Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 687/2016
PDF · 201.46 KB
No categories available
I. ÚS 687/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. novembra 2016
predbežne prerokoval sťažnosť
zastúpenej advokátom JUDr. Pavlom Koczánom, Ľ. Štúra 33, Levice, vo veci namietaného
porušenia jej základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
rozsudkom Krajského súdu v Nitre č. k. 5 Co 748/2014193 zo 14. októbra 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
17. mája 2016 doručená a následne spresnená podaním z 8. júna 2016 sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľka“) vo veci namietaného porušenia jej základného práva
vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom Krajského súdu v Nitre
(ďalej len „krajský súd“) č. k. 5 Co 748/2014193 zo 14. októbra 2015 (ďalej aj „napadnutý
rozsudok“).
2. Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla, že krajský súd napadnutým
rozsudkom potvrdil rozsudok Okresného súdu Levice (ďalej len „okresný súd“)
č. k. 9 C 81/2013162 z 30. mája 2014, ktorým bol zamietnutý návrh sťažovateľky
na určenie, že je výlučnou vlastníčkou nehnuteľnosti − bytu č. na piatom poschodí
bytového domu súpisné číslo , vchod č. , vedenej na , katastrálne územie
zastavané plochy a nádvoria o výmere
a spoluvlastníckeho podielu na pozemku veľkosti podielu
ako aj spoluvlastníckeho podielu na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu
a na príslušenstve domu o veľkosti podielu
3. Sťažovateľka vo svojej sťažnosti okrem iného uviedla, že ide o potvrdzujúci
rozsudok krajského súdu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné, v dôsledku čoho je toho
názoru, že vyčerpala všetky účinné a dostupné riadne opravné prostriedky. Sťažovateľka
zároveň podľa § 234e a § 234f ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len
„OSP“) podala aj podnet na podanie mimoriadneho dovolania generálnemu prokurátorovi
Slovenskej republiky z dôvodu, že rozsudkom krajského súdu bol porušený zákon.
S ohľadom na ustálenú judikatúru ústavného súdu, že podnet na podanie mimoriadneho
dovolania nemožno považovať za účinný a dostupný právny prostriedok nápravy, podala
ústavnému súdu sťažnosť, ktorou namieta porušenie svojich práv priznaných čl. 20 ods. 1
a čl. 46 ods. 1 ústavy, ku ktorým došlo rozsudkom krajského súdu, ktorým krajský
súd potvrdil rozsudok okresného súdu, a to napriek tomu, že tento nesprávne zistil skutkový
stav veci a nesprávne ho posúdil aj po právnej stránke.
4. Sťažovateľka považuje rozsudok krajského súdu, ktorý sa so závermi okresného
súdu stotožnil napriek skutočnostiam, ktoré podľa jej názoru nesporne preukazujú, že sa ako
kúpou, tak aj vydržaním stala vlastníčkou nehnuteľnosti v bode 2 označeného bytu,
za porušujúci jej základné práva priznané čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy. Vo svojej
sťažnosti uvádza «... Okresný súd v Leviciach v konaní, v ktoré predchádzalo vydaniu
rozhodnutia vo veci samej nesprávne zistil skutkový stav veci a vec nesprávne posúdil
po právnej stránke, Krajský súd v Nitre rozsudkom zo dňa 14. októbra 2015,
2
Č. k. 5Co/748/2014-93 v plnom rozsahu stotožnil so skutkovými zisteniami ako aj s právnym
posúdením veci Okresným súdom v Leviciach.
Sťažovateľka k skutkovým okolnostiam opakovane uvádzam, že som na základe
zmluvy uzavretej na jeseň v roku 1998 dojednala u advokáta kúpu
nehnuteľnosti od
konkrétne bytu nachádzajúceho sa v katastrálnom
území na piatom poschodí bytového domu, vchod č. . Dojednaná
kúpna cena predmetného bytu predstavovala sumu 400.000,- Sk a bola aj predávajúcim
v plnom rozsahu vyplatená. Vybavením ďalších formalít ohľadne kúpy bytu som poverila
svojho syna a nevestu .
Uvedený byt užívam prakticky od 13. 09. 1998, plním si všetky povinnosti v súvislosti
s vlastníctvom predmetného bytu. Až v marci 2013 som sa dozvedela, že vlastnícke právo
k predmetnej nehnuteľnosti nie je formálne doriešené a že ako vlastnícka bytu nie som
doposiaľ Okresným úradom v Leviciach - odborom katastrálnym evidovaná.
Ja sťažovateľka som vo svojom vlastníckom práve až do augusta 2013 nebola nikým
rušená, predmetnú nehnuteľnosť od jej kúpy užívam pokojne, slobodne a vážne ako jej
vlastník, do nehnuteľnosti som investovala. Byt užívam po dobu dlhšiu ako desať rokov,
pričom moje vlastnícke právo je verejne rešpektované.
V auguste 2013 som sa dozvedela, že formálni vlastníci ,
a ,
byt odpredali pánovi
ktorý učinil kroky smerujúce k tomu, aby som byt
opustila. Dal mi odpojiť elektrickú energiu, dodávku plynu.
Podľa platnej judikatúry, rozhodnutia NSSR č. R 44/1966 ani prípadná neplatnosť
právneho úkonu o prevode vlastníctva nie je okolnosťou vylučujúcou nadobudnutie
vlastníctva vydržaním.
Podľa ust. §-u 129 ods. 1 OZ, držiteľom je ten, kto s vecou nakladá ako s vlastnou
alebo vykonáva práva pre seba.
Navrhovateľka od septembra 1998 po dobu dlhšiu ako 10 rokov som držiteľkou
predmetnej nehnuteľnosti a to pokojnou a nikým nerušenou.
Ustanovenie §-u 134 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka upravuje vydržanie ako
osobitný originálny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva. Ide o nadobudnutie
vlastníckeho práva na základe inej skutočnosti ustanovenej zákonom. Vydržanie
vlastníckeho práva je jeho nadobudnutie v dôsledku kvalifikovanej držby veci, vykonávanej
po zákonom stanovenú dobu. Funkciou vydržania je umožniť nadobudnutie vlastníctva
držiteľovi, ktorý vec dlhodobo ovláda v dobrej viere, že je jej vlastníkom, pričom táto dobrá
viera (dobromyseľnosť) je podľa platnej úpravy daná „so zreteľom na všetky okolnosti"
Vydržanie tak hojí najmä vady alebo nedostatok nadobúdacieho titulu. V prípade, že zmluva
je neplatná pre vadu, o ktorej nemohol nadobúdateľ pri zachovaní obvyklej opatrnosti
vedieť, alebo ak tu výnimočne titul vôbec nie je a nadobúdateľ je so zreteľom na všetky
okolnosti dobromyseľný, že tu titul je, stane sa nadobúdateľ veci jej oprávneným držiteľom
a pri splnení ďalších podmienok ju vydrží. Účelom vydržania je uviesť do súladu dlhodobý
faktický stav so stavom právnym. ...
V danom prípade bolo preukázané, že ja sťažovateľka som vzhľadom na všetky
okolnosti dobromyseľná, že tu titul je, nakoľko došlo k dojednaniu predmetu kúpy,
k zaplateniu kúpnej ceny a odovzdaniu predmetu kúpy do faktickej držby navrhovateľke.
Okrem spôsobilého predmetu vydržania a spôsobilého subjektu vydržania
základnými predpokladmi vydržania sú oprávnená držba a nepretržitosť tejto oprávnenej
držby počas celej zákonom stanovenej doby. V tomto prípade sú splnené aj uvedené
podmienky nakoľko predmet vydržania (predmetný byt s príslušenstvom) je subjektom
spôsobilým vydržania, držba je oprávnená, pokojná, nikým nerušená – to všetko po dobu
viac ako 10 rokov.
Výsledkom splnenia všetkých zákonom požadovaných predpokladov vydržania je
nadobudnutie vlastníckeho práva k veci vydržiteľom vydržaním a to okamihom uplynutia
vydržacej doby. Keďže tento právny následok nastáva priamo zo zákona, nevyžaduje
sa k tomu konštitutívne rozhodnutie štátneho orgánu. Preto rozhodnutie súdu, vydané
na základe určovacej žaloby vydržiteľa / § 80 písm. c) OSP o tom že tento nadobudol
vlastnícke právo vydržaním, má povahu deklaratórneho rozhodnutia. Preukázala som
4
v pôvodných konaniach taktiež naliehavosť právneho záujmu na takomto určení, ako som to
už odôvodnila v predchádzajúcom texte.
Okresný súd v Leviciach na základe vykonaných dôkazov dospel jednak nesprávnym
skutkovým zisteniam a vec nesprávne posúdil po právnej stránke, pričom k totožným
zisteniam dospel aj Krajský súd v Nitre.
K nesprávnym skutkovým zisteniam dospel konštatovaním že, sťažovateľka som
nebola dobromyseľná. Ako už bolo konštatované podľa ust. §-129 ods. 1 OZ, držiteľom je
ten, kto s vecou nakladá ako s vlastnou alebo vykonáva práva pre seba.
Rozhodnutie súdu vychádza taktiež z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Podľa ust. §-u 134 ods. 1) Občianskeho zákonníka oprávnený držiteľ sa stáva
vlastníkom veci, ak ju má nepretržite v držbe po dobu troch rokov, ak ide o hnuteľnosť,
a po dobu desať rokov, ak ide o nehnuteľnosť.
Pripomínam, že ja sťažovateľka mám predmetný byt v oprávnenej držbe
od 13. septembra 1998 teda po dobu dlhšiu ako desať rokov. Uvedenú nehnuteľnosť som
nadobudla teda jednak titulom kúpy, tak aj titulom vydržania uplynutím desaťročnej
vydržacej doby...»
5. Sťažovateľka na základe uvedenej argumentácie navrhuje, aby ústavný súd prijal
sťažnosť na ďalšie konanie a vo veci rozhodol nálezom: „Základné právo sťažovateľky
podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky rozsudkom Krajského súdu v Nitre zo dňa 14. októbra 2015, č. k. 5Co/748/2014-
93 porušené bolo.
Rozsudok Krajského súdu v Nitre zo dňa 14. októbra 2015, č. k. 5Co/748/2014-93
sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.“
II.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
8. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým
vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho
základného práva, ktoré označila sťažovateľka, pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie
ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne
procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené
základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú
(IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).
9. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
6
10. Podľa ustáleného právneho názoru ústavného súdu účelom práva na súdnu a inú
právnu ochranu vrátane práva na spravodlivé konanie je zaručiť každému prístup k súdu.
Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu vo veci konať a rozhodnúť (II. ÚS 88/01).
Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu všeobecný súd nemôže
porušiť, ak koná vo veci v súlade s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v
občianskoprávnom konaní. Takýmto predpisom je toho času Civilný sporový poriadok,
Civilný mimosporový poriadok a Správny súdny poriadok (v čase vydania napadnutého
rozsudku ním bol Občiansky súdny poriadok, pozn.).
11. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu súčasťou práva na spravodlivý
súdny proces nie je to, aby účastník konania bol v akomkoľvek konaní pred všeobecným
súdom úspešný vrátane odvolacieho konania či konania o dovolaní. Z toho vyplýva,
že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovými a právnymi názormi účastníka
konania. Procesný postoj účastníka konania zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania
implikovať povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah
opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je však povinný na všetky
tieto procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom
reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného
procesu, v ktorom účastník konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich
uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu (IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 329/04,
IV. ÚS 340/04, III. ÚS 32/07).
Rovnako ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne
názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu
vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol
náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95,
II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
12. Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky a skúmal, či nie sú
dané dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia jej prijatiu
na ďalšie konanie.
13. Sťažovateľka v petite svojej sťažnosti označuje za porušovateľa svojich práv
krajský súd a jeho rozhodnutie, v odôvodnení sťažnosti však poukazuje na nesprávnosť
postupu a skutkových aj právnych záverov okresného súdu, ako aj krajského súdu.
S ohľadom na skutočnosť, že ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať rozhodnutia, voči
ktorým existuje opravný prostriedok (v danom prípade odvolanie, ktoré sťažovateľka
aj využila), nie je daná príslušnosť ústavného súdu preskúmať rozhodnutie okresného súdu.
14. Pokiaľ ide o rozsudok krajského súdu č. k. 5 Co 748/2014193 zo 14. októbra
2015, z obsahu sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľka namieta porušenie v sťažnosti
označených práv napadnutým rozsudkom krajského súdu, ktorým potvrdil prvostupňové
rozhodnutie okresného súdu č. k. 9 C 81/2013162 z 30. mája 2014, keď po tom, ako
sa účastníci vyjadrili k odvolaniu, prerokoval odvolanie sťažovateľky a s odvolaním sa
na ustanovenie § 219 ods. 2 OSP považoval za preukázané, že prvostupňový súd vo veci
nielen vecne správne rozhodol, ale stotožnil sa aj s odôvodnením napadnutého rozsudku
a konštatoval, že sú splnené podmienky pre zjednodušené rozhodnutie odvolacieho súdu,
tak ako to je upravené v § 219 ods. 2 OSP. Poukázal pritom na koncepciu § 219 OSP
pre zjednodušené rozhodnutie odvolacieho súdu.
15. Ústavný súd ďalej konštatuje, že krajský súd vo svojom rozhodnutí ďalej uviedol
podstatné skutočnosti, ktoré vyplývajú zo spisu sp. zn. 13 C 13/2011, v ktorom
a jeho manželka (syn a nevesta sťažovateľky, pozn.) podali 1. februára 2011
proti odporcom a (vlastníci predmetného bytu, pozn.)
žalobu o určenie ich bezpodielového spoluvlastníctva k predmetnému bytu. Vo veci
rozhodol okresný súd rozsudkom č. k. 13 C 13/2011188 zo 7. júna 2012 v spojení
8
s rozsudkom krajského súdu č. k. 9 Co 292/20121114 z 31. januára 2013 tak, že návrh
zamietol. Krajský súd podrobne vyhodnotil skutkový stav, ku ktorému došlo
pri disponovaní s predmetným bytom, zámere kúpiť ho pôvodne sťažovateľkou
od odporcov a uzavretí zmluvy o budúcej zmluve, ktorá bola následne zmenená so zámerom
kúpiť byt manželmi a s tým, že ho do budúcna bude užívať
sťažovateľka. Krajský súd v ďalšom podrobne poukázal na nevyhnutnosť splnenia
podmienok nadobudnutia vlastníckeho práva prostredníctvom inštitútu vydržania, pričom
konštatoval: „... Navrhovateľka nemala žiadny právne relevantný titul, nemala žiadny
právny úkon, ktorý by mohol vyvolávať jej domnienku, že je vlastníčkou predmetného bytu.
Nemožno vychádzať zo subjektívneho pocitu navrhovateľky, ale iba s ohľadom na
objektívne okolnosti, ktoré však v danej veci v žiadnom prípade nepodporujú subjektívny
pocit navrhovateľky. Nemohla byť z objektívneho hľadiska v dobrej viere, že jej vec patrí,
t. j. že je vlastníčkou predmetného bytu, pretože mala vedomosť o tom, že došlo k zmene
v dojednaniach s odporcami v tom, že byt predajú nie navrhovateľke, ale jej synovi
a neveste, a k podpísaniu druhej Dohody o budúcej kúpnej zmluve, z ktorej vyplýva právo
na uzavretie kúpnej zmluvy ohľadne predmetného bytu synovi a neveste navrhovateľky.
Doba užívania bytu navrhovateľkou je bezpredmetná, pokiaľ nie je preukázaná dobrá viera
objektívne.“
16. Podľa názoru ústavného súdu nejestvuje taká príčinná súvislosť medzi
označenými právami sťažovateľky a postupom krajského súdu pri rozhodovaní v danej veci,
ktorá by umožňovala vysloviť záver o porušení jej práv. Skutočnosť, že sa sťažovateľka
nestotožňuje s právnym názorom krajského súdu, nemôže viesť k záveru o zjavnej
neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti uvedeného rozhodnutia a nezakladá oprávnenie
ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným.
Ustanovením § 219 ods. 2 OSP (t. č. ustanovenie § 387 Civilného sporového
poriadku, pozn.) bola odvolaciemu súdu daná možnosť vypracovania tzv. skráteného
odôvodnenia rozhodnutia, pričom odvolací súd ju využil po tom, ako sa v plnom
rozsahu stotožnil s právnymi i skutkovými dôvodmi rozhodnutia súdu prvého stupňa
a na zdôraznenie ich správnosti ich doplnil o ďalšie skutočnosti (pozri bod 16).
Ústavný súd preto dospel k záveru, že rozsudok krajského súdu č. k. 5 Co 748/2014 1
93 zo 14. októbra 2015 nie je v príčinnej súvislosti s namietaným porušením základného
práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, a preto sťažnosť odmietol z dôvodu jej
zjavnej neopodstatnenosti.
17. Sťažovateľka namietala aj porušenie svojho základného práva podľa čl. 20 ods. 1
ústavy napadnutým rozsudkom krajského súdu. Pretože sťažovateľka namietala porušenie
uvedeného základného práva o identické dôvody ako pri porušení čl. 46 ods. 1 ústavy, bolo
potrebné sťažnosť sťažovateľky aj v tejto časti odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
18. Keďže sťažnosť sťažovateľky bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa už
ďalšími návrhmi sťažovateľky nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. novembra 2016
10