Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 199/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. apríla 2017

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti MAC TV s. r. o., Brečtanova 2353/1,

Bratislava, zastúpenej obchodnou spoločnosťou A|K|K|L advokáti s. r. o., Miletičova 5B,

Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát Mgr. Branislav Kolarovič, vo veci

namietaného porušenia základných práv podľa čl. 26 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 a 2 v spojení

s a práv podľa a a 2

v spojení s čl. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo 14. decembra 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti MAC TV s. r. o., o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. marca

2017 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti MAC TV s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“),

vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 26 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 a 2

v spojení s (ďalej len „“) a práv podľa

ods. 1 a čl. 10 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. zo 14. decembra 2016 (ďalej ako „napadnuté

rozhodnutie“).

2. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že Rada pre vysielanie a retransmisiu Slovenskej

republiky (ďalej len „Rada“) oznámila sťažovateľke začatie správneho konania

č. oznámením vo veci možného porušenia povinnosti podľa § 34 ods. 3

a o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona

č. o telekomunikáciách v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o vysielaní a retransmisii“) v súvislosti s tým, že podľa Rady „na programovej službe JOJ

odvysielal program Štartovací balíček TV JOJ, v ktorom vystupovala moderátorka

spravodajského programu a zároveň telenákupné šoty, ktoré spolu s reklamou presiahli

zákonom povolený rozsah 12 minút v jednej hodine vysielania“.

Potom, ako 23. júna 2015 Rada rozhodnutím č. RP/036/2015 uložila sťažovateľke

sankciu ‒pokutu vo výške 9 500 eur za porušenie povinnosti podľa ustanovenia § 34 ods. 3

a § 36 ods. 2 zákona o vysielaní a retransmisii (ďalej len „rozhodnutie Rady“), najvyšší súd

po podaní odvolania zo strany sťažovateľky napadnutým rozhodnutím odvolaniu

sťažovateľky nevyhovel a rozhodnutie Rady potvrdil.

3. Ako ďalej sťažovateľka uvádza, „... najvyšší súd rozhodnutím... zasiahol

do základného právo sťažovateľky na (i) spravodlivé súdne konanie, súdnu a inú právnu

ochranu; a (ii) slobodu prejavu a šírenie informácií, garantované SR

a Dohovorom, a to konkrétne ustanovenia článku 26 ods. 1 a 2 a článku 46 ods. 1 a ods. 2

v spojení s článkom 12 ods. 1 ..., ako aj článku 6 ods. 1 a článku 10 ods. 1 a 2

dohovoru v spojení s článkom 1 dohovoru.

... k zásahu a porušeniu práva sťažovateľky došlo postupom najvyššieho súdu

v súvislosti s rozhodnutím najvyššieho súdu, ktorým potvrdil rozhodnutie Rady a zamietol

odvolanie proti rozhodnutiu Rady o preskúmanie rozhodnutia Rady tým, že najvyšší súd:

(i) absolútne opomenul relevantne odôvodniť odvolací dôvod nedostatočného (žiadneho)

odôvodnenia rozhodnutia Rady vo vzťahu k naplneniu kritérií pre zásah do slobody

prejavu; (ii) nedostatočne a arbitrárne vyhodnotil odvolací dôvod neoprávneného zásahu

do slobody prejavu sťažovateľky; (iv) potvrdením rozhodnutia Rady arbitrárne uzavrel, že

došlo k splneniu podmienok predpokladaných na obmedzenie slobody prejavu

sťažovateľky. Rovnako sťažovateľka namieta, že vydanie rozhodnutia bez uvedenia

akýchkoľvek dôvodov v odôvodnení rozhodnutia najvyššieho súdu vo vzťahu k odvolaciemu

dôvodu nedostatočného (žiadneho) odôvodnenia rozhodnutia Rady, hoci sťažovateľka

uplatnila nedostatočné (žiadne) odôvodnenie ako jeden zo žalobných dôvodov, je možné

považovať za vážny zásah do práva na spravodlivé súdne konanie, súdnu a inú právnu

ochranu sťažovateľky. Rovnako sťažovateľka namieta, že obmedzenie slobody prejavu

bez existencie dôvodov vychádzajúcich z limitačnej klauzuly článku 26 ods. 4

Slovenskej republiky a proporcionality (nevyhnutnosti v demokratickom štáte), je možné

považovať za vážny zásah do práva na slobodu prejavu sťažovateľky.“.

4. Zdôrazňujúc absenciu odôvodnenia napadnutého rozhodnutia zo strany

najvyššieho súdu, sťažovateľka tak Rade, ako i samotnému najvyššiemu súdu vyčíta zásah

do slobody prejavu a dodáva, že «... zásah do jej slobodného prejavu v podobe rozhodnutia

Rady (a rozhodnutia najvyššieho súdu) by bol zákonný (ústavný) len vtedy, ak by (i) ohrozil

niektorý z chránených záujmov podľa článku 26 ods. 4 alebo článku 10 ods. 2

dohovoru, na základe ktorých je možné obmedziť slobodu prejavu; a zároveň ak by (ii) bolo

takéto obmedzenie proporcionálne k sledovanému legitímnemu cieľu (nevyhnutné

v demokratickej spoločnosti)...

... síce bol zásah do jej slobody prejavu vykonaný na základe zákona (§ 34 ods. 3

a § 36 ods. 2 zákona o vysielaní a retransmisii, avšak tento zásah nesledoval žiaden

legitímny cieľ a ani nebol proporcionálny (nevyhnutný v demokratickej spoločnosti)...

... je zrejmé, že Rada a najvyšší súd obmedzili právo na slobodu prejavu sťažovateľky

na základe „domnelej“ ochrany práva divákov (spotrebiteľov) pred nadmerným

prerušovaním sledovaného programu a taktiež domnelej ochrany divákov pred nezákonným

zneužitím na reklamné účely. Bez ohľadu na to, že ani Rada ani najvyšší súd

neidentifikovali, ktorý z vymedzených verejných záujmov podľa bol

v prejednávanej veci legitímnym cieľom ochrany, je potrebné konštatovať, že „právo

spotrebiteľov“ (ako bližšie nešpecifikovanej masy divákov) na ochranu pred nadmerným

prerušovaním sledovaného programu a taktiež domnelej ochrany divákov pred nezákonným

zneužitím na reklamné účely, nie je možné považovať za legitímny verejný záujem na

obmedzenie slobody prejavu, nakoľko takéto právo „divákov“ ani Dohovor

nepoznajú...

Nakoľko predmetné ustanovenia a Dohovoru neuvádzajú ochranu divákov

pred nadmerným prerušovaním sledovaného programu a taktiež ochranu divákov pred

nezákonným zneužitím na reklamné účely ako možný dôvod pre obmedzenie slobody prejavu

a tento „dôvod“ nie je možné subsumovať ani pod jednu zo 4 limitačných klauzúl čl. 26

ods. 4 SR, rozhodnutie najvyššieho súdu, ktoré potvrdilo rozhodnutie Rady je

nezákonné, vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, a tak predstavuje

protiústavný zásah do slobody prejavu sťažovateľky.

Sťažovateľka uvádza, že aj informácie reklamného charakteru predstavujú obsah

televízneho vysielania, na ktorý sa vzťahuje ochrana práva na slobodu prejavu...

Obmedzenie slobody prejavu spočívajúce v obmedzení vystupovania moderátorov

spravodajských relácií v telenákupných šotoch je taktiež neproporcionálne z dôvodu,

že akýkoľvek bežný divák vie podľa charakteru relácie (doplnkového vysielania) rozlíšiť,

či moderátor vystupuje ako moderátor spravodajskej relácie alebo naopak vystupuje ako

„herec“ v reklamnom alebo telenákupnom šote, kde jeho vystupovanie má primárne

komerčný charakter. Úvahy najvyššieho súdu o tom, že divák by nemusel rozoznať „váhu“

propagačných tvrdení sú arbitrárne a v žiadnom prípade nezodpovedajú realite.

Z uvedených skutočností jednoznačne vyplýva, že obmedzenie slobody prejavu na základe

rozhodnutia najvyššieho súdu nebolo proporcionálne, čím sa stalo nezákonné.».

5. S ohľadom na uvedené sťažovateľka v závere podanej sťažnosti ústavnému súdu

navrhuje, aby vyslovil porušenie ňou označených práv (bod 1) napadnutým rozhodnutím

najvyššieho súdu, aby napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu zrušil, vec vrátil

najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a jej priznal úhradu trov konania.

II.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa podrobnosti

o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov

ustanoví zákon.

7. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(sťažnosti) podľa ustanovenia až vrátane okolností, ktoré

by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti

sťažnosti (návrhu) hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo

dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,

pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu

a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred

orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby

tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia

alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (, , ,

, ).

8. Sťažovateľka v sťažnosti namieta porušenie základných práv podľa čl. 26 ods. 1

a 2 a a 2 v spojení s a práv podľa a

a 2 v spojení s čl. 1 dohovoru napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu.

K porušeniu označených práv malo dôjsť tým, že najvyšší súd sa nedostatočne

vysporiadal s odvolacím dôvodom sťažovateľky týkajúcim sa neexistencie proporcionality

zásahu do slobody prejavu sťažovateľky a uzavrel, že došlo k splneniu podmienok

predpokladaných na obmedzenie slobody prejavu sťažovateľky.

9. Podľa ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.

Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Podľa sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené. Podľa

každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou,

obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey

a informácie bez ohľadu na hranice štátu. Vydávanie tlače nepodlieha povoľovaciemu

konaniu. Podnikanie v odbore rozhlasu a televízie sa nemôže viazať na povolenie štátu.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa kto tvrdí, že bol na svojich

právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby

preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu

však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa čl. 1 dohovoru vysoké zmluvné strany priznávajú každému, kto podlieha ich

jurisdikcii, práva a slobody uvedené v hlave I tohto dohovoru.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Podľa čl. 10 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa

slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky

bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice. Tento článok nebráni štátom,

aby vyžadovali udeľovanie povolení rozhlasovým, televíznym alebo filmovým

spoločnostiam. Podľa čl. 10 ods. 2 dohovoru výkon týchto slobôd, pretože zahŕňa

povinnosti aj zodpovednosť, môže podliehať takým formalitám, podmienkam,

obmedzeniam alebo sankciám, ktoré stanovuje zákon, a ktoré sú nevyhnutné

v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, územnej celistvosti alebo

verejnej bezpečnosti, na predchádzanie nepokojom alebo zločinnosti, ochranu zdravia alebo

morálky, ochranu povesti alebo práv iných, zabránenia úniku dôverných informácií alebo

zachovania autority a nestrannosti súdnej moci.

10. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom

základného práva podľa a práva podľa dohovoru sú obdobné

záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom

ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú

odlišnosť ().

11. Rozhodnutím Rady bola za porušenie povinnosti ustanovenej v § 34 ods. 3 a § 36

ods. 2 zákona o vysielaní a retransmisii uložená sťažovateľke pokuta vo výške 9 500 eur.

O opravnom prostriedku sťažovateľky proti rozhodnutiu Rady rozhodol napadnutým

rozhodnutím najvyšší súd tak, že rozhodnutie Rady potvrdil, sťažovateľke náhradu trov

konania nepriznal a zároveň jej uložil povinnosť zaplatiť súdny poplatok vo výške 500 eur.

12. Najvyšší súd sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia s nosnou odvolacou

argumentáciou sťažovateľky vysporiadal týmto spôsobom:

«Najvyšší súd po dôslednom oboznámení sa s kompletným spisovým materiálom

odporkyne, vrátane priloženého obrazovo-zvukového záznamu programu (§ 250q ods. 1

veta druhá ), sa stotožnil s právnymi závermi odporkyne, že navrhovateľka

odvysielaním jednotlivých komunikátov propagujúcich súťaž Štartovací balíček TV JOJ,

porušila povinnosť ustanovenú v , keď odvysielala

na programovej službe JOJ komunikáty, ktoré naplnili definíciu telenákupného šotu,

v ktorých účinkovala moderátorka spravodajského programu televízie JOJ a zároveň

porušila povinnosť ustanovenú v , keď odvysielala

na programovej službe JOJ reklamné bloky a komunikáty propagujúce súťaž Štartovací

balíček TV JOJ, ktoré rovnako naplnili definíciu telenákupného šotu, v celkovom časovom

rozsahu 14 minút, čím došlo k prekročeniu času vyhradeného reklamným a telenákupným

šotom počas jednej celej hodiny o 2 minúty.

K námietke navrhovateľky, týkajúcej sa spísania, resp. nespísania zápisnice

zo vzhliadnutia obrazovo-zvukového záznamu, senát najvyššieho súdu uvádza, že s touto

námietkou sa už Najvyšší súd Slovenskej republiky vysporiadal vo svojich skorších

rozhodnutiach napr. sp. zn. z 24. septembra 2014, z 24. septembra

2014, zo 6. mája 2014. Táto ustálená judikatúra najvyššieho súdu prešla

aj následným testom ústavnosti, keď Ústavný súd Slovenskej republiky potvrdil správnosť

záverov uvedených v rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. z 24. septembra 2014

a sťažnosť navrhovateľky odmietol ako zjavne neopodstatnenú. Ústavný súd uviedol,

že najvyšší súd sa relevantne vysporiadal s odvolacími námietkami sťažovateľky a svoje

závery dostatočne odôvodnil...

Vychádzajúc z uvedeného najvyšší súd dospel k záveru, že nevyhotovenie zápisnice,

resp. iného záznamu odporkyňou o oboznámení sa s obrazovo-zvukovým záznamom

z predmetného vysielania v posudzovanej veci nie je možné považovať za takú vadu

konania, ktorá by mala za následok nezákonnosť preskúmavaného rozhodnutia v zmysle

.

Súd nesúhlasil ani s argumentáciou navrhovateľky, že Rada ako správny orgán

nevykonala dôkaz - ohliadku záznamov z vysielania predmetných programov. Zákonodarca

dôkaz ohliadky ustanovuje v § 38 správneho poriadku, v zmysle ktorej právnej úpravy,

poznatky, ktoré v rámci ohliadky správny orgán získa, dokazujú alebo vyvracajú

dokazovanú skutočnosť vzťahujúcu sa na prejednávanú vec v správnom konaní. Ohliadku

veci však možno vykonať iba na vec majúcu hmotný charakter a ktorá bola predložená

správnemu orgánu alebo sa ohliadka veci vykoná na mieste, kde sa táto vec nachádza

(ohliadka nehnuteľnosti - pozemku, stavby). Vychádzajúc z uvedenej právnej úpravy

a skutkových zistení danej veci - z charakteru záznamu vysielania, by v zmysle

argumentácie navrhovateľky mohol byť predmetom ohliadky len technický nosič záznamu z

vysielania.

Najvyšší súd sa nemohol stotožniť ani s námietkou navrhovateľky, že napadnuté

rozhodnutie obsahuje nedostatočné odôvodnenie vo vzťahu k posudzovaniu podmienok na

obmedzenie slobody prejavu...

... v danom prípade bol zrejmý legitímny cieľ a to osobitná ochrana divákov pred

nezákonným konaním vysielateľa alebo poskytovateľa audiovizuálnej služby na požiadanie,

ktorý bolo potrebné chrániť a ktorý opodstatňuje predmetný zásah do práva na slobodu

prejavu na základe zákonných obmedzení vyplývajúcich z ustanovení § 34 ods. 3 a § 36 ods.

2 , ktorý bol nevyhnutný v demokratickej spoločnosti a zároveň

primeraný, čím boli splnené všetky podmienky pre obmedzenie chráneného práva

na slobodu prejavu vymedzeného v , ktoré je možné zaradiť pod limitačnú

klauzulu ochrany práv a slobôd iných. Povinnosti vysielateľa vyplývajúce z § 34 ods. 3

a v oblasti regulácie vysielania sú v súlade správnymi

predpismi práva EÚ, t.j. smernicou Európskeho parlamentu a Rady Európy č. 2010/13/EÚ

o audiovizuálnych mediálnych službách (čl. 23 ods. 1) a medzinárodnými záväzkami,

t.j. Európskym dohovorom o cezhraničnej televízii (čl. 13 ods. 4).

K námietke navrhovateľky, týkajúcej sa výroku II. napadnutého rozhodnutia,

ohľadom časového rozsahu odvysielaných komunikátov, najvyšší súd konštatuje, že sa

stotožňuje s tvrdením odporkyne, že navrhovateľka nevzala do úvahy komunikát v trvaní

16 sekúnd propagujúci súťaž Štartovací balíček TV JOJ odvysielaný v čase od 23:29:21

hod. do cca 23:29:37 hod.. Uvedený komunikát bol zaradený do celkového času

vyhradeného reklamným a telenákupným šotom, nakoľko z jeho obsahu vyplýva, že spadá

pod definíciu telenákupu. Senát najvyššieho súdu sa z uvedených dôvodov nestotožnil

s tvrdením navrhovateľky, že Rada v posudzovanom výroku rozhodnutia uviedla skutočnosti

v rozpore so zisteným skutkovým stavom, z dôvodu ktorého je rozhodnutie nepreskúmateľné

pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov.

Rovnako senát najvyššieho súdu prisvedčil argumentácii odporkyne, že nález

Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. nemožno aplikovať

na prejednávanú vec, pretože sa týka inej povinnosti vysielateľov (§ 16 ods. 3 písm. b)

) a síce povinnosti zabezpečiť objektívnosť a nestrannosť

spravodajských programov a politicko-publicistických programov s tým, že názory

a komentáre musia byť oddelené od informácií spravodajského charakteru.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, keďže v rozsahu navrhovateľkou

vymedzených dôvodov nebolo zistené pochybenie pri aplikovaní relevantných zákonných

ustanovení, najvyšší súd napadnuté rozhodnutie Rady č. z 23. júna 2015 podľa

potvrdil.

O náhrade trov konania najvyšší súd rozhodol podľa v spojení

s tak, že v konaní neúspešnej navrhovateľke náhradu trov konania

nepriznal.

O povinnosti navrhovateľky zaplatiť súdny poplatok rozhodol najvyšší súd podľa § 2

ods. 4 veta druhá a o súdnych poplatkoch

a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov a položky č. 10 písm. g)

Sadzobníka súdnych poplatkov ako prílohy k uvedenému zákonu v znení účinnom

od 1. septembra 2014, podľa ktorého poplatníkom je tiež ten, kto podal opravný prostriedok

proti rozhodnutiu správneho orgánu a v konaní nebol úspešný. Navrhovateľka je preto

povinná zaplatiť súdny poplatok v sume 500 eur na bankový účet podľa priloženého

platobného predpisu.»

13. Ústavný súd uznáva, že súčasťou práva na spravodlivé konanie je aj právo

účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne

dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom

súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (m. m.

, ). Túto požiadavku zvýrazňuje vo svojej judikatúre

aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý v tejto súvislosti najmä uvádza: „Právo

na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie

rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať

podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované

so zreteľom na konkrétny prípad“ (napr. Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997, Recueil

III/1997). Európsky súd pre ľudské práva ale zároveň tiež pripomína, že právo

na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument

prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval na ten argument (argumenty), ktorý

je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považovaný za rozhodujúci (porovnaj napr.

rozsudok vo veci Ruiz Torijo c. Španielsko z 9. 12. 1994, Annuaire, č. 303-B). Aj podľa

judikatúry ústavného súdu odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne

a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto

aspektu je plne realizované právo na spravodlivé súdne konanie (m. m. ,

).

14. Napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu však obsahuje podľa názoru ústavného

súdu dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd konštatuje, že závery,

ku ktorým najvyšší súd dospel, nemožno označiť za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené

a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných

právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že

sťažovateľka sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nepostačuje na prijatie záveru

o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia.

Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (, )

rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným

úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým

a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

15. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd je toho názoru, že niet žiadnej spojitosti

medzi napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu a namietaným porušením základných

práv sťažovateľky podľa a 2 a a 2 v spojení s

a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 10 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 1 dohovoru.

16. Z uvedených dôvodov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa

sťažnosť odmietol podľa zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných

návrhoch sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd

už nezaoberal.

Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. apríla 2017