Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 75/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. februára 2017 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily

Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť

, , zastúpeného advokátom JUDr. Vladimírom

Kašubom, Advokátska kancelária, Holubyho 51, Martin, vo veci namietaného porušenia

základných práv podľa a 4, a 2 a Slovenskej

republiky, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Okresného súdu Martin a jeho rozsudkom č. k.

-649 z 29. mája 2015 a rozsudkom Krajského súdu v Žiline č. k.

-708 z 12. novembra 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. februára

2016 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci

namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 41 ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1 a 2

a (ďalej len „“), ako aj práv podľa

ods. 1 a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

postupom Okresného súdu Martin (ďalej len „okresný súd“) a jeho rozsudkom č. k.

-649 z 29. mája 2015 (ďalej aj „napadnutý rozsudok okresného súdu“)

a rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k. -708

z 12. novembra 2015 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že napadnutým rozsudkom okresný súd styk

sťažovateľa (otca) s maloletou dcérou zakázal, čím zmenil rozsudok

okresného súdu sp. zn. zo 14. decembra 2007. Okresný súd, prihliadajúc na

doplnené dokazovanie znaleckým posudkom súdnym znalcom ,

ako aj s prihliadnutím na výsledky ďalšieho dokazovania, vo vzájomnej súvislosti

a zohľadnením platnej právnej úpravy zakázal styk sťažovateľa s maloletou ustáliac,

že v súčasnosti nie je žiaduca akákoľvek ďalšia konfrontácia maloletej so sťažovateľom,

z ktorého má stále veľký strach, a keby bolo na nej, nechce sa s ním už nikdy stretnúť, zničil

jej detstvo. Okresný súd konštatoval, že pokiaľ i zákaz styku nie je práve tým

najsprávnejším modelom fungovania rodičov a detí, v súčasnosti je tým najlepším

rozhodnutím, je v zvrchovanom záujme maloletej .

2.1 Krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil napadnutý rozsudok okresného

súdu, pričom v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol:

„Po preskúmaní veci odvolací súd zastal názor, že okresný súd vykonal vo veci

dostatočné dokazovanie, dospel k správnym skutkovým zisteniam, vyvodil správny právny

záver, svoje rozhodnutie náležitým a vyčerpávajúcim spôsobom odôvodnil.

Pokiaľ i otec v podanom odvolaní poukazoval, že okresnému súdu doručil námietku

zaujatosti voči vec prejednávajúcej sudkyni a táto bez toho, aby predložila námietku

zaujatosti nadriadenému súdu, vo veci ďalej konala a rozhodovala, je potrebné uviesť, že

neexistencia žiadneho rozhodnutia alebo existencia právoplatného rozhodnutia

nadriadeného súdu o tom, že sudca je alebo nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania

veci, nebráni odvolaciemu súdu, aby pri preskúmavaní rozhodnutia posúdil túto otázku

samostatne.

Hoci v zmysle dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré

spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci, toto ustanovenie je potrebné

vykladať širšie v nadväznosti na článok 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, článok

46 ods. 1 SR a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd, ktorými je garantovaná nestrannosť, nezávislosť a nezaujatosť konajúceho sudcu.

Nemožno však pritom prehliadať, že rozhodnutie o vylúčení sudcu podľa § 14 ods. 1

predstavuje výnimku z významnej ústavnej zásady, že nikto nesmie byť odňatý svojmu

zákonnému sudcovi ( SR). Vzhľadom na to možno vylúčiť sudcu

z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci len celkom výnimočne a len zo skutočne

závažných dôvodov, ktoré sudcovi bránia rozhodnúť v súlade so zákonom, objektívne,

nezaujato a spravodlivo.

Krajský súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že otec maloletej neuviedol

zákonom uznaný dôvod zaujatosti, na základe ktorého by sa spochybnila nezaujatosť

zákonnej sudkyne, ktorá rozhodovala v prejednávanej veci. Samotný subjektívny názor, že

v osobe konajúcej sudkyne boli dané okolnosti vylučujúce ju z prejednávania

a rozhodovania veci, nezakladá bez ďalšieho dôvod pre legitímne obavy z jej nestranného

a nezaujatého rozhodovania. Ani z predloženého spisového materiálu nevyplývajú žiadne

také okolnosti, ktoré by spochybňovali nezaujatosť sudkyne, ktorá rozhodovala

v prejednávanej veci, nakoľko ani zo skutočností poukazovaných otcom nemožno vyvodiť

akýkoľvek kvalifikovaný vzťah zákonnej sudkyne k inému účastníkovi konania - matke

maloletej, resp. že by tu bol akýkoľvek vzťah zákonnej sudkyne k predmetu prejednávanej

veci.

Po zrušení veci odvolacím súdom zákonná sudkyňa vykonala dokazovanie v zmysle

intencií zrušujúceho uznesenia, vykonala dokazovania v zmysle dôkazných návrhov

účastníkov konania. Po vyhodnotení všetkých dôkazov tak jednotlivo, ako aj vo vzájomnej

súvislosti, s prihliadnutím na to, čo v priebehu konania vyšlo najavo, vrátane toho, čo

uviedli účastníci vo veci rozhodla.

Zaujatosť zákonnej sudkyne nemožno vyvodiť ani z toho, že jej rozhodnutie opätovne

vyznelo v neprospech otca, nakoľko rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť

totožné s očakávaniami a predstavami účastníka konania. Iba z hľadiska odôvodnenia musí

spĺňať parametre (limity) zákonného rozhodnutia podľa tak, aby

účastníkovi konania bola daná odpoveď na všetky podstatné, zásadné otázky.

Podľa názoru odvolacieho súdu rozsudok okresného súdu všetky tieto atribúty

obsahoval a napĺňal, nakoľko okresný súd dostatočne podrobným a zrozumiteľným

spôsobom odôvodnil, z akých skutočností pri rozhodovaní vychádzal, prečo zakázal styk

otca s maloletou a nepripustil možnosť prípadného stretávania sa otca s maloletou aspoň

v minimálnom časovom priestore, v prítomnosti tretej osoby.

Podľa , ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje

s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na

skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na

zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

V danom prípade sa odvolací súd plne stotožnil s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia zo strany okresného súdu, ktoré dalo dostatočne zrozumiteľnú, presvedčivú

a podrobnú odpoveď na všetky otázky, ktoré súviseli s rozhodnutím vo veci samej. Ani

v podanom odvolaní otec maloletej neuviedol skutočnosti, s ktorými by sa okresný súd

nevysporiadal. Za daného stavu odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že nie je

vhodné ďalej nútiť maloletú a nie je to ani v jej záujme, k tomu, aby sa v akomkoľvek,

i keď v minimálnom rozsahu stretávala s otcom, či už osamote alebo v prítomnosti inej

osoby. Naopak je potrebné vytvoriť jej priestor na to, aby si všetky skutočnosti vysporiadala

sama so sebou, veď i pre ňu celé konanie muselo byť nesmiernou psychickou záťažou. Ako

naznačil okresný súd, zákaz styku je krajným riešením, avšak nútiť dieťa k určitému

správaniu súdmi, políciou a sociálnymi pracovníkmi, nie je tak v jeho záujme, ako ani

v záujme nadviazania a obnovenia akýchkoľvek ďalších vzťahov s otcom. Došlo by iba

k ďalšiemu prehlbovaniu averzie a k riešeniu situácie by to určite neprispelo.

Odvolací súd preto rozsudok okresného súdu v napadnutej časti potvrdil (§ 219

ods. 1, 2 ).“

3. Sťažovateľ rozdelil svoje námietky proti napadnutým rozsudkom (a postupu

okresného súdu) do 2 celkov.

3.1 Po prvé – sťažovateľ namieta, že okresný súd zdržiaval doručenie rozhodnutí

vydaných v konaní pred okresným súdom účastníkom konania. Vychádzajúc z tohto

presvedčenia, podal sťažovateľ 25. januára 2013 námietku zaujatosti a sťažnosť voči

konajúcej sudkyni. Podľa sťažovateľa napriek opísaným jednotlivým krokom sudkyne

v konaní vedenom na okresnom súde sp. zn. a napriek obsahu námietky

zaujatosti, o zaujatosti/nezaujatosti sudkyne sa podľa slov sťažovateľa nekonalo, a to pritom

na zaujatosť sudkyne upozornil aj v podanom odvolaní proti napadnutému rozsudku. Podľa

sťažovateľa krajský súd v napadnutom rozsudku nedostatočne reagoval na argumenty

sťažovateľa týkajúce sa zaujatosti konajúcej sudkyne.

3.2 Po druhé – sťažovateľ namieta, že spôsob vykonávania dôkazov pred okresným

súdom nebol v súlade so zákonom a došlo k porušeniu jeho ústavných práv týmto postupom

okresného súdu. Sťažovateľ uvádza, že prvostupňový súd predstieral vykonanie

dokazovania na pojednávaní pripojenými súdnymi spismi. Tieto však neboli podľa slov

sťažovateľa nikdy pripojené. Napriek tomu, že súdnemu znalcovi boli položené otázky

komplexného zhodnotenia o. i. aj z informácií, ktoré vyplývali z pripojených spisov, bol mu

podľa náhľadu sťažovateľa predložený len spis zn. bez pripojených spisov.

Ak nie sú pripojené spisy a sú len konštatované v zápisnici, je sťažovateľ toho názoru, že

nie je možné takýto postup považovať za súladný s dikciou čl. 6 ods. 1 dohovoru, resp.

. Ak na odvolací argument, ktorý poukazuje na takýto postup, odvolací

súd nereaguje, zakrývajúc sa za ustanovenie ,

nie je podľa presvedčenia sťažovateľa možné hovoriť o zachovaní práva na odôvodnenie

súdneho rozhodnutia. Odvolací súd by sa podľa názoru sťažovateľa priblížil k zachovaniu

tohto práva aspoň konštatáciou, že nejde o relevantnú argumentáciu, na ktorú je potrebné

reagovať. Sťažovateľ je však presvedčený, že ide o relevantnú argumentáciu aj v rovine

ústavnoprávnej ‒priebeh dokazovania je dopredu a presne zákonom stanoveným postupom,

na ktorý podľa sťažovateľa poukazuje .

3.2.1 V tejto súvislosti sťažovateľ ďalej tvrdí, že v jeho prípade sa sudkyňa rozhodla

vykonať „pohovor“ s maloletou dcérou mimo pojednávania. O tomto pohovore existuje

podľa slov sťažovateľa len záznam v spise na č. l. 606 ‒607, ktorý podpísala sama

sudkyňa. Ak sa dôkazy majú vykonávať na pojednávaní, ich skutočný obsah je podľa

mienky sťažovateľa možné spätne opakovať prostredníctvom prehratia zvukového záznamu.

Podľa vyjadrenia sťažovateľa ide o dôležitý prvok, ktorý možnosť kontroly zachováva napr.

aj neprítomnému účastníkovi. Napriek tomu z pohovoru s maloletou nebol podľa tvrdenia

sťažovateľa vyhotovovaný takýto zvukový záznam. Podľa sťažovateľa pritom výsledok

tohto údajného pohovoru používa prvostupňový súd na odôvodnenie svojho rozhodnutia,

a to vo významnej miere. Maloleté dieťa mohlo byť podľa presvedčenia sťažovateľa

vypočuté aj bez prítomnosti kohokoľvek iného na pojednávaní ‒v takom prípade by však

existoval zvukový záznam. Skutočný obsah tohto dôkazného prostriedku je už pre

sťažovateľa nezistiteľný. Ani táto skutočnosť a ani rozhodnutie vykonať dokazovanie týmto

spôsobom podľa sťažovateľovho názoru nezodpovedajú .

3.2.2 Kombinácia spôsobu vykonania, resp. nevykonania dokazovania s tým, ako

sťažovateľ opisoval javovú stránku poskytovania spravodlivosti, viedla podľa sťažovateľa

v konečnom dôsledku vzhľadom na charakter konania k porušeniu jeho základného práva

zaručeného a 4 a práva podľa dohovoru.

4. Sťažovateľ navrhol vydať tento nález:

„Základné práva podľa čl. 41 ods. 1, ods. 4, čl. 46 ods. 1

a a základné práva podľa a

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Martin

v konaní vedenom pod sp. zn.: a jeho rozsudkom sp. zn.: -649

zo dňa 29.05.2015 porušené boli.

Základné práva podľa čl. 41 ods. 1, ods. 4, čl. 46 ods. 1

a základné práva podľa a Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn.:

-708 zo dňa 12.11.2015 porušené boli.

Rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn.: -708 zo dňa 12.11.2015

zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Žiline na ďalšie konanie.

priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume

303,16,- EUR ..., ktorú je Krajský súd v Žiline povinný vyplatiť na účet jeho právneho

zástupcu ... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak

tento zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

6. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením alebo

iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto

možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po

jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. , , ,

).

III.

K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa postupom

a napadnutým rozsudkom okresného súdu

7. Sťažovateľ sa domáha vyslovenia porušenia jeho ústavných práv aj postupom

a napadnutým rozsudkom okresného súdu.

7.1 Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom ochranu základných

práv a slobôd poskytuje v zmysle primárne všeobecné súdnictvo („ak o ochrane

týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a ústavný súd až subsidiárne.

7.2 Z princípu subsidiarity vyplýva, že ústavný súd poskytuje ochranu základným

právam a slobodám iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné

súdy. Ústavný súd sa pri skúmaní podmienok konania o sťažnosti riadi zásadou, že

všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je

ochrana základných práv a slobôd poskytovaná ústavným súdom prostredníctvom

a upraveného konania o sťažnosti subsidiárna a nastupuje až

vtedy, ak o tejto ochrane nerozhodujú všeobecné súdy (porov. mutatis mutandis

, ). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí,

že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu

dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť

odmietnuť (porov. , ).

7.3 Zo sťažnosti je nepochybné, že sťažovateľ využil svoje právo podať proti

napadnutému rozsudku okresného súdu odvolanie, o ktorom bol oprávnený a aj povinný

rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľa

v danom prípade nepripúšťa možnosť ústavného súdu rozhodovať o napadnutom rozsudku

okresného súdu, keďže odvolanie predstavuje účinný opravný prostriedok ochrany práv

sťažovateľa vo vzťahu k napadnutému rozsudku okresného súdu. Vzhľadom na túto

skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť v tejto časti odmietol podľa

v spojení s pre nedostatok právomoci na jej

prerokovanie.

K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa napadnutým

rozsudkom krajského súdu

8. Predmetom sťažnosti v tejto časti je námietka sťažovateľa, podľa ktorej krajský

súd porušil jeho a dohovorom garantované práva vo veci rozhodovania o úprave

rodičovských práv a povinností k maloletej dcére sťažovateľa z dôvodov citovaných

v tomto uznesení v bode 3 a nasl.

9. Posudzujúc ako prvé sťažovateľovu námietku porušenia jeho práva na nestranný

súd tým, že sa ani na odvolacom súde riadne nerozhodlo o jeho námietke zaujatosti sudkyne

konajúcej vo veci na prvostupňovom súde, ústavný súd vo všeobecnosti uvádza, že

požiadavka nestrannosti sudcu sa dotýka samej podstaty spravodlivosti a jej vnímania.

Nestrannosť znamená absenciu zaujatosti či predsudku, znamená, že sudca nemá žiaden

osobný záujem na výsledku konania (porov. Barak, A. Judge in a Democracy. Princeton

University Press, 2008, s. 101 a nasl.), resp. nevzniká navonok legitímny dojem, že by

takýto záujem mohol mať. Rozhodovanie sudcom, ktorý nie je nestranný, nie je len

popretím rovnosti účastníkov konania, ale ide svojím spôsobom aj o rozhodovanie

vo vlastnej veci (nemo iudex in causa sua; porov. bod 5 uznesenia Najvyššieho správneho

súdu Českej republiky z 11. júna 2010 č. k. Nao 46/2010-78; dostupné na internete:

www.nssoud.cz), a vôbec o popretie zmyslu súdnictva a práva.

9.1 Ústavný súd už vo svojej predošlej judikatúre konštatoval, že z pohľadu

ľudskoprávneho, z pohľadu práva na nestranného sudcu ako komponentu práva

na spravodlivý proces vyvinul Európsky súd pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) dve

previazané stránky nestrannosti a judikatúru k nim rozvíja už viac ako 30 rokov (Piersack

v. Belgicko, sťažnosť č. 8692/79, rozsudok ESĽP z 1. 10. 1982; Pohoska v. Poľsko,

sťažnosť č. 33530/06, rozsudok ESĽP z 10. 1. 2012). Nestrannosť má stránku subjektívnu

a stránku objektívnu, a tie sú overované rovnomennými testami. Európsky súd pre ľudské

práva zdôrazňuje význam nestrannosti sudcu pre dôveru verejnosti v súdnictvo, a to jednak

vo všeobecnosti (Olujić v. Chorvátsko, sťažnosť č. 22330/05, rozsudok ESĽP z 5. 2. 2005,

bod 57), ale osobitne pri objektívnom teste (Kinský v. Česká republika, sťažnosť

č. 42856/06, rozsudok ESĽP z 9. 2. 2012, bod 87). Nestrannosť je vo vnímaní ESĽP

absenciou zaujatosti či predsudku vo veci, pričom nestrannosť môže byť overovaná už

spomenutým subjektívnym a objektívnym testom.

9.2 Východiskom je subjektívny test, v ktorom sa zisťuje osobné presvedčenie,

postoj sudcu, resp. jeho záujem v prerokúvanej veci. Osobná nestrannosť sudcu sa

predpokladá, kým sa nepreukáže opak. Takýmto „opakom“ môže byť sudcom prejavené

nepriateľstvo, neznášanlivosť alebo ak si napríklad sudca z osobných dôvodov vyhradí

prerokovanie veci pre seba. Požiadavka nestrannosti nemôže byť dostatočne naplnená len

subjektívnym testom, ktorý je náročný z hľadiska preukazovania.

9.3 Na subjektívny test teda plynule nadväzuje test objektívny, ktorý si všíma, či

sudca vykazuje legitímne pochybnosti z hľadiska jeho nestrannosti. Tu je dôležitá

perspektíva nestranného pozorovateľa a relevantné je aj zdanie (ne)strannosti („Justice must

not only be done, it must also be seen to be done“). Podľa ESĽP musí byť ustálené, či

existujú zistiteľné skutočnosti, ktoré môžu vzbudzovať pochybnosti o nestrannosti sudcov,

a v tomto zmysle môže mať aj zdanie určitú dôležitosť, pretože „v stávke“ je dôvera, ktorú

musia súdy v spoločnosti vzbudzovať, nehovoriac o dôvere samotných účastníkov konania

(Daktaras v. Litva, sťažnosť č. 42095/98, rozsudok ESĽP z 10. 10. 2000, bod 32). Ústavný

súd dodáva, že súčasne s dôverou, na ktorú musia súdy v demokratickej spoločnosti

ašpirovať, je cez ňu „v stávke“ aj autorita súdnych rozhodnutí.

9.4 Podstatou námietok sťažovateľa je, že ani krajský súd sa nevysporiadal s jeho

námietkou, že sudkyňa tým, že nezabezpečila včasné doručenie rozhodnutí vydaných

v konaní pred súdom prvého stupňa, je zaujatá v prospech matky maloletej dcéry

a v neprospech sťažovateľa.

9.5 Na tomto mieste je nutné vysloviť, že čo sa týka subjektívneho testu nestrannosti,

namietnutá sudkyňa sa k námietke vyjadrila prípisom (v spise č. l. 309), v ktorom uviedla,

že s účastníkmi konania sa nepozná a vo veci sa necíti byť zaujatá, jej postoj k obom

účastníkom je nestranný.

9.6 Ústavný súd sa tak sústredí na skúmanie prítomnosti dôvodov zaujatosti sudkyne

prizmou objektívneho testu nestrannosti, na základe námietok sťažovateľa urobených

v režime iudex suspectus.

9.7 Ústavný súd primárne poznamenáva, že in abstracto dôvodom na vylúčenie

sudcu/-ov nemôže byť jeho/ich procesný postup (a rozhodovanie) v prerokúvanej veci alebo

v rozhodovaní v iných veciach (porov. mutatis mutandis , uznesenie

Najvyššieho správneho súdu Českej republiky sp. zn. Nao 188/2015, bod 11). Pri posúdení

existencie dôvodov vylúčenia sudcu/-ov je v tejto súvislosti potrebné vychádzať aj z právnej

úpravy obsiahnutej v , podľa ktorého „dôvodom

na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú v procesnom postupe sudcu a v jeho

rozhodovacej činnosti“ (obdobne už neplatná a neúčinná právna úprava Občianskeho

súdneho poriadku v § 14 ods. 3 upravovala: „Dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti,

ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci alebo v jeho rozhodovaní

v iných veciach.“).

9.8 V rámci skúmania možnej prítomnosti dôvodov vylúčenia konajúcej sudkyne

v zmysle sťažovateľových námietok je potrebné in concreto uviesť, že pokiaľ sudkyňa

pracovala na vypracovaní písomného znenia rozhodnutia dlhší čas, alebo dochádzalo k iným

prieťahom v doručovaní niektorých prvostupňových rozhodnutí účastníkom konania,

nemožno len na tomto základe tvrdiť, že sudkyňa je zaujatá v neprospech niektorého

z účastníkov. Ide predovšetkým o procesný postup sudkyne vo veci, ktorý nie je dôvodom

na vylúčenie sudkyne, resp. dôvodom na konštatovanie jej zaujatosti v neprospech

niektorého z účastníkov konania.

9.9 Z tohto dôvodu krajský súd správne posúdil a uviedol, že v danej veci nebol

dôvod konštatovať zaujatosť konajúcej sudkyne prvého stupňa a nebolo potrebné rušiť

napadnutý rozsudok okresného súdu z dôvodu, že by v danej veci na okresnom súde

rozhodovala sudkyňa, ktorá mala byť vylúčená.

9.10 K námietke sťažovateľa, že o jeho námietke zaujatosti nebolo riadne

rozhodnuté, ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ svoje námietky týkajúce sa zaujatosti

konajúcej sudkyne predniesol v odvolaní proti napadnutému rozsudku okresného súdu

a krajský súd sa s týmito námietkami riadne a ústavne konformne vysporiadal. Nie je teda

pravdivé tvrdenie, že o jeho námietke zaujatosti sudkyne nebolo v jeho veci rozhodnuté.

10. K druhému okruhu námietok sťažovateľa, že okresný súd nevykonal dôkaz

vypočutia maloletej dcéry spôsobom predpokladaným zákonom a že ani krajský súd toto

pochybenie nenapravil, ústavný súd uvádza, že spôsob vykonávania jednotlivých dôkazov je

záležitosť aplikácie jednoduchého práva (podústavného práva/einfaches Recht) a ústavný

súd nie je v zásade oprávnený zasahovať (s výnimkou extrémnej svojvôle pri aplikácii

právnych predpisov zo strany konajúcich súdov) do procesu aplikácie jednoduchého práva

všeobecnými súdmi, keďže manažovanie procesu dokazovania patrí výlučne do

kompetencie všeobecných súdov.

10.1 Ústavný súd k tomu uvádza, že okresný súd v napadnutom rozsudku riadne

odôvodnil, ako sa s tým-ktorým dôkazom vysporiadal (a to aj výpoveďou maloletej dcéry)

a na tieto závery okresného súdu krajský súd v napadnutom rozsudku reagoval ústavne

aprobovateľným spôsobom, pričom všeobecné súdy dali odpoveď aj na ťažiskové

argumenty sťažovateľa týkajúce sa vhodnosti stretávania (styku) s maloletou (vychádzajúc

aj z názoru maloletej dcéry, ktorý bol podrobne opísaný v napadnutom rozsudku okresného

súdu, ku ktorému mal sťažovateľ možnosť argumentovať v podanom odvolaní). Navyše

sťažovateľ ako účastník konania mal po celý čas v priebehu konania na okresnom súde

prístup k spisu a bol oboznámený s obsahom výpovede maloletej dcéry, ktorý sa uskutočnil

2. mája 2015 v kancelárii sudkyne za prítomnosti kolíznej opatrovníčky.

10.2 Ani v tomto smere nemožno dospieť k záveru o porušení procesných ústavných

práv sťažovateľa.

11. Na základe popísaných záverov ústavného súdu k jednotlivým námietkam

sťažovateľa ústavný súd uzatvára, že nie je možné dospieť k záveru o porušení ním

označených ústavných práv napadnutým rozsudkom krajského súdu (a teda nebolo by

možné dospieť k opaku ani po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie), a preto ústavný súd

odmietol sťažnosť sťažovateľa v tejto časti podľa pre

jej zjavnú neopodstatnenosť.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. februára 2017