Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 486/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-39

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky Jany Baricovej

a zo sudcov Sergeja Kohuta a Rudolfa Tkáčika na neverejnom zasadnutí 13. decembra 2016

o sťažnosti , , zastúpeného JUDr. Dianou

Treščákovou, PhD., advokátska kancelária, Thurzova 6, Košice, vo veci namietaného

porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

a práva na prejednanie jeho záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn.

takto

rozhodol:

1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa a právo na prejednanie jeho

záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn.

p o r u š e n é b o l i .

2. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie v sume

8 000 € (slovom osemtisíc eur), ktoré j e mu Okresný súd Košice I p o v i n n ý vyplatiť

do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

3. Okresný súd Košice I j e p o v i n n ý uhradiť trovy

konania v sume 448,02 € (slovom štyristoštyridsaťosem eur a dva centy) na účet jeho

právnej zástupkyne JUDr. Diany Treščákovej, PhD., advokátska kancelária, Thurzova 6,

Košice, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

č. k. -17 zo 17. augusta 2016 prijal na ďalšie konanie sťažnosť

, (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného JUDr. Dianou

Treščákovou, advokátska kancelária, Thurzova 6, Košice, vo veci namietaného porušenia

jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

(ďalej len „“) a práva na prejednanie jeho záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

(ďalej len „dohovor“) slobôd postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. . Vo zvyšnej časti namietaného porušenia

označených práv postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)

v konaniach vedených pod sp. zn. a sp. zn. a postupom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom

pod sp. zn. odmietol ústavný súd sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je odporcom v konaní

o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov vedenom okresným súdom

pod sp. zn. na základe návrhu navrhovateľky, ktorý bol doručený

vtedajšiemu Mestskému súdu v Košiciach (ďalej len „mestský súd“) 11. septembra 1989.

Okresný súd vo veci samej rozhodol rozsudkom sp. zn.

z 15. marca 2010 tak, že určil, ktoré hnuteľné veci patria do výlučného vlastníctva

niektorého z účastníkov konania, a navrhovateľke uložil povinnosť zaplatiť sťažovateľovi

sumu 33 844,175 €. Uvedená suma vychádzala zo skutočnosti, že predmetom vyporiadania

bol aj členský podiel v bytovom družstve ako pôvodné spoločné majetkové právo manželov.

Keďže po zániku manželstva rozvodom sa výlučnou členkou bytového družstva a výlučnou

užívateľkou nájomného bytu stala navrhovateľka (rozsudok mestského súdu

č. k. -7 z 15. mája 1989), sťažovateľovi ako odporcovi priznal okresný súd

polovicu trhovej hodnoty členského podielu. Vychádzal pritom z hodnoty členského podielu

„v dobe rozhodovania súdu, kedy bol v stave, v akom bol v dobe zániku spoločného členstva

bývalých manželov v družstve“.

Na odvolanie navrhovateľky krajský súd rozsudkom č. k. -321

z 27. januára 2011 prvostupňový rozsudok okresného súdu potvrdil.

Na podnet navrhovateľky generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len

„generálny prokurátor“) podal proti odvolaciemu rozsudku krajského súdu mimoriadne

dovolanie, o ktorom najvyšší súd rozhodol uznesením z 28. mája 2013 v konaní

sp. zn. tak, že odvolací rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil

na ďalšie konanie. Najvyšší súd dospel k právnemu názoru, podľa ktorého „pokiaľ je

predmetom vyporiadania členský podiel v bytovom družstve, ktorý už pripadol na základe

rozhodnutia súdu iba jednému z manželov ako výlučnému členovi družstva (v danej veci

žalobkyni), pri jeho oceňovaní nemožno vychádzať z ceny tohto podielu v dobe jeho

vyporiadania“.

Následne krajský súd uznesením č. k. -353 z 23. apríla 2015

prvostupňový rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že „okresný súd následne rozsudkom

sp. zn. z 5. novembra 2015 – teda 26 rokov od začatia konania – opätovne

rozhodol o vyporiadaní BSM, a to diametrálne odlišným spôsobom ako v prvom rozsudku...

Hodnotu členského podielu potom zistil k 31. októbru 1989, kedy zanikol spoločný nájom

družstevného bytu a spoločné členstvo účastníkov v družstve. Dôsledkom uvedeného je stav,

že nielen, že sťažovateľ nedostane od navrhovateľky na vyrovnanie podielov primeranú

a spravodlivú sumu, ale je to on, kto má doplatiť sťažovateľke – ktorá ako výlučná členka

družstva nadobudla vlastníctvo bytu bez vyrovnania sťažovateľa za zanedbateľnú sumu –

okresným súdom určenú sumu na vyrovnanie.“.

Zároveň sťažovateľ informuje, že po doručení písomného vyhotovenia

prvostupňového rozsudku proti nemu podá odvolanie a bude zvažovať eventuálne

aj podanie ďalších opravných prostriedkov. Uvádza, že „to však bude mať opäť za následok

predĺženie stavu právnej neistoty ohľadne vyporiadania BSM, v ktorom sa sťažovateľ

prevažne vinou všeobecných súdov nachádza už viac ako 26 rokov“.

V odôvodnení sťažnosti sťažovateľ rekapituluje procesný priebeh konania, poukazuje

na obdobia nečinnosti v postupe okresného súdu a informuje, že ústavný súd už nálezom

zo 17. januára 2008 vo veci sp. zn. vyslovil porušenie základného práva

navrhovateľky zaručeného postupom okresného súdu v predmetnom

konaní.

Podľa názoru sťažovateľa za celkovú dĺžku konania sú zodpovedné aj krajský súd

a najvyšší súd, pretože „konanie o mimoriadnom dovolaní na najvyššom súde trvajúce

približne 1 a ½ roka a taktiež následné odvolacie konanie na krajskom súde trvajúce viac

ako 1 a ½ roka – to všetko po viac než dvadsiatich rokoch trvania sporu – nespĺňajú

požiadavky na rozhodnutie v primeranej lehote a bez zbytočných prieťahov“. Najvyššiemu

súdu sťažovateľ vytýka predĺženie konania aj v dôsledku jeho právneho názoru na dobu

rozhodnú pre určenie hodnoty vyporiadavaného členského podielu.

Sťažovateľ uvádza, že „síce osobne nepodal sťažnosť predsedovi súdu na zbytočné

prieťahy v konaní podľa § 62 ods. 1 zákona o súdoch, avšak za situácie, keď ústavný súd

skorším nálezom sp. zn. zo 17. januára 2008 prikázal okresnému súdu ďalej

konať bez zbytočných prieťahov, táto nemohla splniť ten účel, ktorý s ňou bol spájaný.

Naviac, takúto sťažnosť predsedovi súdu podľa aktuálnej judikatúry Európskeho súdu

pre ľudské práva... nemožno považovať za účinný prostriedok nápravy...“.

V závere sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd prijal sťažnosť na ďalšie

konania a vo veci samej nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa a jeho právo na prejednanie

záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn.

, postupom Krajského súdu Košice v konaní vedenom pod sp. zn.

a neskôr pod sp. zn. a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky v konaní vedenom pod sp. zn. porušené boli.

2. priznáva primerané finančné zadosťučinenie spolu v sume

15 000 Eur (slovom pätnásťtisíc eur), z čoho sumu 10 000 € mu je povinný zaplatiť Okresný

súd Košice I, sumu 1 000 € mu je povinný zaplatiť Krajský súd Košice a sumu 4 000 € mu je

povinný zaplatiť Najvyšší súd Slovenskej republiky, to všetko do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.

3. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume

296,44 € (slovom dvestodeväťdesiatšesť eur a štyridsaťštyri centov), ktorú je Okresný súd

Košice I povinný zaplatiť na účet JUDr. Diany Treščákovej, PhD. do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.“

Na základe výzvy ústavného súdu sa k sťažnosti vyjadril okresný súd

prostredníctvom svojho predsedu. V stanovisku doručenom ústavnému súdu

24. októbra 2016 okresný súd uznal, že posudzované konanie je poznačené neefektívnym

postupom okresného súdu, ako aj obdobiami nečinnosti, zároveň však zdôraznil, že podiel

na neprimeranej dĺžke konania majú aj jeho účastníci, ktorí sa podľa vyjadrenia okresného

súdu nezúčastnili viacero nariadených termínov pojednávania a tiež viac krát žiadali o jeho

odročenie pre účely uzavretia mimosúdnej dohody, ku ktorej napokon nikdy nedospeli.

Uvedenú okolnosť pasivity účastníkov konania žiada okresný súd zohľadniť pri určení

výšky potenciálneho finančného zadosťučinenia pre sťažovateľa. Okresný súd poukázal aj

na objektívne okolnosti, ktoré podľa jeho názoru mali negatívny dopad na plynulosť

predmetného konania, a to na vynútené zmeny v osobe zákonného sudcu, ktoré si vyžiadali

opätovné naštudovanie spisového materiálu, ako aj na neprimeranú zaťaženosť príslušného

súdneho oddelenia, ktorá vo všeobecnosti zákonným sudcom objektívne bráni zabezpečiť

rýchle prejednanie im pridelenej agendy. Napokon okresný súd uviedol aj ďalšie

skutočnosti, ktoré sa podpísali na doterajšej neprimeranej dobe konania, ktoré ale podľa

jeho názoru nemožno pripísať na vrub okresnému súdu. Okresný súd na tomto mieste

poukázal na dobu dvoch rokov a šiestich mesiacov, počas ktorých sa vec sťažovateľa

nachádzala na odvolacom súde, a tiež na dovolacie konanie, na ktorom sa vec nachádzala

jeden rok a deväť mesiacov.

Okresný súd v závere svojho stanoviska prezentoval súhlas s upustením od ústneho

prejednania veci.

Vo svojom vyjadrení k stanovisku okresného súdu doručenom ústavnému súdu

16. novembra 2016 sťažovateľ v podstate zotrval na dôvodoch ním podanej sťažnosti

a zdôraznil, že celková dĺžka doterajšieho konania „27 rokov“ je neakceptovateľná

a už sama vypovedá o porušení sťažovateľových práv. Sťažovateľ na obranu k okolnostiam

svojej pasivity ‒neúčasti na viacerých termínoch pojednávania, na ktorú poukázal okresný

súd, argumentoval takto: „Skutočnosť, že sa sťažovateľ najmä v deväťdesiatych rokoch

nezúčastnil viacerých pojednávaní totiž bola vyvolaná tým, že nemal stále trvalé bydlisko,

keďže bol nútený opustiť byt na v a preto mu zásielky súdu

neboli vždy zákonným spôsobom doručené.“

Vo vyjadrení prezentoval sťažovateľ súhlas s upustením od ústneho pojednávania

v danej veci.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov

(ďalej len „“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože

po oboznámení sa s ich stanoviskami, ako aj s obsahom súvisiaceho spisu dospel k názoru,

že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Ústavný súd preskúmal na vec sa vzťahujúci súdny spis okresného súdu, ako aj

vyjadrenia účastníkov konania a dospel k týmto pre posúdenie sťažnosti relevantným

zisteniam:

Navrhovateľka podala na mestskom súde 11. septembra 1989 návrh na vyporiadanie

bezpodielového spoluvlastníctva manželov a na vydanie vecí, pričom následne zobrala

návrh späť v časti vydania vecí. Uznesením sp. zn. z 11. novembra 1991

okresný súd konanie v časti návrhu na vydanie veci konanie zastavil a návrh

na vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov vylúčil na samostatné konanie

vedené pod sp. zn. .

Okresný súd nariadil pojednávanie na 23. marec 1992, pričom pojednávanie sa

z dôvodu neprítomnosti sťažovateľa neuskutočnilo.

Okresný súd nariadil pojednávanie na 1. jún 1992, pojednávanie sa neuskutočnilo

z dôvodu neúčasti sťažovateľa a svedka.

Okresný súd nariadil pojednávanie na 31. marec 1995, pojednávanie sa neuskutočnilo

z dôvodu neprítomnosti sťažovateľa.

Okresný súd vykonal 28. apríla 1995 pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito

pre účely nariadenia znaleckého dokazovania. Uznesením okresného súdu z 5. júna 1995

bol vo veci ustanovený znalec, ktorý vypracovaný znalecký posudok predložil

6. decembra 1995. Následne okresný súd rozhodol o priznaní odmeny pre znalca

až uznesením z 29. septembra 1997.

Okresný súd vykonal 1. decembra 1998 pojednávanie, ktorého sa sťažovateľ

nezúčastnil.

Okresný súd určil termín pojednávania na 26. marec 1999, toto sa však neuskutočnilo

z dôvodu neúčasti oboch účastníkov konania a svedka.

Dňa 29. júna 1999 bol okresnému súdu doručený doplnok k znaleckému posudku.

Okresný súd vykonal 9. júla 1999 pojednávanie, ktorého sa nezúčastnil sťažovateľ

a ktoré bolo odročené pre účely nariadenia kontrolného znaleckého dokazovania z podnetu

navrhovateľky. Okresný súd pribral znalca uznesením z 11. augusta 2000. Znalecký

posudok bol okresnému súdu predložený až 22. apríla 2002.

Okresný súd určil termín pojednávania na 25. november 2003, toto sa však

neuskutočnilo z dôvodu neúčasti sťažovateľa.

Pojednávanie určené na 23. marec 2004 sa neuskutočnilo z dôvodu neúčasti oboch

účastníkov konania, pričom právna zástupkyňa jedného z účastníkov žiadala o poskytnutie

lehoty dvoch mesiacov pre účely pokusu o uzavretie mimosúdnej dohody .

Pojednávanie určené okresným súdom na 17. júl 2007 sa neuskutočnilo z dôvodu

neúčasti oboch účastníkov konania.

Pojednávanie určené okresným súdom na 16. október 2007 sa neuskutočnilo

z dôvodu neprítomnosti oboch účastníkov konania.

Okresný súd uznesením z 23. apríla 2008 nariadil vo veci znalecké dokazovanie.

Z dôvodu obštrukcií na strane navrhovateľky, ktorá neposkytla znalcovi súčinnosť,

a to ani na opätovné výzvy znalca a okresného súdu, bol znalecký posudok okresnému súdu

predložený až 21. januára 2009.

Okresný súd určil termín pojednávania na 25. jún 2009, uvedený termín bol však

na žiadosť sťažovateľa odročený na 8. október 2009.

Pojednávanie uskutočnené 14. decembra 2009 bolo odročené z dôvodu technickej

poruchy zariadenia v pojednávacej miestnosti.

Na pojednávaní vykonanom 15. marca 2010 bol vydaný rozsudok o vyporiadaní

bezpodielového spoluvlastníctva manželov. O odvolaní navrhovateľky nadriadený súd

svojím rozsudkom z 27. januára 2011 rozhodol tak, že prvostupňové rozhodnutie ako vecne

správne potvrdil. Na základe mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora bol

uznesením najvyššieho súdu z 28. mája 2013 druhostupňový rozsudok zrušený a vec

vrátená odvolaciemu súdu. Uznesením druhostupňového súdu z 23. apríla 2015 bol

rozsudok okresného súdu zrušený a vec vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie. Spisový

materiál bol okresnému súdu predložený 7. mája 2015.

Na pojednávaní vykonanom 5. novembra 2015 vydal okresný súd rozsudok

o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Sťažovateľ napadol rozsudok

odvolaním a spisový materiál bol predložený na rozhodnutie nadriadenému súdu.

Ústavný súd zistil, že v čase rozhodovania ústavného súdu o sťažnosti sťažovateľa

bolo konanie síce pred okresným súdom ukončené, avšak o podanom odvolaní nadriadený

súd do času prejednania sťažnosti sťažovateľa pred ústavným súdom nerozhodol.

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa prvej vety každý má právo, aby sa jeho vec verejne

prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Otázku existencie zbytočných prieťahov v konaní a porušenia základného práva

podľa (ako aj práva podľa dohovoru) ústavný súd skúma

vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu, a preto aj v prípade sťažovateľa preskúmal

z hľadiska charakteru prejednávanej veci jej skutkovú a právnu zložitosť (1), ďalej

správanie sťažovateľa v priebehu konania (2) a napokon aj postup okresného súdu (3).

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci, ústavný súd konštatuje, že v sporoch

o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov sa na všeobecných súdoch

vytvorila stabilná judikatúra, ktorá obsahuje metodicky postup pri dokazovaní, ako aj

riešenie právnych otázok.

Pre rozhodnutie súdu vo veci vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva

manželov je potrebné predovšetkým určiť okruh vecí tvoriacich jeho predmet, zistiť

ich hodnotu ku dňu zániku manželstva a napokon rozhodnúť o jeho vyporiadaní.

Pri oceňovaní vecí v konaní o vyporiadanie ide spravidla o posúdenie skutočností, ktoré si

vyžadujú odborné znalosti, a preto vyvstáva potreba ustanovenia znalca.

Faktickú zložitosť veci nie je ani v takomto konaní možné vylúčiť a mohla byť

vyvolaná počtom a povahou vecí tvoriacich predmet bezpodielového spoluvlastníctva

manželov, súhlasným alebo nesúhlasným stanoviskom účastníkov konania o veciach

tvoriacich predmet bezpodielového spoluvlastníctva manželov, ako aj potrebou znaleckého

dokazovania, prípadne kontrolného znaleckého dokazovania na stanovenie hodnoty týchto

vecí ku dňu zániku manželstva.

Ústavný súd je toho názoru, že vzhľadom na množstvo vykonaných úkonov (najmä

výsluchy svedkov) a realizované znalecké dokazovanie komplikovanejšieho charakteru

treba hodnotiť posudzované konanie okresného súdu ako zložité po faktickej stránke.

Ústavný súd však nezistil také okolnosti, ktoré by zdôvodňovali konanie trvajúce

takmer dvadsaťsedem rokov. Skutočnosť faktickej zložitosti veci preto ústavný súd

pri hodnotení okolností daného prípadu ďalej posudzoval s prihliadnutím na spôsob, akým

okresný súd v priebehu konania postupoval.

2. V rámci posúdenia druhého kritéria používaného pre hodnotenie prípadných

zbytočných prieťahov v súdnom konaní ústavný súd zistil okolnosti signalizujúce pasivitu

zo strany sťažovateľa ako účastníka konania. Bola zaznamená neprítomnosť sťažovateľa na

značnom počte termínov vykonávaného pojednávania (desaťkrát), kde v mnohých

prípadoch neprítomnosť sťažovateľa zmarila možnosť prejednávania veci a svoju

neprítomnosť v niektorých prípadoch sťažovateľ ani neospravedlnil. Okrem toho došlo

v ďalšom prípade k odročeniu pojednávania na žiadosť sťažovateľa odôvodnenú pracovnou

zaneprázdnenosťou, teda okolnosťou subjektívneho charakteru. S obhajobou sťažovateľa,

ktorú sa pokúsil v tomto smere ústavnému súdu predostrieť, a síce že v čase prejednávania

veci nemal stále trvalé bydlisko, a písomnosti mu preto neboli „zákonne“ doručené,

nemožno súhlasiť. Ako účastník konania mal sťažovateľ povinnosť vytvoriť na svojej strane

predpoklady na doručovanie písomností konajúceho súdu, teda vždy oboznámiť konajúci

súd bez zbytočného odkladu so svojou aktuálnou adresou. Požadovať od konajúceho súdu

vykonávanie vlastného šetrenia pobytu účastníka, tak ako by si to sťažovateľ predstavoval,

je neakceptovateľné.

Zároveň však ústavný súd dodáva, že uvedené negatívne momenty na strane

sťažovateľa nevylučujú zodpovednosť okresného súdu za závažné nedostatky v postupe

konania, tak ako sú popísané v bode 3 uvedenej časti nálezu ústavného súdu.

3. Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo

k porušeniu základného práva sťažovateľa zaručeného a jeho práva

zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol postup okresného súdu.

V prvotnej fáze konania zaznamenal ústavný súd rozsiahle obdobie nečinnosti

okresného súdu kvantifikovateľné dobou až jedného roka a ôsmich mesiacov, keď tento

nekonal bez existencie zákonnej prekážky. Ide o obdobie od 6. decembra 1995, keď bol

okresnému súdu zo strany znalca predložený vypracovaný znalecký posudok,

do 29. septembra 1997, keď okresný súd rozhodol o odmene znalca.

Ďalším obdobím nečinnosti okresného súdu v rozsahu minimálne jedného roka je

poznačený úsek konania od 11. augusta 2000, keď ustanovil okresný súd vo veci ďalšieho

znalca, do 22. apríla 2002, keď predložil znalec okresnému súdu vypracovaný znalecký

posudok. Bolo úlohou okresného súdu využiť všetky procesné prostriedky vrátane

poriadkových opatrení na zabezpečenie splnenia povinností znalcom v určenej, prípadne

primeranej dobe.

Doterajšia dĺžka konania aj po zohľadnení doby odvolacieho a dovolacieho konania,

ktorú nemožno pripísať na vrub okresnému súdu, svedčí o tom, že okresný súd

nepostupoval efektívne a dôsledne, nezorganizoval svoju prácu tak, aby v čo najkratšej dobe

zadovážil dostatok relevantných dôkazov potrebných na rozhodnutie vo veci samej.

Ústavný súd pripomína svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej nielen nečinnosť,

ale aj nesústredená a neefektívna činnosť štátneho orgánu (všeobecného súdu) môže

zapríčiniť porušenie zaručeného základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov, ak činnosť štátneho orgánu nesmerovala k odstráneniu právnej

neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým sa sťažovateľ obrátil na štátny orgán, aby

o jeho veci rozhodol (napr. , ).

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na neefektívnosť postupu okresného súdu,

ktorý na obštrukcie navrhovateľky znemožňujúce znalcovi vypracovať znalecký posudok

nereagoval s dostatočnou intenzitou, a nezabránil tak sťažovaniu postupu konania.

Neefektívnosť jeho postupu tiež potvrdzuje zrušujúce uznesenie dovolacieho súdu,

kde ako výhradu zdôvodňujúcu zrušenie rozsudkov prvostupňového a druhostupňového

súdu najvyšší súd uviedol nesprávne právne posúdenie veci.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd konštatuje, že v dôsledku

neefektívneho postupu okresného súdu vo veci sťažovateľa vedúcemu k zrušeniu jeho

rozsudku došlo k zbytočnému predĺženiu súdneho konania.

K obrane okresného súdu o nedostatočnom personálnom obsadení súdu a s tým

súvisiacou jeho neprimeranou zaťaženosťou predstavujúcou podľa okresného súdu

objektívne okolnosti majúce negatívny dopad na plynulosť konania vo veci sťažovateľa

ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej v súlade s medzinárodným

štandardom uplatňovania dohovoru platí, že personálne problémy justičného systému

nezbavujú štát zodpovednosti za zbytočné prieťahy v súdnom konaní ().

Námietka personálnych komplikácií nemá povahu okolnosti, ktorá by vylučovala alebo

znižovala zodpovednosť súdu za rozhodnutie vo veci občana, ktorý sa naň obrátil.

Ústavný súd konštatuje, že zásadným faktorom, ktorý mal popri popísanej pasivite

sťažovateľa negatívny dopad na súvislý priebeh posudzovaného konania, bol postup

okresného súdu a zbytočné prieťahy, ktorých sa dopustil v dôsledku zistených období

nečinnosti, ako aj svojím neefektívnym postupom.

Z petitu podanej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ žiadal ústavný súd aj o vyslovenie

porušenia práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru

v predmetnom konaní pred okresným súdom.

Ústavný súd si už pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov garantovaného v osvojil judikatúru Európskeho súdu pre

ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej

lehote, z tohto dôvodu v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr.

, ).

Ústavný súd tak dospel k záveru, že základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa a právo na prejednanie jeho záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru porušené boli (bod 1 výroku nálezu).

Podľa ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou,

ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Ústavný súd síce konštatoval porušenie základného práva sťažovateľa zaručeného

a práva zaručeného dohovoru, avšak v čase rozhodovania

ústavného súdu bolo konanie pred okresným súdom ukončené, preto nebolo potrebné

formulovať osobitný príkaz ku konaniu bez zbytočných prieťahov. Tu ústavný súd

pripomína, že aj v prípade potenciálneho vrátenia veci okresnému súdu na ďalšie konanie

na základe výsledku odvolacieho konania pre okresný súd povinnosť konať bez prieťahov

vyplýva priamo z a dohovoru garantujúcich sťažovateľovi

rýchly a plynulý priebeh konania.

III.

Podľa môže ústavný súd svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 citovaného článku boli

porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Žiadosť o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia odôvodnil sťažovateľ

neprimeranou dĺžkou posudzovaného konania a potrebou zavŕšenia ochrany jeho práv.

Vychádzajúc z týchto skutočností považoval sťažovateľ za primeranú výšku finančného

zadosťučinenia sumu 10 000 €.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad

spravodlivosti aplikovaných Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé

finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne

okolnosti prípadu.

Vzhľadom na doterajšiu dĺžku posudzovaného konania, ako aj na charakter

neodôvodnenej nečinnosť a tiež neefektívneho postupu okresného súdu, berúc do úvahy

pasivitu sťažovateľa ako účastníka konania, ako aj všetky okolnosti daného prípadu,

považoval ústavný súd za primerané priznať sťažovateľovi finančné zadosťučinenie v sume

8 000 €, tak ako to je uvedené v bode 2 výroku nálezu.

Sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu žiadal priznať náhradu trov

konania pred ústavným súdom, ktorú vyčíslil sumou 448,02 €.

Pri určení výšky náhrady trov bolo treba vychádzať z priemernej mesačnej mzdy

zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok roku 2014, ktorá

predstavovala sumu 839 €, ako aj za prvý polrok roku 2015, ktorá predstavovala sumu

858 €.

Úhradu priznal ústavný súd za tri úkony právnej služby vykonané v roku 2015

(dva úkony) a 2016 (jeden úkon ) [prevzatie a príprava zastúpenia, podanie sťažnosti

a vyjadrenie k stanovisku okresného súdu] v súlade s § 1 ods. 3, § 9, § 11 ods. 3

a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb

v znení neskorších predpisov. Vychádzajúc z toho za jeden úkon právnej služby vykonaný

v roku 2015 patrí odmena v sume 139,83, k tomu tiež režijný paušál v sume 8,39 €,

za právny úkon vykonaný v roku 2016 odmena 143 €, k tomu tiež režijný paušál 8,58 €.

Ústavný súd priznal sťažovateľovi náhradu trov konania za tri úkony právnych služieb

vykonaných v roku 2015 a 2016. Za tieto tri úkony právnej služby predstavuje celková

priznaná odmena vrátane režijného paušálu sumu 448,02 €

Ústavný súd tak priznal sťažovateľovi náhradu trov konania v celkovej sume

448,02 €, ktorú sťažovateľ požadoval (bod 3 výroku nálezu).

Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet

právneho zástupcu sťažovateľa ( v spojení s

).

Vzhľadom na znenie toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom

jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. decembra 2016