 2 , , a 3 a Listiny základných

práv a slobôd a čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. -100 z 29. júna 2016

a takto

rozhodol:

Sťažnosť VAŠA Slovensko, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

9. septembra 2016 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti VAŠA Slovensko, s. r. o.,

Račianske mýto 1/B, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava“) v spojení s a Listiny základných práv a slobôd

(ďalej len „listina“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), základného práva

na zákonného sudcu podľa a listiny, základného práva

na súkromie podľa , a 3 a v spojení s

a , , a 3 a listiny a dohovoru

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

č. k. -100 z 29. júna 2016 a žiada vydať tento nález:

„Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 29. júna 2016, sp. zn.

boli porušené nasledujúce práva Sťažovateľa:

- právo na prístup k súdu, súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46

ods. 1 v spojení s , čl.

36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, v znení neskorších protokolov,

- právo nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa Slovenskej

republiky a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, a

- právo na súkromie podľa čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2 a 3, čl. 22 v spojení s čl. 1 ods.

1 a , , a 3, Listiny

základných práv a slobôd a čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd, v znení neskorších protokolov.

Zrušuje sa uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 29. júna 2016,

sp. zn. , a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky, aby v nej

znovu konal a rozhodol.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť Sťažovateľovi trovy právneho

zastupovania k rukám advokáta do 30 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

2. Ako zo sťažnosti a z k nej pripojených listín vyplynulo, Protimonopolný úrad

Slovenskej republiky (ďalej len „protimonopolný úrad“) vykonal 13. - 14. augusta 2014

v priestoroch sťažovateľky inšpekciu v zmysle o ochrane

hospodárskej súťaže a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 347/1990 Zb.

o organizácii ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy Slovenskej

republiky v znení neskorších predpisov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ochrane hospodárskej súťaže“) s cieľom získať podklady a informácie, ktoré sa týkajú

možných dohôd alebo zosúladených postupov obmedzujúcich súťaž v období od roku 2011

do vykonania inšpekcie medzi podnikateľmi DOXX – Stravné lístky, spol. s r. o., Edenred

Slovakia, s. r. o., LE CHEQUE DEJEUNER s. r. o., SODEXO PASS SR, s. r. o. (ďalej len

„podnikatelia“), a sťažovateľkou. Tieto možné dohody obmedzujúce súťaž alebo

zosúladený postup podnikateľov mali mať za cieľ alebo mohli mať za následok obmedzenie

súťaže najmä na trhu stravovacích poukážok, ako aj iných benefitných poukážok (ďalej len

„stravovacie poukážky“) v oblasti ich vydania, distribúcie a predaja predovšetkým

prostredníctvom dohôd priamo alebo nepriamo určujúcich ich ceny alebo iné obchodné

podmienky, výmenu citlivých informácií najmä o cenách poukážok a koordináciu správania

medzi týmito podnikateľmi najmä v procese verejného obstarávania, ktoré sa realizovalo

najmä rozdelením trhu predovšetkým rozdelením zákazníkov. Pri tejto inšpekcii

protimonopolný úrad v priestoroch sťažovateľky vykonal vyhľadávanie vo vybraných

(piatich) počítačoch a iných obdobných zariadeniach podľa kľúčových slov a takto

vyhľadané dokumenty boli skopírované na úložné média a na pevný disk pracovnej stanice

a zapečatené (ďalej len „skopírované dokumenty“). Sťažovateľka tieto skopírované

dokumenty označila za predmet obchodného tajomstva.

3. Protimonopolný úrad začal 16. februára 2015 z vlastného podnetu správne konanie

č. 0003/OKT/2015 vo veci možných dohôd obmedzujúcich hospodársku súťaž

uzatvorených medzi sťažovateľkou a ďalšími podnikateľmi na trhu stravovacích poukážok.

4. Sťažovateľka doručila najvyššiemu súdu 13. augusta 2015 žalobu o ochranu

pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy podľa § 250v Občianskeho súdneho

poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“). Domáhala sa vydania rozsudku,

ktorým bude protimonopolnému úradu zakázané „prezerať, kopírovať alebo akýmkoľvek

spôsobom nakladať so všetkými informáciami a dokumentmi získanými v priebehu

inšpekcie“ u sťažovateľky vrátane v žalobe špecifikovaných skopírovaných súborov

uložených na dátových nosičoch a pevnom disku pracovnej stanice, ako aj uloženia

povinnosti protimonopolnému úradu tieto „odstrániť a zničiť“ (ďalej len „žaloba“).

Sťažovateľka žalobu odôvodnila tým, že postup protimonopolného úradu pri inšpekcii v jej

priestoroch bol nezákonný. Protimonopolný úrad bol pri inšpekcii oprávnený vyžadovať

podľa § 22a zákona o ochrane hospodárskej súťaže iba nevyhnutné informácie, avšak

nepostupoval tak. Inšpekciu realizoval v neprimerane širokom rozsahu (ktorý vyplýva

z poverenia udeleného inšpektorom), pri prehľadávaní počítačov sťažovateľky použil

všeobecné kľúčové slová priamo nesúvisiace s predmetom prešetrovania, v dôsledku čoho

skopíroval prakticky celú obchodnú korešpondenciu sťažovateľky. Protimonopolný úrad

skopíroval údaje bez toho, aby skúmal, či spadajú do vecného rámca inšpekcie (ktorý bol

navyše nejasne určený) a či neobsahujú súkromné informácie alebo informácie dôvernej

povahy, napríklad komunikáciu medzi klientom a advokátom. Časový rozsah vykonávania

inšpekcie v poverení inšpektorom bol vymedzený na sedem pracovných dní, napriek tomu

inšpektori prehliadajú dokumenty aj naďalej. Protokol o inšpekcii síce obsahuje údaj o tom,

že skopírované údaje boli zapečatené, avšak nie je z neho zrejmé, ako sa tak stalo,

v dôsledku čoho nie je zabezpečená autenticita údajov, a tieto sa preto nemôžu stať

ani zákonným dôkazom. Tým došlo výkonom inšpekcie i k porušeniu práva sťažovateľky

na súkromie.

5. Sťažovateľka doručila protimonopolnému úradu list zo 4. novembra 2015, ktorým

požiadala o prerušenie správneho konania do rozhodnutia najvyššieho súdu o podanej

žalobe.

6. Protimonopolný úrad 11. februára 2016 vydal rozhodnutie č. 2016/KH/1/1/004,

podľa ktorého konanie sťažovateľky a ostatných podnikateľov je dohodou obmedzujúcou

hospodársku súťaž a sťažovateľke uložil pokutu v sume 503 248 €. Ako dôkaz využil

i skopírované údaje získané pri inšpekcii. V rozhodnutí sa zaoberal i námietkami účastníkov

o tvrdenej nezákonnosti inšpekcie (s. 216 – 262).

7. Sťažovateľka proti rozhodnutiu č. 2016/KH/1/1/004 podala rozklad

z 29. februára 2016 a navrhla rozhodnutie zrušiť a konanie proti nej zastaviť, pretože sa

žiadnej dohody obmedzujúcej súťaž nezúčastnila. Vo vzťahu k tvrdenej nezákonnosti

inšpekcie zdôraznila, že táto bola vykonaná bez súhlasu súdu, poukázala na to, že podala

najvyššiemu súdu žalobu, o ktorej nebolo rozhodnuté, a zopakovala i v nej obsiahnutú

argumentáciu. O tomto rozklade sťažovateľky Radou protimonopolného úradu (ďalej len

„rada“) nebolo dosiaľ rozhodnuté.

8. Najvyšší súd o žalobe sťažovateľky rozhodol uznesením č. k. -100

z 29. júna 2016 tak, že konanie zastavil. Postupoval podľa , pretože

dospel k záveru, že dôvody na ďalšie konanie odpadli, keďže po podaní žaloby bolo vydané

rozhodnutie č. 2016/KH/1/1/004 z 11. februára 2016, sťažovateľka proti nemu podala

rozklad, na základe ktorého vo veci koná rada. Nejde teda o prípad takého zásahu správneho

orgánu, proti ktorému sa sťažovateľka nemôže brániť inými prostriedkami. Sťažovateľkou

napádané skutočnosti budú preskúmavané radou v druhostupňovom konaní a správny súd

nemôže svojou rozhodovacou činnosťou nahradiť správnu úvahu a rozhodnutie orgánu

verejnej správy.

9. Uznesenie najvyššieho súdu č. k. -100 z 29. júna 2016 nadobudlo

právoplatnosť 11. júla 2016.

10. Sťažovateľka sťažnosť na porušenie základného práva na súdnu ochranu

podľa , listiny a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu č. k. -100

z 29. júna 2016 odôvodnila tým, že týmto rozhodnutím bolo porušené jej právo na prístup

k súdu, pretože najvyšší súd jej žalobu meritórne neprejednal, hoci tak bol povinný urobiť.

Nesprávny je názor najvyššieho súdu, podľa ktorého je totožný predmet konania pred radou

a konania o žalobe sťažovateľky, a rovnako tak aj názor, podľa ktorého súdna ochrana

pred nezákonným zásahom má len subsidiárny charakter. Predmetom konania o žalobe

sťažovateľky je posúdenie zákonnosti inšpekcie, jeho výsledkom mal byť zákaz nakladania

s nezákonne skopírovanými údajmi a ich zničenie. Aj keby rada prvostupňové rozhodnutie

protimonopolného úradu zrušila pre jeho nezákonnosť, nemôže uložiť prvostupňovému

orgánu zničenie skopírovaných údajov, a nemohol by tak urobiť ani správny súd v konaní

o prípadnej žalobe sťažovateľky proti rozhodnutiu rady. To, že žalobou o ochranu

pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy sa možno brániť nezákonnej inšpekcii

a skopírovaniu dokumentov pri takejto inšpekcii konštatoval najvyšší súd vo viacerých

rozhodnutiach (rozsudok sp. zn. z 25. júna 2015, rozsudok

sp. zn. z 28. apríla 2016). Odklon od tejto skoršej rozhodovacej praxe

najvyšší súd vo veci sťažovateľky relevantne neodôvodnil. Pokiaľ týmto dôvodom bolo

vydanie rozhodnutia protimonopolného úradu č. 2016/KH/1/1/004 z 11. februára 2016,

na podstate veci to nič nemení, pretože aj toto rozhodnutie nie je ničím iným, než

pokračovaním nezákonného zásahu.

11. Vo vzťahu k tvrdenému porušeniu základného práva na zákonného sudcu

podľa a listiny uznesením najvyššieho súdu

č. k. -100 z 29. júna 2016 sťažovateľka argumentovala tým, že pokiaľ

na rozhodovanie o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy je vecne

príslušný najvyšší súd (a konanie pred ním sa začalo v čase, keď zásah trval a iný

prostriedok na ochranu pred ním sťažovateľka nemala k dispozícii), potom ak by mala byť

sťažovateľka s ochranou proti rovnakému zásahu odkázaná na konanie o preskúmanie

zákonnosti rozhodnutia rady protimonopolného úradu, rozhodovať o takejto žalobe by bol

vecne príslušný krajský súd. V dôsledku toho odmietnutie prístupu k súdu sťažovateľke

najvyšším súdom má za následok aj odňatie sťažovateľky jej zákonnému sudcovi.

12. Namietané porušenie základného práva na súkromie podľa čl. 16 ods. 1, čl. 19

ods. 2 a 3, v spojení s a , , a 3

a čl. 13 listiny a čl. 8 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu č. k. -100

z 29. júna 2016 sťažovateľka odôvodnila obdobne ako v rozklade proti rozhodnutiu

protimonopolného úradu č. 2016/KH/1/1/004 z 11. februára 2016. Zdôraznila, že inšpekcia

bola vykonaná bez súhlasu súdu, poukázala i na to, že skopírované údaje boli fakticky

zverejnené vydaním tohto rozhodnutia, predstavitelia protimonopolného úradu o konaní

verejne informovali. Samotná inšpekcia bola vykonaná v neprimerane širokom rozsahu,

kontrolóri neskúmali, či medzi skopírovanými údajmi nie sú údaje súkromné,

pri prehľadávaní počítačov použitím všeobecných kľúčových slov došlo k skopírovaniu

takmer celej obchodnej korešpondencie sťažovateľky, z časového hľadiska nakladanie

s údajmi presahuje stanovených sedem pracovných dní, údaje neboli zapečatené spôsobom

zabezpečujúcim autenticitu údajov. K porušeniu práva na súkromie sťažovateľky tak došlo

nielen samotným skopírovaním údajov, ale aj následným nakladaním s nimi.

II.

13. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

14. Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

15. Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

16. Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 1

a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa

ods. 2 .

17. Sťažovateľka namieta porušenie týchto ustanovení , listiny a dohovoru:

Podľa Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny

štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Podľa štátne orgány môžu konať iba na základe ,

v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia je zaručená.

Obmedzená môže byť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa každý má právo na ochranu pred neoprávneným

zasahovaním do súkromného a rodinného života.

Podľa každý má právo na ochranu pred neoprávneným

zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe.

Podľa listové tajomstvo, tajomstvo dopravovaných správ a iných

písomností a ochrana osobných údajov sa zaručujú.

Podľa nikto nesmie porušiť listové tajomstvo ani tajomstvo iných

písomností a záznamov, či už uchovávaných v súkromí, alebo zasielaných poštou, alebo

iným spôsobom; výnimkou sú prípady, ktoré ustanoví zákon. Rovnako sa zaručuje

tajomstvo správ podávaných telefónom, telegrafom alebo iným podobným zariadením.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa čl. 7 ods. 1 listiny nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia je zaručená.

Obmedziť ju možno iba v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 10 ods. 2 listiny každý má právo na ochranu pred neoprávneným

zasahovaním do súkromného a rodinného života.

Podľa čl. 10 ods. 3 listiny každý má právo na ochranu pred neoprávneným

zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe.

Podľa čl. 13 listiny nikto nesmie porušiť listové tajomstvo ani tajomstvo iných

písomností a záznamov, či už uchovávaných v súkromí alebo zasielaných poštou alebo

iným spôsobom, s výnimkou prípadov a spôsobom, ktoré ustanoví zákon. Rovnako sa

zaručuje tajomstvo správ podávaných telefónom, telegrafom alebo iným podobným

zariadením.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 38 ods. 1 listiny nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Príslušnosť súdu aj sudcu ustanoví zákon.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného

a rodinného života, obydlia a korešpondencie.

18. Ako zo sťažnosti sťažovateľky vyplýva, k porušeniu týchto základných práv

malo dôjsť uznesením najvyššieho súdu č. k. -100 z 29. júna 2016, ktorým

bolo konanie o žalobe sťažovateľky o ochranu proti nezákonnému zásahu orgánu verejnej

správy zastavené podľa . Ustanovenie znie takto:

(1) Fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že bola ukrátená na svojich

právach a právom chránených záujmoch nezákonným zásahom orgánu verejnej správy,

ktorý nie je rozhodnutím, a tento zásah bol zameraný priamo proti nej alebo v jeho dôsledku

bol proti nej priamo vykonaný, môže sa pred súdom domáhať ochrany proti zásahu, ak taký

zásah alebo jeho dôsledky trvajú alebo hrozí jeho opakovanie.

Podľa presvedčenia sťažovateľky pokiaľ najvyšší súd konanie o jej žalobe zastavil

podľa , toto ustanovenie aplikoval spôsobom opierajúcim jeho účel

a zmysel, keď dospel k záveru, že vo veci sťažovateľky odpadli dôvody na ďalšie konanie.

19. Najvyšší súd v uznesení č. k. -100 z 29. júna 2016 zastavenie

konania odôvodnil takto:

«Konanie (o ochranu pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy

podľa , pozn.) sa začína žalobou, v ktorej bude fyzická osoba alebo právnická

osoba tvrdiť, že bola ukrátená na svojich právach a právom chránených záujmoch

nezákonným zásahom orgánu verejnej správy, ktorý nie je rozhodnutím, a tento zásah bol

zameraný priamo proti nej alebo v jeho dôsledku bol proti nej priamo vykonaný, môže sa

pred súdom domáhať ochrany proti zásahu, ak takýto zásah alebo jeho dôsledky trvajú

alebo hrozí jeho opakovanie.

V žalobe preto žalobca musí tvrdiť, že bol ukrátený na svojich právach a právom

chránených záujmoch, musí ísť o jeho práva a záujmy, inak žaloba nemôže byť úspešná,

ide o zásah, ktorý nie je rozhodnutím, a jeho účinky priamo dopadajú na žalobcu, dôsledky

zásahu trvajú alebo objektívne hrozí jeho opakovanie, vyčerpal všetky prostriedky, ktorých

použitie umožňuje osobitný zákon tak, ako je to v konaní proti nečinnosti správneho orgánu,

dodržal zákonom ustanovenú lehotu na podanie žaloby, ktorá je 30 dní odo dňa, keď sa

osoba dotknutá zásahom o ňom dozvedela, najneskôr však do jedného roka odo dňa,

keď k nemu došlo.

Ochrana verejných subjektívnych práv fyzických a právnických osôb zo strany

správnych súdov má subsidiárny charakter vo vzťahu k ochrane, ktorú poskytujú orgány

verejnej správy. Preto fyzická alebo právnická osoba, ktorej práva boli porušené alebo

ohrozené má sa prioritne domáhať ochrany svojich práv na správnom orgáne. Ak nedošlo

k náprave ochrany zo strany orgánu verejnej správy, je možné, aby sa fyzická alebo

právnická osoba domáhala ochrany svojich práv na správnom súde. Vyplýva to z historicky

daného a v Slovenskej republike garantovaného postavenia správneho súdnictva, ktorého

úlohou nie je nahrádzanie vecných kompetencií orgánov verejnej správy, ale zabezpečenie

ich kontroly nezávislou súdnou mocou.

Účel konania o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy

je poskytnutie súdnej ochrany fyzickej alebo právnickej osobe, ktorá tvrdí, že bola ukrátená

na svojich právach a právom chránených záujmoch nezákonným zásahom orgánu verejnej

správy a tento zásah bol zameraný proti nej alebo v jeho dôsledku bol proti nej priamo

vykonaný za predpokladu, ak taký zásah alebo jeho dôsledky trvajú alebo hrozí jeho

opakovanie. Súdne konanie je zárukou, že súd vyslovenie povinnosti odporcu nepokračovať

v porušovaní práva navrhovateľa a v príkaze, ak je to možné, obnoviť stav pred zásahom,

vytvorí reálny predpoklad na odstránenie nezákonného stavu, ktorý vznikol protiprávnym

konaním, prípadne aj nekonaním orgánu verejnej správy. ...

v ust. pojem „zásah“ nedefinuje a jeho

definíciu neobsahuje ani iný zákon. Z citovaného ustanovenia vyplýva, že ide o súdnu

ochranu pred faktickými nezákonnými zásahmi orgánov verejnej moci, ktoré nie sú

rozhodnutím alebo iným individuálnym aktom. Judikatúra považuje za zásah nezákonný,

resp. v širšom zmysle protiprávny útok orgánu verejnej moci proti subjektívnym verejným

právam fyzickej alebo právnickej osoby spočívajúci v postupe orgánu verejnej správy alebo

v jeho činnosti, úkone, pokyne. Musí ísť o priamy zásah do subjektívnych verejných práv.

Takýto zásah orgánu verejnej správy správny súd nemôže zrušiť, môže však správnemu

orgánu zakázať, aby v porušovaní dotknutého práva pokračoval a ak je to možné,

správnemu orgánu prikázať, aby v porušovaní dotknutého práva nepokračoval, a tiež,

ak je to možné správnemu orgánu prikázať, aby obnovil stav pred zásahom. Cieľom

ochrany podľa je teda ukončenie nezákonné zásahu správneho orgánu, proti

ktorému sa fyzická alebo právnická osoba nemôže brániť inými prostriedkami.

K definícii pojmu nezákonný zásah najvyšší súd poukazuje na skoršie rozhodnutie

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. , R 43/2011, „... ide o súdnu

ochranu pred faktickými nezákonnými zásahmi orgánov verejnej moci, ktoré nie sú

rozhodnutím alebo iným individuálnym aktom. Judikatúra považuje za zásah nezákonný

resp. v širšom zmysle protiprávny útok orgánov verejnej moci proti subjektívnym verejným

právam fyzickej alebo právnickej osoby spočívajúci v postupoch orgánu verejnej správy

alebo v jeho činnosti, úkone, pokyne, prípadne nečinnosti. Musí ísť o priamy zásah

do subjektívnych verejných práv (napr. porušenie práva na život, práva na osobnú slobodu,

práva na ochranu vlastníctva, práva na ochranu obydlia a pod.). Takýto zásah orgánu

verejnej správy správny súd nemôže zrušiť, môže však správnemu orgánu zakázať, aby

v porušovaní dotknutého práva pokračoval a ak je to možné správnemu orgánu prikázať,

aby obnovil stav pred zásahom. Cieľom ochrany podľa je teda ukončenie

nezákonného zásahu správneho orgánu, proti ktorému sa fyzická alebo právnická osoba

nemôže brániť inými prostriedkami“.

Najvyšší súd posúdil návrh navrhovateľa v intenciách definičných znakov, ktorými

je nezákonný zásah vymedzený v ust. a dospel k záveru, že odpadli dôvody

na ďalšie konanie.

Návrh bol doručený najvyššiemu súdu dňa 14. 08. 2015. Z pripojeného

administratívneho spisu najvyšší súd zistil, že dňa 11. 02. 2016 bolo odporcom vydané

prvostupňové rozhodnutie č. 2016/KH/1/1/004 vo veci samej.

Vzhľadom na to, že navrhovateľ napáda skutočnosti, ktoré budú preskúmavané

Radou úradu v druhostupňovom konaní, a v rámci nich skutočnosti, ktoré ako úkony

správneho orgánu vykonávané v správnom konaní ani nemôžu byť predmetom návrhu

v zmysle , najvyšší súd zastáva názor, že musí návrh zastaviť. V tejto

súvislosti poukazuje i na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 13. 11. 2012,

sp. zn. (publikované pod č. 98 v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a súdov SR

7/2013), kde sa okrem iného uvádza: „Správne konania, vedené pred orgánmi verejnej

správy sú obvykle zakončené vydaním administratívneho rozhodnutia, ktoré je

preskúmateľné súdom v správnom súdnictve. Postup správneho orgánu predchádzajúci

vydaniu rozhodnutia je následne súdom preskúmavaný v konaní o žalobe na preskúmanie

zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy. Návrhom na ochranu pred nezákonným

zásahom nie je možné úplne negovať vedenie a účinky správneho konania. V prípade, ak by

súd v rámci konania o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy

preskúmaval zákonnosť, resp. prípustnosť vedenia správneho konania, dopustil by sa

predčasného konania, ktoré by zasahovalo do právomoci orgánov verejnej správy. Takýmto

konaním by došlo k prelínaniu súdnej moci s mocou výkonnou. Prieskum zákonnosti

postupu správneho orgánu v rámci správneho konania je súčasťou prieskumu zákonnosti

rozhodnutia orgánu verejnej správy, preto nie je možné v rámci konania o ochrane pred

nezákonným zásahom orgánu verejnej správy preskúmaval zákonnosť správneho konania,

ktoré predchádza vydaniu administratívneho rozhodnutia“.

Správny súd nemôže svojou rozhodovacou činnosťou nahradiť správnu úvahu

a rozhodnutie orgánu verejnej správy, inak by poprel zmysel a úlohu správnych orgánov.

Ak sa teda navrhovateľ domnieva, že postupom odporcu boli v správnom konaní porušené

jeho práva a oprávnené záujmy, bude sa ich ochrany mať možnosť domáhať

prostredníctvom žaloby na preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia správneho

orgánu, po vydaní druhostupňového rozhodnutia v administratívnom konaní.

Správne konania vedené pred orgánom verejnej správy sú obvykle zakončené

vydaním administratívneho rozhodnutia, ktoré je preskúmateľné súdom v správnom

súdnictve. Postup správneho orgánu predchádzajúci vydaniu rozhodnutia je následne

súdom preskúmavaný v konaní o žalobe na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu

verejnej správy. Začatie samotného správneho konania v tejto veci bude rovnako, ako

zákonnosť celého postupu odporcu v správnom konaní až predmetom súdneho prieskumu

o žalobe na preskúmanie zákonnosti správneho orgánu, a to vrátane dôkazov, ktoré budú

tvoriť podklad pre vydanie rozhodnutia odporcu. Všetko za predpokladu, že budú splnené

zákonné podmienky vyplývajúce z a nasl.

Najvyšší súd opätovne zdôrazňuje, že odporca už vydal prvostupňové rozhodnutie,

ktoré navrhovateľ napadol rozkladom a v súčasnosti prebieha konanie na druhostupňovom

správnom orgáne. Keďže navrhovateľ podal na najvyšší súd návrh na ochranu pred

nezákonným zásahom, od odporcu si najvyšší súd vyžiadal celý administratívny spis a z

toho dôvodu nemohol odporca ukončiť rozhodovanie o rozklade. Správny orgán bude v

konaní pokračovať po vrátení administratívneho spisu.

Konanie v správnom súdnictve nie je „pokračovaním“ správneho konania. Ochrana

verejných subjektívnych práv fyzických a právnických osôb zo strany správnych súdov má

subsidiárny charakter vo vzťahu k ochrane, ktorú poskytujú orgány verejnej správy. Preto

fyzická alebo právnická osoba, ktorej práva boli porušené alebo ohrozené, má sa prioritne

domáhať ochrany svojich práv na správnom orgáne. Ak nedošlo k náprave a ochrane

zo strany orgánov verejnej správy, je možné, aby sa fyzická alebo právnická osoba

domáhala ochrany svojich práv na správnom súde. Najvyšší súd poukazuje na skutočnosť,

že v prípade, ak by v tejto veci konal, posudzoval by na základe návrhu navrhovateľa

rovnakú vec ako bude posudzovať Rada úradu - druhostupňový správy orgán v správnom

konaní, čím by došlo k situácií, že súd vlastne nahrádza rozhodovanie správneho orgánu

a súdny zásah tak stráca subsidiárny charakter. Zásah súdu v prípade ochrany

pred nezákonným zásahom by mal naopak nastúpiť práve v prípade, ak nápravu nie je

možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami. Navrhovateľ rozhodnutie prvostupňového

orgánu v rámci zákonnej lehoty napadol riadnym opravným prostriedkom - rozkladom,

ktorý obsahuje aj námietky aké sú obsiahnuté v návrhu na ochranu pred nezákonným

zásahom odporcu. Preto nie je v tomto štádiu súdneho konania dôvod preskočiť druhý

stupeň administratívneho konania a posudzovať tú istú vec súdom. V tejto súvislosti

poukazuje najvyšší súd aj na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. zo dňa 03. 05. 2016.

Začaté správne konanie je aktuálne v štádiu, keď bolo vydané prvostupňové

rozhodnutie Protimonopolného úradu č. 2016/KH/1/1/004 zo dňa 11. 02. 2016.

S poukazom na uvedené skutočnosti dospel senát najvyššieho súdu k záveru,

že odpadol dôvod na ďalšie konanie a preto konanie zastavil. Najvyšší súd nepovažoval

ďalej za nevyhnutné a ani účelné, vzhľadom k tomu, že neboli splnené zákonom stanovené

procesné podmienky, zaoberať sa podrobnejšie všetkými ďalším namietanými

skutočnosťami.»

20. Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé

konanie podľa je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie

súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením

nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu,

ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver

o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý

proces ().

21. Ústavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia rozsudku najvyššieho

súdu dospel k záveru, že najvyšší súd dal jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na všetky právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktoré sťažovateľka

v konaní nastolila.

22. Rozsudok najvyššieho súdu vysvetlil, ako najvyšší súd dospel k záveru

o nevyhnutnosti konanie zastaviť, pretože zistil, že dôvody na ďalšie konanie odpadli.

Najvyšší súd postupoval vo svojej argumentácii logicky a s oporou v rozhodovacej praxi,

na ktorú poukázal.

23. Pokiaľ sťažovateľka tvrdila, že názor najvyššieho súdu, podľa ktorého ochrana

pred nezákonným zásahom má len subsidiárny význam a správny súd v konaní o správnej

žalobe o nezákonnosť rozhodnutia správneho orgánu nemôže protimonopolnému úradu

uložiť povinnosť spôsobom, akým to môže urobiť iba v konaní o ochranu pred nezákonným

zásahom, resp. že predmety takýchto konaní sú odlišné, tento názor sťažovateľky nemôže

odôvodniť záver o príčinnej súvislosti medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu

a porušením sťažovateľkou označených ústavnoprocesných práv.

24. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy,

ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, a ).

25. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti

pre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným

právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom

orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej

možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (obdobne napr. , ,

).

26. Ústavný súd považuje za potrebné tiež pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred

všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne

závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Z rozdelenia súdnej moci v ústave

medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou

inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. ,

, ).

27. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,

alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,

a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody. Ústavný súd poukazuje

i na skutočnosť, že nie je a ani nemôže byť súdom skutkovým, t. j. jeho úlohou nie je

nahrádzať činnosť všeobecných súdov.

28. Ako najvyšší súd v súvislosti s definíciou nezákonného zásahu uviedol,

nevyhnutným predpokladom poskytnutia ochrany v konaní podľa je to,

že takýto zásah trvá, a to, že jeho podstatu nepatrí preskúmavať samotným správnym

orgánom alebo správnemu súdu v inom konaní. V prípade sťažovateľky boli skopírované

údaje protimonopolným úradom použité v ďalšom priebehu správneho konania, sama

sťažovateľka uvádza, že boli sprístupnené ich zaradením do odôvodnenia rozhodnutia

protimonopolného úradu. Na druhej strane, pokiaľ boli skutočne získané nezákonne, táto

skutočnosť odôvodňuje zrušenie prvostupňového rozhodnutia správneho orgánu, ktoré

s ohľadom na súčasný stav konania zákon zveruje orgánu oprávnenému rozhodovať

o rozklade sťažovateľky a neskôr prípadne správnemu súdu v konaní o správnej žalobe.

Ani ústavný súd nespochybňuje možnosť využiť žalobu o ochranu proti nezákonnému

zásahu orgánu verejnej správy aj v prípadoch nezákonne vedenej inšpekcie

protimonopolným úradom, avšak iba v tom štádiu konania, keď niet iného procesného

prostriedku na dosiahnutie nápravy. Pokiaľ sťažovateľka žiada žalobou zničenie

skopírovaných údajov a tieto už boli využité ako dôkazy vo vydanom, hoci dosiaľ

neprávoplatnom rozhodnutí protimonopolného úradu, posúdiť ich zákonnosť patrí

druhostupňovému správnemu orgánu, resp. neskôr prípadne správnemu súdu konajúcemu

o správnej žalobe proti potupu a rozhodnutiu. Až po vyriešení otázky zákonnosti získania

a použitia týchto dôkazov na to príslušným orgánom ak táto bude vyriešená so záverom

o ich nezákonnosti, prichádza do úvahy podanie žaloby, ktorou by sa sťažovateľka

domáhala ich zničenia, tak aby nemohli byť využité v budúcnosti. V tomto štádiu správneho

konania však riešiť otázku ich zákonnosti a zákonnosti ich získania nepatrí súdu

konajúcemu o žalobe o ochranu pred nezákonným zásahom orgánu verejnej moci.

29. Ako vyplýva z odôvodnení rozsudkov najvyššieho súdu sp. zn.

z 25. júna 2015 a sp. zn. z 28. apríla 2016, na ktoré poukazuje sťažovateľka,

v oboch týchto veciach bola predmetom konania ochrana pred nezákonným zásahom,

ktorým bola inšpekcia vykonaná protimonopolným úradom v priestoroch žalobcov,

avšak na rozdiel od veci sťažovateľky v situácii, keď protimonopolný úrad vo veci samej

ešte nerozhodol ani v prvom stupni. Najvyšší súd sa v týchto veciach nemusel preto

zaoberať otázkou povahy konania o ochranu pred nezákonným zásahom orgánu verejnej

správy a jeho vzťahu k správnemu konaniu v štádiu druhostupňového konania,

resp. následného konania o žalobe o nezákonnosť rozhodnutia vo veci samej, ktorého

súčasťou je i preskúmavanie postupu správneho orgánu prechádzajúceho vydaniu

rozhodnutia. Nedôvodne preto sťažovateľka najvyššiemu súdu vyčíta, že v jej veci sa

s obsahom týchto rozhodnutí nevysporiadal. Bol by povinný tak upraviť iba v prípade, ak by

žalobu sťažovateľky meritórne prejednal, avšak dospel by k odlišnému výkladu právnej

úpravy vykonávania inšpekcie protimonopolným úradom než v rozhodnutiach

sp. zn. z 25. júna 2015 a sp. zn. z 28. apríla 2016.

30. Za tejto situácie, hoci nepochybne vec sťažovateľky je v mnohom obdobná

veciam rozhodovaným najvyšším súdom vo veciach sp. zn. z 25. júna 2015

a sp. zn. , bol najvyšší súd aj v dôsledku toho, že sťažovateľka svoju žalobu

podala s výrazným časovým odstupom od vykonania inšpekcie, povinný najprv sa zaoberať

otázkou existencie a splnenia podmienok pre rozhodovanie o žalobe podľa

a bez zistenia, že tieto trvajú, nemohol vec sťažovateľky meritórne prejednať.

31. Ústavný súd sa stotožňuje s právnym názorom vyjadreným v odôvodnení

napadnutého uznesenia, ktorý je založený na východisku, podľa ktorého „ochrana

verejných subjektívnych práv fyzických a právnických osôb zo strany správnych súdov má

subsidiárny charakter vo vzťahu k ochrane, ktorú poskytujú orgány verejnej správy“,

v dôsledku čoho potom „návrhom na ochranu pred nezákonným zásahom nie je možné

úplne negovať vedenie a účinky správneho konania“, pretože opačný záver by viedol

„k zásahu do právomoci orgánov verejnej správy.“, a to aj preto, že „prieskum zákonnosti

postupu správneho orgánu v rámci správneho konania je súčasťou prieskumu zákonnosti

rozhodnutia orgánu verejnej správy“.

32. Ústavný súd je preto toho názoru, že v prípade sťažovateľky nemožno považovať

závery rozsudku najvyššieho súdu za také, ktoré by boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie sťažovateľkou označených základných práv alebo slobôd.

33. Za tejto situácie neobstojí sťažnosť sťažovateľky na porušenie čl. 46 ods. 1

v spojení s , listiny, dohovoru, ale ani

v časti namietajúcej porušenie základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1

a listiny.

34. Pokiaľ sťažovateľka namietala porušenie základného práva na súkromie

podľa , a 3, v spojení s a

, , a 3, listiny a dohovoru uznesením

najvyššieho súdu č. k. -100 z 29. júna 2016, ústavný súd i v tejto súvislosti

poukazuje na svoj záver vyslovený vo vzťahu k tvrdeniam sťažovateľky o porušení jej

základného práva na súdnu ochranu. V situácii, keď ústavný súd nezistil v súvislosti

s rozhodnutím najvyššieho súdu porušenie základného práva sťažovateľky na súdnu

ochranu, považuje ústavný súd za vylúčené, aby rovnakým rozhodnutím najvyššieho súdu

o zastavení konania mohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľky na súkromie.

35. Ústavný súd vychádzajúc z uvedeného konštatuje, že medzi napadnutým

uznesením najvyššieho súdu a obsahom sťažovateľkou označených základných práv, ktoré

mali byť napadnutým uznesením najvyššieho súdu porušené, neexistuje taká príčinná

súvislosť, ktorá by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie mohla reálne viesť

k vysloveniu ich porušenia, a preto rozhodol pri predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2

tak, že sťažnosť odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

36. S ohľadom na uvedené nebolo už dôvodné osobitne sa zaoberať návrhom

sťažovateľky na vydanie dočasného opatrenia.

37. Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. októbra 2016