Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 742/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-33

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. apríla 2017 v senáte

zloženom z predsedu Sergeja Kohuta a sudcov Jany Baricovej a Rudolfa Tkáčika v konaní

o sťažnosti , ,

právne zastúpeného advokátom Mgr. Petrom Hargašom, Košická 56,

Bratislava, ktorou namieta porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Okresného súdu Zvolen sp. zn. z 29. októbra 2015 takto

rozhodol:

1. Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a právo na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Zvolen

sp. zn. z 29. októbra 2015 p o r u š e n é b o l i .

2. Uznesenie Okresného súdu Zvolen sp. zn. z 29. októbra 2015

z r u š u j e a vec v r a c i a Okresnému súdu Zvolen na ďalšie konanie.

3. Okresný súd Zvolen j e p o v i n n ý uhradiť trovy

konania v sume 303,16 € (slovom tristotri eur a šestnásť centov) na účet jeho právneho

zástupcu Mgr. Petra Hargaša, Košická 56, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti

tohto rozhodnutia.

4. Sťažnosti vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. januára

2016 doručená sťažnosť ,

(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojich

základných práv podľa (ďalej len „“) a

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

uznesením Okresného súdu Zvolen (ďalej aj „okresný súd“) sp. zn.

z 29. októbra 2015.

2. Sťažovateľ vyslovil nesúhlas s uznesením okresného súdu, ktorým bolo

rozhodnuté o jeho odvolaní proti uzneseniu Okresného súdu Zvolen sp. zn.

z 19. augusta 2015 vydaným vyšším súdnym úradníkom a ktorým mu nebola priznaná

náhrada trov exekúcie. Poukázal na to, že vykonával exekúciu v prospech oprávneného

Sociálnej poisťovne, Bratislava proti povinnému ,

podnikajúcemu pod obchodným menom v priebehu

ktorej bola na majetok povinného povolená reštrukturalizácia, a tak bola exekúcia

v zostávajúcej časti nevymoženej pohľadávky zastavená. Porušenie svojich práv zdôvodnil

sťažovateľ okrem iného tým, že „rozhodnutie súdu ako celok nedáva sťažovateľovi žiadnu

odpoveď na ním uplatňované nároky... Z argumentov sťažovateľa sa súd absolútne odmietol

zaoberať otázkou nároku na odmenu za vymoženie pohľadávky, čo je podstatná otázka veci

podporená aj judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Rozhodnutie sa opiera

o skutkové tvrdenia súdu, ktoré nevyplývajú zo žiadnych dôkazov a sú v rozpore

so skutkovým stavom v otázke, či si sťažovateľ uplatnil nárok na náhradu trov exekúcie

v procese reštrukturalizácie. Týmto spôsobom bolo sťažovateľovi odopreté právo na riadne

odôvodnenie rozhodnutia. Súd sa absolútne odmietol zaoberať otázkou nároku na náhradu

trov exekúcie voči povinnému a konštatoval, že touto otázkou sa má zaoberať

reštrukturalizačný správca. Takýmto spôsobom súd odmietol (uprel) sťažovateľovi právo

na prejednanie veci na zákonnom súde.

Odlišnosť tejto konkrétnej veci od zaužitej rozhodovacej schémy Okresného súdu

Zvolen podľa názoru sťažovateľa spočíva v dvoch podstatných skutočnostiach. Prvou

je fakt, že v priebehu exekučného konania bola podstatná časť vymáhaného nároku

vymožená a túto skutočnosť súd pri rozhodovaní o náhrade trov exekúcie absolútne

odignoroval. Druhá podstatná odlišnosť spočíva v tom, že v tomto konkrétnom prípade bol

sťažovateľ ako exekútor dôsledný v postupe uplatňovania práv v reštrukturalizácii. Nárok

bol riadne prihlásený, následne správcom popretý a zo strany sťažovateľa bola podaná

incindenčná žaloba. Vo veci incindenčnej žaloby bude rozhodovať reštrukturalizačný súd

teda Okresný súd Banská Bystrica, ktorý vo veci nariadil termín pojednávania

na 21.01.2016. Podľa názoru sťažovateľa však tento reštrukturalizačný súd nie je zákonným

súdom exekútora v otázke rozhodovania o trovách exekúcie. Zákonným súdom v otázke

náhrady trov exekúcie je Okresný súd Zvolen, ktorý sa nárokom voči povinnému odmietol

zaoberať s poukazom na nepravdivé a nepreukázané tvrdenie, že sťažovateľ si nárok

v reštrukturalizácii riadne neuplatnil...

Okresný súd Zvolen použitú argumentáciu sťažovateľa rozhodnutím Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky odignoroval bez povšimnutia. Okresný súd Zvolen v rozhodnutí

neuviedol žiadne dôvody, ktoré ho vedú k tomu, že s rozhodovacou praxou Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky nesúhlasí. Týmto spôsobom súd ignoroval princíp právnej istoty ako

zložku práva na spravodlivý súdny proces.

Sťažovateľ je teda toho názoru, že ak zo strany všeobecného súdu nedošlo

ku kritickému, logickému dialógu vo vzťahu k rozhodnutiu najvyššieho súdu, možno

a contrario dospieť k záveru, že k porušeniu princípu právnej istoty zo strany všeobecného

súdu prišlo.

... Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej

otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektivite

a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (m. m. , ,

)...

... na jeho exekútorskom úrade bolo voči identickému povinnému pre identického

oprávneného vedených celkom 14 exekučných konaní, ktoré boli v dôsledku povolenia

reštrukturalizácie povinného zastavené. Vo všetkých týchto konaniach podal sťažovateľ

návrh na rozhodnutie o náhrade trov exekúcie. Doposiaľ len v dvoch exekučných veciach

bolo právoplatne rozhodnuté o náhrade trov exekúcie. Prvé právoplatné rozhodnutie

je rozhodnutie súdu, ktoré je predmetom tejto sťažnosti...

V druhom konaní vedenom na Okresnom súde Zvolen pod sp. zn.:

o náhrade trov exekúcie súd rozhodol tak, že zaviazal povinného k náhrade trov exekúcie.

Skutkový stav bol v oboch veciach takmer identický s jediným rozdielom spočívajúcom

v tom, že v konaní EX 404/14 nedošlo ani len k čiastočnému vymoženiu pohľadávky

v priebehu exekúcie. V konaní EX 404/14 však súd našiel argumentáciu na priznanie

náhrady trov exekúcie, ale v konaní EX 1360/13 (napadnuté rozhodnutie) odmietol

ktoréhokoľvek účastníka konania zaviazať k náhrade trov exekúcie hoci ide o identickú

právnu otázku. Okresný súd Zvolen v konaní EX 404/14 argumentoval v otázke náhrady

trov exekúcie úplne inak ako v konaní EX 1360/13 a dospel k diametrálne inému

rozhodnutiu v tej istej právnej otázke...“.

3. Sťažovateľ zdôraznil postavenie exekútorov ako súčasť verejnej moci štátu,

v dôsledku čoho je pre funkčnosť systému výkonu rozhodnutí dôležité citlivo nastaviť

úpravu výšky trov exekúcie, ale aj úpravu povinnosti jednotlivých účastníkov konania

podieľať sa na náhrade trov exekúcie. Vo vzťahu k právnej úprave trov exekúcie citoval

ustanovenie o súdnych

exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len „Exekučný poriadok“) a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení účinnom v čase rozhodovania, v zmysle ktorého je daný nárok

exekútora na odmenu, náhradu hotových výdavkov a náhradu za stratu času. Namietal

svojvoľnú interpretáciu tohto ustanovenia okresným súdom. Uviedol tiež, že v zmysle

existujúcej judikatúry ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len

„ESĽP“) je prípustné nepriznať exekútorovi náhradu trov exekúcie, avšak len výnimočne,

napr. pri zániku všetkých účastníkov konania. V danom prípade však oprávnený a povinný

existujú, oprávnený bol uspokojený v rámci exekučného konania a povinný prechádza

procesom reštrukturalizácie. Sťažovateľ poukázal na nesprávnu prax súdov spočívajúcu

v nepriznávaní trov exekúcie v prípade povolenia reštrukturalizácie na majetok povinného.

V súvislosti s ustanovením § 200 ods. 1 Exekučného poriadku vyslovil názor, že toto

ustanovenie dáva priestor aj na vysporiadanie vzájomných nárokov medzi oprávneným

a exekútorom a nielen medzi povinným a exekútorom. Uviedol, že „vymožením plnenia

teda povinný zaplatil časť istiny a zároveň povinný zaplatil aj pomerne trovy exekúcie

zodpovedajúce nároku exekútora na odmenu. Exekútor sa nedomáha od oprávneného

zaplatenia (úhrady) trov exekúcie v zmysle ustanovenia § 203 Exekučného poriadku, ktoré

citoval súd. Trovy exekúcie zaplatil povinný. Exekútor sa od oprávneného domáha náhrady

trov exekúcie (podľa § 200 ods. 1 Exekučného poriadku a § 16 ods. 2 vyhl. MS SR

č. ), teda exekútor žiada, aby súd rozhodol o pomere rozdelenia vymoženého

plnenia medzi oprávneného a exekútora. Oprávnený aj exekútor sú v otázke náhrady trov

exekúcie účastníkmi konania a pokiaľ je otázka náhrady trov exekúcie medzi účastníkmi

sporná, súd má o nej rozhodnúť...

Ďalšia právna úprava trov exekúcie je obsiahnutá najmä v ustanovení § 203

Exekučného poriadku a upravuje tri špeciálne situácie zastavenia exekúcie, keď možno

zaviazať k úhrade trov exekúcie oprávneného (1. zavinenie oprávneného, 2. nemajetnosť

povinného, 3. vyhlásenie konkurzu na majetok povinného). Ustanovenie § 203 Exekučného

poriadku je vo vzťahu k ustanoveniu § 197 subsidiárne a špeciálne. V danej konkrétnej veci

sa nejedná ani o jednu z týchto špeciálnych situácii a je teda na mieste vrátiť sa

k všeobecnej úprave trov exekúcie. Všeobecný súd sa v odôvodnení rozhodnutia zaoberal

len vysvetlením dôvodov, pre ktoré nemôže oprávneného zaviazať s poukazom

na ustanovenia § 203 Exekučného poriadku ale neuviedol žiadnu zmysluplnú argumentáciu

prečo nezaviazal oprávneného k náhrade trov exekúcie s poukazom na vymožené plnenie

alebo prečo nezaviazal povinného k náhrade trov exekúcie...

Podľa názoru sťažovateľa je ustanovením § 200 ods. 5 Exekučného poriadku určená

právomoc a pôsobnosť exekučného súdu, aby rozhodol o výške trov exekúcie a o tom, ktorý

z účastníkov konania je povinný ich nahradiť. Exekučný súd sa však v tomto prípade úplne

odmietol zaoberať otázkou náhrady trov exekúcie voči povinnému. Teda aspoň

v odôvodnení rozhodnutia sa ňou nezaoberal. Podľa názoru sťažovateľa reštrukturalizačný

súd nie je zákonným súdom pre rozhodovanie o trovách exekúcie. O výške trov exekúcie

a o tom, ktorý z účastníkov je povinný ich nahradiť, rozhoduje exekučný súd.

Reštrukturalizačný súd na podklade rozhodnutia exekučného súdu a to len v prípade,

ak k náhrade trov exekúcie bude zaviazaný povinný, môže rozhodnúť o poradí pohľadávky

a o tom akým spôsobom sa bude pohľadávka v reštrukturalizácii uspokojovať. Exekučný súd

podľa názoru sťažovateľa nemôže celú rozhodovaciu právomoc v otázke trov exekúcie

ponechať (presunúť) na reštrukturalizačný súd. V prípade rozhodovania o trovách exekúcie

prichádza totiž do úvahy aj rozhodnutie o tom, že k náhrade trov exekúcie bude zaviazaný

oprávnený, pričom reštrukturalizačný súd nemá právomoc na rozhodovanie o trovách

exekúcie vo vzťahu k oprávnenému, pretože ten nie je účastníkom reštrukturalizačného

konania.“.

4. Poukazom na , , a o konkurze

a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení (ďalej len ,,zákon

o konkurze a reštrukturalizácii“) sťažovateľ zdôraznil, že „povolením reštrukturalizácie

povinného došlo ex lege k zastaveniu všetkých exekučných konaní vedených proti

povinnému, pričom rozhodovacia prax súdov pri rozhodovaní o povinnosti náhrady trov

exekučného konania pri zastavení exekúcie v dôsledku povolenia reštrukturalizácie

povinného (dlžníka v reštrukturalizácii) nie je ustálená. V rozhodovacej praxi súdov nie je

ustálené to, ktorý z účastníkov exekučného konania má trovy exekúcie uhradiť a nie je

ustálený ani charakter tejto pohľadávky. Ak by bol k zaplateniu zaviazaný povinný, nie je

ustálené či sa má jednať o pohľadávku prihlasovanú do reštrukturalizácie alebo o

pohľadávku v zmysle citovaného ustanovenia § 120 ods. 2 zákona o konkurze a

reštrukturalizácie, teda o pohľadávku vzniknutú po začatí reštrukturalizačného konania...

Pri rozhodovaní o odmene exekútora je v prvom rade potrebné skúmať, či v priebehu

exekúcie do zastavenia exekúcie došlo k čiastočnému vymoženiu pohľadávky. Ak bola

pohľadávka čiastočne vymožená, súd o náhrade trov exekúcie rozhodne tak, že vysporiada

vzájomné nároky oprávneného a exekútora v zmysle ustanovenia § 16 ods. 1 vyhl. MS SR

č. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov.

Ak v priebehu exekúcie nedošlo ani len k čiastočnému vymoženiu pohľadávky, bude

súd o odmene exekútora rozhodovať podľa ustanovení § 14 a § 15 vyhl. MS SR č. 288/1995

Z. z. s tým, že k náhrade trov exekúcie bude zaviazaný povinný a to s poukazom

na ustanovenie § 197 Exekučného poriadku. Ak by exekučný súd rozhodol o povinnosti

povinného nahradiť trovy exekúcie, bude následne v pôsobnosti reštrukturalizačného súdu

rozhodnúť o určení vymáhateľnosti a charaktere prihlásenej pohľadávky.

Právny názor sťažovateľa k charakteru pohľadávky na náhradu trov exekúcie voči

povinnému je taký, že vo vzťahu k povinnému je pohľadávka exekútora pohľadávkou podľa

ustanovenia § 120 ods. 2 zákona o konkurze a reštrukturalizácii, teda pohľadávkou

vzniknutou až počas reštrukturalizačného konania. K zastaveniu exekučných konaní totiž

došlo až povolením reštrukturalizácie teda v čase po začatí reštrukturalizačného konania

a pohľadávka na náhradu trov exekúcie čo do dôvodu a výšky sa stala známou až po začatí

reštrukturalizačného konania a na túto pohľadávku sa nevzťahujú účinky

reštrukturalizačného konania. Sťažovateľ si teda pohľadávku voči povinnému môže

vymáhať v „novom" exekučnom konaní potom, ako bude na jej zaplatenia povinný

zaviazaný exekučným súdom.“.

5. Sťažovateľ žiadal priznať aj primerané finančné zadosťučinenie vo výške 2 500 €,

čo zdôvodnil náhradou za množstvo úkonov vykonaných v súvislosti s uplatnením svojho

nároku v reštrukturalizačnom konaní a v konaní o incidenčnej žalobe.

6. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal nález v tomto znení:

„1. Základné právo sťažovateľa, fyzickej osoby ,

na súdnu a inú právnu ochranu podľa

a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Okresného súdu Zvolen, č.k.: -49

z 29.10.2015 boli porušené.

2. Uznesenie Okresného súdu Zvolen, č.k.: -49 z 29.10.2015 sa

zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu Zvolen na ďalšie konanie.

3. Ústavný súd priznáva sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie vo výške

2.500,00 EUR.

4. Ústavný súd priznáva sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia vo výške

303,16 EUR.“

7. Ústavný súd uznesením č. k. -17 z 25. októbra 2016 prijal

sťažnosť sťažovateľa na ďalšie konanie v súlade s § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“).

8. K sťažnosti sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril Okresný súd Zvolen

podaním z 21. decembra 2016 evidovaným pod sp. zn. Spr. 1991/2016. Opísal procesný

postup rozhodovania o trovách exekúcie v namietanom konaní a v konaní sp. zn.

, na ktorého rozdielny výsledok rozhodnutia o trovách exekúcie sťažovateľ

poukázal vo svojej sťažnosti. Okresný súd považoval svoje rozhodnutie za zdôvodnené,

a to aj s odkazom na judikatúru ústavného súdu.

9. Vo vyjadrení k stanovisku okresného súdu sťažovateľ zotrval na podanej sťažnosti

v celom rozsahu. Uviedol, že okresný súd nepoukázal na žiadne nové skutočnosti, na ktoré

by bolo nutné reagovať.

II.

10. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

11. Podstatou námietok sťažovateľa je jeho nesúhlas s právnym názorom okresného

súdu vysloveným v uznesení, ktorým okresný súd nepriznal náhradu trov exekúcie

sťažovateľovi ako súdnemu exekútorovi. Podľa sťažovateľa okresný súd rozhodol v rozpore

so zákonom a jeho rozhodnutie je arbitrárne.

12. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne.

13. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

14. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa

a obdobne práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru spočíva v tom,

že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá

povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie

sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok o základnom

práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení s ). Do obsahu

základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho

veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom

právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré

Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon

(). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný

výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne súladne

interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

15. Prvoradou úlohou ústavného súdu je ochrana ústavnosti, a nie ochrana

zákonnosti, čo je prejavom doktríny, že všeobecný súd pozná právo („iura novit curia“).

Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je

arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať (mutatis

mutandis napr. , , , ). O zjavnú

neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd

zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel

a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne

rozhodnutie absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej

logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a sú v extrémnom rozpore

s princípmi spravodlivosti (, , ).

16. Okresný súd svoje rozhodnutie založil na nemožnosti aplikácie ustanovenia § 203

ods. 3 Exekučného poriadku, v zmysle ktorého ak sa exekúcia zastaví z dôvodu, že na

majetok povinného bol vyhlásený konkurz, nevyhnutné trovy exekúcie znáša oprávnený

a súd bez zbytočného odkladu na návrh exekútora rozhodne o ich výške. Túto právnu

úpravu považoval za striktnú, čo podložil argumentáciou: „... ak by bolo úmyslom

zákonodarcu, aby trovy exekúcie znášal oprávnený aj v prípade, ak bola exekúcia zo zákona

zastavená v dôsledku povolenia reštrukturalizácie povinného, bol by to uzákonil, resp.

aspoň uviedol v dôvodovej správe...“ Svoje rozhodnutie podporil aj výpočtom judikatúry

ústavného súdu, v zmysle ktorej nepriznanie trov exekúcie exekútorovi nemusí viesť

k protiústavným dôsledkom. Vyslovil názor, že exekútor (sťažovateľ) si mal svoju

pohľadávku uplatniť prihláškou v reštrukturalizačnom konaní, čo ale neurobil.

17. Vychádzajúc z obsahu spisu ústavný súd konštatuje, že okresný súd nezaložil

svoje rozhodnutie na pravdivých zisteniach. Sťažovateľ si trovy namietaného exekučného

konania uplatnil v reštrukturalizačnom konaní tzv. súhrnnou prihláškou nezabezpečených

pohľadávok podanou 22. mája 2015 a po jej popretí správcom podal 17. júla 2015 aj žalobu

podľa § 124 ods. 4 zákona o konkurze a reštrukturalizácii (incidenčnú žalobu). Pokiaľ teda

okresný súd konštatoval vo svojom rozhodnutí opak, vychádzal z nepravdivých skutočností,

v dôsledku čoho založil svoje rozhodnutie na dôvodoch, ktoré neexistujú.

18. Ústavný súd si je plne vedomý svojej konštantnej judikatúry, v zmysle ktorej

samotná skutočnosť, že v konečnom dôsledku môže nastať stav, kedy nebudú uspokojené

všetky nároky exekútora pri výkone exekúcie, nemusí viesť k protiústavným dôsledkom

(napr. , , ). Toto riziko, ktoré exekútor nesie,

je odôvodnené a do značnej miery kompenzované jeho, v podstate monopolným postavením

pri výkone exekúcie.

19. Obdobné stanovisko vyplýva aj z rozhodovacej praxe ESĽP, ktorý vyslovil,

že nejde o povinnú alebo nútenú prácu v prípade exekútora, ktorý sa nedomohol zaplatenia

trov exekučného konania najmä preto, že povinný (prípadne i oprávnený) bol vymazaný

z obchodného registra, resp. zomrel, prípadne nemal prostriedky na úhradu trov.

Za podstatné treba považovať, že súdny exekútor sa na danú prácu ponúkol dobrovoľne

a bremeno na neho uvalené trovami nebolo neprimerané (Mihal v. Slovenská republika

č. 23360/08 a č. 31303/08 z 28. 6. 2011).

20. Poukazom na uvedené treba z pohľadu ústavného súdu predovšetkým

konštatovať, že existujúca zákonná úprava negarantuje bezpodmienečne súdnemu

exekútorovi právo na náhradu trov exekúcie. Nemožno totiž dosť dobre vylúčiť prípad, keď

na náhradu trov objektívne nebude možné zaviazať ani povinného, ale ani oprávneného.

Je to tak napríklad v prípade, ak dôjde k zániku oboch týchto subjektov ako právnických

osôb bez právneho nástupcu, resp. k úmrtiu fyzických osôb, po ktorých nezostane žiaden

majetok.

21. Podľa názoru ústavného súdu doslovný výklad ustanovenia § 203 ods. 3

Exekučného poriadku, ku ktorému sa priklonil okresný súd, treba považovať za jeden

z možných výkladov tohto ustanovenia. Ďalším možným výkladom je extenzívny výklad

presadzovaný sťažovateľom. Oba tieto výklady treba považovať za ústavne konformné

a ako také za akceptovateľné. Priklonenie sa k jednému z možných výkladov však musí mať

svoj racionálny základ; len tak je možné zaručiť dotknutej strane právo na spravodlivý

proces.

22. Ak okresný súd v danej veci jednoznačne vylúčil možnosť aplikácie ustanovenia

§ 203 ods. 3 Exekučného poriadku, jeho rozhodnutie nesie znaky arbitrárnosti. Doslovný

gramatický výklad ustanovenia § 203 ods. 3 Exekučného poriadku zdôvodnil zámerom

zákonodarcu a odkazom na dôvodovú správu, čo je z ústavného hľadiska v danej veci

nepostačujúce. Zdôrazňujúc požiadavku spravodlivosti nie je možné opomenúť, že práve

v predmetnom exekučnom konaní bola prostredníctvom sťažovateľa vymožená celá suma

obsiahnutá v exekučnom titule v prospech oprávneného (5 120,73 €) pred začatím

reštrukturalizačného konania. V nadväznosti na túto skutočnosť vyznieva paradoxne

tvrdenie okresného súdu, že „... účelom a zmyslom samotného exekučného konania...

je uspokojiť predovšetkým nárok oprávneného. K tomuto zámeru má smerovať aj snaha

a úkony súdneho exekútora, ktorý by mal mať záujem na efektívnom vymožení

pohľadávky.“.

23. Podľa § 48 zákona o konkurze a reštrukturalizácii na majetok podliehajúci

konkurzu nemožno počas konkurzu začať konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné

konanie; už začaté konania o výkon rozhodnutia alebo exekučné konania sa vyhlásením

konkurzu zastavujú. Ak v konaní o výkon rozhodnutia alebo v exekučnom konaní už došlo

k speňaženiu majetku podliehajúceho konkurzu, avšak výťažok ešte nebol vyplatený

oprávnenému, výťažok sa stáva súčasťou príslušnej podstaty a trovy konania

sú pohľadávkou proti príslušnej podstate; ak je oprávneným veriteľ zabezpečenej

pohľadávky, výťažok exekútor alebo iný vymáhajúci orgán vyplatí veriteľovi zabezpečenej

pohľadávky do výšky jeho zabezpečenej pohľadávky, ako keby konkurz nebol vyhlásený.

24. Začatie reštrukturalizácie má podľa § 114 ods. 1 písm. b) zákona o konkurze

a reštrukturalizácii ten účinok, že pre pohľadávku, ktorá sa v reštrukturalizácii uplatňuje

prihláškou, nemožno začať konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie

na majetok patriaci dlžníkovi; už začaté konania o výkon rozhodnutia alebo exekučné

konania sa prerušujú.

25. Podľa § 118 ods. 3 zákona o konkurze a reštrukturalizácii povolením

reštrukturalizácie sa konania prerušené podľa § 114 ods. 1 písm. b) zastavujú. Ak v týchto

konaniach už došlo k speňaženiu majetku, avšak výťažok ešte nebol vyplatený

oprávnenému, výťažok po odpočítaní trov konania sa vráti dlžníkovi.

26. Uvedená zákonná úprava zakotvuje vo vzťahu k exekučnému konaniu rovnaký

právny dôsledok vyhlásenia konkurzu a povolenia reštrukturalizácie, ktorým je zastavenie

exekúcie ex lege. Práve pre daný dôsledok ústavný súd vidí priestor (po zohľadnení

konkrétnych okolnosti prípadu) aj na analogickú aplikáciu ustanovenia § 203 ods. 3

Exekučného poriadku. Vylúčenie možnosti analógie by smerovalo k prílišnému formalizmu,

odopretiu spravodlivosti.

27. V súlade s uvedeným vyslovil ústavný súd porušenie práva sťažovateľa na súdnu

a inú právnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením Okresného súdu Zvolen sp. zn.

z 29. októbra 2015 (bod 1 výroku tohto nálezu).

28. Vzhľadom na to, že ústavný súd posúdil rozhodnutie okresného súdu ako

porušujúce označené práva sťažovateľa, bolo namieste toto rozhodnutie podľa čl. 127 ods. 2

(a jemu zodpovedajúcemu a ) zrušiť a vec

vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie, tak ako to je uvedené v bode 2 výroku tohto

nálezu.

29. Úlohou okresného súdu bude opätovne vec posúdiť a rozhodnúť o náhrade trov

exekútora takým spôsobom, ktorý bude ústavne konformný a bude v súlade s právnym

názorom ústavného súdu vysloveným v tomto náleze.

30. Ústavný súd nevyhovel sťažnosti sťažovateľa v časti priznania primeraného

finančného zadosťučinenia (bod 4 výroku nálezu). Dôvody ním uvádzané nepovažoval

za také závažné, aby privodili dôsledok predpokladaný .

Úkony, ktorých finančnú náhradu sa snažil sťažovateľ kompenzovať priznaním finančného

zadosťučinenia, vykonal v záujme využitia všetkých zákonných prostriedkov na ochranu

svojich práv, čo v konečnom dôsledku bolo jeho povinnosťou.

III.

31. Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby

úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

32. Ústavný súd v súlade s citovaným zákonným ustanovením napokon rozhodol

aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred

ústavným súdom.

33. Ústavný súd podľa § 11 ods. 3, § 13a ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách

advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov priznal

sťažovateľovi náhradu trov konania z dôvodu trov právneho zastúpenia v celkovej sume

303,16 €, a to za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastupovania, písomné

podanie sťažnosti – vykonané v roku 2016) v sume po 143 € a dva režijné paušály v sume

po 8,58 € a na ich úhradu zaviazal okresný súd (bod 3 výroku nálezu).

34. Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho

zástupcu sťažovateľa ( v spojení s Civilného

sporového poriadku).

35. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie

je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. apríla 2017