Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 40/2017
PDF · 200.01 KB
No categories available
II. ÚS 40/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. januára 2017 v senáte
zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa
spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť obchodných
spoločností BAU land, spol. s r. o., Levočská 2, Poprad, a Slovenská autobusová doprava
Poprad, a. s., Wolkerova 466, Poprad, zastúpených advokátom JUDr. Mikulášom Buzgóom,
Štúrova 20, Košice, ktorou
obchodná spoločnosť BAU land, spol. s r. o., namieta porušenie svojho základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Poprad sp. zn.
21 C 84/2011 z 15. novembra 2012 a rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn.
2 Co 98/2013 z 26. mája 2014 a
obchodná spoločnosť Slovenská autobusová doprava Poprad, a. s., namieta
porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a podľa čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, práva podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Okresného súdu Poprad sp. zn. 21 C 84/2011 z 15. novembra 2012 a rozsudkom
Krajského súdu v Prešove sp. zn. 2 Co 98/2013 z 26. mája 2014, a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodných spoločností BAU land, spol. s r. o., a Slovenskej autobusovej
dopravy Poprad, a. s., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. augusta
2015 doručená sťažnosť obchodných spoločností BAU land, spol. s r. o., Levočská 2,
Poprad (ďalej len „sťažovateľ v 1. rade“) a Slovenská autobusová doprava Poprad, a. s.,
Wolkerova 466, Poprad (ďalej len „sťažovateľ v 2. rade“, spolu ďalej len „sťažovatelia“),
ktorou
sťažovateľ v 1. rade namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného
súdu Poprad (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 21 C 84/2011 z 15. novembra 2012 (ďalej
aj „napadnutý rozsudok okresného súdu“) a rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len
„krajský súd“) sp. zn. 2 Co 98/2013 z 26. mája 2014 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“) a
sťažovateľ v 2. rade namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1
a čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd
(ďalej len „listina“), práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový
protokol“) napadnutým rozsudkom okresného súdu z 15. novembra 2012 a napadnutým
rozsudkom krajského súdu sp. zn. 2 Co 98/2013 z 26. mája 2014.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovatelia sa žalobou podanou okresnému
súdu domáhali určenia vlastníckeho práva k špecifikovaným nehnuteľnostiam a určenia
o neexistencii rampy na špecifikovaných nehnuteľnostiach.
O žalobe rozhodol okresný súd rozsudkom sp. zn. 21 C 84/2011 z 15. novembra
2012 tak, že žalobu v časti, ktorou sa domáhali určenia vlastníckeho práva, zamietol
a v časti, ktorou sa domáhali určenia o neexistencii rampy, vylúčil na samostatné konanie.
Proti rozsudku okresného súdu podali sťažovatelia odvolanie, o ktorom rozhodol
krajský súd napadnutým rozsudkom z 26. mája 2014 tak, že výrok, ktorým okresný súd
zamietol žalobu, v špecifikovanej časti potvrdil, v prevyšujúcej časti rozsudok okresného
súdu zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Odvolanie smerujúce voči
výroku o vylúčení veci na samostatné konanie odmietol.
Sťažovatelia následne podali generálnemu prokurátorovi Slovenskej republiky
podnet na podanie mimoriadneho dovolania. Prípisom prokurátorky Krajskej prokuratúry
v Prešove č. k. Kc 18/15/7700-5 zo 4. februára 2015 bol podnet sťažovateľov odložený.
Následne sťažovatelia podali opakovaný podnet na podanie mimoriadneho
dovolania, ktorý Generálna prokuratúra Slovenskej republiky prípisom č. k. VI/3 Pz
75/15/1000-9 z 23. júna 2015 odložila.
Sťažovatelia v sťažnosti ďalej uvádzajú:
«Pre nesúhlas s právnym názorom Okresného súdu Poprad v spojení s výrokom
odvolacieho súdu a z dôvodu, že boli neúspešní svojimi podnetmi k mimoriadnemu
dovolaniu, zdôrazňujúc nesprávny výklad účinkov ustanovenia § 15 zák. č. 92/1991 Zb.,
podávajú túto ústavnú sťažnosť.
... Žaloba v predmetnej právnej veci mala svoje náležitosti a šlo o žalobu o určenie
vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam v kat. úz. tak, ako sú tieto zapísané v
a tvorili a doposiaľ tvoria celok vyčlenený za účelom náležitého užívania stavby
v súčasnosti ako sklad a predajňa
stavebného materiálu...
... V žalobe a následne v konaní pred všeobecným súdom sťažovatelia uviedli, že dňa
10. 4. 2002 bola rozhodnutím zakladateľa FNM SR založená obchodná spoločnosť
Slovenská autobusová doprava Poprad, akciová spoločnosť. Spoločnosť prebrala majetok,
práva, záväzky a povinnosti podniku Slovenská autobusová doprava, štátny podnik Poprad,
zrušeného bez likvidácie okrem práv podľa ustanovenia § 16 zák. č. 92/1991 Zb. v súlade
s rozhodnutím o privatizácii podniku Fondom národného majetku SR ako právnickou
osobou sui generis zákonom vymedzenými kompetenciami, ktorý bol vykonávateľom
prevodu majetku štátu na iné osoby tak, ako to ustanovuje zák. č. 92/1991 Zb...
... Nedostatkom konania bol postup Okresného súdu Poprad, keď tento nevyhovel
návrhu na ďalšie dokazovanie výsluchom svedka , bývalého riaditeľa
štátneho podniku SAD pred rozhodnutím o privatizácii. Tento svedok by súdu bol ozrejmil
rozsah užívania „obslužných“ pozemkových nehnuteľností, ku ktorým mal štátny podnik do
doby schválenia rozhodnutia o privatizácii právo hospodárenia. Pre svoje rozhodnutie v
prvom stupni sa všeobecný súd uspokojil s dôkazným stavom, aký bol ku dňu jeho
rozhodnutia bez toho, aby vykonal dokazovanie v zmysle návrhu sťažovateľov na
pojednávaní zo dňa 12. 11. 2012, aby zistil rozsah majetku, s ktorým pôvodný štátny podnik
hospodáril. Za tohto dôkazného stavu zodpovedá za svoj výrok - za svoj právny názor,
ktorým žalobu zamietol. Svoje rozhodnutie o zamietnutí žaloby odôvodnil právnym
názorom, že HZ 19.090/1977-4/1 zo dňa 31. 12. 1997 nemá žiadne právne účinky a že
nedošlo k prevodu vlastníckych práv k nehnuteľnostiam na ČSAD š. p. v zmysle § 349
Hospodárskeho zákonníka. Aj keď šlo o tzv. socialistickú organizáciu, ktorá k získaniu
vlastníctva nemusela dodržať postup formou registrácie zmluvy ŠN, neuviedol Okresný súd
Poprad, prečo tento dôkaz nepostačoval k preukazovaniu dôvodnosti práva hospodárenia
štátnym podnikom, ktorý potom v rozsahu tohto práva vstupoval do privatizácie. Okresný
súd svojim rozhodnutím zjednoznačnil svoj nesprávny právny názor, keď rozhodol o žalobe
ohľadne časti určenia vlastníckeho práva jej zamietnutím.
... všeobecný súd pri pokuse o správnu aplikáciu právnej normy nepostrehol,
že majetok privatizovaného š. p. (SAD š. p.) sa v rozsahu práva hospodárenia stal majetkom
FNM SR dňom zrušenia štátneho podniku. Keď sa stal takým majetkom FNM, potom
v súlade so schváleným spôsobom privatizácie mohol byť použitý. Keď sa nestal
deklarovaným vlastníctvom nového subjektu − sťažovateľa v 2. rade, potom tvorí aj
v súčasnosti majetok FNM!
... S takýmto výkladom relevantných zákonných ustanovení zák. č. 91/1992 Zb.
sťažovatelia sa nestotožňujú.»
Následne sťažovatelia poukazujú na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 22 Cdo 68/2003 týkajúce sa účinkov hospodárskych zmlúv uzavretých
medzi socialistickými organizáciami, rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky
sp. zn. 22 Cdo 2926/2010 týkajúce sa určenia vlastníckeho práva k privatizovanému
majetku, ktorý nebol uvedený v súpise privatizovaných nehnuteľností. V rámci svojej
argumentácie poukazujú sťažovatelia tiež na ustanovenia zákona č. 111/1990 Zb. o štátnom
podniku v znení neskorších predpisov a zákona č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu
majetku štátu na iné osoby v znení neskorších predpisov.
V závere sťažnosti sťažovatelia uvádzajú:
«Z dôvodu, že jednotlivé nehnuteľnosti v , ku ktorým sa sťažovateľ v 2. rade
domáhal určenia vlastníckeho práva, podľa žaloby slúžili od r. 1977 výlučne
na delimitovanú činnosť pre ČSAD š. p. Poprad podľa hospodárskej zmluvy z r. 1977
a podľa § 2 zákona č. 92/1991 Zb., tvorili majetok štátneho podniku na účely uvádzaného
zákona. Tento majetok mal nový subjekt nadobudnúť v dôsledku rozhodnutia o privatizácii,
nakoľko ČSAD š. p. v čase privatizácie SAD š. p,. Poprad bol oprávneným užívateľom tohto
majetku.
Z dôvodu, že ministerstvo ako zakladateľ rozhodlo o privatizácii prevodom celého
majetku, napriek tomu, že rozhodnutie o privatizácii, resp. privatizačný projekt v rozpore
s ustanovením § 5 a 6 zák. č. 92/1991 Zb., neobsahoval údaj − špecifikáciu jednotlivých
nehnuteľností v rozsahu určovacej žaloby. Sťažovateľ v 2. rade sa stal vlastníkom týchto
z dôvodu, že pozemkové nehnuteľnosti v takom rozsahu spravoval tak, ako tieto práva
v priebehu podnikania (po r. 1977) nadobudol a nevyhnutne získal k nim právo užívania.
Nedostatok spočívajúci v nezanesení konkrétnej nehnuteľnosti do privatizačného
projektu nemôže prevážiť nad spoločnosťou sledovaným a vymieneným zámerom
upravenom v zákone č. 92/1991 Zb. a nad zámerom bývalého SAD š. p. Poprad previesť
„všetok majetok“ na nový subjekt (SAD a. s. Poprad).
V procese privatizácie nedochádza ku klasickému nadobudnutiu na základe zmluvy
s FNM, ale ide o prechod majetku tak, ako tento vyplýva zo zákona č. 92/1991 Zb.
a k účinnosti dôjde v dôsledku splnenia zákonných podmienok.
Žiaden majetok zaniknutého štátneho podniku sa nezvýšil − nezostal, resp.
ako prebytkový. Pokiaľ SAD š. p. Poprad mal právo hospodárenia k nehnuteľnostiam
tvoriacich predmet určovacej žaloby, tento majetok mal byť predmetom rozhodovania, resp.
musel zostať ako zvyšný, pokiaľ sa ho rozhodnutie FNM v privatizačnom procese netýkal.
Takýto stav k dnešnému dňu ale nenastal.»
Na tomto základe sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd takto rozhodol:
„... Základné právo sťažovateľa v 1. rade na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy SR a jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru...
rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 2 Co/98/2013 zo dňa 26. mája 2014 v spojení
s rozsudkom Okresného súdu Poprad sp. zn. 21 C/84/2011 zo dňa 15. novembra 2012
porušené bolo.
... Základné právo sťažovateľa v 2. rade na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
SR a jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru..., podľa čl. 36
ods. 1 Listiny..., základné právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR a podľa
čl. 11 ods. 1 Listiny... a právo na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatku protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu
v Prešove sp. zn. 2 Co/98/2013 zo dňa 26. mája 2014 v spojení s rozsudkom Okresného
súdu Poprad sp. zn. 21 C/84/2011 zo dňa 15. novembra 2012 porušené bolo.
... Rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 2 Co/98/2013 zo dňa 26. mája 2014
v časti, v ktorej bol výrok rozsudku Okresného súdu Poprad sp. zn. 21 C/84/2011 zo dňa
15. novembra 2012 o zamietnutí žaloby potvrdený, zrušuje a vec mu vracia na ďalšie
konanie.
... Krajský súd v Prešove a Okresný súd Poprad je povinný uhradiť sťažovateľovi
v 1. rade a sťažovateľovi v 2. rade trovy konania v sume 313,22 € na účet právneho
zástupcu do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré
nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým
zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
II.1 K namietanému porušeniu označených práv napadnutým rozsudkom
okresného súdu z 15. novembra 2012
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,
že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je
právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc
všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).
Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého
princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu.
Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť
tejto ochrany a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať o ochranu ten orgán
verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného súdu
Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany
svojich základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných
prostriedkov nápravy pred iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť
z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).
Proti napadnutému rozsudku okresného súdu z 15. novembra 2012 bolo prípustné
odvolanie, ktoré sťažovatelia podali a o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým
rozsudkom z 26. mája 2014. Právomoc krajského súdu ako odvolacieho súdu, ktorú tento
uplatnil na základe odvolania podaného sťažovateľmi, vylučuje, aby rozhodoval ústavný
súd, preto sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol pre
nedostatok právomoci.
II.2 K namietanému porušeniu označených práv napadnutým rozsudkom
krajského súdu z 26. mája 2014
Ústavný súd zistil, že napadnutý rozsudok krajského súdu nadobudol právoplatnosť
1. augusta 2014. Posledný deň lehoty na podanie sťažnosti bol 1. október 2014 (streda).
Sťažovatelia podali sťažnosť ústavnému súdu osobne v podateľni 31. augusta 2015, teda
zjavne po uplynutí lehoty dvoch mesiacov.
Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti konštantne uvádza, že sťažnosť
podľa čl. 127 ústavy nemožno považovať za časovo neobmedzený právny prostriedok
ochrany základných práv alebo slobôd (napr. I. ÚS 33/02, II. ÚS 29/02, III. ÚS 55/02,
Jednou zo zákonných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie
v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.
Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch
mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom
zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ
mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.
Nedodržanie tejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie
sťažnosti ako oneskorene podanej (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty zákon
o ústavnom súde neumožňuje zmeškanie tejto kogentnej lehoty odpustiť (napr.
IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).
Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľov v tejto časti odmietol
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako podanú oneskorene.
Nad rámec svojho rozhodnutia ústavný súd k počítaniu dvojmesačnej lehoty
sťažovateľmi na podanie sťažnosti od doručenia prípisu Generálnej prokuratúry Slovenskej
republiky č. k. VI/3 Pz 75/15/1000-9 z 23. júna 2015, ktorým bol ich opakovaný podnet
na podanie mimoriadneho dovolania odložený, poukazuje na svoj ustálený právny názor,
podľa ktorého podnet na podanie mimoriadneho dovolania generálnemu prokurátorovi
Slovenskej republiky (podľa § 243e až § 243j Občianskeho súdneho poriadku) nepovažuje
za účinný a dostupný právny prostriedok nápravy, ktorého uplatnenie je predpokladom
(podmienkou) podania sťažnosti ústavnému súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a preto na
jeho podanie z hľadiska plynutia lehoty na podanie sťažnosti ústavnému súdu nemožno
prihliadať (m. m. I. ÚS 49/02, I. ÚS 134/03, IV. ÚS 200/05, IV. ÚS 355/2010 a iné).
Z uvedeného dôvodu je pre posúdenie otázky, či bola sťažnosť podaná pred uplynutím
lehoty ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, relevantný termín nadobudnutia
právoplatnosti relevantného rozhodnutia (m. m. II. ÚS 638/2014).
Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch
sťažovateľov v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd
už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. januára 2017