Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 33/2017
PDF · 106.97 KB
No categories available
III. ÚS 33/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. januára 2017
predbežne prerokoval sťažnosť , zastúpenej
euroadvokátom JUDr. Lubomírom Müllerom, Symfonická 1496/9, Praha, Česká republika,
pre namietané porušenie jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
a základných práv podľa čl. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd uznesením
Krajského súdu v Trenčíne č. k. 3 Tos 69/2016-51 z 21. septembra 2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. novembra
2016 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“),
pre namietané porušenie jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a základných práv podľa čl. 1 a čl. 36 ods. 1
Listiny základných práv slobôd (ďalej len „listina“) uznesením Krajského súdu v Trenčíne
(ďalej len „krajský súd“) č. k. 3 Tos 69/2016-51 z 21. septembra 2016 (ďalej len „uznesenie
krajského súdu“).
V sťažnosti sťažovateľka uviedla, že 4. januára 2016 podala na Okresnom súde
Prešov (ďalej aj „okresný súd“) návrh na vyslovenie súdnej rehabilitácie svojho nebohého
brata, , podľa § 33 ods. 2 zákona č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii
v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnej rehabilitácii“). V podanom návrhu
poukázala na to, že uznesením Vojenského obvodového prokurátora v Prešove sp. zn.
OPv 74/77 zo 4. júla 1978, právoplatným 12. júla 1978, bolo trestné stíhanie proti jej
bratovi ako proti obvinenému zastavené, ale dosiaľ nebolo deklarované, že spĺňa aj
predpoklady na to, aby bola vyslovená jeho účasť na súdnej rehabilitácii, ktorá je vyššou
formou satisfakcie, ako je zastavenie trestného stíhania. Sťažovateľka v návrhu ďalej
uviedla, že jej brat spĺňa požiadavky na vyslovenie súdnej rehabilitácie podľa § 33 ods. 2
zákona o súdnej rehabilitácii z dôvodu, že bol obmedzený na osobnej slobode, pričom
odsudzujúci rozsudok bol nezákonný a zrušený.
Uznesením Okresného súdu Prešov sp. zn. 33 Nt 1/2016 zo 17. mája 2016 (ďalej len
„uznesenie okresného súdu“) bol návrh sťažovateľky zamietnutý ako podaný oneskorene
a neoprávnenou osobou.
Sťažovateľka proti uvedenému uzneseniu podala sťažnosť. Krajský súd vyhodnotil
sťažnosť ako čiastočne dôvodnú vo vzťahu k druhému dôvodu zamietajúceho výroku
uznesenia okresného súdu, v zmysle ktorého bol návrh podaný neoprávnenou osobou.
Uznesením krajského súdu bolo v prvom výroku zrušené uznesenie okresného súdu
a v druhom výroku krajský súd rozhodol tak, že návrh zamieta, pretože bol podaný
oneskorene a vo veci, na ktorú sa ustanovenie § 33 ods. 2 zákona o súdnej rehabilitácii
nevzťahuje.
Podľa názoru sťažovateľky týmto výkladom krajský súd zaobchádza odlišne
s osobami v zhodnom právnom postavení a sťažnosťou napadnutý výrok krajského súdu je
v rozpore s judikatúrou súdov Českej republiky a Slovenskej republiky.
Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd rozhodol tak, že druhou vetou uznesenia
krajského súdu boli porušené jej práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru
a čl. 1 a čl. 36 ods. 1 listiny, a zároveň aby namietanú druhú vetu uznesenia krajského súdu
zrušil a priznal jej náhradu trov právneho zastúpenia.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez
prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre zdôrazňuje, že nie je súčasťou systému
všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Vychádzajúc zo svojho ústavného postavenia, ústavný súd v zásade nie je
oprávnený preskúmavať a posudzovať skutkové závery a právne názory všeobecného súdu
vyjadrené v jeho rozhodnutiach. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné
súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného
súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie
s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných
slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany
ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom
rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli)
pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len
v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia jeho relevantných ustanovení, že by
zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
V odôvodnení namietaného uznesenia krajský súd podrobne zdôvodnil svoje
rozhodnutie, ktoré ústavný súd preskúmal a dospel k záveru, že uznesenie nie je prejavom
interpretačnej alebo aplikačnej svojvôle krajského súdu a sťažovateľka v sťažnosti
neuviedla takú argumentáciu vo vzťahu k napadnutému uzneseniu krajského súdu, ktorá by
bola spôsobilá vyvolať pochybnosť o neudržateľnosti napadnutého rozhodnutia z ústavného
hľadiska.
Ústavný súd nevyhodnotil argumentáciu sťažovateľky ako spôsobilú spochybniť
ústavnú udržateľnosť záverov krajského súdu. Ústavný súd nezistil, že by aplikácia a výklad
citovaných ustanovení zákona o súdnej rehabilitácii a s tým súvisiace právne závery
krajského súdu mohli zakladať dôvod na zásah ústavného súdu do namietaného uznesenia
v súlade s jeho právomocami ustanovenými v čl. 127 ods. 2 ústavy. Ústavný súd dospel
k záveru, že krajský súd vo svojom uznesení vyhodnotil všetky námietky sťažovateľky
obsiahnuté aj v ústavnej sťažnosti, a preto je podľa názoru ústavného súdu uznesenie
krajského súdu z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné.
Ústavný súd tiež poukazuje na to, že krajský súd napadnutým rozhodnutím,
sťažovateľke neodoprel spravodlivosť, a skutočnosť, že jej názor sa s právnym názorom
krajského súdu nestotožňuje, sama osebe nepostačuje na prijatie záveru o arbitrárnosti
napadnutého rozhodnutia.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažnosť bolo potrebné odmietnuť podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
Nad rámec uvedeného poukazuje ústavný súd na skutočnosť, že napriek
kvalifikovanému právnemu zastúpeniu sťažovateľka nepredložila v konaní pred ústavným
súdom ako prílohy žiadne z rozhodnutí súdov, na ktoré v sťažnosti poukazuje a v súvislosti
s ktorými namieta závery krajského súdu.
Ústavný súd už v rámci svojej rozhodovacej činnosti vyslovil, že je v záujme
navrhovateľov, aby k podnetu priložili čo najviac im dostupných dôkazov, a tým ústavný
súd presvedčili, že prijatie ich podnetu na konanie vo veci samej má svoje opodstatnenie.
Ústavný súd nie je substituentom navrhovateľov pri zabezpečovaní dôkazov ich tvrdení
v podnete, ak si ich navrhovatelia môžu zabezpečiť sami (I. ÚS 35/99).
Ústavný súd z uvedeného dôvodu a so zreteľom na kvalifikované právne zastúpenie
sťažovateľky konštatuje, že sťažnosť nie je v tejto časti objektívne spôsobilá vyvolať začatie
konania, pretože nespĺňa náležitosti predpísané zákonom o ústavnom súde, a preto ju
z uvedeného dôvodu mohol odmietnuť už pri jej predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde) z dôvodu nesplnenia náležitostí predpísaných zákonom
o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. januára 2017