Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 75/2017
PDF · 254.35 KB
No categories available
II. ÚS 75/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. februára 2017 v senáte
zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily
Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť
, , zastúpeného advokátom JUDr. Vladimírom
Kašubom, Advokátska kancelária, Holubyho 51, Martin, vo veci namietaného porušenia
základných práv podľa čl. 41 ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného súdu Martin a jeho rozsudkom č. k.
20 P 342/2010-649 z 29. mája 2015 a rozsudkom Krajského súdu v Žiline č. k.
9 CoP 64/2015-708 z 12. novembra 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. februára
2016 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci
namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 41 ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1 a 2
a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práv podľa čl. 6
ods. 1 a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
postupom Okresného súdu Martin (ďalej len „okresný súd“) a jeho rozsudkom č. k.
20 P 342/2010-649 z 29. mája 2015 (ďalej aj „napadnutý rozsudok okresného súdu“)
a rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k. 9 CoP 64/2015-708
z 12. novembra 2015 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“).
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že napadnutým rozsudkom okresný súd styk
sťažovateľa (otca) s maloletou dcérou zakázal, čím zmenil rozsudok
okresného súdu sp. zn. 16 P 140/2007 zo 14. decembra 2007. Okresný súd, prihliadajúc na
doplnené dokazovanie znaleckým posudkom súdnym znalcom ,
ako aj s prihliadnutím na výsledky ďalšieho dokazovania, vo vzájomnej súvislosti
a zohľadnením platnej právnej úpravy zakázal styk sťažovateľa s maloletou ustáliac,
že v súčasnosti nie je žiaduca akákoľvek ďalšia konfrontácia maloletej so sťažovateľom,
z ktorého má stále veľký strach, a keby bolo na nej, nechce sa s ním už nikdy stretnúť, zničil
jej detstvo. Okresný súd konštatoval, že pokiaľ i zákaz styku nie je práve tým
najsprávnejším modelom fungovania rodičov a detí, v súčasnosti je tým najlepším
rozhodnutím, je v zvrchovanom záujme maloletej .
2.1 Krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil napadnutý rozsudok okresného
súdu, pričom v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol:
„Po preskúmaní veci odvolací súd zastal názor, že okresný súd vykonal vo veci
dostatočné dokazovanie, dospel k správnym skutkovým zisteniam, vyvodil správny právny
záver, svoje rozhodnutie náležitým a vyčerpávajúcim spôsobom odôvodnil.
Pokiaľ i otec v podanom odvolaní poukazoval, že okresnému súdu doručil námietku
zaujatosti voči vec prejednávajúcej sudkyni a táto bez toho, aby predložila námietku
zaujatosti nadriadenému súdu, vo veci ďalej konala a rozhodovala, je potrebné uviesť, že
neexistencia žiadneho rozhodnutia alebo existencia právoplatného rozhodnutia
nadriadeného súdu o tom, že sudca je alebo nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania
veci, nebráni odvolaciemu súdu, aby pri preskúmavaní rozhodnutia posúdil túto otázku
samostatne.
Hoci v zmysle § 14 ods. 3 O.s.p. dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré
spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci, toto ustanovenie je potrebné
vykladať širšie v nadväznosti na článok 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, článok
46 ods. 1 Ústavy SR a článok 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd, ktorými je garantovaná nestrannosť, nezávislosť a nezaujatosť konajúceho sudcu.
Nemožno však pritom prehliadať, že rozhodnutie o vylúčení sudcu podľa § 14 ods. 1
O.s.p. predstavuje výnimku z významnej ústavnej zásady, že nikto nesmie byť odňatý svojmu
zákonnému sudcovi (článok 48 ods. 1 Ústavy SR). Vzhľadom na to možno vylúčiť sudcu
z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci len celkom výnimočne a len zo skutočne
závažných dôvodov, ktoré sudcovi bránia rozhodnúť v súlade so zákonom, objektívne,
nezaujato a spravodlivo.
Krajský súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že otec maloletej neuviedol
zákonom uznaný dôvod zaujatosti, na základe ktorého by sa spochybnila nezaujatosť
zákonnej sudkyne, ktorá rozhodovala v prejednávanej veci. Samotný subjektívny názor, že
v osobe konajúcej sudkyne boli dané okolnosti vylučujúce ju z prejednávania
a rozhodovania veci, nezakladá bez ďalšieho dôvod pre legitímne obavy z jej nestranného
a nezaujatého rozhodovania. Ani z predloženého spisového materiálu nevyplývajú žiadne
také okolnosti, ktoré by spochybňovali nezaujatosť sudkyne, ktorá rozhodovala
v prejednávanej veci, nakoľko ani zo skutočností poukazovaných otcom nemožno vyvodiť
akýkoľvek kvalifikovaný vzťah zákonnej sudkyne k inému účastníkovi konania - matke
maloletej, resp. že by tu bol akýkoľvek vzťah zákonnej sudkyne k predmetu prejednávanej
veci.
Po zrušení veci odvolacím súdom zákonná sudkyňa vykonala dokazovanie v zmysle
intencií zrušujúceho uznesenia, vykonala dokazovania v zmysle dôkazných návrhov
účastníkov konania. Po vyhodnotení všetkých dôkazov tak jednotlivo, ako aj vo vzájomnej
súvislosti, s prihliadnutím na to, čo v priebehu konania vyšlo najavo, vrátane toho, čo
uviedli účastníci vo veci rozhodla.
Zaujatosť zákonnej sudkyne nemožno vyvodiť ani z toho, že jej rozhodnutie opätovne
vyznelo v neprospech otca, nakoľko rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť
totožné s očakávaniami a predstavami účastníka konania. Iba z hľadiska odôvodnenia musí
spĺňať parametre (limity) zákonného rozhodnutia podľa § 157 ods. 2 O.s.p. tak, aby
účastníkovi konania bola daná odpoveď na všetky podstatné, zásadné otázky.
Podľa názoru odvolacieho súdu rozsudok okresného súdu všetky tieto atribúty
obsahoval a napĺňal, nakoľko okresný súd dostatočne podrobným a zrozumiteľným
spôsobom odôvodnil, z akých skutočností pri rozhodovaní vychádzal, prečo zakázal styk
otca s maloletou a nepripustil možnosť prípadného stretávania sa otca s maloletou aspoň
v minimálnom časovom priestore, v prítomnosti tretej osoby.
Podľa § 219 ods. 2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na
skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na
zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
V danom prípade sa odvolací súd plne stotožnil s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia zo strany okresného súdu, ktoré dalo dostatočne zrozumiteľnú, presvedčivú
a podrobnú odpoveď na všetky otázky, ktoré súviseli s rozhodnutím vo veci samej. Ani
v podanom odvolaní otec maloletej neuviedol skutočnosti, s ktorými by sa okresný súd
nevysporiadal. Za daného stavu odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že nie je
vhodné ďalej nútiť maloletú a nie je to ani v jej záujme, k tomu, aby sa v akomkoľvek,
i keď v minimálnom rozsahu stretávala s otcom, či už osamote alebo v prítomnosti inej
osoby. Naopak je potrebné vytvoriť jej priestor na to, aby si všetky skutočnosti vysporiadala
sama so sebou, veď i pre ňu celé konanie muselo byť nesmiernou psychickou záťažou. Ako
naznačil okresný súd, zákaz styku je krajným riešením, avšak nútiť dieťa k určitému
správaniu súdmi, políciou a sociálnymi pracovníkmi, nie je tak v jeho záujme, ako ani
v záujme nadviazania a obnovenia akýchkoľvek ďalších vzťahov s otcom. Došlo by iba
k ďalšiemu prehlbovaniu averzie a k riešeniu situácie by to určite neprispelo.
Odvolací súd preto rozsudok okresného súdu v napadnutej časti potvrdil (§ 219
ods. 1, 2 O.s.p.).“
3. Sťažovateľ rozdelil svoje námietky proti napadnutým rozsudkom (a postupu
okresného súdu) do 2 celkov.
3.1 Po prvé – sťažovateľ namieta, že okresný súd zdržiaval doručenie rozhodnutí
vydaných v konaní pred okresným súdom účastníkom konania. Vychádzajúc z tohto
presvedčenia, podal sťažovateľ 25. januára 2013 námietku zaujatosti a sťažnosť voči
konajúcej sudkyni. Podľa sťažovateľa napriek opísaným jednotlivým krokom sudkyne
v konaní vedenom na okresnom súde sp. zn. 20 P 342/2010 a napriek obsahu námietky
zaujatosti, o zaujatosti/nezaujatosti sudkyne sa podľa slov sťažovateľa nekonalo, a to pritom
na zaujatosť sudkyne upozornil aj v podanom odvolaní proti napadnutému rozsudku. Podľa
sťažovateľa krajský súd v napadnutom rozsudku nedostatočne reagoval na argumenty
sťažovateľa týkajúce sa zaujatosti konajúcej sudkyne.
3.2 Po druhé – sťažovateľ namieta, že spôsob vykonávania dôkazov pred okresným
súdom nebol v súlade so zákonom a došlo k porušeniu jeho ústavných práv týmto postupom
okresného súdu. Sťažovateľ uvádza, že prvostupňový súd predstieral vykonanie
dokazovania na pojednávaní pripojenými súdnymi spismi. Tieto však neboli podľa slov
sťažovateľa nikdy pripojené. Napriek tomu, že súdnemu znalcovi boli položené otázky
komplexného zhodnotenia o. i. aj z informácií, ktoré vyplývali z pripojených spisov, bol mu
podľa náhľadu sťažovateľa predložený len spis zn. 20 P 342/2010 bez pripojených spisov.
Ak nie sú pripojené spisy a sú len konštatované v zápisnici, je sťažovateľ toho názoru, že
nie je možné takýto postup považovať za súladný s dikciou čl. 6 ods. 1 dohovoru, resp.
čl. 46 ods. 1 ústavy. Ak na odvolací argument, ktorý poukazuje na takýto postup, odvolací
súd nereaguje, zakrývajúc sa za ustanovenie § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku,
nie je podľa presvedčenia sťažovateľa možné hovoriť o zachovaní práva na odôvodnenie
súdneho rozhodnutia. Odvolací súd by sa podľa názoru sťažovateľa priblížil k zachovaniu
tohto práva aspoň konštatáciou, že nejde o relevantnú argumentáciu, na ktorú je potrebné
reagovať. Sťažovateľ je však presvedčený, že ide o relevantnú argumentáciu aj v rovine
ústavnoprávnej ‒priebeh dokazovania je dopredu a presne zákonom stanoveným postupom,
na ktorý podľa sťažovateľa poukazuje čl. 46 ods. 1 ústavy.
3.2.1 V tejto súvislosti sťažovateľ ďalej tvrdí, že v jeho prípade sa sudkyňa rozhodla
vykonať „pohovor“ s maloletou dcérou mimo pojednávania. O tomto pohovore existuje
podľa slov sťažovateľa len záznam v spise na č. l. 606 ‒607, ktorý podpísala sama
sudkyňa. Ak sa dôkazy majú vykonávať na pojednávaní, ich skutočný obsah je podľa
mienky sťažovateľa možné spätne opakovať prostredníctvom prehratia zvukového záznamu.
Podľa vyjadrenia sťažovateľa ide o dôležitý prvok, ktorý možnosť kontroly zachováva napr.
aj neprítomnému účastníkovi. Napriek tomu z pohovoru s maloletou nebol podľa tvrdenia
sťažovateľa vyhotovovaný takýto zvukový záznam. Podľa sťažovateľa pritom výsledok
tohto údajného pohovoru používa prvostupňový súd na odôvodnenie svojho rozhodnutia,
a to vo významnej miere. Maloleté dieťa mohlo byť podľa presvedčenia sťažovateľa
vypočuté aj bez prítomnosti kohokoľvek iného na pojednávaní ‒v takom prípade by však
existoval zvukový záznam. Skutočný obsah tohto dôkazného prostriedku je už pre
sťažovateľa nezistiteľný. Ani táto skutočnosť a ani rozhodnutie vykonať dokazovanie týmto
spôsobom podľa sťažovateľovho názoru nezodpovedajú čl. 48 ods. 2 ústavy.
3.2.2 Kombinácia spôsobu vykonania, resp. nevykonania dokazovania s tým, ako
sťažovateľ opisoval javovú stránku poskytovania spravodlivosti, viedla podľa sťažovateľa
v konečnom dôsledku vzhľadom na charakter konania k porušeniu jeho základného práva
zaručeného čl. 41 ods. 1 a 4 ústavy a práva podľa čl. 8 dohovoru.
4. Sťažovateľ navrhol vydať tento nález:
„Základné práva podľa čl. 41 ods. 1, ods. 4, čl. 46 ods. 1
a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a základné práva podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Martin
v konaní vedenom pod sp. zn.: 20P/342/2010 a jeho rozsudkom sp. zn.: 20P/342/2010-649
zo dňa 29.05.2015 porušené boli.
Základné práva podľa čl. 41 ods. 1, ods. 4, čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a základné práva podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn.:
9CoP/64/2015-708 zo dňa 12.11.2015 porušené boli.
Rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn.: 9CoP/64/2015-708 zo dňa 12.11.2015
zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Žiline na ďalšie konanie.
priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume
303,16,- EUR ..., ktorú je Krajský súd v Žiline povinný vyplatiť na účet jeho právneho
zástupcu ... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak
tento zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
6. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným
rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre
nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením alebo
iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto
možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po
jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. I. ÚS 105/06, II. ÚS 66/2011, III. ÚS 155/09,
III.
K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa postupom
a napadnutým rozsudkom okresného súdu
7. Sťažovateľ sa domáha vyslovenia porušenia jeho ústavných práv aj postupom
a napadnutým rozsudkom okresného súdu.
7.1 Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom ochranu základných
práv a slobôd poskytuje v zmysle ústavy primárne všeobecné súdnictvo („ak o ochrane
týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a ústavný súd až subsidiárne.
7.2 Z princípu subsidiarity vyplýva, že ústavný súd poskytuje ochranu základným
právam a slobodám iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné
súdy. Ústavný súd sa pri skúmaní podmienok konania o sťažnosti riadi zásadou, že
všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je
ochrana základných práv a slobôd poskytovaná ústavným súdom prostredníctvom ústavou
a zákonom o ústavnom súde upraveného konania o sťažnosti subsidiárna a nastupuje až
vtedy, ak o tejto ochrane nerozhodujú všeobecné súdy (porov. mutatis mutandis
II. ÚS 13/01, IV. ÚS 102/09). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí,
že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu
dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť
odmietnuť (porov. I. ÚS 20/02, III. ÚS 152/03).
7.3 Zo sťažnosti je nepochybné, že sťažovateľ využil svoje právo podať proti
napadnutému rozsudku okresného súdu odvolanie, o ktorom bol oprávnený a aj povinný
rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľa
v danom prípade nepripúšťa možnosť ústavného súdu rozhodovať o napadnutom rozsudku
okresného súdu, keďže odvolanie predstavuje účinný opravný prostriedok ochrany práv
sťažovateľa vo vzťahu k napadnutému rozsudku okresného súdu. Vzhľadom na túto
skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť v tejto časti odmietol podľa
§ 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej
prerokovanie.
K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa napadnutým
rozsudkom krajského súdu
8. Predmetom sťažnosti v tejto časti je námietka sťažovateľa, podľa ktorej krajský
súd porušil jeho ústavou a dohovorom garantované práva vo veci rozhodovania o úprave
rodičovských práv a povinností k maloletej dcére sťažovateľa z dôvodov citovaných
v tomto uznesení v bode 3 a nasl.
9. Posudzujúc ako prvé sťažovateľovu námietku porušenia jeho práva na nestranný
súd tým, že sa ani na odvolacom súde riadne nerozhodlo o jeho námietke zaujatosti sudkyne
konajúcej vo veci na prvostupňovom súde, ústavný súd vo všeobecnosti uvádza, že
požiadavka nestrannosti sudcu sa dotýka samej podstaty spravodlivosti a jej vnímania.
Nestrannosť znamená absenciu zaujatosti či predsudku, znamená, že sudca nemá žiaden
osobný záujem na výsledku konania (porov. Barak, A. Judge in a Democracy. Princeton
University Press, 2008, s. 101 a nasl.), resp. nevzniká navonok legitímny dojem, že by
takýto záujem mohol mať. Rozhodovanie sudcom, ktorý nie je nestranný, nie je len
popretím rovnosti účastníkov konania, ale ide svojím spôsobom aj o rozhodovanie
vo vlastnej veci (nemo iudex in causa sua; porov. bod 5 uznesenia Najvyššieho správneho
súdu Českej republiky z 11. júna 2010 č. k. Nao 46/2010-78; dostupné na internete:
www.nssoud.cz), a vôbec o popretie zmyslu súdnictva a práva.
9.1 Ústavný súd už vo svojej predošlej judikatúre konštatoval, že z pohľadu
ľudskoprávneho, z pohľadu práva na nestranného sudcu ako komponentu práva
na spravodlivý proces vyvinul Európsky súd pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) dve
previazané stránky nestrannosti a judikatúru k nim rozvíja už viac ako 30 rokov (Piersack
v. Belgicko, sťažnosť č. 8692/79, rozsudok ESĽP z 1. 10. 1982; Pohoska v. Poľsko,
sťažnosť č. 33530/06, rozsudok ESĽP z 10. 1. 2012). Nestrannosť má stránku subjektívnu
a stránku objektívnu, a tie sú overované rovnomennými testami. Európsky súd pre ľudské
práva zdôrazňuje význam nestrannosti sudcu pre dôveru verejnosti v súdnictvo, a to jednak
vo všeobecnosti (Olujić v. Chorvátsko, sťažnosť č. 22330/05, rozsudok ESĽP z 5. 2. 2005,
bod 57), ale osobitne pri objektívnom teste (Kinský v. Česká republika, sťažnosť
č. 42856/06, rozsudok ESĽP z 9. 2. 2012, bod 87). Nestrannosť je vo vnímaní ESĽP
absenciou zaujatosti či predsudku vo veci, pričom nestrannosť môže byť overovaná už
spomenutým subjektívnym a objektívnym testom.
9.2 Východiskom je subjektívny test, v ktorom sa zisťuje osobné presvedčenie,
postoj sudcu, resp. jeho záujem v prerokúvanej veci. Osobná nestrannosť sudcu sa
predpokladá, kým sa nepreukáže opak. Takýmto „opakom“ môže byť sudcom prejavené
nepriateľstvo, neznášanlivosť alebo ak si napríklad sudca z osobných dôvodov vyhradí
prerokovanie veci pre seba. Požiadavka nestrannosti nemôže byť dostatočne naplnená len
subjektívnym testom, ktorý je náročný z hľadiska preukazovania.
9.3 Na subjektívny test teda plynule nadväzuje test objektívny, ktorý si všíma, či
sudca vykazuje legitímne pochybnosti z hľadiska jeho nestrannosti. Tu je dôležitá
perspektíva nestranného pozorovateľa a relevantné je aj zdanie (ne)strannosti („Justice must
not only be done, it must also be seen to be done“). Podľa ESĽP musí byť ustálené, či
existujú zistiteľné skutočnosti, ktoré môžu vzbudzovať pochybnosti o nestrannosti sudcov,
a v tomto zmysle môže mať aj zdanie určitú dôležitosť, pretože „v stávke“ je dôvera, ktorú
musia súdy v spoločnosti vzbudzovať, nehovoriac o dôvere samotných účastníkov konania
(Daktaras v. Litva, sťažnosť č. 42095/98, rozsudok ESĽP z 10. 10. 2000, bod 32). Ústavný
súd dodáva, že súčasne s dôverou, na ktorú musia súdy v demokratickej spoločnosti
ašpirovať, je cez ňu „v stávke“ aj autorita súdnych rozhodnutí.
9.4 Podstatou námietok sťažovateľa je, že ani krajský súd sa nevysporiadal s jeho
námietkou, že sudkyňa tým, že nezabezpečila včasné doručenie rozhodnutí vydaných
v konaní pred súdom prvého stupňa, je zaujatá v prospech matky maloletej dcéry
a v neprospech sťažovateľa.
9.5 Na tomto mieste je nutné vysloviť, že čo sa týka subjektívneho testu nestrannosti,
namietnutá sudkyňa sa k námietke vyjadrila prípisom (v spise č. l. 309), v ktorom uviedla,
že s účastníkmi konania sa nepozná a vo veci sa necíti byť zaujatá, jej postoj k obom
účastníkom je nestranný.
9.6 Ústavný súd sa tak sústredí na skúmanie prítomnosti dôvodov zaujatosti sudkyne
prizmou objektívneho testu nestrannosti, na základe námietok sťažovateľa urobených
v režime iudex suspectus.
9.7 Ústavný súd primárne poznamenáva, že in abstracto dôvodom na vylúčenie
sudcu/-ov nemôže byť jeho/ich procesný postup (a rozhodovanie) v prerokúvanej veci alebo
v rozhodovaní v iných veciach (porov. mutatis mutandis III. ÚS 679/2014, uznesenie
Najvyššieho správneho súdu Českej republiky sp. zn. Nao 188/2015, bod 11). Pri posúdení
existencie dôvodov vylúčenia sudcu/-ov je v tejto súvislosti potrebné vychádzať aj z právnej
úpravy obsiahnutej v § 49 ods. 3 Civilného sporového poriadku, podľa ktorého „dôvodom
na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú v procesnom postupe sudcu a v jeho
rozhodovacej činnosti“ (obdobne už neplatná a neúčinná právna úprava Občianskeho
súdneho poriadku v § 14 ods. 3 upravovala: „Dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti,
ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci alebo v jeho rozhodovaní
v iných veciach.“).
9.8 V rámci skúmania možnej prítomnosti dôvodov vylúčenia konajúcej sudkyne
v zmysle sťažovateľových námietok je potrebné in concreto uviesť, že pokiaľ sudkyňa
pracovala na vypracovaní písomného znenia rozhodnutia dlhší čas, alebo dochádzalo k iným
prieťahom v doručovaní niektorých prvostupňových rozhodnutí účastníkom konania,
nemožno len na tomto základe tvrdiť, že sudkyňa je zaujatá v neprospech niektorého
z účastníkov. Ide predovšetkým o procesný postup sudkyne vo veci, ktorý nie je dôvodom
na vylúčenie sudkyne, resp. dôvodom na konštatovanie jej zaujatosti v neprospech
niektorého z účastníkov konania.
9.9 Z tohto dôvodu krajský súd správne posúdil a uviedol, že v danej veci nebol
dôvod konštatovať zaujatosť konajúcej sudkyne prvého stupňa a nebolo potrebné rušiť
napadnutý rozsudok okresného súdu z dôvodu, že by v danej veci na okresnom súde
rozhodovala sudkyňa, ktorá mala byť vylúčená.
9.10 K námietke sťažovateľa, že o jeho námietke zaujatosti nebolo riadne
rozhodnuté, ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ svoje námietky týkajúce sa zaujatosti
konajúcej sudkyne predniesol v odvolaní proti napadnutému rozsudku okresného súdu
a krajský súd sa s týmito námietkami riadne a ústavne konformne vysporiadal. Nie je teda
pravdivé tvrdenie, že o jeho námietke zaujatosti sudkyne nebolo v jeho veci rozhodnuté.
10. K druhému okruhu námietok sťažovateľa, že okresný súd nevykonal dôkaz
vypočutia maloletej dcéry spôsobom predpokladaným zákonom a že ani krajský súd toto
pochybenie nenapravil, ústavný súd uvádza, že spôsob vykonávania jednotlivých dôkazov je
záležitosť aplikácie jednoduchého práva (podústavného práva/einfaches Recht) a ústavný
súd nie je v zásade oprávnený zasahovať (s výnimkou extrémnej svojvôle pri aplikácii
právnych predpisov zo strany konajúcich súdov) do procesu aplikácie jednoduchého práva
všeobecnými súdmi, keďže manažovanie procesu dokazovania patrí výlučne do
kompetencie všeobecných súdov.
10.1 Ústavný súd k tomu uvádza, že okresný súd v napadnutom rozsudku riadne
odôvodnil, ako sa s tým-ktorým dôkazom vysporiadal (a to aj výpoveďou maloletej dcéry)
a na tieto závery okresného súdu krajský súd v napadnutom rozsudku reagoval ústavne
aprobovateľným spôsobom, pričom všeobecné súdy dali odpoveď aj na ťažiskové
argumenty sťažovateľa týkajúce sa vhodnosti stretávania (styku) s maloletou (vychádzajúc
aj z názoru maloletej dcéry, ktorý bol podrobne opísaný v napadnutom rozsudku okresného
súdu, ku ktorému mal sťažovateľ možnosť argumentovať v podanom odvolaní). Navyše
sťažovateľ ako účastník konania mal po celý čas v priebehu konania na okresnom súde
prístup k spisu a bol oboznámený s obsahom výpovede maloletej dcéry, ktorý sa uskutočnil
2. mája 2015 v kancelárii sudkyne za prítomnosti kolíznej opatrovníčky.
10.2 Ani v tomto smere nemožno dospieť k záveru o porušení procesných ústavných
práv sťažovateľa.
11. Na základe popísaných záverov ústavného súdu k jednotlivým námietkam
sťažovateľa ústavný súd uzatvára, že nie je možné dospieť k záveru o porušení ním
označených ústavných práv napadnutým rozsudkom krajského súdu (a teda nebolo by
možné dospieť k opaku ani po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie), a preto ústavný súd
odmietol sťažnosť sťažovateľa v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre
jej zjavnú neopodstatnenosť.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. februára 2017