Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 848/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. novembra 2016

v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu

Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť

zastúpenej advokátom JUDr. Jaroslavom Čiernym, Holubyho 51, Martin,

ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa Slovenskej

republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. ,

a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. júla 2015

doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej

advokátom JUDr. Jaroslavom Čiernym, Holubyho 51, Martin, ktorou namieta porušenie

svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 (ďalej len „“) a práva na prejednanie svojej

záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len

„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Zo sťažnosti, ako i z vyžiadaného spisu sp. zn. ústavný súd zistil,

že sťažovateľka je v procesnom postavení žalobkyne účastníčkou napadnutého konania,

predmetom ktorého je rozhodovanie o zaplatení sumy 1 071,27 € s príslušenstvom z titulu

náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu činného v trestnom konaní.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uvádza:

„Išlo o návrh na vydanie platobného rozkazu, pretože podľa môjho názoru boli

splnené podmienky ust. a nasl. . Viac ako po roku od podania návrhu konajúci

súd neurobil žiadny procesný úkon (konanie je vedené pod sp. zn.: ), iba zaslal

návrh na vyjadrenie žalovanej, a táto sa k návrhu vyjadrila dňa 24. 10. 2013, pričom toto

vyjadrenie mi súd (resp. právnemu zástupcovi) doručil až v roku 2015. Doručeniu tohto

rozhodnutia predchádzali dve žiadosti o vytýčenie pojednávania (e-mailovými podaniami

z 24. 11. 2014 a 18. 12. 2014, ktoré neviedli k ničomu), a sťažnosť na prieťahy v konaní

z 20. 1. 2015. Podpredseda Okresného súdu Žilina vo vyjadrení k sťažnosti na prieťahy

v konaní (z 23. 03. 2015, ) konštatoval dôvodnosť mojej sťažnosti, a teda

existenciu prieťahov v konaní.

Súd vo veci rozhodol na pojednávaní dňa 10. 04. 2015. Napriek zákonnej lehote na

písomné vyhotovenie rozsudku mi súd (resp. môjmu právnemu zástupcovi) dňa 15. 07. 2015

doručil ešte len zápisnicu o pojednávaní, a pri časovom odstupe od pojednávania vôbec len

do doručenia zápisnice o pojednávaní (viac ako 3 mesiace) môžem zrejme písomné

vyhotovenie rozsudku očakávať možno koncom roka 2015. Z uvedeného je zrejmé,

že sťažnosť na prieťahy v konaní nebola účinným prostriedkom nápravy a v konaní

Okresného súdu Žilina opakovane dochádza k prieťahom v konaní. V takomto

konaní súdu, kde zákonné lehoty neplatia a nie je zrejmé, kedy vôbec súd vyhotoví rozsudok

a kedy sa vôbec právoplatne domôžem náhrady škody spôsobenej mi orgánom štátu, môžem

vysloviť len želanie, že sa toho pri svojom veku a zdravotnom stave dožijem.

Za danej situácie, kedy súd porušil moje a Dohovorom garantované práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, resp. na prerokovanie veci v primeranej

lehote (čo ostatne aj sám konštatoval v o svojej odpovedi na sťažnosť na prieťahy v konaní),

a namiesto odstránenia stavu porušujúceho tieto moje práva zvolil súd postup spôsobujúci

ďalšie porušovanie týchto práv (opakovaná sťažnosť na prieťahy sa preto nejaví ďalej ako

účinný prostriedok nápravy, a to aj v duchu rozhodnutí ESĽP Ištván a Ištvánová proti

Slovenskej Republike, Komanický proti Slovenskej republike, etc.), nemám inú možnosť ako

využiť inštitút ústavnej sťažnosti, a požadovať aj primerané finančné zadosťučinenie

vo výške zodpovedajúcej môjmu vymáhanému nároku na náhradu škody spôsobenej

orgánom štátu.“

Sťažovateľka na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti žiada, aby ústavný súd

po jej prijatí na ďalšie konanie nálezom vyslovil, že postupom okresného súdu v

napadnutom konaní bolo porušené jej základné právo podľa a právo

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, prikázal okresnému súdu konať v napadnutom konaní bez

zbytočných prieťahov, priznal jej finančné zadosťučinenie v sume 1 000 €, ako aj úhradu

trov právneho zastupovania v konaní pred ústavným súdom v sume 296,44 €.

Pred predbežným prerokovaním veci sa po predchádzajúcej výzve ústavného súdu k

sťažnosti vyjadril predseda okresného súdu v prípise sp. zn. z 10. októbra

2016, v ktorom okrem iného uvádza:

„Po pridelení veci do senátu 6C boli vykonané prvotné úkony, doručenie žaloby na

vyjadrenie žalovanému. Nepochybne v roku 2014 neboli vykonané priamo úkony, ktoré by

smerovali k prejednaniu a rozhodnutiu veci, avšak k náprave došlo ihneď pri prešetrení

sťažnosti sťažovateľky podľa , kedy sudca nariadil termín

pojednávania na deň 3. 3. 2015, ktoré bolo z dôvodov na strane žalovanej odročené na deň

10. 4. 2015. Počas roku 2014 však sudca priebežne spor naštudoval, pripravil ho pre

prejednanie, pričom celková zaťaženosť mu nedovoľovala vec prejednať v skoršom termíne.

Vo vzťahu k namietanej dobe pre vyhotovenie rozsudku musím uviesť, že predsedom

súdu vzhľadom na zaťaženosť senátu 6C a priamo sudcu bolo opakovane rozhodnuté

o predĺžení lehoty pre vypracovanie rozsudku , ,

, a do 18. 09. 2015. Rozsudok bol

doručený právnemu zástupcovi žalobkyne (sťažovateľky) dňa 24. 09. 2015. Rozsudok po

odvolacom konaní nadobudol právoplatnosť dňa 22. 02. 2016, rozhodnutie o trovách

konania uznesením č. k. -154 zo dňa 23. 03. 2016, nadobudlo právoplatnosť

dňa 16. 04. 2016.

K celkovej dĺžke nečinnosti a dobe pre vyhotovenie písomného znenia rozsudku

musím uviesť, že celkové konanie bolo skutkovo a procesné zložité, nakoľko po zmene

novelou č. bolo nevyhnutné vysporiadať sa ex offo

zo strany súdu s orgánom zastupujúcim štát, kde práve orgány, ktorého by ho mali

zastupovať svoju právomoc odmietali a vo veci musel rozhodnúť súd. ... Vzhľadom práve na

procesnú a skutkovú zložitosť v súvislosti s obdobím pre ustálenie súdnej praxe

a existenciou viacerých protichodných rozhodnutí je potrebné poskytnúť sudcovi dlhší čas

na prípravu ako aj čas pre vyhotovenie rozsudku, kde nevyriešenie sporných otázok by

mohlo mať za následok práve zrušenie rozsudku, čo by rozhodne viac predĺžilo konanie ako

celkové obdobie nečinnosti. ... O prístupe sudcu ku konaniu svedčí aj fakt, že sudca

pripravil konanie tak, že rozhodol na vytýčenom pojednávaní a rozsudok mal spolu

33 strán.

S poukazom na vyjadrenie sudcu ale aj vyššie uvedené skutočnosti mám za to,

že celková dĺžka konania bola primeraná k zložitosti veci, rovnako ako obdobie po

rozhodnutie nevykazovalo známky neodôvodnených prieťahov v konaní a preto navrhujem

sťažnosť odmietnuť.“

Návrh bol pôvodne pridelený sudcovi Ľubomírovi Dobríkovi ako sudcovi

spravodajcovi a po prerozdelení vecí 14. septembra 2016 bol v súlade s platným rozvrhom

práce ústavného súdu pridelený sudcovi Ladislavovi Oroszovi ako sudcovi spravodajcovi.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V

súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom

príslušného orgánu verejnej moci alebo aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci

vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval

uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne

nepripúšťajú (, , , , ).

Pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

si ústavný súd zároveň osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské

práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej

lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. ,

).

Z prehľadu vykonaných procesných úkonov okresného súdu vyplýva, že od

21. októbra 2013 do 9. februára 2015 vykonával okresný súd prvotné úkony zabezpečujúce

kontradiktórnosť konania, pričom medzi jednotlivými procesnými úkonmi boli väčšie

časové odstupy. Prvé pojednávanie vo veci bolo nariadené až po podaní sťažnosti podľa

a nasl. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) proti porušovaniu práva na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov adresovanej predsedovi okresného súdu.

Ústavný súd identifikoval v priebehu roku 2014 (podobne ako to vyhodnotil aj predseda

okresného súdu, pozn.) určitú mieru neefektívneho postupu okresného súdu. Avšak

po podaní sťažnosti podľa zákona o súdoch došlo k účinnej náprave, nariadeniu

pojednávania, ako aj vydaniu meritórneho rozhodnutiu vo veci na prvom pojednávaní

konanom 10. apríla 2015. K odstráneniu stavu právnej neistoty sťažovateľky došlo následne

22. februára 2016 po nadobudnutí právoplatnosti potvrdzujúceho rozhodnutia odvolacieho

súdu. Zohľadňujúc konkrétne okolnosti posudzovanej veci, ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní dospel k záveru, že celková dĺžka napadnutého konania nevybočuje z medzí

ústavnej akceptovateľnosti.

K namietanej lehote na vyhotovenie písomného znenia rozsudku ústavný súd

poznamenáva, že v zmysle

v znení účinnom v čase rozhodovania okresného súdu je predseda súdu oprávnený

rozhodnúť zo závažných dôvodov o predĺžení lehoty na vyhotovenie rozsudku. V danej veci

na žiadosť zákonného sudcu predseda okresného súdu zákonnú poriadkovú lehotu, uplatniac

toto oprávnenie, opakovane predĺžil. Dôležitosť dôvodov, ktoré ho k tomu viedli, ako

aj posúdenie primeranosti a nevyhnutnosti dĺžky tejto lehoty, je predmetom správnej úvahy

orgánu štátnej správy súdu (jeho predsedu, pozn.) a ako taká podlieha prieskumu zo strany

ústavného súdu len z toho aspektu, či nevybočila z medzí a hľadísk ustanovených právnymi

predpismi, príp. či spôsob uplatnenia tohto oprávnenia predsedom príslušného súdu je

zlučiteľný s požiadavkou ochrany základných práv účastníkov konania. Uvedené vyplýva

najmä z rešpektovania oddelenosti výkonnej moci reprezentovanej v posudzovanej veci

predsedom okresného súdu ako orgánom štátnej správy súdov a súdnej moci

reprezentovanej ústavným súdom. Vychádzajúc z načrtnutých východísk, ústavný súd

dospel k záveru o ústavnej akceptovateľnosti aplikovaného postupu predsedu okresného

súdu.

V tejto súvislosti ústavný súd pripomína, že sťažovateľka podala sťažnosť podľa

po ústnom vyhlásení rozhodnutia okresného súdu vo veci v čase, keď

ešte písomný rozsudok nebol vyhotovený a doručený účastníkom konania, ale napriek tomu

už mala vedomosť o svojom úspechu v konaní, a teda miera jej právnej neistoty bola značne

oslabená. Lehota na vyhotovenie písomného znenia rozsudku (ani po jej opakovanom

predĺžení) zároveň nepredstavovala rozhodujúcu časť v pomere k celkovej dĺžke konania.

Prihliadajúc na uvedené, v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci ústavný súd

nezistil také významné prieťahy, že by ich bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy

podmieňujúce nezlučiteľnosť postupu okresného súdu so základným právom sťažovateľky

na konanie bez zbytočných prieťahov, resp. v primeranej lehote (obdobne napr.

).

Na základe uvedených skutočností ústavný súd konštatuje, že medzi postupom

okresného súdu v napadnutom konaní a sťažovateľkou označenými právami neexistuje taká

príčinná súvislosť, ktorá by po prípadnom prijatí jej sťažnosti na ďalšie konanie mohla

reálne viesť k vysloveniu porušenia základného práva sťažovateľky podľa čl. 48

ods. 2 , resp. jej práva podľa dohovoru. Ústavný súd preto sťažnosť

sťažovateľky pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku stratilo opodstatnenie zaoberať sa

ďalšími návrhmi sťažovateľky, keďže rozhodovanie o nich je viazané na vyslovenie

porušenia základného práva alebo slobody ( prvá veta ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. novembra 2016