Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 24 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (29)II. ÚS 799/2016
PDF · 189.08 KB
No categories available
II. ÚS 799/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. októbra 2016
v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily
Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti Private
Capital Investments Limited, 83 83 Ducie Street, Manchester, Veľká Británia, zastúpenej
advokátom Mgr. Michalom Jendrulekom, Advokátska kancelária, Cintorínska 9, Bratislava,
vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, ako aj práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Michalovce
sp. zn. 7 Er 853/2015 z 20. júna 2016, ako aj uznesením sp. zn. 14 Er 900/2015 z 21. júna
2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti Private Capital Investments Limited o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. septembra
2016 doručená sťažnosť spoločnosti Private Capital Investments Limited, 83 83 Ducie
Street, Manchester, Veľká Británia (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného
porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)
uznesením Okresného súdu Michalovce (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 7 Er 853/2015
z 20. júna 2016, ako aj uznesením sp. zn. 14 Er 900/2015 z 21. júna 2016. Sťažnosť bola
odovzdaná na poštovú prepravu 31. augusta 2016.
Zo sťažnosti vyplýva, že uznesením okresného súdu sp. zn. 7 Er 853/2015 z 20. júna
2016 v exekučnej veci spoločnosti CD Consulting s. r. o. (ďalej len „oprávnená“), proti
povinnému o vymoženie 378 € bol zamietnutý návrh na zmenu účastníka
konania na strane oprávnenej a exekúcia bola zastavená. Toto uznesenie bolo právnemu
zástupcovi sťažovateľky doručené 4. júla 2016.
Ďalším uznesením okresného súdu sp. zn. 14 Er 900/2015 z 21. júna 2016
v exekučnej veci oprávnenej proti povinnému o vymoženie 699,03 € bol
rovnako zamietnutý návrh na zmenu účastníka konania na strane oprávnenej a exekúcia bola
zastavená. Toto uznesenie bolo právnemu zástupcovi sťažovateľky doručené 27. júla 2016.
Okresný súd zamietol návrhy na zmenu účastníka konania preto, že podľa neho nebol
dodržaný procesný postup ustanovený v § 37 ods. 3 a 4 Exekučného poriadku. Podľa názoru
okresného súdu návrh na zmenu účastníka konania môže podať len účastník konania, teda
oprávnený alebo povinný.
Podľa názoru sťažovateľky z dikcie ustanovenia § 37 ods. 3 Exekučného poriadku
vyplýva, že ak nastanú skutočnosti, na základe ktorých dochádza k prevodu alebo prevodu
práv a povinností vyplývajúcich z exekučného titulu, sú účastníci konania povinní bez
zbytočného odkladu oznámiť tieto skutočnosti exekútorovi. Podstatné je, že zákon
nestanovuje, že dané oznámenie nemôže urobiť aj nový oprávnený. Takýmto výkladom by
došlo k odňatiu práva na prístup k súdu. Účastník totiž len oznamuje exekútorovi
skutočnosti, na základe ktorých dochádza k prevodu alebo prechodu práv a povinností.
Exekútor následne podáva návrh súdu na pripustenie zmeny účastníka. To, že oznámenie
exekútorovi urobil nový oprávnený, nebráni exekútorovi, aby podal návrh súdu na zmenu
oprávneného, keď návrh spĺňa všetky predpoklady ustanovené v § 37 ods. 3 Exekučného
poriadku.
Sťažovateľka ďalej zdôrazňuje, že súd môže rozhodnúť len o pripustení alebo
nepripustení zmeny účastníka, nie teda o zamietnutí návrhu na zmenu účastníka.
Podľa názoru sťažovateľky neobstojí ani záver okresného súdu, podľa ktorého
zmluva o postúpení pohľadávok je neplatná, a to vzhľadom na ustanovenie § 11 ods. 2
zákona č. 191/1950 Zb. Zákon zmenkový a šekový v znení neskorších predpisov, podľa
ktorého ak pojal vystaviteľ do zmenky slová „nie na rad“ alebo inú doložku rovnakého
významu, možno previesť zmenku len vo forme a s účinkami obyčajného postúpenia
(cesie). Z toho vyplýva, že každú zmenku je možné postúpiť cesiou. Práve preto je záver
okresného súdu o neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávok celkom nesprávny.
Podľa názoru sťažovateľky napadnuté uznesenia sú založené na tom, že len
oprávnená bola procesne legitimovaná doplniť návrh na vykonanie exekúcie bez ohľadu na
zmenu hmotnoprávnej vecnej aktívnej legitimácie v prospech sťažovateľky. Okresný súd
však pritom neskúmal, či oprávnená mala nejaké rozhodujúce skutočnosti týkajúce sa jej
vlastného vzťahu s povinnými doplniť v zákonnej lehote, teda doplniť návrh na vykonanie
exekúcie podľa § 39 ods. 4 Exekučného poriadku na základe ustanovenia § 243f ods. 1
Exekučného poriadku. Okresný súd zámerne neskúmal, či vôbec mala oprávnená nejaké
vlastné vzťahy s povinnými. V skutočnosti žiadne takéto vzťahy nemala, a preto povinnosť
doplniť návrh na vykonanie exekúcie splniť nemohla. Rovnako ani sťažovateľka žiadne
vlastné vzťahy s povinnými nemala. Z tohto hľadiska treba považovať ustanovenie § 39
ods. 4 Exekučného poriadku za neaplikovateľné. Ide totiž o nesplniteľnú zákonnú povinnosť
oznámiť súdu neexistujúce skutočnosti. Pritom sťažovateľka vo svojich oznámeniach
o zmene oprávnenej uviedla, že žiadne vlastné vzťahy s povinnými nemá. Okresný súd
napriek tomu zjavne trvá na splnení nemožnej povinnosti. Vyžadovanie nemožného plnenia
a následné zastavenie exekúcie je hrubým porušením práva na spravodlivý exekučný súdny
proces.
Sťažovateľka je ďalej toho názoru, že v daných prípadoch bolo potrebné, aby
okresný súd uplatnil taký výklad § 39 ods. 4 Exekučného poriadku, ktorý je ústavne
konformný a realizovateľný. Právna norma nemôže vyžadovať od oprávnenej, aby
popisovala a preukazovala vlastné vzťahy s povinným, ak ich nemá, a sankcionovať takýto
stav zastavením exekúcie. Bolo povinnosťou okresného súdu uprednostniť ústavne
konformný výklad, teda neaplikovať ustanovenie § 39 ods. 4 Exekučného poriadku, ak
oprávnená nemá vlastné vzťahy s povinným. Zmyslom tohto ustanovenia totiž je, aby tí
oprávnení, ktorí vlastné vzťahy s povinným majú, ich popísali. Pri nemožnom plnení platí,
že nie je daná povinnosť plniť (nemo ultra posse obligatur).
Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd o jej sťažnosti nálezom takto rozhodol:
„Uznesením Okresného súdu Michalovce sp. zn. 7Er/853/2015 zo dňa 20.06.2016
porušil Okresný súd Michalovce základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu zaručené
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a jej právo na spravodlivé súdne konanie
zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základné
právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, resp. právo na pokojné užívanie majetku
podľa čl. 1 Dodatkového protokolu. Uznesenie Okresného súdu Michalovce sp. zn.
7Er/853/2015 zo dňa 20.06.2016 sa zrušuje. Okresný súd Michalovce je povinný uhradiť
trovy právneho zastúpenia právnemu zástupcovi sťažovateľa v celkovej výške vyčíslenej
právnym zástupcom sťažovateľky do 15 dní od právoplatnosti nálezu (trovy právneho
zastúpenia sú určené podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č.
655/2004 Z. z. v platnom znení).
Uznesením Okresného súdu Michalovce sp. zn. 14Er/900/2015 zo dňa 21.06.2016
porušil Okresný súd Michalovce základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu zaručené
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a jej právo na spravodlivé súdne konanie
zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základné
právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, resp. právo na pokojné užívanie majetku
podľa čl. 1 Dodatkového protokolu. Uznesenie Okresného súdu Michalovce sp. zn.
14Er/900/2015 zo dňa 21.06.2016 sa zrušuje. Okresný súd Michalovce je povinný uhradiť
trovy právneho zastúpenia právnemu zástupcovi sťažovateľa v celkovej výške vyčíslenej
právnym zástupcom sťažovateľky do 15 dní od právoplatnosti nálezu (trovy právneho
zastúpenia sú určené podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č.
655/2004 Z. z. v platnom znení).“
II.
Z uznesenia okresného súdu č. k. 7 Er 853/2015-20 z 20. júna 2016 vyplýva, že ním
bol návrh na zmenu oprávnenej podaný sťažovateľkou zamietnutý a exekúcia bola
zastavená s tým, že o trovách exekúcie sa rozhodne samostatným uznesením.
Okresný súd cituje ustanovenie § 37 ods. 3 Exekučného poriadku, podľa ktorého
proti inému než tomu, kto je v rozhodnutí označený ako povinný, alebo v prospech iného
než toho, kto je v rozhodnutí označený ako oprávnený, možno vykonať exekúciu, len ak sa
preukázalo, že naňho prešla povinnosť alebo právo z exekučného titulu podľa § 41. Ak
nastanú skutočnosti, na základe ktorých dochádza k prevodu alebo prechodu práv
a povinností vyplývajúcich z exekučného titulu, sú účastníci konania povinní bez
zbytočného odkladu písomne oznámiť tieto skutočnosti exekútorovi. Oznámenie musí byť
doložené listinou preukazujúcou prevod alebo prechod práv alebo povinností. Návrh na
pripustenie zmeny účastníkov konania je exekútor povinný súdu doručiť v lehote 14 dní odo
dňa, keď sa o týchto skutočnostiach dozvedel. Súd rozhodne v lehote 60 dní od doručenia
návrhu.
Podľa názoru okresného súdu ustanovenie § 37 Exekučného poriadku komplexným
spôsobom upravuje postup pri zmene účastníka exekučného konania. Ide o právnu normu,
ktorá je vo vzťahu špeciality k ustanoveniu § 62 ods. 2 a 3 Občianskeho súdneho poriadku.
Návrh na zmenu účastníka konania je oprávnený podať len účastník konania, t. j. oprávnený
alebo povinný. Iná osoba sa za účastníka konania považuje len v prípade, ak jej toto
postavenie priznáva zákon (napr. súdnemu exekútorovi pri rozhodovaní o trovách
exekúcie). Žiadne ustanovenie Exekučného poriadku v súvislosti s oprávnením podať návrh
na pripustenie zmeny oprávneného nepriznáva postavenie účastníka konania subjektu, ktorý
nadobudol vymáhanú pohľadávku jej postúpením. Rozširujúci výklad v tejto súvislosti nie
je namieste. Subjektom oprávneným disponovať s podaným návrhom je jedine oprávnený
a len jemu prislúcha, aby navrhol svoje vystúpenie z konania s tým, že na jeho miesto do
konania vstúpi iný subjekt. V tomto aspekte je právna úprava v Exekučnom poriadku
odlišná od právnej úpravy zmeny účastníka konania podľa § 92 ods. 2 Občianskeho
súdneho poriadku, kde zmenu účastníka môže iniciovať aj subjekt, na ktorého prešlo právo
alebo povinnosť, o ktorých sa koná. V dôsledku existencie osobitnej úpravy však nie je
dôvod aplikovať ustanovenie § 92 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku v naznačenom
smere. Pre absenciu legitimácie na podanie návrhu na zmenu oprávnenej bol návrh
sťažovateľky ako nedôvodný zamietnutý.
Okresný súd navyše dodáva, že pripustenie zmeny oprávneného vylučuje aj
skutočnosť, že sa nepreukázal prevod práva z exekučného titulu na sťažovateľku. Právo
zo zmenky vystavenej ako listinný cenný papier na rad nemožno platne postúpiť bez
rubopisu. Sťažovateľka pritom sama uvádza, že nie je indosatárom. Zo zákona nevyplýva,
že právoplatný rozsudok priznávajúci právo zo zmenky vytvára nový záväzok namiesto
pôvodne existujúceho. Naopak platí, že aj po rozhodnutí súdu ostáva hmotnoprávny
charakter pohľadávky nezmenený a záväzkový vzťah môže byť naďalej dotknutý zmenami
vychádzajúcimi z hmotného práva. V tomto zmysle nemožno platne postúpiť akúsi
„abstraktnú“ pohľadávku vyplývajúcu z exekučného titulu, ale len pohľadávku vyplývajúcu
z hmotného práva pri rešpektovaní požiadaviek kladených hmotným právom na platnosť
právneho úkonu. Pri absencii prevodu zmenky indosamentom (rubopisom) nemohlo platne
dôjsť k prevodu vymáhaného nároku na sťažovateľku pre rozpor právneho úkonu
so zákonom. Vo zvolenom spôsobe prevodu pohľadávky treba vidieť aj snahu obísť
zákonnú povinnosť doplniť návrh na vykonanie exekúcie podľa § 243f ods. 1 v spojení
s § 39 ods. 4 Exekučného poriadku. Zmluva o postúpení pohľadávky bola uzavretá v deň
nadobudnutia účinnosti uvedenej úpravy, a preto zmluvné strany museli si byť vedomé
povinností, ktoré nová úprava ukladala oprávnenej ako indosatárovi zmenky. Pokiaľ zvolili
taký spôsob prevodu, ktorý by pri doslovnom výklade týchto ustanovení oslobodil
sťažovateľku od tejto povinnosti, ide zjavne o konanie s úmyslom obísť ustanovenia § 243f
ods. 1 v spojení s § 39 ods. 4 Exekučného poriadku. V dôsledku toho treba zmluvu
o postúpení pohľadávok považovať za neplatnú pre rozpor so zákonom, ako aj pre
obchádzanie zákona.
Z uznesenia okresného súdu č. k. 14 Er 900/2015-29 z 21. júna 2016 vyplýva, že ním
bol zamietnutý návrh na zmenu oprávnenej podaný sťažovateľkou a exekúcia bola
zastavená s tým, že o trovách exekúcie sa rozhodne samostatným uznesením. Odôvodnenie
uznesenia je prakticky doslovne totožné s odôvodnením uznesenia okresného súdu č. k.
7 Er 853/2015-20 z 20. júna 2016.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho
základného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho
rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne
z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri
predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho
prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Podľa sťažovateľky ani jeden z argumentov okresného súdu, ktorými tento odôvodnil
zamietnutie návrhu na pripustenie zmeny oprávnenej, neobstojí.
Podľa názoru ústavného súdu je uznesenie okresného súdu konštruované tak, že
dôvodnosť ktoréhokoľvek z použitých argumentov postačuje na to, aby návrhu nebolo
vyhovené. Práve preto, ak čo i len jeden z argumentov okresného súdu obstojí, nie je už
potrebné zaoberať sa ďalšími argumentmi.
Z pohľadu ústavného súdu možno konštatovať, že argumentácia okresného súdu,
podľa ktorej treba ustanovenie § 37 ods. 3 Exekučného poriadku vykladať tak, že navrhovať
zmenu v osobe účastníka konania môže len pôvodný účastník konania (nie teda ten subjekt,
ktorý by sa mal stať novým účastníkom konania), je z ústavnoprávneho hľadiska
akceptovateľná. Nejaví sa ako arbitrárna, ale ani zjavne neodôvodnená. Treba ju považovať
za dostačujúcu a presvedčivú.
Rovnako treba posudzovať aj výklad, ktorý v tejto otázke zastáva sťažovateľka.
Znamená to, že oba výklady sa javia ako ústavne konformné. Samotná okolnosť, že
sťažovateľka má na vec odlišný názor, neznamená bez ďalšieho porušenie označených práv.
Ústavný súd považuje za podstatné, že sťažovateľka ani len nenaznačuje, že bola
nútená sama návrh na pripustenie zmeny oprávneného podať, a to napríklad pre nedostatok
súčinnosti zo strany oprávnenej. Takáto situácia by eventuálne mohla znamenať, že
výkladom, ktorého sa pridržiaval okresný súd, bolo sťažovateľke odňaté základné právo na
súdnu ochranu.
Pokiaľ sťažovateľka namietala, že o jej návrhu sa správne malo rozhodnúť tak, že sa
zmena účastníka konania pripúšťa, resp. nepripúšťa (nie teda tak, že sa návrh na zmenu
účastníka konania zamieta), treba uviesť, že táto námietka (aj keby bola považovaná za
dôvodnú) nemá dostatočnú ústavnoprávnu intenzitu. Obe možné formulácie výroku totiž
dostatočne jasne a zrozumiteľne vyjadrujú, ako okresný súd o návrhu rozhodol.
Vzhľadom na to, že uvedený argument okresného súdu považoval ústavný súd za
ústavne konformný, nebolo už (s odkazom na uvedené) potrebné zaoberať sa ďalšími jeho
argumentmi, ktoré sťažovateľka taktiež spochybnila.
Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 27. októbra 2016