Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 5/2017
PDF · 158.41 KB
No categories available
I. ÚS 5/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 5/2017-27
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. januára 2017
predbežne prerokoval sťažnosť ;
, a ,
zastúpených advokátom JUDr. Stanislavom Jakubčíkom, Kutlíkova 17, Bratislava, ktorou
namietali porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky, základného práva podľa čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv
a slobôd a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného úradu Bratislava, pozemkového a lesného odboru v konaní
vedenom pod sp. zn. 1135/92, a takto
rozhodol:
Sťažnosť , a
o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) bola
23. septembra 2016 doručená sťažnosť ,
a (ďalej len ,,sťažovatelia), v ktorej namietali porušenie svojich
základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len ,,ústava“), základného práva podľa čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej
len ,,listina“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“) postupom Okresného úradu Bratislava,
pozemkového a lesného odboru (ďalej len ,,okresný úrad“) v konaní vedenom pod sp. zn.
1135/92.
2. Z obsahu sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplynulo, že sťažovatelia sú
v postavení účastníkov konania vedeného okresným úradom, v ktorom sa rozhoduje
o vydaní nehnuteľností, kde právo na ich vydanie uplatnila v zmysle zákona č. 229/1991 Zb.
o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení
neskorších predpisov . Sťažovatelia v predmetnom konaní vystupujú
ako právni nástupcovia žiadateľky, ktorá zomrela 20. júla 1993, pričom rozhodné okolnosti
tohto konania sú vymedzené týmito skutočnosťami:
- predmetný nárok si uplatnila ich právna predchodkyňa ešte 17. decembra 1992,
- po jej smrti do jej práv vstúpili sťažovatelia ako jej právni nástupcovia
( ako jediná dedička, a
ako osoby, na ktoré boli postúpené podiely reštitučných nárokov),
- vo veci bolo rozhodnuté čiastočne rozhodnutiami, ktorými bola časť pozemkov
vydaná,
- príslušný správny orgán následne vo veci vydal tri rozhodnutia, ktorými rozhodol
v neprospech (10. augusta 2009, 17. augusta 2010 a 14. marca 2014),
ktoré však boli následne zrušené rozsudkami Krajského súdu v Bratislave
sp. zn. 3 Sp 167/2009, sp. zn. 3 Sp 52/2010 a sp. zn. 12 Sp 34/2014 (ďalej len ,,krajský súd“
a ,,rozsudky krajského súdu“),
- zrušujúce rozsudky krajského súdu boli vydané z dôvodu nepredloženia
administratívnych spisov, nedostatočného zistenia skutkového stavu, nepreskúmateľnosti,
nezrozumiteľnosti a nedostatku dôvodov. Krajský súd vždy po zrušení rozhodnutia
správneho orgánu následne tomuto vrátil vec na ďalšie konanie,
- v poradí štvrtým rozhodnutím z 26. júla 2016 okresný úrad rozhodol v neprospech
všetkých troch sťažovateľov, keď im nepriznal vlastnícke právo a ani právo na náhradu
za nehnuteľnosti uvedené vo výrokovej časti označeného rozhodnutia,
- sťažovatelia následne podali proti tomuto rozhodnutiu 25. augusta 2016 odvolanie,
a to na samotnom okresnom úrade, a z dôvodu opatrnosti (vzhľadom na možnú rozdielnu
interpretáciu prechodných ustanovení Správneho súdneho poriadku) aj na krajskom súde,
- o podaných odvolaniach ku dňu podaniu sťažnosti ústavnému súdu (23. septembra
2016) ešte rozhodnuté nebolo.
3. Sťažovatelia na odôvodnenie sťažnosti bližšie uvádzajú:
,,Okresný úrad síce konal, ale nedržal sa dôsledne, resp. vôbec pokynov krajského
súdu a tým spôsobil, že vo veci samej sa muselo niekoľkokrát opakovane rozhodovať,
konanie sa natiahlo na viac ako 23 rokov a do dnešného dňa nebolo ukončené...
O neefektívnosti postupu správneho orgánu svedčí nerešpektovanie právnych názorov
a rozhodnutí nadriadeného orgánu – krajského súdu...
Keďže sťažovatelia sú presvedčení, že postupom správneho orgánu došlo k porušeniu
základného práva na prerokovanie bez zbytočných prieťahov, je nevyhnutné, aby sa ústavný
súd zaoberal aj otázkou, či z tohto porušenia nevyplynul aj zásah do práva vlastniť
a pokojne užívať majetok. Z vyššie uvedeného jednoznačne vyplýva, že sťažovateľom bola
odopretá možnosť pokojne užívať ich majetok a bolo porušené ich vlastnícke právo...
Vyššie uvedeným postupom došlo taktiež k porušeniu práva na účinný opravný
prostriedok v zmysle čl. 13 dohovoru...
Keďže krajský súd nemá zákonnú právomoc zmeniť rozhodnutie okresného úradu,
a ani prípadné uloženie pokuty správnemu orgánu tento nemotivuje k tomu, aby rešpektoval
právny názor súdu, sú sťažovatelia názoru, že právny poriadok im neumožňuje použiť
žiadny prostriedok nápravy, ktoré by bolo možné označiť za účinný...“
4. V petite sťažnosti sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd rozhodol, že nimi
označené práva postupom okresného úradu porušené boli, a aby prikázal okresnému úradu
ďalej konať bez zbytočných prieťahov. Súčasne žiadali priznať primerané finančné
zadosťučinenie vo výške 23 000 € a náhradu trov konania v sume 363,79 €.
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Obdobné právo zaručuje
čl. 11 ods. 1 listiny.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.
Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli
porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa
porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.
6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
zákonného ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
7. Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že ide v poradí o druhú sťažnosť
sťažovateľov, ktorou sa domáhajú ústavno-súdnej ochrany pred namietaným porušením ich
označených práv postupom okresného úradu v predmetnom konaní. Prvá sťažnosť
sťažovateľov, ktorou namietali porušenie svojich práv podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6
ods. 1 dohovoru v tomto konaní (v tom čase pred Obvodným pozemkovým úradom
v Bratislave), bola odmietnutá uznesením ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 238/2010
zo 17. júna 2010 pre nedostatok právomoci ústavného súdu. Vo vzťahu k sťažovateľmi
namietanej dĺžke konania pred správnym orgánom a nimi tvrdeným prieťahom v konaní
ústavný súd v tomto uznesení uviedol:
,,Podľa § 250t ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) fyzická
osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že orgán verejnej správy nekoná bez vážneho
dôvodu spôsobom ustanoveným príslušným právnym predpisom tým, že je v konaní
nečinný, môže sa domáhať, aby súd vyslovil povinnosť orgánu verejnej správy vo veci
konať a rozhodnúť. Návrh nie je prípustný, ak navrhovateľ nevyčerpal prostriedky, ktorých
použitie umožňuje osobitný predpis.
Z citovaných právnych noriem vyplýva, že vo veci sťažovateľov je daná právomoc
všeobecného súdu v správnom súdnictve rozhodovať o nečinnosti orgánu verejnej správy,
ktorým je označený porušovateľ. Túto právomoc správneho súdnictva nemožno nahradiť
konaním pred ústavným súdom.
Sťažovatelia síce v sťažnosti tvrdia, že využili všetky prostriedky nápravy, ale z jej
obsahu vyplýva, že nepodali žalobu podľa § 250t OSP.
Princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú
fyzickú osobu alebo právnickú osobu namietajúcu porušenie svojho základného práva. Preto
každý musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a pred tým, ako podá sťažnosť ústavnému
súdu, požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza
právomoci ústavného súdu (I. ÚS 189/07).
Vychádzajúc z týchto právnych záverov a skutkového stavu opísaného sťažovateľmi
ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že vo veci sťažovateľov nie je
daná jeho právomoc, a preto sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol
z dôvodu nedostatku svojej právomoci.“
8. Tieto závery ústavného súdu sú v rovnakej podobe aplikovateľné aj v konaní
o tejto sťažnosti, a to pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ako to z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, právomoc
ústavného súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne,
teda iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú iné súdy, t. j. všeobecné
súdy. Ústavný súd sa štandardne, a to pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti, zaoberá
otázkou, či neexistuje iný súd, ktorý je oprávnený poskytnúť ochranu namietanému
porušeniu práv sťažovateľov.
9. Tak podľa § 250t OSP (účinného do 30. júna 2016) a rovnako podľa § 242 a nasl.
Správneho súdneho poriadku (účinného od 1. júla 2016) je totiž daná právomoc
všeobecných súdov poskytnúť ochranu v konaní o žalobe proti nečinnosti orgánu verejnej
správy, ktorou sa sťažovatelia mohli domáhať ochrany pred tvrdenými prieťahmi v konaní
okresného úradu. Ani z aktuálnej sťažnosti pritom nevyplýva, že by tak boli učinili.
V tejto časti sťažnosti teda ústavný súd rovnako ako v uznesení sp. zn. IV. ÚS 238/2010
zo 17. júna 2010 konštatuje, že nemá právomoc poskytnúť ochranu sťažovateľom,
a sťažnosť preto musela byť odmietnutá.
10. Rovnaké závery o nedostatku právomoci ústavného súdu sa však vzťahujú aj
na namietaný zásah do práva vlastniť majetok (čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny)
a práva na účinný prostriedok nápravy (čl. 13 ods. 1 dohovoru). Sťažovatelia namietajú
porušenie týchto práv postupom okresného úradu v predmetnom konaní ako celku. Z príloh
pripojených k sťažnosti je zrejmé, že konanie pred okresným úradom bolo ,,zavŕšené“
rozhodnutím okresného úradu z 26. júla 2016, ktorým bolo rozhodnuté o uplatnenom práve
sťažovateľov ako právnych nástupcov pôvodnej žiadateľky. Zo samotnej sťažnosti, ako aj
z príloh k nej pripojených vyplýva, že sťažovatelia pred podaním sťažnosti ústavnému súdu
podali proti rozhodnutiu okresného úradu z 26. júla 2016 odvolanie, a to na okresnom
úrade, a z dôvodu opatrnosti aj na krajskom súde. Sťažovatelia sami uvádzajú, že o ich
odvolaniach (podaných 25., resp. 26. augusta 2016) zatiaľ rozhodnuté nebolo.
11. Ústavný súd opakovane a stabilne vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že predstavuje
ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti
všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú.
Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu
podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04,
IV. ÚS 135/05). Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie
zásahov ústavného súdu do právomoci iných orgánov verejnej moci (najmä súdov).
12. Pokiaľ sa sťažovatelia za nimi definovanej situácie domáhajú ochrany svojho
práva vlastniť majetok a práva na účinný prostriedok nápravy na ústavnom súde, a to skôr,
ako ochranu týmto právam mohli reálne poskytnúť príslušné orgány v konaní o ich
odvolaní, prípadne neskôr správne súdy, v konaní nimi iniciovanom (§ 177 a nasl.
Správneho súdneho poriadku), ústavný súd konštatuje, že sťažnosť je podaná predčasne.
Existencia právomoci odvolacieho orgánu verejnej správy a správneho súdu poskytnúť
ochranu sťažovateľom pred tvrdeným zásahom do ich označených práv vylučuje právomoc
ústavného súdu. Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľov aj v tejto časti
podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde odmietol pre nedostatok právomoci na jej
prerokovanie a rozhodnutie.
13. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní ústavný
súd nemohol rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľov (príkaz okresnému úradu konať
bez zbytočných prieťahov, primerané finančné zadosťučinenie, náhrada trov konania), ktoré
sú viazané na to, aby bolo sťažnosti vyhovené.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. januára 2017