Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 708/2016
PDF · 160.17 KB
No categories available
I. ÚS 708/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu
23. novembra 2016 predbežne prerokoval sťažnosť , trvale bytom
, zastúpeného advokátkou JUDr. Katarínou Dušákovou,
Považská 26, Košice, vo veci namietaného porušenia čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 13 ods. 4 v spojení
s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj základného práva na súdnu a inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s právami podľa čl. 6
ods. 1, čl. 13 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tos 47/2016 a jeho uznesením
z 8. júna 2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
18. augusta 2016 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou
namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 13 ods. 4 v spojení
s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj základného práva na
súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 6 ods. 1, čl. 13 a čl. 14
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom
Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
2 Tos 47/2016 a jeho uznesením z 8. júna 2016 (ďalej len „namietané konanie“ alebo
„napadnuté uznesenie krajského súdu“). Sťažnosť bola doplnená podaním sťažovateľa
zo 14. septembra 2016 (zaslanie splnomocnenia pre advokátku na jeho zastupovanie
z 8. augusta 2016).
2. Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplynulo, že sťažovateľ v decembri 2009 uzavrel
dohodu o vine a treste s okresnou prokurátorkou v Žiline a 5. januára 2010 bol odsúdený
rozsudkom Okresným súdom Žilina (ďalej len „okresný súd“), ktorý túto dohodu schválil,
za spáchanie obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných
látok, jedov a prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi, za čo mu bol uložený trest
odňatia slobody v trvaní 8 rokov.
3. Návrhom podaným okresnému súdu 21. decembra 2015 sa domáhal povolenia
obnovy konania v jeho trestnej veci pôvodne vedenej na okresnom súde pod sp. zn.
28 T 156/2009. Okresný súd nariadil termín verejného zasadnutia o návrhu na obnovu
konania na 4. apríl 2016, na ktorom uznesením návrh na obnovu konania zamietol. Proti
tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ hneď po jeho vyhlásení sťažnosť, ktorej doplnenie
doručil okresnému súdu 8., resp. 11. mája 2016. Následne bola vec sťažovateľa predložená
krajskému súdu, ktorý namietaným uznesením sťažnosť sťažovateľa zamietol (návrhu
na obnovu konania predchádzal jeho iný návrh z augusta 2012, ktorý bol tiež zamietnutý,
pozn.).
4. Sťažovateľ tvrdí, že mu pri jeho odsúdení v roku 2010 jeho advokát neposkytol
informáciu, že mohol v tejto veci podať podnet na Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej
republiky na podanie dovolania, resp. pri prvej obnove konania aj dovolanie, a tiež mu asi
zatajil (ak si to vôbec všimol), že odsudzujúci rozsudok je v odsudzujúcom výroku
nezákonný, ako to konštatoval aj krajský súd v namietanom uznesení. Taktiež mu neporadil,
že môže podať sťažnosť pre porušenie jeho práv aj na ústavnom súde. Domnieva sa však, že
ak krajský súd sám priznal, že rozsudok okresného súdu bol nezákonný, svedčí to
jednoznačne o porušení jeho označených práv v bode 1.
5. Vzhľadom na uvedené podstatné skutočnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd
nálezom vyslovil, že krajský súd svojím postupom v namietanom konaní a napadnutým
uznesením porušil jeho základné práva podľa čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 13 ods. 4 v spojení s čl. 1
ods. 1 ústavy, ako aj základného právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy v spojení s čl. 6 ods. 1, čl. 13 a čl. 14 dohovoru. Sťažovateľ ďalej požadoval, aby
ústavný súd zrušil napadnuté uznesenie krajského súdu, vec mu vrátil na ďalšie konanie
a priznal mu finančné zadosťučinenie v sume 1 000 € a náhradu trov právneho zastúpenia
konaní pred ústavným súdom. Zároveň požiadal o vydanie dočasného opatrenia podľa § 52
ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného
súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), v ktorom navrhoval, aby ústavný súd
prerušil sťažovateľovi ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom.
6. V doplnení podania, ktorý bol doručený ústavnému súdu 11. novembra 2016,
sťažovateľ ústavnému súdu oznámil: „Vám dávam na vedomie, že dňa 11.10.2016 som bol
podmienečne prepustený z a prosím o zasielanie všetkej
korešpondencie na moju adresu trvalého bydliska v každej podanej veci, ktorá sa vedie pred
ÚS SR (č.k.: Rvp 4607/2016; 10744/2016; 12468/2016). Výslovne žiadam ÚS SR, aby
doručoval každé jedno rozhodnutie (akékoľvek listiny vo všetkých mojich
aktívnych konaniach pred ÚS SR...) mne osobne na adresu trvalého bydliska, prípadne stačí
na e-mail: (nie len advokátom!!!), aby som mohol včas na vec
reagovať...“
II.
7. Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
8. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či
dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
9. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti
pre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným
právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom
orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej
možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú
súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto
odmietne (m. m. III. ÚS 138/02 a v ňom citovaná ďalšia judikatúra).
10. Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že napadnutým uznesením
krajského súdu, ktorým bol zamietnutý jeho návrh na povolenie obnovy konania vedenej
pod sp. zn. 28 T 156/2009, boli porušené jeho označené práva podľa ústavy a dohovoru
(pozri bod 1).
11. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
12. Ústavný súd vo svojom rozhodovaní vychádza z ústavného princípu subsidiarity
svojej právomoci vo vzťahu k všeobecným súdom vyplývajúceho z čl. 127 ods. 1 ústavy,
podľa ktorého rozhoduje o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických
osôb vo veci porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak o ochrane
týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
13. Ústavný súd zastáva názor, že nie je iba jeho povinnosťou ako súdneho orgánu
ochrany ústavnosti zabezpečovať v rámci svojej rozhodovacej právomoci ochranu
základných práv a slobôd vrátane rešpektovania záväzkov vyplývajúcich z medzinárodných
zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná. Túto povinnosť majú aj všeobecné súdy ako
primárni ochrancovia ústavnosti (napr. III. ÚS 79/02).
14. Kompetencie ústavného súdu nenahrádzajú postupy a rozhodnutia všeobecných
súdov a nepoužívajú sa na skúmanie namietanej vecnej nesprávnosti, pretože ústavný súd
nie je opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom. Kritériom na rozhodovanie
ústavného súdu musí byť najmä spôsob, akým malo byť zasiahnuté do ústavou alebo
kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou zaručených základných práv alebo slobôd,
a v spojitosti s tým zistenie, že v okolnostiach daného prípadu ide o zásah, ktorý zjavne
viedol k obmedzeniu, resp. odopretiu základných práv alebo slobôd.
15. Vychádzajúc z uvedených právnych východísk, ústavný súd zdôrazňuje, že
na posúdenie splnenia dôvodnosti návrhu na povolenie obnovy konania podľa § 393 a nasl.
Trestného poriadku sú zásadne príslušné všeobecné súdy. Skutočnosť, že sťažovateľ zastáva
iný právny názor, ako prijal v tejto veci krajský súd, nemôže viesť k záveru o jeho zjavnej
neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť
právny názor krajského súdu svojím vlastným. O svojvôli pri výklade alebo aplikácii
zákonného predpisu všeobecným súdom (v preskúmavanej veci krajským súdom) by bolo
možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02, IV. ÚS 226/2012).
Podľa ústavného súdu však posúdenie dôvodnosti návrhu sťažovateľa na povolenie obnovy
pôvodného konania v jeho trestnej veci krajským súdom, ktorý svojím namietaným
uznesením potvrdil uznesenie okresného súdu sp. zn. 3 Nt 19/2015 zo 4. apríla
2016, osobitne jeho závery, takéto nedostatky nevykazujú.
16. Ústavný súd po preskúmaní namietaného konania a napadnutého uznesenia
krajského súdu na s. 1 až s. 8 (príloha č. 12 k sťažnosti, pozn.) dospel k záveru, že krajský
súd jasne, zrozumiteľne a konkrétne vysvetlil, prečo v prípade sťažovateľa nie sú splnené
dôvody na povolenie obnovy konania podľa § 393 a nasl. Trestného poriadku.
17. V danej veci na tomto konštatovaní nemení nič skutočnosť, že krajský súd
konštatoval na s. 6 aj prípadnú nezákonnosť výroku o vine a treste spočívajúcu v neuvedení
§ 394 ods. 2 Trestného poriadku, keďže vzápätí sťažovateľa poučil na s. 8, že „v konaní
o povolenie obnovy konania nemôže súd preskúmavať zákonnosť postupu v pôvodnom
konaní, pretože uvedené konanie nie je založené na revíznom princípe“.
Krajský súd v závere tiež uviedol, že „odsúdený v tomto konaní
neuviedol žiadne skutočnosti ani dôkazy, ktoré by zmysle ustanovenia § 394 ods. 1 Tr. por.
boli samy osobe alebo v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi spôsobilé
privodiť dôvodný predpoklad pre možnú zmenu odsúdeným namietaného právoplatného
rozsudku. V tejto súvislosti ani krajský súd argumenty odsúdeného uplatnené v sťažnosti
neakceptoval...“.
18. Právny záver krajského súdu o zamietnutí návrhu sťažovateľa na povolenie
obnovy konania bol založený na racionálnej analýze skutkového stavu a ústavne
akceptovateľnom výklade relevantnej právnej úpravy. Ingerencia ústavného súdu do výkonu
právomoci krajského súdu je preto nedôvodná.
19. K námietke sťažovateľa, ktorá sa týka nesprávnosti a nezákonnosti uvedenej
vo výroku o treste v rozsudku okresného súdu sp. zn. 28 T 156/2009 z 5. januára 2010,
ktorým bola schválená dohoda o vine a treste, ústavný súd poukazuje tiež na to, že túto bolo
možné odstrániť iba v konaní o odvolaní (resp. dovolaní), čo však sťažovateľ, ako sám
uvádza v sťažnosti, opravnými prostriedkami predtým ani nevyužil (s právoplatným
rozhodnutím bol vtedy spokojný, a preto v tomto smere neobstojí jeho námietka, že mal
vtedy slabé právne vedomie, pozn.).
20. Keďže ústavný súd nezistil žiadnu príčinnú súvislosť medzi napadnutým
uznesením krajského súdu a označenými základnými právami a článkami ústavy
a dohovoru, porušenie ktorých sťažovateľ namietal, predloženú sťažnosť odmietol podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
21. Z dôvodu odmietnutia sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať
sa ďalšími návrhmi sťažovateľa uplatnenými v sťažnosti (napr. riadne neodôvodneným
návrhom na vydanie dočasného opatrenia a ďalšími jeho návrhmi uvedenými v bode 5),
pričom ústavný súd iba zobral na vedomie jeho informáciu uvedenú v bode 6 (o zmene jeho
adresy a o tom, že medzitým bol z výkonu trestu odňatia slobody aj podmienečne
prepustený, pozn.).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. novembra 2016