Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 82/2017
PDF · 248 KB
No categories available
I. ÚS 82/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. februára 2017
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti BCI, a. s., Mydlárska 8718/7A,
Žilina, zastúpenej advokátom Mgr. Richardom Karkóom, Sad na Studničkách 1029/32,
Žilina, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu
v Žiline sp. zn. 8 CoD 11/2014 z 30. decembra 2014, ako aj uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 343/2015 z 10. decembra 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti BCI, a. s., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. marca
2016 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti BCI, a. s. (ďalej len „sťažovateľka“,
v citáciách aj „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva
na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej
len „krajský súd“) sp. zn. 8 CoD 11/2014 z 30. decembra 2014, ako aj uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo 343/2015
z 10. decembra 2015.
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola v konaní vedenom
na Okresnom súde Žilina (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 15 U 2/2014 vo veci súdnej
úschovy sumy 2 160 712,65 € zloženej obcou Závod za účelom splnenia záväzku
účastníčkou konania v právnom postavení príjemkyne v 1. rade.
Po tom, ako okresný súd uznesením č. k. 15 U 2/2014-205 z 19. júna 2014 žiadosť
príjemkyne v 1. rade o vydanie predmetu úschovy a žiadosti príjemkýň v 2. až 4. rade
o vydanie častí predmetu úschovy štyrmi samostatnými výrokmi zamietol, krajský súd
na základe odvolania podaného príjemkyňami v 1. a 2. rade uznesením sp. zn.
8 CoD 11/2014 z 30. decembra 2014 uznesenie okresného súdu č. k. 15 U 2/2014-205
z 19. júna 2014 v celom rozsahu zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.
Následne najvyšší súd uznesením sp. zn. 3 Cdo 343/2015 z 10. decembra 2015 dovolanie
podané sťažovateľkou (príjemkyňou v 1. rade) odmietol a účastníkom náhradu trov
dovolacieho konania nepriznal.
3. Ako ďalej s poukazom na rozhodovaciu prax ústavného súdu sťažovateľka udáva,
„... odvolací súd, a v nadväznosti na jeho rozhodnutie aj súd dovolací, ignorovali...
základné procesné zásady a princípy, nakoľko odvolací súd v rámci odvolacieho konania
zrušil aj tie výroky prvostupňového rozhodnutia, voči ktorým odvolanie podané nebolo,
s čím sa v celom rozsahu stotožnil aj súd dovolací. Týmto hrubo procesne nesúladným
postupom preto došlo k porušeniu práva sťažovateľa na súdnu ochranu garantovanú čl. 46
ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd...
Z hľadiska samotného charakteru konania o vydanie predmetu úschovy by chcel
sťažovateľ poukázať na to, že sa jedná o nesporové konanie, v ktorom súd neskúma
hmotnoprávne vzťahy účastníkov, ale iba ich procesné oprávnenia vo vzťahu k vydaniu
alebo nevydaniu predmetu úschovy.
Ďalej by chcel sťažovateľ poukázať na to, že vzhľadom na charakter konania
o vydanie predmetu úschovy existuje v zmysle § 91 ods. 1 OSP medzi príjemcami 1/ až 4/
len samostatné procesné spoločenstvo. Dôsledkom takéhoto samostatného procesného
spoločenstva je to, že procesné následky jednotlivých výrokov prvostupňového rozhodnutia,
ktorými boli zamietnuté všetky štyri žiadosti o vydanie predmetu úschovy, boli nepochybne
pre každého jedného účastníka samostatné. Prvostupňové rozhodnutie bolo preto
rozhodnutím, ktoré sa dotýkalo niekoľkých procesne samostatných účastníkov, ktorí
v konaní konajú sami za seba...
V predmetnej veci však odvolací súd rozhodol o odvolaní sťažovateľa a príjemcu 2/
spôsobom, že zrušil všetky štyri samostatné výroky prvostupňového rozhodnutia a vec
vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, a to aj napriek skutočnosti, že voči výrokom
č. III a č. IV prvostupňového rozhodnutia odvolanie podané nebolo. Postup odvolacieho
súdu (s ktorým sa v celom rozsahu stotožnil aj súd dovolací) preto považuje sťažovateľ
za postup, ktorý bol v rozpore s elementárnymi procesnými zásadami odvolacieho
konania...
Vzhľadom na všetko vyššie uvedené sťažovateľ poukazuje na to, že z hľadiska
procesného postavenia príjemcov v rade 1/ až 4/ bol každý z príjemcov oprávnený podať
odvolanie len voči tomu výroku, ktorý sa ho negatívne dotýkal, t. j. voči výroku, ktorým
konajúci súd rozhodol, že mu nebude predmet súdnej úschovy vydaný. Nakoľko sa jedná
o vzájomnú nezávislosť (nepodmienenosť) jednotlivých výrokov prvostupňového
rozhodnutia a nakoľko medzi jednotlivými účastníkmi konania o vydanie predmetu úschovy
nevyplýva zo žiadneho právneho predpisu určitý spôsob vyrovnania, odvolací súd zrušením
všetkých výrokov prvostupňového rozhodnutia konal v rozpore so základnými procesnými
zásadami odvolacieho konania, pretože zrušil aj výroky, voči ktorým odvolanie podané
nebolo, pričom s takýmto postupom sa v celom rozsahu stotožnil aj súd dovolací.
Sťažovateľ preto zastáva názor, že Krajský súd v Žiline predmetnú vec nesprávne
právne vyhodnotil, postupoval v hrubom rozpore so základnými procesnými zásadami
a princípmi odvolacieho konania a zákonné ustanovenia vykladal svojvoľne, s čím sa
v celom rozsahu stotožnil aj Najvyšší súd SR. Závery a postupy konajúcich súdov sú
so zreteľom na v konaní zistený skutkový stav zjavne neodôvodnené a arbitrárne
a z hľadiska ústavnosti neudržateľné, čo v konečnom dôsledku svedčí o porušení
označených základných práv a slobôd sťažovateľa.“.
4. Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie nálezom rozhodol takto:
„I. Základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Uznesením
Krajského súdu v Žiline zo dňa 30.12.2014, č. k. 8CoD/11/2014-311 a Uznesením
Najvyššieho súdu SR zo dňa 10.12.2015, č. k. 3Cdo 343/2015-377 porušené bolo.
II. Ústavný súd Slovenskej republiky Uznesenie Krajského súdu v Žiline zo dňa
30.12.2014, č. k. 8CoD/11/2014-311 a Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 10.12.2015,
č. k. 3 Cdo 343/2015-377 zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Žiline na ďalšie konanie.
III. Krajský súd v Žiline a Najvyšší súd SR sú povinní zaplatiť sťažovateľovi spoločne
a nerozdielne náhradu trov právneho zastúpenia na účet advokáta Mgr. Richarda Karkó,
vedený v do 2
mesiacov od právoplatnosti vydaného rozhodnutia.“
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti
o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov
ustanoví zákon.
6. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie
sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané
oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
7. Za zjavne neopodstatnenú možno považovať aj takú sťažnosť, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (III. ÚS 175/03).
8. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
9. Ústavný súd považuje v prvom rade za potrebné v kontexte podanej ústavnej
sťažnosti poukázať na svoje ústavné postavenie, z ktorého vyplýva, že vo veciach, ktoré
patria do právomoci všeobecných súdov, nie je alternatívnou alebo mimoriadnou opravnou
inštitúciou. Ústavný súd preto v súlade so svojou doterajšou judikatúrou uvádza, že nie je
zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho
pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred
nimi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery
zo skutkového stavu vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva,
že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu
predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo
slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly
zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (podobne I. ÚS 20/03,
IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 80/05, III. ÚS 122/2010).
10. Ústavný súd argumentáciu tak krajského súdu v uznesení sp. zn. 8 CoD 11/2014
z 30. decembra 2014, ako aj najvyššieho súdu v uznesení sp. zn. 3 Cdo 343/2015
z 10. decembra 2015 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutia“) nepovažuje za arbitrárnu či zjavne
neodôvodnenú a vo svetle všetkých konkrétnych skutočností, na ktoré sťažovateľka
v sťažnosti poukazuje, sa táto argumentácia ústavnému súdu nejaví ani ako ústavne
neudržateľná.
11. Sťažovateľka napadnutému rozhodnutiu krajského súdu vyčíta najmä nesprávne
právne posúdenie veci, dôsledkom ktorého bolo zrušenie všetkých štyroch samostatných
výrokov odvolaním napadnutého prvostupňového rozhodnutia i napriek skutočnosti, že
opravný prostriedok prijímateľkami v 3. a 4. rade podaný nebol. Najvyššiemu súdu
sťažovateľka vytýka neakceptovanie jej dovolacej argumentácie a stotožnenie sa
s postupom krajského súdu v celom rozsahu.
12. Krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia sp. zn.
8 CoD 11/2014 z 30. decembra 2014 uviedol:
«Odvolací súd po preskúmaní spisového materiálu nemal preukázanú skutočnosť, že
by okresný súd pred vydaním napadnutého uznesenia zisťoval stanoviská príjemcov, resp.
tých, ktorí si uplatňujú právo na vydanie predmetu úschovy, či súhlasia alebo nesúhlasia
s vydaním predmetu úschovy. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia sa nedá vyvodiť ani
to, či okresný súd pred vydaním napadnutého uznesenia vôbec riešil otázku, kto má
v predmetnom konaní postavenie príjemcu a kto postavenie niekoho iného (než príjemcu),
ktorý si uplatňuje právo na vydanie predmetu úschovy. Z celého kontextu ust. § 185d
v spojení s ust. § 185e O. s. p. možno podľa odvolacieho súdu vyvodiť, že súd v štádiu
konania o vydaní predmetu úschovy a pred rozhodnutím o žiadostiach na vydanie predmetu
úschovy zisťuje stanovisko (súhlas či nesúhlas) všetkých tých, ktorých súhlas je na vydanie
predmetu úschovy potrebný, čo zároveň predpokladá i doručenie žiadostí o vydanie
predmetu úschovy ostatným účastníkom konania. Okresný súd tak v predmetnej veci
nepostupoval, nakoľko žiadosti obchodných spoločností, označených v predmetnom konaní
ako príjemcovia v rade 1/ až 4/ jednotlivým účastníkom nedoručoval a ani nezisťoval ich
stanoviská (súhlas, resp. nesúhlas) s vydaním predmetu úschovy.
Odvolací súd vo vzťahu k právnym argumentom odvolateľov poznamenáva, že
zaujímať k nim právne stanoviská je zo strany odvolacieho súdu predčasné, nakoľko tieto
argumenty sa týkajú otázok, ktoré prvostupňový súd v konaní o vydaní predmetu úschovy
neriešil, hoci ich riešiť mal. Ako už bolo uvedené v predchádzajúcich častiach tohto
odôvodnenia, okresný súd v štádiu pred vydaním napadnutého uznesenia neriešil
(z odôvodnenia napadnutého uznesenia to aspoň nevyplýva) otázky nastolené odvolateľmi,
najmä či príjemcami v zmysle ust. § 185b O. s. p. sú v danej veci všetky štyri obchodné
spoločnosti uplatňujúce si nárok na vydanie predmetu úschovy alebo len niektorá z nich
a ostatné sú „niekým iným než príjemcom uplatňujúcim si právo na vydanie predmetu
úschovy“, resp. „niekým iným, koho súhlas je potrebný“. Z odôvodnenia napadnutého
uznesenia nemožno vyvodiť ani to, či okresný súd riešil i otázku (tiež nastolenú
odvolateľmi), či v danom prípade išlo o zloženie do úschovy pre spornosť práva alebo či
plnenie zložiteľa bolo zložené do súdnej úschovy pre neznámeho veriteľa. Aj od ustálenia
odpovede na túto skutočnosť bude závisieť ďalší postup okresného súdu v tom smere, či
na vydanie predmetu úschovy je potrebné zadovážiť súhlasné, resp. nesúhlasné stanovisko
účastníkov konania, prípadne i zložiteľa. Okresný súd v tomto smere v odôvodnení
napadnutého uznesenia uviedol len to, že zložiteľ podal návrh na prijatie finančných
prostriedkov do súdnej úschovy z dôvodu, že mal dôvodné pochybnosti o tom, ktorému
z príjemcov v rade 1/ až 4/ má plniť, ktorá pochybnosť u neho vznikla v súvislosti
so zmluvami o postúpení pohľadávok, ktorých platnosť spochybnil príjemca v rade 1/.
S odôvodnením napadnutého uznesenia možno súhlasiť len potiaľ, pokiaľ okresný súd v
ňom uviedol, že súd v rámci konania o vydanie predmetu úschovy nerieši sporné otázky
účastníkov, najmä otázku platnosti či neplatnosti zmlúv o postúpení pohľadávky».
13. V nadväznosti na nosnú sťažnostnú argumentáciu sťažovateľky (bod 11) krajský
súd nad rámec uvedeného (bod 12) konštatoval, že „... uznesenie okresného súdu zrušil
v celom rozsahu (i keď obchodné spoločnosti označené ako príjemcovia v rade 3/, 4/
odvolanie nepodali), nakoľko všetky výroky vychádzajú z rovnakého skutkového základu,
navzájom súvisia a všetky trpia procesnými vadami konania, ktoré jeho vydaniu
predchádzalo (§ 206 ods. 2 O. s. p.). Naviac výrok uznesenia okresného súdu o zamietnutí
žiadosti príjemcu v rade 1/ o vydanie predmetu úschovy sa prelína s ďalšími výrokmi
uznesenia, keďže žiadosť vyššie označeného príjemcu smerovala k vydaniu celého predmetu
úschovy.“.
14. V relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia sp. zn. 3 Cdo 343/2015
z 10. decembra 2015 najvyšší súd uviedol nasledovné:
«Dovolateľ prípustnosť svojho dovolania vyvodzoval predovšetkým z § 237 ods. 1
písm. e/ a f/ O. s. p...
Z obsahu dovolania je ale zrejmé, že dovolateľ naplnenie vady v zmysle § 237 ods. 1
písm. e/ O. s. p. videl v tom, že odvolací súd rozhodol iba na základe odvolaní príjemcu 1/
a príjemcu 2/ o zrušení uznesenia súdu prvého stupňa v celom rozsahu, t.j. aj vo výrokoch 3/
a 4/, ktoré neboli odvolaním príjemcov 3/ a 4/ napadnuté.
Odvolanie, ktoré je podané včas a k tomu oprávnenou osobou má odkladný
(suspenzívny ) účinok, ktorý spočíva v tom, že podaním odvolania sa odkladá právoplatnosť
napadnutého rozhodnutia (§ 206 ods. 1 O. s. p.). Ak sa však rozhodlo o niekoľkých právach
so samostatným skutkovým základom alebo ak sa rozhodnutie týka niekoľkých účastníkov,
z ktorých každý koná v konaní sám za seba (§ 91 ods. 1 O. s. p) a odvolanie sa výslovne
vzťahuje len na niektoré práva alebo niektorých účastníkov, nie je právoplatnosť výroku,
ktorý nie je napadnutý, odvolaním dotknutá. To neplatí v prípadoch, keď od rozhodnutia
o napadnutom výroku je závislý výrok, ktorý odvolaním nebol výslovne dotknutý, alebo
ak z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob vyrovnania vzťahu medzi účastníkmi.
V posudzovanej veci treba poukázať na to, že príjemca 1/ (ktorý uzavrel v príjemcami
2/ až 4/ zmluvy o postúpení pohľadávok, platnosť ktorých sám spochybňuje a podľa ktorých
každému z príjemcov 2/ až 4/ bola postúpená časť pohľadávky v rozsahu, v ktorom sa
domáha v tomto konaní čiastočného vydania predmetu úschovy) sa domáha vydania celého
predmetu úschovy. Odvolací súd na základe odvolaní príjemcov 1/ a 2/ dôvodne zrušil
uznesenie súdu prvého stupňa v celom rozsahu (t. j. aj pokiaľ ide o výroky 3/ a 4/ uznesenia,
ktorými boli zamietnuté návrhy príjemcov 3/ a 4/ na vydanie čiastočného predmetu
úschovy), pretože od rozhodnutia o napadnutom výroku 1/ je závislý nielen výrok 2/ ale sú
závislé aj výroky 3/ a 4/ uznesenia súdu prvého stupňa. Závislosť týchto odvolaním
nenapadnutých výrokov vyplýva z obsahu daného právneho vzťahu medzi zložiteľom
a veriteľmi, ako aj z právneho vzťahu medzi príjemcami 1/ až 4/ vzhľadom na to, že
dôvodom zloženia peňazí do úschovy zložiteľom boli jeho odôvodnené pochybnosti, kto je
jeho veriteľom (§ 185a ods. 2 O. s. p.), keďže pôvodný veriteľ - príjemca 1/ na základe
zmlúv o postúpení pohľadávok, platnosť ktorých spochybňuje, postúpil svoju pohľadávku na
príjemcov 2/ až 4/; suspenzívny a devolutívny účinok odvolania sa potom netýka len
odvolaním napadnutých výrokov, ale celého rozhodnutia súdu prvého stupňa.
So zreteľom na uvedené tvrdenie dovolateľa o existencii vady podľa § 237 ods. 1
písm. e/ O. s. p je neopodstatnené, pretože prehliada ustanovenia § 212 ods. 2 písm. b/
O. s. p. v spojení s § 206 O. s. p.
S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti, ktorých sa mali
dopustiť súdy nižších stupňov, sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či ich procesným
postupom nebola dovolateľovi odňatá možnosť konať pred súdom (§ 237 ods. 1 písm. f/
O. s. p.)...
Z formulácií uvedených v dovolaní vyplýva, že dovolateľ namieta, že v konaní došlo
k odňatiu možnosti dovolateľa konať pred súdom tým, že odvolací súd rozhodol prekvapivo,
keď zrušil rozhodnutie súdu prvého stupňa v celom rozsahu, t. j. aj vo výrokoch
nenapadnutých odvolaním príjemcov 3/ a 4/...
Pokiaľ by dovolateľ zastával názor, že mu bola odňatá možnosť pred súdmi konať
nesprávnym právnym posúdením veci, dovolací súd poznamenáva, že § 237 ods. 1 písm. f/
O.s.p. odňatie možnosti konať pred súdom výslovne dáva do súvislosti s faktickou činnosťou
súdu (postupom), a nie s jeho právnym hodnotením veci zaujatým v napadnutom
rozhodnutí. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne
právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej
vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny
právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov
vyvodil nesprávne právne závery. Právnym posúdením veci, v rámci ktorého súd na zistený
skutkový stav aplikuje hmotnoprávny alebo procesný predpis, sa nezakladá procesná vada
konania v zmysle § 237 ods. 1 O. s. p. Nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších
stupňov je relevantný dovolací dôvod, ktorým možno odôvodniť procesné prípustné
dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.), samo (prípadne) nesprávne právne posúdenie
veci súdmi nižších stupňov ale nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 ods. 1 O. s.
p. (viď R 43/2003).
Pokiaľ dovolateľ v závere dovolania namieta, že v danom prípade eventuálne mohlo
dôjsť aj k vade podľa § 237 ods. 1 písm. a/ O. s. p., t. j. že súdy rozhodli vo veci, ktorá
nepatrí do ich právomoci, táto námietka neobstojí...
V danom prípade z určujúceho - obsahového - hľadiska (viď § 41 ods. 2 O. s. p.)
nejde zo strany dovolateľa o námietku nedostatku právomoci súdov, ale o námietku inú,
ktorú dovolateľ uvádza vo väzbe na ním tvrdené prekročenie rozsahu preskúmania
rozhodnutia súdu prvého stupňa odvolacím vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej
správnosti právnych záverov odvolacieho súdu, na ktorých v danom prípade založil svoje
rozhodnutie. Dovolateľ takto formulovanou námietkou nedostatku právomoci súdov (§ 237
ods. 1 písm. a/ O. s. p.) dostatočne nezohľadňuje, že ním napadnuté rozhodnutie bolo
vydané v konaní o úschovách, v ktorom rozhodovanie súdov vyplýva jednoznačne priamo zo
zákona (§ 185a a nasl. O. s. p.). Vzhľadom na to dospel dovolací súd k záveru, že
„eventuálna“ námietka dovolateľa o existencii vady konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. a/
O. s. p. nie je opodstatnená. Súdy rozhodovali vo veci, ktorá patrí do ich právomoci.
Podľa názoru dovolateľa došlo v konaní aj k procesnej vade uvedenej v § 237 ods. 1
písm. d/ O. s. p. Tvrdí, že odvolací súd napadnutým uznesením rozhodoval znovu o veci,
o ktorej bolo už súdom prvého stupňa právoplatne rozhodnuté, keď zrušil uznesenie súdu
prvého stupňa aj vo výrokoch, ktorými bola právoplatne zamietnutá žiadosť príjemcov 3/
a 4/ na vydanie predmetu úschovy, keďže títo odvolanie nepodali. So zreteľom na to
dovolací súd osobitne skúmal, či v konaní nedošlo k dovolateľom tvrdenej procesnej vade...
Ako už bolo vyššie uvedené, k zrušeniu uznesenia súdu prvého stupňa v celom
rozsahu došlo v súlade s § 212 ods. 2 písm. b/ O. s. p. a § 206 ods. 2 O. s. p., o všetkých
návrhoch na vydanie predmetu úschovy bude znovu rozhodovať súd prvého stupňa podľa
§ 185d O. s. p. ako uvádza odvolací súd vo svojom zrušujúcom uznesení, preto pôvodné
rozhodnutie súdu prvého stupňa vo výrokoch 3/ a 4/ nezakladá prekážku res iudicata
pre zrušujúce rozhodnutie odvolacieho súdu. Z uvedených dôvodov dospel dovolací súd
k záveru, že dovolacia námietka príjemcu 1/, že v konaní došlo k procesnej vade konania
v zmysle § 237 ods. 1 písm. e/ O. s. p., nemá preto žiadne opodstatnenie.
Vzhľadom nato, že dovolanie príjemcu 1/ nie je podľa ustanovení § 239 O. s. p.
prípustné a neboli preukázané ani procesné vady konania uvedené v § 237 ods. 1 O. s. p.,
dovolací súd odmietol jeho dovolanie ako procesne neprípustné (§ 243b ods. 5 O. s. p.
v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p.)».
15. Ústavný súd z citovaných častí (bod 12, 13 a 14) odôvodnenia napadnutých
rozhodnutí krajského súdu a najvyššieho súdu nezistil, že by ich postup aplikovaný
pri zistení a hodnotení skutkového stavu veci a pri ustálení právnych záverov mohol
zakladať dôvod na zásah ústavného súdu do napadnutých rozhodnutí v súlade s jeho
právomocami ustanovenými v čl. 127 ods. 2 ústavy.
Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názormi krajského súdu a najvyššieho súdu
nestotožňuje, nepostačuje na prijatie záveru o ich zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97)
rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným
úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým
a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.
V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie
rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne
nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03,
16. Napadnuté rozhodnutia oboch súdov obsahujú podľa názoru ústavného súdu
dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by ich výklad
a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, a nevyplýva z nich ani taká aplikácia
príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím
ich podstaty a zmyslu.
17. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti
medzi posudzovaným rozhodnutím tak krajského, ako aj najvyššieho súdu a namietaným
porušením základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru. S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutých rozhodnutí, ako aj
s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva
na spravodlivé súdne konanie) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom
účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02,
III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť
sťažovateľky odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti.
18. Nad rámec uvedeného v kontexte sťažnosťou namietaného uznesenia krajského
súdu sp. zn. 8 CoD 11/2014 z 30. decembra 2014 ústavný súd poznamenáva, že napadnuté
uznesenie krajského súdu nie je konečným rozhodnutím, dôsledkom ktorého by bolo
právoplatné skončenie veci.
Lustráciou ústavného súdu bolo zistené, že v dôsledku vydania napadnutého
rozhodnutia krajského súdu bola vec vrátená prvostupňovému súdu, ktorý v konaní
vedenom pod sp. zn. 15 U 2/2014 uznesením z 11. januára 2017 vo veci opätovne rozhodol,
a to tak, že žiadosť príjemkyne v 1. rade o vydanie predmetu úschovy a žiadosti príjemkýň
v 2. až 4. rade o vydanie častí predmetu úschovy štyrmi samostatnými výrokmi zamietol.
Sťažovateľka teda má a aj bude mať v ďalšom štádiu prípadného odvolacieho, resp.
dovolacieho konania (pred krajským či najvyšším súdom; pozn.) možnosť uplatniť ochranu
ňou označených práv (bod 1), ako aj svoju argumentáciu týkajúcu sa skutkovej a právnej
stránky predmetnej veci, z čoho vyplýva, že má ešte k dispozícii iný právny prostriedok
ochrany tých práv, ktorých porušenie vo svojej sťažnosti namieta. Inak povedané, aj nosné
dôvody uvádzané sťažovateľkou v sťažnosti (bod 11) sú z hľadiska materiálneho
reparovateľné (v prípade ich jednoznačného preukázania) v ďalšom priebehu konania pred
všeobecnými súdmi, pričom samé osebe nezakladajú ústavnú potrebu zásahu ústavného
súdu v prebiehajúcom (a teda neskončenom; pozn.) súdnom konaní.
19. Na záver ústavný súd nad rámec uvedeného v nadväznosti na nosnú sťažnostnú
argumentáciu sťažovateľky (bod 11) dodáva, že teoreticky i v prípade, ak by sťažovateľkou
načrtnutá argumentácia mala oporu v zákone a bola by správna (t. j. že v prípade
posudzovaného nároku by skutočne išlo o samostatné procesné nároky príjemcov, a teda
pre nepodanie odvolania prijímateľkami v 3. a 4. rade krajský súd nemal zrušovať
odvolaním napadnuté rozhodnutie aj voči týmto príjemkyniam; pozn.), by sťažovateľka
nebola oprávnenou osobou na podanie tejto ústavnej sťažnosti, keďže vo vzťahu
k príjemkyniam v 3. a 4. rade by nešlo o jej právnu vec, ale o vec niekoho iného (konkrétne
samotného zložiteľa a príjemkýň v 3. a 4. rade; pozn.).
20. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných
návrhoch sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd
už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 8. februára 2017