Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 687/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. novembra 2016

predbežne prerokoval sťažnosť

zastúpenej advokátom JUDr. Pavlom Koczánom, Ľ. Štúra 33, Levice, vo veci namietaného

porušenia jej základného práva vlastniť majetok podľa Slovenskej

republiky a práva na súdnu ochranu podľa

rozsudkom Krajského súdu v Nitre č. k. zo 14. októbra 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

17. mája 2016 doručená a následne spresnená podaním z 8. júna 2016 sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľka“) vo veci namietaného porušenia jej základného práva

vlastniť majetok podľa (ďalej len „“)

a práva na súdnu ochranu podľa rozsudkom Krajského súdu v Nitre

(ďalej len „krajský súd“) č. k. zo 14. októbra 2015 (ďalej aj „napadnutý

rozsudok“).

2. Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla, že krajský súd napadnutým

rozsudkom potvrdil rozsudok Okresného súdu Levice (ďalej len „okresný súd“)

č. k. z 30. mája 2014, ktorým bol zamietnutý návrh sťažovateľky

na určenie, že je výlučnou vlastníčkou nehnuteľnosti − bytu č. na piatom poschodí

bytového domu súpisné číslo , vchod č. , vedenej na , katastrálne územie

zastavané plochy a nádvoria o výmere

a spoluvlastníckeho podielu na pozemku veľkosti podielu

ako aj spoluvlastníckeho podielu na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu

a na príslušenstve domu o veľkosti podielu

3. Sťažovateľka vo svojej sťažnosti okrem iného uviedla, že ide o potvrdzujúci

rozsudok krajského súdu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné, v dôsledku čoho je toho

názoru, že vyčerpala všetky účinné a dostupné riadne opravné prostriedky. Sťažovateľka

zároveň podľa a (ďalej len

„OSP“) podala aj podnet na podanie mimoriadneho dovolania generálnemu prokurátorovi

Slovenskej republiky z dôvodu, že rozsudkom krajského súdu bol porušený zákon.

S ohľadom na ustálenú judikatúru ústavného súdu, že podnet na podanie mimoriadneho

dovolania nemožno považovať za účinný a dostupný právny prostriedok nápravy, podala

ústavnému súdu sťažnosť, ktorou namieta porušenie svojich práv priznaných čl. 20 ods. 1

a , ku ktorým došlo rozsudkom krajského súdu, ktorým krajský

súd potvrdil rozsudok okresného súdu, a to napriek tomu, že tento nesprávne zistil skutkový

stav veci a nesprávne ho posúdil aj po právnej stránke.

4. Sťažovateľka považuje rozsudok krajského súdu, ktorý sa so závermi okresného

súdu stotožnil napriek skutočnostiam, ktoré podľa jej názoru nesporne preukazujú, že sa ako

kúpou, tak aj vydržaním stala vlastníčkou nehnuteľnosti v bode 2 označeného bytu,

za porušujúci jej základné práva priznané a . Vo svojej

sťažnosti uvádza «... Okresný súd v Leviciach v konaní, v ktoré predchádzalo vydaniu

rozhodnutia vo veci samej nesprávne zistil skutkový stav veci a vec nesprávne posúdil

po právnej stránke, Krajský súd v Nitre rozsudkom zo dňa 14. októbra 2015,

2

Č. k. -93 v plnom rozsahu stotožnil so skutkovými zisteniami ako aj s právnym

posúdením veci Okresným súdom v Leviciach.

Sťažovateľka k skutkovým okolnostiam opakovane uvádzam, že som na základe

zmluvy uzavretej na jeseň v roku 1998 dojednala u advokáta kúpu

nehnuteľnosti od

konkrétne bytu nachádzajúceho sa v katastrálnom

území na piatom poschodí bytového domu, vchod č. . Dojednaná

kúpna cena predmetného bytu predstavovala sumu 400.000,- Sk a bola aj predávajúcim

v plnom rozsahu vyplatená. Vybavením ďalších formalít ohľadne kúpy bytu som poverila

svojho syna a nevestu .

Uvedený byt užívam prakticky od 13. 09. 1998, plním si všetky povinnosti v súvislosti

s vlastníctvom predmetného bytu. Až v marci 2013 som sa dozvedela, že vlastnícke právo

k predmetnej nehnuteľnosti nie je formálne doriešené a že ako vlastnícka bytu nie som

doposiaľ Okresným úradom v Leviciach - odborom katastrálnym evidovaná.

Ja sťažovateľka som vo svojom vlastníckom práve až do augusta 2013 nebola nikým

rušená, predmetnú nehnuteľnosť od jej kúpy užívam pokojne, slobodne a vážne ako jej

vlastník, do nehnuteľnosti som investovala. Byt užívam po dobu dlhšiu ako desať rokov,

pričom moje vlastnícke právo je verejne rešpektované.

V auguste 2013 som sa dozvedela, že formálni vlastníci ,

a ,

byt odpredali pánovi

ktorý učinil kroky smerujúce k tomu, aby som byt

opustila. Dal mi odpojiť elektrickú energiu, dodávku plynu.

Podľa platnej judikatúry, rozhodnutia NSSR č. R 44/1966 ani prípadná neplatnosť

právneho úkonu o prevode vlastníctva nie je okolnosťou vylučujúcou nadobudnutie

vlastníctva vydržaním.

Podľa ust. §-u 129 ods. 1 , držiteľom je ten, kto s vecou nakladá ako s vlastnou

alebo vykonáva práva pre seba.

Navrhovateľka od septembra 1998 po dobu dlhšiu ako 10 rokov som držiteľkou

predmetnej nehnuteľnosti a to pokojnou a nikým nerušenou.

Ustanovenie §-u 134 ods. 1 a 2 upravuje vydržanie ako

osobitný originálny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva. Ide o nadobudnutie

vlastníckeho práva na základe inej skutočnosti ustanovenej zákonom. Vydržanie

vlastníckeho práva je jeho nadobudnutie v dôsledku kvalifikovanej držby veci, vykonávanej

po zákonom stanovenú dobu. Funkciou vydržania je umožniť nadobudnutie vlastníctva

držiteľovi, ktorý vec dlhodobo ovláda v dobrej viere, že je jej vlastníkom, pričom táto dobrá

viera (dobromyseľnosť) je podľa platnej úpravy daná „so zreteľom na všetky okolnosti"

Vydržanie tak hojí najmä vady alebo nedostatok nadobúdacieho titulu. V prípade, že zmluva

je neplatná pre vadu, o ktorej nemohol nadobúdateľ pri zachovaní obvyklej opatrnosti

vedieť, alebo ak tu výnimočne titul vôbec nie je a nadobúdateľ je so zreteľom na všetky

okolnosti dobromyseľný, že tu titul je, stane sa nadobúdateľ veci jej oprávneným držiteľom

a pri splnení ďalších podmienok ju vydrží. Účelom vydržania je uviesť do súladu dlhodobý

faktický stav so stavom právnym. ...

V danom prípade bolo preukázané, že ja sťažovateľka som vzhľadom na všetky

okolnosti dobromyseľná, že tu titul je, nakoľko došlo k dojednaniu predmetu kúpy,

k zaplateniu kúpnej ceny a odovzdaniu predmetu kúpy do faktickej držby navrhovateľke.

Okrem spôsobilého predmetu vydržania a spôsobilého subjektu vydržania

základnými predpokladmi vydržania sú oprávnená držba a nepretržitosť tejto oprávnenej

držby počas celej zákonom stanovenej doby. V tomto prípade sú splnené aj uvedené

podmienky nakoľko predmet vydržania (predmetný byt s príslušenstvom) je subjektom

spôsobilým vydržania, držba je oprávnená, pokojná, nikým nerušená – to všetko po dobu

viac ako 10 rokov.

Výsledkom splnenia všetkých zákonom požadovaných predpokladov vydržania je

nadobudnutie vlastníckeho práva k veci vydržiteľom vydržaním a to okamihom uplynutia

vydržacej doby. Keďže tento právny následok nastáva priamo zo zákona, nevyžaduje

sa k tomu konštitutívne rozhodnutie štátneho orgánu. Preto rozhodnutie súdu, vydané

na základe určovacej žaloby vydržiteľa / o tom že tento nadobudol

vlastnícke právo vydržaním, má povahu deklaratórneho rozhodnutia. Preukázala som

4

v pôvodných konaniach taktiež naliehavosť právneho záujmu na takomto určení, ako som to

už odôvodnila v predchádzajúcom texte.

Okresný súd v Leviciach na základe vykonaných dôkazov dospel jednak nesprávnym

skutkovým zisteniam a vec nesprávne posúdil po právnej stránke, pričom k totožným

zisteniam dospel aj Krajský súd v Nitre.

K nesprávnym skutkovým zisteniam dospel konštatovaním že, sťažovateľka som

nebola dobromyseľná. Ako už bolo konštatované podľa ust. §-129 ods. 1 , držiteľom je

ten, kto s vecou nakladá ako s vlastnou alebo vykonáva práva pre seba.

Rozhodnutie súdu vychádza taktiež z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa ust. §-u 134 ods. 1) oprávnený držiteľ sa stáva

vlastníkom veci, ak ju má nepretržite v držbe po dobu troch rokov, ak ide o hnuteľnosť,

a po dobu desať rokov, ak ide o nehnuteľnosť.

Pripomínam, že ja sťažovateľka mám predmetný byt v oprávnenej držbe

od 13. septembra 1998 teda po dobu dlhšiu ako desať rokov. Uvedenú nehnuteľnosť som

nadobudla teda jednak titulom kúpy, tak aj titulom vydržania uplynutím desaťročnej

vydržacej doby...»

5. Sťažovateľka na základe uvedenej argumentácie navrhuje, aby ústavný súd prijal

sťažnosť na ďalšie konanie a vo veci rozhodol nálezom: „Základné právo sťažovateľky

podľa a Slovenskej

republiky rozsudkom Krajského súdu v Nitre zo dňa 14. októbra 2015, č. k.

93 porušené bolo.

Rozsudok Krajského súdu v Nitre zo dňa 14. októbra 2015, č. k. -93

sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.“

II.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

8. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým

vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho

základného práva, ktoré označila sťažovateľka, pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie

ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne

procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené

základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú

(, , , , ).

9. Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

6

10. Podľa ustáleného právneho názoru ústavného súdu účelom práva na súdnu a inú

právnu ochranu vrátane práva na spravodlivé konanie je zaručiť každému prístup k súdu.

Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu vo veci konať a rozhodnúť ().

Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa , ako aj právo

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu všeobecný súd nemôže

porušiť, ak koná vo veci v súlade s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v

občianskoprávnom konaní. Takýmto predpisom je toho času ,

a (v čase vydania napadnutého

rozsudku ním bol , pozn.).

11. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu súčasťou práva na spravodlivý

súdny proces nie je to, aby účastník konania bol v akomkoľvek konaní pred všeobecným

súdom úspešný vrátane odvolacieho konania či konania o dovolaní. Z toho vyplýva,

že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovými a právnymi názormi účastníka

konania. Procesný postoj účastníka konania zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania

implikovať povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah

opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je však povinný na všetky

tieto procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom

reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného

procesu, v ktorom účastník konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich

uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu (, ,

, ).

Rovnako ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne

názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu

vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách (, mutatis mutandis ,

, , ).

12. Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky a skúmal, či nie sú

dané dôvody uvedené v , ktoré bránia jej prijatiu

na ďalšie konanie.

13. Sťažovateľka v petite svojej sťažnosti označuje za porušovateľa svojich práv

krajský súd a jeho rozhodnutie, v odôvodnení sťažnosti však poukazuje na nesprávnosť

postupu a skutkových aj právnych záverov okresného súdu, ako aj krajského súdu.

S ohľadom na skutočnosť, že ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať rozhodnutia, voči

ktorým existuje opravný prostriedok (v danom prípade odvolanie, ktoré sťažovateľka

aj využila), nie je daná príslušnosť ústavného súdu preskúmať rozhodnutie okresného súdu.

14. Pokiaľ ide o rozsudok krajského súdu č. k. zo 14. októbra

2015, z obsahu sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľka namieta porušenie v sťažnosti

označených práv napadnutým rozsudkom krajského súdu, ktorým potvrdil prvostupňové

rozhodnutie okresného súdu č. k. z 30. mája 2014, keď po tom, ako

sa účastníci vyjadrili k odvolaniu, prerokoval odvolanie sťažovateľky a s odvolaním sa

na ustanovenie považoval za preukázané, že prvostupňový súd vo veci

nielen vecne správne rozhodol, ale stotožnil sa aj s odôvodnením napadnutého rozsudku

a konštatoval, že sú splnené podmienky pre zjednodušené rozhodnutie odvolacieho súdu,

tak ako to je upravené v . Poukázal pritom na koncepciu

pre zjednodušené rozhodnutie odvolacieho súdu.

15. Ústavný súd ďalej konštatuje, že krajský súd vo svojom rozhodnutí ďalej uviedol

podstatné skutočnosti, ktoré vyplývajú zo spisu sp. zn. , v ktorom

a jeho manželka (syn a nevesta sťažovateľky, pozn.) podali 1. februára 2011

proti odporcom a (vlastníci predmetného bytu, pozn.)

žalobu o určenie ich bezpodielového spoluvlastníctva k predmetnému bytu. Vo veci

rozhodol okresný súd rozsudkom č. k. zo 7. júna 2012 v spojení

8

s rozsudkom krajského súdu č. k. z 31. januára 2013 tak, že návrh

zamietol. Krajský súd podrobne vyhodnotil skutkový stav, ku ktorému došlo

pri disponovaní s predmetným bytom, zámere kúpiť ho pôvodne sťažovateľkou

od odporcov a uzavretí zmluvy o budúcej zmluve, ktorá bola následne zmenená so zámerom

kúpiť byt manželmi a s tým, že ho do budúcna bude užívať

sťažovateľka. Krajský súd v ďalšom podrobne poukázal na nevyhnutnosť splnenia

podmienok nadobudnutia vlastníckeho práva prostredníctvom inštitútu vydržania, pričom

konštatoval: „... Navrhovateľka nemala žiadny právne relevantný titul, nemala žiadny

právny úkon, ktorý by mohol vyvolávať jej domnienku, že je vlastníčkou predmetného bytu.

Nemožno vychádzať zo subjektívneho pocitu navrhovateľky, ale iba s ohľadom na

objektívne okolnosti, ktoré však v danej veci v žiadnom prípade nepodporujú subjektívny

pocit navrhovateľky. Nemohla byť z objektívneho hľadiska v dobrej viere, že jej vec patrí,

t. j. že je vlastníčkou predmetného bytu, pretože mala vedomosť o tom, že došlo k zmene

v dojednaniach s odporcami v tom, že byt predajú nie navrhovateľke, ale jej synovi

a neveste, a k podpísaniu druhej Dohody o budúcej kúpnej zmluve, z ktorej vyplýva právo

na uzavretie kúpnej zmluvy ohľadne predmetného bytu synovi a neveste navrhovateľky.

Doba užívania bytu navrhovateľkou je bezpredmetná, pokiaľ nie je preukázaná dobrá viera

objektívne.“

16. Podľa názoru ústavného súdu nejestvuje taká príčinná súvislosť medzi

označenými právami sťažovateľky a postupom krajského súdu pri rozhodovaní v danej veci,

ktorá by umožňovala vysloviť záver o porušení jej práv. Skutočnosť, že sa sťažovateľka

nestotožňuje s právnym názorom krajského súdu, nemôže viesť k záveru o zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti uvedeného rozhodnutia a nezakladá oprávnenie

ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným.

Ustanovením (t. č. ustanovenie Civilného sporového

poriadku, pozn.) bola odvolaciemu súdu daná možnosť vypracovania tzv. skráteného

odôvodnenia rozhodnutia, pričom odvolací súd ju využil po tom, ako sa v plnom

rozsahu stotožnil s právnymi i skutkovými dôvodmi rozhodnutia súdu prvého stupňa

a na zdôraznenie ich správnosti ich doplnil o ďalšie skutočnosti (pozri bod 16).

Ústavný súd preto dospel k záveru, že rozsudok krajského súdu č. k. 1

93 zo 14. októbra 2015 nie je v príčinnej súvislosti s namietaným porušením základného

práva sťažovateľky podľa , a preto sťažnosť odmietol z dôvodu jej

zjavnej neopodstatnenosti.

17. Sťažovateľka namietala aj porušenie svojho základného práva podľa čl. 20 ods. 1

napadnutým rozsudkom krajského súdu. Pretože sťažovateľka namietala porušenie

uvedeného základného práva o identické dôvody ako pri porušení , bolo

potrebné sťažnosť sťažovateľky aj v tejto časti odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

18. Keďže sťažnosť sťažovateľky bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa už

ďalšími návrhmi sťažovateľky nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. novembra 2016

10