Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 22/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. januára 2017 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu

Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej

spoločnosti Mediaprint – Kapa Pressegrosso, a. s., Stará Vajnorská 9, Bratislava, zastúpenej

advokátkou JUDr. Ľudmilou Penz Vachulovou, Krížna 47, Bratislava, ktorými namieta

porušenie svojich základných práv podľa a Slovenskej

republiky a podľa čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práv podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkami

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 31. mája 2016

() a sp. zn. z 31. mája 2016 (), a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti Mediaprint – Kapa Pressegrosso, a. s., vedené

pod sp. zn. a sp. zn. s p á j a na spoločné konanie,

ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. .

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti Mediaprint – Kapa Pressegrosso, a. s.,

o d m i e t a ako zjavne neopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 7. septembra

2016 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti Mediaprint – Kapa Pressegrosso, a. s., Stará

Vajnorská 9, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“), zastúpenej

advokátkou JUDr. Ľudmilou Penz Vachulovou, Krížna 47, Bratislava, ktorými namieta

porušenie svojich základných práv podľa a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej

len „listina“), ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)

rozsudkami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 31. mája 2016 () a sp. zn. z 31. mája 2016

() (ďalej aj „napadnuté rozhodnutia“).

Zo sťažností a pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľka v procesnom postavení

žalobkyne napadla žalobou o preskúmanie rozhodnutia podľa druhej hlavy piatej časti v tom

čase platného a účinného v znení

neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ústredia,

Bratislava (ďalej len „žalovaná“) sp. zn. 50866-2/2013-BA z 2. decembra 2013, ktorým

bolo v celom rozsahu potvrdené rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočky Bratislava,

sp. zn. 704-0218037713-GC04/13 z 2. októbra 2013 o uložení penále z dlžnej sumy

poistného (na nemocenské poistenie, poistného na starobné poistenie a príspevkov

na starobné dôchodkové sporenie, poistného na invalidné poistenie, poistného na úrazové

poistenie, poistného na poistenie v nezamestnanosti a poistného do rezervného fondu

solidarity) za obdobie od januára 2009 do apríla 2011.

Krajský súd v Bratislave rozhodol o predmetnej žalobe rozsudkom sp. zn.

z 18. júna 2014 tak, že žalobou napadnuté rozhodnutie žalovanej zrušil a vec

jej vrátil na ďalšie konanie s odôvodnením, že vzhľadom na špecifické okolnosti

posudzovanej veci bol prístup žalovanej celkom formalistický a je zrejmé, že voči žalobkyni

(sťažovateľke) došlo k uplatneniu neprimeranej tvrdosti zákona. O odvolaní žalovanej proti

označenému rozsudku súdu prvého stupňa rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn.

z 31. mája 2016, ktorým zmenil odvolaním napadnutý rozsudok súdu

prvého stupňa tak, že žalobu podľa zamietol ako nedôvodnú.

Proti označenému rozsudku najvyššieho súdu podala sťažovateľka sťažnosť, ktorá je vedená

pod sp. zn. .

Sťažovateľka v procesnom postavení žalobkyne napadla žalobou o preskúmanie

zákonnosti aj rozhodnutia žalovanej sp. zn. 50863-2/2013-BA z 2. decembra 2013, ktorým

bolo v celom rozsahu potvrdené rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočky Bratislava,

sp. zn. 704-0218037613-GC04/13 z 2. októbra 2013 o uložení penále z dlžnej sumy

poistného (na nemocenské poistenie, poistného na starobné poistenie a príspevkov

na starobné dôchodkové sporenie, poistného na invalidné poistenie, poistného na úrazové

poistenie, poistného na poistenie v nezamestnanosti a poistného do rezervného fondu

solidarity) za obdobie od januára 2004 do decembra 2008. Krajský súd v Bratislave

rozhodol o predmetnej žalobe rozsudkom sp. zn. z 18. júna 2014 tak,

že žalobou napadnuté rozhodnutie žalovanej zrušil a vec jej vrátil na ďalšie konanie

s odôvodnením, že vzhľadom na špecifické okolnosti posudzovanej veci bol prístup

žalovanej celkom formalistický a je zrejmé, že voči sťažovateľke ako žalobkyni došlo

k uplatneniu neprimeranej tvrdosti zákona. O odvolaní žalovanej proti označenému

rozsudku súdu prvého stupňa rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn.

z 31. mája 2016, ktorým zmenil odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa tak, že

žalobu podľa zamietol ako nedôvodnú. Proti označenému rozsudku

najvyššieho súdu podala sťažovateľka sťažnosť, ktorá je vedená pod sp. zn.

.

Sťažovateľka v sťažnostiach, ktoré sú obsahovo totožné, okrem iného uvádza:

„Rozhodnutím o predpísaní penále bolo sťažovateľovi predpísané penále z dlžnej

sumy poistného a príspevkov... Predmetná dlžná suma predstavovala neuhradené poistné

a príspevky... za štyroch zamestnancov sťažovateľa z celkového počtu cca

215 zamestnancov. V danom prípade zo strany sťažovateľa nešlo o vedomé porušenie

zákonnej povinnosti, ale o nesprávny výklad zákona v časti upravujúcej úhradu príspevkov

a poistného pri súbehu viacerých pracovných pomerov u dotknutých štyroch zamestnancov.

Podľa konštantnej judikatúry je podstatná aplikácia materiálneho hľadiska právneho

štátu, nakoľko právny formalizmus v podmienkach demokratického právneho štátu nemôže

celkom prevládnuť. Úlohou súdu a orgánu verejnej moci v podmienkach materiálneho

právneho štátu je nájsť také riešenie, ktoré je v súlade so všeobecnou ideou spravodlivosti,

resp. v súlade s prirodzene -právnymi princípmi. Nie je možné tolerovať formalistický

prístup, pričom je nevyhnutné zdôrazniť, že povinnosť súdu (resp. správneho orgánu

nachádzať právo neznamená len vyhľadávať priame a výslovné pokyny v zákonnom texte,

ale tiež formulovať, čo je zmyslom a účelom právnych predpisov. Súd (správny orgán) teda

musí nielen rešpektovať právo, ale jeho výklad a aplikácia musia smerovať k spravodlivému

výsledku.

Je namieste vysloviť názor, že jednou z možností odstránenia nedostatkov zákonnej

právnej úpravy je využitie moderačného práva súdu, ktorý by v tomto prípade mal

prihliadnuť na všetky relevantné okolnosti prípadu, na ktoré porušovateľ základného práva

a Sociálna poisťovňa vôbec neprihliadli.

Sociálna poisťovňa a porušovateľ základného práva nesprávne a formalistický

vyložili ustanovenia všeobecne záväzných právnych predpisov, tak ako sú upravené

v prostredí slovenského právneho poriadku.

Nedostatky v postupe orgánov verejnej moci a v ich rozhodnutiach odstránil práve

Krajský súd v Bratislave, keď rozsudkom č. k. -36 zo dňa 18-06-2014 zrušil

Potvrdzujúce rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ústredia zrušil a vec jej vrátil na ďalšie

konanie.

Napriek tomuto postupu súdu prvej inštancie, ktorý je nepochybné v súlade

s ustálenou rozhodovacou praxou ústavného súdu, odvolací súd sa s postupom krajského

súdu nestotožnil, kedy v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na fakt, že normy

odvetvia sociálneho práva sa vyznačujú kogentným charakterom, ktorý vo všeobecnosti

neumožňuje ich aplikačnú tvrdosť v individuálnom prípade zmierniť, a preto idea

aplikačnej spravodlivosti hmotného sociálneho práva tak, ako ju prezentuje krajský súd,

nemá v prejednávanej veci opodstatnenie, pokiaľ spoločnosť spravodlivosť chápe ako určitú

vlastnosť spoločenského poriadku, ktorá hoci silne preniká do práva, tak ho dominantne

neovláda, ale pôsobí na neho spolu s ideou zákonnosti.

S poukazom na všetky vyššie uvedené skutočnosti si sťažovateľ dovoľuje vysloviť

názor, že rigidná a výlučne formalistická aplikácia zákona o sociálnom poistení, s ktorou

sa stotožnil i Najvyšší súd Slovenskej republiky je absolútne nespravodlivá, v príkrom

rozpore so základnými princípmi materiálneho právneho štátu.“

Sťažovateľka v ďalšej časti svojej sťažnosti poukazuje na ustanovenie § 293bj

ods. 1 o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len

„zákon o sociálnom poistení“), ktorý zakotvuje možnosť pobočky Sociálnej poisťovne

aplikovať tzv. „generálny pardon“ vo vzťahu k povinnosti uhradiť penále, ak bola žiadosť

oprávneného subjektu doručená do 31. decembra 2009:

„Vzhľadom na skutočnosť, že kontrola plnenia odvodovej povinnosti za obdobie

od roku 2009 do roku 2011 (resp. za obdobie roku 2004 až roku 2008, pozn.) bola

u sťažovateľa vykonaná až v roku 2011, oneskoreným zistením porušenia povinnosti bola

sťažovateľovi de facto odobratá možnosť daná iným, a to i vedomým neplatičom poistného,

žiadosť o odpustenie penále. Uvedené nemožno v žiadnom prípade označiť za spravodlivé.

Sťažovateľ taktiež zdôrazňuje, že bez zbytočného odkladu po zistení porušenia

svojich povinností za kontrolované obdobie správnym orgánom, neuhradené poistné a

príspevky uhradil. Následne, po viac ako dvoch rokoch od zistenia predmetného nedostatku

a jeho odstránenia (!!!), pobočka Sociálnej poisťovne sťažovateľovi predpísala penále.

... konanie Sociálnej poisťovne spočívajúce v predpísaní penále po viac ako dvoch

rokoch od zistenia porušenia zákonnej povinnosti a úhrady dlžnej sumy je v právnom štáte

absolútne neprípustné, odporujúce princípu právnej istoty a zásade predvídateľnosti

rozhodovania štátnych orgánov.

Hoci orgány verejnej moci sú oprávnené vykonávať kontrolu za dlhšie časové

obdobie, ich konanie nemôže byť na ťarchu kontrolovanému subjektu, v opačnom prípade

je konanie správneho orgánu zneužitím výkonu jeho práva.“

Sťažovateľka tiež namieta, že napadnutými rozhodnutiami najvyššieho súdu došlo

aj k neprípustnému zásahu do jej vlastníckeho práva, čo odôvodňuje takto:

„Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti je nepochybným, že porušovateľ

základného práva svojim nezákonným postupom zasiahol i do majetkovej sféry sťažovateľa,

čím bolo porušené jedno zo základných ústavných práv sťažovateľa - právo vlastniť

majetok.“

Na základe skutočností uvedených v sťažnostiach sa sťažovateľka domáha, aby

ústavný súd po prijatí jej sťažností na ďalšie konanie nálezom vyslovil porušenie

jej základných práv podľa a a základného práva

ods. 1 listiny, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu

napadnutými rozsudkami najvyššieho súdu, tieto rozsudky zrušil, vrátil veci najvyššiemu

súdu na ďalšie konanie a priznal jej úhradu trov právneho zastúpenia v konaniach vedených

pred ústavným súdom.

V záujme objektívneho posúdenia sťažnosti ešte pred jej predbežným prerokovaním

ústavný súd vyzval najvyšší súd na vyjadrenie k sťažnostiam sťažovateľky, ktorý

v stanovisku č. KP 3/2016-69 z 11. novembra 2016 okrem iného uviedol:

„Za konajúci senát musíme vyjadriť nesúhlas s takýmto extenzívnym výkladom

práva, podľa ktorého by mal správny súd v obdobných veciach prihliadať pri výklade

všeobecne pôsobiacej právnej normy na odlišnosti subjektov (zásada pozitívnej

diskriminácie), t. j. porušovať princíp rovnosti pred zákonom, a zásadu predvídateľnosti

práva podriaďovať subjektívne vnímaným okolnostiam prejednávanej veci. Navyše výška

penále za porušenie odvodových povinností, proti vyrubeniu ktorého sťažovateľ v správnom

súdnictve brojil, sa nestanovuje správnou úvahou spomedzi číselných medzí s prihliadnutím

na kritéria ako opakovateľnosť alebo závažnosť porušenia právnej povinnosti, ale táto

výška je vždy pevne (t. j. výpočtový základ a sadzba penále sú pevne stanovené zákonom)

predurčená počtom zameškaných dní.

Preto za konajúci senát sa oprávnene domnievame, že Najvyšší súd sa jasne vyjadril,

že odmieta objektívnym právom nepodloženú úvahu krajského súdu (tzv. idea aplikačnej

spravodlivosti) o nutnosti v tomto prípade podriadiť výklad dotknutých ustanovení

subjektívnym podmienkam (t. j. nezavinené konanie sťažovateľa a nepatrný počet

pracovníkov, u ktorých došlo k zistenému porušeniu odvodových povinností v spojení

s 2-ročným odstupom výkonu kontrolnej činnosti) na strane sťažovateľa.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ak tento zákon

neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom

primerane ustanovenia (ďalej len „“).

V zmysle v záujme hospodárnosti konania súd spojí na spoločné

konanie také veci, ktoré sa pred ním začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých

istých strán. nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak

v súlade s citovaným možno v konaní o sťažnosti

podľa použiť na prípadné spojenie vecí primerane .

S prihliadnutím na obsah sťažností vedených pôvodne pod spisovými značkami

a , z ktorého je nepochybná právna a skutková súvislosť

týchto sťažností, ako aj na totožnosť v osobe sťažovateľky a najvyššieho súdu, proti

ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd, uplatniac citované právne normy,

tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

II.2 K namietanému porušeniu sťažovateľkou označených práv

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

o ústavnom súde na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa .

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto

možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. , ,

, ).

V súvislosti s namietanými rozhodnutiami najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu

ústavný súd považuje za žiaduce poukázať na svoju ustálenú judikatúru, v ktorej opakovane

zdôrazňuje, že nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa

je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Vzhľadom na svoje ústavné postavenie

ústavný súd v zásade nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať skutkové a právne závery

vyjadrené v napadnutom rozhodnutí všeobecného súdu. Úlohou ústavného súdu totiž nie je

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov, ale kontrolovať zlučiteľnosť účinkov takejto interpretácie a aplikácie s

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách.

Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného

súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil,

boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii

zákona všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m.

, , ).

Podstata sťažnostnej argumentácie sťažovateľky spočíva v nesúhlase s právnym

posúdením vecí najvyšším súdom ako odvolacím správnym súdom, ktorý s poukazom

na kogentný charakter noriem verejného práva odmietol pre rozpor s objektívnym právom

zohľadniť špecifiká právnej situácie sťažovateľky; sťažovateľka takýto prístup najvyššieho

súdu považuje za rozporný s požiadavkou materiálnej spravodlivosti ako imanentnej súčasti

spravodlivého procesu a právneho štátu ako takého.

Ústavný súd taktiež považuje za základné východisko pre posudzovanie sťažnostnej

argumentácie sťažovateľky skutočnosť, že v jej veciach boli aplikované právne normy

verejnoprávnej povahy, ktorých sankčný mechanizmus je v prípade vzniku protiprávneho

stavu spôsobeného nesplnením zákonných povinností vyplývajúcich z primárneho vzťahu

sociálneho poistenia založený na uplatnení právnej zodpovednosti bez ohľadu na zavinenie

povinného, resp. príčiny vzniku protiprávneho stavu (nesplnenia zákonných povinností).

Vznik takéhoto protiprávneho stavu má bez ohľadu na ďalšie skutočnosti

individuálnej povahy za následok nielen vznik povinnosti na úhradu penále v zmysle

príslušných zákonných ustanovení povinnou (sťažovateľkou), ale aj povinnosť správneho

orgánu zákonom ustanovené penále individuálnym správnym aktom povinnému

(sťažovateľke) predpísať s prihliadnutím na objektívne kritériá, ktoré sú pre rozsah tejto

povinnosti určujúce (dĺžka omeškania a výška sumy neuhradeného poistného, pozn.).

Sankčný mechanizmus uplatňovaný v oblasti sociálneho poistenia plní aj preventívnu

funkciu. Ústavný súd zdôrazňuje v zhode s právnymi názormi najvyššieho súdu

vyjadrenými v napadnutých rozhodnutiach, že zákon o sociálnom poistení kogentným

spôsobom (nepripúšťajúcim odchýlku a dopadajúcim na všetky subjekty v rovnakej právnej

pozícii) upravuje obsah odvodených právnych vzťahov sankčnej povahy, pričom nepripúšťa

možnosť odstraňovania tvrdosti zákona na základe správnej úvahy.

Postup a rozhodovanie správnych orgánov v oblasti sociálneho poistenia, ako

aj správnych súdov, je limitovaný rámcom , ktorý orgánom verejnej moci

neumožňuje aplikáciu objektívneho práva v rozpore s jeho znením a zrejmým účelom.

Naopak, v prípade takéhoto postupu by hrozila prípadná arbitrárnosť predmetných

rozhodnutí.

Právo na spravodlivý proces v sebe zahŕňa záruky procesného a inštitucionálneho

charakteru, nemožno však z neho odvodzovať požiadavku na ignorovanie objektívneho

hmotného práva v záujme dosiahnutia materiálnej spravodlivosti, a to aj napriek tomu,

že sa v posudzovaných veciach aplikované právne normy sťažovateľke javia ako

neprimerane prísne.

Na uvedených skutočnostiach nie je spôsobilá nič zmeniť ani tá skutočnosť,

že k zisteniu nesplnenia povinnosti na úhradu poistného a príspevkov v oblasti sociálneho

poistenia riadne a včas došlo s väčším časovým odstupom na základe výsledkov kontroly

vykonanej príslušným správnym orgánom (avšak v rámci zákonom ustanovenej lehoty na

vykonanie kontroly, pozn.). Riziko nesprávnej interpretácie právnych noriem upravujúcich

okruh povinností podnikateľa v oblasti sociálneho poistenia zamestnancov je súčasťou

podnikateľského rizika, ktoré sťažovateľka v súvislosti so svojím podnikaním znáša a ktoré

je možné eliminovať aj odborným poradenstvom.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosti

sťažovateľky podľa ako zjavne neopodstatnené.

Vzhľadom na odmietnutie sťažností bolo už bez právneho významu zaoberať

sa ďalšími sťažovateľkou uplatnenými návrhmi.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. januára 2017