Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 138/2017
PDF · 215.87 KB
No categories available
III. ÚS 138/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. februára 2017
predbežne prerokoval sťažnosť , zastúpenej
advokátom JUDr. Drahomírom Tomčom, Advokátska kancelária, Koceľova 9, Bratislava,
vo veci namietaného porušenia základných práv na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základného práva
na vlastníctvo podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu
v Bratislave č. k. 6 Co 353/2016-38 z 8. septembra 2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného
súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. januára
2017 doručená sťažnosť (ďalej len
„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základných práv na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20
ods. 1 ústavy uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)
č. k. 6 Co 353/2016-38 z 8. septembra 2016, ktorou žiada vydať tento nález:
„Ústavný súd Slovenskej republiky v Košiciach vyslovuje, že uznesením Krajského
súdu v Bratislave spisovej značky 6 Co 353/2016 zo dňa 8. 9. 2016, ktorým bolo uznesenie
Okresného súdu Bratislava 3 spisovej značky 14 C 122/2016 zo dňa 18. 7. 2016 zmenené
tak, že návrh na nariadenie neodkladného opatrenia bol zamietnutý, došlo k porušeniu
ústavného práva sťažovateľky zaručeného v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, že
každý má právo vlastniť majetok, vlastnícke právo vlastníkov má rovnaký zákonný obsah
a ochranu, článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, domáhať sa zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, článku 47 ods. 3
Ústavy Slovenskej republiky, na základe ktorého článku všetci účastníci sú si v konaní
podľa ods. 2 rovní, ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd, podľa ktorého každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne
a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom,
ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti
akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Uznesenie Krajského súdu v Bratislave spisovej značky 6 Co 353/2016 zo dňa
8. 9. 2016 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie.“
Sťažovateľka zároveň požiadala o priznanie náhrady trov právneho zastúpenia
a odloženie vykonateľnosti právoplatného uznesenia krajského súdu č. k. 6 Co 353/2016-38
z 8. septembra 2016.
2. Ako vyplynulo zo sťažnosti, z jej doplnenia (doručeného ústavnému súdu
25. januára 2017) a sťažovateľkou pripojených listín, sťažovateľka bola ako žalobkyňa
účastníčkou konania pred Okresným súdom Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.
14 C 122/2016, v ktorom sa proti ,
ako žalovanej (ďalej len „žalovaná“) domáhala nariadenia neodkladného opatrenia. Návrh
odôvodnila tým, že dosiaľ neprávoplatným rozsudkami okresného súdu sp. zn.
19 C 34/2012 zo 17. mája 2016 a sp. zn. 14 C 118/2001 zo 7. októbra 2014 získala žalovaná
podvodmi a machináciami s verejnými listinami neoprávnený majetkový prospech
(časť pozemku sťažovateľky parc. č. a časť obytného domu č. ). Žalovaná
požiadala stavebný úrad o súhlas na búracie práce a stavebné povolenie na svoje stavebné
aktivity na mieste sťažovateľkinho obytného domu č. a pozemku a zároveň
nehnuteľnosť ponúkla realitnej kancelárii na predaj. Sťažovateľka preto žiadala
vydať neodkladné opatrenie, ktorým sa žalovanej prikáže zdržať sa akýchkoľvek zásahov
do nehnuteľností, ktoré sú predmetom konaní okresného súdu vo veciach sp. zn.
14 C 118/2001 a sp. zn. 19 C 34/2012, do ich právoplatného skončenia.
3. Okresný súd uznesením č. k. 14 C 122/2016-21 z 18. júla 2016 návrhu
sťažovateľky vyhovel a vydal neodkladné opatrenie, ktorým uložil žalovanej, ako aj
prípadným novým vlastníkom, zdržať sa akýchkoľvek zásahov do nehnuteľnosti zapísanej
na pre k. ú. ako parc. č. zastavané plochy a nádvoria
2
vo výmere 17 m, do stavby súp. č. postavenej na parc. č samostatne stojaca
garáž a do domu postaveného na parc. č. na ktorom je postavený
obytný dom s orientačným č. , ktorý je skolaudovaný v právnom stave
podľa pôvodného geometrického plánu z roku 1996 overeného pre právne
úkony, ktorý t. č. nie je zapísaný na LV č. ani v katastrálnej mape z dôvodu zmeny
polohového určenia hranice pozemku zo strany katastrálneho úradu v priebehu
prebiehajúcich súdnych sporov, a to až do právoplatného skončenia konaní vedených
na okresnom súde pod sp. zn. 14 C 118/2001 a sp. zn. 19 C 34/2012.
4. Okresný súd svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že sťažovateľka predložením
listinných dokladov dostatočne osvedčila potrebu bezodkladnej úpravy pomerov.
Konštatoval, že nie je namieste, aby ktorákoľvek zo strán prebiehajúcich sporov vedených
na okresnom súde pod sp. zn. 14 C 118/2001 a sp. zn. 19 C 34/2012 akýmkoľvek spôsobom
zasahovala do predmetných nehnuteľností, tieto scudzovala, prípadne odstraňovala, robila
na nich akékoľvek úpravy. Okresný súd poukázal na princíp nedotknuteľnosti vlastníctva,
ako aj na to, že ak je vlastníctvo sporné, má sa dočasne zabrániť nakladaniu s vecami tak,
aby v prípade právoplatného rozhodnutia o určení vlastníctva nedošlo ku škodám
na majetku a právach iných. Do právoplatného skončenia prebiehajúcich sporov nie je
namieste nakladať s nehnuteľnosťami, pretože v prípade rozhodnutia okresného súdu
o určení vlastníctva sťažovateľky, ak by medzitým došlo či už k zbúraniu, predaju alebo
inému scudzeniu predmetných nehnuteľností, takého určenie by vyvolalo len ďalšie spory
o náhradu škody, prípade by sa stalo nevykonateľným.
5. Proti uzneseniu okresného súdu podala odvolanie žalovaná a navrhla, aby odvolací
súd napadnuté uznesenie zmenil tak, že návrh na nariadenie predbežného opatrenia
zamietne. Ak by sa okresný súd oboznámil s rozhodnutiami vo veciach sp. zn.
14 C 118/2001 a sp. zn. 19 C 34/2012, nenariadil by predmetné predbežné opatrenie.
Vo veci sp. zn. 19 C 34/2012 sa sťažovateľka domáha určenia, že žalovaná platne
nenadobudla vlastnícke právo ku garáži postavenej na parcele č. , ako aj náhrady
škody, avšak okresný súd návrh sťažovateľky zamietol. Vo veci sp. zn. 14 C 118/2001
okresný súd vyhovel žalovanej a sťažovateľke nariadil odstrániť stavbu oplotenia čiastočne
postaveného na pozemku žalovanej. Súčasne okresný súd zamietol vzájomný návrh
sťažovateľky na určenie, že hranica medzi pozemkami sťažovateľky parc. č.
a parc. č. a pozemkom žalovanej č. prebieha v zmysle vytyčovacieho náčrtu
z 27. októbra 1996 a geometrického plánu č.
z 12. novembra 1996, a zamietol aj ďalší jej návrh na uloženie povinnosti žalovanej
umožniť rekonštrukciu oporného múru z jej pozemku. Ako vyplýva z tohto rozsudku, nie
žalovaná zasahuje do pozemku žalobkyne, ale práve naopak, je to sťažovateľka, ktorá
postavila plot tak, že ten zasahuje do pozemku žalovanej a aj garáž stojí v celosti
na pozemku žalovanej. Rovnako stavebný úrad povolil žalovanej odstránenie stavby vrátane
garáže po zistení, že stavby sú v jej vlastníctve, sú postavené na jej pozemku a nezasahujú
do vlastníctva sťažovateľky. Správnosť zápisu garáže na liste vlastníctve potvrdil i Okresný
úrad Bratislava ‒katastrálny odbor rozhodnutím č. z 18. júna 2010.
6. Krajský súd uznesením č. k. 6 Co 353/2016-38 z 8. septembra 2016 rozhodnutie
okresného súdu zmenil tak, že návrh na nariadenie neodkladného opatrenia zamietol
a žalovanej priznal náhradu trov.
7. Krajský súd svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že rozhodnutie okresného súdu nie
je vecne správne a je zmätočné, pretože okresný súd napadnutým uznesením vyhovel
návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia bez toho, aby vysvetlil, na akom základe
dospel k záveru, že tu existuje potreba neodkladne upraviť pomery účastníkov,
a v odôvodnení svojho rozhodnutia iba opísal návrh sťažovateľky a stotožnil sa s ním.
Krajský súd poukázal na rozsudky okresného súdu vo veciach sp. zn. 19 C 34/2012 a sp. zn.
14 C 118/2001, ktoré sú v neprospech sťažovateľky. Okresný súd preto pochybil, keď
o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia rozhodol bez toho, aby sa s obsahom týchto
spisov oboznámil. Krajský súd navyše považoval výrok jeho rozhodnutia za nevykonateľný
s poukazom (aj) na prípis Okresného úradu Bratislava ‒katastrálneho odboru č. P-2009/16
z 2. augusta 2016 adresovaný okresnému súdu, v ktorom katastrálny úrad uvádza, že údaje
o nehnuteľnostiach uvedené vo výroku uznesenia okresného súdu nevychádzajú z platných
údajov katastra nehnuteľností.
8. Sťažovateľka sťažnosť doručenú ústavnému súdu na porušenie základných práv
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy, práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20 ods. 1
ústavy uznesením krajského súdu č. k. 6 Co 353/2016-38 z 8. septembra 2016 odôvodnila
tým, že toto rozhodnutie je arbitrárne a nedostatočne odôvodnené. Podľa názoru
sťažovateľky boli aplikované ustanovenia upravujúce neodkladné opatrenie krajským
súdom v rozpore so svojím zmyslom. Navyše, rozhodnutie krajského súdu je vnútorne
nekonzistentné a okrem iného je založené aj na nesprávnom zistení o tom, že konania pred
okresným súdom vo veciach sp. zn. 19 C 34/2012 a sp. zn. 14 C 118/2001 boli už
právoplatne skončené, čo nezodpovedá skutočnosti. Pokiaľ krajský súd v odôvodnení
uznesenia č. k. 6 Co 353/2016-38 z 8. septembra 2016 uviedol, že „veci sp. zn.
19C/34/2012 a 14C/118/2001 vedené na súde prvej inštancie sú skončené a žalobkyňa v
nich nebola úspešná“ a „nie je preto zrejmé, z akých dôvodov súd prvej inštancie zaujal
stanovisko, že tu existuje neodkladná potreba dočasnej úpravy pomerov účastníkov práve v
súvislosti s vyššie uvedenými vecami vedenými na súde prvej inštancie, keď tieto veci sú
skončené a boli rozhodnuté v neprospech žalobkyne“, sťažovateľka zdôraznila, že v týchto
veciach síce boli okresným súdom vydané rozsudky, a to rozsudok č. k. 14 C 118/2001-
1270 zo 7. októbra 2014 a rozsudok č. k. 19 C 34/2012-328 zo 17. mája 2016, podľa
ktorých skutočne nebola úspešná, avšak proti obom rozsudkom podala odvolanie, o ktorom
dosiaľ nebolo právoplatne rozhodnuté (vo veci sp. zn. 19 C 34/2012 spis ešte nebol
predložený odvolaciemu súdu na rozhodnutie o podanom odvolaní a vo veci sp. zn. 14 C
118/2001 odvolací súd rozhodol 4. januára 2017, avšak rozhodnutie sťažovateľke doručené
nebolo).
II.
9. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
10. Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
11. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
12. Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 1
zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde.
13. Sťažovateľka namieta porušenie týchto svojich práv:
Podľa čl. 46 ods.1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní pred súdmi, inými štátnymi
orgánmi alebo orgánmi verejnej správy rovní.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
14. Ako vyplýva zo sťažnosti sťažovateľky, k porušeniu týchto práv malo dôjsť
uznesením krajského súdu č. k. 6 Co 353/2016-38 z 8. septembra 2016, ktorým bolo
zmenené uznesenie okresného súdu č. k. 14 C 122/2016-21 z 18. júla 2016 tak, že návrh
sťažovateľky na vydanie neodkladného opatrenia bol zamietnutý. Porušenie týchto práv
sťažovateľky malo spočívať v tom, že uznesenie krajského súdu č. k. 6 Co 353/2016-38
z 8. septembra 2016 je arbitrárne, nedostatočne odôvodnené, založené na takej aplikácii
ustanovení upravujúcich neodkladné opatrenie krajským súdom, ktoré sú v rozpore s ich
zmyslom, a navyše vychádza i z nesprávneho skutkového zistenia o tom, že konania pred
okresným súdom vo veciach sp. zn. 19 C 34/2012 a sp. zn. 14 C 118/2001 boli už
právoplatne skončené, čo nezodpovedá skutočnosti.
15. Inštitút neodkladného opatrenia je upravený v zákone č. 160/2015 Z. z. Civilný
sporový poriadok (ďalej aj „CSP“):
Podľa § 324 ods. 1 CSP pred začatím konania, počas konania a po jeho skončení súd
môže na návrh nariadiť neodkladné opatrenie.
Podľa § 325 ods. 1 CSP neodkladné opatrenie môže súd nariadiť, ak je potrebné
bezodkladne upraviť pomery alebo ak je obava, že exekúcia bude ohrozená.
Podľa § 326 ods. 1 CSP v návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia sa popri
náležitostiach žaloby(...) uvedie opísanie rozhodujúcich skutočností odôvodňujúcich
potrebu neodkladnej úpravy pomerov alebo obavu, že exekúcia bude ohrozená, opísanie
skutočností hodnoverne osvedčujúcich dôvodnosť a trvanie nároku, ktorému sa má
poskytnúť ochrana a musí byť z neho zrejmé, akého neodkladného opatrenia sa navrhovateľ
domáha.
Podľa § 328 ods. 1 CSP súd(...) nariadi neodkladné opatrenie, ak sú splnené
podmienky podľa § 325 ods. 1, inak návrh na nariadenie neodkladného opatrenia zamietne.
Podľa § 329 ods. 3 CSP ak po vydaní uznesenia, ktorým bol zamietnutý návrh
na nariadenie neodkladného opatrenia, dôjde k zmene skutkových okolností významných
pre rozhodnutie, nezakladá právoplatné rozhodnutie, ktorým bol zamietnutý návrh
na nariadenie neodkladného opatrenia, prekážku rozhodnutej veci.
16. Neodkladné opatrenie podľa Civilného sporového poriadku je jedným
zo zabezpečovacích inštitútov civilného procesu, ktorého zabezpečovacia funkcia má
za cieľ dočasnou úpravou eliminovať nepriaznivé následky, ktoré by mohli v jeho priebehu
nastať. Dočasnosť tohto opatrenia ako jeho základný znak znamená, že nejde o konečnú
a definitívnu úpravu vzťahov medzi subjektmi. Nariadením nezískava jeden z účastníkov
práva, o ktorých sa má rozhodovať v budúcnosti, ale sa ním len dočasne upravuje určitý
okruh vzťahov. Navyše, Civilný sporový poriadok umožňuje v prípade zmeny pomerov
jednak zrušiť z tohto dôvodu už nariadené neodkladné opatrenie alebo naopak, napriek
skoršiemu zamietnutiu návrhu na jeho vydanie dovoľuje ho v prípade zmeny skutkových
okolností významných pre rozhodnutie vydať, pretože takéto skoršie právoplatné
rozhodnutie nezakladá prekážku rozhodnutej veci (§ 329 ods. 3 CSP). Nie je teda vylúčené,
aby v prípade zmeny skutkových okolností významných pre rozhodnutie sťažovateľka
znova o vydanie neodkladného opatrenia požiadala.
17. Z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že právomoc ústavného súdu
poskytnúť ochranu základným právam a slobodám sa uplatňuje na princípe subsidiarity,
podľa ktorého ústavný súd poskytuje uvedenú ochranu iba vtedy, ak ju neposkytujú
všeobecné súdy.
18. Ústavný súd už vo viacerých svojich doterajších rozhodnutiach v podobných
súvislostiach vo vzťahu k predbežnému opatreniu vyslovil názor, že rozhodnutím
o nariadení predbežného opatrenia, prípadne rozhodnutím o zrušení nariadeného
predbežného opatrenia vydaným v rámci občianskoprávneho konania môže súd porušiť
základné právo alebo slobodu účastníka súdneho konania, avšak takéto porušenie by sa
mohlo stať predmetom konania podľa čl. 127 ods. 1 ústavy len vtedy, ak by mu nebolo
možné poskytnúť ochranu prostredníctvom účinného právneho prostriedku nápravy
dostupného účastníkovi konania pred všeobecnými súdmi (princíp subsidiarity)
19. Ústavný súd sa preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zaoberal určením
miesta a postavenia neodkladného opatrenia, ako aj existenciou účinných právnych
prostriedkov nápravy v prípade, ak sa ten, koho sa rozhodnutie o neodkladnom predbežnom
opatrení dotýka, domnieva (tvrdí), že došlo k porušeniu niektorého z jeho základných práv
alebo slobôd.
20. Podľa právneho názoru ústavného súdu rozhodovanie o návrhu na predbežné
(neodkladné) opatrenie možno predovšetkým považovať za súčasť základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Predpokladom pre záver o porušení
základných práv a slobôd je však také porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo
odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu pred začatím konania alebo v konaní o veci
samej (obdobne I. ÚS 46/00).
21. Aj v prípade vyhovenia návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia je
garantované právo dotknutého účastníka konania na konečnú, definitívnu ochranu
poskytovanú súdom rozhodnutím vo veci samej. Nariadenie neodkladného opatrenia
v žiadnom prípade nevylučuje, aby všeobecný súd poskytol v konečnom dôsledku ochranu
právam, porušenie ktorých sťažovateľka namieta.
22. Pokiaľ ide o rozhodovaciu prax Európskeho súdu pre ľudské práva, táto vylučuje
aplikovateľnosť čl. 6 ods. 1 dohovoru na rozhodovanie v otázke neodkladných
(predbežných) opatrení, pretože nie sú rozhodnutiami o občianskych právach alebo
záväzkoch (pozri rozhodnutie Apis versus Slovenská republika č. 39754/98 z 10. 1. 2000,
v ktorom sa konštatovala neaplikovateľnosť čl. 6 dohovoru ratione materiae v konaní
o zrušení predbežného opatrenia).
23. Reflektujúc na uvedené východiská, ústavný súd konštatuje, že realizácia
inštitútu neodkladného opatrenia ako zabezpečovacieho prostriedku v civilnom procese
nemôže sama osebe opodstatniť záver o porušení práva fyzickej osoby alebo právnickej
osoby vyplývajúceho z ústavy alebo dohovoru, pretože zákon poskytuje účastníkovi, proti
ktorému smeruje výrok rozhodnutia o neodkladnom opatrení, primeranú a efektívnu
ochranu pred prípadným neopodstatneným a nezákonným obsahom takéhoto rozhodnutia aj
počas konania vo veci samej. Keďže teda túto ochranu považuje ústavný súd jednak
za účinnú a jednak za dostupnú, účastník súdneho konania sa jej preto nemôže súčasne
dovolávať aj prostredníctvom sťažnosti pred ústavným súdom (mutatis mutandis
II. ÚS 37/00, I. ÚS 46/00, I. ÚS 148/03, I. ÚS 49/ 07, III. ÚS 281/07, III. ÚS 95/2016).
24. Na druhej strane však treba pripustiť, že ústavný súd už v rámci svojej
rozhodovacej činnosti pristúpil k preskúmaniu niektorých rozhodnutí o predbežných
opatreniach, zásadne však išlo o ojedinelé prípady charakterizované výnimočnými
okolnosťami veci. V tejto súvislosti ústavný súd judikoval, že zasiahnuť do rozhodnutí
všeobecných súdov o predbežných opatreniach môže iba za predpokladu, že by takýmto
rozhodnutím všeobecného súdu došlo k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný
rozpor s princípmi spravodlivého procesu majúci charakter svojvôle (obdobne
III. ÚS 169/2010, III. ÚS 281/07).
25. Ústavný súd je toho názoru, že sťažovateľkou napadnuté uznesenie krajského
súdu takéto známky zjavnej svojvôle nenesie.
26. Nad rámec uvedeného ústavný súd zastáva názor, že krajským súdom prijaté
závery vo veci samej vychádzajú z logickej úvahy opierajúcej sa o primerané odôvodnenie.
Ústavný súd preto konštatuje, že úvahy uvedené v odôvodnení uznesenia krajského súdu
nemožno považovať ani za svojvoľné a ani také, ktoré by boli v rozpore so zmyslom
a účelom neodkladného opatrenia.
27. V danom prípade teda ústavný súd na základe uvedených zistení konštatuje,
že nie je daná jeho právomoc na prerokovanie veci sťažovateľky, pretože ochranu jej
označeným právam ako účastníkovi konania (strane sporu) poskytuje Civilný sporový
poriadok a občianskoprávny (všeobecný) súd v dotknutom konaní vo veci samej, a to
prostredníctvom účinného a dostupného právneho prostriedku nápravy.
28. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľky na porušenie základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy, práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a základného práva na vlastníctvo podľa čl. 20 ods. 1
ústavy uznesením krajského súdu č. k. 6 Co 353/2016-38 z 8. septembra 2016 odmietol
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci.
29. V situácii, keď bola sťažnosť ako celok z týchto dôvodov odmietnutá, nebolo už
potrebné osobitne zaoberať sa návrhom sťažovateľky na odklad vykonateľnosti uznesenia
krajského súdu č. k. 6 Co 353/2016-38 z 8. septembra 2016, ktorý ostatne nebol podporený
ani žiadnymi relevantnými konkrétnymi dôvodmi.
30. Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej
časti tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. februára 2017