Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 119/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 8. marca 2017

predbežne prerokoval sťažnosť ,

zastúpeného advokátom JUDr. Františkom Vavračom, Horná 51, Banská Bystrica, vo veci

namietaného porušenia jeho základných práv podľa a

Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.

z 12. augusta 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) bola

29. decembra 2015 doručená sťažnosť sťažovateľa (ďalej len

,,sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa

(ďalej len ,a“), základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“) uznesením

Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len ,,krajský súd“) sp. zn.

z 12. augusta 2015 (ďalej len ,,uznesenie krajského súdu“).

2. Z obsahu sťažnosti a pripojených príloh vyplynulo, že sťažovateľ bol v procesnom

postavení žalovaného účastníkom občianskeho súdneho konania o zaplatenie sumy

25 409,95 € s prísl., ktoré bolo vedené na Okresnom súde Banská Bystrica (ďalej len

,,okresný súd“) pod sp. zn. . Zaplatenia uvedenej sumy sa

(ďalej len ,,žalobkyňa“) domáhala z titulu vrátenia pôžičky s úrokom a úrokom

z omeškania. Rozsudkom okresného súdu sp. zn. z 19. novembra 2008

v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 26. marca 2009 bol sťažovateľ

zaviazaný zaplatiť žalobkyni sumu 25 409,94 € s 3 % mesačným úrokom od 1. februára

2003 až do zaplatenia, ako aj úrok z omeškania zo sumy 43 152,09 € od 1. apríla 2002

do 30. januára 2003 vo výške 15,5 % ročne, zo sumy 25 409,94 € od 1. februára 2003 až

do zaplatenia vo výške 13 % ročne a bola mu uložená povinnosť nahradiť žalobkyni trovy

konania.

3. Na návrh sťažovateľa bola uznesením okresného súdu sp. zn.

z 5. apríla 2012 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn.

z 27. septembra 2012 povolená obnova konania vedeného pôvodne pod sp. zn.

, keďže súd zistil skutočnosti, ktoré by pre sťažovateľa mohli privodiť

priaznivejšie rozhodnutie vo veci tým, že by sa zistili skutočnosti, na základe ktorých by sa

v súvislosti s plnením sťažovateľa manželovi žalobkyne aplikoval § 145 Občianskeho

zákonníka.

4. Po povolení obnovy konania okresný súd vo veci rozhodol uznesením

sp. zn. z 24. júla 2013, ktorým bol zamietnutý návrh sťažovateľa na zmenu

rozsudku okresného súdu sp. zn. z 19. novembra 2008 v spojení

s rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 26. marca 2009 a sťažovateľ bol

zaviazaný nahradiť žalobkyni trovy obnovy konania. Na odvolanie sťažovateľa o veci

rozhodoval krajský súd, ktorý uznesením napadnutým touto sťažnosťou uznesenie

2

okresného súdu potvrdil a zaviazal sťažovateľa nahradiť žalobkyni trovy odvolacieho

konania.

5. Sťažovateľ v sťažnosti a jej doplnení z 3. marca 2016 predložil ústavnému súdu

rozsiahlu polemiku s právnymi závermi krajského súdu aj okresného súdu, pričom podstata

jeho sťažnostnej argumentácie spočívala v týchto tvrdeniach:

«Rozhodnutie odvolacieho súdu nerešpektuje princíp materiálneho poňatia štátu

a vec bola posudzovaná formálne...

Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Moja námietka

o doručení „... 20 stránkového dokumentu vypracovaného advokátkou navrhovateľky

na pojednávaní krátkou cestou“ bez toho, aby som mal možnosť oboznámiť sa s tak

rozsiahlym dokumentom..., odvolací súd argumentoval, že takýmto spôsobom bolo tiež

doručené aj vyjadrenie mojej právnej zástupkyne právnej zástupkyni navrhovateľky. Takýto

argument je nepriliehavý, lebo tu nejde o reciprocitu pri porušení procesných práv

účastníkov, ale o to, či súd dodržal zákonom určenú povinnosť, aby každý účastník mal

primeraný čas na oboznámenie sa so stanoviskom protistrany, ak takéto stanovisko má

priamy vzťah k posudzovanej veci. Takéto odôvodnenie ako urobil odvolací súd je

nepriliehavé, formálne a nenapĺňa účel procesného práva vo vzťahu k prípadnej reakcii na

takto obsiahly prejav protistrany s prílohami...

Rovnosť zbraní tu bola porušená a táto má za následok že som bol obratý o procesnú

možnosť ďalšej primeranej argumentácie na rovnakej úrovni na akej to mala

navrhovateľka. Tento postup má za následok v širšej súvislosti aj odňatie možnosti konať

pred súdom...

Z hľadiska hmotnoprávneho posudzovania je závažný predpoklad, ktorý mal odvolací

súd za preukázaný v súlade s odôvodnením súdu prvého stupňa, že „... išlo o prostriedky

patriace do bezpodielového spoluvlastníctva manželov navrhovateľky a jej nebohého

manžela.“ Zároveň zmluvy o pôžičkách síce uzavrela navrhovateľka..., plnenia poskytoval

nebohý manžel navrhovateľky... a nie navrhovateľka. Podľa § 145 odsek 2 Občianskeho

zákona, ktoré dopadá na tento prípad, z právnych úkonov týkajúcich sa spoločných vecí sú

oprávnení a povinní obidvaja manželia spoločne a nerozdielne...

Ustanovenia o BSM a nasl. nemajú osobitnú úpravu

solidárnych záväzkov, je potrebné zobrať do úvahy všeobecne úpravu solidárnych záväzkov

pri primárnom zohľadnení osobitosti úpravy BSM. Ak vychádzame z takto nastavenej

právnej úpravy, čiže reálneho kontraktu, tak uplatnenie solidarity pri poskytnutí plnení je

na mieste vo vzťahu aj k nebohému manželovi navrhovateľky. Za týchto okolností je

prevzatie celej argumentačnej polohy rozhodnutia NSČR nepriliehavé

a spôsobuje extrémny nesúlad medzi mojimi základnými právami a aplikáciou na vec

dopadajúcich hmotnoprávnych ustanovení... Je tomu tak preto, lebo neprimeraným, a nie

dostatočným argumentačným poľom neprimerane favorizuje účastníka zmluvy na jednej

strane proti existencii solidarity vo vzťahu ku konceptu BSM z hľadiska solidarity

jednoznačne vymedzenej v § 145 odsek 2 Obč. zák...

Pri reálnom kontakte sa musí vziať do úvahy aj to, kto v konkrétnych súvislostiach

reálne plnenie poskytoval a tento nemôže byť vyradený z oprávnenia prijímať takéto plnenie

formálnym argumentom na písomnú zmluvu uzavretú jedným z manželov, navyše v rozpore

s účelom právnej úpravy solidarity pri BSM...

Ak berieme do úvahy závažné procesné porušenie a nepriliehavú hmotnoprávnu

aplikáciu právnej úpravy vykladanú v rozpore s jej účelom reštriktívne, tak sa tu prejavujú

významné prvky arbitrárnosti a svojvôle a toto v súhrne sa dostáva do príkreho rozporu

s materiálnym poňatím štátu podľa SR.»

6. Nad rámec sťažnostnej argumentácie sťažovateľ v doplnení sťažnosti poukazuje

na ním tvrdené extrémne excesy v dôkaznom procese, zotrváva na tvrdení, že žalobkyňa sa

nikdy nezúčastnila žiadneho reálneho kontraktu, či už pri poskytovaní pôžičky, alebo pri jej

vracaní. V tomto smere sťažovateľ odkazuje na listinné dôkazy (zmluvy o pôžičke,

výdavkové doklady), ktorým podľa jeho názoru súd prisúdil svojvoľne vážnosť, ktorá im

neprislúchala. Ďalej uvádza:

«V tejto súvislosti išlo o „deformáciu dôkazu“, ktorej deformácia spočívala v

chybnom vyhodnotení dôkazu v súvislosti s príjmom a výdajom finančných prostriedkov

podľa príjmových a výdavkových dokladov, ktoré spadali do reálneho kontraktu. V tomto

prípade išlo o takú relevantnú vadu dôkazného procesu vykazujúcu ústavne nesúladný

deficit, že zistená existencia zmlúv v písomnej forme uzavretých navrhovateľkou mala byť

4

vylúčená z predmetu úvah smerujúcich k ustáleniu skutkového stavu na jednej strane

a na druhej strane riadne zistená existencia príjmových a výdavkových dokladov, ktoré

svedčia o reálnom kontakte pôžičky pri jej poskytnutí a jej vrátení nebola braná do úvahy,

hoci braná mala byť a tu išlo o neúplné /úplne nesprávne/ hodnotenie dôkazov a zistený

skutkový stav bol rekonštruovaný v rozpore s prevedenými dôkazmi. Toto je podstata

deformácie dôkazu, ktorá je vylúčená v ústavnoprávnych súvislostiach, lebo vykazuje

známky svojvôle.“

7. V petite sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vyslovil, že jeho základné

právo vlastniť majetok podľa , základné právo na súdnu ochranu podľa

a právo na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

uznesením krajského súdu porušené boli. Zároveň žiada, aby ústavný súd zrušil uznesenie

krajského súdu, vrátil mu vec na ďalšie konanie a priznal mu náhradu trov konania.

II.

8. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa každý má právo vlastniť majetok.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

9. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Cieľom predbežného prerokovania každého návrhu (vrátane sťažnosti

namietajúcej porušenie základných práv a slobôd) je rozhodnúť o prijatí návrhu na ďalšie

konanie alebo o jeho odmietnutí, a teda vylúčení z ďalšieho konania pred ústavným súdom

zo zákonom ustanovených dôvodov. Pri predbežnom prerokovaní návrhu takto ústavný súd

skúmal, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený.

10. Sťažnostnú argumentáciu sťažovateľa možno rozdeliť do dvoch základných

okruhov, ktoré podľa názoru sťažovateľa vo vzájomnom súhrne viedli k zásahu do jeho

označených práv. Ide o:

- tvrdené porušenie princípu rovnosti zbraní, keď mu 20-stranový dokument

predložený právnou zástupkyňou žalobkyne bol doručený na pojednávaní bez toho, aby sa

k nemu mohol v primeranom časovom úseku vyjadriť, z čoho zároveň vyvodzuje odňatie

možnosti konať pred súdom,

- tvrdenú svojvôľu všeobecných súdov pri hodnotení vykonaných dôkazov

a hmotnoprávnom posúdení veci.

K tvrdenému porušeniu princípu rovnosti zbraní v spojení s odňatím možnosti

konať pred súdom

11. Sťažovateľ zásah do označených práv v tomto smere vyvodzuje z toho, že mu

nebol vytvorený potrebný časový priestor na oboznámenie sa rozsiahlym materiálom

6

predloženým žalobkyňou priamo na pojednávaní, pričom tento podľa jeho názoru mal

význam pre rozhodnutie vo veci. Pokiaľ ide o tieto námietky sťažovateľa, ústavný súd

konštatuje, že na prerokovanie sťažnosti v tejto časti nemá právomoc.

12. Z ustanovenia totiž vyplýva, že rozdeľuje ústavnú

ochranu základných práv a slobôd, ako aj ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich

z príslušnej medzinárodnej zmluvy medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom systém

tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci

ústavného súdu pri poskytovaní ochrany týmto právam a slobodám vo vzťahu k právomoci

všeobecných súdov ( ), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne

zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ako aj za dodržiavanie základných práv

a slobôd ( a ). Ústavný súd nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd

vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

13. Ústavný súd preto môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne

sa zaoberať jeho sťažnosťou iba vtedy, ak sa nemôže domáhať ochrany svojich práv

pred všeobecným súdom. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti

fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo

slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže (mohol) domôcť využitím jemu

dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonne

upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí

takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie

(napr. m. m. , , , , ,

).

14. Podľa účinného v čase doručenia

uznesenia krajského súdu dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho

súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Z citovaného ustanovenia vyplýva, že skutočnosti, ktoré

majú zakladať porušenie označených práv sťažovateľa, sú v ním uvedenom smere

subsumovateľné pod zákonné ustanovenia zakladajúce prípustnosť dovolania. ani

nepripúšťajú, aby si sťažovateľ ako účastník konania zvolil medzi

súdnymi orgánmi ochrany porušených základných práv a slobôd, naopak, čl. 127 ods. 1

jednoznačne požaduje vyčerpanie všetkých sťažovateľovi dostupných a účinných

prostriedkov nápravy. Keďže proti napadnutému uzneseniu krajského súdu ako súdu

odvolacieho bolo možné zo sťažovateľom tvrdených pochybení podať dovolanie, právomoc

poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa mal najvyšší súd ako súd dovolací, čím

bola zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu. Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný

súd podľa sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol

pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie a rozhodnutie.

K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu a práva

na spravodlivé súdne konanie uznesením krajského súdu z dôvodu tvrdenej svojvôle

pri hodnotení vykonaných dôkazov a hmotnoprávnom posúdení veci

15. V tejto časti sťažnosti sa ústavný súd zaoberal bližšie otázkou, či sťažnosť nie je

zjavne neopodstatnená. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry

ústavného súdu možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu)

nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným

rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo,

alebo z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú,

pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí

na ďalšie konanie (napr. , , ).

16. Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných

zásahov ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich

do ich právomoci. Ústavný súd predovšetkým pripomína, že je nezávislým súdnym

orgánom ochrany ústavnosti ( ). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je

8

prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. ,

) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými

súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového

stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. , ). Ústavný súd v tejto

súvislosti vo svojej konštantnej judikatúre zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci

nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia

a aplikácia zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť princípy

spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom,

že všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne

a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo relevantné

otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už opakovane uviedol

(napr. , ), že ochrana prípadne dohovorom garantovaných

práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj

všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní , ústavným

zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa a 5 a zákonom (

).

17. V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd

rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha

pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím

súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov súdnej interpretácie a aplikácie

zákonných predpisov s alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne

odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných práv

a slobôd (napr. , , , ).

18. Vychádzajúc z mantinelov možných zásahov ústavného súdu do rozhodovacej

činnosti všeobecných súdov sa ústavný súd oboznámil s tou časťou odôvodnenia uznesenia

krajského súdu, ktorá bola pre posúdenie dôvodnosti sťažnosti podstatná. V záujme

materiálneho prístupu k ochrane ústavnosti sa ústavný súd zároveň oboznámil s celým

vyžiadaným spisom v tejto civilnej veci.

19. Krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia najskôr poukázal na dôvody

uznesenia okresného súdu, ktorým bol zamietnutý návrh sťažovateľa na zmenu pôvodného

právoplatného rozsudku, dôvody odvolania sťažovateľa proti tomuto uzneseniu, vyjadrenie

žalobkyne, a zhrnul aj podstatné dôvody pôvodných rozhodnutí súdov v tejto veci.

K odvolacím námietkam sťažovateľa, ktoré sú aj jadrom jeho sťažnostnej argumentácie,

krajský súd v podstatnom uviedol:

«Odvolací súd dôsledne vyhodnotil podanie navrhovateľky zo dňa 01. 07. 2013

a dosah postupu prvostupňového súdu na prípadné odňatie možnosti konať pred súdom

pri doručení uvedeného podania krátkou cestou odporcovi a jeho právnej zástupkyni

na pojednávaní a dospel k záveru, že v posudzovanom prípade takýto postup okresného

súdu v kontexte s obsahom podania navrhovateľky a jeho vyhodnotením prvostupňovým

súdom v rozhodnutí vo veci samej nepredstavoval taký zásah do procesných práv odporcu,

ktorý by mal vplyv na konečné rozhodnutie vo veci samej, prihliadnuc aj na to, že súd

s obsahom podania a jeho prílohami odporcu a jeho právnu zástupkyňu aj slovne

na pojednávaní oboznámil a rovnakým spôsobom doručil vyjadrenie odporcu

navrhovateľke, resp. jej právnej zástupkyni na tom istom pojednávaní.

Vo vyjadrení navrhovateľky zo dňa 01. 07. 2013 boli uvedené skutočnosti týkajúce sa

rozsahu povolenia obnovy konania, ďalej skutočnosti o uzavretí zmlúv medzi

navrhovateľkou a odporcom, ktoré boli už v konaní niekoľkokrát prezentované, ďalej

dôkazy na preukázanie tvrdení uvedených navrhovateľkou na pojednávaní konanom dňa

08. 03.2013 o tom, že finančné prostriedky, ktoré odporcovi požičala, boli v jej výlučnom

osobnom vlastníctve a nepatrili do bezpodielového spoluvlastníctva manželov, ďalej

vo vyjadrení navrhovateľka uvádzala skutočnosti o ďalších konaniach, ktoré medzi

účastníkmi tohto konania prebiehajú alebo prebiehali a skutočností týkajúce sa dedičského

konania po nebohom (jej manželovi)... Uvedené vyjadrenie

navrhovateľky obsahuje 2 strany textu a zvyšnú časť predstavujú vyššie uvedené prílohy.

Všetky dôkazy predložené navrhovateľkou mali preukázať ňou uvádzané tvrdenie o tom,

že finančné prostriedky, ktoré boli predmetom zmluvy o pôžičke uzavretej s odporcom,

nepatrili do bezpodielového spoluvlastníctva manželov, pričom však prvostupňový súd tieto

dôkazy vyhodnotil v prospech odporcu v tom zmysle, že prijal záver (tvrdený odporcom)

o tom, že finančné prostriedky patrili do bezpodielového spoluvlastníctva manželov -

10

navrhovateľky a jej nebohého manžela (teda navrhovateľka nepreukázala, že by boli jej

výlučným vlastníctvom), aj keď tento záver v konečnom dôsledku nemal vplyv na

rozhodnutie vo veci samej v porovnaní s rozhodnutím v pôvodnom konaní pred povolením

obnovy konania.

Odporca ďalej v odvolaní namietal, že na základe zmluvy o pôžičke zo dňa

15. 11. 2001 nedošlo k reálnemu odovzdaniu peňazí, poukazoval na vyjadrenia

navrhovateľky v priebehu pôvodného konania pred povolením obnovy konania, počas

konania o povolení obnovy konania ako aj v konaní po povolení obnovy konania, ďalej

na to, že podľa jeho názoru navrhovateľka neuniesla dôkazné bremeno o tom, že pôžičku

mu aj skutočne poskytla, ďalej zdôrazňoval, že finančné prostriedky patrili do

bezpodielového spoluvlastníctva manželov, preto bol manžel navrhovateľky oprávnený

prijať od neho plnenie - vrátenie pôžičky, namietal premlčanie, nedostatočné prejednanie

veci samej prvostupňovým súdom a celkovo nesprávnosť záverov okresného súdu.

Odvolací súd v prvom rade zdôrazňuje, že medzi účastníkmi konania, ako aj medzi

manželom navrhovateľky a odporcom bolo viacero finančných vzťahov a účastníci týchto

vzťahov sami svojim postupom a konaním prispeli k ich neprehľadnosti, preto bolo náročné

vyabstrahovať len tie dôkazy, ktoré súviseli so zmluvným vzťahom, z ktorého si

navrhovateľka uplatňovala nárok voči odporcovi. Ďalej ešte považuje odvolací súd

za potrebné poukázať a zdôrazniť to, že z celého súdneho spisu (ako aj pripojeného súdneho

spisu sp. zn. ) vyplýva, že účastníci v priebehu konania (pred povolením

obnovy konania, v konaní o povolenie obnovy konania, ako aj po povolení obnovy konania)

podstatným spôsobom menili svoje výpovede vo vzťahu k trom zmluvám o pôžičke zo dňa

15. 05. 2001, 06. 06. 2001 a 15. 11. 2001. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj

na prvé podanie odporcu vo veci samej, ktorým bolo podanie odporu proti platobnému

rozkazu. V tomto svojom podaní odporca zmluvu o pôžičke zo dňa 15. 11. 2001

nespochybňoval, keď uvádzal, že: „Istina, ktorá medzi nami vznikla na základe

pôžičky zo dňa 15. 11. 2001 na sumu 1.300.00,-Sk (pravdepodobne mal na mysli sumu

1 300 000,- Sk, pozn.), bola jednorázovo aj s časťou úroku zaplatená dňa 30. 01. 2003

v celkovej výške 1.400.000,-Sk“. Aj na pojednávaní konanom dňa 07. 05. 2008 odporca

uviedol, že boli uzavreté dve zmluvy o pôžičke zo dňa 15. 05. 2001 a 06. 06. 2001, v ktorých

bola dohodnutá len krátka doba splatnosti a dohodnutý mesačný úrok 3%, lehota bola

krátka, úroky síce vyplatil, ale potreboval dohodnúť dlhšiu dobu splatnosti, preto uzatvorili

novú zmluvu o pôžičke. Právna zástupkyňa odporcu na pojednávaní konanom dňa 29. 10.

2008 uviedla, že: „Zmluvy o pôžičke boli 3, pričom je pravdou, že celkove boli požičané

peniaze od navrhovateľky 1.300.000,-Sk. Najskôr bola pôžička 500.000,-Sk, potom

800.000,-Sk a následne sa napísala tretia zmluva o pôžičke na 1.300.000,-Sk čo bol vlastne

simulovaný právny úkon, keď vlastne ani nedošlo k odovzdaniu peňazí. Nedošlo vtedy k

vydaniu peňazí, bolo to vlastne len zhrnutie tých predchádzajúcich dvoch pôžičiek.“ Až v

odvolaní proti rozsudku okresného súdu č. k. - 283 zo dňa 19. 11. 2008

odporca namietal, že zmluva zo dňa 15. 11. 2001 je absolútne neplatným právnym úkonom,

namietal, že nebolo preukázané, že by mu navrhovateľka vôbec poskytla nejaké finančné

prostriedky, vzniesol námietku premlčania a poukázal na to, že súd nesprávne ustálil, že

finančné prostriedky patrili do výlučného vlastníctva navrhovateľky a nie do

bezpodielového spoluvlastníctva manželov navrhovateľky a jej nebohého manžela...

V zmysle písm. 1 má súd po povolení obnovy konania prejednať

vec znova a prihliadnuť na všetko, čo vyšlo najavo v pôvodnom konaní, ako aj

pri prejednávaní obnovy. Prvostupňový súd sa vo svojom odvolaním napadnutom

rozhodnutí vysporiadal obsiahlo s dôkazom, ktorý bol dôvodom povolenia obnovy konania

a ohľadom ostatných skutočností poukázal na závery obsiahnuté vo svojom predošlom

rozhodnutí, ktoré bolo potvrdené krajským súdom ako súdom odvolacím. Z obsahu súdneho

spisu je zrejmé, že okresný súd vykonal dokazovanie dostatočným spôsobom a prihliadol

na všetky skutočnosti, ktoré vyšli najavo počas pôvodného ako aj tohto súdneho konania,

po povolení obnovy konania. Závery prvostupňového súdu o tom, že navrhovateľka

a odporca preukázateľne uzavreli dve zmluvy o pôžičke, a to dňa 15. 05. 2011 a dňa

06. 06. 2011, na základe ktorých aj došlo k reálnemu odovzdaniu finančných prostriedkov,

považuje odvolací súd za správne a preukázané predloženými listinnými dôkazmi, ako aj

výpoveďami samotných účastníkov. Za nepochybné považuje odvolací súd aj záver o tom,

že tretí právny úkon - zmluva zo dňa 15. 11. 2001 bola vlastne nováciou pôvodných zmlúv

v časti týkajúcej sa splatnosti záväzku z pôvodných zmlúv ( - zmena v obsahu

záväzku). Aj keď tento právny úkon bol označený ako zmluva o pôžičke, s prihliadnutím

na vôľu zmluvných strán a okolnosti za ktorých bol tento úkon uzavretý, je zrejmé,

že úmyslom strán (napriek označeniu tohto úkonu ako zmluva o pôžičke) bola úprava doby

12

splatnosti v predchádzajúcich dvoch zmluvách o pôžičke. Takýto záver je zrejmý z výpovedí

samotných účastníkov a ich právnych zástupcov. Neskoršie vyjadrenia, ktorými účastníci

tento záver popierali, podľa názoru odvolacieho súdu nemožno akceptovať a je potrebné

prihliadať predovšetkým na ich prvé vyjadrenia k veci samej, z ktorých vyplýva vyššie

uvedený záver. Na základe toho bolo potom správne vyhodnotiť aj námietku premlčania

ako nedôvodnú, pretože splatnosť záväzku, ktorý je predmetom konania, nastala dňa

01.04. 2002 a žaloba bola podaná na okresnom súde dňa 30. 03. 2005, teda v trojročnej

premlčacej lehote podľa ...

Pokiaľ ide o pôvod finančných prostriedkov, ktoré navrhovateľka požičala

odporcovi, aj v tejto časti odvolací súd považuje závery prvostupňového súdu za správne...

Aj keď finančné prostriedky poskytnuté odporcovi patrili do bezpodielového

spoluvlastníctva manželov, nič to v konečnom dôsledku nemení na záveroch prvostupňového

súdu vyslovených v pôvodnom konaní. Účastníkom zmluvného vzťahu s odporcom bola len

navrhovateľka a aj keď predmetom pôžičky boli finančné prostriedky patriace

do bezpodielového spoluvlastníctva manželov navrhovateľky a jej nebohého manžela, iba

ona ako účastníčka zmluvného vzťahu v pozícii veriteľa mala oprávnenie prijať dlh

s účinkami splnenia od odporcu. V konaní nebolo preukázané, že by jej manžel bol

akýkoľvek spôsobom splnomocnený na prevzatie plnenia - dlhu od odporcu (podľa § 562

dlžník splní dlh aj vtedy, ak plní tomu, kto je oprávnený prijať podľa osobitného zákona

plnenie, alebo tomu, kto predloží veriteľovo potvrdenie o tom, že je oprávnený prijať

plnenie; to však neplatí, ak dlžník vedel, že ten, kto potvrdenie predložil, nie je oprávnený

plnenie prijať). V tejto súvislosti odvolací súd plne odkazuje na závery uvedené v rozhodnutí

Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. . Na uvedenom nič nemení ani

skutočnosť, že navrhovateľka uznala, že z celkovej požičanej sumy bola časť vrátená tak, že

jej manžel odovzdal finančné prostriedky, ktoré mal od odporcu (zrejme na splnenie

finančných záväzkov, ktoré mal odporca voči nemu) a ona časť z nich započítala na plnenie

istiny a časť na plnenie dohodnutých úrokov.

Z uvedených dôvodov považuje odvolací súd rozhodnutie prvostupňového súdu

za správne, a preto ho podľa potvrdil.»

20. Ústavný súd sa takto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zaoberal tým,

či uznesenie krajského súdu je ústavne udržateľné, t. j. či nevykazuje sťažovateľom tvrdené

znaky svojvôle, arbitrárnosti, či je náležite odôvodnené a či výklad všeobecného

(podústavného) práva krajským súdom nie je taký, že popiera účel a zmysel príslušných

zákonných noriem (m. m. ). Svojvôľa všeobecného súdu, a to tak

pri vyhodnotení vykonaných dôkazov, ako aj pri právnom posúdení veci, by totiž

za určitých okolností mohla viesť aj k zásahu do základného práva na súdnu ochranu.

V prípade sťažovateľa však takýto záver zistený nebol.

21. Z odôvodnenia sťažnosťou napadnutého uznesenia krajského súdu podľa názoru

ústavného súdu jasne a zrozumiteľne vyplývajú dôvody, pre ktoré potvrdil uznesenie

okresného súdu. Ako je z už uvedeného zrejmé, v odôvodnení napadnutého uznesenia dal

krajský súd sťažovateľovi podrobnú, jasnú, zrozumiteľnú a ústavne akceptovateľnú

odpoveď na to, prečo ním deklarované plnenie manželovi žalobkyne nemalo za následok

zánik jeho záväzku zo zmluvy o pôžičke. Krajský súd pritom nielen skonštatoval správnosť

dôvodov uznesenia okresného súdu ( ),

ale reagoval aj na odvolacie námietky sťažovateľa a svoje uznesenie zákonným spôsobom

odôvodnil.

22. V reakcii na sťažnostné dôvody sťažovateľa považuje ústavný súd za vhodné

zvýrazniť viaceré skutočnosti. Právo na súdnu ochranu (spravodlivý proces) nie je možné

vykladať tak, že by garantovalo úspech v konaní, či zaručovalo právo na rozhodnutie, ktoré

zodpovedá predstavám sťažovateľa. Uvedeným základným právom je zaisťované právo

na spravodlivé súdne konanie, v ktorom sa uplatnia všetky zásady súdneho rozhodovania

podľa zákona a v súlade s ústavnými princípmi. Preto za situácie, keď nie je zistený

extrémny nesúlad medzi právnymi závermi súdu a vykonanými skutkovými zisteniami ani

ľubovôľa v rozhodovaní, treba považovať postup všeobecného súdu za výraz nezávislého

súdneho rozhodovania, do ktorého ústavný súd nie je oprávnený zasahovať ().

Neobstojí ani námietka tzv. deformovaného dôkazu, keďže sťažovateľ v podstate len

polemizuje so závermi súdov a predkladá vlastné vyhodnotenie vykonaných dôkazov.

Sťažnosti tak chýba akákoľvek ústavnoprávna argumentácia, pretože len spochybňovanie

14

skutkových záverov nestačí pre založenie právomoci ústavného súdu preskúmavať

rozhodnutia všeobecných súdov.

23. Pokiaľ ide o skutkovú stránku veci (kto, komu, koľko a kedy požičal,

resp. vrátil), ústavný súd po oboznámení sa s kompletným spisom všeobecných súdov

v zhode s krajským súdom konštatuje, že z listinných dôkazov je nesporné, že viaceré

zmluvy o pôžičke boli uzavreté nielen medzi sťažovateľom a žalobkyňou, ale rovnako tak

osobitne – v iných dňoch a na iné sumy – aj medzi sťažovateľom a manželom žalobkyne.

Pokiaľ za tejto situácie sťažovateľ tvrdí, že sumu žalovanú v konaní pred okresným súdom

vrátil manželovi žalobkyne, pričom však podľa jeho slov malo ísť práve o plnenie

v prospech žalobkyne na žalovanú sumu, ústavný súd uvádza, že dôkazné bremeno

na preukázanie tejto skutočnosti zaťažuje sťažovateľa. Sťažovateľ však podľa riadne

odôvodnených záverov všeobecných súdov toto bremeno neuniesol, pričom sťažnostná

argumentácia spojená s predložením viacerých výdavkových dokladov ústavnému súdu

tento záver nemohla nijako zvrátiť. Uvedené platí zvlášť za situácie, že ústavný súd nie je

skutkovým súdom a nemôže sám vykonávať či vyhodnocovať dôkazy predložené

účastníkom konania.

24. Rovnako, pokiaľ ide o sťažovateľom namietané svojvoľné právne posúdenie veci

v otázke oprávnenia manžela, ktorý nebol stranou zmluvy o pôžičke, prijať vrátené plnenie

z tejto pôžičky, ústavný súd nezistil žiadne okolnosti, pre ktoré by záver krajského súdu

bolo možné vyhodnotiť ako ústavne neakceptovateľný. Keďže tu ide o výklad podústavného

(obyčajného) práva, ústavný súd obmedzil svoju pozornosť na preskúmanie, či tento výklad

nepopiera účel a význam relevantných zákonných ustanovení, a to aj v ich vzájomných

súvislostiach, keďže okolnosti veci signalizovali možnú kolíziu ustanovení týkajúcich sa

bezpodielového spoluvlastníctva manželov s ustanoveniami o zániku záväzkov.

25. Závery krajského súdu však aj v tomto smere ústavný súd považuje za plne

súladné so zmyslom a účelom relevantných podústavných noriem, a teda v celosti

za ústavne konformné. Dlžník zo zmluvy o pôžičke má povinnosť plniť len veriteľovi

( v spojení s ), pričom splnením dlh zaniká. Plnenie

dlžníka inej osobe ako veriteľovi vedie k zániku záväzku zo zmluvy o pôžičke, len ak plní

tomu, kto je oprávnený prijať podľa osobitného zákona plnenie, alebo tomu, kto predloží

veriteľovo potvrdenie o tom, že je oprávnený prijať plnenie ( ).

V okolnostiach prípadu pritom nebolo preukázané, že sťažovateľ plnil manželovi žalobkyni,

ktorý bol oprávnený prijať plnenie, a navyše – vzhľadom na existenciu viacerých zmlúv

o pôžičke medzi rôznymi stranami (sťažovateľ – žalobkyňa, sťažovateľ – manžel

žalobkyne), nebolo bez pochýb preukázané ani to, ktorý z viacerých dlhov sťažovateľ plnil.

26. Aj keď pre nedostatok právomoci ústavnému súdu neprislúcha na týchto

záveroch nič meniť ani dopĺňať, považuje len ako obiter dictum za vhodné poukázať aj

na chránený princíp právnej istoty, ktorý je jedným z definičných znakov právneho

štátu ( ). Ak je teda zmluvnou stranou zmluvy o pôžičke v postavení

veriteľa len jeden z manželov, právna istota obidvoch strán zmluvy o pôžičke vyžaduje,

aby aj plnenie dlžníkovho záväzku bolo realizované len v prospech toho z manželov, ktorý

bol stranou zmluvy o pôžičke. Pripustenie plnenia (vrátenia pôžičky) veriteľovmu

manželovi, ktorý nebol zmluvnou stranou zmluvy o pôžičky, a to bez existencie jeho

oprávnenia na prijatie plnenie ( ), by do veriteľsko-dlžníckeho

záväzkového vzťahu vnášalo zásadnú právnu neistotu.

27. Vychádzajúc zo všetkých uvedených skutočností ústavný súd uzatvára, že krajský

súd dostatočným spôsobom vyložil, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a o ktoré

dôkazy svoje skutkové zistenie oprel. Rovnako riadne uviedol, akými úvahami sa riadil

pri hodnotení dôkazov, pokiaľ si tieto vzájomne odporovali. V tomto smere sú jeho

myšlienkové operácie výrazom nezávislého súdneho rozhodovania v zmysle čl. 144 ods. 1

a len pre úplnosť sa dodáva, že urobené skutkové zistenia nie sú v extrémnom

rozpore s vykonanými dôkazmi, preto nie je daný dôvod na ingerenciu ústavného súdu, a to

ani vtedy, keby sa s takým hodnotením sám nestotožňoval.

28. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje,

nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto

názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť tento právny názor svojím

16

vlastným (m. m. , ). V uznesení krajského súdu teda ústavný súd

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil nič, čo by ho robilo ústavne

neakceptovateľným, a teda vyžadujúcim korekciu zo strany ústavného súdu. Pokiaľ teda ide

o namietaný zásah do základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne

konanie, ústavný súd uzatvára, že uznesenie krajského súdu je vnútorne logické, nie je

prejavom skutkovej či právnej svojvôle konajúceho všeobecného súdu, rešpektuje zákonné

požiadavky na odôvodnenie rozhodnutia, nie je arbitrárne a zrozumiteľným spôsobom dáva

odpoveď na otázku, prečo krajský súd uznesenie okresného súdu ako vecne správne

potvrdil.

29. Inak povedané, v sťažnosti absentuje ústavno-právny rozmer, čo napokon

vyplýva aj z jej obsahu, v ktorom prevažuje orientácia sťažovateľa na normy obyčajného

(podústavného) práva a ústavno-právna argumentácia ostáva iba v pozadí. Sťažovateľ takto

sťažnosť zjavne uplatnil v podstate ako ďalší opravný prostriedok v systéme všeobecného

súdnictva. Účel sťažnosti je však v porovnaní s opravnými prostriedkami v systéme

všeobecného súdnictva diametrálne odlišný, keďže táto sleduje výlučne ochranu základných

práv a slobôd. V súvislosti s prejavom nespokojnosti s namietaným rozhodnutím krajského

súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva podľa nie je

záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania.

Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný

a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a bez znakov

arbitrárnosti. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu

a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv (obdobne napr.

, ). Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť v tejto časti

odmietol ako zjavne neopodstatnenú. Nezistil totiž možnosť porušenia základného práva

sťažovateľa na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie, ktorej reálnosť by

mohol bližšie posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

30. Závery o zjavnej neopodstatnenosti sa rovnako vzťahujú aj na namietané

porušenie práva vlastniť majetok napadnutým uznesením krajského súdu. Odhliadnuc

od skutočnosti, že sťažovateľ tvrdený zásah do tohto základného práva bližšie neodôvodnil,

ústavný súd konštatuje, že riadny a ústavne konformný záver krajského súdu o absencii

dôvodov na zmenu právoplatného rozsudku zaväzujúceho sťažovateľa plniť žalobkyni

žalovanú istinu s príslušenstvom zjavne vylučuje zásah do práva podľa .

Súdom uložená povinnosť splniť záväzok – vrátiť plnenie zo zmluvy o pôžičke

s príslušenstvom – je len autoritatívnym potvrdením existencie zmluvného záväzku

a povinnosti sťažovateľa na jeho plnenie v prospech veriteľa a ako také nemôže byť

spôsobilé zasiahnuť do práva vlastniť majetok.

31. Keďže došlo k odmietnutiu sťažnosti, ústavný súd sa nezaoberal ďalšími návrhmi

sťažovateľa (návrh na zrušenie uznesenia krajského súdu, vrátenie veci na ďalšie

konanie, priznanie náhrady trov konania), pretože tieto sú viazané na to, že ústavný súd

sťažnosti vyhovie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. marca 2017

18