Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 891/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. decembra 2016

v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu

Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ,

, t. č. v , vo veci namietaného

porušenia jeho základných práv podľa a Slovenskej

republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Okresného súdu Prievidza v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 5. augusta 2015 a postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 18. augusta 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

18. októbra 2016 doručená sťažnosť , , t. č. v

(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia

jeho základných práv podľa a (ďalej

len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Prievidza (ďalej len „okresný súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 5. augusta 2015 (ďalej aj

„napadnutý rozsudok okresného súdu“) a postupom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len

„krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 18. augusta

2016 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol trestne stíhaný v dvoch

trestných konaniach. V trestnom konaní vedenom proti sťažovateľovi pre spáchanie

trestného činu krádeže podľa a v znení

neskorších predpisov (ďalej len „starý “), trestného činu poškodzovania

cudzej veci podľa starého a trestného činu porušovania

domovej slobody podľa , a starého mu bolo vznesené

obvinenie uznesením vyšetrovateľa Okresného riaditeľstva Policajného zboru, Úradu

justičnej a kriminálnej polície Prievidza ČVS: ORP-572/OEK-PD-2004 z 23. septembra

2004 (ďalej len „obvinenie pre trestný čin krádeže a iné“). V tejto trestnej veci

bol sťažovateľ stíhaný väzobne na základe uznesenia sudcu pre prípravné konanie

okresného súdu sp. zn. 65/04 z 26. septembra 2004; väzobne bol stíhaný v období

od 23. septembra 2004 do 29. júna 2007. Druhé trestné konanie proti sťažovateľovi bolo

vedené pre spáchanie trestného činu lúpeže podľa § 234 ods. 1 a 2 písm. b) starého

bolo sťažovateľovi vznesené obvinenie uznesením vyšetrovateľa

Okresného riaditeľstva Policajného zboru, Úradu justičnej a kriminálnej polície Prievidza

ČVS: ORP-498/OVK-PD-2004 z 11. novembra 2004 (ďalej len „obvinenie pre trestný čin

lúpeže“).

V trestnej veci týkajúcej sa obvinenia pre trestný čin krádeže a iné Okresná

prokuratúra Prievidza (ďalej len „okresná prokuratúra“) podala proti sťažovateľovi

obžalobu 13. júla 2005, pričom okresný súd o nej viedol konanie pod sp. zn. .

V trestnej veci týkajúcej sa obvinenia pre trestný čin lúpeže okresná prokuratúra podala

proti sťažovateľovi obžalobu 10. novembra 2005 a okresný súd o nej konal pod sp. zn.

. Okresný súd následne spojil obe trestné veci sťažovateľa na spoločné

konanie, ktoré bolo vedené pod sp. zn. .

Uznesením sp. zn. z 8. marca 2013 okresný súd zastavil trestné stíhanie

vedené proti sťažovateľovi podľa § 231 ods. 1 s poukazom na § 223 ods. 2 a § 172 ods. 2

písm. a) zákona č. 141/ 1961 Zb. v znení neskorších predpisov (ďalej len

„starý “) na základe zistenia, že mu bol rozsudkom Okresného súdu

Trenčín sp. zn. zo 7. októbra 2009 v spojení s rozsudkom krajského súdu

sp. zn. z 11. februára 2010 uložený trest odňatia slobody v trvaní 20 rokov

s odôvodnením, že „Po zhodnotení všetkých okolností, s prihliadnutím na nález ústavného

súdu zo dňa 28. 11. 2012 o tzv. asperačnej zásade, berúc do úvahy odstup času odvtedy

čo skutky uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia boli spáchané, podľa názoru súdu

vzhľadom na dĺžku trestov, ktoré boli právoplatne uložene obž. ,

obž. obž. , je možné trestné stíhanie voči uvedeným páchateľom,

za uvedené trestné činy zastaviť, keďže tresty ku ktorým trestné stíhanie môže v prípade

týchto páchateľov viesť, je celkom bez významu popri trestoch, ktoré im už boli pre iné

trestné činy uložené.“.

Proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. z 8. marca 2013 o zastavení

konania podal sťažovateľ (ako aj ďalší obžalovaný, pozn.) sťažnosť. Krajský súd uznesením

sp. zn. z 24. februára 2015 sťažnosť sťažovateľa, ako aj ďalšieho

obžalovaného zamietol s odôvodnením, že boli podané neoprávnenými osobami. Zároveň

krajský súd sťažovateľa poučil, že je oprávnený urobiť vyhlásenie v zmysle § 172

ods. 5 , t. j. že na prerokovaní veci trvá, keďže okresným súdom takéto

poučenie dané nebolo. Sťažovateľ v zmysle poučenia daného mu krajským súdom urobil

v zákonnej lehote vyhlásenie, že na prerokovaní trestnej veci trvá.

V dôsledku vyhlásenia sťažovateľa, že na prerokovaní svojej trestnej veci trvá,

okresný súd nariadil hlavné pojednávanie, na ktorom vykonal potrebné dokazovanie

a následne napadnutým rozsudkom sp. zn. z 5. augusta 2015 uznal

sťažovateľa (ako aj ďalších obžalovaných, pozn.) vinným z pokračovacieho trestného činu

krádeže formou spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2, § 247 ods. 2 písm. a) a ods. 5 písm. c)

starého sčasti v štádiu pokusu podľa starého ,

pokračovacieho trestného činu poškodzovania cudzej veci formou spolupáchateľstva

podľa a starého , pokračovacieho trestného činu

porušovania domovej slobody formou spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 a § 238 ods. 1 a 3

starého a pokračovacieho trestného činu lúpeže formou pomoci

podľa a a starého .

Podľa starého okresný súd označeným rozsudkom neuložil

sťažovateľovi ani ďalším obžalovaným tresty a zaviazal ich nahradiť poškodeným škodu

spôsobenú im spáchanými trestnými činmi.

V napadnutom rozsudku okresného súdu sa vo vzťahu k výrokom o náhrade škody

poškodeným uvádza:

„Vzhľadom na ustanovenie účinného do 31. 12. 2005,

podľa ktorého, ak bolo trestné stíhanie zastavené v dôsledku premlčania alebo niektorého

z dôvodov uvedených v § 172 ods. 2 a v konaní sa pokračovalo len preto, že obžalovaný

na prejednaní veci trvá (§ 11 ods. 2, § 172 ods. 5), súd, ak nezistí žiadny iný dôvod

na oslobodenie obžalovaného, vysloví vinu, no trest neuloží; súd uznal obžalovaných

za vinných, ale tresty im neuložil. Rozhodol tak, pretože uznesením

Okresného súdu Prievidza číslo zo dňa 08. 03. 2013, ktoré nadobudlo

právoplatnosť vo vzťahu ku všetkým trom obžalovaným dňa 03. 04. 2013 bolo trestné

stíhanie obžalovaných zastavené a v trestnom stíhaní obžalovaných sa pokračovalo len

preto, že obžalovaní trvali na prejednaní veci. Keďže súd nezistil žiadny iný dôvod

na oslobodenie, obžalovaných spod obžaloby, vyslovil vinu obžalovaných, ale neuložil im

trest. Súd zároveň rozhodol o povinnosti obžalovaných, v rámci adhézneho konania uhradiť

poškodeným spôsobenú škodu v prípade, že jednotliví poškodení v konaní riadne škodu

uplatnili a v prípade, že škodu požadovali. Súd zaviazal jednotlivých obžalovaných

k náhrade škody podľa účasti jednotlivých obžalovaných na trestnej činnosti, pričom škodu

prepočítal zo slovenských korún na eurá. Súd zohľadnil pri zaviazaní k náhrade škody

skutočnosť, že časť odcudzených vecí bola ešte v prípravnom konaní poškodeným vrátená.

V prípade, že škoda nebola poškodenými jednoznačne vyčíslená a spôsobom predpísaným

v zákone uplatnená, boli poškodení s nárokom na náhradu škody odkázaní na občiansko-

súdne konanie.“

Proti rozsudku okresného súdu sp. zn. z 5. augusta 2015 podal

sťažovateľ odvolanie, v ktorom okrem iného namietal, že bol zaviazaný nahradiť

poškodeným škodu, a v tejto súvislosti vzniesol aj námietku premlčania nároku

poškodených na náhradu škody. Krajský súd napadnutým uznesením sp. zn.

z 18. augusta 2016 odvolanie sťažovateľa, ako aj odvolanie obžalovaného zamietol

ako nedôvodné.

V napadnutom uznesení krajského súdu sa okrem iného uvádza:

„... Na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu svoje odvolanie prostredníctvom

obhajcu modifikoval v tom smere, že smeruje len proti výroku napadnutého rozsudku,

ktorým mu súd prvého stupňa podľa neuložil trest, pretože takéto rozhodnutie

je v rozpore s ustanovením § 37 Tr. zák. o súhrnnom treste a keďže okresný súd tým

rozhodol v jeho neprospech, na podklade takéhoto rozsudku okresného súdu by mu mohla

byť započítaná väzba, ktorú v tomto konaní vykonával v dĺžke 34 mesiacov. Navrhol preto,

aby po zrušení napadnutého rozsudku v naznačenom smere bolo u neho podľa § 37 Tr. zák.

upustené od uloženia súhrnného trestu.

... Odvolací súd dospel nielen k rovnakým skutkovým zisteniam, ale aj k úplne

totožným právnym záverom ako okresný súd a rovnako si v celom rozsahu osvojil tiež

dôvody a úvahy, ktorými ten rozviedol a vysvetlil svoje zistenia a právne závery... krajský

súd preto v podrobnostiach len poukazuje na príslušnú časť odôvodnenia napadnutého

rozsudku.

... So zreteľom na uvedené skutočnosti, keďže krajský súd nezistil pochybenie

okresného súdu ani vo výrokoch o náhrade škody, pretože tieto majú svoje opodstatnenie

v ustanovení a , krajský súd dospel k záveru, že okresný

súd rozhodol na základe náležite zisteného skutkového stavu veci a v súlade so zákonom...“

Sťažovateľ v sťažnosti namieta, že trestné konanie v jeho veci bolo začaté

11. novembra 2004 a právoplatne bolo skončené až napadnutým uznesením krajského súdu,

t. j. celková dĺžka trestného konania vedeného proti nemu predstavovala takmer 12 rokov,

„čím bol súdmi spôsobený extrémny prieťah v konaní“.

V súvislosti s namietaným porušením základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa a práva na prejednanie jeho záležitosti

v primeranej lehote sťažovateľ poukazuje na to, že jeho trestná vec vedená Okresným

súdom Trenčín pod sp. zn. bola právoplatne skončená uznesením krajského

súdu z 11. februára 2010, a „Teda ešte aj po skončení veci dňa 11. 2. 2010

Okresný súd Prievidza vydal prvé meritórne rozhodnutie – uznesenie o zastavení trestného

stíhania až dňa 8. 3. 2013, t. j. po viac ako troch rokoch.

... Napriek tomu, že okresný súd spôsobil extrémny prieťah v konaní, tento nevyužil

možnosť nepeňažnej kompenzácie neprimeranej dĺžky konania a neuložil sťažovateľovi

súhrnný trest upustenie od uloženia súhrnného trestu, čím by bolo možné započítať

vykonanú väzbu 33 mesiacov do výkonu trestu odňatia slobody uloženého sťažovateľovi

rozsudkom Okresného súdu Trenčín, sp. zn. .

... Extrémne dlhým trestným konaním trpel sťažovateľ všeobecnými pocitmi

frustrácie, neistoty, nespravodlivosti, a to po dobu 12-tich rokov, počas ktorých bol

sťažovateľ ohrozený možnosťou uloženia vyššieho súhrnného trestu za použitia asperačnej

zásady, pričom doba strávená vo väzbe (33 mesiacov) ostala nevyriešená, čo tiež spôsobilo

a spôsobuje u sťažovateľa úzkosť a nepríjemnosť a dlho trvajúcu neistotu. Všetky uvedené

skutočnosti tak odôvodňujú priznanie finančného zadosťučinenia... v sume 20.000,- €.“.

K porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru malo podľa sťažovateľa dôjsť tým,

že v jeho trestnej veci konajúce všeobecné súdy rozhodli napadnutými rozhodnutiami o jeho

povinnosti nahradiť poškodeným škodu napriek tomu, že vzniesol námietku premlčania

nároku na náhradu škody tvrdiac, že subjektívna premlčacia doba začala poškodeným opäť

plynúť 9. marca 2013 po tom, keď okresný súd uznesením z 8. marca 2013 zastavil trestné

stíhanie vedené voči nemu ako neúčelné. Nárok poškodených bol podľa názoru sťažovateľa

premlčaný 9. marca 2015. Sťažovateľ v tejto súvislosti argumentuje, že ak krajský súd

neprihliadol na jeho v odvolacom konaní vznesenú námietku premlčania nárokov

poškodených na náhradu škody, tak treba napadnuté uznesenie odvolacieho súdu považovať

za arbitrárne; a ďalej tvrdí, že námietku premlčania možno vzniesť kedykoľvek, a to aj

v odvolacom konaní.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd po prijatí jeho

sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Základné práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1

SR a právo na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru, a základné

právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené SR

a na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru postupom

a rozhodnutím Okresného súdu v Prievidzi v konaní vedenom pod sp. zn.

a postupom a rozhodnutím Krajského súdu Trenčín v konaní vedenom pod sp. zn.

porušené boli.

Rozhodnutie Krajského súdu Trenčín zo dňa 18. 8. 2016, sp. zn. ,

sa zrušuje v časti výroku o škode a vec mu vracia na nové konanie a rozhodnutie.

sa priznáva finančné zadosťučinenie v sume 20.000,- €..., ktoré je

povinný vyplatiť Okresný súd Prievidza do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Sťažovateľ zároveň požiadal ústavný súd o ustanovenie právneho zástupcu z radov

advokátov s poukazom na skutočnosť, že jeho majetkové pomery neumožňujú, aby si sám

zvolil právneho zástupcu.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ namieta, že napadnutým rozsudkom okresného súdu a napadnutým

uznesením krajského súdu, ako aj postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu, boli porušené

jeho základné práva podľa a , ako aj právo podľa

ods. 1 dohovoru.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý

rozhodne o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

II.1 K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa a práva na prejednanie veci

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. a postupom krajského súdu v konaní vedenom

pod sp. zn.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov, a to najmä vtedy, ak v konaní

pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú,

aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav

takúto možnosť reálne nepripúšťajú (, , , ,

). Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť,

pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí

na ďalšie konanie (, tiež napr. , , ,

).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu účelom základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa (a obdobne

aj práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru)

je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia

všeobecného súdu. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím

súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty

inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (pozri napr. , ,

, , , ). Vzhľadom na takto

vymedzený účel označených práv ústavný súd podľa svojej ustálenej judikatúry

(napr. , , ) poskytuje ochranu základnému právu

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a tiež právu

na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaní

pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia ústavnej ochrany porušovanie týchto

práv označenými orgánmi verejnej moci (v tomto prípade okresným súdom a krajským

súdom) ešte trvalo, resp. mohlo trvať. Ak v čase, keď bola sťažnosť ústavnému súdu

doručená, už nedochádza k ich porušovaniu, ústavný súd sťažnosť zásadne odmieta

ako zjavne neopodstatnenú ( ).

Zo sťažnosti, ako aj zistení ústavného súdu vyplýva, že napadnuté konanie vedené

okresným súdom pod sp. zn. začalo podaním obžaloby ešte v roku 2005 (júl,

resp. november 2005), pričom ku konečnému rozhodnutiu vo veci došlo na verejnom

zasadnutí odvolacieho súdu konanom 18. augusta 2016, na ktorom krajský súd vyhlásil

napadnuté uznesenie. Z uvedeného zároveň vyplýva, že napadnuté konanie okresného súdu,

ako aj napadnuté konanie krajského súdu bolo právoplatne skončené 18. augusta 2016,

keďže týmto dňom nadobudol právoplatnosť tak napadnutý rozsudok okresného súdu,

ako aj napadnuté uznesenie krajského súdu.

Uvedené skutočnosti by už samy osebe mohli zakladať dôvod na odmietnutie tejto

časti sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej o to viac, že sťažovateľ bol prítomný

na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu, na ktorom bolo vyhlásené napadnuté uznesenie,

t. j. výsledok trestného konania bol sťažovateľovi známy už vyhlásením napadnutého

uznesenia krajského súdu, ku ktorému došlo 18. augusta 2016, čím bola odstránená aj jeho

právna neistota a zároveň bol tiež naplnený účel ochrany jeho základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a tiež jeho práva

na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Zohľadňujúc, že v čase podania sťažnosti ústavnému súdu (17. október 2016)

sťažovateľovi ešte nebolo doručené napadnuté uznesenie krajského súdu, ústavný súd

považoval za vhodné poukázať aj na ďalší dôvod odmietnutia tejto časti sťažnosti z dôvodu

jej zjavnej neopodstatnenosti, ktorý možno vyvodiť z konkrétnych okolností priebehu

napadnutého konania okresného súdu. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoj

už viackrát vyslovený právny názor, podľa ktorého za dôvod odmietnutia sťažnosti

ako zjavne neopodstatnenej možno považovať aj konkrétne okolnosti prípadu,

predovšetkým intenzitu pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní

dotknutého orgánu verejnej moci a ich ústavnoprávny rozmer (obdobne ,

); uvedený právny názor je nepochybne aplikovateľný aj na vec sťažovateľa.

Z hľadiska konkrétnych okolností namietaného porušenia základného práva

podľa a práva podľa dohovoru, ku ktorému malo dôjsť

postupom okresného súdu a krajského súdu v napadnutých konaniach, ústavný súd považuje

za potrebné poukázať na skutočnosť, že rozsudkom Okresného súdu Trenčín

sp. zn. zo 7. októbra 2009, ktorý nadobudol právoplatnosť v spojení

s rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 11. februára 2010, bol sťažovateľovi

uložený trest odňatia slobody v trvaní 20 rokov. V dôsledku tejto skutočnosti okresný súd

uznesením súdu sp. zn. z 8. marca 2013 zastavil trestné stíhanie vedené proti

sťažovateľovi podľa § 231 ods. 1 s poukazom na § 223 ods. 2 a § 172 ods. 2 písm. a)

starého , pričom k jeho pokračovaniu došlo len v dôsledku vyhlásenia

sťažovateľa, že na prerokovaní svojej trestnej veci trvá. V tejto súvislosti z hľadiska ujmy

reálnej hroziacej sťažovateľovi v dôsledku pokračovania napadnutého konania ústavný súd

považuje za žiaduce poukázať na , podľa ktorého ak bolo trestné

stíhanie zastavené v dôsledku premlčania alebo niektorého z dôvodov uvedených v § 172

ods. 2 a v konaní sa pokračovalo len preto, že obžalovaný na prejednaní veci trvá (§ 11

ods. 2, § 172 ods. 5), súd, ak nezistí žiadny iný dôvod na oslobodenie obžalovaného, vysloví

síce vinu, no trest neuloží.

Z uvedeného vyplýva, že v trestnej veci vedenej okresným súdom pod sp. zn.

a krajským súdom pod sp. zn. bolo v podstate už od zastavenia

trestného stíhania uznesením okresného súdu sp. zn. z 8. marca 2013

(vzhľadom na dôvod zastavenia) zrejmé, že sťažovateľovi (pokiaľ by nebol oslobodený

spod obžaloby) trest uložený nebude. Vyplýva to priamo z právnej úpravy, ktorou sa trestné

konanie riadilo, teda k nastoleniu právnej istoty vo vzťahu k trestu sťažovateľa už došlo

zákonom predvídaným spôsobom bez potreby, aby bola nastolená ďalším rozhodnutím

všeobecného súdu.

Z konkrétnych okolností posudzovanej veci teda vyplýva, že sťažovateľovi bola

už od 11. februára 2010, keď nadobudol v spojení s rozhodnutím odvolacieho súdu

právoplatnosť odsudzujúci rozsudok Okresného súdu Trenčín sp. zn.

zo 7. októbra 2009, známa skutočnosť, že jeho osobná sloboda bude obmedzená

právoplatne uloženým trestom odňatia slobody v trvaní 20 rokov, pričom ďalší priebeh

napadnutého konania takto uložený trest odňatia slobody už nijako nemôže ovplyvniť. Za

týchto okolností prípadnými pochybeniami (nečinnosťou, resp. neefektívnou činnosťou)

okresného súdu a krajského súdu v napadnutých konaniach sťažovateľovi už reálne

nehrozila taká ujma, ktorá by odôvodňovala záver ústavného súdu o porušení jeho

základného práva podľa , resp. práva podľa dohovoru (v časti

týkajúcej sa prejedania záležitosti v primeranej lehote).

Vychádzajúc z dosiaľ uvedeného, ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť

sťažnosti odmietol podľa ako zjavne neopodstatnenú.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom z 5. augusta 2015

Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu

podľa , resp. práva podľa dohovoru v súvislosti

s rozhodovaním okresného súdu (a následne krajského súdu) o nároku poškodených

na náhradu škody.

V súvislosti s touto časťou sťažnosti ústavný súd poukazuje na už citovaný čl. 127

ods. 1 , z ktorého vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd

rozdeľuje medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne, t. j. na princípe subsidiarity.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd pri uplatňovaní svojej právomoci vychádza

zo zásady, že ukladá všeobecným súdom chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd

môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným

(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci

na jej prerokovanie (m. m. ).

Proti napadnutému rozsudku okresného súdu, ako aj postupu, ktorý predchádzal jeho

vydaniu, mohol sťažovateľ podať odvolanie (čo aj využil), o ktorom bol oprávnený

a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní

sťažovateľa v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu. Ústavný súd preto túto

časť sťažnosti odmietol podľa pre nedostatok

právomoci na jej prerokovanie.

II.3 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 18. augusta 2016

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 18. augusta 2016 ústavný súd v prvom rade uvádza,

že nemá dôvod spochybňovať tvrdenie sťažovateľa, že v odvolacom konaní vzniesol

námietku premlčania nároku poškodených na priznanie škody, keďže bola súčasťou ním

podaného odvolania proti napadnutému rozsudku okresného súdu.

Zároveň však ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že sťažovateľ v rámci verejného

zasadnutia krajského súdu ako odvolacieho súdu relevantným spôsobom modifikoval svoje

pôvodne podané odvolanie, ktoré podal proti všetkým výrokom odsudzujúceho rozsudku,

keď uviedol, že „... smeruje len proti výroku napadnutého rozsudku, ktorým mu súd prvého

stupňa podľa neuložil trest, pretože takéto rozhodnutie je v rozpore

s ustanovením § 37 Tr. zák. o súhrnnom treste a keďže okresný súd tým rozhodol v jeho

neprospech, na podklade takéhoto rozsudku okresného súdu by mu mohla byť započítaná

väzba, ktorú v tomto konaní vykonával v dĺžke 34 mesiacov. Navrhol preto, aby po zrušení

napadnutého rozsudku v naznačenom smere bolo u neho podľa § 37 Tr. zák. upustené

od uloženia súhrnného trestu.“.

Sťažovateľ teda v rámci odvolacieho konania už netrval na tej časti svojho odvolania,

ktorou namietal výrok okresného súdu týkajúci sa uloženia povinnosti nahradiť škodu

poškodeným. Na tomto závere nič nemení skutočnosť, že z rozhodnutia odvolacieho súdu

zjavne vyplýva, že preskúmal odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu ako celok,

t. j. aj v časti týkajúcej sa jeho výroku o náhrade škody.

Z pohľadu námietok, ktoré sťažovateľ uplatňuje vo svojej sťažnosti adresovanej

ústavnému súdu, je ale podstatné, že v konaní pred všeobecnými súdmi nevyužil právny

prostriedok na ochranu svojich práv, ktorý mu zákon účinne poskytuje, keďže sa v priebehu

odvolacieho konania tohto právneho prostriedku relevantným spôsobom vzdal. Ústavný súd

v tejto súvislosti poukazuje na , podľa ktorého sťažnosť

nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky,

ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje

a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti

bez potreby vecne preskúmavať obsah námietok sťažovateľa odmietol ako neprípustnú

podľa v spojení s .

Nad rámec tohto záveru ústavný súd poznamenáva, že tvrdenie sťažovateľa

o premlčaní nároku poškodených neobstojí, keďže v trestnom stíhaní začatom v roku 2004,

v ktorom si poškodení uplatnili nárok na náhradu škody, sa riadne pokračovalo a bolo

právoplatne skončené vyhlásením napadnutého uznesenia krajského súdu z 18. augusta

2016. Uznesenie okresného súdu z 8. marca 2013, ktorým bolo zastavené trestné stíhanie

sťažovateľa, na tomto závere nič nemení, keďže v dôsledku vyhlásenia sťažovateľa,

že na prerokovaní svojej trestnej veci trvá, trestné konanie riadne pokračovalo

až do 19. augusta 2016. Námietka sťažovateľa o premlčaní nároku poškodených na náhradu

škody je teda podľa názoru ústavného súdu aj zjavne neopodstatnená.

Po odmietnutí sťažnosti ako celku už bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími

návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. decembra 2016