Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 763/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-30

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 21. februára 2017

v senáte zloženom z predsedníčky Jany Baricovej a zo sudkyne Ivetty Macejkovej a sudcu

Rudolfa Tkáčika prerokoval sťažnosť , ,

zastúpeného advokátkou JUDr. Tatianou Polkovou, Na Priekope 174/13, Žilina, vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa a práva na prejednanie jeho

záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom

pod sp. zn. (pôvodne vedenom pod sp. zn. ) v období

po nadobudnutí právoplatnosti nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky

sp. zn. zo 14. mája 2009 a takto

rozhodol:

1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa a právo na prejednanie jeho

záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. v období

po nadobudnutí právoplatnosti nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky

sp. zn. zo 14. mája 2009 p o r u š e n é b o l o .

2. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 3 500 €

(slovom tritisícpäťsto eur), ktoré j e Krajský súd v Žiline p o v i n n ý vyplatiť mu

do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

3. Krajský súd v Žiline j e p o v i n n ý uhradiť trovy

konania v sume 303,16 € (slovom tristotri eur a šestnásť centov) na účet jeho právnej

zástupkyne advokátky JUDr. Tatiany Polkovej, Na Priekope 174/13, Žilina, do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

31. augusta 2016 doručená sťažnosť ,

(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. Tatianou Polkovou,

Na Priekope 174/13, Žilina, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. (pôvodne vedenom pod sp. zn. )

v období po nadobudnutí právoplatnosti nálezu ústavného súdu sp. zn.

zo 14. mája 2009.

Ústavný súd prijal sťažnosť sťažovateľa uznesením č. k. -16

z 8. novembra 2016 na ďalšie konanie.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je účastníkom konania

vedeného na základe ním podaného návrhu na ochranu osobnosti, ktorý podal

prvostupňovému súdu 22. novembra 1999.

Sťažovateľ prezentuje v sťažnosti podrobnú chronológiu úkonov celého konania

a uvádza, že o porušení jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej

lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v označenom konaní krajského súdu v minulosti

rozhodol ústavný súd nálezom sp. zn. zo 14. mája 2009. Sťažovateľ uvádza,

že po nadobudnutí právoplatnosti označeného nálezu ústavného súdu vydal prvostupňový

súd rozsudok, ktorý bol na základe odvolania odporcu zmenený rozsudkom krajského súdu

zo 17. júla 2013 tak, že návrh sťažovateľa bol zamietnutý. Predmetný rozsudok krajského

súdu však bol na základe dovolania sťažovateľa uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) zo 14. apríla 2016 zrušený a vec sa v súčasnosti

nachádza na druhostupňovom súde (krajskom súde), ktorý je podľa názoru sťažovateľa

nečinný.

Sťažovateľ namieta nielen ničím neodôvodnenú nečinnosť krajského súdu, ale aj

jeho neefektívnu činnosť, ktorú potvrdzuje podľa názoru sťažovateľa zrušujúce uznesenie

dovolacieho súdu.

V označenom postupe krajského súdu vidí sťažovateľ porušenie svojho základného

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného

a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1

dohovoru.

Sťažovateľ na základe uvedenej argumentácie navrhuje, aby ústavný súd nálezom

vyslovil porušenie jeho základného práva podľa a práva podľa

ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

(pôvodne vedenom pod sp. zn. ) v období po nadobudnutí právoplatnosti

nálezu ústavného súdu sp. zn. zo 14. mája 2009, prikázal krajskému súdu

konať vo veci bez zbytočných prieťahov, priznal mu náhradu trov právneho zastúpenia

a tiež primerané finančné zadosťučinenie v sume 10 000 €.

Na základe výzvy ústavného súdu sa k sťažnosti vyjadril krajský súd

prostredníctvom svojho predsedu. V stanovisku doručenom ústavnému súdu 22. decembra

2016 krajský súd zdôraznil skutkovú a právnu zložitosť veci, ako aj objektívnu okolnosť

majúcu negatívny dopad na plynulosť namietaného konania, a síce rozsiahlosť civilnej

agendy vybavovanej krajským súdom. Krajský súd prezentoval v stanovisku svoj názor, že

v preskúmavanej etape konania postup krajského súdu nevykazuje zbytočné prieťahy, ako aj

skutočnosť, že vec sťažovateľa sa v období od októbra 2013 do konca apríla 2016

nenachádzala na krajskom súde. Narušenie plynulosti konania podľa neho spôsobil aj sám

sťažovateľ podaním bezdôvodnej námietky zaujatosti, ako aj podnetu na disciplinárne

stíhanie členov senátu a sťažnosti ústavnému súdu a všetky tieto okolnosti zbytočne

predĺžili konanie a oddialili rozhodnutie.

Krajský súd vo svojom stanovisku prezentoval súhlas s upustením od ústneho

prerokovania veci.

Vo svojom vyjadrení k stanovisku krajského súdu doručenom ústavnému súdu

30. januára 2017 sťažovateľ zotrval na dôvodoch ním podanej sťažnosti a zdôraznil,

že celková doterajšia dĺžka konania od podania žaloby predstavuje obdobie až sedemnástich

rokov. Vo vyjadrení prezentoval sťažovateľ súhlas s upustením od ústneho pojednávania

v danej veci.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov

(ďalej len „“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože

po oboznámení sa s ich stanoviskami, ako aj s obsahom súvisiaceho spisu dospel k názoru,

že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Ústavný súd preskúmal na vec sa vzťahujúci súdny spis okresného súdu (v ktorom

bolo zahrnuté aj konanie pred krajským súdom), ako aj vyjadrenia účastníkov konania

a dospel k týmto pre posúdenie sťažnosti relevantným zisteniam:

Nálezom ústavného súdu sp. zn. zo 14. mája 2009 bolo konštatované

porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa v konaní krajského súdu vtedy vedenom pod sp. zn.

a sťažovateľovi priznané finančné zadosťučinenie v sume 8 000 €.

Prvostupňový súd vydal 25. februára 2010 rozsudok sp. zn. .

Na základe podaného odvolania odporcu bol spisový materiál predložený 26. júla 2010

krajskému súdu. Krajský súd rozhodol o podanom odvolaní 24. februára 2011 uznesením

sp. zn. , ktorým prvostupňový rozsudok zrušil a vec vrátil prvostupňovému

súdu na ďalšie konanie.

Následne konal vo veci prvostupňový súd, ktorý vydal ďalší rozsudok 30. júna 2011.

Na základe podaného odvolania odporcu bol spisový materiál predložený 11. októbra 2011

krajskému súdu, pričom tento určil 5. februára 2013 termín pojednávania

na 14. marec 2013.

Právny zástupca sťažovateľa 27. februára 2013 ospravedlnil svoju neúčasť

na určenom termíne pojednávania z osobných dôvodov, sťažovateľ požiadal o odročenie

pojednávania do rozhodnutia súdu o podanej námietke zaujatosti uplatnenej sťažovateľom.

Krajský súd na základe uvedeného zrušil 6. marca 2013 určený termín pojednávania

a predložil uplatnenú námietku zaujatosti nadriadenému súdu na rozhodnutie. Uznesením

z 25. marca 2013 bolo rozhodnuté o nevylúčení sudcov a spisový materiál bol krajskému

súdu vrátený 16. apríla 2013.

Krajský súd vydal 17. júla 2013 rozsudok, ktorým zmenil prvostupňový rozsudok

tak, že návrh zamietol (okrem časti, kde prvostupňový súd vo výroku v ostatnej časti

ohľadom zaplatenia nemajetkovej ujmy návrh zamietol). Na základe dovolania sťažovateľa

bol rozsudok krajského súdu zo 17. júla 2013 uznesením najvyššieho súdu

sp. zn. zo 14. apríla 2016 zrušený v časti jeho zmeňujúceho výroku

(tiež vo výroku o trovách konania) a v rozsahu zrušenia bola vec vrátená krajskému súdu

na ďalšie konanie (spis bol krajskému súdu doručený 26. apríla 2016). V máji a v júni 2016

krajský súd doručoval predmetné uznesenie účastníkom konania. V období od júna

až do augusta 2016 sa venoval krajský súd podľa vlastného vyjadrenia štúdiu spisového

materiálu a príprave veci na zasadnutie senátu.

Na základe požiadavky ústavného súdu bol spisový materiál ústavnému súdu

zapožičaný od 19. septembra 2016 do 31. októbra 2016 na účely konania o ústavnej

sťažnosti sťažovateľa.

Ústavný súd na základe vyjadrenia krajského súdu zistil, že v čase rozhodovania

ústavného súdu o sťažnosti sťažovateľa bolo konanie pred krajským súdom ukončené

prijatím jeho rozhodnutia z 29. novembra 2016.

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ustanovenia prvej vety každý má právo, aby sa jeho vec

verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Otázku existencie zbytočných prieťahov v konaní a porušenia základného práva

podľa (ako aj práva podľa dohovoru) ústavný súd skúma

s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu, a preto aj v prípade sťažovateľa preskúmal

z hľadiska charakteru prejednávanej veci jej skutkovú a právnu zložitosť, ďalej správanie

sťažovateľa v priebehu konania a napokon aj postup krajského súdu.

Pokiaľ ide o prvé kritérium, t. j. faktickú a právnu zložitosť veci, ústavný súd

konštatuje, že predmetom namietaného konania je uplatnený nárok na ochranu osobnosti

v kolízii so slobodou prejavu médií, teda predmet, ktorý tvorí pravidelnú súčasť

rozhodovacej agendy všeobecných súdov pokrytú rozsiahlou judikatúrou tak všeobecných

súdov, ako aj ústavného súdu a tiež judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, vec teda

nemožno považovať za právne zložitú. Na základe priebehu namietaného konania krajského

súdu v posudzovanej etape konania, počas ktorej odvolací súd čiastočne opakoval a dopĺňal

dokazovanie, možno urobiť záver o čiastočnej faktickej zložitosti veci, ktorá sa v určitej,

avšak nie zásadnej miere premietla do dĺžky posudzovaného konania.

V rámci posúdenia druhého kritéria používaného pre hodnotenie prípadných

zbytočných prieťahov v súdnom konaní ústavný súd nezistil okolnosti, ktoré by

signalizovali pasivitu zo strany sťažovateľa ako účastníka konania.

Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo

k porušeniu základného práva sťažovateľa zaručeného a jeho práva

zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol postup krajského súdu.

Ústavný súd po preskúmaní postupu krajského súdu v posudzovanej etape

namietaného konania dospel k záveru, že nedostatkami, ktoré narušili plynulosť konania,

boli zistené obdobia nečinnosti (v celkovom rozsahu jedného roka a piatich mesiacov),

v ktorých krajský súd nekonal bez toho, aby mu v tom bránila zákonná prekážka, ako aj

jeho neefektívna činnosť.

Ústavný súd zaznamenal obdobie nečinnosti krajského súdu kvantifikovateľné dobou

približne piatich mesiacov, keď tento nekonal bez existencie zákonnej prekážky v úseku

konania od 26. júla 2010, keď bola krajskému súdu predložená vec sťažovateľa z dôvodu

podaného odvolania, do 24. februára 2011, keď rozhodol krajský súd o zrušení

prvostupňového rozsudku.

Ďalším obdobím nečinnosti krajského súdu v rozsahu približne jedného roka

je konanie poznačené od 11. októbra 2011, keď bola krajskému súdu predložená vec

sťažovateľa z dôvodu podaného odvolania, do 5. februára 2013, keď krajský súd určil

termín pojednávania vo veci.

Ústavný súd pripomína svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej nielen nečinnosť,

ale aj nesústredená a neefektívna činnosť štátneho orgánu (všeobecného súdu) môže

zapríčiniť porušenie zaručeného základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov, ak činnosť štátneho orgánu nesmerovala k odstráneniu právnej

neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým sa sťažovateľ obrátil na štátny orgán, aby

o jeho veci rozhodol (napr. , ).

Neefektívnosť postupu krajského súdu potvrdzuje zrušujúce uznesenie dovolacieho

súdu, v ktorom ako výhradu zdôvodňujúcu zrušenie rozhodnutia druhostupňového súdu

najvyšší súd uviedol nekomplexné, a teda nesprávne právne posúdenie veci v zmysle

ustanovenia ) v znení

neskorších predpisov.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd konštatuje, že v dôsledku

neefektívneho postupu krajského súdu vo veci sťažovateľa vedúceho k zrušeniu jeho

rozhodnutia došlo k zbytočnému predĺženiu súdneho konania.

V súvislosti s argumentáciou krajského súdu o jeho neprimeranej zaťaženosti

v dôsledku rozsiahlosti civilnej agendy predstavujúcej podľa krajského súdu objektívne

okolnosti majúce negatívny dopad na plynulosť konania vo veci sťažovateľa ústavný súd

poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej v súlade s medzinárodným štandardom

uplatňovania dohovoru platí, že personálne problémy justičného systému nezbavujú štát

zodpovednosti za zbytočné prieťahy v súdnom konaní (). Námietka

personálnych komplikácií nemá povahu okolnosti, ktorá by vylučovala alebo znižovala

zodpovednosť súdu za rozhodnutie vo veci občana, ktorý sa naň obrátil.

Ústavný súd konštatuje, že relevantnými faktormi, ktoré mali negatívny dopad

na súvislý priebeh posudzovaného konania, boli postup krajského súdu a zbytočné prieťahy,

ktorých sa dopustil v dôsledku zistených období nečinnosti, ako aj svojím neefektívnym

postupom.

Z petitu podanej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ žiadal ústavný súd aj o vyslovenie

porušenia práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1

dohovoru v predmetnom konaní pred okresným súdom.

Ústavný súd si už pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov garantovaného v osvojil judikatúru Európskeho súdu

pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti

v primeranej lehote, z tohto dôvodu v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť

(napr. , ).

Ústavný súd tak dospel k záveru, že základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa a právo na prejednanie jeho záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru porušené boli (bod 1 výroku nálezu).

Podľa ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou,

ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Ústavný súd síce konštatoval porušenie základného práva sťažovateľa zaručeného

a práva zaručeného dohovoru, avšak v čase rozhodovania

ústavného súdu bolo konanie pred krajským súdom ukončené, preto nebolo potrebné

formulovať osobitný príkaz na konanie bez zbytočných prieťahov. Tu ústavný súd

pripomína, že aj v prípade potenciálneho ďalšieho odvolacieho konania pre krajský súd

povinnosť konať bez prieťahov vyplýva priamo z a

dohovoru garantujúcich sťažovateľovi rýchly a plynulý priebeh konania.

III.

Podľa môže ústavný súd svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 citovaného článku boli

porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Žiadosť o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia odôvodnil sťažovateľ

neprimeranou dĺžkou posudzovaného konania a potrebou zavŕšenia ochrany jeho práv.

Vychádzajúc z týchto skutočností považoval sťažovateľ za primeranú výšku finančného

zadosťučinenia sumu 10 000 €.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad

spravodlivosti aplikovaných Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé

finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne

okolnosti prípadu.

S prihliadnutím na rozsah doby konania pred krajským súdom ako súdom odvolacím

a tiež skutočnosť, že za zbytočné prieťahy v konaní v predchádzajúcej etape konania bola už

sťažovateľovi ústavná ochrana jeho označeným právom v minulosti vo forme finančného

zadosťučinenia poskytnutá, ďalej berúc do úvahy všetky okolnosti daného prípadu

a osobitný charakter prerokúvanej veci sťažovateľa kladúci zvýšené nároky na rýchlosť

prerokovania veci považoval ústavný súd za primerané priznať sťažovateľovi finančné

zadosťučinenie v sume 3 500 €, tak ako to je uvedené v bode 2 výroku nálezu.

Sťažovateľ prostredníctvom svojej právnej zástupkyne žiadal priznať aj náhradu trov

konania pred ústavným súdom.

Pri určení výšky náhrady trov bolo treba vychádzať z priemernej mesačnej mzdy

zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok roku 2015, ktorá

predstavovala sumu 858 €.

Úhradu priznal ústavný súd za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2016

(prevzatie a príprava zastúpenia a podanie sťažnosti ) v súlade s § 1 ods. 3, § 9, § 11 ods. 3

a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb

v znení neskorších predpisov. Vychádzajúc z toho za jeden úkon právnej služby vykonaný

v roku 2016 prislúcha odmena 143 €, k tomu tiež režijný paušál 8,58 €. Ústavný súd priznal

sťažovateľovi náhradu trov konania za dva úkony právnych služieb vykonané v roku 2016.

Za tieto dva úkony právnej služby predstavuje celková priznaná odmena vrátane režijného

paušálu sumu 303,16 €.

Ústavný súd tak priznal sťažovateľovi náhradu trov konania v celkovej

sume 303,16 € (bod 3 výroku nálezu).

Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je krajský súd povinný zaplatiť na účet

právnej zástupkyne sťažovateľa ( v spojení s

).

Vzhľadom na znenie toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom

jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. februára 2017