Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 82/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. februára 2017

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti BCI, a. s., Mydlárska 8718/7A,

Žilina, zastúpenej advokátom Mgr. Richardom Karkóom, Sad na Studničkách 1029/32,

Žilina, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivý súdny proces podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu

v Žiline sp. zn. z 30. decembra 2014, ako aj uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 10. decembra 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti BCI, a. s., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. marca

2016 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti BCI, a. s. (ďalej len „sťažovateľka“,

v citáciách aj „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu

ochranu podľa (ďalej len „“) a práva

na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej

len „krajský súd“) sp. zn. z 30. decembra 2014, ako aj uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 10. decembra 2015.

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola v konaní vedenom

na Okresnom súde Žilina (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. vo veci súdnej

úschovy sumy 2 160 712,65 € zloženej obcou Závod za účelom splnenia záväzku

účastníčkou konania v právnom postavení príjemkyne v 1. rade.

Po tom, ako okresný súd uznesením č. k. -205 z 19. júna 2014 žiadosť

príjemkyne v 1. rade o vydanie predmetu úschovy a žiadosti príjemkýň v 2. až 4. rade

o vydanie častí predmetu úschovy štyrmi samostatnými výrokmi zamietol, krajský súd

na základe odvolania podaného príjemkyňami v 1. a 2. rade uznesením sp. zn.

z 30. decembra 2014 uznesenie okresného súdu č. k. -205

z 19. júna 2014 v celom rozsahu zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

Následne najvyšší súd uznesením sp. zn. z 10. decembra 2015 dovolanie

podané sťažovateľkou (príjemkyňou v 1. rade) odmietol a účastníkom náhradu trov

dovolacieho konania nepriznal.

3. Ako ďalej s poukazom na rozhodovaciu prax ústavného súdu sťažovateľka udáva,

„... odvolací súd, a v nadväznosti na jeho rozhodnutie aj súd dovolací, ignorovali...

základné procesné zásady a princípy, nakoľko odvolací súd v rámci odvolacieho konania

zrušil aj tie výroky prvostupňového rozhodnutia, voči ktorým odvolanie podané nebolo,

s čím sa v celom rozsahu stotožnil aj súd dovolací. Týmto hrubo procesne nesúladným

postupom preto došlo k porušeniu práva sťažovateľa na súdnu ochranu garantovanú čl. 46

ods. 1 SR a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd...

Z hľadiska samotného charakteru konania o vydanie predmetu úschovy by chcel

sťažovateľ poukázať na to, že sa jedná o nesporové konanie, v ktorom súd neskúma

hmotnoprávne vzťahy účastníkov, ale iba ich procesné oprávnenia vo vzťahu k vydaniu

alebo nevydaniu predmetu úschovy.

Ďalej by chcel sťažovateľ poukázať na to, že vzhľadom na charakter konania

o vydanie predmetu úschovy existuje v zmysle medzi príjemcami 1/ až 4/

len samostatné procesné spoločenstvo. Dôsledkom takéhoto samostatného procesného

spoločenstva je to, že procesné následky jednotlivých výrokov prvostupňového rozhodnutia,

ktorými boli zamietnuté všetky štyri žiadosti o vydanie predmetu úschovy, boli nepochybne

pre každého jedného účastníka samostatné. Prvostupňové rozhodnutie bolo preto

rozhodnutím, ktoré sa dotýkalo niekoľkých procesne samostatných účastníkov, ktorí

v konaní konajú sami za seba...

V predmetnej veci však odvolací súd rozhodol o odvolaní sťažovateľa a príjemcu 2/

spôsobom, že zrušil všetky štyri samostatné výroky prvostupňového rozhodnutia a vec

vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, a to aj napriek skutočnosti, že voči výrokom

č. III a č. IV prvostupňového rozhodnutia odvolanie podané nebolo. Postup odvolacieho

súdu (s ktorým sa v celom rozsahu stotožnil aj súd dovolací) preto považuje sťažovateľ

za postup, ktorý bol v rozpore s elementárnymi procesnými zásadami odvolacieho

konania...

Vzhľadom na všetko vyššie uvedené sťažovateľ poukazuje na to, že z hľadiska

procesného postavenia príjemcov v rade 1/ až 4/ bol každý z príjemcov oprávnený podať

odvolanie len voči tomu výroku, ktorý sa ho negatívne dotýkal, t. j. voči výroku, ktorým

konajúci súd rozhodol, že mu nebude predmet súdnej úschovy vydaný. Nakoľko sa jedná

o vzájomnú nezávislosť (nepodmienenosť) jednotlivých výrokov prvostupňového

rozhodnutia a nakoľko medzi jednotlivými účastníkmi konania o vydanie predmetu úschovy

nevyplýva zo žiadneho právneho predpisu určitý spôsob vyrovnania, odvolací súd zrušením

všetkých výrokov prvostupňového rozhodnutia konal v rozpore so základnými procesnými

zásadami odvolacieho konania, pretože zrušil aj výroky, voči ktorým odvolanie podané

nebolo, pričom s takýmto postupom sa v celom rozsahu stotožnil aj súd dovolací.

Sťažovateľ preto zastáva názor, že Krajský súd v Žiline predmetnú vec nesprávne

právne vyhodnotil, postupoval v hrubom rozpore so základnými procesnými zásadami

a princípmi odvolacieho konania a zákonné ustanovenia vykladal svojvoľne, s čím sa

v celom rozsahu stotožnil aj Najvyšší súd SR. Závery a postupy konajúcich súdov sú

so zreteľom na v konaní zistený skutkový stav zjavne neodôvodnené a arbitrárne

a z hľadiska ústavnosti neudržateľné, čo v konečnom dôsledku svedčí o porušení

označených základných práv a slobôd sťažovateľa.“.

4. Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom rozhodol takto:

„I. Základné právo sťažovateľa podľa

a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Uznesením

Krajského súdu v Žiline zo dňa 30.12.2014, č. k. -311 a Uznesením

Najvyššieho súdu SR zo dňa 10.12.2015, č. k. -377 porušené bolo.

II. Ústavný súd Slovenskej republiky Uznesenie Krajského súdu v Žiline zo dňa

30.12.2014, č. k. -311 a Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 10.12.2015,

č. k. -377 zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Žiline na ďalšie konanie.

III. Krajský súd v Žiline a Najvyšší súd SR sú povinní zaplatiť sťažovateľovi spoločne

a nerozdielne náhradu trov právneho zastúpenia na účet advokáta Mgr. Richarda Karkó,

vedený v do 2

mesiacov od právoplatnosti vydaného rozhodnutia.“

II.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa podrobnosti

o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov

ustanoví zákon.

6. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa .

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7. Za zjavne neopodstatnenú možno považovať aj takú sťažnosť, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie ().

8. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

9. Ústavný súd považuje v prvom rade za potrebné v kontexte podanej ústavnej

sťažnosti poukázať na svoje ústavné postavenie, z ktorého vyplýva, že vo veciach, ktoré

patria do právomoci všeobecných súdov, nie je alternatívnou alebo mimoriadnou opravnou

inštitúciou. Ústavný súd preto v súlade so svojou doterajšou judikatúrou uvádza, že nie je

zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred

nimi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva,

že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu

predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo

slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (podobne ,

, , ).

10. Ústavný súd argumentáciu tak krajského súdu v uznesení sp. zn.

z 30. decembra 2014, ako aj najvyššieho súdu v uznesení sp. zn.

z 10. decembra 2015 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutia“) nepovažuje za arbitrárnu či zjavne

neodôvodnenú a vo svetle všetkých konkrétnych skutočností, na ktoré sťažovateľka

v sťažnosti poukazuje, sa táto argumentácia ústavnému súdu nejaví ani ako ústavne

neudržateľná.

11. Sťažovateľka napadnutému rozhodnutiu krajského súdu vyčíta najmä nesprávne

právne posúdenie veci, dôsledkom ktorého bolo zrušenie všetkých štyroch samostatných

výrokov odvolaním napadnutého prvostupňového rozhodnutia i napriek skutočnosti, že

opravný prostriedok prijímateľkami v 3. a 4. rade podaný nebol. Najvyššiemu súdu

sťažovateľka vytýka neakceptovanie jej dovolacej argumentácie a stotožnenie sa

s postupom krajského súdu v celom rozsahu.

12. Krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia sp. zn.

z 30. decembra 2014 uviedol:

«Odvolací súd po preskúmaní spisového materiálu nemal preukázanú skutočnosť, že

by okresný súd pred vydaním napadnutého uznesenia zisťoval stanoviská príjemcov, resp.

tých, ktorí si uplatňujú právo na vydanie predmetu úschovy, či súhlasia alebo nesúhlasia

s vydaním predmetu úschovy. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia sa nedá vyvodiť ani

to, či okresný súd pred vydaním napadnutého uznesenia vôbec riešil otázku, kto má

v predmetnom konaní postavenie príjemcu a kto postavenie niekoho iného (než príjemcu),

ktorý si uplatňuje právo na vydanie predmetu úschovy. Z celého kontextu ust. § 185d

v spojení s ust. možno podľa odvolacieho súdu vyvodiť, že súd v štádiu

konania o vydaní predmetu úschovy a pred rozhodnutím o žiadostiach na vydanie predmetu

úschovy zisťuje stanovisko (súhlas či nesúhlas) všetkých tých, ktorých súhlas je na vydanie

predmetu úschovy potrebný, čo zároveň predpokladá i doručenie žiadostí o vydanie

predmetu úschovy ostatným účastníkom konania. Okresný súd tak v predmetnej veci

nepostupoval, nakoľko žiadosti obchodných spoločností, označených v predmetnom konaní

ako príjemcovia v rade 1/ až 4/ jednotlivým účastníkom nedoručoval a ani nezisťoval ich

stanoviská (súhlas, resp. nesúhlas) s vydaním predmetu úschovy.

Odvolací súd vo vzťahu k právnym argumentom odvolateľov poznamenáva, že

zaujímať k nim právne stanoviská je zo strany odvolacieho súdu predčasné, nakoľko tieto

argumenty sa týkajú otázok, ktoré prvostupňový súd v konaní o vydaní predmetu úschovy

neriešil, hoci ich riešiť mal. Ako už bolo uvedené v predchádzajúcich častiach tohto

odôvodnenia, okresný súd v štádiu pred vydaním napadnutého uznesenia neriešil

(z odôvodnenia napadnutého uznesenia to aspoň nevyplýva) otázky nastolené odvolateľmi,

najmä či príjemcami v zmysle ust. sú v danej veci všetky štyri obchodné

spoločnosti uplatňujúce si nárok na vydanie predmetu úschovy alebo len niektorá z nich

a ostatné sú „niekým iným než príjemcom uplatňujúcim si právo na vydanie predmetu

úschovy“, resp. „niekým iným, koho súhlas je potrebný“. Z odôvodnenia napadnutého

uznesenia nemožno vyvodiť ani to, či okresný súd riešil i otázku (tiež nastolenú

odvolateľmi), či v danom prípade išlo o zloženie do úschovy pre spornosť práva alebo či

plnenie zložiteľa bolo zložené do súdnej úschovy pre neznámeho veriteľa. Aj od ustálenia

odpovede na túto skutočnosť bude závisieť ďalší postup okresného súdu v tom smere, či

na vydanie predmetu úschovy je potrebné zadovážiť súhlasné, resp. nesúhlasné stanovisko

účastníkov konania, prípadne i zložiteľa. Okresný súd v tomto smere v odôvodnení

napadnutého uznesenia uviedol len to, že zložiteľ podal návrh na prijatie finančných

prostriedkov do súdnej úschovy z dôvodu, že mal dôvodné pochybnosti o tom, ktorému

z príjemcov v rade 1/ až 4/ má plniť, ktorá pochybnosť u neho vznikla v súvislosti

so zmluvami o postúpení pohľadávok, ktorých platnosť spochybnil príjemca v rade 1/.

S odôvodnením napadnutého uznesenia možno súhlasiť len potiaľ, pokiaľ okresný súd v

ňom uviedol, že súd v rámci konania o vydanie predmetu úschovy nerieši sporné otázky

účastníkov, najmä otázku platnosti či neplatnosti zmlúv o postúpení pohľadávky».

13. V nadväznosti na nosnú sťažnostnú argumentáciu sťažovateľky (bod 11) krajský

súd nad rámec uvedeného (bod 12) konštatoval, že „... uznesenie okresného súdu zrušil

v celom rozsahu (i keď obchodné spoločnosti označené ako príjemcovia v rade 3/, 4/

odvolanie nepodali), nakoľko všetky výroky vychádzajú z rovnakého skutkového základu,

navzájom súvisia a všetky trpia procesnými vadami konania, ktoré jeho vydaniu

predchádzalo ( ). Naviac výrok uznesenia okresného súdu o zamietnutí

žiadosti príjemcu v rade 1/ o vydanie predmetu úschovy sa prelína s ďalšími výrokmi

uznesenia, keďže žiadosť vyššie označeného príjemcu smerovala k vydaniu celého predmetu

úschovy.“.

14. V relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia sp. zn.

z 10. decembra 2015 najvyšší súd uviedol nasledovné:

«Dovolateľ prípustnosť svojho dovolania vyvodzoval predovšetkým z § 237 ods. 1

písm. e/ a f/ ..

Z obsahu dovolania je ale zrejmé, že dovolateľ naplnenie vady v zmysle § 237 ods. 1

písm. e/ videl v tom, že odvolací súd rozhodol iba na základe odvolaní príjemcu 1/

a príjemcu 2/ o zrušení uznesenia súdu prvého stupňa v celom rozsahu, t.j. aj vo výrokoch 3/

a 4/, ktoré neboli odvolaním príjemcov 3/ a 4/ napadnuté.

Odvolanie, ktoré je podané včas a k tomu oprávnenou osobou má odkladný

(suspenzívny ) účinok, ktorý spočíva v tom, že podaním odvolania sa odkladá právoplatnosť

napadnutého rozhodnutia ( ). Ak sa však rozhodlo o niekoľkých právach

so samostatným skutkovým základom alebo ak sa rozhodnutie týka niekoľkých účastníkov,

z ktorých každý koná v konaní sám za seba (§ 91 ods. 1 O. s. p) a odvolanie sa výslovne

vzťahuje len na niektoré práva alebo niektorých účastníkov, nie je právoplatnosť výroku,

ktorý nie je napadnutý, odvolaním dotknutá. To neplatí v prípadoch, keď od rozhodnutia

o napadnutom výroku je závislý výrok, ktorý odvolaním nebol výslovne dotknutý, alebo

ak z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob vyrovnania vzťahu medzi účastníkmi.

V posudzovanej veci treba poukázať na to, že príjemca 1/ (ktorý uzavrel v príjemcami

2/ až 4/ zmluvy o postúpení pohľadávok, platnosť ktorých sám spochybňuje a podľa ktorých

každému z príjemcov 2/ až 4/ bola postúpená časť pohľadávky v rozsahu, v ktorom sa

domáha v tomto konaní čiastočného vydania predmetu úschovy) sa domáha vydania celého

predmetu úschovy. Odvolací súd na základe odvolaní príjemcov 1/ a 2/ dôvodne zrušil

uznesenie súdu prvého stupňa v celom rozsahu (t. j. aj pokiaľ ide o výroky 3/ a 4/ uznesenia,

ktorými boli zamietnuté návrhy príjemcov 3/ a 4/ na vydanie čiastočného predmetu

úschovy), pretože od rozhodnutia o napadnutom výroku 1/ je závislý nielen výrok 2/ ale sú

závislé aj výroky 3/ a 4/ uznesenia súdu prvého stupňa. Závislosť týchto odvolaním

nenapadnutých výrokov vyplýva z obsahu daného právneho vzťahu medzi zložiteľom

a veriteľmi, ako aj z právneho vzťahu medzi príjemcami 1/ až 4/ vzhľadom na to, že

dôvodom zloženia peňazí do úschovy zložiteľom boli jeho odôvodnené pochybnosti, kto je

jeho veriteľom ( ), keďže pôvodný veriteľ - príjemca 1/ na základe

zmlúv o postúpení pohľadávok, platnosť ktorých spochybňuje, postúpil svoju pohľadávku na

príjemcov 2/ až 4/; suspenzívny a devolutívny účinok odvolania sa potom netýka len

odvolaním napadnutých výrokov, ale celého rozhodnutia súdu prvého stupňa.

So zreteľom na uvedené tvrdenie dovolateľa o existencii vady podľa § 237 ods. 1

písm. e/ O. s. p je neopodstatnené, pretože prehliada ustanovenia § 212 ods. 2 písm. b/

v spojení s

S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti, ktorých sa mali

dopustiť súdy nižších stupňov, sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či ich procesným

postupom nebola dovolateľovi odňatá možnosť konať pred súdom (§ 237 ods. 1 písm. f/

)...

Z formulácií uvedených v dovolaní vyplýva, že dovolateľ namieta, že v konaní došlo

k odňatiu možnosti dovolateľa konať pred súdom tým, že odvolací súd rozhodol prekvapivo,

keď zrušil rozhodnutie súdu prvého stupňa v celom rozsahu, t. j. aj vo výrokoch

nenapadnutých odvolaním príjemcov 3/ a 4/...

Pokiaľ by dovolateľ zastával názor, že mu bola odňatá možnosť pred súdmi konať

nesprávnym právnym posúdením veci, dovolací súd poznamenáva, že § 237 ods. 1 písm. f/

odňatie možnosti konať pred súdom výslovne dáva do súvislosti s faktickou činnosťou

súdu (postupom), a nie s jeho právnym hodnotením veci zaujatým v napadnutom

rozhodnutí. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne

právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej

vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny

právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov

vyvodil nesprávne právne závery. Právnym posúdením veci, v rámci ktorého súd na zistený

skutkový stav aplikuje hmotnoprávny alebo procesný predpis, sa nezakladá procesná vada

konania v zmysle Nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších

stupňov je relevantný dovolací dôvod, ktorým možno odôvodniť procesné prípustné

dovolanie (viď ), samo (prípadne) nesprávne právne posúdenie

veci súdmi nižších stupňov ale nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 ods. 1 O. s.

p. (viď R 43/2003).

Pokiaľ dovolateľ v závere dovolania namieta, že v danom prípade eventuálne mohlo

dôjsť aj k vade podľa , t. j. že súdy rozhodli vo veci, ktorá

nepatrí do ich právomoci, táto námietka neobstojí...

V danom prípade z určujúceho - obsahového - hľadiska (viď )

nejde zo strany dovolateľa o námietku nedostatku právomoci súdov, ale o námietku inú,

ktorú dovolateľ uvádza vo väzbe na ním tvrdené prekročenie rozsahu preskúmania

rozhodnutia súdu prvého stupňa odvolacím vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej

správnosti právnych záverov odvolacieho súdu, na ktorých v danom prípade založil svoje

rozhodnutie. Dovolateľ takto formulovanou námietkou nedostatku právomoci súdov (§ 237

ods. 1 písm. a/ ) dostatočne nezohľadňuje, že ním napadnuté rozhodnutie bolo

vydané v konaní o úschovách, v ktorom rozhodovanie súdov vyplýva jednoznačne priamo zo

zákona ( a nasl. ). Vzhľadom na to dospel dovolací súd k záveru, že

„eventuálna“ námietka dovolateľa o existencii vady konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. a/

nie je opodstatnená. Súdy rozhodovali vo veci, ktorá patrí do ich právomoci.

Podľa názoru dovolateľa došlo v konaní aj k procesnej vade uvedenej v § 237 ods. 1

písm. d/ Tvrdí, že odvolací súd napadnutým uznesením rozhodoval znovu o veci,

o ktorej bolo už súdom prvého stupňa právoplatne rozhodnuté, keď zrušil uznesenie súdu

prvého stupňa aj vo výrokoch, ktorými bola právoplatne zamietnutá žiadosť príjemcov 3/

a 4/ na vydanie predmetu úschovy, keďže títo odvolanie nepodali. So zreteľom na to

dovolací súd osobitne skúmal, či v konaní nedošlo k dovolateľom tvrdenej procesnej vade...

Ako už bolo vyššie uvedené, k zrušeniu uznesenia súdu prvého stupňa v celom

rozsahu došlo v súlade s a , o všetkých

návrhoch na vydanie predmetu úschovy bude znovu rozhodovať súd prvého stupňa podľa

ako uvádza odvolací súd vo svojom zrušujúcom uznesení, preto pôvodné

rozhodnutie súdu prvého stupňa vo výrokoch 3/ a 4/ nezakladá prekážku res iudicata

pre zrušujúce rozhodnutie odvolacieho súdu. Z uvedených dôvodov dospel dovolací súd

k záveru, že dovolacia námietka príjemcu 1/, že v konaní došlo k procesnej vade konania

v zmysle , nemá preto žiadne opodstatnenie.

Vzhľadom nato, že dovolanie príjemcu 1/ nie je podľa ustanovení

prípustné a neboli preukázané ani procesné vady konania uvedené v ,

dovolací súd odmietol jeho dovolanie ako procesne neprípustné (

v spojení s )».

15. Ústavný súd z citovaných častí (bod 12, 13 a 14) odôvodnenia napadnutých

rozhodnutí krajského súdu a najvyššieho súdu nezistil, že by ich postup aplikovaný

pri zistení a hodnotení skutkového stavu veci a pri ustálení právnych záverov mohol

zakladať dôvod na zásah ústavného súdu do napadnutých rozhodnutí v súlade s jeho

právomocami ustanovenými v .

Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názormi krajského súdu a najvyššieho súdu

nestotožňuje, nepostačuje na prijatie záveru o ich zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (, )

rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným

úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým

a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie

rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne

nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (,

).

16. Napadnuté rozhodnutia oboch súdov obsahujú podľa názoru ústavného súdu

dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by ich výklad

a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, a nevyplýva z nich ani taká aplikácia

príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím

ich podstaty a zmyslu.

17. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti

medzi posudzovaným rozhodnutím tak krajského, ako aj najvyššieho súdu a namietaným

porušením základného práva sťažovateľky podľa a práva podľa

ods. 1 dohovoru. S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutých rozhodnutí, ako aj

s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva

na spravodlivé súdne konanie) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom

účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. ,

, , , ), ústavný súd sťažnosť

sťažovateľky odmietol podľa z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti.

18. Nad rámec uvedeného v kontexte sťažnosťou namietaného uznesenia krajského

súdu sp. zn. z 30. decembra 2014 ústavný súd poznamenáva, že napadnuté

uznesenie krajského súdu nie je konečným rozhodnutím, dôsledkom ktorého by bolo

právoplatné skončenie veci.

Lustráciou ústavného súdu bolo zistené, že v dôsledku vydania napadnutého

rozhodnutia krajského súdu bola vec vrátená prvostupňovému súdu, ktorý v konaní

vedenom pod sp. zn. uznesením z 11. januára 2017 vo veci opätovne rozhodol,

a to tak, že žiadosť príjemkyne v 1. rade o vydanie predmetu úschovy a žiadosti príjemkýň

v 2. až 4. rade o vydanie častí predmetu úschovy štyrmi samostatnými výrokmi zamietol.

Sťažovateľka teda má a aj bude mať v ďalšom štádiu prípadného odvolacieho, resp.

dovolacieho konania (pred krajským či najvyšším súdom; pozn.) možnosť uplatniť ochranu

ňou označených práv (bod 1), ako aj svoju argumentáciu týkajúcu sa skutkovej a právnej

stránky predmetnej veci, z čoho vyplýva, že má ešte k dispozícii iný právny prostriedok

ochrany tých práv, ktorých porušenie vo svojej sťažnosti namieta. Inak povedané, aj nosné

dôvody uvádzané sťažovateľkou v sťažnosti (bod 11) sú z hľadiska materiálneho

reparovateľné (v prípade ich jednoznačného preukázania) v ďalšom priebehu konania pred

všeobecnými súdmi, pričom samé osebe nezakladajú ústavnú potrebu zásahu ústavného

súdu v prebiehajúcom (a teda neskončenom; pozn.) súdnom konaní.

19. Na záver ústavný súd nad rámec uvedeného v nadväznosti na nosnú sťažnostnú

argumentáciu sťažovateľky (bod 11) dodáva, že teoreticky i v prípade, ak by sťažovateľkou

načrtnutá argumentácia mala oporu v zákone a bola by správna (t. j. že v prípade

posudzovaného nároku by skutočne išlo o samostatné procesné nároky príjemcov, a teda

pre nepodanie odvolania prijímateľkami v 3. a 4. rade krajský súd nemal zrušovať

odvolaním napadnuté rozhodnutie aj voči týmto príjemkyniam; pozn.), by sťažovateľka

nebola oprávnenou osobou na podanie tejto ústavnej sťažnosti, keďže vo vzťahu

k príjemkyniam v 3. a 4. rade by nešlo o jej právnu vec, ale o vec niekoho iného (konkrétne

samotného zložiteľa a príjemkýň v 3. a 4. rade; pozn.).

20. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných

návrhoch sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd

už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. februára 2017