Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 742/2016
PDF · 255.75 KB
No categories available
III. ÚS 742/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. apríla 2017 v senáte
zloženom z predsedu Sergeja Kohuta a sudcov Jany Baricovej a Rudolfa Tkáčika v konaní
o sťažnosti , ,
právne zastúpeného advokátom Mgr. Petrom Hargašom, Košická 56,
Bratislava, ktorou namieta porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením
Okresného súdu Zvolen sp. zn. 11 Er 653/2013 z 29. októbra 2015 takto
rozhodol:
1. Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Zvolen
sp. zn. 11 Er 653/2013 z 29. októbra 2015 p o r u š e n é b o l i .
2. Uznesenie Okresného súdu Zvolen sp. zn. 11 Er 653/2013 z 29. októbra 2015
z r u š u j e a vec v r a c i a Okresnému súdu Zvolen na ďalšie konanie.
3. Okresný súd Zvolen j e p o v i n n ý uhradiť trovy
konania v sume 303,16 € (slovom tristotri eur a šestnásť centov) na účet jeho právneho
zástupcu Mgr. Petra Hargaša, Košická 56, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti
tohto rozhodnutia.
4. Sťažnosti vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. januára
2016 doručená sťažnosť ,
(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojich
základných práv podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
uznesením Okresného súdu Zvolen (ďalej aj „okresný súd“) sp. zn. 11 Er 653/2013
z 29. októbra 2015.
2. Sťažovateľ vyslovil nesúhlas s uznesením okresného súdu, ktorým bolo
rozhodnuté o jeho odvolaní proti uzneseniu Okresného súdu Zvolen sp. zn. 11 Er 653/2013
z 19. augusta 2015 vydaným vyšším súdnym úradníkom a ktorým mu nebola priznaná
náhrada trov exekúcie. Poukázal na to, že vykonával exekúciu v prospech oprávneného
Sociálnej poisťovne, Bratislava proti povinnému ,
podnikajúcemu pod obchodným menom v priebehu
ktorej bola na majetok povinného povolená reštrukturalizácia, a tak bola exekúcia
v zostávajúcej časti nevymoženej pohľadávky zastavená. Porušenie svojich práv zdôvodnil
sťažovateľ okrem iného tým, že „rozhodnutie súdu ako celok nedáva sťažovateľovi žiadnu
odpoveď na ním uplatňované nároky... Z argumentov sťažovateľa sa súd absolútne odmietol
zaoberať otázkou nároku na odmenu za vymoženie pohľadávky, čo je podstatná otázka veci
podporená aj judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Rozhodnutie sa opiera
o skutkové tvrdenia súdu, ktoré nevyplývajú zo žiadnych dôkazov a sú v rozpore
so skutkovým stavom v otázke, či si sťažovateľ uplatnil nárok na náhradu trov exekúcie
v procese reštrukturalizácie. Týmto spôsobom bolo sťažovateľovi odopreté právo na riadne
odôvodnenie rozhodnutia. Súd sa absolútne odmietol zaoberať otázkou nároku na náhradu
trov exekúcie voči povinnému a konštatoval, že touto otázkou sa má zaoberať
reštrukturalizačný správca. Takýmto spôsobom súd odmietol (uprel) sťažovateľovi právo
na prejednanie veci na zákonnom súde.
Odlišnosť tejto konkrétnej veci od zaužitej rozhodovacej schémy Okresného súdu
Zvolen podľa názoru sťažovateľa spočíva v dvoch podstatných skutočnostiach. Prvou
je fakt, že v priebehu exekučného konania bola podstatná časť vymáhaného nároku
vymožená a túto skutočnosť súd pri rozhodovaní o náhrade trov exekúcie absolútne
odignoroval. Druhá podstatná odlišnosť spočíva v tom, že v tomto konkrétnom prípade bol
sťažovateľ ako exekútor dôsledný v postupe uplatňovania práv v reštrukturalizácii. Nárok
bol riadne prihlásený, následne správcom popretý a zo strany sťažovateľa bola podaná
incindenčná žaloba. Vo veci incindenčnej žaloby bude rozhodovať reštrukturalizačný súd
teda Okresný súd Banská Bystrica, ktorý vo veci nariadil termín pojednávania
na 21.01.2016. Podľa názoru sťažovateľa však tento reštrukturalizačný súd nie je zákonným
súdom exekútora v otázke rozhodovania o trovách exekúcie. Zákonným súdom v otázke
náhrady trov exekúcie je Okresný súd Zvolen, ktorý sa nárokom voči povinnému odmietol
zaoberať s poukazom na nepravdivé a nepreukázané tvrdenie, že sťažovateľ si nárok
v reštrukturalizácii riadne neuplatnil...
Okresný súd Zvolen použitú argumentáciu sťažovateľa rozhodnutím Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky odignoroval bez povšimnutia. Okresný súd Zvolen v rozhodnutí
neuviedol žiadne dôvody, ktoré ho vedú k tomu, že s rozhodovacou praxou Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky nesúhlasí. Týmto spôsobom súd ignoroval princíp právnej istoty ako
zložku práva na spravodlivý súdny proces.
Sťažovateľ je teda toho názoru, že ak zo strany všeobecného súdu nedošlo
ku kritickému, logickému dialógu vo vzťahu k rozhodnutiu najvyššieho súdu, možno
a contrario dospieť k záveru, že k porušeniu princípu právnej istoty zo strany všeobecného
súdu prišlo.
... Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej
otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektivite
a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (m. m. PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04,
III. ÚS 328/05)...
... na jeho exekútorskom úrade bolo voči identickému povinnému pre identického
oprávneného vedených celkom 14 exekučných konaní, ktoré boli v dôsledku povolenia
reštrukturalizácie povinného zastavené. Vo všetkých týchto konaniach podal sťažovateľ
návrh na rozhodnutie o náhrade trov exekúcie. Doposiaľ len v dvoch exekučných veciach
bolo právoplatne rozhodnuté o náhrade trov exekúcie. Prvé právoplatné rozhodnutie
je rozhodnutie súdu, ktoré je predmetom tejto sťažnosti...
V druhom konaní vedenom na Okresnom súde Zvolen pod sp. zn.: 14Er/517/2014
o náhrade trov exekúcie súd rozhodol tak, že zaviazal povinného k náhrade trov exekúcie.
Skutkový stav bol v oboch veciach takmer identický s jediným rozdielom spočívajúcom
v tom, že v konaní EX 404/14 nedošlo ani len k čiastočnému vymoženiu pohľadávky
v priebehu exekúcie. V konaní EX 404/14 však súd našiel argumentáciu na priznanie
náhrady trov exekúcie, ale v konaní EX 1360/13 (napadnuté rozhodnutie) odmietol
ktoréhokoľvek účastníka konania zaviazať k náhrade trov exekúcie hoci ide o identickú
právnu otázku. Okresný súd Zvolen v konaní EX 404/14 argumentoval v otázke náhrady
trov exekúcie úplne inak ako v konaní EX 1360/13 a dospel k diametrálne inému
rozhodnutiu v tej istej právnej otázke...“.
3. Sťažovateľ zdôraznil postavenie exekútorov ako súčasť verejnej moci štátu,
v dôsledku čoho je pre funkčnosť systému výkonu rozhodnutí dôležité citlivo nastaviť
úpravu výšky trov exekúcie, ale aj úpravu povinnosti jednotlivých účastníkov konania
podieľať sa na náhrade trov exekúcie. Vo vzťahu k právnej úprave trov exekúcie citoval
ustanovenie § 196 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len „Exekučný poriadok“) a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení účinnom v čase rozhodovania, v zmysle ktorého je daný nárok
exekútora na odmenu, náhradu hotových výdavkov a náhradu za stratu času. Namietal
svojvoľnú interpretáciu tohto ustanovenia okresným súdom. Uviedol tiež, že v zmysle
existujúcej judikatúry ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len
„ESĽP“) je prípustné nepriznať exekútorovi náhradu trov exekúcie, avšak len výnimočne,
napr. pri zániku všetkých účastníkov konania. V danom prípade však oprávnený a povinný
existujú, oprávnený bol uspokojený v rámci exekučného konania a povinný prechádza
procesom reštrukturalizácie. Sťažovateľ poukázal na nesprávnu prax súdov spočívajúcu
v nepriznávaní trov exekúcie v prípade povolenia reštrukturalizácie na majetok povinného.
V súvislosti s ustanovením § 200 ods. 1 Exekučného poriadku vyslovil názor, že toto
ustanovenie dáva priestor aj na vysporiadanie vzájomných nárokov medzi oprávneným
a exekútorom a nielen medzi povinným a exekútorom. Uviedol, že „vymožením plnenia
teda povinný zaplatil časť istiny a zároveň povinný zaplatil aj pomerne trovy exekúcie
zodpovedajúce nároku exekútora na odmenu. Exekútor sa nedomáha od oprávneného
zaplatenia (úhrady) trov exekúcie v zmysle ustanovenia § 203 Exekučného poriadku, ktoré
citoval súd. Trovy exekúcie zaplatil povinný. Exekútor sa od oprávneného domáha náhrady
trov exekúcie (podľa § 200 ods. 1 Exekučného poriadku a § 16 ods. 2 vyhl. MS SR
č. 288/1995 Z. z.), teda exekútor žiada, aby súd rozhodol o pomere rozdelenia vymoženého
plnenia medzi oprávneného a exekútora. Oprávnený aj exekútor sú v otázke náhrady trov
exekúcie účastníkmi konania a pokiaľ je otázka náhrady trov exekúcie medzi účastníkmi
sporná, súd má o nej rozhodnúť...
Ďalšia právna úprava trov exekúcie je obsiahnutá najmä v ustanovení § 203
Exekučného poriadku a upravuje tri špeciálne situácie zastavenia exekúcie, keď možno
zaviazať k úhrade trov exekúcie oprávneného (1. zavinenie oprávneného, 2. nemajetnosť
povinného, 3. vyhlásenie konkurzu na majetok povinného). Ustanovenie § 203 Exekučného
poriadku je vo vzťahu k ustanoveniu § 197 subsidiárne a špeciálne. V danej konkrétnej veci
sa nejedná ani o jednu z týchto špeciálnych situácii a je teda na mieste vrátiť sa
k všeobecnej úprave trov exekúcie. Všeobecný súd sa v odôvodnení rozhodnutia zaoberal
len vysvetlením dôvodov, pre ktoré nemôže oprávneného zaviazať s poukazom
na ustanovenia § 203 Exekučného poriadku ale neuviedol žiadnu zmysluplnú argumentáciu
prečo nezaviazal oprávneného k náhrade trov exekúcie s poukazom na vymožené plnenie
alebo prečo nezaviazal povinného k náhrade trov exekúcie...
Podľa názoru sťažovateľa je ustanovením § 200 ods. 5 Exekučného poriadku určená
právomoc a pôsobnosť exekučného súdu, aby rozhodol o výške trov exekúcie a o tom, ktorý
z účastníkov konania je povinný ich nahradiť. Exekučný súd sa však v tomto prípade úplne
odmietol zaoberať otázkou náhrady trov exekúcie voči povinnému. Teda aspoň
v odôvodnení rozhodnutia sa ňou nezaoberal. Podľa názoru sťažovateľa reštrukturalizačný
súd nie je zákonným súdom pre rozhodovanie o trovách exekúcie. O výške trov exekúcie
a o tom, ktorý z účastníkov je povinný ich nahradiť, rozhoduje exekučný súd.
Reštrukturalizačný súd na podklade rozhodnutia exekučného súdu a to len v prípade,
ak k náhrade trov exekúcie bude zaviazaný povinný, môže rozhodnúť o poradí pohľadávky
a o tom akým spôsobom sa bude pohľadávka v reštrukturalizácii uspokojovať. Exekučný súd
podľa názoru sťažovateľa nemôže celú rozhodovaciu právomoc v otázke trov exekúcie
ponechať (presunúť) na reštrukturalizačný súd. V prípade rozhodovania o trovách exekúcie
prichádza totiž do úvahy aj rozhodnutie o tom, že k náhrade trov exekúcie bude zaviazaný
oprávnený, pričom reštrukturalizačný súd nemá právomoc na rozhodovanie o trovách
exekúcie vo vzťahu k oprávnenému, pretože ten nie je účastníkom reštrukturalizačného
konania.“.
4. Poukazom na § 113, § 116, § 118 a § 120 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze
a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení (ďalej len ,,zákon
o konkurze a reštrukturalizácii“) sťažovateľ zdôraznil, že „povolením reštrukturalizácie
povinného došlo ex lege k zastaveniu všetkých exekučných konaní vedených proti
povinnému, pričom rozhodovacia prax súdov pri rozhodovaní o povinnosti náhrady trov
exekučného konania pri zastavení exekúcie v dôsledku povolenia reštrukturalizácie
povinného (dlžníka v reštrukturalizácii) nie je ustálená. V rozhodovacej praxi súdov nie je
ustálené to, ktorý z účastníkov exekučného konania má trovy exekúcie uhradiť a nie je
ustálený ani charakter tejto pohľadávky. Ak by bol k zaplateniu zaviazaný povinný, nie je
ustálené či sa má jednať o pohľadávku prihlasovanú do reštrukturalizácie alebo o
pohľadávku v zmysle citovaného ustanovenia § 120 ods. 2 zákona o konkurze a
reštrukturalizácie, teda o pohľadávku vzniknutú po začatí reštrukturalizačného konania...
Pri rozhodovaní o odmene exekútora je v prvom rade potrebné skúmať, či v priebehu
exekúcie do zastavenia exekúcie došlo k čiastočnému vymoženiu pohľadávky. Ak bola
pohľadávka čiastočne vymožená, súd o náhrade trov exekúcie rozhodne tak, že vysporiada
vzájomné nároky oprávneného a exekútora v zmysle ustanovenia § 16 ods. 1 vyhl. MS SR
č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov.
Ak v priebehu exekúcie nedošlo ani len k čiastočnému vymoženiu pohľadávky, bude
súd o odmene exekútora rozhodovať podľa ustanovení § 14 a § 15 vyhl. MS SR č. 288/1995
Z. z. s tým, že k náhrade trov exekúcie bude zaviazaný povinný a to s poukazom
na ustanovenie § 197 Exekučného poriadku. Ak by exekučný súd rozhodol o povinnosti
povinného nahradiť trovy exekúcie, bude následne v pôsobnosti reštrukturalizačného súdu
rozhodnúť o určení vymáhateľnosti a charaktere prihlásenej pohľadávky.
Právny názor sťažovateľa k charakteru pohľadávky na náhradu trov exekúcie voči
povinnému je taký, že vo vzťahu k povinnému je pohľadávka exekútora pohľadávkou podľa
ustanovenia § 120 ods. 2 zákona o konkurze a reštrukturalizácii, teda pohľadávkou
vzniknutou až počas reštrukturalizačného konania. K zastaveniu exekučných konaní totiž
došlo až povolením reštrukturalizácie teda v čase po začatí reštrukturalizačného konania
a pohľadávka na náhradu trov exekúcie čo do dôvodu a výšky sa stala známou až po začatí
reštrukturalizačného konania a na túto pohľadávku sa nevzťahujú účinky
reštrukturalizačného konania. Sťažovateľ si teda pohľadávku voči povinnému môže
vymáhať v „novom" exekučnom konaní potom, ako bude na jej zaplatenia povinný
zaviazaný exekučným súdom.“.
5. Sťažovateľ žiadal priznať aj primerané finančné zadosťučinenie vo výške 2 500 €,
čo zdôvodnil náhradou za množstvo úkonov vykonaných v súvislosti s uplatnením svojho
nároku v reštrukturalizačnom konaní a v konaní o incidenčnej žalobe.
6. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal nález v tomto znení:
„1. Základné právo sťažovateľa, fyzickej osoby ,
na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Okresného súdu Zvolen, č.k.: 11Er/653/2013-49
z 29.10.2015 boli porušené.
2. Uznesenie Okresného súdu Zvolen, č.k.: 11Er/653/2013-49 z 29.10.2015 sa
zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu Zvolen na ďalšie konanie.
3. Ústavný súd priznáva sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie vo výške
2.500,00 EUR.
4. Ústavný súd priznáva sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia vo výške
303,16 EUR.“
7. Ústavný súd uznesením č. k. III. ÚS 742/2016-17 z 25. októbra 2016 prijal
sťažnosť sťažovateľa na ďalšie konanie v súlade s § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“).
8. K sťažnosti sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril Okresný súd Zvolen
podaním z 21. decembra 2016 evidovaným pod sp. zn. Spr. 1991/2016. Opísal procesný
postup rozhodovania o trovách exekúcie v namietanom konaní a v konaní sp. zn.
14 Er 517/2014, na ktorého rozdielny výsledok rozhodnutia o trovách exekúcie sťažovateľ
poukázal vo svojej sťažnosti. Okresný súd považoval svoje rozhodnutie za zdôvodnené,
a to aj s odkazom na judikatúru ústavného súdu.
9. Vo vyjadrení k stanovisku okresného súdu sťažovateľ zotrval na podanej sťažnosti
v celom rozsahu. Uviedol, že okresný súd nepoukázal na žiadne nové skutočnosti, na ktoré
by bolo nutné reagovať.
II.
10. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
11. Podstatou námietok sťažovateľa je jeho nesúhlas s právnym názorom okresného
súdu vysloveným v uznesení, ktorým okresný súd nepriznal náhradu trov exekúcie
sťažovateľovi ako súdnemu exekútorovi. Podľa sťažovateľa okresný súd rozhodol v rozpore
so zákonom a jeho rozhodnutie je arbitrárne.
12. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne.
13. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
14. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a obdobne práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru spočíva v tom,
že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá
povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie
sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy o základnom
práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy). Do obsahu
základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho
veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom
právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré
Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon
(IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný
výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne súladne
interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.
15. Prvoradou úlohou ústavného súdu je ochrana ústavnosti, a nie ochrana
zákonnosti, čo je prejavom doktríny, že všeobecný súd pozná právo („iura novit curia“).
Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je
arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať (mutatis
mutandis napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 50/04, IV. ÚS 238/05, II. ÚS 357/06). O zjavnú
neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd
zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel
a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne
rozhodnutie absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej
logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a sú v extrémnom rozpore
s princípmi spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
16. Okresný súd svoje rozhodnutie založil na nemožnosti aplikácie ustanovenia § 203
ods. 3 Exekučného poriadku, v zmysle ktorého ak sa exekúcia zastaví z dôvodu, že na
majetok povinného bol vyhlásený konkurz, nevyhnutné trovy exekúcie znáša oprávnený
a súd bez zbytočného odkladu na návrh exekútora rozhodne o ich výške. Túto právnu
úpravu považoval za striktnú, čo podložil argumentáciou: „... ak by bolo úmyslom
zákonodarcu, aby trovy exekúcie znášal oprávnený aj v prípade, ak bola exekúcia zo zákona
zastavená v dôsledku povolenia reštrukturalizácie povinného, bol by to uzákonil, resp.
aspoň uviedol v dôvodovej správe...“ Svoje rozhodnutie podporil aj výpočtom judikatúry
ústavného súdu, v zmysle ktorej nepriznanie trov exekúcie exekútorovi nemusí viesť
k protiústavným dôsledkom. Vyslovil názor, že exekútor (sťažovateľ) si mal svoju
pohľadávku uplatniť prihláškou v reštrukturalizačnom konaní, čo ale neurobil.
17. Vychádzajúc z obsahu spisu ústavný súd konštatuje, že okresný súd nezaložil
svoje rozhodnutie na pravdivých zisteniach. Sťažovateľ si trovy namietaného exekučného
konania uplatnil v reštrukturalizačnom konaní tzv. súhrnnou prihláškou nezabezpečených
pohľadávok podanou 22. mája 2015 a po jej popretí správcom podal 17. júla 2015 aj žalobu
podľa § 124 ods. 4 zákona o konkurze a reštrukturalizácii (incidenčnú žalobu). Pokiaľ teda
okresný súd konštatoval vo svojom rozhodnutí opak, vychádzal z nepravdivých skutočností,
v dôsledku čoho založil svoje rozhodnutie na dôvodoch, ktoré neexistujú.
18. Ústavný súd si je plne vedomý svojej konštantnej judikatúry, v zmysle ktorej
samotná skutočnosť, že v konečnom dôsledku môže nastať stav, kedy nebudú uspokojené
všetky nároky exekútora pri výkone exekúcie, nemusí viesť k protiústavným dôsledkom
(napr. III. ÚS 351/07, IV. ÚS 236/08, II. ÚS 619/2016). Toto riziko, ktoré exekútor nesie,
je odôvodnené a do značnej miery kompenzované jeho, v podstate monopolným postavením
pri výkone exekúcie.
19. Obdobné stanovisko vyplýva aj z rozhodovacej praxe ESĽP, ktorý vyslovil,
že nejde o povinnú alebo nútenú prácu v prípade exekútora, ktorý sa nedomohol zaplatenia
trov exekučného konania najmä preto, že povinný (prípadne i oprávnený) bol vymazaný
z obchodného registra, resp. zomrel, prípadne nemal prostriedky na úhradu trov.
Za podstatné treba považovať, že súdny exekútor sa na danú prácu ponúkol dobrovoľne
a bremeno na neho uvalené trovami nebolo neprimerané (Mihal v. Slovenská republika
č. 23360/08 a č. 31303/08 z 28. 6. 2011).
20. Poukazom na uvedené treba z pohľadu ústavného súdu predovšetkým
konštatovať, že existujúca zákonná úprava negarantuje bezpodmienečne súdnemu
exekútorovi právo na náhradu trov exekúcie. Nemožno totiž dosť dobre vylúčiť prípad, keď
na náhradu trov objektívne nebude možné zaviazať ani povinného, ale ani oprávneného.
Je to tak napríklad v prípade, ak dôjde k zániku oboch týchto subjektov ako právnických
osôb bez právneho nástupcu, resp. k úmrtiu fyzických osôb, po ktorých nezostane žiaden
majetok.
21. Podľa názoru ústavného súdu doslovný výklad ustanovenia § 203 ods. 3
Exekučného poriadku, ku ktorému sa priklonil okresný súd, treba považovať za jeden
z možných výkladov tohto ustanovenia. Ďalším možným výkladom je extenzívny výklad
presadzovaný sťažovateľom. Oba tieto výklady treba považovať za ústavne konformné
a ako také za akceptovateľné. Priklonenie sa k jednému z možných výkladov však musí mať
svoj racionálny základ; len tak je možné zaručiť dotknutej strane právo na spravodlivý
proces.
22. Ak okresný súd v danej veci jednoznačne vylúčil možnosť aplikácie ustanovenia
§ 203 ods. 3 Exekučného poriadku, jeho rozhodnutie nesie znaky arbitrárnosti. Doslovný
gramatický výklad ustanovenia § 203 ods. 3 Exekučného poriadku zdôvodnil zámerom
zákonodarcu a odkazom na dôvodovú správu, čo je z ústavného hľadiska v danej veci
nepostačujúce. Zdôrazňujúc požiadavku spravodlivosti nie je možné opomenúť, že práve
v predmetnom exekučnom konaní bola prostredníctvom sťažovateľa vymožená celá suma
obsiahnutá v exekučnom titule v prospech oprávneného (5 120,73 €) pred začatím
reštrukturalizačného konania. V nadväznosti na túto skutočnosť vyznieva paradoxne
tvrdenie okresného súdu, že „... účelom a zmyslom samotného exekučného konania...
je uspokojiť predovšetkým nárok oprávneného. K tomuto zámeru má smerovať aj snaha
a úkony súdneho exekútora, ktorý by mal mať záujem na efektívnom vymožení
pohľadávky.“.
23. Podľa § 48 zákona o konkurze a reštrukturalizácii na majetok podliehajúci
konkurzu nemožno počas konkurzu začať konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné
konanie; už začaté konania o výkon rozhodnutia alebo exekučné konania sa vyhlásením
konkurzu zastavujú. Ak v konaní o výkon rozhodnutia alebo v exekučnom konaní už došlo
k speňaženiu majetku podliehajúceho konkurzu, avšak výťažok ešte nebol vyplatený
oprávnenému, výťažok sa stáva súčasťou príslušnej podstaty a trovy konania
sú pohľadávkou proti príslušnej podstate; ak je oprávneným veriteľ zabezpečenej
pohľadávky, výťažok exekútor alebo iný vymáhajúci orgán vyplatí veriteľovi zabezpečenej
pohľadávky do výšky jeho zabezpečenej pohľadávky, ako keby konkurz nebol vyhlásený.
24. Začatie reštrukturalizácie má podľa § 114 ods. 1 písm. b) zákona o konkurze
a reštrukturalizácii ten účinok, že pre pohľadávku, ktorá sa v reštrukturalizácii uplatňuje
prihláškou, nemožno začať konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie
na majetok patriaci dlžníkovi; už začaté konania o výkon rozhodnutia alebo exekučné
konania sa prerušujú.
25. Podľa § 118 ods. 3 zákona o konkurze a reštrukturalizácii povolením
reštrukturalizácie sa konania prerušené podľa § 114 ods. 1 písm. b) zastavujú. Ak v týchto
konaniach už došlo k speňaženiu majetku, avšak výťažok ešte nebol vyplatený
oprávnenému, výťažok po odpočítaní trov konania sa vráti dlžníkovi.
26. Uvedená zákonná úprava zakotvuje vo vzťahu k exekučnému konaniu rovnaký
právny dôsledok vyhlásenia konkurzu a povolenia reštrukturalizácie, ktorým je zastavenie
exekúcie ex lege. Práve pre daný dôsledok ústavný súd vidí priestor (po zohľadnení
konkrétnych okolnosti prípadu) aj na analogickú aplikáciu ustanovenia § 203 ods. 3
Exekučného poriadku. Vylúčenie možnosti analógie by smerovalo k prílišnému formalizmu,
odopretiu spravodlivosti.
27. V súlade s uvedeným vyslovil ústavný súd porušenie práva sťažovateľa na súdnu
a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením Okresného súdu Zvolen sp. zn. 11 Er 653/2013
z 29. októbra 2015 (bod 1 výroku tohto nálezu).
28. Vzhľadom na to, že ústavný súd posúdil rozhodnutie okresného súdu ako
porušujúce označené práva sťažovateľa, bolo namieste toto rozhodnutie podľa čl. 127 ods. 2
ústavy (a jemu zodpovedajúcemu § 56 ods. 2 a 3 zákona o ústavnom súde) zrušiť a vec
vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie, tak ako to je uvedené v bode 2 výroku tohto
nálezu.
29. Úlohou okresného súdu bude opätovne vec posúdiť a rozhodnúť o náhrade trov
exekútora takým spôsobom, ktorý bude ústavne konformný a bude v súlade s právnym
názorom ústavného súdu vysloveným v tomto náleze.
30. Ústavný súd nevyhovel sťažnosti sťažovateľa v časti priznania primeraného
finančného zadosťučinenia (bod 4 výroku nálezu). Dôvody ním uvádzané nepovažoval
za také závažné, aby privodili dôsledok predpokladaný § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.
Úkony, ktorých finančnú náhradu sa snažil sťažovateľ kompenzovať priznaním finančného
zadosťučinenia, vykonal v záujme využitia všetkých zákonných prostriedkov na ochranu
svojich práv, čo v konečnom dôsledku bolo jeho povinnosťou.
III.
31. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby
úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
32. Ústavný súd v súlade s citovaným zákonným ustanovením napokon rozhodol
aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred
ústavným súdom.
33. Ústavný súd podľa § 11 ods. 3, § 13a ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov priznal
sťažovateľovi náhradu trov konania z dôvodu trov právneho zastúpenia v celkovej sume
303,16 €, a to za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastupovania, písomné
podanie sťažnosti – vykonané v roku 2016) v sume po 143 € a dva režijné paušály v sume
po 8,58 € a na ich úhradu zaviazal okresný súd (bod 3 výroku nálezu).
34. Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho
zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 263 ods. 1 Civilného
sporového poriadku).
35. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie
je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. apríla 2017