Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 761/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. novembra 2016

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti Wüstenrot poisťovňa, a. s., Karadžičova 17,

Bratislava, zastúpenej advokátom JUDr. Jaroslavom Čollákom, Advokátska kancelária

Čollák, Weiczen, Vanko & Partneri, Floriánska 19, Košice, vo veci namietaného porušenia

jej základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn.

zo 17. septembra 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti Wüstenrot poisťovňa, a. s., o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

19. januára 2016 doručená sťažnosť spoločnosti Wüstenrot poisťovňa, a. s., Karadžičova 17,

Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva

na súdnu ochranu podľa (ďalej len „“)

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len

„krajský súd“) sp. zn. zo 17. septembra 2015 (ďalej len „napadnutý

rozsudok“)

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka vystupovala v procesnom postavení žalovanej

v druhom rade v konaní vedenom pred Okresným súdom Ružomberok pod sp. zn.

o zaplatenie 5 288,20 € s príslušenstvom z titulu náhrady škody spôsobenej

prevádzkou motorového vozidla poisteného u sťažovateľky. Okresný súd v uvedenej veci

sťažovateľky rozhodol rozsudkom z 5. mája 2015 tak, že žalobu zamietol. Sťažovateľka

proti označenému rozsudku okresného súdu podala odvolanie, o ktorom rozhodol krajský

súd napadnutým rozsudkom tak, že odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa

potvrdil ako vecne správny.

Sťažovateľka v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu skutkovo a právne

argumentuje v neprospech právnych záverov okresného súdu a krajského súdu v uvedenej

veci a tvrdí, že jej vec bola prvostupňovým súdom, ako aj odvolacím súdom nesprávne

právne posúdená. Vo vzťahu ku napadnutému rozsudku krajského súdu namieta, že krajský

súd v odôvodnení svojho rozhodnutia nedal ústavne konformnú odpoveď na jej odvolacie

námietky, preto vyslovuje domnienku, že postupom a označenými rozhodnutiami vo veci

konajúcich súdov došlo k porušeniu jej označených práv.

Sťažovateľka v závere svojej sťažnosti navrhla rozhodnúť nálezom, v ktorom

ústavný súd vysloví porušenie jej označených práv napadnutým rozsudkom krajského súdu,

napadnutý rozsudok krajského súdu zruší a vec vráti krajskému súdu na ďalšie konanie

a sťažovateľke prizná náhradu trov konania.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

2

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). Teda úloha

ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil,

či preskúmanie veci predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého

z práv alebo slobôd zaručených , ale spočíva len v tom, aby určil, či toto

preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda

môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad

a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený ().

Dôvodom odmietnutia návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je absencia priamej

súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane

a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane

druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným

postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ

namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne

napr. , , ).

3

K namietanému porušeniu označených práv postupom a napadnutým rozsudkom

krajského súdu ústavný súd vzhľadom na charakter námietok sťažovateľky v úvode

konštatuje, že ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných

prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je ani zásadne

oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní

pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa

vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto

postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu

v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo

k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu

môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery

boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , ).

Vychádzajúc z uvedeného ďalej konštatuje, že námietky sťažovateľky, ktoré smerujú

k nesprávnemu právnemu posúdeniu jej nároku napadnutým rozsudkom krajského súdu,

ktorého odôvodnenie považuje za nedostatočné, arbitrárne a také, ktoré nedáva odpoveď

na jej zásadné námietky uplatnené v odvolaní, nemajú ústavnoprávny charakter.

Ústavný súd napriek uvedenému po oboznámení sa s obsahom napadnutého

rozsudku krajského súdu vrátane sťažovateľkou prezentovaných nosných úvah konštatuje,

že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné

pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval, jeho úvahy vychádzajú z rozhodujúcich

skutočností. V okolnostiach posudzovanej veci krajský súd v odôvodnení svojho

napadnutého rozsudku uviedol, že „odvolateľ k veci samotnej neuviedol žiadne skutočnosti,

s ktorými by sa prvostupňový súd nevysporiadal a ktoré by boli spôsobilé inak vyhodnotiť

skutkový stav a následne na to nadväzujúce vydané rozhodnutie prvostupňového súdu.

Aj odvolací súd sa stotožnil s právnym posúdením veci, keď mal za to, že odhodenie zveri

4

ako následok stretu motorového vozidla so zverou do protismeru bolo príčinou škody

na motorovom vozidle, prevádzkovateľom ktorého bol navrhovateľ. Škoda tak vznikla

v súvislosti s prevádzkou motorového vozidla odporcu v rade 1/, ktorý za škodu zodpovedá

v zmysle . v ust. od 1. 1. 2002 zaviedol všeobecný

priamy nárok poškodeného na náhradu škody proti poisťovateľovi zodpovednej osoby tak,

ako to poznajú obdobné právne úpravy v Európe, preto v prípade škody spôsobenej

prevádzkou motorového vozidla si poškodený môže vybrať, či nárok na náhradu škody

uplatní voči škodcovi (poistenému) alebo voči poisťovateľovi alebo voči obidvom súčasne

(solidárne). Vo vzťahu k poisťovni ide o špecifické právo poškodeného na výplatu plnenia

za poisteného škodcu, a to vo výške, akou za škodu zodpovedá poistený škodca, pričom

predpokladom vzniku povinnosti poistiteľa plniť je preukázanie zodpovednosti poisteného

za škodu, ktorá poškodenému vznikla.

Za nedôvodné považoval odvolací súd aj tvrdenie odporcu v rade 2/, že nie je

pasívne legitimovaným v spore. Práve s poukazom na ust.

poškodený má právo uplatniť svoj nárok na náhradu škody priamo proti poisťovateľovi

zodpovednej osoby. Ak teda poškodený môže žalovať osobitne poisťovňu (poistiteľa), môže

tak urobiť aj spoločne so škodcom. Ako už bolo vyššie uvedené, môže si vybrať, či nárok na

náhradu škody uplatní len voči škodcovi alebo voči poisťovateľovi, prípadne solidárne

súčasne voči obidvom.“.

Tieto úvahy krajského súdu nadväzujú na obsah odôvodnenia prvostupňového súdu,

sú logické, a preto aj celkom legitímne, právne akceptovateľné a ústavne konformné.

Vzhľadom na aplikáciu príslušných na vec sa vzťahujúcich hmotnoprávnych

a procesnoprávnych zákonných ustanovení je napadnutý rozsudok krajského súdu náležite

odôvodnený.

Podľa názoru ústavného súdu krajský súd primerane rozumným a v okolnostiach veci

postačujúcim spôsobom reflektoval na sťažovateľkou prezentované tvrdenia, jeho úsudky

a ním predostretý právny záver, ku ktorému v primerane podrobnej argumentácii zdôvodnil

svoje úvahy opierajúc sa o rozhodné skutočnosti relevantné pre rozhodnutie o uplatnenom

nároku. Nemožno súhlasiť s názorom sťažovateľky, že uvedená situácia (zviera, ktoré bolo

5

odhodené motorovým vozidlom na oproti idúce motorové vozidlo, na ktorom následne

spôsobilo škodu) nemá svoj pôvod v prevádzke motorového vozidla. Podľa názoru

ústavného súdu je irelevantné, či išlo živú, resp. mŕtvu vec (zviera je v zmysle slovenského

právneho poriadku vecou, pozn.), pre ustálenie zodpovednosti bolo podstatné zodpovedanie

otázky, či okolnosti vzniku škody majú svoj pôvod v prevádzke motorového vozidla.

Už uvedené skutkové okolnosti prípadu podľa názoru ústavného súdu nepochybne vedú

k záveru, že nebyť prevádzky motorového vozidla, škoda by nevznikla v dôsledku

odhodenia zvery ako priameho následku jej stretu s vozidlom. Súvislosť je prima facie

zrejmá a vychádza z osobitosti povahy prevádzky, ktorou je rýchlosť, preto záver okresného

súdu, ako aj krajského súdu je logicky primerane odôvodnený a okolnostiach prípadu

ústavne konformný, keďže vychádza z relevantných rozhodných okolností prípadu, ktoré

náležite subsumoval pod príslušné ustanovenia

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“). Vychádzajúc z uvedeného

liberácia za daných okolností nebola možná, pretože bola splnená hypotéza prvej vety § 428

ods. 1 , ktorá vylučuje možnosť liberácie. Tá by prichádzala

do úvahy len v prípade, keď škoda by nebola spôsobená okolnosťami, ktoré majú svoj

pôvod v prevádzke. Preto námietka sťažovateľky, že krajský súd nedal odpoveď

na jej odvolaciu argumentáciu, je nedôvodná.

Ústavný súd sa teda z obsahu napadnutého rozhodnutia krajského súdu presvedčil,

že krajský súd sa námietkami sťažovateľky zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje

na konštatovanie, že v tomto ohľade sťažovateľka dostala odpoveď na všetky podstatné

okolnosti jej právnej veci, závery krajského súdu sú logické, vychádzajúce zo skutkových

okolností veci a relevantných právnych noriem, k čomu krajský súd dospel na základe

vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený

ani povinný nahrádzať (m. m. , ).

Ústavný súd zhodne s Európskym súdom pre ľudské práva neskúma, či dôvody

uvedené v rozhodnutí sú vecne správne (VandeHurk c. Holandsko z 19. 4. 1994, séria A,

č. 229, § 61, správa Európskej komisie pre ľudské práva vo veci Fouquet c. Francúzsko,

recueil I/1996, s. 29). Je vecou ústavnej zodpovednosti celej sústavy všeobecných súdov,

6

aby chránili zákonnosť spôsobom, ktorý je vecne správny, primerane odôvodnený a nie je

arbitrárny. Ústavný súd však vzhľadom na to, že nie je súčasťou systému všeobecného

súdnictva, môže zasahovať do výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych

predpisov všeobecnými súdmi len v prípadoch, keď sa ich výklad vyznačuje svojvôľou

a zjavnou neodôvodnenosťou do tej miery, že to má za následok porušenie základného

práva alebo slobody. Keďže ale ústavný súd v prípade napadnutého rozsudku krajského

súdu prejav svojvôle, resp. zjavnej neodôvodnenosti nezistil, nepovažoval v danom prípade

argumentáciu sťažovateľky za spôsobilú na to, aby len na jej základe bolo možné napadnuté

rozhodnutie krajského súdu hodnotiť ako ústavne neakceptovateľné a neudržateľné.

V súvislosti so sťažovateľkou deklarovaným prejavom nespokojnosti s napadnutým

rozsudkom krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka

konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne

akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné,

preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať

do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv

(m. m. , ). Taktiež podľa už mnohonásobne judikovaného názoru

ústavného súdu práva podľa a podľa dohovoru nemôžu byť

porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch

s požiadavkami účastníka konania.

Na podporu svojich záverov ústavný súd poukazuje aj na to, že súčasťou práva

na spravodlivé konanie je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov

a obranou proti takému uplatneniu (m. m. , ). Rovnako ESĽP

judikoval, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa

zakladajú (García Ruiz c. Španielsku z 21. 1. 1999). Judikatúra ESĽP však nevyžaduje,

aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide

7

o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve

na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29. 5. 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).

Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne

námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú

význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. 4. 1993, ). Aj podľa

judikatúry ústavného súdu odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne

a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto

aspektu je plne realizované právo na spravodlivé súdne konanie (m. m. ,

).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že v rámci predbežného prerokovania

veci dospel k záveru o nedostatku relevantnej súvislosti medzi napadnutým rozsudkom

krajského súdu a označeným základným právom sťažovateľky podľa

a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 2

sťažnosť odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku rozhodovanie o ďalších procesných

návrhoch sťažovateľky (zrušenie napadnutého rozsudku krajského súdu, vrátenie veci mu

na ďalšie konanie a priznanie náhrady trov konania) v danej veci stratilo opodstatnenie,

preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. novembra 2016

8