Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 891/2016
PDF · 275.56 KB
No categories available
II. ÚS 891/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. decembra 2016
v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu
Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ,
, t. č. v , vo veci namietaného
porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Prievidza v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 160/2005
a jeho rozsudkom z 5. augusta 2015 a postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní
vedenom pod sp. zn. 2 To 171/2015 a jeho uznesením z 18. augusta 2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
18. októbra 2016 doručená sťažnosť , , t. č. v
(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia
jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Prievidza (ďalej len „okresný súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 160/2005 a jeho rozsudkom z 5. augusta 2015 (ďalej aj
„napadnutý rozsudok okresného súdu“) a postupom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len
„krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 To 171/2015 a jeho uznesením z 18. augusta
2016 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“).
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol trestne stíhaný v dvoch
trestných konaniach. V trestnom konaní vedenom proti sťažovateľovi pre spáchanie
trestného činu krádeže podľa § 247 ods. 2 a 5 zákona č. 140/1991 Zb. Trestný zákon v znení
neskorších predpisov (ďalej len „starý Trestný zákon“), trestného činu poškodzovania
cudzej veci podľa § 257 ods. 1 starého Trestného zákona a trestného činu porušovania
domovej slobody podľa § 238 ods. 1, 2 a 3 starého Trestného zákona mu bolo vznesené
obvinenie uznesením vyšetrovateľa Okresného riaditeľstva Policajného zboru, Úradu
justičnej a kriminálnej polície Prievidza ČVS: ORP-572/OEK-PD-2004 z 23. septembra
2004 (ďalej len „obvinenie pre trestný čin krádeže a iné“). V tejto trestnej veci
bol sťažovateľ stíhaný väzobne na základe uznesenia sudcu pre prípravné konanie
okresného súdu sp. zn. Tp 65/04 z 26. septembra 2004; väzobne bol stíhaný v období
od 23. septembra 2004 do 29. júna 2007. Druhé trestné konanie proti sťažovateľovi bolo
vedené pre spáchanie trestného činu lúpeže podľa § 234 ods. 1 a 2 písm. b) starého
Trestného zákona bolo sťažovateľovi vznesené obvinenie uznesením vyšetrovateľa
Okresného riaditeľstva Policajného zboru, Úradu justičnej a kriminálnej polície Prievidza
ČVS: ORP-498/OVK-PD-2004 z 11. novembra 2004 (ďalej len „obvinenie pre trestný čin
lúpeže“).
V trestnej veci týkajúcej sa obvinenia pre trestný čin krádeže a iné Okresná
prokuratúra Prievidza (ďalej len „okresná prokuratúra“) podala proti sťažovateľovi
obžalobu 13. júla 2005, pričom okresný súd o nej viedol konanie pod sp. zn. 1 T 160/2005.
V trestnej veci týkajúcej sa obvinenia pre trestný čin lúpeže okresná prokuratúra podala
proti sťažovateľovi obžalobu 10. novembra 2005 a okresný súd o nej konal pod sp. zn.
1 T 274/2005. Okresný súd následne spojil obe trestné veci sťažovateľa na spoločné
konanie, ktoré bolo vedené pod sp. zn. 1 T 160/2005.
Uznesením sp. zn. 1 T 160/2015 z 8. marca 2013 okresný súd zastavil trestné stíhanie
vedené proti sťažovateľovi podľa § 231 ods. 1 s poukazom na § 223 ods. 2 a § 172 ods. 2
písm. a) zákona č. 141/ 1961 Zb. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len
„starý Trestný poriadok“) na základe zistenia, že mu bol rozsudkom Okresného súdu
Trenčín sp. zn. 2 T 75/2008 zo 7. októbra 2009 v spojení s rozsudkom krajského súdu
sp. zn. 23 To 136/2009 z 11. februára 2010 uložený trest odňatia slobody v trvaní 20 rokov
s odôvodnením, že „Po zhodnotení všetkých okolností, s prihliadnutím na nález ústavného
súdu zo dňa 28. 11. 2012 o tzv. asperačnej zásade, berúc do úvahy odstup času odvtedy
čo skutky uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia boli spáchané, podľa názoru súdu
vzhľadom na dĺžku trestov, ktoré boli právoplatne uložene obž. ,
obž. obž. , je možné trestné stíhanie voči uvedeným páchateľom,
za uvedené trestné činy zastaviť, keďže tresty ku ktorým trestné stíhanie môže v prípade
týchto páchateľov viesť, je celkom bez významu popri trestoch, ktoré im už boli pre iné
trestné činy uložené.“.
Proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 1 T 160/2015 z 8. marca 2013 o zastavení
konania podal sťažovateľ (ako aj ďalší obžalovaný, pozn.) sťažnosť. Krajský súd uznesením
sp. zn. 2 To 97/2014 z 24. februára 2015 sťažnosť sťažovateľa, ako aj ďalšieho
obžalovaného zamietol s odôvodnením, že boli podané neoprávnenými osobami. Zároveň
krajský súd sťažovateľa poučil, že je oprávnený urobiť vyhlásenie v zmysle § 172
ods. 5 Trestného poriadku, t. j. že na prerokovaní veci trvá, keďže okresným súdom takéto
poučenie dané nebolo. Sťažovateľ v zmysle poučenia daného mu krajským súdom urobil
v zákonnej lehote vyhlásenie, že na prerokovaní trestnej veci trvá.
V dôsledku vyhlásenia sťažovateľa, že na prerokovaní svojej trestnej veci trvá,
okresný súd nariadil hlavné pojednávanie, na ktorom vykonal potrebné dokazovanie
a následne napadnutým rozsudkom sp. zn. 1 T 160/2005 z 5. augusta 2015 uznal
sťažovateľa (ako aj ďalších obžalovaných, pozn.) vinným z pokračovacieho trestného činu
krádeže formou spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2, § 247 ods. 2 písm. a) a ods. 5 písm. c)
starého Trestného zákona sčasti v štádiu pokusu podľa § 8 ods. 1 starého Trestného zákona,
pokračovacieho trestného činu poškodzovania cudzej veci formou spolupáchateľstva
podľa § 9 ods. 2 a § 257 ods. 1 starého Trestného zákona, pokračovacieho trestného činu
porušovania domovej slobody formou spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 a § 238 ods. 1 a 3
starého Trestného zákona a pokračovacieho trestného činu lúpeže formou pomoci
podľa § 10 ods. 1 písm. c) a § 234 ods. 1 a 2 písm. b) starého Trestného zákona.
Podľa § 227 starého Trestného poriadku okresný súd označeným rozsudkom neuložil
sťažovateľovi ani ďalším obžalovaným tresty a zaviazal ich nahradiť poškodeným škodu
spôsobenú im spáchanými trestnými činmi.
V napadnutom rozsudku okresného súdu sa vo vzťahu k výrokom o náhrade škody
poškodeným uvádza:
„Vzhľadom na ustanovenie § 227 Trestného poriadku účinného do 31. 12. 2005,
podľa ktorého, ak bolo trestné stíhanie zastavené v dôsledku premlčania alebo niektorého
z dôvodov uvedených v § 172 ods. 2 a v konaní sa pokračovalo len preto, že obžalovaný
na prejednaní veci trvá (§ 11 ods. 2, § 172 ods. 5), súd, ak nezistí žiadny iný dôvod
na oslobodenie obžalovaného, vysloví vinu, no trest neuloží; súd uznal obžalovaných
za vinných, ale tresty im neuložil. Rozhodol tak, pretože uznesením
Okresného súdu Prievidza číslo 1 T 160/2005 zo dňa 08. 03. 2013, ktoré nadobudlo
právoplatnosť vo vzťahu ku všetkým trom obžalovaným dňa 03. 04. 2013 bolo trestné
stíhanie obžalovaných zastavené a v trestnom stíhaní obžalovaných sa pokračovalo len
preto, že obžalovaní trvali na prejednaní veci. Keďže súd nezistil žiadny iný dôvod
na oslobodenie, obžalovaných spod obžaloby, vyslovil vinu obžalovaných, ale neuložil im
trest. Súd zároveň rozhodol o povinnosti obžalovaných, v rámci adhézneho konania uhradiť
poškodeným spôsobenú škodu v prípade, že jednotliví poškodení v konaní riadne škodu
uplatnili a v prípade, že škodu požadovali. Súd zaviazal jednotlivých obžalovaných
k náhrade škody podľa účasti jednotlivých obžalovaných na trestnej činnosti, pričom škodu
prepočítal zo slovenských korún na eurá. Súd zohľadnil pri zaviazaní k náhrade škody
skutočnosť, že časť odcudzených vecí bola ešte v prípravnom konaní poškodeným vrátená.
V prípade, že škoda nebola poškodenými jednoznačne vyčíslená a spôsobom predpísaným
v zákone uplatnená, boli poškodení s nárokom na náhradu škody odkázaní na občiansko-
súdne konanie.“
Proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 1 T 160/2005 z 5. augusta 2015 podal
sťažovateľ odvolanie, v ktorom okrem iného namietal, že bol zaviazaný nahradiť
poškodeným škodu, a v tejto súvislosti vzniesol aj námietku premlčania nároku
poškodených na náhradu škody. Krajský súd napadnutým uznesením sp. zn. 2 To 171/2015
z 18. augusta 2016 odvolanie sťažovateľa, ako aj odvolanie obžalovaného zamietol
ako nedôvodné.
V napadnutom uznesení krajského súdu sa okrem iného uvádza:
„... Na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu svoje odvolanie prostredníctvom
obhajcu modifikoval v tom smere, že smeruje len proti výroku napadnutého rozsudku,
ktorým mu súd prvého stupňa podľa § 227 Tr. por. neuložil trest, pretože takéto rozhodnutie
je v rozpore s ustanovením § 37 Tr. zák. o súhrnnom treste a keďže okresný súd tým
rozhodol v jeho neprospech, na podklade takéhoto rozsudku okresného súdu by mu mohla
byť započítaná väzba, ktorú v tomto konaní vykonával v dĺžke 34 mesiacov. Navrhol preto,
aby po zrušení napadnutého rozsudku v naznačenom smere bolo u neho podľa § 37 Tr. zák.
upustené od uloženia súhrnného trestu.
... Odvolací súd dospel nielen k rovnakým skutkovým zisteniam, ale aj k úplne
totožným právnym záverom ako okresný súd a rovnako si v celom rozsahu osvojil tiež
dôvody a úvahy, ktorými ten rozviedol a vysvetlil svoje zistenia a právne závery... krajský
súd preto v podrobnostiach len poukazuje na príslušnú časť odôvodnenia napadnutého
rozsudku.
... So zreteľom na uvedené skutočnosti, keďže krajský súd nezistil pochybenie
okresného súdu ani vo výrokoch o náhrade škody, pretože tieto majú svoje opodstatnenie
v ustanovení § 228 ods. 1 a § 229 ods. 1 Tr. por., krajský súd dospel k záveru, že okresný
súd rozhodol na základe náležite zisteného skutkového stavu veci a v súlade so zákonom...“
Sťažovateľ v sťažnosti namieta, že trestné konanie v jeho veci bolo začaté
11. novembra 2004 a právoplatne bolo skončené až napadnutým uznesením krajského súdu,
t. j. celková dĺžka trestného konania vedeného proti nemu predstavovala takmer 12 rokov,
„čím bol súdmi spôsobený extrémny prieťah v konaní“.
V súvislosti s namietaným porušením základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti
v primeranej lehote sťažovateľ poukazuje na to, že jeho trestná vec vedená Okresným
súdom Trenčín pod sp. zn. 2 T 75/2003 bola právoplatne skončená uznesením krajského
súdu z 11. februára 2010, a „Teda ešte aj po skončení veci 2 T/75/2003 dňa 11. 2. 2010
Okresný súd Prievidza vydal prvé meritórne rozhodnutie – uznesenie o zastavení trestného
stíhania až dňa 8. 3. 2013, t. j. po viac ako troch rokoch.
... Napriek tomu, že okresný súd spôsobil extrémny prieťah v konaní, tento nevyužil
možnosť nepeňažnej kompenzácie neprimeranej dĺžky konania a neuložil sťažovateľovi
súhrnný trest upustenie od uloženia súhrnného trestu, čím by bolo možné započítať
vykonanú väzbu 33 mesiacov do výkonu trestu odňatia slobody uloženého sťažovateľovi
rozsudkom Okresného súdu Trenčín, sp. zn. 2 T/75/2008.
... Extrémne dlhým trestným konaním trpel sťažovateľ všeobecnými pocitmi
frustrácie, neistoty, nespravodlivosti, a to po dobu 12-tich rokov, počas ktorých bol
sťažovateľ ohrozený možnosťou uloženia vyššieho súhrnného trestu za použitia asperačnej
zásady, pričom doba strávená vo väzbe (33 mesiacov) ostala nevyriešená, čo tiež spôsobilo
a spôsobuje u sťažovateľa úzkosť a nepríjemnosť a dlho trvajúcu neistotu. Všetky uvedené
skutočnosti tak odôvodňujú priznanie finančného zadosťučinenia... v sume 20.000,- €.“.
K porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru malo podľa sťažovateľa dôjsť tým,
že v jeho trestnej veci konajúce všeobecné súdy rozhodli napadnutými rozhodnutiami o jeho
povinnosti nahradiť poškodeným škodu napriek tomu, že vzniesol námietku premlčania
nároku na náhradu škody tvrdiac, že subjektívna premlčacia doba začala poškodeným opäť
plynúť 9. marca 2013 po tom, keď okresný súd uznesením z 8. marca 2013 zastavil trestné
stíhanie vedené voči nemu ako neúčelné. Nárok poškodených bol podľa názoru sťažovateľa
premlčaný 9. marca 2015. Sťažovateľ v tejto súvislosti argumentuje, že ak krajský súd
neprihliadol na jeho v odvolacom konaní vznesenú námietku premlčania nárokov
poškodených na náhradu škody, tak treba napadnuté uznesenie odvolacieho súdu považovať
za arbitrárne; a ďalej tvrdí, že námietku premlčania možno vzniesť kedykoľvek, a to aj
v odvolacom konaní.
Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd po prijatí jeho
sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„Základné práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1
Ústavy SR a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, a základné
právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené čl. 48 ods. 2 Ústavy SR
a na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru postupom
a rozhodnutím Okresného súdu v Prievidzi v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T/160/2005
a postupom a rozhodnutím Krajského súdu Trenčín v konaní vedenom pod sp. zn.
2 To/171/2015 porušené boli.
Rozhodnutie Krajského súdu Trenčín zo dňa 18. 8. 2016, sp. zn. 2 To/171/2015,
sa zrušuje v časti výroku o škode a vec mu vracia na nové konanie a rozhodnutie.
sa priznáva finančné zadosťučinenie v sume 20.000,- €..., ktoré je
povinný vyplatiť Okresný súd Prievidza do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
Sťažovateľ zároveň požiadal ústavný súd o ustanovenie právneho zástupcu z radov
advokátov s poukazom na skutočnosť, že jeho majetkové pomery neumožňujú, aby si sám
zvolil právneho zástupcu.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľ namieta, že napadnutým rozsudkom okresného súdu a napadnutým
uznesením krajského súdu, ako aj postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu, boli porušené
jeho základné práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj právo podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý
rozhodne o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
II.1 K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 1 T 160/2005 a postupom krajského súdu v konaní vedenom
pod sp. zn. 2 To 171/2015
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov, a to najmä vtedy, ak v konaní
pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú,
aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav
takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05,
IV. ÚS 288/05). Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť,
pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí
na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05,
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu účelom základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (a obdobne
aj práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru)
je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia
všeobecného súdu. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím
súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty
inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (pozri napr. IV. ÚS 221/04, II. ÚS 20/05,
III. ÚS 103/07, III. ÚS 139/07, III. ÚS 263/2013, II. ÚS 429/2014). Vzhľadom na takto
vymedzený účel označených práv ústavný súd podľa svojej ustálenej judikatúry
(napr. II. ÚS 12/01, IV. ÚS 37/02, III. ÚS 109/03) poskytuje ochranu základnému právu
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a tiež právu
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaní
pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia ústavnej ochrany porušovanie týchto
práv označenými orgánmi verejnej moci (v tomto prípade okresným súdom a krajským
súdom) ešte trvalo, resp. mohlo trvať. Ak v čase, keď bola sťažnosť ústavnému súdu
doručená, už nedochádza k ich porušovaniu, ústavný súd sťažnosť zásadne odmieta
ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Zo sťažnosti, ako aj zistení ústavného súdu vyplýva, že napadnuté konanie vedené
okresným súdom pod sp. zn. 1 T 160/2005 začalo podaním obžaloby ešte v roku 2005 (júl,
resp. november 2005), pričom ku konečnému rozhodnutiu vo veci došlo na verejnom
zasadnutí odvolacieho súdu konanom 18. augusta 2016, na ktorom krajský súd vyhlásil
napadnuté uznesenie. Z uvedeného zároveň vyplýva, že napadnuté konanie okresného súdu,
ako aj napadnuté konanie krajského súdu bolo právoplatne skončené 18. augusta 2016,
keďže týmto dňom nadobudol právoplatnosť tak napadnutý rozsudok okresného súdu,
ako aj napadnuté uznesenie krajského súdu.
Uvedené skutočnosti by už samy osebe mohli zakladať dôvod na odmietnutie tejto
časti sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej o to viac, že sťažovateľ bol prítomný
na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu, na ktorom bolo vyhlásené napadnuté uznesenie,
t. j. výsledok trestného konania bol sťažovateľovi známy už vyhlásením napadnutého
uznesenia krajského súdu, ku ktorému došlo 18. augusta 2016, čím bola odstránená aj jeho
právna neistota a zároveň bol tiež naplnený účel ochrany jeho základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a tiež jeho práva
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Zohľadňujúc, že v čase podania sťažnosti ústavnému súdu (17. október 2016)
sťažovateľovi ešte nebolo doručené napadnuté uznesenie krajského súdu, ústavný súd
považoval za vhodné poukázať aj na ďalší dôvod odmietnutia tejto časti sťažnosti z dôvodu
jej zjavnej neopodstatnenosti, ktorý možno vyvodiť z konkrétnych okolností priebehu
napadnutého konania okresného súdu. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoj
už viackrát vyslovený právny názor, podľa ktorého za dôvod odmietnutia sťažnosti
ako zjavne neopodstatnenej možno považovať aj konkrétne okolnosti prípadu,
predovšetkým intenzitu pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní
dotknutého orgánu verejnej moci a ich ústavnoprávny rozmer (obdobne IV. ÚS 62/08,
IV. ÚS 362/09); uvedený právny názor je nepochybne aplikovateľný aj na vec sťažovateľa.
Z hľadiska konkrétnych okolností namietaného porušenia základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ku ktorému malo dôjsť
postupom okresného súdu a krajského súdu v napadnutých konaniach, ústavný súd považuje
za potrebné poukázať na skutočnosť, že rozsudkom Okresného súdu Trenčín
sp. zn. 2 T 75/2008 zo 7. októbra 2009, ktorý nadobudol právoplatnosť v spojení
s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 23 To 136/2009 z 11. februára 2010, bol sťažovateľovi
uložený trest odňatia slobody v trvaní 20 rokov. V dôsledku tejto skutočnosti okresný súd
uznesením súdu sp. zn. 1 T 160/2005 z 8. marca 2013 zastavil trestné stíhanie vedené proti
sťažovateľovi podľa § 231 ods. 1 s poukazom na § 223 ods. 2 a § 172 ods. 2 písm. a)
starého Trestného poriadku, pričom k jeho pokračovaniu došlo len v dôsledku vyhlásenia
sťažovateľa, že na prerokovaní svojej trestnej veci trvá. V tejto súvislosti z hľadiska ujmy
reálnej hroziacej sťažovateľovi v dôsledku pokračovania napadnutého konania ústavný súd
považuje za žiaduce poukázať na § 227 Trestného poriadku, podľa ktorého ak bolo trestné
stíhanie zastavené v dôsledku premlčania alebo niektorého z dôvodov uvedených v § 172
ods. 2 a v konaní sa pokračovalo len preto, že obžalovaný na prejednaní veci trvá (§ 11
ods. 2, § 172 ods. 5), súd, ak nezistí žiadny iný dôvod na oslobodenie obžalovaného, vysloví
síce vinu, no trest neuloží.
Z uvedeného vyplýva, že v trestnej veci vedenej okresným súdom pod sp. zn.
1 T 160/2005 a krajským súdom pod sp. zn. 2 To 171/2015 bolo v podstate už od zastavenia
trestného stíhania uznesením okresného súdu sp. zn. 1 T 160/2005 z 8. marca 2013
(vzhľadom na dôvod zastavenia) zrejmé, že sťažovateľovi (pokiaľ by nebol oslobodený
spod obžaloby) trest uložený nebude. Vyplýva to priamo z právnej úpravy, ktorou sa trestné
konanie riadilo, teda k nastoleniu právnej istoty vo vzťahu k trestu sťažovateľa už došlo
zákonom predvídaným spôsobom bez potreby, aby bola nastolená ďalším rozhodnutím
všeobecného súdu.
Z konkrétnych okolností posudzovanej veci teda vyplýva, že sťažovateľovi bola
už od 11. februára 2010, keď nadobudol v spojení s rozhodnutím odvolacieho súdu
právoplatnosť odsudzujúci rozsudok Okresného súdu Trenčín sp. zn. 2 T 75/2008
zo 7. októbra 2009, známa skutočnosť, že jeho osobná sloboda bude obmedzená
právoplatne uloženým trestom odňatia slobody v trvaní 20 rokov, pričom ďalší priebeh
napadnutého konania takto uložený trest odňatia slobody už nijako nemôže ovplyvniť. Za
týchto okolností prípadnými pochybeniami (nečinnosťou, resp. neefektívnou činnosťou)
okresného súdu a krajského súdu v napadnutých konaniach sťažovateľovi už reálne
nehrozila taká ujma, ktorá by odôvodňovala záver ústavného súdu o porušení jeho
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (v časti
týkajúcej sa prejedania záležitosti v primeranej lehote).
Vychádzajúc z dosiaľ uvedeného, ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť
sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
II.2 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 160/2005 a jeho
rozsudkom z 5. augusta 2015
Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v súvislosti
s rozhodovaním okresného súdu (a následne krajského súdu) o nároku poškodených
na náhradu škody.
V súvislosti s touto časťou sťažnosti ústavný súd poukazuje na už citovaný čl. 127
ods. 1 ústavy, z ktorého vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd
ústava rozdeľuje medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne, t. j. na princípe subsidiarity.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd pri uplatňovaní svojej právomoci vychádza
zo zásady, že ústava ukladá všeobecným súdom chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.
Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná
právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd
môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným
(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci
na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).
Proti napadnutému rozsudku okresného súdu, ako aj postupu, ktorý predchádzal jeho
vydaniu, mohol sťažovateľ podať odvolanie (čo aj využil), o ktorom bol oprávnený
a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní
sťažovateľa v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu. Ústavný súd preto túto
časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok
právomoci na jej prerokovanie.
II.3 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 To 171/2015 a jeho
uznesením z 18. augusta 2016
Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
2 To 171/2015 a jeho uznesením z 18. augusta 2016 ústavný súd v prvom rade uvádza,
že nemá dôvod spochybňovať tvrdenie sťažovateľa, že v odvolacom konaní vzniesol
námietku premlčania nároku poškodených na priznanie škody, keďže bola súčasťou ním
podaného odvolania proti napadnutému rozsudku okresného súdu.
Zároveň však ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že sťažovateľ v rámci verejného
zasadnutia krajského súdu ako odvolacieho súdu relevantným spôsobom modifikoval svoje
pôvodne podané odvolanie, ktoré podal proti všetkým výrokom odsudzujúceho rozsudku,
keď uviedol, že „... smeruje len proti výroku napadnutého rozsudku, ktorým mu súd prvého
stupňa podľa § 227 Tr. por. neuložil trest, pretože takéto rozhodnutie je v rozpore
s ustanovením § 37 Tr. zák. o súhrnnom treste a keďže okresný súd tým rozhodol v jeho
neprospech, na podklade takéhoto rozsudku okresného súdu by mu mohla byť započítaná
väzba, ktorú v tomto konaní vykonával v dĺžke 34 mesiacov. Navrhol preto, aby po zrušení
napadnutého rozsudku v naznačenom smere bolo u neho podľa § 37 Tr. zák. upustené
od uloženia súhrnného trestu.“.
Sťažovateľ teda v rámci odvolacieho konania už netrval na tej časti svojho odvolania,
ktorou namietal výrok okresného súdu týkajúci sa uloženia povinnosti nahradiť škodu
poškodeným. Na tomto závere nič nemení skutočnosť, že z rozhodnutia odvolacieho súdu
zjavne vyplýva, že preskúmal odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu ako celok,
t. j. aj v časti týkajúcej sa jeho výroku o náhrade škody.
Z pohľadu námietok, ktoré sťažovateľ uplatňuje vo svojej sťažnosti adresovanej
ústavnému súdu, je ale podstatné, že v konaní pred všeobecnými súdmi nevyužil právny
prostriedok na ochranu svojich práv, ktorý mu zákon účinne poskytuje, keďže sa v priebehu
odvolacieho konania tohto právneho prostriedku relevantným spôsobom vzdal. Ústavný súd
v tejto súvislosti poukazuje na § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého sťažnosť
nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky,
ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje
a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti
bez potreby vecne preskúmavať obsah námietok sťažovateľa odmietol ako neprípustnú
podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Nad rámec tohto záveru ústavný súd poznamenáva, že tvrdenie sťažovateľa
o premlčaní nároku poškodených neobstojí, keďže v trestnom stíhaní začatom v roku 2004,
v ktorom si poškodení uplatnili nárok na náhradu škody, sa riadne pokračovalo a bolo
právoplatne skončené vyhlásením napadnutého uznesenia krajského súdu z 18. augusta
2016. Uznesenie okresného súdu z 8. marca 2013, ktorým bolo zastavené trestné stíhanie
sťažovateľa, na tomto závere nič nemení, keďže v dôsledku vyhlásenia sťažovateľa,
že na prerokovaní svojej trestnej veci trvá, trestné konanie riadne pokračovalo
až do 19. augusta 2016. Námietka sťažovateľa o premlčaní nároku poškodených na náhradu
škody je teda podľa názoru ústavného súdu aj zjavne neopodstatnená.
Po odmietnutí sťažnosti ako celku už bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími
návrhmi sťažovateľa.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. decembra 2016