Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 497/2016
PDF · 235.07 KB
No categories available
I. ÚS 497/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. novembra 2016
v senáte zloženom z predsedu Milana Ľalíka a zo sudcov Marianny Mochnáčovej a Petra
Brňáka prerokoval prijatú sťažnosť ,
zastúpeného advokátom JUDr. Brankom Vrbom, advokátska kancelária VRBA &
PARTNERS s. r. o., Sliezska 9, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn.
14 C 85/2011 a takto
rozhodol:
1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu
Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 85/2011 p o r u š e n é b o l o .
2. Okresnému súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 85/2011
p r i k a z u j e konať vo veci bez zbytočných prieťahov.
3. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie
v sume 1 500 € (slovom tisícpäťsto eur), ktoré j e mu Okresný súd Trnava p o v i n n ý
vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Ing. p r i z n á v a úhradu trov právneho zastúpenia
v sume 363,79 € (slovom tristošesťdesiattri eur a sedemdesiatdeväť centov), ktorú j e
Okresný súd Trnava p o v i n n ý vyplatiť na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Branka
Vrbu, advokátska kancelária VRBA & PARTNERS s. r. o., Sliezska 9, Bratislava, do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.
I. ÚS 497/2016-16 zo 17. augusta 2016 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 14 C 85/2011.
2. Zo sťažnosti vyplýva, že na základe vykonateľného exekučného titulu, ktorým bol
rozsudok okresného súdu sp. zn. 19 C 183/09 z 18. apríla 2011, potvrdený rozsudkom
Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 11 Co 195/2011 z 20. júna 2012
(ďalej len „exekučný titul“), ktorými bolo verifikované vlastnícke právo sťažovateľa k bytu
a súčasne bola žalovaným (ďalej len „povinní z exekúcie“) uložená povinnosť vypratať ho
v prospech sťažovateľa, ktorý tento byt nadobudol do vlastníctva jeho vydražením, pričom
toto jeho vlastnícke právo svojím rozhodnutím sp. zn. 4 Cdo 219/2013 z 26. marca 2014
verifikoval aj Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), sa sťažovateľ
z dôvodu, že žalovaní si túto povinnosť dobrovoľne nesplnili svojím návrhom v konaní
vedenom okresným súdom pod sp. zn. 19 Er 761/2012, domáhal núteného výkonu
označeného exekučného titulu. Okresný súd na návrh povinných z exekúcie povolil odklad
2
označeného exekučného konania do doby právoplatného skončenia konania o určenie
vlastníckeho práva k identickému bytu na základe žaloby podanej povinnými z exekúcie,
ktoré je okresným súdom vedené pod sp. zn. 14 C 85/2011. Rozhodnutie okresného súdu
o povolení odkladu exekučného konania bolo potvrdené aj krajským súdom v konaní
o odvolaní sťažovateľa, ktorý namietal, že otázka vlastníckeho práva k bytu je otázkou už
rozhodnutou exekučným titulom, ktorý „... nemôže zrušiť súd rovnakého stupňa v inom
konaní...“.
3. Sťažnosťou podanou ústavnému súdu sťažovateľ namieta porušenie svojho
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v konaní vedenom
okresným súdom pod sp. zn. 14 C 85/2011, kvôli ktorému bol povolený odklad exekučného
konania, v dôsledku čoho sťažovateľ ako vlastník bytu, ktorý nadobudol jeho vydražením
na dražbe v roku 2008, tento byt nemôže aj napriek tomu riadne užívať, pretože ho užívajú
povinní z exekúcie, avšak na náklady sťažovateľa, ktorý platí náklady spojené s jeho
užívaním a súčasne je nútený zabezpečovať si bývanie iným spôsobom.
4. Pokiaľ ide o namietané konanie vedené okresným súdom pod sp. zn.
14 C 85/2011, sťažovateľ podotýka, že povinní z exekúcie sa žalobou podanou 8. júna 2011
pôvodne domáhali voči sťažovateľovi určenia vlastníckeho práva k dotknutému bytu,
pričom aj napriek tomu, že sťažovateľ namietal, že táto otázka je otázkou rei iudicata,
okresný súd žalobu nezamietol, ale nariadil vo veci pojednávanie, na ktorom po opätovnej
námietke sťažovateľa o veci už rozsúdenej povinní z exekúcie navrhli zmenu petitu, a to
tak, že sa domáhali vyslovenia neplatnosti dražby bytu konanej 16. októbra 2008, pričom
okresný súd navrhovanú zmenu petitu pripustil, a to aj napriek námietke sťažovateľa, že
neplatnosti dražby podľa § 21 ods. 2 zákona č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách
a o doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej
činnosti (Notársky poriadok) v znení neskorších predpisov je možné domáhať sa iba
v trojmesačnej prekluzívnej lehote od udelenia príklepu, takže povinní z exekúcie sa tak „...
v súčasnosti domáhajú určenia neplatnosti dobrovoľnej dražby po takmer 8 rokoch od jej
konania...“.
5. V súvislosti s konaním vedeným okresným súdom pod sp. zn. 14 C 85/2011
sťažovateľ poukazuje na skutočnosť, že okresný súd rozhodol o pripustení uvedenej zmeny
petitu 27. marca 2015, pričom o jeho odvolaní podanom proti tomuto rozhodnutiu nebol do
podania sťažnosti ústavnému súdu (21. júna 2016) aj napriek uplynutiu roka a pol
vyrozumený. Podľa sťažovateľa okresný súd v tomto konaní koná s neodôvodnenými
prieťahmi aj napriek jeho vedomosti, že do doby jeho právoplatného skončenia je odložený
výkon exekúcie, v dôsledku čoho sa sťažovateľ dlhodobo nemôže domôcť ochrany svojho
vlastníckeho práva, pričom „Navrhovatelia sa snažia zdržiavať konečné rozhodnutie súdu
v konaní o určenie vlastníckeho práva (č. k. 14 C/85/2011) z dôvodu, že môžu byt zatiaľ
bezplatne užívať, teda už takmer 8 rokov odo dňa, keď sa Sťažovateľ stal vlastníkom bytu...
Sťažovateľ sa medzitým dostal sám do zlej situácie spôsobenej tým, že musí platiť za
byt, v ktorom nebýva a tiež si zabezpečovať ubytovanie inde, preto nebol schopný za byt
ďalej platiť a na byt je opätovne vypísaná dražba.“.
6. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiada, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti
na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„... žiada Sťažovateľ Ústavný súd Slovenskej republiky, aby vyslovil vo svojom
rozhodnutí, že právo na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov ako ústavné
právo podľa čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky bolo porušené, aby prikázal Okresnému
súdu Trnava, aby vo veci o určenie vlastníckeho práva v konaní sp. zn. 14 C/85/2011 konal
a určil ako primerané finančné zadosťučinenie za porušenie základného práva
Sťažovateľovi čiastku vo výške 30.000 Eur. ...
Sťažovateľ žiada, aby bol porušiteľ základného práva zaviazaný na úhradu trov
právneho zastúpenia, ktoré mu v konaní pred ústavným súdom vznikli vo výške 363,79
EUR ...“
7. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci za okresný súd písomne vyjadril jeho
predseda listom sp. zn. 1 SprV/633/2016 z 5. októbra 2016 a k vhodnosti ústneho
prejednania veci sa právny zástupca sťažovateľa vyjadril listom z 10. októbra 2016.
4
7.1 Predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení okrem uvedenia stručného
prehľadu procesných úkonov vykonaných v danej veci tiež uviedol:
„Z uvedeného je zrejmé, že sťažnosť sťažovateľa je neopodstatnená a nedôvodná,
súd vo veci plynulo a efektívne konal a koná, vykonával viaceré potrebné procesné úkony
navrhované účastníkmi, voči ktorým boli podané opravné prostriedky, vec bola prerušená
-žiadam preto, aby Ústavný súd sťažnosti nevyhovel.
Na záver uvádzam že súhlasím stým, aby Ústavný súd SR upustil od ústneho
prejednania veci.“
7.2 Právny zástupca sťažovateľa vo svojom vyjadrení k vhodnosti ústneho
pojednávania uviedol:
„... súhlasíme s rozhodnutím o sťažnosti bez nariadenia ústneho pojednávania...“
8. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona
o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa
s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania
nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy. Jej
prerokovanie na ústnom pojednávaní – vzhľadom na povahu predmetu posúdenia, ktorá je
určená povahou tohto základného práva – ústavný súd nepovažuje ani za vhodný, ani za
nevyhnutný procesný prostriedok na zistenie skutočností potrebných pre meritórne
rozhodnutie vo veci, t. j. rozhodnutie o tom, či namietaným postupom súdu bolo alebo
nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (I. ÚS 40/02,
II.
9. Zo sťažnosti, z vyjadrení účastníkov konania a obsahu na vec sa vzťahujúceho
súdneho spisu ústavný súd zistil takýto priebeh a stav konania vedeného okresným súdom
pod sp. zn. 14 C 85/2011:
- 8. jún 2011 – žalobou podanou okresnému súdu sa žalobcovia domáhali určenia
svojho vlastníckeho práva k bytu na tom skutkovom základe, že na základe zmluvy
o prevode vlastníctva k bytu z 26. septembra 2007 uzavretej s mestom nadobudli
vlastnícke právo k dotknutému bytu, ktorého kúpu financovali aj z peňažných prostriedkov
poskytnutých im obchodnou spoločnosťou (ďalej len „obchodná
spoločnosť“) na základe zmluvy o úvere z 25. septembra 2007, na zabezpečenie splnenia
svojho záväzku, z ktorej žalobcovia poskytli označenej obchodnej spoločnosti záruku
v podobe prevodu vlastníckeho práva k bytu. Keďže žalobcovia svoj záväzok zo zmluvy
o úvere neplnili, došlo k prevodu vlastníckeho práva k bytu na obchodnú spoločnosť, ktorá
16. októbra 2008 byt predala na dobrovoľnej dražbe, pričom vydražiteľom bol sťažovateľ.
Následne sa žalobcovia žalobou podanou okresnému súdu 25. novembra 2009 domáhali
v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 38 Cb 179/09 určenia neplatnosti úverovej
zmluvy, ktorú uzavreli s obchodnou spoločnosťou, pričom okresný súd rozsudkom
zo 4. októbra 2010 ich žalobe vyhovel a úverovú zmluvu vyhlásil za neplatnú, na základe
čoho sa žalobcovia domnievali, že keďže obchodná spoločnosť na základe jej dojednaní
nemohla nadobudnúť vlastnícke právo k bytu, tak ho ani sťažovateľ nemohol od nej účinne
vydražiť;
- 16. február 2012 – okresný súd nariadil pojednávanie na 13. apríl 2012 a súčasne
vyzval sťažovateľa na vyjadrenie sa k žalobe;
- 20. marec 2012 – sťažovateľ sa vyjadril k žalobe a podotkol, že v čase konania
dobrovoľnej dražby ešte nebola podaná žaloba a ani nebolo zrejmé, či vôbec niekedy bude
podaná žaloba o neplatnosť úverovej zmluvy, pričom súčasne ospravedlnil svoju
neprítomnosť na pojednávaní z dôvodu svojho pobytu v zahraničí, ale vyjadril želanie, aby
okresný súd vec prejednal aj v jeho neprítomnosti;
- 13. apríl 2012 – uskutočnilo sa pojednávanie, na ktorom v prítomnosti žalobkyne
bola vypočutá právna zástupkyňa žalobcov, pričom okresný súd pre účely predvolania
sťažovateľa pojednávanie odročil na 27. jún 2012;
- 27. jún 2012 – uskutočnilo sa pojednávanie v prítomnosti všetkých účastníkov
konania a ich právnych zástupcov, pričom po ich vypočutí okresný súd odročil
pojednávanie na termín, ktorý mal byť účastníkom konania oznámený písomne, a to pre
6
účely pripojenia súvisiacich súdnych spisov vedených pod sp. zn. 19 C 183/09 a sp. zn.
- 29. jún 2012 – okresný súd určil termín pojednávania na 28. september 2012;
- 26. september 2012 – sťažovateľ ospravedlnil svoju neprítomnosť na nariadenom
pojednávanie s tým, že bol už vypočutý na predchádzajúcom pojednávaní, kde uviedol, že
nič zlé neurobil, konal dobromyseľne a nemá k veci viac čo dodať, pričom žiadal, aby sa
konalo v jeho neprítomnosti;
- 28. september 2012 – konalo sa pojednávanie za prítomnosti žalobkyne a právnej
zástupkyne žalobcov, pričom okresný súd bez vykonania akéhokoľvek procesného úkonu
alebo dokazovania, iba konštatoval, že sťažovateľ dosiaľ nebol k veci vypočutý
(zo zápisnice o pojednávaní z 27. júna 2012 vyplýva, že sťažovateľ bol vypočutý, pozn.),
a preto pre účely jeho predvolania pojednávanie odročil na 14. december 2012 s tým, že
bude urgovať pripojenie spisov vedených pod sp. zn. 19 C 183/09 a sp. zn. 38 Cb 179/09;
- 5. december 2012 – okresný súd z dôvodu práceneschopnosti zákonnej sudkyne
zrušil termín pojednávania nariadený na 14. december 2012;
- 8. január 2013 – okresný súd nariadil pojednávanie na 1. február 2013;
- 1. február 2013 – konalo sa pojednávanie, na ktorom bol v prítomnosti žalobkyne
a právnej zástupkyne žalobcov vypočutý sťažovateľ, ktorý len uviedol, že sa pridržiava
svojho skoršieho vyjadrenia na pojednávaní, že konal dobromyseľne a nemá k veci čo
dodať, pričom okresný súd ho k iným otázkam nevypočúval a po prednese právnej
zástupkyne žalobcov, ktorá navrhla prerušiť konanie do doby rozhodnutia najvyššieho súdu
o dovolaní, ktoré žalobcovia podali proti rozsudku v inej veci vedenej pod sp. zn.
19 C 183/09, v ktorej bola žalobcom uložená povinnosť vypratať byt, okresný súd
pojednávanie odročil na neurčito;
- 20. marec 2013 – okresný súd žiadal pripojiť spis tamojšieho súdu vo veci sp. zn.
- 13. august 2013 – okresný súd uznesením prerušil konanie do rozhodnutia
najvyššieho súdu (najvyšší súd rozhodol 26. marca 2014, pozn.) o označenom dovolaní
(uznesenie nadobudlo právoplatnosť 20. septembra 2013);
- 4. september 2014 – okresný súd nariadil pojednávanie na 31. október 2014;
- 30. október 2014 – právna zástupkyňa žalobcov z rodinných dôvodov žiadala
odročiť nariadené pojednávanie, pričom okresný súd jej vyhovel a účastníkom konania
oznámil, že o novom termíne budú informovaní;
- 31. október 2014 – okresný súd nariadil pojednávanie na 16. január 2015;
- 7. november 2014 – sťažovateľ sa prostredníctvom právneho zástupcu vyjadril
k sporu, pričom poukázal, že v danom prípade ide o vec už rozsúdenú;
- 16. január 2015 – konalo sa pojednávanie, ktoré bolo po vypočutí právnych
zástupcov účastníkov konania odročené na neurčito pre účely rozhodnutia o žalobcami
navrhovanej zmene petitu s tým, že sa budú domáhať určenia neplatnosti dražby;
- 22. január 2015 – právny zástupca sťažovateľa sa vyjadril k žalobcami navrhovanej
zmene žalobného petitu;
- 27. marec 2015 – okresný súd uznesením pripustil zmenu žalobného petitu tak, že
žalobcovia sa domáhajú vyslovenia neplatnosti dražby a z tohto titulu určenia ich
vlastníckeho práva, pričom súčasne okresný súd pripustil, aby do konania na žalovanej
strane vstúpila do konania popri sťažovateľovi ako žalovaná v 2. rade obchodná spoločnosť
a ako žalovaná v 3. rade obchodná spoločnosť
;
- 20. apríl 2015 – sťažovateľ podal odvolanie proti uzneseniu okresného súdu
z 27. marca 2015;
- 27. apríl 2015 – obchodná spoločnosť podala odvolanie proti
uzneseniu okresného súdu z 27. marca 2015;
- 7. júl 2015 – okresný súd doručoval odvolania na vyjadrenie účastníkom konania;
- 15. júl 2015 – okresnému súdu bola vrátená nedoručená zásielka adresovaná pre
obchodnú spoločnosť , a to s poznámkou „adresát
neznámy“;
- 13. august 2015 – okresný súd predložil spis na odvolacie konanie Krajskému súdu
v Trnave (ďalej len „krajský súd“);
- 4. január 2016 – okresnému súdu bol doručený návrh žalobcov, ktorým žiadali
vydať predbežné opatrenie, ktorým by bola dražobnej spoločnosti uložená povinnosť zákazu
dražiť dotknutý byt, keďže opäť na neho bola vyhlásená dražba;
8
- 22. január 2016 – okresný súd žiadal krajský súd o zapožičanie spisu pre účely
rozhodnutia o návrhu na vydanie predbežného opatrenia;
- 25. január 2016 – krajský súd postúpil spis okresnému súdu;
- 3. február 2016 – okresný súd uznesením nariadil predbežné opatrenie v intenciách
návrhu žalobcov;
- 4. február 2016 – spis bol opätovne predložený odvolaciemu súdu;
- 24. február 2016 – sťažovateľ sa odvolal proti predbežnému opatreniu;
- 6. apríl 2016 – okresný súd postúpil odvolanie sťažovateľa z 24. februára 2016
krajskému súdu, kde sa už nachádzal spis;
- 27. apríl 2016 – žalovaná v 3. rade (obchodná spoločnosť ) podala
odvolanie proti predbežnému opatreniu, a to priamo krajskému súdu (takže nebola
vyhotovená predkladacia správa, pozn.);
- 21. apríl 2016 – krajský súd uznesením sp. zn. 9 Co 524/2015 odmietol odvolanie
žalovanej v 3. rade proti uzneseniu okresného sudu o pripustení zmeny žalobného petitu
z 27. marca 2015 (aj keď v záhlaví tohto rozhodnutia je uvedené, že odvolanie podľa proti
tomuto uzneseniu aj sťažovateľ, avšak vo výroku je spomínaný iba žalovaný v 3. rade,
pozn.) a súčasne krajský súd uznesením sp. zn. 9 Co 116/2016 odmietol odvolanie
sťažovateľa ako žalovaného v 1. rade proti uzneseniu o predbežnom opatrení z 3. februára
2016 (aj keď odvolanie proti predbežnému opatreniu podala 27. apríla 2016 aj žalovaná
v 3. rade, pozn.);
- 26. apríl 2016 – spis bol vrátený okresnému súdu;
- 23. máj 2016 - okresnému súdu boli vrátené ako nedoručené zásielky s uzneseniami
krajského súdu adresované pre obchodnú spoločnosť
(žalovaná v 2. rade), ako aj pre obchodnú spoločnosť ), a to v oboch prípadoch
s poznámkou „adresát neznámy“;
- 18. júl 2016 – okresný súd opätovne doručoval uznesenia krajského súdu obchodnej
spoločnosti na adresu zistenú z obchodného registra a súčasne nariadil
pojednávanie na 28. október 2016,
- 28. október 2016 – pojednávanie bolo odročené z dôvodu práceneschopnosti
zákonnej sudkyne, a to na 18. január 2017.
III.
10. Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
11. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1
vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody
porušil, vo veci konal.
12. Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade
bolo alebo nebolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého
jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie
účastníka konania a postup súdu (I. ÚS 41/02). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd
postupoval aj v danom prípade.
13. V súvislosti s prvým kritériom „zložitosť veci“ ústavný súd konštatuje, že
konanie o určenie vlastníckeho práva vzhľadom na stabilizovanú judikatúru v tejto oblasti
nemožno v zásade kvalifikovať ako vec skutkovo či právne náročnú, obdobne ako aj
konanie o neplatnosť dobrovoľnej dražby (po pripustení zmeny žalobného petitu, pozn.), pre
ktoré je metodika postupov súdov dostatočne jasná. Právnu a ani skutkovú náročnosť
konania neproklamuje ani okresný súd, a táto nie je zrejmá ani z charakteru procesných
úkonov vykonaných okresným súdom v tejto veci, preto tieto skutočnosti nemožno
identifikovať ako zásadné dôvody vzniku prieťahov v preskúmavanom konaní.
14. Pokiaľ ide o správanie sťažovateľa ako účastníka konania v procesnom postavení
žalovaného, z prehľadu procesných úkonov ústavný súd nezistil žiadnu takú významnú
skutočnosť, na základe ktorej by došlo k prieťahom v konaní a ktorú by bolo potrebné
10
pripočítať na jeho ťarchu, aj keď z prehľadu procesných úkonov by sa na prvý pohľad
mohlo javiť, že sťažovateľ svojou neúčasťou (ospravedlnenou) zmaril pojednávanie konané
28. septembra 2012, ktoré okresný súd z dôvodu údajne dovtedajšieho nevypočutia
sťažovateľa k predmetu sporu toto bez ďalšieho odročil, pričom však okresný súd
opomenul, že sťažovateľa vypočul už na pojednávaní konanom 27. júna 2012.
15. Napokon ústavný súd s prihliadnutím na čl. 17 Civilného sporového poriadku,
podľa ktorého súd postupuje v konaní tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná
a rozhodnutá, predchádza zbytočným prieťahom, koná hospodárne a bez zbytočného
a neprimeraného zaťažovania strán sporu a iných osôb, sa zaoberal aj postupom okresného
súdu.
15.1 Pokiaľ ide o procesný postup okresného súdu, ústavný súd v tomto postupe zistil
viaceré obdobia nečinnosti alebo nesústredenej činnosti, a to hneď po podaní žaloby 8. júna
2011, okresný súd vykonal vo veci prvý procesný úkon až po viac ako 8 mesiacoch, a to
16. februára 2012, keď okresný súd vyzval sťažovateľa na vyjadrenie k žalobe a súčasne
nariadil pojednávanie. Okresný súd postupoval nesústredene a neefektívne aj v období od
29. júna 2012, keď nariadil pojednávanie na 28. september 2012, do 5. decembra 2012, keď
z objektívneho dôvodu práceneschopnosti zákonnej sudkyne okresný súd zrušil nariadené
pojednávanie, t. j. viac ako 5 mesiacov, pričom v tomto období sa síce konalo jedno
pojednávanie 28. septembra 2012, avšak toto pojednávanie okresný súd nemajúc zrejme
náležitú vedomosť o predchádzajúcom priebehu tohto konania bez ďalšieho neefektívne
odročil s tým, že s ospravedlnením neprítomný sťažovateľ nebol ešte vo veci vypočutý, aj
keď zo zápisnice z pojednávania konaného ešte 27. júna 2012 vyplýva, že sťažovateľ už
k veci vypočutý bol. Za obdobie nečinnosti možno považovať aj obdobie v trvaní viac ako 6
mesiacov, a to od 1. februára 2013, keď sa konalo pojednávanie, do 13. augusta 2013, keď
okresný súd uznesením konanie prerušil do doby rozhodnutia najvyššieho súdu v inej
súvisiacej veci týkajúcej sa povinnosti žalobcov vypratať sporný byt. Následne možno na
ťarchu okresného súdu pripočítať aj obdobie v trvaní viac ako 5 mesiacov, a to od 26. marca
2014, keď zanikla prekážka, kvôli ktorej okresný súd konanie prerušil, do 4. septembra
2014, keď okresný súd nariadil vo veci opäť pojednávanie.
Celkovo tak v postupe okresného súdu ústavný súd zistil prieťahy v konaní v trvaní
viac ako 24 mesiacov, preto rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto
rozhodnutia.
15.2 Na ťarchu okresného súdu nebolo možné pripočítať obdobie v trvaní viac ako
8 mesiacov (od 13. augusta 2015 – do 25. januára 2016; od 4. februára 2016 – do 26. apríla
2016), keď vo veci konal odvolací krajský súd, pretože v tomto období okresný súd
nemohol objektívne ovplyvniť priebeh a rýchlosť tohto postupu.
IV.
16. V nadväznosti na výrok uvedený v bode 1 tohto rozhodnutia a v záujme
efektívnosti poskytnutej ochrany sťažovateľovi ústavný súd vo výroku tohto rozhodnutia
v bode 2 podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde prikázal
okresnému súdu konať vo veci vedenej pod sp. zn. 14 C 85/2011 bez zbytočných prieťahov.
17. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho
základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.
18. Sťažovateľ sa domáha priznania mu primeraného finančného zadosťučinenia
v sume 30 000 €.
18.1 Ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva
zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy nie je pre sťažovateľa dostatočným zadosťučinením, preto
uznal za odôvodnené priznať mu aj finančné zadosťučinenie v sume 1 500 €, tak ako to je
uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.
18.2. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil
12
(v danom prípade okresný súd), je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od
právoplatnosti nálezu ústavného súdu.
19. Ústavný súd priznal sťažovateľovi (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) úhradu
trov konania z dôvodu jeho právneho zastúpenia advokátom, ktorý si uplatnil nárok na ich
úhradu v sume 363,79 € vrátane 20% DPH (advokát predložil osvedčenie platcu DPH). Pri
výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľa ústavný súd vychádzal z príslušných
ustanovení vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.
o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších
predpisov (ďalej len „vyhláška“). Základná sadzba odmeny (§ 11 ods. 3 vyhlášky) za úkon
právnej služby uskutočnený v roku 2016 je 143 € a hodnota režijného paušálu je 8,58 €.
19.1 S poukazom na výsledok konania vznikol sťažovateľovi nárok na úhradu trov za
tri úkony právnej služby uskutočnené v roku 2016 (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie
sťažnosti ústavnému súdu, vyjadrenie) v celkovej sume 545,69 € vrátane režijného paušálu
a vrátane 20% DPH, avšak vzhľadom na to, že právny zástupca sťažovateľa si uplatnil
nárok iba na úhradu trov za dva úkony právnej služby v sume 363,79 € vrátane 20% DPH,
ústavný súd z titulu nemožnosti rozhodnutia ultra petitum rozhodol tak, ako to je uvedené
v bode 4 výroku tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. novembra 2016