Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 799/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. októbra 2016

v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily

Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti Private

Capital Investments Limited, 83 83 Ducie Street, Manchester, Veľká Británia, zastúpenej

advokátom Mgr. Michalom Jendrulekom, Advokátska kancelária, Cintorínska 9, Bratislava,

vo veci namietaného porušenia základných práv podľa a

Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, ako aj práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Michalovce

sp. zn. z 20. júna 2016, ako aj uznesením sp. zn. z 21. júna

2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti Private Capital Investments Limited o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. septembra

2016 doručená sťažnosť spoločnosti Private Capital Investments Limited, 83 83 Ducie

Street, Manchester, Veľká Británia (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného

porušenia základných práv podľa a

(ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)

uznesením Okresného súdu Michalovce (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

z 20. júna 2016, ako aj uznesením sp. zn. z 21. júna 2016. Sťažnosť bola

odovzdaná na poštovú prepravu 31. augusta 2016.

Zo sťažnosti vyplýva, že uznesením okresného súdu sp. zn. z 20. júna

2016 v exekučnej veci spoločnosti CD Consulting s. r. o. (ďalej len „oprávnená“), proti

povinnému o vymoženie 378 € bol zamietnutý návrh na zmenu účastníka

konania na strane oprávnenej a exekúcia bola zastavená. Toto uznesenie bolo právnemu

zástupcovi sťažovateľky doručené 4. júla 2016.

Ďalším uznesením okresného súdu sp. zn. z 21. júna 2016

v exekučnej veci oprávnenej proti povinnému o vymoženie 699,03 € bol

rovnako zamietnutý návrh na zmenu účastníka konania na strane oprávnenej a exekúcia bola

zastavená. Toto uznesenie bolo právnemu zástupcovi sťažovateľky doručené 27. júla 2016.

Okresný súd zamietol návrhy na zmenu účastníka konania preto, že podľa neho nebol

dodržaný procesný postup ustanovený v § 37 ods. 3 a 4 Exekučného poriadku. Podľa názoru

okresného súdu návrh na zmenu účastníka konania môže podať len účastník konania, teda

oprávnený alebo povinný.

Podľa názoru sťažovateľky z dikcie ustanovenia § 37 ods. 3 Exekučného poriadku

vyplýva, že ak nastanú skutočnosti, na základe ktorých dochádza k prevodu alebo prevodu

práv a povinností vyplývajúcich z exekučného titulu, sú účastníci konania povinní bez

zbytočného odkladu oznámiť tieto skutočnosti exekútorovi. Podstatné je, že zákon

nestanovuje, že dané oznámenie nemôže urobiť aj nový oprávnený. Takýmto výkladom by

došlo k odňatiu práva na prístup k súdu. Účastník totiž len oznamuje exekútorovi

skutočnosti, na základe ktorých dochádza k prevodu alebo prechodu práv a povinností.

Exekútor následne podáva návrh súdu na pripustenie zmeny účastníka. To, že oznámenie

exekútorovi urobil nový oprávnený, nebráni exekútorovi, aby podal návrh súdu na zmenu

oprávneného, keď návrh spĺňa všetky predpoklady ustanovené v § 37 ods. 3 Exekučného

poriadku.

Sťažovateľka ďalej zdôrazňuje, že súd môže rozhodnúť len o pripustení alebo

nepripustení zmeny účastníka, nie teda o zamietnutí návrhu na zmenu účastníka.

Podľa názoru sťažovateľky neobstojí ani záver okresného súdu, podľa ktorého

zmluva o postúpení pohľadávok je neplatná, a to vzhľadom na ustanovenie § 11 ods. 2

Zákon zmenkový a šekový v znení neskorších predpisov, podľa

ktorého ak pojal vystaviteľ do zmenky slová „nie na rad“ alebo inú doložku rovnakého

významu, možno previesť zmenku len vo forme a s účinkami obyčajného postúpenia

(cesie). Z toho vyplýva, že každú zmenku je možné postúpiť cesiou. Práve preto je záver

okresného súdu o neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávok celkom nesprávny.

Podľa názoru sťažovateľky napadnuté uznesenia sú založené na tom, že len

oprávnená bola procesne legitimovaná doplniť návrh na vykonanie exekúcie bez ohľadu na

zmenu hmotnoprávnej vecnej aktívnej legitimácie v prospech sťažovateľky. Okresný súd

však pritom neskúmal, či oprávnená mala nejaké rozhodujúce skutočnosti týkajúce sa jej

vlastného vzťahu s povinnými doplniť v zákonnej lehote, teda doplniť návrh na vykonanie

exekúcie podľa § 39 ods. 4 Exekučného poriadku na základe ustanovenia § 243f ods. 1

Exekučného poriadku. Okresný súd zámerne neskúmal, či vôbec mala oprávnená nejaké

vlastné vzťahy s povinnými. V skutočnosti žiadne takéto vzťahy nemala, a preto povinnosť

doplniť návrh na vykonanie exekúcie splniť nemohla. Rovnako ani sťažovateľka žiadne

vlastné vzťahy s povinnými nemala. Z tohto hľadiska treba považovať ustanovenie § 39

ods. 4 Exekučného poriadku za neaplikovateľné. Ide totiž o nesplniteľnú zákonnú povinnosť

oznámiť súdu neexistujúce skutočnosti. Pritom sťažovateľka vo svojich oznámeniach

o zmene oprávnenej uviedla, že žiadne vlastné vzťahy s povinnými nemá. Okresný súd

napriek tomu zjavne trvá na splnení nemožnej povinnosti. Vyžadovanie nemožného plnenia

a následné zastavenie exekúcie je hrubým porušením práva na spravodlivý exekučný súdny

proces.

Sťažovateľka je ďalej toho názoru, že v daných prípadoch bolo potrebné, aby

okresný súd uplatnil taký výklad § 39 ods. 4 Exekučného poriadku, ktorý je ústavne

konformný a realizovateľný. Právna norma nemôže vyžadovať od oprávnenej, aby

popisovala a preukazovala vlastné vzťahy s povinným, ak ich nemá, a sankcionovať takýto

stav zastavením exekúcie. Bolo povinnosťou okresného súdu uprednostniť ústavne

konformný výklad, teda neaplikovať ustanovenie § 39 ods. 4 Exekučného poriadku, ak

oprávnená nemá vlastné vzťahy s povinným. Zmyslom tohto ustanovenia totiž je, aby tí

oprávnení, ktorí vlastné vzťahy s povinným majú, ich popísali. Pri nemožnom plnení platí,

že nie je daná povinnosť plniť (nemo ultra posse obligatur).

Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd o jej sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„Uznesením Okresného súdu Michalovce sp. zn. zo dňa 20.06.2016

porušil Okresný súd Michalovce základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu zaručené

a jej právo na spravodlivé súdne konanie

zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základné

právo vlastniť majetok podľa , resp. právo na pokojné užívanie majetku

podľa čl. 1 Dodatkového protokolu. Uznesenie Okresného súdu Michalovce sp. zn.

zo dňa 20.06.2016 sa zrušuje. Okresný súd Michalovce je povinný uhradiť

trovy právneho zastúpenia právnemu zástupcovi sťažovateľa v celkovej výške vyčíslenej

právnym zástupcom sťažovateľky do 15 dní od právoplatnosti nálezu (trovy právneho

zastúpenia sú určené podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č.

v platnom znení).

Uznesením Okresného súdu Michalovce sp. zn. zo dňa 21.06.2016

porušil Okresný súd Michalovce základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu zaručené

a jej právo na spravodlivé súdne konanie

zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základné

právo vlastniť majetok podľa , resp. právo na pokojné užívanie majetku

podľa čl. 1 Dodatkového protokolu. Uznesenie Okresného súdu Michalovce sp. zn.

zo dňa 21.06.2016 sa zrušuje. Okresný súd Michalovce je povinný uhradiť

trovy právneho zastúpenia právnemu zástupcovi sťažovateľa v celkovej výške vyčíslenej

právnym zástupcom sťažovateľky do 15 dní od právoplatnosti nálezu (trovy právneho

zastúpenia sú určené podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č.

v platnom znení).“

II.

Z uznesenia okresného súdu č. k. -20 z 20. júna 2016 vyplýva, že ním

bol návrh na zmenu oprávnenej podaný sťažovateľkou zamietnutý a exekúcia bola

zastavená s tým, že o trovách exekúcie sa rozhodne samostatným uznesením.

Okresný súd cituje ustanovenie § 37 ods. 3 Exekučného poriadku, podľa ktorého

proti inému než tomu, kto je v rozhodnutí označený ako povinný, alebo v prospech iného

než toho, kto je v rozhodnutí označený ako oprávnený, možno vykonať exekúciu, len ak sa

preukázalo, že naňho prešla povinnosť alebo právo z exekučného titulu podľa § 41. Ak

nastanú skutočnosti, na základe ktorých dochádza k prevodu alebo prechodu práv

a povinností vyplývajúcich z exekučného titulu, sú účastníci konania povinní bez

zbytočného odkladu písomne oznámiť tieto skutočnosti exekútorovi. Oznámenie musí byť

doložené listinou preukazujúcou prevod alebo prechod práv alebo povinností. Návrh na

pripustenie zmeny účastníkov konania je exekútor povinný súdu doručiť v lehote 14 dní odo

dňa, keď sa o týchto skutočnostiach dozvedel. Súd rozhodne v lehote 60 dní od doručenia

návrhu.

Podľa názoru okresného súdu ustanovenie § 37 Exekučného poriadku komplexným

spôsobom upravuje postup pri zmene účastníka exekučného konania. Ide o právnu normu,

ktorá je vo vzťahu špeciality k ustanoveniu a .

Návrh na zmenu účastníka konania je oprávnený podať len účastník konania, t. j. oprávnený

alebo povinný. Iná osoba sa za účastníka konania považuje len v prípade, ak jej toto

postavenie priznáva zákon (napr. súdnemu exekútorovi pri rozhodovaní o trovách

exekúcie). Žiadne ustanovenie Exekučného poriadku v súvislosti s oprávnením podať návrh

na pripustenie zmeny oprávneného nepriznáva postavenie účastníka konania subjektu, ktorý

nadobudol vymáhanú pohľadávku jej postúpením. Rozširujúci výklad v tejto súvislosti nie

je namieste. Subjektom oprávneným disponovať s podaným návrhom je jedine oprávnený

a len jemu prislúcha, aby navrhol svoje vystúpenie z konania s tým, že na jeho miesto do

konania vstúpi iný subjekt. V tomto aspekte je právna úprava v Exekučnom poriadku

odlišná od právnej úpravy zmeny účastníka konania podľa § 92 ods. 2 Občianskeho

súdneho poriadku, kde zmenu účastníka môže iniciovať aj subjekt, na ktorého prešlo právo

alebo povinnosť, o ktorých sa koná. V dôsledku existencie osobitnej úpravy však nie je

dôvod aplikovať ustanovenie v naznačenom

smere. Pre absenciu legitimácie na podanie návrhu na zmenu oprávnenej bol návrh

sťažovateľky ako nedôvodný zamietnutý.

Okresný súd navyše dodáva, že pripustenie zmeny oprávneného vylučuje aj

skutočnosť, že sa nepreukázal prevod práva z exekučného titulu na sťažovateľku. Právo

zo zmenky vystavenej ako listinný cenný papier na rad nemožno platne postúpiť bez

rubopisu. Sťažovateľka pritom sama uvádza, že nie je indosatárom. Zo zákona nevyplýva,

že právoplatný rozsudok priznávajúci právo zo zmenky vytvára nový záväzok namiesto

pôvodne existujúceho. Naopak platí, že aj po rozhodnutí súdu ostáva hmotnoprávny

charakter pohľadávky nezmenený a záväzkový vzťah môže byť naďalej dotknutý zmenami

vychádzajúcimi z hmotného práva. V tomto zmysle nemožno platne postúpiť akúsi

„abstraktnú“ pohľadávku vyplývajúcu z exekučného titulu, ale len pohľadávku vyplývajúcu

z hmotného práva pri rešpektovaní požiadaviek kladených hmotným právom na platnosť

právneho úkonu. Pri absencii prevodu zmenky indosamentom (rubopisom) nemohlo platne

dôjsť k prevodu vymáhaného nároku na sťažovateľku pre rozpor právneho úkonu

so zákonom. Vo zvolenom spôsobe prevodu pohľadávky treba vidieť aj snahu obísť

zákonnú povinnosť doplniť návrh na vykonanie exekúcie podľa § 243f ods. 1 v spojení

s § 39 ods. 4 Exekučného poriadku. Zmluva o postúpení pohľadávky bola uzavretá v deň

nadobudnutia účinnosti uvedenej úpravy, a preto zmluvné strany museli si byť vedomé

povinností, ktoré nová úprava ukladala oprávnenej ako indosatárovi zmenky. Pokiaľ zvolili

taký spôsob prevodu, ktorý by pri doslovnom výklade týchto ustanovení oslobodil

sťažovateľku od tejto povinnosti, ide zjavne o konanie s úmyslom obísť ustanovenia § 243f

ods. 1 v spojení s § 39 ods. 4 Exekučného poriadku. V dôsledku toho treba zmluvu

o postúpení pohľadávok považovať za neplatnú pre rozpor so zákonom, ako aj pre

obchádzanie zákona.

Z uznesenia okresného súdu č. k. -29 z 21. júna 2016 vyplýva, že ním

bol zamietnutý návrh na zmenu oprávnenej podaný sťažovateľkou a exekúcia bola

zastavená s tým, že o trovách exekúcie sa rozhodne samostatným uznesením. Odôvodnenie

uznesenia je prakticky doslovne totožné s odôvodnením uznesenia okresného súdu č. k.

-20 z 20. júna 2016.

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho

základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho

rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne

z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri

predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho

prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

Podľa sťažovateľky ani jeden z argumentov okresného súdu, ktorými tento odôvodnil

zamietnutie návrhu na pripustenie zmeny oprávnenej, neobstojí.

Podľa názoru ústavného súdu je uznesenie okresného súdu konštruované tak, že

dôvodnosť ktoréhokoľvek z použitých argumentov postačuje na to, aby návrhu nebolo

vyhovené. Práve preto, ak čo i len jeden z argumentov okresného súdu obstojí, nie je už

potrebné zaoberať sa ďalšími argumentmi.

Z pohľadu ústavného súdu možno konštatovať, že argumentácia okresného súdu,

podľa ktorej treba ustanovenie § 37 ods. 3 Exekučného poriadku vykladať tak, že navrhovať

zmenu v osobe účastníka konania môže len pôvodný účastník konania (nie teda ten subjekt,

ktorý by sa mal stať novým účastníkom konania), je z ústavnoprávneho hľadiska

akceptovateľná. Nejaví sa ako arbitrárna, ale ani zjavne neodôvodnená. Treba ju považovať

za dostačujúcu a presvedčivú.

Rovnako treba posudzovať aj výklad, ktorý v tejto otázke zastáva sťažovateľka.

Znamená to, že oba výklady sa javia ako ústavne konformné. Samotná okolnosť, že

sťažovateľka má na vec odlišný názor, neznamená bez ďalšieho porušenie označených práv.

Ústavný súd považuje za podstatné, že sťažovateľka ani len nenaznačuje, že bola

nútená sama návrh na pripustenie zmeny oprávneného podať, a to napríklad pre nedostatok

súčinnosti zo strany oprávnenej. Takáto situácia by eventuálne mohla znamenať, že

výkladom, ktorého sa pridržiaval okresný súd, bolo sťažovateľke odňaté základné právo na

súdnu ochranu.

Pokiaľ sťažovateľka namietala, že o jej návrhu sa správne malo rozhodnúť tak, že sa

zmena účastníka konania pripúšťa, resp. nepripúšťa (nie teda tak, že sa návrh na zmenu

účastníka konania zamieta), treba uviesť, že táto námietka (aj keby bola považovaná za

dôvodnú) nemá dostatočnú ústavnoprávnu intenzitu. Obe možné formulácie výroku totiž

dostatočne jasne a zrozumiteľne vyjadrujú, ako okresný súd o návrhu rozhodol.

Vzhľadom na to, že uvedený argument okresného súdu považoval ústavný súd za

ústavne konformný, nebolo už (s odkazom na uvedené) potrebné zaoberať sa ďalšími jeho

argumentmi, ktoré sťažovateľka taktiež spochybnila.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. októbra 2016