Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 50/2017
PDF · 145.77 KB
No categories available
II. ÚS 50/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. januára 2017 v senáte
zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu
Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť
, zastúpenej advokátom JUDr. Martinom Olosom, Karola Kašjaka 1, Rajecké
Teplice, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 19 ods. 2 a čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj porušenie čl. 1 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom
pod sp. zn. 4 C 374/2015, a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako neprípustnú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. decembra
2016 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“),
zastúpenej advokátom JUDr. Martinom Olosom, Karola Kašjaka 1, Rajecké Teplice, ktorou
namieta porušenie svojho základného práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním
do súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a tiež porušenie princípu právnej istoty
garantovanej prostredníctvom čl. 1 ods. 1 ústavy postupom Okresného súdu Žilina (ďalej
len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 374/2015 (ďalej len „napadnuté
konanie“).
Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľka je účastníčkou
napadnutého konania vedeného okresným súdom o určenie otcovstva k jej maloletému
synovi. Konanie vo veci určenia otcovstva bolo iniciované . Počas
napadnutého konania vedeného okresným súdom bolo otcovstvo k maloletému synovi
určené 10. augusta 2015 súhlasným vyhlásením rodičov na matričnom úrade, pričom ako
otec bol určený . Zo sťažnosti tiež vyplýva, že okresný súd napriek určeniu
otcovstva súhlasným vyhlásením rodičov napadnuté konanie vo veci určenia otcovstva
nezastavil.
Sťažovateľka v sťažnosti zdôrazňuje, že „Predpokladom súdneho konania o určenie
otcovstva je okolnosť, že nedošlo k určeniu otcovstva súhlasným vyhlásením rodičov.
Ak k takémuto vyhláseniu dôjde počas konania o určenie otcovstva, súd prebiehajúce
konanie o určenie otcovstva zastaví (§ 108 O. s. p., § 109 C. m. p.), nakoľko hmotnoprávne
už niet čo určovať (dieťa má určeného otca). Je zrejmé, že návrh o určenie otcovstva možno
účinne podať iba v prípade, ak nedošlo k určeniu otcovstva súhlasným vyhlásením rodičov.
V danom prípade však k takémuto určeniu otcovstva došlo a súd tak nemá právomoc konať
o návrhu na určenie otcovstva za hmotnoprávnej situácie, že otcovstvo otca
k dieťaťu už bolo určené a doposiaľ nebolo právoplatne zapreté. Návrh žalobcu
na určenie otcovstva je tak zjavne neprípustný (dieťa nemôže mať súčasne dvoch otcov)
a konanie bolo potrebné zastaviť. Súd môže meritórne rozhodovať o určení otcovstva
(t. j. o osobnom stave) iba za situácie, že otcovstvo k dieťaťu nie je určené. Ak však
otcovstvo je určené a nebolo právoplatne zapreté, žiaden tretí subjekt už nemôže na súde
účinne iniciovať akékoľvek konanie o určenie otcovstva. Napriek mojim opakovaným
námietkam a návrhom na zastavenie konanie okresný súd konanie nezastavil a vo veci
naďalej koná a zaoberá sa ďalej vyjadreniami a návrhmi žalobcu. Za daného právneho
stavu však súd nemá právomoc viesť konanie o určenie otcovstva a konanie mal
(rešpektujúc ust. § 108 O. s. p. resp. § 109 C. m. p.) povinnosť bezodkladne zastaviť.“.
Vedením napadnutého konania dochádza podľa sťažovateľky k neprípustnému
zásahu do jej osobnostnej sféry, ako aj statusu tretích osôb. Sťažovateľka argumentuje,
že nemá inú možnosť obrany ako domáhať sa porušenia svojich práv podľa ústavy
a dohovoru prostredníctvom sťažnosti. Svojvoľnou aplikáciou noriem hmotného
a procesného práva dochádza podľa sťažovateľky zo strany okresného súdu k „zásahu
do práv účastníka konania na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy a čl. 6
Dohovoru“.
Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa ... na súdnu a inú právnu
ochranu zaručené podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základné právo na ochranu pred
neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky, základné právo na spravodlivý súdny proces zaručené podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a princíp právnej istoty
zaručený podľa čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v konaní vedenom Okresným
súdom v Žiline pod sp. zn. 4 C 374/2015 porušené bolo.
2. Okresnému súdu v Žiline sa prikazuje konanie vedené pod sp. zn. 4 C 374/2015
uznesením zastaviť.
3. Okresný súd v Žiline je povinný uhradiť sťažovateľovi ...
do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu trovy konanie na účet jeho PZ.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní uznesením odmietnuť bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Sťažovateľka namieta, že procesne nesprávnym postupom okresného súdu v konaní
o určenie otcovstva k jej maloletému synovi spočívajúcom nezastavením napadnutého
konania dochádza k porušovaniu jej základných práv podľa čl. 19 ods. 2 a čl. 46 ods. 1
ústavy, ako aj jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a tiež k porušovaniu čl. 1 ods. 1 ústavy.
V súlade s čl. 19 ods. 2 ústavy každý má právo na ochranu pred neoprávneným
zasahovaním do súkromného a rodinného života.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny
štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.
V rámci predbežného prerokovania sťažnosti ústavný súd považuje v prvom rade
za potrebné poukázať na už citovaný čl. 127 ods. 1 ústavy, z ktorého vyplýva, že systém
ústavnej ochrany základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný
súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane
týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne,
t. j. na princípe subsidiarity.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd pri uplatňovaní svojej právomoci vychádza
zo zásady, že ústava ukladá všeobecným súdom chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.
Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná
právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd
môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným
(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci
na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).
V súvislosti s podstatou a zmyslom princípu subsidiarity ústavný súd poukazuje
na svoju ustálenú judikatúru, v ktorej opakovane zdôrazňuje, že základné právo na súdnu
ochranu, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie „je výsledkové“, to znamená, musí mu
zodpovedať proces ako celok, a skutočnosť, či napadnuté konanie ako celok bude
spravodlivé, závisí od pokračujúceho konania a rozhodnutia všeobecných súdov
(m. m. III. ÚS 33/04, IV. ÚS 163/05, II. ÚS 307/06, II. ÚS 155/08). Aj z ďalšej judikatúry
ústavného súdu (napr. I. ÚS 79/03, I. ÚS 236/03), obdobne ako aj z judikatúry Európskeho
súdu pre ľudské práva (napr. Komanický c. Slovenská republika, rozsudok zo 4. 6. 2002)
vyplýva, že ústavný súd a Európsky súd pre ľudské práva overujú, či konanie posudzované
ako celok bolo spravodlivé v zmysle čl. 46 až čl. 50 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Posúdenie splnenia procesných podmienok (namietané sťažovateľkou), za ktorých
všeobecný súd (ne)môže vo veci konať, a prípadné zastavenie napadnutého konania patrí
primárne do právomoci okresného súdu. Pokiaľ okresný súd vo veci nerozhodne v súlade
s názorom sťažovateľky a konanie vo veci určenia otcovstva k maloletému synovi
sťažovateľky nezastaví, sťažovateľka bude môcť (môže) namietať v prípadnom odvolacom
konaní. Vzhľadom na subsidiárne použitie príslušných ustanovení Civilného sporového
poriadku aj na konanie o určenia otcovstva (§ 2 Mimosporového civilného poriadku) je
odvolacím dôvodom v súlade s § 365 ods. 1 písm. a) Civilného sporového poriadku
nesplnenie procesných podmienok. Akákoľvek ingerencia ústavného súdu v tomto štádiu
konania je preto s prihliadnutím na princíp subsidiarity, ktorým sa riadi rozhodovanie
ústavného súdu o sťažnosti v okolnostiach prerokúvanej veci, teda v konaní prvostupňového
súdu, neprípustná, keďže sťažovateľka má proti napadnutému postupu okresného súdu
k dispozícii procesné prostriedky nápravy uplatniteľné v konaní pred všeobecnými súdmi.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť
sťažovateľky odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako neprípustnú.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa už ďalšími návrhmi
sťažovateľky obsiahnutými v petite sťažnosti nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. januára 2017