Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 789/2016
PDF · 291.92 KB
No categories available
III. ÚS 789/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. novembra
2016 predbežne prerokoval sťažnosť , ,
zastúpenej advokátskou kanceláriou ATLegal, s. r. o., Grösslingová 45, Bratislava, v ktorej
mene koná advokátka a konateľka JUDr. Andrea Tomlainová, PhD., LL.M., vo veci
namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a rozsudkom Okresného súdu
Pezinok sp. zn. 4 C 1150/2008 z 20. septembra 2013, ako i postupom a rozsudkom
Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 9 Co 691/2013 z 18. februára 2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. júna 2016
doručená sťažnosť (ďalej aj „sťažovateľka“) vo veci namietaného
porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom
a rozsudkom Okresného súdu Pezinok (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 4 C 1150/2008
z 20. septembra 2013 (ďalej len „namietaný rozsudok okresného súdu“), ako i postupom
a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 9 Co 691/2013
z 18. februára 2016 (ďalej len „namietaný rozsudok krajského súdu“).
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že na okresnom súde prebiehalo pod
sp. zn. 4 C 1150/2008 konanie, v ktorom sa navrhovateľka domáhala
pôvodne proti (odporkyňa v 1. rade) a následne aj proti sťažovateľke
(odporkyňa v 2. rade) určenia, že nehnuteľnosti nachádzajúce sa
v katastrálnom území Svätý Jur, obec Svätý Jur, okres Pezinok, zapísané na ako
2
parcela − ostatné plochy vo výmere 439 m, parcela za trávnaté plochy
2
vo výmere 1987 m, parcela záhradná chata č. súpisné − zastavané plochy
22
vo výmere 1554 m, parc. − trávnaté plochy vo výmere 4835 m, parc.
2
ostatné plochy vo výmere 671 m(ďalej len „sporné nehnuteľnosti“) patria do dedičstva
po poručiteľke (matka navrhovateľky )
v spoluvlastníckom podiele ¾ k celku.
Poručiteľka previedla sporné nehnuteľnosti darovacou
zmluvou z 29. júla 1997 na odporkyňu v 1. rade .
Odporkyňa v 1. rade a navrhovateľka
v zastúpení mali previesť kúpnou zmluvou z 3. júla 2000 sporné
nehnuteľnosti na kupujúcich manželov . Okresný súd v odlišnom ale
súvisiacom konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 44/2008 rozhodol, že táto kúpna zmluva je
právny úkon absolútne neplatný pre nedostatok vážnej a slobodnej vôle na strane
navrhovateľky (sfalšovaný podpis na plnej moci udelenej
).
Sťažovateľka nadobudla sporné nehnuteľnosti na základe dobrovoľnej dražby, ktorá
sa konala 19. novembra 2007.
3. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 4 C 1150/2008 z 27. apríla 2011 rozhodol tak, že
návrh zamietol, konanie proti odporkyni v 1. rade zastavil, navrhovateľku
zaviazal zaplatiť odporkyni v l. rade trovy konania v sume
1 059,52 eur a sťažovateľke trovy konania v sume 627,68 eur. Okresný súd tak rozhodol
z dôvodu, že prejudiciálne skúmanie otázky neplatnosti dobrovoľnej dražby v sporovom
konaní je obchádzaním zákona č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách a o doplnení
zákona Slovenskej národnej rady č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky
poriadok) v znení neskorších predpisov, pretože túto otázku je možné skúmať iba
v samostatnom konaní na základe návrhu na určenie neplatnosti dražby, ktorú
navrhovateľka v trojmesačnej prekluzívnej lehote nepodala.
4. Na základe odvolania podaného navrhovateľkou krajský súd
uznesením sp. zn. 15 Co 240/2011 z 31. januára 2013 rozsudok súdu prvého stupňa
v napadnutých častiach zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Krajský
súd v odôvodnení uviedol, že okolnosti, ktoré nastali po dni smrti poručiteľky
(dobrovoľná dražba), nemôžu mať vplyv na rozhodnutie, či poručiteľka bola
v čase smrti vlastníčkou sporných nehnuteľností.
5. Po vrátení veci na ďalšie konanie okresný súd rozsudkom sp. zn. 4 C 1150/2008
z 20. septembra 2013 určil, že «stavba súpisné číslo , postavená na pozemku parcelné
popis stavby: dom, parcely registra „C“, pozemok − parcelné
2
druh pozemku: ostatné plochy, o výmere 439 m, pozemok − parcelné druh
2
pozemku: trvalé trávnaté porasty, o výmere 1987 m, pozemok − parcelné
2
druh pozemku: zastavané plochy a nádvoria, o výmere 1554 m, pozemok − parcelné číslo:
2
, druh pozemku: trvalé trávnaté porasty, o výmere 4385 m, pozemok, parcelné číslo:
2
druh pozemku: ostatné plochy, o výmere 671 m, všetky nachádzajúce sa v okrese
Pezinok, obec Svätý Jur, katastrálne územie Svätý Jur, zapísané na , v Správe
katastra Pezinok» patria do dedičstva po poručiteľke ,
v spoluvlastníckom podiele ¾ k celku a sťažovateľke uložil povinnosť zaplatiť
navrhovateľke trovy konania v sume 447,94 eur a trovy právneho
zastúpenia v sume 1 840,29 eur.
6. Tento rozsudok napadla sťažovateľka odvolaním . Krajský súd rozsudkom sp. zn.
9 Co 691/2013 z 18. februára 2016 rozhodol tak, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa
vo veci samej potvrdil. V časti náhrady trov prvostupňového konania rozsudok súdu prvého
stupňa zmenil tak, že odporkyňa je povinná zaplatiť navrhovateľke náhradu trov konania vo
výške 431,44 € a trovy právneho zastúpenia vo výške 1 157,99 €. Žiadny z účastníkov nemá
na náhradu trov odvolacieho konania právo. Krajský súd sa v odôvodnení svojho rozsudku
stotožnil s názorom okresného súdu o neplatnosti darovacej zmluvy medzi darkyňou
označenou ako a obdarovanou pre
nedostatok slobodnej a vážnej vôle darkyne a pre neurčitosť a nezrozumiteľnosť predmetu
darovania. Krajský súd odobril aj záver o neplatnosti kúpnej zmluvy uzatvorenej medzi
a navrhovateľkou v zastúpení a manželmi
jednak z dôvodu falošného podpisu na plnej moci, ako aj s poukazom na
zásadu, že nikto nemôže na druhého previesť viac práv, ako má sám. Súhlasil aj so záverom,
že sťažovateľka nemohla platne nadobudnúť nehnuteľnosť v rámci dobrovoľnej dražby.
7. Námietky sťažovateľky uvedené v jej rozsiahlej sťažnosti možno zhrnúť takto.
Podľa sťažovateľky okresný súd
- porušil ustanovenia § 129 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok
v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) o vykonávaní listinných dôkazov
a rozhodol na základe skutkového stavu, ktorý nebol zistený riadne vykonaným
dokazovaním. Podľa sťažovateľky konštatovanie oboznámenia dokladov nie je zákonom
predpísaným spôsob vykonania dôkazu, listina musí byť prečítaná alebo jej obsah musí byť
oznámený samosudcom;
- určil, že nehnuteľnosti patria v podiele ¾ do dedičstva po poručiteľke
bez toho, aby v konaní bolo jednoznačne preukázané, že údaje o vlastníckom
práve odporkyne v 1. rade k ¾ podielu k nehnuteľnosti v katastri
nehnuteľností ku dňu smrti poručiteľky sú nesprávne, keďže v konaní nebolo jednoznačne
preukázané, že darovacia zmluva je neplatná;
- nemohol by dospieť k záveru o neurčitosti a nezrozumiteľnosti predmetu darovania,
ak by zhodnotil celý text čl. I darovacej zmluvy, ktorý používa pojem nehnuteľnosť vždy
v jednotnom čísle;
- pri posudzovaní pravosti podpisu poručiteľky na darovacej
zmluve vychádzal zo záverov odborného stanoviska, ktoré nie sú podložené znaleckým
skúmaním a ktoré nemôžu byť považované za relevantný dôkaz v tomto smere. Poukázal
len na časti odborného stanoviska vytrhnuté z kontextu, ktoré neposkytujú verný obraz
okolností vypracovania odborného stanoviska. Napriek tomu, že konštatoval, že
nepovažoval za spoľahlivo preukázanú absenciu slobodnej a vážnej vôle poručiteľky
pri podpise darovacej zmluvy, zaujal stanovisko, že v prípade
darovacej zmluvy prejav jej vôle absentoval, a preto je darovacia zmluva absolútne
neplatná. Otázka, či podpis poručiteľky na darovacej zmluve je
alebo nie je jej skutočným podpisom, ostala v konaní spornou;
- pri posudzovaní osvedčovacej doložky pravosti podpisu poručiteľky
na darovacej zmluve uviedol nezmyselné tvrdenia, ktoré nevyplynuli
z vykonaného dokazovania. Skutočnosť, že v overovacej doložke je uvedená chyba v písaní
týkajúca sa jej rodného čísla, nijako nepreukazuje, že na darovacej zmluve nie je podpísaná
poručiteľka .
Skutkové a právne závery obsiahnuté v namietanom rozsudku okresného súdu sú
arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, v dôsledku čoho došlo
postupom okresného súdu k porušeniu práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
8. Keďže krajský súd potvrdil rozsudok okresného súdu a konštatoval, že okresný
súd riadne zistil skutkový stav veci a nezjednal nápravu uvedeného porušenia zo strany
okresného súdu, aj namietaným rozsudkom krajského súdu a jeho postupom došlo
k porušeniu práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jej práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Sťažovateľka zopakovala všetky
svoje výhrady týkajúce sa okresného súdu aj voči postupu krajskému súdu a jeho rozsudku.
9. Na základe už uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„Základné právo sťažovateľky , dátum narodenia:
trvale bytom: , na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v
Bratislave zo dňa 18.februára 2016, sp. zn. 9Co/691/2013-591 a rozsudkom Okresného
súdu Pezinok zo dňa 20.9.2013, sp. zn. 4C 1150/2008-533 porušené boli.
Základné právo sťažovateľky , dátum narodenia: trvalé
bytom: , na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave
v konaní pod sp. zn. 9Co/691/2013 a postupom Okresného súdu Pezinok v konaní pod sp.
zn. 4C 1150/2008 porušené boli.
Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 18. februára 2016, sp. zn.
9Co/691/2013-591 a rozsudok Okresného súdu Pezinok zo dňa 20.9.2013, sp. zn.
4C 1150/2008-533 sa zrušujú.
Sťažovateľka si uplatňuje nárok na náhradu trov konania v súlade so všeobecne
záväznými právnymi predpismi upravujúcimi platenie a náhradu trov konania, ktoré na
výzvu Ústavného súdu SR v stanovenej lehote vyčísli.“
10. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol o dočasnom opatrení, ktorým
odloží vykonateľnosť a pozastaví účinky namietaného rozsudku krajského súdu
a namietaného rozsudku okresného súdu.
II.
11. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
12. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
13. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,
ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý
je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,
uznesenie sa nemusí odôvodniť.
14. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
15. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť
bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
III.
16. Podstata sťažnosti sťažovateľky spočíva v tvrdení o porušení jej základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného súdu sp. zn. 4 C 1150/2008
z 20. septembra 2013, ktorým okresný súd určil, že sporné nehnuteľnosti patria do dedičstva
po poručiteľke v spoluvlastníckom podiele ¾ k celku,
a potvrdzujúcim rozsudkom krajského súdu sp. zn. 9 Co 691/2013 z 18. februára 2016.
Sťažovateľka tvrdí, že skutkové a právne závery obsiahnuté v namietaných rozsudkoch
okresného a krajského súdu sú arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné. Všeobecným súdom vytýka, že porušili ustanovenia § 129 ods. 1 OSP
o vykonávaní listinných dôkazov a rozhodli na základe skutkového stavu, ktorý nebol
zistený riadne vykonaným dokazovaním. Určili, že nehnuteľnosti patria v podiele
¾ do dedičstva po poručiteľke bez toho, aby v konaní bolo
jednoznačne preukázané, že údaje o vlastníckom práve odporkyne v 1. rade
k ¾ podielu k nehnuteľnosti v katastri nehnuteľností ku dňu smrti poručiteľky
sú nesprávne. Nemohli by dospieť k záveru o neurčitosti a nezrozumiteľnosti predmetu
darovania, ak by zhodnotili celý text čl. I darovacej zmluvy. Pri posudzovaní pravosti
podpisu poručiteľky na darovacej zmluve vychádzali zo záverov
odborného stanoviska, ktoré nie sú podložené znaleckým skúmaním. Otázka, či jej podpis
na darovacej zmluve je alebo nie je jej skutočným podpisom, ostala v konaní spornou. Pri
posudzovaní osvedčovacej doložky pravosti podpisu poručiteľky na
darovacej zmluve uviedli nezmyselné tvrdenia, ktoré nevyplynuli z vykonaného
dokazovania.
K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a rozhodnutím okresného súdu
17. Ústavný súd pripomína, že podľa čl. 127 ústavy rozhoduje o sťažnostiach
týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhoduje iný súd (princíp subsidiarity). Sťažovateľka mala právo podať proti
namietanému rozsudku okresného súdu odvolanie, o ktorom bol oprávnený a aj povinný
rozhodnúť krajský súd. Toto svoje právo aj využila. Právomoc krajského súdu rozhodnúť
o odvolaní sťažovateľky proti rozhodnutiu okresného súdu v danom prípade vylučuje
právomoc ústavného súdu. Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní túto časť sťažnosti namietajúcej postup a rozsudok okresného súdu sp. zn.
4 C 1150/2008 z 20. septembra 2013 odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
z dôvodu nedostatku svojej právomoci.
K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a rozhodnutím krajského súdu
18. Ústavný súd považuje v kontexte podanej sťažnosti v prvom rade za potrebné
poukázať na svoje ústavné postavenie, z ktorého vyplýva, že vo veciach, ktoré patria
do právomoci všeobecných súdov, nie je alternatívnou alebo mimoriadnou opravnou
inštitúciou. Ústavný súd preto v súlade so svojou doterajšou judikatúrou uvádza, že nie je
zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho
pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred
nimi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery
zo skutkového stavu vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva,
že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu
predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo
slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly
zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (podobne I. ÚS 20/03,
IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 80/05, III. ÚS 122/2010).
19. Vzhľadom na vymedzený rozsah možných zásahov do rozhodovacej činnosti
všeobecných súdov ústavný súd posúdi to, či rozsudok krajského súdu v spojení
s rozsudkom okresného súdu je ústavne udržateľný, t. j. či nevykazuje znaky svojvôle,
arbitrárnosti, či je náležite odôvodnený a či výklad práva všeobecným súdom nie je taký,
že popiera účel a zmysel príslušných zákonných noriem (m. m. I. ÚS 23/2010).
20. Ústavný súd ďalej dodáva, že vzhľadom na svoje ústavné postavenie a funkcie
v zásade nemôže preskúmavať správnosť hodnotenia dôkazov a rovnako nemôže skúmať,
či súdy správne právne vyhodnotili zistený stav. Z ústavného princípu nezávislosti súdov
(čl. 141 ods. 1 ústavy) totiž vyplýva aj zásada voľného hodnotenia dôkazov (§ 132 OSP).
Preto ak všeobecné súdy pri svojom rozhodovaní postupujú podľa označeného zákonného
ustanovenia, nespadá do právomoci ústavného súdu opätovne posudzovať hodnotenie nimi
vykonaných dôkazov.
21. Ústavnému súdu v okolnostiach veci sťažovateľky ani neprislúchalo posudzovať,
či sporné nehnuteľnosti patria do dedičstva po poručiteľke . Ústavný
súd však musel zaujať stanovisko k tomu, či rozhodnutie o tomto určení spĺňalo požiadavku
ústavnosti spočívajúcu predovšetkým v ústavne konformnom výklade dotknutej právnej
úpravy a tiež požiadavku náležitého odôvodnenia prijatých záverov.
22. Porovnaním znenia odvolania zo 6. novembra 2011 podaného sťažovateľkou
proti namietanému rozsudku okresného súdu, ktoré bolo sťažovateľkou predložené
ústavnému súdu ako príloha sťažnosti, a textu samotnej sťažnosti musí ústavný súd v prvom
rade konštatovať, že jediné námietky vytýkané v ústavnej sťažnosti okresnému súdu, ako aj
krajskému súdu, ktoré vyjadrila sťažovateľka už aj v odvolaní, boli tie, ktoré sa týkali
posúdenia platnosti darovacej zmluvy z pohľadu právneho názoru okresného súdu
o absencii prejavu vôle . Sťažovateľka v odvolaní poukazovala na
formulačný nedostatok, keď okresný súd uviedol, že „prejav vôle právnej predchodkyne
absentoval“, pričom je zrejmé, že „úkon právnej predchodkyne
“ súd neposudzoval. Aj keď ide o chybu formulácie, sťažovateľka
namietala, že vzhľadom na význam a dôležitosť presnej definície dôvodu, pre ktorý súd
rozhodol o absolútnej neplatnosti právneho úkonu, nie je tento nedostatok prehliadnuteľný.
Súd podľa nej presnejšie neuviedol, z akých skutkových zistení vyvodil záver, že
u chýbal prejav vôle. Ostatné námietky z ústavnej sťažnosti
týkajúce sa spôsobu vykonávania listinných dôkazov, preukázania, že údaje o vlastníckom
práve odporkyne v 1. rade k ¾ podielu k nehnuteľnosti v katastri
nehnuteľností ku dňu smrti poručiteľky sú nesprávne, právneho
záveru o neurčitosti a nezrozumiteľnosti predmetu darovania, že okresný súd pri
posudzovaní pravosti podpisu poručiteľky na darovacej zmluve
vychádzal zo záverov odborného stanoviska, ktoré nie sú podložené znaleckým skúmaním
a ktoré nemôžu byť považované za relevantný dôkaz v tomto smere, osvedčovacej doložky
pravosti podpisu poručiteľky a nesprávneho rodného čísla
sťažovateľka v riadnom opravnom prostriedku nenamietala. Z uvedeného dôvodu krajský
súd v odvolacom konaní vzhľadom na § 212 ods. 1 OSP nemohol prvostupňové súdne
rozhodnutie na podklade týchto námietok preskúmavať ani sa s nimi vysporadúvať. Ústavný
súd vo vzťahu k týmto námietkam konštatuje, že sťažovateľka ich neuplatnila v odvolacom
konaní pred krajským súdom, ale po prvýkrát až v konaní o ústavnej sťažnosti, čo
nepochybne vyplýva z odvolania tvoriaceho prílohu ústavnej sťažnosti. Z princípu
subsidiarity (čl. 127 ods. 1 ústavy) limitujúceho vzťah ústavného súdu ku všeobecným
súdom okrem iného vyplýva, že v prípade konania pred všeobecnými súdmi musí
sťažovateľ ochranu svojich základných práv a slobôd vrátane argumentácie s tým spojenej
uplatniť najskôr v tomto konaní a až následne v konaní pred ústavným súdom.
23. V súvislosti so sťažnostnou argumentáciou sťažovateľky, tak ako bola
vymedzená v predchádzajúcom bode odôvodnenia tohto uznesenia, považuje ústavný súd za
potrebné poukázať na relevantnú časť odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu,
v ktorej sa krajský súd venoval otázke platnosti darovacej zmluvy z pohľadu existencie
prejavu vôle darkyne. «Odporkyňa namietala nesprávne právne posúdenie platnosti
darovacej zmluvy zo dňa 25. 7. 1997 a záver súdu, že darovacia zmluva je právnym úkonom
absolútne neplatným z dôvodu, že „prejav vôle absentoval“
z dôvodu, že takáto konštatácia je v prvom rade zmätočná, pretože „úkon
“ súd v tomto konaní zjavne neposudzoval. Podľa jej názoru je prejav vôle
nespochybniteľný, keďže matka navrhovateľky celým svojím
súvisiacim konaním len potvrdzovala svoju vôľu nezanechať dcére t. j. navrhovateľke
žiadny majetok. Odvolací súd má za to, že prvostupňový súd dospel k správnemu právnemu
záveru, že v darovacej zmluve zo dňa 25. 7. 1997 nevyjadrila svoju vôľu vlastníčka
nehnuteľností (podielová spoluvlastníčka v spoluvlastníckom
podiele 3/4 k celku). K takémuto záveru možno dôjsť na základe výsledkov znaleckého
dokazovania, keď v Odbornom stanovisku č. 53/2010 vyhotovenom Ústavom súdneho
inžinierstva v Žiline, bol vyslovený záver, že ukážky podpisov sa
nezhodujú s podpisom darcu nachádzajúcom sa na kópii darovacej zmluvy zo dňa 25. 7.
1997 a tento podpis nie je možné hodnotiť ako nesporne pravý podpis
. Rovnako túto skutočnosť možno vyvodiť aj zo samotnej overovacej doložky na
darovacej zmluve, z ktorej vyplýva, že túto nepodpísala ,
(podielová spoluvlastníčka nehnuteľností), ale iná osoba, ktorú pri podpise
zmluvy dňa 29. 7. 1997 na notárskom úrade identifikovali
ako , , Pokiaľ ide o
tvrdenie odporkyne, že súd prvého stupňa iný dôvod absolútnej neplatnosti darovacej
zmluvy ako absenciu prejavu vôle vlastníka neuvádza, toto je zjavne nepravdivé, keďže
prvostupňový súd dospel k záveru o neplatnosti darovacej zmluvy aj pre neurčitosť a
nezrozumiteľnosť predmetu darovania v čl. I Darovacej zmluvy.»
24. Pri hodnotení rozsudku krajského súdu ústavný súd vychádzal z ustáleného
právneho názoru, podľa ktorého rozhodnutie súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu
nemožno posudzovať izolovane (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08,
IV. ÚS 320/2012), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania
tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania
rozhodnutí všeobecných súdov (prvostupňového aj odvolacieho), ktoré boli vydané
v priebehu príslušného súdneho konania (m. m. IV. ÚS 350/09). Vzhľadom na obsahovú
spojitosť rozsudku krajského súdu s rozsudkom okresného súdu a v nadväznosti na už
citovanú judikatúru považoval ústavný súd za potrebné v ďalšom poukázať aj na relevantnú
časť odôvodnenia rozsudku okresného súdu, v ktorej okresný súd uviedol:
«Súd mal k dispozícii overenú fotokópiu darovacej zmluvy zo dňa 25.07.1997, ktorá
vykazuje viaceré nedostatky, z ktorých je možné spochybniť platnosť darovacej zmluvy.
Osoba darcu je označená nesprávnym priezviskom namiesto správneho
Túto nesprávnosť je možné označiť ako chybu v písaní, ktorá v zásade
nerobí právny úkon v celom rozsahu neplatným. Predmet darovania je neurčitý a
nezrozumiteľný. Článok I. ods. 1 Zmluvy špecifikuje nehnuteľnosti, ktorých je darca
podielovým spoluvlastníkom v podiele 3/4 a následne v odseku 2 konštatuje: „darca daruje
nehnuteľnosť opísanú v bode 1. bez podmienok obdarovanému“. Z uvedenej formulácie nie
jasné a zrozumiteľné, čo je premetom darovania, či všetky nehnuteľnosti opísané v odseku
1, alebo iba niektorá z nich a ak, tak ktorá.
Podpis sa už voľným posúdením nezhoduje s jej podpismi, ktoré
boli predložené na origináloch listín ňou podpísaných. Podľa Odborného stanoviska
53/2010 je zrejmé, že znalecké dokazovanie nemohlo byť vykonané, nakoľko znalkyne mali
k dispozícii iba fotokópiu spornej písomnosti. Napriek tomu konštatovali, že originály
podpisov a podpis na spornej písomnosti vykazujú diametrálne
odlišné znaky. Tieto však mohli byť spôsobené i vekom a zdravotným stavom podpísanej
osoby. V závere stanoviska znalkyne konštatovali, že podpis na
darovacej zmluve zo dňa 25.7.1997 nie je možné hodnotiť ako nesporne pravý podpis.
Na fotokópii darovacej zmluvy sa nachádza doložka osvedčenia pravosti podpisu,
s pečiatkou a podpisom , pracovníka povereného notárom. Pri mene
, je uvedené rodné číslo, ktoré sa nezhoduje s jej rodným číslom
uvedeným v úmrtnom liste a ani v samotnej darovacej zmluve. Rodné číslo pani
je , pričom na doložke osvedčujúcej pravosť podpisu je uvedené
rodné číslo: Z uvedeného je možné vyvodiť, že rodné číslo patrí osobe
mužského pohlavia. Tento záver podporuje i formulácia textu doložky: „ktorého/ ktorej
totožnosť som zistil....“.
Absenciu slobodnej a vážnej vôle vzhľadom na pochybnosti ohľadom pravosti
podpisu darcu, súd nemal za spoľahlivo preukázanú. Je však zrejmé, že totožnosť darcu
nebola nespochybniteľným spôsobom overená...
V prípade darovacej zmluvy zo dňa 25. 7. 1997 prejav vôle právnej predchodkyne
absentoval a preto je uvedená darovacia zmluva právnym úkonom
absolútne neplatným. Vzhľadom na záver, že právna predchodkyňa navrhovateľky
, nepreviedla svoje vlastnícke právo k nehnuteľnostiam
špecifikovaným v návrhu platne, pre rozpor s § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka, bola
v čase smrti ich podielovou spoluvlastníčkou a nemožno v danom prípade aplikovať právny
názor odporkyne a k nemu vzťahujúcu sa judikatúru Najvyššieho súdu SR.»
25. Krajský súd sa v odôvodnení namietaného rozsudku venoval aj ďalším
skutočnostiam, ktoré však sťažovateľka vo svojej ústavnej sťažnosti nenamietala. Ústavný
súd na ne v stručnosti poukazuje.
Krajský súd uviedol, že navrhovateľka je jedinou dedičkou po
zomrelej , čo bolo preukázané osvedčením o dedičstve sp. zn.
22 D 395/1998, Dnot 100/1998, ako aj uznesením Okresného súdu Bratislava III sp. zn.
22 D 395/1998 z 13. decembra 2011, a vzhľadom na uvedené je jediná aktívne legitimovaná
na podanie žaloby. Pasívne legitimovanou je sťažovateľka ako súčasná vlastníčka
nehnuteľností. Navrhovateľka má naliehavý právny záujem na podanej
žalobe, pretože pokiaľ jej súd vyhovie, budú nehnuteľnosti v spoluvlastníckom podiele ¾
k celku predmetom dodatočného dedičského konania.
Absolútnu neplatnosť kúpnej zmluvy z 3. júla 2000 uzatvorenej medzi
a navrhovateľkou v zastúpení a manželmi
odôvodnil krajský súd nedostatkom vážnej a slobodnej vôle na strane navrhovateľky, keď
podľa písmoznaleckého posudku vypracovaného v trestnom konaní splnomocnenie pre
nebolo podpísané navrhovateľkou, ako aj z dôvodu právnej zásady nemo
plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet. Ak je neplatná darovacia zmluva, tak
ani ďalšia predávajúca nemohla previesť podiel ¾ k celku na
kupujúcich.
K námietke odporkyne o originárnom spôsobe nadobudnutia vlastníckeho práva
dražbou, ktoré sa neodvodzuje od predošlého vlastníka, krajský súd okrem iného odkázal na
rozhodnutie občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky R 61/2014,
ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov
Slovenskej republiky č. 4/2014. Podľa právnej vety ak ten, vec ktorého bola dražená v rámci
dobrovoľnej dražby, nebol jej vlastníkom, nestal sa vydražiteľ príklepom a zaplatením ceny
dosiahnutej vydražením vlastníkom draženej veci, a to ani v prípade, že bol inak zachovaný
postup podľa § 10 až § 33 zákona č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách a o doplnení
zákona Slovenskej národnej rady č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky
poriadok) v znení neskorších predpisov.
26. Napriek určitej formulačnej nejednoznačnosti odôvodnenia rozsudku okresného
súdu, na ktorú poukázala aj sťažovateľka vo svojom odvolaní, obsahuje podľa názoru
ústavného súdu sťažovateľkou namietaný rozsudok krajského súdu dostatok skutkových,
a najmä právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli
svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných
ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty
a zmyslu. Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol východiská, na základe
ktorých postupoval v danej veci, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom sa vyrovnal
so skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré boli pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné
a právne významné. Záver o absolútnej neplatnosti darovacej zmluvy podľa jeho názoru
vyplýva z nedostatku prejavu vôle poručiteľky . K tomu záveru ho
priviedli závery z odborného stanoviska, že podpis na darovacej zmluve nemožno hodnotiť
ako nesporne pravý podpis . Túto skutočnosť možno vyvodiť aj
z overovacej doložky na darovacej zmluve, ktorá obsahuje rodné číslo, ktoré nepatrí
. Ďalším dôvodom neplatnosti darovacej zmluvy bola aj neurčitosť
a nezrozumiteľnosť predmetu darovania. Krajský súd ústavne udržateľným spôsobom
hodnotil aj ďalšie skutočnosti dôležité pre rozhodnutie vo veci (platnosť kúpnej zmluvy,
dobrovoľnú dražbu), pričom výklad a aplikácia dotknutých ustanovení právnych predpisov
boli vykonané ústavne súladným spôsobom. Ústavný súd pripomína, že nejde o porušenie
základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie, ak súd
nerozhodne podľa predstáv účastníka konania a ak tento v konečnom dôsledku nie je
úspešný, za predpokladu, že napadnuté rozhodnutie súdu je v súlade s objektívnym právom.
27. Podľa názoru ústavného súdu je z už uvedených dôvodov odôvodnenie
namietaného rozsudku krajského súdu z hľadiska ústavného udržateľné. Pretože napadnutý
rozsudok krajského súdu nesignalizuje možnosť porušenia základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, dôvodnosť ktorej by bolo potrebné
preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, ústavný súd sťažnosť sťažovateľky pre
porušenie jej práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru rozhodnutím krajského
súdu sp. zn. 9 Co 691/2013 z 18. februára 2016 odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
28. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bezpredmetné rozhodovať
o ďalších návrhoch sťažovateľky v nej uvedených.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. novembra 2016