Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 644/2016
PDF · 114.04 KB
No categories available
I. ÚS 644/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. októbra 2016
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti ,
, zastúpenej Advokátskou kanceláriou VOZÁR s. r. o., Trenčianska 56/D,
Bratislava, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom
Okresného súdu Komárno v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 123/2002 a postupom
Krajského súdu v Nitre v konaniach vedených pod spisovými značkami: 8 Co 202/2008,
8 Co 138/2009, 8 Co 258/2010, 8 Co 221/2012 a 8 Co 246/2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti , o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
31. augusta 2015 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti
(ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len ,,ústava“) postupom Okresného súdu Komárno (ďalej len „okresný súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 10 C 123/2002 a postupom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský
súd“) v konaniach vedených pod spisovými značkami: 8 Co 202/2008, 8 Co 138/2009,
8 Co 258/2010, 8 Co 221/2012 a 8 Co 246/2014.
2. Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla, že na okresnom súde prebiehalo konanie
o vydanie hnuteľných vecí, v ktorom vystupovala ako žalobkyňa na základe žaloby podanej
osobne 23. apríla 2002. Ešte v roku 2002 sa sťažovateľka vyjadrila na základe výzvy
okresného súdu k hodnote hnuteľných vecí a k vyjadreniu žalovaného v predmetnom spore.
V roku 2003 okresný súd realizoval iba dva úkony – vyzval sťažovateľku, aby preukázala
vlastníctvo k hnuteľným veciam, ktoré žiada vydať od žalovaného, a odročil pojednávanie
zo 4. septembra 2003. Po viacerých úkonoch okresného súdu bol v roku 2008 vyhlásený
rozsudok, ktorým okresný súd zamietol žalobu v celom rozsahu a sťažovateľke uložil
povinnosť uhradiť trovy konania. Sťažovateľka proti uvedenému rozhodnutiu podala
odvolanie, ktorému krajský súd vyhovel, napadnutý rozsudok okresného súdu zrušil a vrátil
mu vec na ďalšie konanie a rozhodnutie.
3. Následne okresný súd návrh sťažovateľky po márnom uplynutí lehoty
na odstránenie chýb návrhu na začatie konania, ktorá bola na žiadosť sťažovateľky
okresným súdom predĺžená, návrh na začatie konania odmietol. Proti uvedenému
rozhodnutiu sa sťažovateľka odvolala, krajský súd rozhodnutie okresného súdu zrušil a vec
vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie. Po viacerých pojednávaniach okresný súd vydal
meritórne rozhodnutie 12. júla 2010, proti ktorému sa sťažovateľka odvolala a krajský súd
napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa. Dňa 6. júna 2012 bol vo veci
vydaný ďalší rozsudok, proti ktorému sa opätovne odvolal tentoraz účastník konania
na strane žalovaného, ktorému krajský súd vyhovel a rozhodnutie zrušil. Aj proti ďalšiemu
rozsudku okresného súdu z 28. októbra 2013 bolo podané odvolanie, avšak v tomto prípade
krajský súd rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil ako vecne správne. Tým sa konanie
na okresnom súde, ako aj odvolacie konanie právoplatne skončilo. Sťažovateľka považuje
postup okresného súdu a krajského súdu v predmetných konaniach za protiústavný, ktorý
porušuje jej právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
4. Sťažovateľka na základe uvedenej argumentácie navrhuje, aby ústavný súd
rozhodol tak, že okresný súd a krajský súd svojím postupom porušili jej základné právo
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Súčasne
navrhuje, aby ústavný súd uložil obom súdom zaplatiť jej finančné zadosťučinenie
v celkovej sume 15 000 € a náhradu trov právneho zastúpenia.
5. Predmetná sťažnosť bola pôvodne pridelená sudcovi Ľubomírovi Dobríkovi ako
sudcovi spravodajcovi, ktorý bol členom III. senátu. Na základe prijatého dodatku č. 1
zo 14. septembra 2016 k rozvrhu práce ústavného súdu na obdobie od 1. marca 2016
do 28. februára 2017 bola sťažnosť po skončení funkčného obdobia sudcu Ľubomíra
Dobríka, o ktorej dosiaľ nebolo rozhodnuté, náhodným výberom pridelená sudcovi Petrovi
Brňákovi ako sudcovi spravodajcovi, ktorý je členom I. senátu.
II.
6. Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa
čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú
porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
7. Ústavný súd v súlade s § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
8. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu možno
hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď
pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným postupom či rozhodnutím
a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnený možno považovať návrh, pri predbežnom prerokovaní
ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva, reálnosť ktorej
by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (napr. II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02).
Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na konanie bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže vyplývať aj z toho, že porušenie
tohto základného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, ktoré
z hľadiska jeho druhu a povahy netrvá tak dlho, aby sa dalo vôbec uvažovať o zbytočných
prieťahoch (m. m. II. ÚS 93/03, II. ÚS 177/04).
9. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov.
10. Podstatou sťažnosti a predmetom konania pred ústavným súdom je nárok
sťažovateľky na ochranu pred postupom okresného súdu a krajského súdu v už uvedených
konaniach, v ktorých malo byť porušené jej základné právo na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.
11. Ako vyplýva zo samotného obsahu sťažnosti a k nej priložených príloh, konanie
pred okresným súdom a konania pred krajským súdom boli právoplatne skončené. Krajský
súd vydal 7. mája 2015 rozsudok, ktorým potvrdil napadnuté rozhodnutie okresného súdu.
Dňa 20. júla 2015 nadobudlo rozhodnutie krajského súdu a napadnuté rozhodnutie súdu
prvého stupňa právoplatnosť.
12. Podľa judikatúry ústavného súdu (napr. II. ÚS 12/01, IV. ÚS 61/03,
IV. ÚS 205/03, I. ÚS 16/04) sa ochrana základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany
porušovanie tohto základného práva označenými orgánmi verejnej moci (v tomto prípade
okresným súdom a krajským súdom) ešte mohlo trvať. Uvedený záver vychádza
zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný
prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu
došlo a jeho účinky stále trvajú, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo.
Ak v čase, keď sťažnosť bola doručená ústavnému súdu, už nemohlo dochádzať
k porušovaniu označených práv postupom okresného súdu, ako ani krajského súdu
v napadnutých konaniach, ústavný súd sťažnosť zásadne odmietne ako zjavne
neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
13. Na základe zistených skutočností ústavný súd považoval za nesporné, že konanie
vedené na okresnom súde pod sp. zn. 10 C 232/2002 skončilo (bod 11) a v čase podania
ústavnej sťažnosti (bod 1) už okresný súd, resp. krajský súd, nedisponoval právomocou
vo veci konať. Sťažovateľka odoslala ústavnú sťažnosť na poštovú prepravu
20. apríla 2016, pričom okresný súd v sťažnosťou napadnutom konaní vo veci rozhodol
14. apríla 2016.
14. Okresný súd teda v danej etape konania už nemôže ovplyvniť jeho priebeh a ani
porušiť základné právo sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy. Vydaním prvostupňového rozhodnutia vykonal okresný súd všetky
relevantné úkony smerujúce k nastoleniu právnej istoty sťažovateľky a svoju úlohu v tomto
smere splnil. Krajský súd taktiež rozhodol o podanom odvolaní proti prvostupňovému
rozhodnutiu a nemá právomoc vo veci ďalej konať.
15. Možnosť domáhať sa ochrany označeného základného práva zaručeného čl. 48
ods. 2 ústavy podaním sťažnosti ústavnému súdu vo vzťahu k postupu okresného súdu
a krajského súdu bola pre sťažovateľku časovo ohraničená obdobím, počas ktorého
prebiehalo v jej veci prvostupňové a odvolacie konanie.
16. Na tomto základe ústavný súd sťažnosť sťažovateľky po predbežnom
prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú. Vzhľadom na to, že sťažnosť bola ako celok odmietnutá, ústavný súd sa už
ďalšími návrhmi sťažovateľky uplatnenými v sťažnosti nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. októbra 2016