Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 135/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. februára 2017

predbežne prerokoval sťažnosť , zastúpenej

advokátom JUDr. Jozefom Veselým, Mierová 715/1, Veľký Krtíš, pre namietané porušenie

základných práv podľa ) a , ako aj

práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom

Krajského súdu v Nitre sp. zn. zo 6. novembra 2014 a uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo 16. marca 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. júna

2016 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“) pre namietané

porušenie jej základných práv podľa ) a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v

Nitre (ďalej len „krajský súd“ alebo „odvolací súd“) sp. zn. zo 6. novembra

2014 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) sp. zn. zo 16. marca 2016

(ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka podala na Okresnom súde

Nitra (ďalej len „okresný súd“ alebo „súd prvého stupňa“) žalobu o určenie neplatnosti

skončenia pracovného pomeru a zároveň si uplatnila nárok na vyplatenie náhrady mzdy.

Výpoveď z pracovného pomeru u zamestnávateľa –

(ďalej len „zamestnávateľ“ alebo „žalovaný“, alebo „odporca“), jej bola osobne

doručená 26. mája 2011 a ako dôvod boli uvedené organizačné zmeny a nadbytočnosť

v zmysle . Aplikácia výpovedného dôvodu v zmysle

nebola podľa sťažovateľky absolútne dôvodná

a sťažovateľka ako zamestnanec nebola nadbytočná, pretože:

„a) Žalobkyňa ako zamestnanec, ktorý pôsobil v rámci elektrotechnických odborov

u žalovaného nebol nadbytočný, pretože jej hodiny boli reálne potrebné v školskom roku

2011/2012 odučiť, dokonca by daný rok musela učiť hodiny nadčas. V čase doručenia

výpovede bol prihlásený dostatočný počet žiakov.

b) Žalobkyni nebolo ponúknuté iné vhodné pracovné miesto ani na kratší pracovný

čas napriek tomu, že v septembri 2011 bol uzatvorený pracovný pomer s 3 novými

zamestnancami.

c) Žalobkyni nebolo predložené písomné rozhodnutie o organizačnej zmene

na školský rok 2011/2012 a ani toto rozhodnutie nebolo nikdy u žalovaného oznámené, ani

vyvesené. Žalobkyňa pokladá toto rozhodnutie o organizačnej zmene prerokované

so zástupcami zamestnancov voči jej osobe za tendenčné a účelové... so snahou dosiahnuť

splnenie formálnych predpokladov výpovede z dôvodu nadbytočnosti.“

3. Okresný súd rozsudkom sp. zn. zo 17. mája 2013 po vykonanom

dokazovaní rozhodol tak, že žalobu zamietol a sťažovateľke uložil povinnosť zaplatiť

žalovanému náhradu trov konania.

4. Proti tomuto rozhodnutiu súdu prvého stupňa podala sťažovateľka v zákonom

ustanovenej lehote odvolanie, o ktorom krajský súd napadnutým rozsudkom rozhodol tak,

že odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a sťažovateľku zaviazal

nahradiť žalovanému trovy odvolacieho konania.

5. Sťažovateľka napokon podala proti napadnutému rozsudku krajského súdu

dovolanie, ktorého prípustnosť odôvodňovala § 241 ods. 2 písm. a) Občianskeho súdneho

poriadku (ďalej len „OSP“), podľa ktorého v konaní došlo k vadám uvedeným v .

Namietala v ňom, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci [ ], a rozhodnutie spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci [ ]. Žiadala v ňom, aby dovolací súd zrušil

rozsudky oboch súdov a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Poukázala na to,

že formálnym postupom oboch súdov došlo k odmietnutiu spravodlivosti vo veci samej.

Odvolací súd sa vo svojom rozhodnutí v plnom rozsahu stotožnil s tvrdeniami súdu prvého

stupňa bez toho, aby poskytol presvedčivú argumentáciu pre tento postup, resp. bez toho,

aby sa zaoberal námietkami sťažovateľky v odvolaní. Ďalej sťažovateľka v podanom

dovolaní namietala, že v zmysle ) sa jej postupom krajského súdu odňala

možnosť konať pred súdom, a to tým, že odvolací súd rozhodol o odvolaní bez nariadenia

pojednávania a nešlo o prípad podľa , pre nesprávny názor krajského súdu

bola vylúčená z realizácie svojich procesných práv (dopočutie štatutárneho zástupcu

žalovaného), nebolo jej umožnené pripraviť sa na pojednávanie konané 15. októbra 2012,

a zároveň bol porušený princíp kontradiktórnosti konania. Najvyšší súd napadnutým

uznesením rozhodol tak, že dovolanie sťažovateľky odmietol ako smerujúce proti

rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné [§ 218 ods. 1 písm. c) v spojení

s ].

6. V sťažnosti predloženej ústavnému súdu sa sťažovateľka zamerala hlavne

na odôvodnenie porušenia svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru vo vzťahu

k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu, ktorý odmietol jej dovolanie ako neprípustné.

7. Porušenie označeného základného práva podľa a práva podľa dohovoru

napadnutým uznesením najvyššieho súdu odôvodnila sťažovateľka tým, že nesprávne

vyhodnotil podmienky prípustnosti dovolania a vyhodnotil ho ako neprípustné, a preto

dovolanie meritórne neprerokoval (nezaoberal sa jej námietkami týkajúcimi sa preskúmania

vecnej správnosti napadnutého rozsudku krajského súdu). Vady konania odôvodňujúce

prípustnosť dovolania boli sťažovateľkou preukázané, napadnutý rozsudok krajského súdu

je nezákonný a najvyšší súd napriek tomu ochranu sťažovateľke neposkytol.

8. Naopak, porušenie základného práva na ochranu pred svojvoľným prepúšťaním

zo zamestnania a diskrimináciou v zamestnaní podľa ) odôvodnila

sťažovateľka iba vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu, a to tým, že

poukazom na závery uvedené v rozsudku okresného súdu ústavne nekonformne

interpretoval a . V tejto súvislosti

sťažovateľka cituje z judikatúry najvyššieho súdu (napr. , ,

), ústavného súdu, ale aj Najvyššieho súdu Českej republiky (napr.

) a poukazuje na nevysporiadanie sa krajského súdu s citovanou

judikatúrou.

9. Na základe uvedeného sťažovateľka v petite sťažnosti žiada, aby ústavný súd

nálezom vyslovil, že napadnutým rozsudkom krajského súdu, ako aj napadnutým uznesením

najvyššieho súdu bol porušený ) , základné právo podľa

a právo podľa dohovoru. Taktiež sťažovateľka žiada, aby obe napadnuté

rozhodnutia ústavný súd zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a aby jej priznal náhradu trov

konania.

II.

10. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

11. Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

12. Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

13. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy,

ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, a ).

14. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti

pre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným

základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným

zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie

žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by

mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (obdobne napr. , ,

).

15. Ústavný súd považuje za potrebné tiež pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred

všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne

závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Z rozdelenia súdnej moci v ústave

medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou

inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. ,

, ).

16. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného

súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody. Ústavný súd poukazuje i na skutočnosť, že nie

je a ani nemôže byť súdom skutkovým, t. j. jeho úlohou nie je nahrádzať činnosť

všeobecných súdov.

17. Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 1

a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa

ods. 2 .

18. Podľa ) zamestnanci majú právo na spravodlivé

a uspokojujúce pracovné podmienky. Zákon im zabezpečuje najmä... b) ochranu proti

svojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania a diskriminácii v zamestnaní.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

19. Ako zo sťažnosti sťažovateľky vyplýva, táto smeruje jednak proti napadnutému

uzneseniu najvyššieho súdu a jednak proti napadnutému rozsudku krajského súdu.

20. Ústavný súd sa zaoberal najprv tou časťou sťažnosti, ktorá smerovala proti

napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu. Tu sťažovateľka tvrdila, že týmto rozhodnutím

došlo k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to z dôvodu, že najvyšší súd jej

dovolanie odmietol a meritórne neprerokoval napriek tomu, že bolo prípustné.

21. Dovolanie sťažovateľky najvyšší súd napadnutým uznesením odmietol pre jeho

procesnú neprípustnosť v súlade s v spojení s .

Vo vzťahu k dovolacím námietkam sťažovateľky zdôraznil výnimočnosť prípustnosti

dovolania v súlade judikatúrou najvyššieho súdu. Najvyšší súd nezistil ani existenciu

dovolacieho dôvodu uvádzaného v , teda odňatie možnosti konať

pred súdom postupom krajského súdu. Zdôraznil, že sťažovateľkou namietané nedostatočné

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré nevykazovalo znaky odňatia možnosti konať pred

súdom, ako aj skutočnosť, že nebolo s predstavami sťažovateľky, nebolo možné považovať

za vadu konania v zmysle uvedeného ustanovenia . Taktiež

ani namietané porušenie zásady rovností zbraní (resp. kontradiktórnosti konania) tým, že jej

nebola umožnená príprava na pojednávanie uskutočnené na okresnom súde 15. októbra

2012, pretože okresný súd pred pojednávaním nezabezpečil, aby odporca predložil všetky

doklady včas, ale akceptoval ich predloženie až na pojednávaní 15. októbra 2012, ako aj to,

že jej neumožnil riadny výsluch účastníka konania a odoprel jej pravo dopočuť štatutárnu

zástupkyňu odporcu a vykonať konfrontáciu výsluchom, najvyšší súd nevyhodnotil ako

procesný postup, ktorý by mohol založiť vadu konania v zmysle ,

keď z obsahu spisu bolo preukázané, že všetky doklady (hoci boli predložené

na pojednávaní) boli doručené sťažovateľke a následne mala možnosť sa k týmto dokladom

vyjadriť a reagovať na ne. Ďalej najvyšší súd konštatoval, že vykonanie dokazovania je

vždy vecou súdu, a nie účastníkov konania. Za nespôsobilý dôvod dovolania považoval

najvyšší súd aj namietané nesprávne vyhodnotenie dôkazov, čo podporil poukazom

na samotný charakter dovolacieho konania, v ktorom sa dôkazy nevykonávajú,

a neprislúcha mu tak ani ich prehodnocovanie. Za správny považoval procesný postup

krajského súdu spočívajúci v aplikácii , v zmysle ktorého rozhodol krajský

súd bez nariadenia pojednávania.

K námietke sťažovateľky tykajúcej sa nepreskúmateľnosti rozhodnutia odvolacieho

sudu (nedostatkov odôvodnenia dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu)

najvyšší súd uviedol, že «nie každá procesná nesprávnosť, ku ktorej dôjde v priebehu

občianskeho súdneho konania, je relevantná z hľadiska procesnej prípustnosti dovolania.

S niektorými najzávažnejšími, taxatívne vymenovanými procesnými vadami, ktoré zakladajú

zmätočnosť spája priamo prípustnosť dovolania (viď

ods. 1 ); vady tejto povahy sú zároveň aj prípustným dovolacím dôvodom (

ods. 2 písm. a/ ). Niektorým vadám inej procesnej povahy majúcim za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci (s tzv. iným vadám konania) pripisuje Občiansky súdny

poriadok význam v tom zmysle, že ich považuje za relevantný dovolací dôvod (viď

ustanovenie ). ktorý možno uplatniť v dovolaní, ale len pokiaľ

je procesné prípustné (viď R 111/1998 a zjednocujúce stanovisko občianskoprávneho

kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky prijaté na jeho rokovaní 3. decembra 2015,

právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania

v zmysle 1 ods. 2 písm. b/ . Výnimočne, keď písomné

vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre

rozhodnutie súdu. môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237

ods. 1 písm. f/ “...

Najvyšší súd, stotožňujúc sa v preskúmavanej veci so závermi, na ktorých spočíva

predmetne stanovisko, skúmal, či v danej veci ide o taký výnimočný prípad, kedy by)

nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladala vadu konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/

Dovolací súd však nezistil, že by o takýto prípad v prejednávanej veci išlo,

odôvodnenie napadnutého rozhodnutia odvolacieho sudu obsahuje vysvetlenie dôvodov,

na ktorých odvolací súd založil svoje rozhodnutie (viď odôvodnenie rozhodnutia aj vyššie).

Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, ak nie je

v dovolaní namietaná, je procesná vada. ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných

v nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom je vecná

nesprávnosť, ktorej základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup sudu

v občianskom súdnom konaní. Vada tejto povahy je síce relevantným dovolacím dôvodom,

ktorý možno uplatniť v procesné prípustnom dovolaní, sama osebe (i keby k nej skutočne

došlo) ale prípustnosť dovolania nezakladá. Či už teda konanie, v ktorom bolo vydané

napadnute rozhodnutie, bolo alebo nebolo postihnuté procesnou vadou v zmysle § 241

ods. 2 písm. b/ (dovolací súd napadnuté rozhodnutie z tohto aspektu neposudzoval),

nejde o dôvod, ktorý by zakladal prípustnosť dovolania.».

Sťažovateľka v dovolaní vyslovila aj nespokojnosť s právnym posúdením veci

odvolacím súdom [ ], ku ktorému najvyšší súd uviedol: „Právnym

posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery

a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie

je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav: dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil

správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis,

nesprávne ho ale interpretoval], alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil

nesprávne právne závery. Právnym posúdením veci, v rámci ktorého súd na zistený skutkový

stav aplikuje hmotnoprávny alebo procesný predpis, sa nezakladá procesná vada konania

v zmysle Nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov je

relevantný dovolací dôvod, ktorým možno odôvodniť procesné prípustné dovolanie (viď

), samo (pripadne) nesprávne právne posúdenie veci súdmi

nižších stupňov ale nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle “

22. Pravidlá týkajúce sa prípustnosti dovolania majú za cieľ zaistiť riadny výkon

spravodlivosti a zvlášť rešpektovať princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená

právoplatným rozhodnutím. Dotknuté osoby musia počítať s tým, že tieto pravidlá budú

aplikované. Jednako tieto pravidlá alebo ich používanie nemôžu týmto osobám zabrániť,

aby využili existujúci opravný prostriedok (napr. ; vec Pérez De Rada Cavanilles

c. Španielsko, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 28. 10. 1998).

23. Otázku posúdenia prípustnosti dovolania rieši zákon. Posúdenie splnenia

zákonných predpokladov (podmienok) prípustnosti dovolania s negatívnym výsledkom

nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľov v prípade, ak zákonné

pravidlá dovolanie nepripúšťajú (mutatis mutandis ). Postup súdu v súlade

so zákonom nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia označeného práva sťažovateľa.

24. Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia podrobne uviedol, z akých

dôvodov považoval dovolanie sťažovateľky za neprípustné, osobitne z akých dôvodov

dospel k záveru, že nedošlo vo vzťahu k sťažovateľke k odňatiu možnosti konať pred súdom

[ ]. Tieto dôvody uvedené najvyšším súdom považuje ústavný súd

za dostatočné, výstižné a ústavne konformne formulované.

25. Ústavný súd nemá dôvod ani vo veci sťažovateľky odchýliť sa od ustálenej

rozhodovacej praxe, tobôž v situácii, keď sťažovateľka nepredkladá k tejto otázke vo svojej

sťažnosti žiadnu novú argumentáciu. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je

nesúhlas sťažovateľky s právnym názorom najvyššieho súdu týkajúcim sa otázky

prípustnosti dovolania v danej veci. Iba skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom

všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny

názor svojím vlastným (). Táto okolnosť nemôže byť dôvodom na vyslovenie

porušenia sťažovateľkinho základného práva už aj z toho dôvodu, že ústavný súd nie je

opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov ().

26. Pretože ústavný súd nepovažoval právny názor najvyššieho súdu, ktorým

odôvodnil odmietnutie dovolania sťažovateľky, za arbitrárny, svojvoľný a jeho rozhodnutie

za také, ktoré by bolo založené na takom výklade ustanovení Občianskeho súdneho

poriadku, ktorý by popieral ich účel a zmysel, ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi

namietaným porušením práv sťažovateľky a postupom najvyššieho súdu pri rozhodovaní

o dovolaní sťažovateľky. Z tohto dôvodu sťažnosť sťažovateľky v jej časti smerujúcej proti

napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

27. Ďalej sa ústavný súd zaoberal tou časťou sťažnosti, ktorá smerovala proti

napadnutému rozsudku krajského súdu a ktorou sťažovateľka namietala porušenie

základného práva na ochranu pred svojvoľným prepúšťaním zo zamestnania

a diskrimináciou v zamestnaní podľa ) , základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru označeným rozsudkom krajského súdu (ústavný súd v tomto prípade postupoval

podľa svojej stabilnej judikatúry, ktorá vychádza z názoru Európskeho súdu pre ľudské

práva vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, v zmysle ktorej v prípade

procesného rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní lehota na podanie sťažnosti ústavnému

súdu je považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému

rozsudku krajského súdu). Tu podstatou argumentácie sťažovateľky bolo tvrdenie, že

krajský súd dostatočne nereagoval na jej odvolacie argumenty, jeho rozsudok je zmätočný,

arbitrárny, jednostranný, nespravodlivý a nedostatočne odôvodnený, keď krajský súd

aplikované ustanovenia interpretoval ústavne nekonformným spôsobom.

28. Krajský súd prerokoval odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa, ako

aj konanie, ktoré mu predchádzalo, postupom podľa , a

a dospel k záveru, že je potrebné napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdiť ako

vecne správny podľa . Zároveň vo veci dospel k záveru, že súd prvého

stupňa úplne zistil skutkový stav veci, na základe vykonaného dokazovania dospel

k správnym skutkovým zisteniam a vec správne právne posúdil, ako aj že odôvodnenie jeho

rozhodnutia je v súlade s .

Krajský súd sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením odvolaním napadnutého

rozhodnutia okresného súdu, preto sa v odôvodnení obmedzil len na skonštatovanie

správnosti jeho dôvodov podľa , keď v ďalšom uviedol:

„Ak sa zamestnávateľ rozhodne uplatniť výpoveď, výpovedný dôvod musí existovať

v čase dávania výpovede, t. j. už ku dňu doručenia výpovede. V prípade výpovedného

dôvodu spočívajúceho v subjekte zamestnávateľa - tzv. organizačné dôvody, konkrétne

podľa - ak sa stane zamestnanec nadbytočný, ak sa

zamestnávateľ rozhodne realizovať organizačne zmeny v znížení stavu zamestnancov,

v dôsledku ktorých sa stane zamestnanec nadbytočný, môže dať dotknutému zamestnancovi

výpoveď, teda zamestnávateľ už nepotrebuje výkon práce zamestnanca. O organizačnej

zmene musí rozhodnúť zamestnávateľ v písomnej forme a následne na to môže uplatniť

výpoveď. O tom, ktorý zamestnanec je nadbytočný, rozhoduje zamestnávateľ, súd neskúma,

ktorého zamestnanca určil zamestnávateľ za nadbytočného. V súdnom spore by súd skúmal,

či existovala organizačná zmena a či sa v jej dôsledku stal zamestnanec nadbytočný.

Pri výpovedi zo strany zamestnávateľa je potrebné splniť ďalšie osobitné náležitosti,

v určitých prípadoch musí zamestnávateľ pred tým, ako dá výpoveď, ponúknuť

zamestnancovi vhodnú prácu a výpoveď danú zamestnancovi je potrebné vopred prerokovať

so zástupcami zamestnancov pod následkom neplatnosti výpovede.“

Krajský súd zhodne ako súd prvého stupňa dospel „k záveru, že v konaní bolo

nesporne preukázané, že výpoveď zo dňa 26.5.2014, ktorou odporca skončil pracovný

pomer s navrhovateľkou, je platná a v súlade s vyššie citovanými ustanoveniami Zákonníka

práce a v súlade s ostatnými právnymi predpismi, ktoré citoval súd prvého stupňa

v odôvodnení svojho rozhodnutia.

... že v konaní bolo preukázané splnenie zákonných predpokladov pre použitie

výpovedného dôvodu podľa v písomnej výpovedi danej

odporcom navrhovateľke dňa 26.5.2011 a to existencia organizačnej zmeny, nadbytočnosť

odporkyne ako a zamestnanca a príčinná súvislosť medzi organizačnou zmenou

a nadbytočnosťou odporkyne ako zamestnanca, v ktorom smere bolo dôkazné bremeno

na odporcovi a ktoré odporca uniesol. Odporca v konaní preukázal prijatie písomného

rozhodnutia o organizačnej zmene a jeho prijatie pred uplatnením výpovedného dôvodu

podľa , ktorá organizačná zmena spočívala v znížení

stavu zamestnancov odporcu v počte šesť zamestnancov, s cieľom zvýšiť efektívnosť práce,

s dôsledkom nadbytočnosti šiestich zamestnancov, vrátane zrušenia pracovného miesta

navrhovateľky na úseku teoretického vyučovania- učiteľ elektrotechnických predmetov,

ktoré predmety navrhovateľka vyučovala, v dôsledku ktorej skutočnosti sa stala

navrhovateľka nadbytočná. Rozhodnutie odporcu bolo preukázateľne podmienené medzi

účastníkmi nesporným faktom, že postupným vývojom počtu žiakov odporcu dochádzalo

od školského roku 2009/2010 k postupnému znižovaniu denných študentov, ako aj

k postupnému znižovaniu počtu žiakov denného štúdia v odbore elektrotechniky, ktoré

elektrotechnické predmety vyučovala navrhovateľka (v školskom roku 2009/2010 bolo

celkom 625 žiakov, z toho v odbore elektrotechniky 197 žiakov, v školskom roku 2010/2011

bolo celkom 558 žiakov, z toho v odbore elektrotechniky 192 žiakov, v školskom roku

2011/2012 bolo celkom 467 žiakov, z toho v odbore elektrotechniky 179 žiakov a v školskom

roku 2012/2013 bolo celkom 400 žiakov, z toho v odbore elektrotechniky 141 žiakov),

pričom normatívny finančný príspevok na školu na kalendárny rok bol určený počtom jej

žiakov a normatívnym objemom finančných prostriedkov prislúchajúcich na jedného žiaka

na bežný kalendárny rok, preto bola výška príspevku priamo determinovaná počtom žiakov

školy a zníženie počtu žiakov malo bezprostredný vplyv na zníženie počtu pedagogických

zamestnancov, nakoľko objem pedagogickej práce znížením počtu žiakov priamo úmerne

klesal. Táto skutočnosť bola pre odporcu determinujúca a keďže organizačná zmena

nespočívala v znížení počtu vyučovacích hodín /i pokiaľ ide o predmety vyučované

navrhovateľkou/, pokiaľ sa jednalo o organizačnú zmenu i vo vzťahu k navrhovateľke,

pričom organizačná zmena spočívala v zrušení jej pracovného miesta, preto nie je dôvodná

obrana navrhovateľky v tom, že nedošlo k zníženiu rozsahu vyučovacej potreby/hodín/ tých

predmetov, ktoré vyučovala. Odporca rozhodol o tejto organizačnej zmene logicky v takom

čase, aby bol daný dostatočný časový priestor na uplatnenie výpovede a na uplynutie

výpovednej doby navrhovateľke, aby sa vyhol riziku, že si nebude môcť voči navrhovateľke

v čase výpovednej lehoty plniť svoju základnú povinnosť, prideľovať jej prácu podľa

pracovnej zmluvy. Odporca teda tiež nesporne preukázal nadbytočnosť navrhovateľky ako

zamestnanca, ako aj skutočnosť, že nadbytočnosť navrhovateľky bola v príčinnej súvislosti

s jeho rozhodnutím o znížení stavu zamestnancov, vzhľadom na zrušenie pracovného miesta

navrhovateľky na úseku teoretického vyučovania - učiteľ elektrotechnických predmetov,

ktoré predmety navrhovateľka vyučovala. S prihliadnutím na to, že odporca mal len jedno

pracovisko, ktorého sa dotýkali predmetné organizačné zmeny týkajúce sa jeho

zamestnancov, vrátane navrhovateľky, a odporca skončil pracovný pomer s navrhovateľkou

vykonávajúcou prácu - učiteľka elektrotechnických predmetov, ktorá s touto zmenou

súvisela, preto nebol daný dôvod z hľadiska efektívnosti práce zohľadňovať pracovné

pomery zamestnancov, na ktorých navrhovateľka poukazovala, a to na pani

a Mgr. . Vychádzajúc z obsahu pracovnej zmluvy navrhovateľky- učiteľka

odborných predmetov a praxe ako učiteľky elektrotechnických predmetov, vyššie uvedená

organizačná zmena urobila navrhovateľku ako zamestnanca nadbytočnou, z hľadiska druhu

práce, ktorú vykonávala a odporca nemal možnosť navrhovateľku ďalej vôbec zamestnávať

prácou dohodnutou v pracovnej zmluve, teda výpovedný dôvod bol daný, keďže

organizačná zmena súvisela s prácou, ktorú vykonávala navrhovateľka. Odporca v konaní

tiež preukázal, že výpoveď zo strany odporcu danú navrhovateľke vopred prerokoval so

zástupcami zamestnancov, čím bola splnená i táto hmotnoprávna podmienka platnosti

výpovede. Súd prvého stupňa skúmal, či i odporca splnil ponuku vhodnej práce ako

hmotnoprávnu podmienku platnosti výpovede zo strany odporcu a v konaní bolo nesporne

preukázané, že odporca nemal ku dňu výpovede v mieste dohodnutom v pracovnej zmluve

ako miesto výkonu práce pre navrhovateľku žiadnu prácu a svoju ponukovú povinnosť teda

ani nemohol splniť. Teda odporca preukázal, že predtým, než dal výpoveď navrhovateľke

nedisponoval žiadnym voľným pracovným miestom v mieste, ktoré bolo dohodnuté

v pracovnej zmluve ako miesto výkonu práce, ktoré by mohol navrhovateľke ponúknuť. Súd

prvého stupňa správne skúmal a posudzoval splnenie ponukovej povinnosti odporcu ako

predpokladu na podanie platnej výpovede podľa stavu v dobe výpovede. Pokiaľ

navrhovateľka tvrdila, že keďže v čase dania výpovede odporca vedel, že má uzatvorené tri

pracovné pomery na dobu určitú, ktoré končia k 30.06.2011 a súčasne vedel, že pracovné

miesto navrhovateľky ruší s výpovednou lehotou k 31.08.2011, teda v čase výpovede musel

logicky vedieť, že od 01.07.2011 bude môcť prideľovať navrhovateľke prácu/mal možnosť ju

ďalej zamestnávať a pokiaľ od 1. septembra 2011 prijal na výučbu jednu učiteľku angličtiny

, ako náhradu za učiteľku nemčiny a tým si odporca nesplnil svoju ponukovú

povinnosť, odvolací súd zhodne ako súd prvého stupňa dospel k záveru, že tieto prvé tri

pracovné miesta neboli ku dňu výpovede navrhovateľke voľné a ostatné pracovné miesto

bolo vytvorené až k 1.9.2011, teda neexistovalo ku dňu výpovede, a pokiaľ by i existovalo

ku dňu výpovede, nebolo voľné, keďže pracovný pomer odporcu s učiteľkou nemčiny skončil

až v auguste 2011.

... že výber nadbytočného zamestnanca v danej právnej veci patril výlučne odporcovi

a súd nemohol preskúmavať správnosť tohto výberu odporcu ako zamestnávateľa. Teda

odporca pred súdom preukázal v konaní listinnými dôkazmi, že ku dňu výpovede všetky

navrhovateľkou označené konkrétne pracovné miesta boli obsadené inými zamestnancami,

že sa jednalo o absolútnu nemožnosť navrhovateľku ďalej zamestnávať, v ktorom smere

bolo na odporcovi bremena tvrdenia a dôkazné bremeno.“.

Krajský súd na základe uvedeného dospel k záveru, že „odôvodnenie napadnutého

rozsudku je v súlade s ustanovením , obsahuje dostatočné skutkové

a právne závery, ktoré vyplývajú z vykonaného dokazovania pred súdom prvého stupňa

i s poukazom na príslušné zákonné ustanovenia príslušných právnych predpisov na vec sa

vzťahujúcich. Súd prvého stupňa stručne a jasne objasnil skutkový a právny základ

rozhodnutia, odpovedal na tie nastolené otázky účastníkov konania, ktoré majú podstatný

význam pre vec. Nevyplýva z neho, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné a zjavne

neodôvodnené a nevyplýva z neho ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne

záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.“.

Pokiaľ sťažovateľka namietala neplatnosť výpovede aj z dôvodu, že celé konanie

odporcu v súvislosti s uskutočnenými organizačnými zmenami a výpoveďou z pracovného

pomeru je v rozpore s dobrými mravmi ( , prvá veta

), pretože skutočným zámerom odporcu bolo vzhľadom na negatívny vzťah

štatutárnej zástupkyne odporcu k sťažovateľke (o negatívnom vzťahu mal údajne svedčiť aj

postup štatutárnej zástupkyne odporcu, ktorý predchádzal výpovedi, tak ako ho

sťažovateľka popísala v konaní pred súdom prvého stupňa, ako aj v odvolaní) zbaviť sa

sťažovateľky, krajský súd zhodne ako súd prvého stupňa dospel k záveru, „že v konaní

nebolo preukázané takéto účelové konanie odporcu, keď nebol v konaní preukázaný takýto

motív konania odporcu pri udelení výpovede navrhovateľke a také konanie odporcu,

predchádzajúce výpovedi a pri udelení výpovede, ktoré by bolo v rozpore s dobrými

mravmi. Nebolo preukázané konanie odporcu v rozpore s dobrými mravmi v súvislosti

s tvrdenou predstieranou organizačnou zmenou, keď na základe zisteného skutkového stavu

veci, takýto skutkový a právny záver nie je možné prijať. Súd prvého stupňa i v tomto smere

v odôvodnení svojho rozhodnutia dal odpoveď aj na túto otázku, keď v odôvodnení svojho

rozhodnutia /str. 11 rozsudku/ uviedol, že na základe vykonaného dokazovania dospel

k záveru, že zo strany riaditeľky odporcu nešlo o účelové a tendenčné konanie.“.

Krajský súd zhodne ako súd prvého stupňa dospel k záveru, že „vykonanie

navrhovateľkou navrhnutých dôkazov na doplnenie dokazovania vo veci, ktorých vykonanie

súd prvého stupňa zamietol z dôvodov ním uvedených, by bolo v danej veci nadbytočné

a nehospodárne, vzhľadom na doposiaľ vykonané dokazovanie a úplne zistený skutkový stav

veci“.

Z uvedených podstatných dôvodov preto krajský súd odvolaním napadnutý rozsudok

súdu prvého stupňa vo veci samej ako vecne správny podľa potvrdil.

29. Z formulácie vyplýva, že nie je povinnosťou odvolacieho súdu

uvádzať ďalšie, ešte neuvedené dôvody na zdôraznenie správnosti prvostupňového

rozhodnutia (svedčí o tom slovné spojenie „prípadne doplniť“). Preto ak aj krajský súd

pri „zdôraznení správnosti“ uviedol opätovne dôvody, ktoré už boli obsiahnuté v rozsudku

okresného súdu, nemožno to považovať za porušenie ustanovenia ,

a už vôbec nie s prípadným dopadom na základné práva sťažovateľky.

30. Je teda evidentné, že krajský súd využil možnosť, ktorú mu poskytovalo príslušné

zákonné ustanovenie procesného právneho predpisu, ktorým sa konanie riadilo. Ústavný súd

už vo svojej judikatúre uviedol (napr. ), že všeobecný súd nemôže porušiť

základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa , ak koná vo veci

v súlade s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v príslušnom konaní.

31. Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé

konanie podľa je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie

súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením

nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď

na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný

význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby

zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo

účastníka na spravodlivý proces ().

32. Ústavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia napadnutého

rozsudku krajského súdu dospel k záveru, že krajský súd dal jasnú a zrozumiteľnú odpoveď

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktoré

sťažovateľ v konaní nastolil.

33. Krajský súd v rozsudku vysvetli, ako dospel k záveru o nevyhnutnosti potvrdiť

rozsudok okresného súdu, pretože zistil jeho vecnú správnosť. Rovnako je z rozsudku

krajského súdu zrejmé, ako sa vysporiadal s tými argumentmi sťažovateľky, ktoré mali

pre rozhodnutie podstatný význam, osobitne s tými, ktoré použila sťažovateľka v dovolaní.

Krajský súd vysvetlil, z akých dôvodov považoval za preukázané splnenie zákonných

predpokladov na použitie výpovedného dôvodu podľa ,

a to existenciu organizačnej zmeny, nadbytočnosť sťažovateľky ako zamestnanca a príčinnú

súvislosť medzi oboma predpokladmi, pričom ku každému z nich zaujal právny názor, ktorý

dostatočne vysvetlil. Opakovane krajský súd poukázal na to, že o výbere zamestnanca, ktorý

je nadbytočný, rozhoduje výlučne zamestnávateľ; súd nie je oprávnený v tomto smere

rozhodnutie zamestnávateľa preskúmavať. Krajský súd postupoval vo svojej argumentácii

logicky, a preto ústavný súd považuje spôsob interpretácie a aplikácie

za ústavne konformný a nesignalizujúci porušenie sťažovateľkou označených základných

práv podľa a práva podľa dohovoru.

34. Odôvodnenie rozhodnutia krajského súdu preto spĺňa všetky požiadavky

vyplývajúce zo základného práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces vo vzťahu

k odôvodneniu súdneho rozhodnutia.

35. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd na rozdiel od sťažovateľky nepovažuje

napadnutý rozsudok krajského súdu za nepresvedčivý, keďže z neho vyplýva dostatok

právne relevantných argumentov odôvodňujúcich kľúčové právne závery odvolacieho súdu.

36. Úlohou ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1

nie je posudzovanie právnej perfektnosti namietaných rozhodnutí všeobecného súdu

z hľadiska formálnych požiadaviek vyplývajúcich zo zákonov a iných všeobecne záväzných

právnych predpisov a z týchto aspektov jeho „vylepšovanie“ (), ale posúdenie

jeho ústavnej akceptovateľnosti a udržateľnosti. Dôvody napadnutého rozsudku, ktoré viedli

odvolací súd k rovnakému právnemu záveru, ku ktorému dospel aj súd prvého stupňa, preto

nemôžu podľa názoru ústavného súdu viesť k záveru o ústavnej neakceptovateľnosti

napadnutého rozsudku krajského súdu, ktorý by zároveň zakladal dôvod na vyslovenie

porušenia .

37. Keďže napadnuté rozhodnutie krajského súdu nevykazuje znaky svojvôle a je

dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení,

ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj

, ) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru

krajského súdu.

38. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd dospel k záveru, že medzi

napadnutým rozsudkom krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu,

a obsahom základného práva podľa neexistuje taká príčinná súvislosť,

na základe ktorej by po prípadnom prijatí tejto časti sťažnosti na ďalšie konanie mohol

reálne dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľky v tejto

časti pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa

z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

39. Sťažovateľka ďalej osobitne namietala porušenie svojho základného práva

na ochranu pred svojvoľným prepúšťaním zo zamestnania a diskrimináciou v zamestnaní

podľa ) napadnutým rozsudkom krajského súdu.

40. Ústavný súd podľa svojej stabilizovanej judikatúry (napr. ) zastáva

názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv

a práv hmotného charakteru (ku ktorým patrí aj základné právo na prácu a jej ochranu

vyplývajúce z a ), ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd

súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z až .

Inak povedané, o prípadnom porušení základného práva podľa by bolo možné

uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu

niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až

, resp. v spojení s ich porušením. Ústavný súd v okolnostiach prípadu nezistil,

že by rozhodnutie krajského súdu bolo svojvoľné alebo v rozpore s platnou právnou

úpravou. Ústavný súd v takomto prípade nemá žiaden dôvod a ani oprávnenie

na prehodnocovanie záverov, ku ktorým všeobecné súdy dospeli.

41. Ústavný súd v závere konštatuje, že označené rozhodnutia všeobecných súdov,

ako aj dôvody uvádzané sťažovateľkou v sťažnosti neobsahujú také skutočnosti, ktoré by

svedčili o porušení ústavnoprocesných princípov podľa až , a teda ani

základného práva sťažovateľky podľa , v dôsledku čoho bolo potrebné i túto

zostávajúcu časť sťažnosti pre zjavnú neopodstatnenosť odmietnuť.

42. Vzhľadom na uvedené odmietol ústavný súd i túto časť sťažnosti sťažovateľky

z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

43. Keďže sťažnosť sťažovateľky bola ako celok odmietnutá, ústavný súd sa už

ďalšími návrhmi sťažovateľky v nej uplatnenými nezoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. februára 2017