Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 135/2017
PDF · 335.59 KB
No categories available
III. ÚS 135/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. februára 2017
predbežne prerokoval sťažnosť , zastúpenej
advokátom JUDr. Jozefom Veselým, Mierová 715/1, Veľký Krtíš, pre namietané porušenie
základných práv podľa čl. 36 písm. b) a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj
práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom
Krajského súdu v Nitre sp. zn. 8 CoPr 6/2013 zo 6. novembra 2014 a uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 Cdo 321/2015 zo 16. marca 2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. júna
2016 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“) pre namietané
porušenie jej základných práv podľa čl. 36 písm. b) a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v
Nitre (ďalej len „krajský súd“ alebo „odvolací súd“) sp. zn. 8 CoPr 6/2013 zo 6. novembra
2014 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
(ďalej len „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) sp. zn. 7 Cdo 321/2015 zo 16. marca 2016
(ďalej aj „napadnuté uznesenie“).
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka podala na Okresnom súde
Nitra (ďalej len „okresný súd“ alebo „súd prvého stupňa“) žalobu o určenie neplatnosti
skončenia pracovného pomeru a zároveň si uplatnila nárok na vyplatenie náhrady mzdy.
Výpoveď z pracovného pomeru u zamestnávateľa –
(ďalej len „zamestnávateľ“ alebo „žalovaný“, alebo „odporca“), jej bola osobne
doručená 26. mája 2011 a ako dôvod boli uvedené organizačné zmeny a nadbytočnosť
v zmysle § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce. Aplikácia výpovedného dôvodu v zmysle
§ 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce nebola podľa sťažovateľky absolútne dôvodná
a sťažovateľka ako zamestnanec nebola nadbytočná, pretože:
„a) Žalobkyňa ako zamestnanec, ktorý pôsobil v rámci elektrotechnických odborov
u žalovaného nebol nadbytočný, pretože jej hodiny boli reálne potrebné v školskom roku
2011/2012 odučiť, dokonca by daný rok musela učiť hodiny nadčas. V čase doručenia
výpovede bol prihlásený dostatočný počet žiakov.
b) Žalobkyni nebolo ponúknuté iné vhodné pracovné miesto ani na kratší pracovný
čas napriek tomu, že v septembri 2011 bol uzatvorený pracovný pomer s 3 novými
zamestnancami.
c) Žalobkyni nebolo predložené písomné rozhodnutie o organizačnej zmene
na školský rok 2011/2012 a ani toto rozhodnutie nebolo nikdy u žalovaného oznámené, ani
vyvesené. Žalobkyňa pokladá toto rozhodnutie o organizačnej zmene prerokované
so zástupcami zamestnancov voči jej osobe za tendenčné a účelové... so snahou dosiahnuť
splnenie formálnych predpokladov výpovede z dôvodu nadbytočnosti.“
3. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 14 Cpr 3/2011 zo 17. mája 2013 po vykonanom
dokazovaní rozhodol tak, že žalobu zamietol a sťažovateľke uložil povinnosť zaplatiť
žalovanému náhradu trov konania.
4. Proti tomuto rozhodnutiu súdu prvého stupňa podala sťažovateľka v zákonom
ustanovenej lehote odvolanie, o ktorom krajský súd napadnutým rozsudkom rozhodol tak,
že odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a sťažovateľku zaviazal
nahradiť žalovanému trovy odvolacieho konania.
5. Sťažovateľka napokon podala proti napadnutému rozsudku krajského súdu
dovolanie, ktorého prípustnosť odôvodňovala § 241 ods. 2 písm. a) Občianskeho súdneho
poriadku (ďalej len „OSP“), podľa ktorého v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 OSP.
Namietala v ňom, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci [§ 241 ods. 2 písm. b) OSP], a rozhodnutie spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci [§ 241 ods. 2 písm. c) OSP]. Žiadala v ňom, aby dovolací súd zrušil
rozsudky oboch súdov a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Poukázala na to,
že formálnym postupom oboch súdov došlo k odmietnutiu spravodlivosti vo veci samej.
Odvolací súd sa vo svojom rozhodnutí v plnom rozsahu stotožnil s tvrdeniami súdu prvého
stupňa bez toho, aby poskytol presvedčivú argumentáciu pre tento postup, resp. bez toho,
aby sa zaoberal námietkami sťažovateľky v odvolaní. Ďalej sťažovateľka v podanom
dovolaní namietala, že v zmysle § 237 písm. f ) OSP sa jej postupom krajského súdu odňala
možnosť konať pred súdom, a to tým, že odvolací súd rozhodol o odvolaní bez nariadenia
pojednávania a nešlo o prípad podľa § 214 ods. 2 OSP, pre nesprávny názor krajského súdu
bola vylúčená z realizácie svojich procesných práv (dopočutie štatutárneho zástupcu
žalovaného), nebolo jej umožnené pripraviť sa na pojednávanie konané 15. októbra 2012,
a zároveň bol porušený princíp kontradiktórnosti konania. Najvyšší súd napadnutým
uznesením rozhodol tak, že dovolanie sťažovateľky odmietol ako smerujúce proti
rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné [§ 218 ods. 1 písm. c) v spojení
s § 243b ods. 5 OSP].
6. V sťažnosti predloženej ústavnému súdu sa sťažovateľka zamerala hlavne
na odôvodnenie porušenia svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vo vzťahu
k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu, ktorý odmietol jej dovolanie ako neprípustné.
7. Porušenie označeného základného práva podľa ústavy a práva podľa dohovoru
napadnutým uznesením najvyššieho súdu odôvodnila sťažovateľka tým, že nesprávne
vyhodnotil podmienky prípustnosti dovolania a vyhodnotil ho ako neprípustné, a preto
dovolanie meritórne neprerokoval (nezaoberal sa jej námietkami týkajúcimi sa preskúmania
vecnej správnosti napadnutého rozsudku krajského súdu). Vady konania odôvodňujúce
prípustnosť dovolania boli sťažovateľkou preukázané, napadnutý rozsudok krajského súdu
je nezákonný a najvyšší súd napriek tomu ochranu sťažovateľke neposkytol.
8. Naopak, porušenie základného práva na ochranu pred svojvoľným prepúšťaním
zo zamestnania a diskrimináciou v zamestnaní podľa čl. 36 písm. b) ústavy odôvodnila
sťažovateľka iba vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu, a to tým, že
poukazom na závery uvedené v rozsudku okresného súdu ústavne nekonformne
interpretoval § 63 ods. 1 písm. b) a ods. 2 písm. a) Zákonníka práce. V tejto súvislosti
sťažovateľka cituje z judikatúry najvyššieho súdu (napr. 5 Cdo 42/2010, 5 MCdo 17/2008,
3 Cdo 33/2008), ústavného súdu, ale aj Najvyššieho súdu Českej republiky (napr.
21 Cdo 2204/2003) a poukazuje na nevysporiadanie sa krajského súdu s citovanou
judikatúrou.
9. Na základe uvedeného sťažovateľka v petite sťažnosti žiada, aby ústavný súd
nálezom vyslovil, že napadnutým rozsudkom krajského súdu, ako aj napadnutým uznesením
najvyššieho súdu bol porušený čl. 36 písm. b) ústavy, základné právo podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Taktiež sťažovateľka žiada, aby obe napadnuté
rozhodnutia ústavný súd zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a aby jej priznal náhradu trov
konania.
II.
10. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
11. Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
12. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
13. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy,
ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,
ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo
procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože
uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,
II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).
14. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti
pre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným
základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným
zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie
žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by
mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06,
15. Ústavný súd považuje za potrebné tiež pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený
preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade
a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred
všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne
závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Z rozdelenia súdnej moci v ústave
medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou
inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02,
III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).
16. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo
samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové
a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného
súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody. Ústavný súd poukazuje i na skutočnosť, že nie
je a ani nemôže byť súdom skutkovým, t. j. jeho úlohou nie je nahrádzať činnosť
všeobecných súdov.
17. Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 1
zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde.
18. Podľa čl. 36 písm. b) ústavy zamestnanci majú právo na spravodlivé
a uspokojujúce pracovné podmienky. Zákon im zabezpečuje najmä... b) ochranu proti
svojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania a diskriminácii v zamestnaní.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
19. Ako zo sťažnosti sťažovateľky vyplýva, táto smeruje jednak proti napadnutému
uzneseniu najvyššieho súdu a jednak proti napadnutému rozsudku krajského súdu.
20. Ústavný súd sa zaoberal najprv tou časťou sťažnosti, ktorá smerovala proti
napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu. Tu sťažovateľka tvrdila, že týmto rozhodnutím
došlo k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to z dôvodu, že najvyšší súd jej
dovolanie odmietol a meritórne neprerokoval napriek tomu, že bolo prípustné.
21. Dovolanie sťažovateľky najvyšší súd napadnutým uznesením odmietol pre jeho
procesnú neprípustnosť v súlade s § 243b ods. 5 v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) OSP.
Vo vzťahu k dovolacím námietkam sťažovateľky zdôraznil výnimočnosť prípustnosti
dovolania v súlade judikatúrou najvyššieho súdu. Najvyšší súd nezistil ani existenciu
dovolacieho dôvodu uvádzaného v § 237 ods. 1 písm. f) OSP, teda odňatie možnosti konať
pred súdom postupom krajského súdu. Zdôraznil, že sťažovateľkou namietané nedostatočné
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré nevykazovalo znaky odňatia možnosti konať pred
súdom, ako aj skutočnosť, že nebolo s predstavami sťažovateľky, nebolo možné považovať
za vadu konania v zmysle uvedeného ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku. Taktiež
ani namietané porušenie zásady rovností zbraní (resp. kontradiktórnosti konania) tým, že jej
nebola umožnená príprava na pojednávanie uskutočnené na okresnom súde 15. októbra
2012, pretože okresný súd pred pojednávaním nezabezpečil, aby odporca predložil všetky
doklady včas, ale akceptoval ich predloženie až na pojednávaní 15. októbra 2012, ako aj to,
že jej neumožnil riadny výsluch účastníka konania a odoprel jej pravo dopočuť štatutárnu
zástupkyňu odporcu a vykonať konfrontáciu výsluchom, najvyšší súd nevyhodnotil ako
procesný postup, ktorý by mohol založiť vadu konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f) OSP,
keď z obsahu spisu bolo preukázané, že všetky doklady (hoci boli predložené
na pojednávaní) boli doručené sťažovateľke a následne mala možnosť sa k týmto dokladom
vyjadriť a reagovať na ne. Ďalej najvyšší súd konštatoval, že vykonanie dokazovania je
vždy vecou súdu, a nie účastníkov konania. Za nespôsobilý dôvod dovolania považoval
najvyšší súd aj namietané nesprávne vyhodnotenie dôkazov, čo podporil poukazom
na samotný charakter dovolacieho konania, v ktorom sa dôkazy nevykonávajú,
a neprislúcha mu tak ani ich prehodnocovanie. Za správny považoval procesný postup
krajského súdu spočívajúci v aplikácii § 214 ods. 1 OSP, v zmysle ktorého rozhodol krajský
súd bez nariadenia pojednávania.
K námietke sťažovateľky tykajúcej sa nepreskúmateľnosti rozhodnutia odvolacieho
sudu (nedostatkov odôvodnenia dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu)
najvyšší súd uviedol, že «nie každá procesná nesprávnosť, ku ktorej dôjde v priebehu
občianskeho súdneho konania, je relevantná z hľadiska procesnej prípustnosti dovolania.
S niektorými najzávažnejšími, taxatívne vymenovanými procesnými vadami, ktoré zakladajú
zmätočnosť spája Občiansky súdny poriadok priamo prípustnosť dovolania (viď § 237
ods. 1 O. s. p.); vady tejto povahy sú zároveň aj prípustným dovolacím dôvodom (§ 241
ods. 2 písm. a/ O. s. p.). Niektorým vadám inej procesnej povahy majúcim za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci (s tzv. iným vadám konania) pripisuje Občiansky súdny
poriadok význam v tom zmysle, že ich považuje za relevantný dovolací dôvod (viď
ustanovenie § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.). ktorý možno uplatniť v dovolaní, ale len pokiaľ
je procesné prípustné (viď R 111/1998 a zjednocujúce stanovisko občianskoprávneho
kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky prijaté na jeho rokovaní 3. decembra 2015,
právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania
v zmysle § 24 1 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné
vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre
rozhodnutie súdu. môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237
ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku“...
Najvyšší súd, stotožňujúc sa v preskúmavanej veci so závermi, na ktorých spočíva
predmetne stanovisko, skúmal, či v danej veci ide o taký výnimočný prípad, kedy by)
nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladala vadu konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/
O.s.p. Dovolací súd však nezistil, že by o takýto prípad v prejednávanej veci išlo,
odôvodnenie napadnutého rozhodnutia odvolacieho sudu obsahuje vysvetlenie dôvodov,
na ktorých odvolací súd založil svoje rozhodnutie (viď odôvodnenie rozhodnutia aj vyššie).
Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, ak nie je
v dovolaní namietaná, je procesná vada. ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných
v § 237 ods. 1 O. s. p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom je vecná
nesprávnosť, ktorej základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup sudu
v občianskom súdnom konaní. Vada tejto povahy je síce relevantným dovolacím dôvodom,
ktorý možno uplatniť v procesné prípustnom dovolaní, sama osebe (i keby k nej skutočne
došlo) ale prípustnosť dovolania nezakladá. Či už teda konanie, v ktorom bolo vydané
napadnute rozhodnutie, bolo alebo nebolo postihnuté procesnou vadou v zmysle § 241
ods. 2 písm. b/ O.s.p. (dovolací súd napadnuté rozhodnutie z tohto aspektu neposudzoval),
nejde o dôvod, ktorý by zakladal prípustnosť dovolania.».
Sťažovateľka v dovolaní vyslovila aj nespokojnosť s právnym posúdením veci
odvolacím súdom [§ 241 ods. 2 písm. c) OSP], ku ktorému najvyšší súd uviedol: „Právnym
posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery
a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie
je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav: dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil
správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis,
nesprávne ho ale interpretoval], alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil
nesprávne právne závery. Právnym posúdením veci, v rámci ktorého súd na zistený skutkový
stav aplikuje hmotnoprávny alebo procesný predpis, sa nezakladá procesná vada konania
v zmysle § 237 O. s. p. Nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov je
relevantný dovolací dôvod, ktorým možno odôvodniť procesné prípustné dovolanie (viď
§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.), samo (pripadne) nesprávne právne posúdenie veci súdmi
nižších stupňov ale nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 ods. 1 O.s.p.“
22. Pravidlá týkajúce sa prípustnosti dovolania majú za cieľ zaistiť riadny výkon
spravodlivosti a zvlášť rešpektovať princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená
právoplatným rozhodnutím. Dotknuté osoby musia počítať s tým, že tieto pravidlá budú
aplikované. Jednako tieto pravidlá alebo ich používanie nemôžu týmto osobám zabrániť,
aby využili existujúci opravný prostriedok (napr. I. ÚS 4/00; vec Pérez De Rada Cavanilles
c. Španielsko, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 28. 10. 1998).
23. Otázku posúdenia prípustnosti dovolania rieši zákon. Posúdenie splnenia
zákonných predpokladov (podmienok) prípustnosti dovolania s negatívnym výsledkom
nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľov v prípade, ak zákonné
pravidlá dovolanie nepripúšťajú (mutatis mutandis IV. ÚS 35/02). Postup súdu v súlade
so zákonom nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia označeného práva sťažovateľa.
24. Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia podrobne uviedol, z akých
dôvodov považoval dovolanie sťažovateľky za neprípustné, osobitne z akých dôvodov
dospel k záveru, že nedošlo vo vzťahu k sťažovateľke k odňatiu možnosti konať pred súdom
[§ 237 písm. f) OSP]. Tieto dôvody uvedené najvyšším súdom považuje ústavný súd
za dostatočné, výstižné a ústavne konformne formulované.
25. Ústavný súd nemá dôvod ani vo veci sťažovateľky odchýliť sa od ustálenej
rozhodovacej praxe, tobôž v situácii, keď sťažovateľka nepredkladá k tejto otázke vo svojej
sťažnosti žiadnu novú argumentáciu. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je
nesúhlas sťažovateľky s právnym názorom najvyššieho súdu týkajúcim sa otázky
prípustnosti dovolania v danej veci. Iba skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom
všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny
názor svojím vlastným (I. ÚS 188/06). Táto okolnosť nemôže byť dôvodom na vyslovenie
porušenia sťažovateľkinho základného práva už aj z toho dôvodu, že ústavný súd nie je
opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (I. ÚS 19/02).
26. Pretože ústavný súd nepovažoval právny názor najvyššieho súdu, ktorým
odôvodnil odmietnutie dovolania sťažovateľky, za arbitrárny, svojvoľný a jeho rozhodnutie
za také, ktoré by bolo založené na takom výklade ustanovení Občianskeho súdneho
poriadku, ktorý by popieral ich účel a zmysel, ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi
namietaným porušením práv sťažovateľky a postupom najvyššieho súdu pri rozhodovaní
o dovolaní sťažovateľky. Z tohto dôvodu sťažnosť sťažovateľky v jej časti smerujúcej proti
napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
27. Ďalej sa ústavný súd zaoberal tou časťou sťažnosti, ktorá smerovala proti
napadnutému rozsudku krajského súdu a ktorou sťažovateľka namietala porušenie
základného práva na ochranu pred svojvoľným prepúšťaním zo zamestnania
a diskrimináciou v zamestnaní podľa čl. 36 písm. b) ústavy, základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru označeným rozsudkom krajského súdu (ústavný súd v tomto prípade postupoval
podľa svojej stabilnej judikatúry, ktorá vychádza z názoru Európskeho súdu pre ľudské
práva vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, v zmysle ktorej v prípade
procesného rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní lehota na podanie sťažnosti ústavnému
súdu je považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému
rozsudku krajského súdu). Tu podstatou argumentácie sťažovateľky bolo tvrdenie, že
krajský súd dostatočne nereagoval na jej odvolacie argumenty, jeho rozsudok je zmätočný,
arbitrárny, jednostranný, nespravodlivý a nedostatočne odôvodnený, keď krajský súd
aplikované ustanovenia Zákonníka práce interpretoval ústavne nekonformným spôsobom.
28. Krajský súd prerokoval odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa, ako
aj konanie, ktoré mu predchádzalo, postupom podľa § 212 ods. 1, § 214 ods. 2 a § 156 OSP
a dospel k záveru, že je potrebné napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdiť ako
vecne správny podľa § 219 ods. 1 OSP. Zároveň vo veci dospel k záveru, že súd prvého
stupňa úplne zistil skutkový stav veci, na základe vykonaného dokazovania dospel
k správnym skutkovým zisteniam a vec správne právne posúdil, ako aj že odôvodnenie jeho
rozhodnutia je v súlade s § 157 ods. 2 OSP.
Krajský súd sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením odvolaním napadnutého
rozhodnutia okresného súdu, preto sa v odôvodnení obmedzil len na skonštatovanie
správnosti jeho dôvodov podľa § 219 ods. 2 OSP, keď v ďalšom uviedol:
„Ak sa zamestnávateľ rozhodne uplatniť výpoveď, výpovedný dôvod musí existovať
v čase dávania výpovede, t. j. už ku dňu doručenia výpovede. V prípade výpovedného
dôvodu spočívajúceho v subjekte zamestnávateľa - tzv. organizačné dôvody, konkrétne
podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce - ak sa stane zamestnanec nadbytočný, ak sa
zamestnávateľ rozhodne realizovať organizačne zmeny v znížení stavu zamestnancov,
v dôsledku ktorých sa stane zamestnanec nadbytočný, môže dať dotknutému zamestnancovi
výpoveď, teda zamestnávateľ už nepotrebuje výkon práce zamestnanca. O organizačnej
zmene musí rozhodnúť zamestnávateľ v písomnej forme a následne na to môže uplatniť
výpoveď. O tom, ktorý zamestnanec je nadbytočný, rozhoduje zamestnávateľ, súd neskúma,
ktorého zamestnanca určil zamestnávateľ za nadbytočného. V súdnom spore by súd skúmal,
či existovala organizačná zmena a či sa v jej dôsledku stal zamestnanec nadbytočný.
Pri výpovedi zo strany zamestnávateľa je potrebné splniť ďalšie osobitné náležitosti,
v určitých prípadoch musí zamestnávateľ pred tým, ako dá výpoveď, ponúknuť
zamestnancovi vhodnú prácu a výpoveď danú zamestnancovi je potrebné vopred prerokovať
so zástupcami zamestnancov pod následkom neplatnosti výpovede.“
Krajský súd zhodne ako súd prvého stupňa dospel „k záveru, že v konaní bolo
nesporne preukázané, že výpoveď zo dňa 26.5.2014, ktorou odporca skončil pracovný
pomer s navrhovateľkou, je platná a v súlade s vyššie citovanými ustanoveniami Zákonníka
práce a v súlade s ostatnými právnymi predpismi, ktoré citoval súd prvého stupňa
v odôvodnení svojho rozhodnutia.
... že v konaní bolo preukázané splnenie zákonných predpokladov pre použitie
výpovedného dôvodu podľa § 63 ods. 2 písm. b/ Zákonníka práce v písomnej výpovedi danej
odporcom navrhovateľke dňa 26.5.2011 a to existencia organizačnej zmeny, nadbytočnosť
odporkyne ako a zamestnanca a príčinná súvislosť medzi organizačnou zmenou
a nadbytočnosťou odporkyne ako zamestnanca, v ktorom smere bolo dôkazné bremeno
na odporcovi a ktoré odporca uniesol. Odporca v konaní preukázal prijatie písomného
rozhodnutia o organizačnej zmene a jeho prijatie pred uplatnením výpovedného dôvodu
podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce, ktorá organizačná zmena spočívala v znížení
stavu zamestnancov odporcu v počte šesť zamestnancov, s cieľom zvýšiť efektívnosť práce,
s dôsledkom nadbytočnosti šiestich zamestnancov, vrátane zrušenia pracovného miesta
navrhovateľky na úseku teoretického vyučovania- učiteľ elektrotechnických predmetov,
ktoré predmety navrhovateľka vyučovala, v dôsledku ktorej skutočnosti sa stala
navrhovateľka nadbytočná. Rozhodnutie odporcu bolo preukázateľne podmienené medzi
účastníkmi nesporným faktom, že postupným vývojom počtu žiakov odporcu dochádzalo
od školského roku 2009/2010 k postupnému znižovaniu denných študentov, ako aj
k postupnému znižovaniu počtu žiakov denného štúdia v odbore elektrotechniky, ktoré
elektrotechnické predmety vyučovala navrhovateľka (v školskom roku 2009/2010 bolo
celkom 625 žiakov, z toho v odbore elektrotechniky 197 žiakov, v školskom roku 2010/2011
bolo celkom 558 žiakov, z toho v odbore elektrotechniky 192 žiakov, v školskom roku
2011/2012 bolo celkom 467 žiakov, z toho v odbore elektrotechniky 179 žiakov a v školskom
roku 2012/2013 bolo celkom 400 žiakov, z toho v odbore elektrotechniky 141 žiakov),
pričom normatívny finančný príspevok na školu na kalendárny rok bol určený počtom jej
žiakov a normatívnym objemom finančných prostriedkov prislúchajúcich na jedného žiaka
na bežný kalendárny rok, preto bola výška príspevku priamo determinovaná počtom žiakov
školy a zníženie počtu žiakov malo bezprostredný vplyv na zníženie počtu pedagogických
zamestnancov, nakoľko objem pedagogickej práce znížením počtu žiakov priamo úmerne
klesal. Táto skutočnosť bola pre odporcu determinujúca a keďže organizačná zmena
nespočívala v znížení počtu vyučovacích hodín /i pokiaľ ide o predmety vyučované
navrhovateľkou/, pokiaľ sa jednalo o organizačnú zmenu i vo vzťahu k navrhovateľke,
pričom organizačná zmena spočívala v zrušení jej pracovného miesta, preto nie je dôvodná
obrana navrhovateľky v tom, že nedošlo k zníženiu rozsahu vyučovacej potreby/hodín/ tých
predmetov, ktoré vyučovala. Odporca rozhodol o tejto organizačnej zmene logicky v takom
čase, aby bol daný dostatočný časový priestor na uplatnenie výpovede a na uplynutie
výpovednej doby navrhovateľke, aby sa vyhol riziku, že si nebude môcť voči navrhovateľke
v čase výpovednej lehoty plniť svoju základnú povinnosť, prideľovať jej prácu podľa
pracovnej zmluvy. Odporca teda tiež nesporne preukázal nadbytočnosť navrhovateľky ako
zamestnanca, ako aj skutočnosť, že nadbytočnosť navrhovateľky bola v príčinnej súvislosti
s jeho rozhodnutím o znížení stavu zamestnancov, vzhľadom na zrušenie pracovného miesta
navrhovateľky na úseku teoretického vyučovania - učiteľ elektrotechnických predmetov,
ktoré predmety navrhovateľka vyučovala. S prihliadnutím na to, že odporca mal len jedno
pracovisko, ktorého sa dotýkali predmetné organizačné zmeny týkajúce sa jeho
zamestnancov, vrátane navrhovateľky, a odporca skončil pracovný pomer s navrhovateľkou
vykonávajúcou prácu - učiteľka elektrotechnických predmetov, ktorá s touto zmenou
súvisela, preto nebol daný dôvod z hľadiska efektívnosti práce zohľadňovať pracovné
pomery zamestnancov, na ktorých navrhovateľka poukazovala, a to na pani
a Mgr. . Vychádzajúc z obsahu pracovnej zmluvy navrhovateľky- učiteľka
odborných predmetov a praxe ako učiteľky elektrotechnických predmetov, vyššie uvedená
organizačná zmena urobila navrhovateľku ako zamestnanca nadbytočnou, z hľadiska druhu
práce, ktorú vykonávala a odporca nemal možnosť navrhovateľku ďalej vôbec zamestnávať
prácou dohodnutou v pracovnej zmluve, teda výpovedný dôvod bol daný, keďže
organizačná zmena súvisela s prácou, ktorú vykonávala navrhovateľka. Odporca v konaní
tiež preukázal, že výpoveď zo strany odporcu danú navrhovateľke vopred prerokoval so
zástupcami zamestnancov, čím bola splnená i táto hmotnoprávna podmienka platnosti
výpovede. Súd prvého stupňa skúmal, či i odporca splnil ponuku vhodnej práce ako
hmotnoprávnu podmienku platnosti výpovede zo strany odporcu a v konaní bolo nesporne
preukázané, že odporca nemal ku dňu výpovede v mieste dohodnutom v pracovnej zmluve
ako miesto výkonu práce pre navrhovateľku žiadnu prácu a svoju ponukovú povinnosť teda
ani nemohol splniť. Teda odporca preukázal, že predtým, než dal výpoveď navrhovateľke
nedisponoval žiadnym voľným pracovným miestom v mieste, ktoré bolo dohodnuté
v pracovnej zmluve ako miesto výkonu práce, ktoré by mohol navrhovateľke ponúknuť. Súd
prvého stupňa správne skúmal a posudzoval splnenie ponukovej povinnosti odporcu ako
predpokladu na podanie platnej výpovede podľa stavu v dobe výpovede. Pokiaľ
navrhovateľka tvrdila, že keďže v čase dania výpovede odporca vedel, že má uzatvorené tri
pracovné pomery na dobu určitú, ktoré končia k 30.06.2011 a súčasne vedel, že pracovné
miesto navrhovateľky ruší s výpovednou lehotou k 31.08.2011, teda v čase výpovede musel
logicky vedieť, že od 01.07.2011 bude môcť prideľovať navrhovateľke prácu/mal možnosť ju
ďalej zamestnávať a pokiaľ od 1. septembra 2011 prijal na výučbu jednu učiteľku angličtiny
, ako náhradu za učiteľku nemčiny a tým si odporca nesplnil svoju ponukovú
povinnosť, odvolací súd zhodne ako súd prvého stupňa dospel k záveru, že tieto prvé tri
pracovné miesta neboli ku dňu výpovede navrhovateľke voľné a ostatné pracovné miesto
bolo vytvorené až k 1.9.2011, teda neexistovalo ku dňu výpovede, a pokiaľ by i existovalo
ku dňu výpovede, nebolo voľné, keďže pracovný pomer odporcu s učiteľkou nemčiny skončil
až v auguste 2011.
... že výber nadbytočného zamestnanca v danej právnej veci patril výlučne odporcovi
a súd nemohol preskúmavať správnosť tohto výberu odporcu ako zamestnávateľa. Teda
odporca pred súdom preukázal v konaní listinnými dôkazmi, že ku dňu výpovede všetky
navrhovateľkou označené konkrétne pracovné miesta boli obsadené inými zamestnancami,
že sa jednalo o absolútnu nemožnosť navrhovateľku ďalej zamestnávať, v ktorom smere
bolo na odporcovi bremena tvrdenia a dôkazné bremeno.“.
Krajský súd na základe uvedeného dospel k záveru, že „odôvodnenie napadnutého
rozsudku je v súlade s ustanovením § 157 ods.2 OSP, obsahuje dostatočné skutkové
a právne závery, ktoré vyplývajú z vykonaného dokazovania pred súdom prvého stupňa
i s poukazom na príslušné zákonné ustanovenia príslušných právnych predpisov na vec sa
vzťahujúcich. Súd prvého stupňa stručne a jasne objasnil skutkový a právny základ
rozhodnutia, odpovedal na tie nastolené otázky účastníkov konania, ktoré majú podstatný
význam pre vec. Nevyplýva z neho, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné a zjavne
neodôvodnené a nevyplýva z neho ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne
záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.“.
Pokiaľ sťažovateľka namietala neplatnosť výpovede aj z dôvodu, že celé konanie
odporcu v súvislosti s uskutočnenými organizačnými zmenami a výpoveďou z pracovného
pomeru je v rozpore s dobrými mravmi (§ 39 Občianskeho zákonníka, § 13 ods. 3 prvá veta
Zákonníka práce), pretože skutočným zámerom odporcu bolo vzhľadom na negatívny vzťah
štatutárnej zástupkyne odporcu k sťažovateľke (o negatívnom vzťahu mal údajne svedčiť aj
postup štatutárnej zástupkyne odporcu, ktorý predchádzal výpovedi, tak ako ho
sťažovateľka popísala v konaní pred súdom prvého stupňa, ako aj v odvolaní) zbaviť sa
sťažovateľky, krajský súd zhodne ako súd prvého stupňa dospel k záveru, „že v konaní
nebolo preukázané takéto účelové konanie odporcu, keď nebol v konaní preukázaný takýto
motív konania odporcu pri udelení výpovede navrhovateľke a také konanie odporcu,
predchádzajúce výpovedi a pri udelení výpovede, ktoré by bolo v rozpore s dobrými
mravmi. Nebolo preukázané konanie odporcu v rozpore s dobrými mravmi v súvislosti
s tvrdenou predstieranou organizačnou zmenou, keď na základe zisteného skutkového stavu
veci, takýto skutkový a právny záver nie je možné prijať. Súd prvého stupňa i v tomto smere
v odôvodnení svojho rozhodnutia dal odpoveď aj na túto otázku, keď v odôvodnení svojho
rozhodnutia /str. 11 rozsudku/ uviedol, že na základe vykonaného dokazovania dospel
k záveru, že zo strany riaditeľky odporcu nešlo o účelové a tendenčné konanie.“.
Krajský súd zhodne ako súd prvého stupňa dospel k záveru, že „vykonanie
navrhovateľkou navrhnutých dôkazov na doplnenie dokazovania vo veci, ktorých vykonanie
súd prvého stupňa zamietol z dôvodov ním uvedených, by bolo v danej veci nadbytočné
a nehospodárne, vzhľadom na doposiaľ vykonané dokazovanie a úplne zistený skutkový stav
veci“.
Z uvedených podstatných dôvodov preto krajský súd odvolaním napadnutý rozsudok
súdu prvého stupňa vo veci samej ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.
29. Z formulácie § 219 ods. 2 OSP vyplýva, že nie je povinnosťou odvolacieho súdu
uvádzať ďalšie, ešte neuvedené dôvody na zdôraznenie správnosti prvostupňového
rozhodnutia (svedčí o tom slovné spojenie „prípadne doplniť“). Preto ak aj krajský súd
pri „zdôraznení správnosti“ uviedol opätovne dôvody, ktoré už boli obsiahnuté v rozsudku
okresného súdu, nemožno to považovať za porušenie ustanovenia § 219 ods. 2 OSP,
a už vôbec nie s prípadným dopadom na základné práva sťažovateľky.
30. Je teda evidentné, že krajský súd využil možnosť, ktorú mu poskytovalo príslušné
zákonné ustanovenie procesného právneho predpisu, ktorým sa konanie riadilo. Ústavný súd
už vo svojej judikatúre uviedol (napr. IV. ÚS 462/2012), že všeobecný súd nemôže porušiť
základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ak koná vo veci
v súlade s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v príslušnom konaní.
31. Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé
konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie
súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne
a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením
nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď
na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo
účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).
32. Ústavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia napadnutého
rozsudku krajského súdu dospel k záveru, že krajský súd dal jasnú a zrozumiteľnú odpoveď
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktoré
sťažovateľ v konaní nastolil.
33. Krajský súd v rozsudku vysvetli, ako dospel k záveru o nevyhnutnosti potvrdiť
rozsudok okresného súdu, pretože zistil jeho vecnú správnosť. Rovnako je z rozsudku
krajského súdu zrejmé, ako sa vysporiadal s tými argumentmi sťažovateľky, ktoré mali
pre rozhodnutie podstatný význam, osobitne s tými, ktoré použila sťažovateľka v dovolaní.
Krajský súd vysvetlil, z akých dôvodov považoval za preukázané splnenie zákonných
predpokladov na použitie výpovedného dôvodu podľa § 63 ods. 2 písm. b) Zákonníka práce,
a to existenciu organizačnej zmeny, nadbytočnosť sťažovateľky ako zamestnanca a príčinnú
súvislosť medzi oboma predpokladmi, pričom ku každému z nich zaujal právny názor, ktorý
dostatočne vysvetlil. Opakovane krajský súd poukázal na to, že o výbere zamestnanca, ktorý
je nadbytočný, rozhoduje výlučne zamestnávateľ; súd nie je oprávnený v tomto smere
rozhodnutie zamestnávateľa preskúmavať. Krajský súd postupoval vo svojej argumentácii
logicky, a preto ústavný súd považuje spôsob interpretácie a aplikácie Zákonníka práce
za ústavne konformný a nesignalizujúci porušenie sťažovateľkou označených základných
práv podľa ústavy a práva podľa dohovoru.
34. Odôvodnenie rozhodnutia krajského súdu preto spĺňa všetky požiadavky
vyplývajúce zo základného práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces vo vzťahu
k odôvodneniu súdneho rozhodnutia.
35. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd na rozdiel od sťažovateľky nepovažuje
napadnutý rozsudok krajského súdu za nepresvedčivý, keďže z neho vyplýva dostatok
právne relevantných argumentov odôvodňujúcich kľúčové právne závery odvolacieho súdu.
36. Úlohou ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1
ústavy nie je posudzovanie právnej perfektnosti namietaných rozhodnutí všeobecného súdu
z hľadiska formálnych požiadaviek vyplývajúcich zo zákonov a iných všeobecne záväzných
právnych predpisov a z týchto aspektov jeho „vylepšovanie“ (IV. ÚS 325/08), ale posúdenie
jeho ústavnej akceptovateľnosti a udržateľnosti. Dôvody napadnutého rozsudku, ktoré viedli
odvolací súd k rovnakému právnemu záveru, ku ktorému dospel aj súd prvého stupňa, preto
nemôžu podľa názoru ústavného súdu viesť k záveru o ústavnej neakceptovateľnosti
napadnutého rozsudku krajského súdu, ktorý by zároveň zakladal dôvod na vyslovenie
porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy.
37. Keďže napadnuté rozhodnutie krajského súdu nevykazuje znaky svojvôle a je
dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení,
ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj
I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru
krajského súdu.
38. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd dospel k záveru, že medzi
napadnutým rozsudkom krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu,
a obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy neexistuje taká príčinná súvislosť,
na základe ktorej by po prípadnom prijatí tejto časti sťažnosti na ďalšie konanie mohol
reálne dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľky v tejto
časti pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
39. Sťažovateľka ďalej osobitne namietala porušenie svojho základného práva
na ochranu pred svojvoľným prepúšťaním zo zamestnania a diskrimináciou v zamestnaní
podľa čl. 36 písm. b) ústavy napadnutým rozsudkom krajského súdu.
40. Ústavný súd podľa svojej stabilizovanej judikatúry (napr. II. ÚS 78/05) zastáva
názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv
a práv hmotného charakteru (ku ktorým patrí aj základné právo na prácu a jej ochranu
vyplývajúce z čl. 35 a čl. 36 ústavy), ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd
súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy.
Inak povedané, o prípadnom porušení základného práva podľa čl. 36 ústavy by bolo možné
uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu
niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až
čl. 50 ústavy, resp. v spojení s ich porušením. Ústavný súd v okolnostiach prípadu nezistil,
že by rozhodnutie krajského súdu bolo svojvoľné alebo v rozpore s platnou právnou
úpravou. Ústavný súd v takomto prípade nemá žiaden dôvod a ani oprávnenie
na prehodnocovanie záverov, ku ktorým všeobecné súdy dospeli.
41. Ústavný súd v závere konštatuje, že označené rozhodnutia všeobecných súdov,
ako aj dôvody uvádzané sťažovateľkou v sťažnosti neobsahujú také skutočnosti, ktoré by
svedčili o porušení ústavnoprocesných princípov podľa čl. 46 až čl. 50 ústavy, a teda ani
základného práva sťažovateľky podľa čl. 36 ústavy, v dôsledku čoho bolo potrebné i túto
zostávajúcu časť sťažnosti pre zjavnú neopodstatnenosť odmietnuť.
42. Vzhľadom na uvedené odmietol ústavný súd i túto časť sťažnosti sťažovateľky
z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
43. Keďže sťažnosť sťažovateľky bola ako celok odmietnutá, ústavný súd sa už
ďalšími návrhmi sťažovateľky v nej uplatnenými nezoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. februára 2017