Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 762/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. novembra

2016 predbežne prerokoval sťažnosť zastúpeného advokátom

Mgr. Dávidom Štefankom, advokátska kancelária, Kutlíkova 17, Bratislava, vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1,

základného práva na tlmočníka podľa čl. 47 ods. 4, základného práva na obhajobu podľa

a práv podľa a 3 písm. a), b) a e)

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu

v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením zo 16. februára 2016

a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 12. apríla 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a pre nesplnenie zákonom predpísaných

náležitostí.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. mája 2016

doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného

advokátom Mgr. Dávidom Štefankom, vo veci namietaného porušenia jeho základného

práva na súdnu ochranu zaručeného (ďalej len

„ústava“), základného práva na tlmočníka podľa , základného práva na

obhajobu podľa a práv podľa a 3 písm. a), b) a e) Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského

súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením zo 16. februára 2016 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej

len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 12. apríla 2016.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že krajský súd namietaným uznesením

zo 16. februára 2016 „podľa o uznávaní a výkone

rozhodnutí, ktorými sa ukladá trestná sankcia spojená s odňatím slobody v Európskej únii

a o zmene a doplnení o výkone väzby v znení neskorších predpisov

uznal rozsudok Okresného súdu Garwolin zo dňa 27. augusta 2013 sp. zn.

v spojitosti s rozsudkom Krajského súdu v Siedlce sp. zn. zo dňa 24. júla

2014“.

Proti rozhodnutiu krajského súdu podal sťažovateľ odvolanie, ktoré najvyšší súd

namietaným uznesením z 12. apríla 2016 zamietol.

Podľa názoru sťažovateľa „Celé trestné konanie konané pred Okresným súdom

Garwolin, sp. zn. , ako aj pred Krajským súdom v Siedlce sp. zn. ,

bolo nezákonné a porušujúce základné práva odsúdeného, a to z dôvodu, že bolo porušené

právo na obhajobu odsúdeného, podľa čl. 6 ods. 1 a 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv.

Následne bolo jeho základné právo porušené aj Krajským súdom v Trnave, sp. zn.

3 zo dňa 16. februára 2016, nakoľko Krajský súd v Trnave uznal tieto

rozhodnutia a nakoniec Najvyšším súdom Slovenskej republiky, ktorý zamietol odvolanie

odsúdeného.

Odsúdený nemal od počiatku konania žiadneho právneho zástupcu,

obhajcu mal až v odvolacom konaní. Písomnosti boli odsúdenému doručované v jemu

neznámom (Poľskom) jazyku, ako aj celé trestné konanie bolo vedené v poľskom jazyku,

pričom odsúdenému nebola poskytnutá možnosť mať tlmočníka. Pojednávanie sa často

konalo aj bez prítomnosti odsúdeného, ktorý sa z dôvodu, že nerozumel predvolaniu, ktoré

bolo v poľskom jazyku, konania nezúčastnil... Vyššie zmieneným konaním, ako aj

rozsudkami Okresného súdu Garwolin zo dňa 27. augusta 2013 sp. zn.

v spojitosti s rozsudkom Krajského súdu v Siedlce sp. zn. zo dňa 24. júla 2014

a následne aj Krajským súdom v Trnave, sp. zn. zo dňa 16. februára 2016 bol

tiež porušený Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach, a to čl. 14 ods. 3,

ktorý ustanovuje nasledujúce minimálne záruky, ktoré má mať každý, kto je obvinený

z trestného činu.“.

Za najzávažnejší zásah do svojich základných práv a práv označil sťažovateľ

«porušenie práva na súdnu ochranu podľa SR, a zároveň porušenie

práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, ku ktorému došlo v súvislosti

s porušením Rámcového rozhodnutia Rady 2008/909/SVV z 27. novembra 2008, a to tým,

že Krajský súd v Trnave uznal rozsudky Okresného súdu Garwolin zo dňa 27. augusta 2013

sp. zn. a Krajského súdu v Siedlce sp. zn. zo dňa 24. júla 2014

aj napriek tomu, že existovala skutočnosť pre ktorú mal súd odmietnuť uznanie a výkon

rozhodnutia. Krajský súd v Trnave v odôvodnení svojho rozhodnutia zo dňa zo dňa

16. februára 2016, sp. zn. uviedol: „Po preskúmaní predloženého spisového

materiálu a po oboznámení sa predovšetkým s odsudzujúcimi rozsudkami ako aj ďalšími

predloženými listinami, najmä osvedčením v zmysle článku 4 rámcového rozhodnutia Rady

2008/909/SVV zo dňa 27.11.2008 o uplatňovaní zásad vzájomného uznávania rozsudkov

v trestných veciach, ktorými sa ukladajú tresty odňatia slobody alebo opatrenia spojené

so zbavením osobnej slobody za účelom ich výkonu v európskej únii, ktoré osvedčenie vydal

dňa 30.11.2015 Krajský súd Siedlce, Poľská republika, krajský súd, aj s poukazom na

ustanovenia resp. v znení neskorších

predpisov, nezistil žiadne také skutočnosti, ktoré by ho oprávňovali odmietnuť vydanie

rozhodnutia o uznaní.“

Podľa v znení neskorších predpisov

„Súd rozhodne o odmietnutí uznania a výkonu rozhodnutia, ak odsúdený neudelil súhlas

s odovzdaním výkonu rozhodnutia, hoci sa jeho súhlas vyžaduje“. Sťažovateľ v tomto

prípade neudelil žiadny súhlas s odovzdaním výkonu rozhodnutia, čím boli porušené jeho

základné práva a slobody...

Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom Uznesení zo dňa 12.04.2016, sp. zn.

sa vyjadril nasledovne: „Najvyšší súd, rovnako ako súd krajský, nezistil

žiadny dôvod na odmietnutie uznania a výkonu predmetných rozhodnutí uvedených

v ustanovení § 16 zákona o uznávaní a výkone rozhodnutí, a to ani dôvod uvedený

v § 16 ods. 1 písm. g) predmetného zákona (odsúdený neudelil súhlas s odovzdaním

a výkonom rozhodnutia, hoci sa jeho súhlas vyžaduje). V tejto súvislosti najvyšší súd

poukazuje na článok 6 bod. 2 písm. a) Rámcového rozhodnutia Rady 2008/909/SVV

z 27. novembra 2008 o uplatňovaní zásady vzájomného uznávania na rozsudky v trestných

veciach, ktorými sa ukladajú tresty odňatia slobody alebo opatrenia zahŕňajúce pozbavenie

osobnej slobody, na účely ich výkonu v Európskej únii, podľa ktorého sa súhlas odsúdenej

osoby nevyžaduje, ak rozsudok spolu s osvedčením postupuje členskému štátu, ktorého

štátnu príslušnosť má odsúdená osoba a v ktorom žije“.

Ani Krajský súd v Trnave, ani Najvyšší súd Slovenskej republiky, však nevzali

do úvahy výnimku uvedenú v článku 6 ods. 5 Rámcového rozhodnutia Rady 2008/909/SVV

z 27. novembra 2008 o uplatňovaní zásady vzájomného uznávania na rozsudky v trestných

veciach, ktorými sa ukladajú tresty odňatia slobody alebo opatrenia zahŕňajúce pozbavenie

osobnej slobody, na účely ich výkonu v Európskej únii, podľa ktorého: „Odsek 2 písm. a) sa

neuplatňuje na Poľsko ako štát pôvodu a ako vykonávajúci štát v prípadoch, keď bol

rozsudok vydaný pred uplynutím piatich rokov od 5. decembra 2011. Poľsko môže

kedykoľvek oznámiť Generálnemu sekretariátu Rady, že už nebude využívať túto výnimku.“

Vzhľadom na vyššie uvedené je zrejmé, že nakoľko od Sťažovateľa nebol udelený

súhlas s odovzdaním výkonu rozhodnutia, pričom pre Poľsko platí výnimka, ktorá

predstavuje nutnosť súhlas odsúdeného zaobstarať, bola tu existencia dôvodu

na odmietnutie uznania a výkonu predmetných rozhodnutí, pričom túto skutočnosť nevzal

ani Krajský súd v Trnave, ani Najvyšší súd Slovenskej republiky do úvahy, čim boli

porušené Sťažovateľove práva na súdnu ochranu podľa čl. ods. 1 SR a práva

na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru.».

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol nálezom vysloviť porušenie označených

základných práv a práv, napadnuté uznesenia krajského súdu a najvyššieho súdu zrušiť

a priznať mu náhradu trov právneho zastúpenia. Zároveň sťažovateľ navrhol vydanie

predbežného opatrenia, ktorým by bola odložená vykonateľnosť napadnutých rozhodnutí.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa návrh na začatie konania sa ústavnému

súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne

proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu

a navrhované dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ (navrhovatelia) alebo jeho (ich)

zástupca.

Podľa k návrhu na začatie konania sa musí

pripojiť splnomocnenie na zastupovanie navrhovateľa advokátom, ak tento zákon

neustanovuje inak. V splnomocnení sa musí výslovne uviesť, že sa udeľuje na zastupovanie

pred ústavným súdom.

Vychádzajúc z obsahu sťažnosti a k nej priložených príloh ústavný súd konštatuje,

že sťažnosť napriek tomu, že sťažovateľ má advokáta, ktorý ju koncipoval a podpísal,

nespĺňa náležitosti kvalifikovaného návrhu na začatie konania pred ústavným súdom

ustanovené v . K predloženej sťažnosti totiž nebolo

pripojené splnomocnenie sťažovateľa na jeho zastupovanie uvedeným právnym zástupcom

v konaní pred ústavným súdom. Zo splnomocnenia z 24. mája 2016 predloženého

sťažovateľom explicitne vyplýva, že toto bolo udelené na zastupovanie „pri podaní

dovolania proti uzneseniu Najvyššieho súdu SR zo dňa 12.04.2016, sp. zn. “,

a nie na zastupovanie pred ústavným súdom.

Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že nedostatok zákonom predpísaných

náležitostí vyplývajúci z podania sťažovateľa nie je povinný odstraňovať z úradnej

povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred

ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný

súd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania

(, , , a iné).

Podľa o advokácii a o zmene a doplnení zákona

č. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších

predpisov advokát je povinný pri výkone advokácie dôsledne využívať všetky právne

prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti

advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný

vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie

konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené

predpoklady.

Pretože predmetná sťažnosť v predloženej podobe neobsahuje náležitosti, ktoré

na uplatnenie právomoci ústavného súdu ustanovuje a , a síce

relevantné splnomocnenie, ústavný súd aj so zreteľom na kvalifikované právne zastúpenie

sťažovateľa jeho sťažnosť odmietol pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

Nad rámec uvedeného ústavný súd konštatuje, že ani po oboznámení sa s obsahom

odôvodnenia sťažnosti nezistil také skutočnosti, ktoré by signalizovali porušenie

sťažovateľom označených základných práv a práv. Sťažnosť by podľa názoru ústavného

súdu bolo možné aj v prípade, ak by obsahovala všetky zákonom predpísané náležitosti,

odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú ( ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. novembra 2016