Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 2 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (7)II. ÚS 22/2017
PDF · 211.75 KB
No categories available
II. ÚS 22/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. januára 2017 v senáte
zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu
Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej
spoločnosti Mediaprint – Kapa Pressegrosso, a. s., Stará Vajnorská 9, Bratislava, zastúpenej
advokátkou JUDr. Ľudmilou Penz Vachulovou, Krížna 47, Bratislava, ktorými namieta
porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a podľa čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práv podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkami
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Sžso 80/2014 z 31. mája 2016
(Rvp 12061/2016) a sp. zn. 1 Sžso 81/2014 z 31. mája 2016 (Rvp 12062/2016), a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti Mediaprint – Kapa Pressegrosso, a. s., vedené
pod sp. zn. Rvp 12061/2016 a sp. zn. Rvp 12062/2016 s p á j a na spoločné konanie,
ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 12061/2016.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti Mediaprint – Kapa Pressegrosso, a. s.,
o d m i e t a ako zjavne neopodstatnené.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 7. septembra
2016 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti Mediaprint – Kapa Pressegrosso, a. s., Stará
Vajnorská 9, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“), zastúpenej
advokátkou JUDr. Ľudmilou Penz Vachulovou, Krížna 47, Bratislava, ktorými namieta
porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej
len „listina“), ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)
rozsudkami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.
1 Sžso 80/2014 z 31. mája 2016 (Rvp 12061/2016) a sp. zn. 1 Sžso 81/2014 z 31. mája 2016
(Rvp 12062/2016) (ďalej aj „napadnuté rozhodnutia“).
Zo sťažností a pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľka v procesnom postavení
žalobkyne napadla žalobou o preskúmanie rozhodnutia podľa druhej hlavy piatej časti v tom
čase platného a účinného zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení
neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ústredia,
Bratislava (ďalej len „žalovaná“) sp. zn. 50866-2/2013-BA z 2. decembra 2013, ktorým
bolo v celom rozsahu potvrdené rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočky Bratislava,
sp. zn. 704-0218037713-GC04/13 z 2. októbra 2013 o uložení penále z dlžnej sumy
poistného (na nemocenské poistenie, poistného na starobné poistenie a príspevkov
na starobné dôchodkové sporenie, poistného na invalidné poistenie, poistného na úrazové
poistenie, poistného na poistenie v nezamestnanosti a poistného do rezervného fondu
solidarity) za obdobie od januára 2009 do apríla 2011.
Krajský súd v Bratislave rozhodol o predmetnej žalobe rozsudkom sp. zn.
2 S 306/2013 z 18. júna 2014 tak, že žalobou napadnuté rozhodnutie žalovanej zrušil a vec
jej vrátil na ďalšie konanie s odôvodnením, že vzhľadom na špecifické okolnosti
posudzovanej veci bol prístup žalovanej celkom formalistický a je zrejmé, že voči žalobkyni
(sťažovateľke) došlo k uplatneniu neprimeranej tvrdosti zákona. O odvolaní žalovanej proti
označenému rozsudku súdu prvého stupňa rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn.
1 Sžso 80/2014 z 31. mája 2016, ktorým zmenil odvolaním napadnutý rozsudok súdu
prvého stupňa tak, že žalobu podľa § 250j ods. 1 OSP zamietol ako nedôvodnú.
Proti označenému rozsudku najvyššieho súdu podala sťažovateľka sťažnosť, ktorá je vedená
pod sp. zn. Rvp 12061/2016.
Sťažovateľka v procesnom postavení žalobkyne napadla žalobou o preskúmanie
zákonnosti aj rozhodnutia žalovanej sp. zn. 50863-2/2013-BA z 2. decembra 2013, ktorým
bolo v celom rozsahu potvrdené rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočky Bratislava,
sp. zn. 704-0218037613-GC04/13 z 2. októbra 2013 o uložení penále z dlžnej sumy
poistného (na nemocenské poistenie, poistného na starobné poistenie a príspevkov
na starobné dôchodkové sporenie, poistného na invalidné poistenie, poistného na úrazové
poistenie, poistného na poistenie v nezamestnanosti a poistného do rezervného fondu
solidarity) za obdobie od januára 2004 do decembra 2008. Krajský súd v Bratislave
rozhodol o predmetnej žalobe rozsudkom sp. zn. 2 S 305/2013 z 18. júna 2014 tak,
že žalobou napadnuté rozhodnutie žalovanej zrušil a vec jej vrátil na ďalšie konanie
s odôvodnením, že vzhľadom na špecifické okolnosti posudzovanej veci bol prístup
žalovanej celkom formalistický a je zrejmé, že voči sťažovateľke ako žalobkyni došlo
k uplatneniu neprimeranej tvrdosti zákona. O odvolaní žalovanej proti označenému
rozsudku súdu prvého stupňa rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 1 Sžso 81/2014
z 31. mája 2016, ktorým zmenil odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa tak, že
žalobu podľa § 250j ods. 1 OSP zamietol ako nedôvodnú. Proti označenému rozsudku
najvyššieho súdu podala sťažovateľka sťažnosť, ktorá je vedená pod sp. zn.
Sťažovateľka v sťažnostiach, ktoré sú obsahovo totožné, okrem iného uvádza:
„Rozhodnutím o predpísaní penále bolo sťažovateľovi predpísané penále z dlžnej
sumy poistného a príspevkov... Predmetná dlžná suma predstavovala neuhradené poistné
a príspevky... za štyroch zamestnancov sťažovateľa z celkového počtu cca
215 zamestnancov. V danom prípade zo strany sťažovateľa nešlo o vedomé porušenie
zákonnej povinnosti, ale o nesprávny výklad zákona v časti upravujúcej úhradu príspevkov
a poistného pri súbehu viacerých pracovných pomerov u dotknutých štyroch zamestnancov.
Podľa konštantnej judikatúry je podstatná aplikácia materiálneho hľadiska právneho
štátu, nakoľko právny formalizmus v podmienkach demokratického právneho štátu nemôže
celkom prevládnuť. Úlohou súdu a orgánu verejnej moci v podmienkach materiálneho
právneho štátu je nájsť také riešenie, ktoré je v súlade so všeobecnou ideou spravodlivosti,
resp. v súlade s prirodzene -právnymi princípmi. Nie je možné tolerovať formalistický
prístup, pričom je nevyhnutné zdôrazniť, že povinnosť súdu (resp. správneho orgánu
nachádzať právo neznamená len vyhľadávať priame a výslovné pokyny v zákonnom texte,
ale tiež formulovať, čo je zmyslom a účelom právnych predpisov. Súd (správny orgán) teda
musí nielen rešpektovať právo, ale jeho výklad a aplikácia musia smerovať k spravodlivému
výsledku.
Je namieste vysloviť názor, že jednou z možností odstránenia nedostatkov zákonnej
právnej úpravy je využitie moderačného práva súdu, ktorý by v tomto prípade mal
prihliadnuť na všetky relevantné okolnosti prípadu, na ktoré porušovateľ základného práva
a Sociálna poisťovňa vôbec neprihliadli.
Sociálna poisťovňa a porušovateľ základného práva nesprávne a formalistický
vyložili ustanovenia všeobecne záväzných právnych predpisov, tak ako sú upravené
v prostredí slovenského právneho poriadku.
Nedostatky v postupe orgánov verejnej moci a v ich rozhodnutiach odstránil práve
Krajský súd v Bratislave, keď rozsudkom č. k. 2 S 306/2013-36 zo dňa 18-06-2014 zrušil
Potvrdzujúce rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ústredia zrušil a vec jej vrátil na ďalšie
konanie.
Napriek tomuto postupu súdu prvej inštancie, ktorý je nepochybné v súlade
s ustálenou rozhodovacou praxou ústavného súdu, odvolací súd sa s postupom krajského
súdu nestotožnil, kedy v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na fakt, že normy
odvetvia sociálneho práva sa vyznačujú kogentným charakterom, ktorý vo všeobecnosti
neumožňuje ich aplikačnú tvrdosť v individuálnom prípade zmierniť, a preto idea
aplikačnej spravodlivosti hmotného sociálneho práva tak, ako ju prezentuje krajský súd,
nemá v prejednávanej veci opodstatnenie, pokiaľ spoločnosť spravodlivosť chápe ako určitú
vlastnosť spoločenského poriadku, ktorá hoci silne preniká do práva, tak ho dominantne
neovláda, ale pôsobí na neho spolu s ideou zákonnosti.
S poukazom na všetky vyššie uvedené skutočnosti si sťažovateľ dovoľuje vysloviť
názor, že rigidná a výlučne formalistická aplikácia zákona o sociálnom poistení, s ktorou
sa stotožnil i Najvyšší súd Slovenskej republiky je absolútne nespravodlivá, v príkrom
rozpore so základnými princípmi materiálneho právneho štátu.“
Sťažovateľka v ďalšej časti svojej sťažnosti poukazuje na ustanovenie § 293bj
ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len
„zákon o sociálnom poistení“), ktorý zakotvuje možnosť pobočky Sociálnej poisťovne
aplikovať tzv. „generálny pardon“ vo vzťahu k povinnosti uhradiť penále, ak bola žiadosť
oprávneného subjektu doručená do 31. decembra 2009:
„Vzhľadom na skutočnosť, že kontrola plnenia odvodovej povinnosti za obdobie
od roku 2009 do roku 2011 (resp. za obdobie roku 2004 až roku 2008, pozn.) bola
u sťažovateľa vykonaná až v roku 2011, oneskoreným zistením porušenia povinnosti bola
sťažovateľovi de facto odobratá možnosť daná iným, a to i vedomým neplatičom poistného,
žiadosť o odpustenie penále. Uvedené nemožno v žiadnom prípade označiť za spravodlivé.
Sťažovateľ taktiež zdôrazňuje, že bez zbytočného odkladu po zistení porušenia
svojich povinností za kontrolované obdobie správnym orgánom, neuhradené poistné a
príspevky uhradil. Následne, po viac ako dvoch rokoch od zistenia predmetného nedostatku
a jeho odstránenia (!!!), pobočka Sociálnej poisťovne sťažovateľovi predpísala penále.
... konanie Sociálnej poisťovne spočívajúce v predpísaní penále po viac ako dvoch
rokoch od zistenia porušenia zákonnej povinnosti a úhrady dlžnej sumy je v právnom štáte
absolútne neprípustné, odporujúce princípu právnej istoty a zásade predvídateľnosti
rozhodovania štátnych orgánov.
Hoci orgány verejnej moci sú oprávnené vykonávať kontrolu za dlhšie časové
obdobie, ich konanie nemôže byť na ťarchu kontrolovanému subjektu, v opačnom prípade
je konanie správneho orgánu zneužitím výkonu jeho práva.“
Sťažovateľka tiež namieta, že napadnutými rozhodnutiami najvyššieho súdu došlo
aj k neprípustnému zásahu do jej vlastníckeho práva, čo odôvodňuje takto:
„Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti je nepochybným, že porušovateľ
základného práva svojim nezákonným postupom zasiahol i do majetkovej sféry sťažovateľa,
čím bolo porušené jedno zo základných ústavných práv sťažovateľa - právo vlastniť
majetok.“
Na základe skutočností uvedených v sťažnostiach sa sťažovateľka domáha, aby
ústavný súd po prijatí jej sťažností na ďalšie konanie nálezom vyslovil porušenie
jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a základného práva čl. 11
ods. 1 listiny, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu
napadnutými rozsudkami najvyššieho súdu, tieto rozsudky zrušil, vrátil veci najvyššiemu
súdu na ďalšie konanie a priznal jej úhradu trov právneho zastúpenia v konaniach vedených
pred ústavným súdom.
V záujme objektívneho posúdenia sťažnosti ešte pred jej predbežným prerokovaním
ústavný súd vyzval najvyšší súd na vyjadrenie k sťažnostiam sťažovateľky, ktorý
v stanovisku č. KP 3/2016-69 z 11. novembra 2016 okrem iného uviedol:
„Za konajúci senát musíme vyjadriť nesúhlas s takýmto extenzívnym výkladom
práva, podľa ktorého by mal správny súd v obdobných veciach prihliadať pri výklade
všeobecne pôsobiacej právnej normy na odlišnosti subjektov (zásada pozitívnej
diskriminácie), t. j. porušovať princíp rovnosti pred zákonom, a zásadu predvídateľnosti
práva podriaďovať subjektívne vnímaným okolnostiam prejednávanej veci. Navyše výška
penále za porušenie odvodových povinností, proti vyrubeniu ktorého sťažovateľ v správnom
súdnictve brojil, sa nestanovuje správnou úvahou spomedzi číselných medzí s prihliadnutím
na kritéria ako opakovateľnosť alebo závažnosť porušenia právnej povinnosti, ale táto
výška je vždy pevne (t. j. výpočtový základ a sadzba penále sú pevne stanovené zákonom)
predurčená počtom zameškaných dní.
Preto za konajúci senát sa oprávnene domnievame, že Najvyšší súd sa jasne vyjadril,
že odmieta objektívnym právom nepodloženú úvahu krajského súdu (tzv. idea aplikačnej
spravodlivosti) o nutnosti v tomto prípade podriadiť výklad dotknutých ustanovení
subjektívnym podmienkam (t. j. nezavinené konanie sťažovateľa a nepatrný počet
pracovníkov, u ktorých došlo k zistenému porušeniu odvodových povinností v spojení
s 2-ročným odstupom výkonu kontrolnej činnosti) na strane sťažovateľa.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí
Podľa § 31a ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak tento zákon
neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom
primerane ustanovenia Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“).
V zmysle § 166 ods. 1 CSP v záujme hospodárnosti konania súd spojí na spoločné
konanie také veci, ktoré sa pred ním začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých
istých strán. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak
v súlade s citovaným § 31a ods. 1 zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti
podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 166 ods. 1 CSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených pôvodne pod spisovými značkami
Rvp 12061/2016 a Rvp 12062/2016, z ktorého je nepochybná právna a skutková súvislosť
týchto sťažností, ako aj na totožnosť v osobe sťažovateľky a najvyššieho súdu, proti
ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd, uplatniac citované právne normy,
tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.
II.2 K namietanému porušeniu sťažovateľkou označených práv
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
o ústavnom súde na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie
sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto
možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03,
IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
V súvislosti s namietanými rozhodnutiami najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu
ústavný súd považuje za žiaduce poukázať na svoju ustálenú judikatúru, v ktorej opakovane
zdôrazňuje, že nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy
je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Vzhľadom na svoje ústavné postavenie
ústavný súd v zásade nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať skutkové a právne závery
vyjadrené v napadnutom rozhodnutí všeobecného súdu. Úlohou ústavného súdu totiž nie je
zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov, ale kontrolovať zlučiteľnosť účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou
alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách.
Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného
súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil,
boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii
zákona všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m.
I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Podstata sťažnostnej argumentácie sťažovateľky spočíva v nesúhlase s právnym
posúdením vecí najvyšším súdom ako odvolacím správnym súdom, ktorý s poukazom
na kogentný charakter noriem verejného práva odmietol pre rozpor s objektívnym právom
zohľadniť špecifiká právnej situácie sťažovateľky; sťažovateľka takýto prístup najvyššieho
súdu považuje za rozporný s požiadavkou materiálnej spravodlivosti ako imanentnej súčasti
spravodlivého procesu a právneho štátu ako takého.
Ústavný súd taktiež považuje za základné východisko pre posudzovanie sťažnostnej
argumentácie sťažovateľky skutočnosť, že v jej veciach boli aplikované právne normy
verejnoprávnej povahy, ktorých sankčný mechanizmus je v prípade vzniku protiprávneho
stavu spôsobeného nesplnením zákonných povinností vyplývajúcich z primárneho vzťahu
sociálneho poistenia založený na uplatnení právnej zodpovednosti bez ohľadu na zavinenie
povinného, resp. príčiny vzniku protiprávneho stavu (nesplnenia zákonných povinností).
Vznik takéhoto protiprávneho stavu má bez ohľadu na ďalšie skutočnosti
individuálnej povahy za následok nielen vznik povinnosti na úhradu penále v zmysle
príslušných zákonných ustanovení povinnou (sťažovateľkou), ale aj povinnosť správneho
orgánu zákonom ustanovené penále individuálnym správnym aktom povinnému
(sťažovateľke) predpísať s prihliadnutím na objektívne kritériá, ktoré sú pre rozsah tejto
povinnosti určujúce (dĺžka omeškania a výška sumy neuhradeného poistného, pozn.).
Sankčný mechanizmus uplatňovaný v oblasti sociálneho poistenia plní aj preventívnu
funkciu. Ústavný súd zdôrazňuje v zhode s právnymi názormi najvyššieho súdu
vyjadrenými v napadnutých rozhodnutiach, že zákon o sociálnom poistení kogentným
spôsobom (nepripúšťajúcim odchýlku a dopadajúcim na všetky subjekty v rovnakej právnej
pozícii) upravuje obsah odvodených právnych vzťahov sankčnej povahy, pričom nepripúšťa
možnosť odstraňovania tvrdosti zákona na základe správnej úvahy.
Postup a rozhodovanie správnych orgánov v oblasti sociálneho poistenia, ako
aj správnych súdov, je limitovaný rámcom čl. 2 ods. 2 ústavy, ktorý orgánom verejnej moci
neumožňuje aplikáciu objektívneho práva v rozpore s jeho znením a zrejmým účelom.
Naopak, v prípade takéhoto postupu by hrozila prípadná arbitrárnosť predmetných
rozhodnutí.
Právo na spravodlivý proces v sebe zahŕňa záruky procesného a inštitucionálneho
charakteru, nemožno však z neho odvodzovať požiadavku na ignorovanie objektívneho
hmotného práva v záujme dosiahnutia materiálnej spravodlivosti, a to aj napriek tomu,
že sa v posudzovaných veciach aplikované právne normy sťažovateľke javia ako
neprimerane prísne.
Na uvedených skutočnostiach nie je spôsobilá nič zmeniť ani tá skutočnosť,
že k zisteniu nesplnenia povinnosti na úhradu poistného a príspevkov v oblasti sociálneho
poistenia riadne a včas došlo s väčším časovým odstupom na základe výsledkov kontroly
vykonanej príslušným správnym orgánom (avšak v rámci zákonom ustanovenej lehoty na
vykonanie kontroly, pozn.). Riziko nesprávnej interpretácie právnych noriem upravujúcich
okruh povinností podnikateľa v oblasti sociálneho poistenia zamestnancov je súčasťou
podnikateľského rizika, ktoré sťažovateľka v súvislosti so svojím podnikaním znáša a ktoré
je možné eliminovať aj odborným poradenstvom.
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosti
sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnené.
Vzhľadom na odmietnutie sťažností bolo už bez právneho významu zaoberať
sa ďalšími sťažovateľkou uplatnenými návrhmi.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. januára 2017