Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 85/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-34

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. mája 2017 v senáte

zloženom z predsedu Sergeja Kohuta a zo sudcov Jany Baricovej a Rudolfa Tkáčika

v konaní o sťažnosti , zastúpeného

JUDr. Ivetou Rajtákovou, Advokátska kancelária, Štúrova 10/20, Košice, vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa a práva na prejednanie

jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trebišov v konaní vedenom

pod sp. zn. takto

rozhodol:

1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

a právo na prejednanie jeho záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Okresného súdu Trebišov v konaní vedenom pod sp. zn.

p o r u š e n é b o l i .

2. Okresnému súdu Trebišov p r i k a z u j e v konaní vedenom pod sp. zn.

konať bez zbytočných prieťahov.

3. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie v sume 1 000 €

(slovom tisíc eur), ktoré j e mu Okresný súd Trebišov p o v i n n ý vyplatiť do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Trebišov j e p o v i n n ý uhradiť trovy konania

v sume 468,51 € (slovom štyristošesťdesiatosem eur a päťdesiatjeden centov) na účet jeho

právnej zástupkyne JUDr. Ivety Rajtákovej, Advokátska kancelária, Štúrova 20, Košice,

do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

č. k. -15 zo 14. februára 2017 prijal na ďalšie konanie sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného JUDr. Ivetou

Rajtákovou, Advokátska kancelária, Štúrova 10/20, Košice, vo veci namietaného porušenia

jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

(ďalej len „“) a práva na prejednanie jeho záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Trebišov (ďalej len „okresný súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. .

2. Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že proti sťažovateľovi je vedené trestné

stíhanie, v rámci ktorého mu bolo vznesené obvinenie pre trestný čin založenia, zosnovania

a podporovania zločineckej skupiny a teroristickej skupiny podľa § 185a ods. 1 zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

č. 140/1961“) a pre trestný čin nedovoleného prekročenia štátnej hranice podľa § 171a

ods. 1, ods. 2 písm. a) a ods. 4 písm. b) uznesením vyšetrovateľa

Policajného zboru z 18. decembra 2002.

3. V podanej sťažnosti predkladá sťažovateľ rámcový chronologický prehľad

jednotlivých úkonov trestného konania, ktoré sa v súčasnosti nachádza v štádiu súdneho

konania vedeného pred okresným súdom.

4. Sťažovateľ zdôrazňuje, že v jeho trestnej veci bola obžaloba podaná ešte

16. decembra 2005 pôvodne Okresnému súdu Michalovce, následne bola jeho trestná vec

23. februára 2006 postúpená okresnému súdu.

5. Sťažovateľ ďalej uvádza, že rozsudok okresného súdu z 24. marca 2011, ktorým

bol spod obžaloby oslobodený, bol uznesením nadriadeného súdu zrušený a vec mu

bola vrátená na nové konanie. Takisto ďalší nasledujúci rozsudok okresného súdu

z 27. júna 2013, ktorým bol sťažovateľ spod obžaloby oslobodený, bol zrušený

druhostupňovým rozhodnutím zo 16. apríla 2014 a vrátený okresnému súdu na nové

prerokovanie a rozhodnutie.

6. Podľa vyjadrenia sťažovateľa okresný súd dosiaľ v jeho trestnej veci právoplatne

nerozhodol. Sťažovateľ argumentuje, že doterajšiu dĺžku súdneho konania, ktorá

predstavuje viac ako desať rokov, nemožno odôvodniť zložitosťou veci, pričom zrušujúce

rozhodnutia nadriadeného súdu jasne preukazujú, že uvedený stav je spôsobený procesnými

pochybeniami okresného súdu, jeho pasivitou a jeho neefektívnou činnosťou.

7. V uvedených skutočnostiach vidí sťažovateľ porušenie svojho základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného a práva

na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru.

8. Sťažovateľ vzhľadom na uvedené navrhuje, aby ústavný súd nálezom vyslovil

porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. , prikázal okresnému súdu konať vo veci sťažovateľa bez zbytočných

prieťahov, priznal mu náhradu trov právneho zastúpenia a tiež primerané finančné

zadosťučinenie v sume 18 000 €.

9. Na základe výzvy ústavného súdu sa k sťažnosti vyjadril predseda okresného súdu,

ktorý v podaní doručenom ústavnému súdu 24. apríla 2017, obsahujúcom podrobný

chronologický prehľad úkonov konania, uviedol túto argumentáciu:

„K uvedenému prehľadu termínov hlavných pojednávaní uvádzam, že dôvodom

pre odročovanie hlavných pojednávaní boli vždy žiadosti obžalovaných alebo ich obhajcov

o odročenie hlavného pojednávania alebo neprítomnosť obžalovaných alebo obhajcov

na hlavnom pojednávaní. V uvedenej veci je predmetom obžaloby viacero skutkov,

zo spáchania ktorých je obžalovaných až 18 osôb, pričom aj samotná obžaloba predpokladá

vykonanie pomerne rozsiahleho a časovo náročného dokazovania na hlavnom pojednávaní.

Z uvedených dôvodov predmetná trestná vec nebola doposiaľ právoplatne skončená,

pričom možno predpokladať, že aj hlavné pojednávanie vytýčené na deň 25. 4. 2017 bude

musieť súd odročiť, nakoľko viacerým obžalovaným nie je možné opakovane doručiť

predvolanie na hlavné pojednávanie a nakoľko sa jedná o vec prejednávanú

podľa účinného do 31. 12. 2005 s trestnou sadzbou odňatia slobody

nad 5 rokov, je vylúčené vykonanie hlavného pojednávania bez súhlasu obžalovaného,

pričom jednou z procesných podmienok pre vykonanie hlavného pojednávania je aj riadne

doručenie predvolania na hlavné pojednávanie všetkým obžalovaným. Z tohto dôvodu preto

ani nemožno očakávať, že predmetné trestná vec bude v primeranej dobe skončená.“

V podaní doručenom ústavnému súdu 4. mája 2017 prezentoval predseda okresného

súdu súhlas s prerokovaním veci bez nariadenia ústneho pojednávania.

10. K stanovisku okresného súdu sa prostredníctvom svojho právneho zástupcu

vyjadril sťažovateľ, ktorý v podaní doručenom ústavnému súdu 11. mája 2017 okrem iného

uviedol:

«Vyjadrenie okresného súdu obsahuje len chronológiu konania spočívajúcu

v termínoch hlavných pojednávaní a charakteristikou, či sa hlavné pojednávanie

uskutočnilo bez prejednania veci alebo bolo meritórne, termíny vynesenia rozsudkov

v predmetnej veci ako aj dátumy, kedy boli vydané uznesenia Krajského súdu v Košiciach,

ktorými boli rozsudky okresného súdu zrušené. V tejto súvislosti si zaslúži pozornosť

skutočnosť, že od 12. 8. 2014 do 10. 2. 2016 (v čase, keď bola vec pridelená Mgr. Jozefovi

Nadzamovi), teda rok a pol, okresný súd nevykonal žiadny úkon. V tom čase konanie

pred súdom, konkrétne Okresným súdom Trebišov, trvalo už osem rokov a šesť mesiacov

(do 12. 8. 2014), resp. takmer desať rokov (do 10. 2. 2016).

4. Okrem tejto chronológie okresný súd v krátkosti poukazuje na to, že dôvodom

pre odročovanie hlavných pojednávaní boli vždy žiadosti obžalovaných a ich obhajcov

alebo neprítomnosť týchto osôb na hlavnom pojednávaní. Poukazuje na to, že predmetom

obžaloby je viacero skutkov, vo veci je obžalovaných osemnásť osôb a aj samotná obžaloba

predpokladá vykonanie pomerne rozsiahleho a časovo náročného dokazovania na hlavnom

pojednávaní. Tak, ako uvádza v závere okresný súd, aj hlavné pojednávanie nariadené na

deň 25. 4. 2017 bolo odročené bez meritórneho prejednania veci, keďže sa viacerým

obžalovaným nepodarilo doručiť predvolanie na hlavné pojednávanie, bez čoho nie je

možné vykonať hlavné pojednávanie. Vyjadrenie okresného súdu končí konštatovaním:

„Z tohto dôvodu preto ani nemožno očakávať, že predmetná trestná vec bude

v primeranej dobe skončená.“

Z vyjadrenia okresného súdu nemožno zistiť, že by súd v doterajšom priebehu

konania použil či využil akékoľvek prostriedky, ktoré mu umožňuje

o trestnom konaní súdnom, ktorý bol účinný do 31. 12. 2005, a podľa ktorého sa trestná vec

sťažovateľa prejednáva (ďalej len „“), na zabezpečenie priebehu konania,

vrátane poriadkových opatrení, vydania zatýkacích rozkazov, vzatia do väzby, ustanovenia

náhradných obhajcov. Ako vyplýva z obsahu sťažnosti, napriek tomu, že okresný súd

poukazuje na potrebu rozsiahleho dokazovania, okresný súd do podania sťažnosti ale ako to

vyplýva aj z vyjadrenia okresného súdu a z informácií získaných od sťažovateľa o odročení

hlavného pojednávania nariadeného na deň 25. 4. 2017 na september 2017, okresný súd

nevykonal doposiaľ toto dokazovanie spôsobom ustanoveným zákonom.

5. Ako na to bolo poukázané v ústavnej sťažnosti, už Krajský súd v Košiciach

vo svojom uznesení zo dňa 26. 4. 2012 vytkol okresnému súdu neprijatie opatrení

na zabezpečenie účasti obžalovaných na hlavných pojednávaniach a v dôsledku toho

neúčelné odročovanie týchto pojednávaní a prieťahy v samotnom konaní.

6. Ako na to poukázal sťažovateľ v ústavnej sťažnosti, Krajský súd v Košiciach

v ďalšom zrušujúcom uznesení zo dňa 16. 4. 2017 vytkol okresnému súdu „zmätočné

pojednávania“, „bezprecedentné procesné pochybenia“ a ďalšie pochybenia v dôsledku

ktorých aj rozsudok okresného súdu zo dňa 27. 6. 2013 bol „procesne nespôsobilým“ na to,

aby „krajský súd mohol vôbec postupovať riadnym procesným spôsobom“.

7. Uvedené hodnotenie postupu a rozhodnutí okresného súdu jednoznačne poukazujú

na to, že tým, kto zavinil stav, že ani po viac než jedenástich rokoch od podania obžaloby,

a pätnástich rokoch od začatia trestného stíhania nielenže predmetná trestná vec

sťažovateľa nie je právoplatne skončená, ale doterajší postup súdu neviedol k obstaraniu

si podkladov pre zákonné rozhodnutie, je samotný okresný súd.

8. Obhajoba okresného súdu by mohla byť čiastočne relevantná, ak by sa predmetnú

trestnú vec nepodarilo ukončiť právoplatným rozhodnutím napriek preukázateľnému úsiliu

okresného súdu využívajúcemu dostupné zákonné prostriedky na naplnenie základných

princípov trestného konania, medzi ktoré nepochybne patrí aj rýchlosť a efektívnosť

konania.

9. Pre sťažovateľa je však okrem toho, že už v súčasnosti je takmer pätnásť rokov

trestne stíhaný, z toho viac než jedenásť rokov v konaní pred súdom, a doterajšie konanie

pred súdom nemôže byť základom pre rozhodnutie o jeho vine, nielen nepochopiteľným,

ale aj neakceptovateľným postoj Okresného súdu Trebišov, ktorý bez toho, aby vo vyjadrení

k jeho ústavnej sťažnosti predostrel ústavnému súdu opatrenia, ktoré prijal na zabezpečenie

plynulého priebehu konania smerujúceho k čo najrýchlejšiemu právoplatnému skončeniu,

sa tejto povinnosti, vyplývajúcej mu nielen z ustanovení , ale aj z

ods. 1 , vzdáva konštatujúc, že „nemožno očakávať,

že predmetná trestná vec bude v primeranej dobe skončená“.

10. Za stavu otvorenej a bezprecedentnej rezignácie na výkon súdnictva v súlade

s ustanoveniami právnych predpisov upravujúcimi konanie pred súdom v trestných veciach

ako jeho povinnosti vyplývajúcej mu z SR zo strany Okresného súdu

Trebišov, nezostáva sťažovateľovi iné ako položiť si otázku: Čo mám teraz robiť?

11. Sťažovateľ je presvedčený o tom, že nielen doterajší postup, ale aj postoj

vyjadrený vo vyjadrení okresného súdu je neakceptovateľný z hľadiska ústavnoprávnej

ochrany jeho práv. Jeho sťažnosť je preto v celom rozsahu opodstatnená (dokonca v miere

vyššej ako sa domnieval pri podaní ústavnej sťažnosti) a žiada ústavný súd, aby jej v celom

rozsahu vyhovel.»

Právny zástupca sťažovateľa v podaní formuloval aj súhlas s upustením od ústneho

pojednávania vo veci.

11. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej

len „“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože

po oboznámení sa s ich stanoviskami, ako aj s obsahom súvisiaceho spisu dospel k názoru,

že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

12. Ústavný súd sa oboznámil s obsahom na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu

okresného súdu, ako aj s vyjadreniami účastníkov konania a dospel k týmto pre posúdenie

sťažnosti relevantným zisteniam:

Obžaloba v trestnej veci sťažovateľa bola podaná 16. decembra 2005 Okresnému

súdu Michalovce a po prikázaní veci rozhodnutím Krajského súdu v Košiciach (ďalej len

„krajský súd“) bola okresnému súdu predložená 5. apríla 2006. Okresný súd vykonal

po predložení trestnej veci prvý procesný úkon 7. júna 2007, keď realizoval prvý termín

hlavného pojednávania a ustanovil sťažovateľovi z dôvodu nutnej obhajoby obhajcu,

ktorého špecifikoval a žiadal ustanoviť sťažovateľ. Od vykonania uvedeného prvého

termínu hlavného pojednávania boli jeho nasledujúce termíny okresným súdom

nariaďované s primeraným časovým odstupom až do termínu pojednávania vykonaného

21. októbra 2008. Následný bol termín pojednávania určený s dlhším časovým odstupom

približne piatich mesiacov ku dňu 7. apríla 2009. Takisto po vykonanom termíne

pojednávania 23. júna 2009 sa ďalší termín uskutočnil s dlhším odstupom približne ôsmich

mesiacov 25. marca 2010. Podobne, dlhší časový rámec približne piatich mesiacov

zaznamenal ústavný súd medzi doručením spisového materiálu okresnému súdu po zrušení

jeho rozsudku nadriadeným súdom 13. júla 2012 a vykonaným termínom pojednávania

31. januára 2013. Po zrušení v poradí druhého meritórneho rozhodnutia okresného súdu

nadriadeným súdom a následnom doručení spisového materiálu okresnému súdu

10. júla 2014 zostal okresný súd nečinný a vykonal termín pojednávania

až 20. decembra 2016, teda s odstupom takmer dvoch rokov a štyroch mesiacov.

Z obsahu spisového materiálu tiež vyplýva, že do doby rozhodovania ústavného súdu

o sťažnosti sťažovateľa bolo hlavné pojednávanie z dôvodov na strane obhajoby odročené

dvadsaťtrikrát. Išlo buď o neprítomnosť obžalovaných, prípadne neprítomnosť

ich obhajcov. V niektorých prípadoch bola neprítomnosť niekoľkých obžalovaných

ospravedlnená dlhodobou práceneschopnosťou listinne podloženou, v mnohých prípadoch

však neprítomnosť obžalovaných nebola nijako ospravedlnená. Vyskytli sa tiež prípady

neospravedlnenej neprítomnosti obhajcov a prípady síce ich neprítomnosti ospravedlnenej,

avšak nepodloženej relevantnými dôvodmi (napr. viacnásobne u tých istých obhajcov bolo

ako dôvod neprítomnosti prezentované čerpanie dovolenky), žiadnymi dôvodmi, prípadne

dôvodmi, ktorých opodstatnenosť okresný súd vôbec neskúmal (napr. oznámenie obhajcov

o kolízii pojednávaní bez zdokladovania a uvedenia bližších okolností).

V uvedenom smere zistil ústavný súd konkrétne relevantné okolnosti aj vo vzťahu

k osobe sťažovateľa. Obhajca sťažovateľa žiadal o odročenie pojednávania určeného

na 20. november 2007 pre „vážne rodinné dôvody“, pričom jeho žiadosti okresný súd

vyhovel. Ďalej žiadal odročiť termín pojednávania určený na 10. jún 2010 z dôvodu

„čerpania dovolenky“, jeho žiadosti bolo vyhovené. Pre neprítomnosť niektorých

obžalovaných vrátane sťažovateľa, ktorý ju nijako neospravedlnil, pričom súhlas na konanie

v neprítomnosti nedal, bolo pojednávanie odročované pri týchto určených termínoch:

22. január 2008, 10. jún 2008 (v prípade tohto termínu bez uvedenia dôvodov ospravedlnil

svoju neprítomnosť aj obhajca sťažovateľa), 25. marec 2010 (v danom prípade bol

neprítomný aj obhajca sťažovateľa bez ospravedlnenia). Sťažovateľovi sa nepodarilo

doručiť predvolanie na pojednávanie v deviatich prípadoch. Ide o termíny pojednávania

určené na 21. október 2008, 7. apríl 2009, 5. máj 2009, 23. jún 2009, 25. marec 2010,

10. jún 2010, 13. júl 2010, 30. september 2010, 11. november 2010, pričom vzhľadom

na uvedenú okolnosť uvažoval okresný súd o vykonaní konania proti sťažovateľovi

ako proti ušlému podľa ustanovení a nasledujúcich o trestnom

konaní súdnom () v znení neskorších predpisov (pozri poznámka

v spisovom materiáli okresného súdu na s. 2603). Predvolanie na pojednávanie sa

nepodarilo sťažovateľovi doručiť ani v prípade termínu pojednávania určeného

na 2. máj 2013. Vo všetkých týchto prípadoch sa zásielky adresované sťažovateľovi

okresnému súdu vrátili s označením „adresát neznámy“.

Okresný súd v rámci vedeného konania vydal dve meritórne rozhodnutia.

Prvý rozsudok okresného súdu z 24. marca 2011 bol zrušený uznesením krajského súdu

sp. zn. z 26. apríla 2012 (ďalej len „prvé zrušujúce rozhodnutie“).

Vec sťažovateľa sa v danom prípade nachádzala u odvolacieho súdu od 30. augusta 2011

do 13. júla 2012. Druhý rozsudok okresného súdu z 27. júna 2013 bol zrušený uznesením

krajského súdu sp. zn. zo 16. apríla 2014 (ďalej len „druhé zrušujúce

rozhodnutie“). Vec sťažovateľa sa v danom prípade nachádzala u odvolacieho súdu

od 12. decembra 2013 do 10. júla 2014. V prvom zrušujúcom rozhodnutí nadriadený súd

okresnému súdu vytkol absolútnu nepreskúmateľnosť jeho rozsudku, vykonanie dôkazov

procesne nespôsobilým postupom a takisto prieťahy v konaní, keď podľa vyjadrenia

nadriadeného súdu konanie trvalo takmer päť rokov, samotné dokazovanie bolo vykonané

iba v prípade dvoch termínov hlavného pojednávania, pričom došlo k osemnástim

odročeniam hlavného pojednávania pre neprítomnosť obžalovaných, resp. ich obhajcov,

a okresný súd neuskutočnil žiadne z opatrení smerujúcich proti sťažovaniu plynulosti

postupu konania zo strany obžalovaných a ich obhajcov. V druhom zrušujúcom rozhodnutí

krajský súd poukázal na neefektívny postup okresného súdu, ktorý sa s opakovanou

neprítomnosťou obžalovaných na určených termínoch pojednávania nijakým

konštruktívnym spôsobom nevysporiadal. V predmetnom rozhodnutí nadriadený súd

okresnému súdu vytkol „bezprecedentné procesné pochybenia“, ktoré sa týkali „realizácie

vykonaného dokazovania na hlavnom pojednávaní“ a konštatoval tiež absolútnu

nepreskúmateľnosť výroku rozsudku uvedeného v zápisnici o hlavnom pojednávaní.

V čase rozhodovania ústavného súdu o sťažnosti sťažovateľa nebolo konanie

pred okresným súdom ako súdom prvostupňovým ukončené vydaním meritórneho

rozhodnutia.

II.

13. Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

14. Podľa ustanovenia prvej vety každý má právo, aby sa jeho

vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

15. Otázku existencie zbytočných prieťahov v konaní a porušenia základného práva

podľa (ako aj práva podľa dohovoru) ústavný súd skúma

vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu, a preto aj v prípade sťažovateľa preskúmal

z hľadiska charakteru prejednávanej veci jej skutkovú a právnu zložitosť (1), ďalej

správanie sťažovateľa v priebehu konania (2) a napokon aj postup konajúceho súdu (3).

A/ Predmetom súdneho konania v posudzovanej veci je trestné stíhanie vedené pre

ťažiskový trestný čin nedovoleného prekročenia štátnej hranice podľa § 171a ods. 1 a 2

písm. a) a vo vzťahu k ostaným spoluobžalovaným aj pre ďalšie

súvisiace trestné činy špecifikované v obžalobe.

Ústavný súd je toho názoru, že sa predmetné konanie vyznačuje značným stupňom

skutkovej zložitosti veci vyplývajúcej z charakteru trestnej činnosti, ktorá je predmetom

dokazovania. Ide o organizovanú trestnú činnosť veľkej skupiny obžalovaných

(18 obžalovaných), ku ktorej sa viaže rozsiahle dokazovanie dané väčším množstvom

skutkov (6 skutkov), pre ktoré je vedené trestné stíhanie, teoreticky spočívajúce

vo výsluchoch obžalovaných, výsluchoch svedkov, ako aj v oboznamovaní sa s rozsiahlym

množstvom listinných dôkazov.

Treba však zároveň povedať, že okolnosť skutkovej zložitosti veci dosiaľ fakticky

dĺžku konania zásadne neovplyvnila, keďže výsluchy obžalovaných, vzhľadom na

realizáciu práva obžalovaných odmietnuť výpoveď, pred okresným súdom realizované

neboli, pričom boli prečítané len ich výpovede z prípravného konania a takisto sa

nerealizovali výpovede svedkov, keď boli so súhlasom obžalovaných prečítane svedecké

výpovede z prípravného konania.

Rozhodujúcimi faktormi, ktoré mali negatívny vplyv na plynulosť postupu konania

v trestnej veci sťažovateľa, boli nečinnosť okresného súdu, jeho neefektívny postup,

ale tiež bezprecedentné sťažovanie postupu konania stranou obhajoby – obžalovanými

a ich obhajcami (pozri bod 12 odsek tretí a štvrtý).

B/ V rámci posúdenia druhého kritéria používaného pre hodnotenie prípadných

zbytočných prieťahov v súdnom konaní ústavný súd zistil závažné okolnosti, ktoré vykazujú

nedostatočnú aktivitu zo strany sťažovateľa ako účastníka konania, signalizujúcu

až úmyselné obštrukcie sťažujúce plynulý postup súdu v konaní.

Z povahy trestného konania ovládaného zásadou prezumpcie neviny vyplýva, že

od obvineného nemožno očakávať, že bude iniciatívne v každom smere spolupracovať

s orgánmi činnými v trestnom konaní a so súdom. Európsky súd pre ľudské práva

(ďalej aj „ESĽP“), ktorého judikatúru ústavný súd štandardne zohľadňuje, však v rámci

svojej rozhodovacej činnosti judikoval, že uvedený princíp je tolerovateľný len do určitej

miery. Štát totiž nemôže byť zodpovedný za prieťahy v konaní vzniknuté snahou

sťažovateľa čo možno najviac oddialiť konečné rozhodnutie vo veci, či už zneužívaním

svojich procesných práv, alebo inými prostriedkami (napr. neúčasť na pojednávaní, resp. iné

obštrukcie majúce za cieľ zmariť nariadené pojednávanie) [ pozri rozsudok ESĽP vo veci

Lammi proti Fínsku z 15. 11. 2005, č. 53835/00].

Ústavný súd vyhodnotil ako prieťahy pričítateľné na vrub sťažovateľovi niektoré

negatívne momenty, ktoré sú podrobne špecifikované v bode 12 odsek štvrtý tohto nálezu.

Obhajca sťažovateľa (na žiadosť sťažovateľa mu bol ustanovený ním výslovne

špecifikovaný advokát ) opakovane žiadal o odročenie pojednávania, a to navyše z dôvodov

neakceptovateľnej relevancie (pozri rozsudok ESĽP vo veci Mohylová proti Českej

republike zo 6. 9. 2005, č. 75115/01). Sťažovateľ sa nezúčastnil bez ospravedlnenia

niekoľkých určených termínov pojednávania (pozri rozsudok ESĽP vo veci Konečný proti

Českej republike z 26. 10. 2004, č. 47269/99). Sťažovateľovi sa opakovane nepodarilo

doručiť súdne zásielky (predvolanie na pojednávanie), kde doručovateľ avizoval

konajúcemu súdu informáciu o neznámom pobyte sťažovateľa, na základe čoho uvažoval

súd vo vzťahu k osobe sťažovateľa o konaní proti ušlému (pozri rozsudok ESĽP vo veci

Voleský proti Českej republike z 29. 6. 2004, č. 63627/00). Ako účastník konania mal

sťažovateľ povinnosť vytvoriť na svojej strane predpoklady pre doručovanie písomností

konajúceho súdu, teda vždy oboznámiť konajúci súd bez zbytočného odkladu so svojou

aktuálnou adresou. Požadovať od konajúceho súdu vykonávanie vlastného šetrenia pobytu

účastníka je neakceptovateľné (pozri ).

Ústavný súd na základe uvedených okolností konštatuje, že k zbytočnému predĺženiu

konania prispel veľmi závažnou mierou aj samotný sťažovateľ.

C/ Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo

k porušeniu základného práva sťažovateľa zaručeného a jeho práva

zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol postup konajúceho súdu.

Ako už bolo v rámci zistení ústavného súdu vyplývajúcich z preskúmania

príslušného spisového materiálu prezentované, je postup okresného súd poznačený

viacerými obdobiami krátkodobej, ale aj dlhodobej nečinnosti, keď okresný súd nekonal

bez toho, aby mu v tom bránila závažná prekážka. V súhrne tieto obdobia nečinnosti

vykazujú rozsah zhruba troch rokov a desiatich mesiacov.

Ústavný súd tiež pripomína svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej nielen nečinnosť,

ale aj nesústredená a neefektívna činnosť štátneho orgánu (všeobecného súdu) môže

zapríčiniť porušenie zaručeného základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov, ak činnosť štátneho orgánu nesmerovala k odstráneniu právnej

neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým sa sťažovateľ obrátil na štátny orgán,

aby o jeho veci rozhodol (napr. , ).

V tejto súvislosti poukazuje ústavný súd na neefektívnosť postupu okresného súdu

špecifikovanú v odôvodnení prvého zrušujúceho uznesenia a druhého zrušujúceho

uznesenia odvolacieho súdu, kde rozhodujúcimi výhradami zdôvodňujúcimi zrušenie

rozsudkov okresného súdu boli závažné procesné pochybenia prezentované odvolacím

súdom ako pochybenia „bezprecedentné“ a tiež nepreskúmateľnosť jeho rozsudkov.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd konštatuje, že nečinnosťou okresného

súdu a tiež neefektívnym postupom vedúcim k zrušeniu jeho dvoch rozsudkov došlo

k zbytočnému predĺženiu súdneho konania.

Dĺžka trestného súdneho konania pred okresným súdom od podania obžaloby

až do času rozhodovania ústavného súdu (po odrátaní časového úseku konania

pred odvolacím súdom v rozsahu približne dvadsiatich mesiacov) tak predstavuje dobu viac

ako deväť rokov, čo je z globálneho hľadiska doba ústavnoprávne neakceptovateľná.

Treba však znovu pripomenúť, že v porovnaní s prezentovanými obdobiami nečinnosti

okresného súdu a jeho neefektívnym postupom vedúcim k zrušeniu jeho meritórnych

rozhodnutí, ktoré okolnosti možno pripísať výlučne na vrub okresnému súdu, je miera

závažnosti sťažovania postupu konania zo strany obhajoby (obžalovaní a ich obhajcovia),

na sťažovaní ktorého výrazne participoval aj sťažovateľ, zhruba rovnaká.

16. Ústavný súd dospel k záveru, že postupom okresného súdu v napadnutom konaní

došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa .

Z petitu podanej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ žiadal ústavný súd aj o vyslovenie

porušenia práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1

dohovoru v predmetnom konaní pred okresným súdom.

Ústavný súd si už pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov garantovaného v osvojil judikatúru Európskeho súdu

pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci

v primeranej lehote, z tohto dôvodu v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť

(napr. , ).

Ústavný súd tak uzatvára, že základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa a právo na prejednanie jeho záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru porušené boli (bod 1 výroku nálezu).

17. Podľa ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou,

ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Vychádzajúc z toho, že ústavný súd konštatoval porušenie základného práva

sťažovateľa zaručeného , ako aj jeho práva zaručeného

dohovoru, ako aj zo skutočnosti, že posudzované konanie nebolo v čase rozhodovania

ústavného súdu ukončené, bolo potrebné prikázať okresnému súdu v konaní vedenom pod

sp. zn. konať bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku nálezu).

Nad rámec uvedeného príkazu ústavný súd uvádza, že vyjadrenie okresného súdu

obsiahnuté v jeho stanovisku k sťažnosti, a síce že pre technické prekážky súvisiace

s doručovaním súdnych zásielok niektorým obžalovaným „nemožno očakávať,

že predmetná vec bude v primeranej dobe skončená“, považuje v okolnostiach tejto trestnej

veci za absolútne neakceptovateľné až zarážajúce, kde odporúča okresnému súdu

k naplneniu formulovaného príkazu využiť všetky poriadkové opatrenia a relevantné

procesné inštitúty pre vytvorenie predpokladov na vykonanie hlavného pojednávania

a prijatie meritórneho rozhodnutia.

III.

18. Podľa môže ústavný súd svojím rozhodnutím, ktorým

vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 citovaného článku boli

porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Žiadosť o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia odôvodnil sťažovateľ

neprimeranou dĺžkou posudzovaného konania a tiež osobnou frustráciou prameniacou

z pocitov právnej neistoty. Sťažovateľ vyzdvihol aj špecifický charakter trestného konania

a jeho negatívny vplyv na občiansky život sťažovateľa. Vychádzajúc z týchto skutočností

považoval sťažovateľ za primeranú výšku finančného zadosťučinenia sumu 18 000 €.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad

spravodlivosti aplikovaných ESĽP, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne

okolnosti prípadu a chápe ho ako kompenzačný prostriedok nemajetkovej ujmy.

Vzhľadom na doterajšiu neprimeranú dĺžku posudzovaného konania, berúc pritom

do úvahy skutočnosť, že sa na zbytočných prieťahoch podieľal veľmi závažnou mierou

aj samotný sťažovateľ, považoval ústavný súd za primerané priznať sťažovateľovi finančné

zadosťučinenie v sume 1 000 € tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku nálezu.

19. Sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu žiadal priznať náhradu

trov konania pred ústavným súdom, ktorých výšku bližšie nešpecifikoval.

Pri určení výšky náhrady trov bolo treba vychádzať z priemernej mesačnej mzdy

zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok roku 2016, ktorá

predstavovala sumu 884 €.

Úhradu priznal ústavný súd za tri úkony právnej služby vykonané v roku 2017

(prevzatie a príprava zastúpenia, podanie sťažnosti a vyjadrenie k stanovisku okresného

súdu) v súlade s § 1 ods. 3, § 9, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov

za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).

Vychádzajúc z toho za jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2017 patrí odmena

v sume 147,33 €, k tomu tiež režijný paušál v sume 8,84 €.

Ústavný súd priznal sťažovateľovi náhradu trov konania za tri úkony právnych

služieb vykonaných v roku 2017. Za tieto tri úkony právnej služby predstavuje celková

priznaná odmena vrátane režijného paušálu sumu 468,51 €.

Ústavný súd tak priznal sťažovateľovi náhradu trov konania v celkovej

sume 468,51 € (bod 4 výroku nálezu).

Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť

na účet právneho zástupcu sťažovateľa ( v spojení s

ods. 1 ).

20. Vzhľadom na znenie toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť

dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. mája 2017