Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 199/2017
PDF · 225.49 KB
No categories available
I. ÚS 199/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. apríla 2017
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti MAC TV s. r. o., Brečtanova 2353/1,
Bratislava, zastúpenej obchodnou spoločnosťou A|K|K|L advokáti s. r. o., Miletičova 5B,
Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát Mgr. Branislav Kolarovič, vo veci
namietaného porušenia základných práv podľa čl. 26 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 a 2 v spojení
s čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 10 ods. 1 a 2
v spojení s čl. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Sž 7/2015 zo 14. decembra 2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti MAC TV s. r. o., o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. marca
2017 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti MAC TV s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“),
vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 26 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 a 2
v spojení s čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6
ods. 1 a čl. 10 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) sp. zn. 6 Sž 7/2015 zo 14. decembra 2016 (ďalej ako „napadnuté
rozhodnutie“).
2. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že Rada pre vysielanie a retransmisiu Slovenskej
republiky (ďalej len „Rada“) oznámila sťažovateľke začatie správneho konania
č. 239/SKO/2015 oznámením vo veci možného porušenia povinnosti podľa § 34 ods. 3
a § 36 ods. 2 zákona č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona
č. 195/2000 Z. z. o telekomunikáciách v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o vysielaní a retransmisii“) v súvislosti s tým, že podľa Rady „na programovej službe JOJ
odvysielal program Štartovací balíček TV JOJ, v ktorom vystupovala moderátorka
spravodajského programu a zároveň telenákupné šoty, ktoré spolu s reklamou presiahli
zákonom povolený rozsah 12 minút v jednej hodine vysielania“.
Potom, ako 23. júna 2015 Rada rozhodnutím č. RP/036/2015 uložila sťažovateľke
sankciu ‒pokutu vo výške 9 500 eur za porušenie povinnosti podľa ustanovenia § 34 ods. 3
a § 36 ods. 2 zákona o vysielaní a retransmisii (ďalej len „rozhodnutie Rady“), najvyšší súd
po podaní odvolania zo strany sťažovateľky napadnutým rozhodnutím odvolaniu
sťažovateľky nevyhovel a rozhodnutie Rady potvrdil.
3. Ako ďalej sťažovateľka uvádza, „... najvyšší súd rozhodnutím... zasiahol
do základného právo sťažovateľky na (i) spravodlivé súdne konanie, súdnu a inú právnu
ochranu; a (ii) slobodu prejavu a šírenie informácií, garantované Ústavou SR
a Dohovorom, a to konkrétne ustanovenia článku 26 ods. 1 a 2 a článku 46 ods. 1 a ods. 2
v spojení s článkom 12 ods. 1 ústavy..., ako aj článku 6 ods. 1 a článku 10 ods. 1 a 2
dohovoru v spojení s článkom 1 dohovoru.
... k zásahu a porušeniu práva sťažovateľky došlo postupom najvyššieho súdu
v súvislosti s rozhodnutím najvyššieho súdu, ktorým potvrdil rozhodnutie Rady a zamietol
odvolanie proti rozhodnutiu Rady o preskúmanie rozhodnutia Rady tým, že najvyšší súd:
(i) absolútne opomenul relevantne odôvodniť odvolací dôvod nedostatočného (žiadneho)
odôvodnenia rozhodnutia Rady vo vzťahu k naplneniu kritérií pre zásah do slobody
prejavu; (ii) nedostatočne a arbitrárne vyhodnotil odvolací dôvod neoprávneného zásahu
do slobody prejavu sťažovateľky; (iv) potvrdením rozhodnutia Rady arbitrárne uzavrel, že
došlo k splneniu podmienok predpokladaných ústavou na obmedzenie slobody prejavu
sťažovateľky. Rovnako sťažovateľka namieta, že vydanie rozhodnutia bez uvedenia
akýchkoľvek dôvodov v odôvodnení rozhodnutia najvyššieho súdu vo vzťahu k odvolaciemu
dôvodu nedostatočného (žiadneho) odôvodnenia rozhodnutia Rady, hoci sťažovateľka
uplatnila nedostatočné (žiadne) odôvodnenie ako jeden zo žalobných dôvodov, je možné
považovať za vážny zásah do práva na spravodlivé súdne konanie, súdnu a inú právnu
ochranu sťažovateľky. Rovnako sťažovateľka namieta, že obmedzenie slobody prejavu
bez existencie dôvodov vychádzajúcich z limitačnej klauzuly článku 26 ods. 4 Ústavy
Slovenskej republiky a proporcionality (nevyhnutnosti v demokratickom štáte), je možné
považovať za vážny zásah do práva na slobodu prejavu sťažovateľky.“.
4. Zdôrazňujúc absenciu odôvodnenia napadnutého rozhodnutia zo strany
najvyššieho súdu, sťažovateľka tak Rade, ako i samotnému najvyššiemu súdu vyčíta zásah
do slobody prejavu a dodáva, že «... zásah do jej slobodného prejavu v podobe rozhodnutia
Rady (a rozhodnutia najvyššieho súdu) by bol zákonný (ústavný) len vtedy, ak by (i) ohrozil
niektorý z chránených záujmov podľa článku 26 ods. 4 ústavy alebo článku 10 ods. 2
dohovoru, na základe ktorých je možné obmedziť slobodu prejavu; a zároveň ak by (ii) bolo
takéto obmedzenie proporcionálne k sledovanému legitímnemu cieľu (nevyhnutné
v demokratickej spoločnosti)...
... síce bol zásah do jej slobody prejavu vykonaný na základe zákona (§ 34 ods. 3
a § 36 ods. 2 zákona o vysielaní a retransmisii, avšak tento zásah nesledoval žiaden
legitímny cieľ a ani nebol proporcionálny (nevyhnutný v demokratickej spoločnosti)...
... je zrejmé, že Rada a najvyšší súd obmedzili právo na slobodu prejavu sťažovateľky
na základe „domnelej“ ochrany práva divákov (spotrebiteľov) pred nadmerným
prerušovaním sledovaného programu a taktiež domnelej ochrany divákov pred nezákonným
zneužitím na reklamné účely. Bez ohľadu na to, že ani Rada ani najvyšší súd
neidentifikovali, ktorý z vymedzených verejných záujmov podľa čl. 26 ods. 4 ústavy bol
v prejednávanej veci legitímnym cieľom ochrany, je potrebné konštatovať, že „právo
spotrebiteľov“ (ako bližšie nešpecifikovanej masy divákov) na ochranu pred nadmerným
prerušovaním sledovaného programu a taktiež domnelej ochrany divákov pred nezákonným
zneužitím na reklamné účely, nie je možné považovať za legitímny verejný záujem na
obmedzenie slobody prejavu, nakoľko takéto právo „divákov“ ústava ani Dohovor
nepoznajú...
Nakoľko predmetné ustanovenia ústavy a Dohovoru neuvádzajú ochranu divákov
pred nadmerným prerušovaním sledovaného programu a taktiež ochranu divákov pred
nezákonným zneužitím na reklamné účely ako možný dôvod pre obmedzenie slobody prejavu
a tento „dôvod“ nie je možné subsumovať ani pod jednu zo 4 limitačných klauzúl čl. 26
ods. 4 Ústavy SR, rozhodnutie najvyššieho súdu, ktoré potvrdilo rozhodnutie Rady je
nezákonné, vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, a tak predstavuje
protiústavný zásah do slobody prejavu sťažovateľky.
Sťažovateľka uvádza, že aj informácie reklamného charakteru predstavujú obsah
televízneho vysielania, na ktorý sa vzťahuje ochrana práva na slobodu prejavu...
Obmedzenie slobody prejavu spočívajúce v obmedzení vystupovania moderátorov
spravodajských relácií v telenákupných šotoch je taktiež neproporcionálne z dôvodu,
že akýkoľvek bežný divák vie podľa charakteru relácie (doplnkového vysielania) rozlíšiť,
či moderátor vystupuje ako moderátor spravodajskej relácie alebo naopak vystupuje ako
„herec“ v reklamnom alebo telenákupnom šote, kde jeho vystupovanie má primárne
komerčný charakter. Úvahy najvyššieho súdu o tom, že divák by nemusel rozoznať „váhu“
propagačných tvrdení sú arbitrárne a v žiadnom prípade nezodpovedajú realite.
Z uvedených skutočností jednoznačne vyplýva, že obmedzenie slobody prejavu na základe
rozhodnutia najvyššieho súdu nebolo proporcionálne, čím sa stalo nezákonné.».
5. S ohľadom na uvedené sťažovateľka v závere podanej sťažnosti ústavnému súdu
navrhuje, aby vyslovil porušenie ňou označených práv (bod 1) napadnutým rozhodnutím
najvyššieho súdu, aby napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu zrušil, vec vrátil
najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a jej priznal úhradu trov konania.
II.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti
o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov
ustanoví zákon.
7. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu
(sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré
by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti
sťažnosti (návrhu) hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo
dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,
pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu
a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred
orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby
tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia
alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05,
8. Sťažovateľka v sťažnosti namieta porušenie základných práv podľa čl. 26 ods. 1
a 2 a čl. 46 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 12 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 10 ods. 1
a 2 v spojení s čl. 1 dohovoru napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu.
K porušeniu označených práv malo dôjsť tým, že najvyšší súd sa nedostatočne
vysporiadal s odvolacím dôvodom sťažovateľky týkajúcim sa neexistencie proporcionality
zásahu do slobody prejavu sťažovateľky a uzavrel, že došlo k splneniu podmienok
predpokladaných ústavou na obmedzenie slobody prejavu sťažovateľky.
9. Podľa čl. 12 ods. 1 ústavy ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.
Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.
Podľa čl. 26 ods. 1 ústavy sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené. Podľa
čl. 26 ods. 2 ústavy každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou,
obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey
a informácie bez ohľadu na hranice štátu. Vydávanie tlače nepodlieha povoľovaciemu
konaniu. Podnikanie v odbore rozhlasu a televízie sa nemôže viazať na povolenie štátu.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich
právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby
preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu
však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
Podľa čl. 1 dohovoru vysoké zmluvné strany priznávajú každému, kto podlieha ich
jurisdikcii, práva a slobody uvedené v hlave I tohto dohovoru.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.
Podľa čl. 10 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa
slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky
bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice. Tento článok nebráni štátom,
aby vyžadovali udeľovanie povolení rozhlasovým, televíznym alebo filmovým
spoločnostiam. Podľa čl. 10 ods. 2 dohovoru výkon týchto slobôd, pretože zahŕňa
povinnosti aj zodpovednosť, môže podliehať takým formalitám, podmienkam,
obmedzeniam alebo sankciám, ktoré stanovuje zákon, a ktoré sú nevyhnutné
v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, územnej celistvosti alebo
verejnej bezpečnosti, na predchádzanie nepokojom alebo zločinnosti, ochranu zdravia alebo
morálky, ochranu povesti alebo práv iných, zabránenia úniku dôverných informácií alebo
zachovania autority a nestrannosti súdnej moci.
10. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné
záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom
ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú
odlišnosť (II. ÚS 27/07).
11. Rozhodnutím Rady bola za porušenie povinnosti ustanovenej v § 34 ods. 3 a § 36
ods. 2 zákona o vysielaní a retransmisii uložená sťažovateľke pokuta vo výške 9 500 eur.
O opravnom prostriedku sťažovateľky proti rozhodnutiu Rady rozhodol napadnutým
rozhodnutím najvyšší súd tak, že rozhodnutie Rady potvrdil, sťažovateľke náhradu trov
konania nepriznal a zároveň jej uložil povinnosť zaplatiť súdny poplatok vo výške 500 eur.
12. Najvyšší súd sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia s nosnou odvolacou
argumentáciou sťažovateľky vysporiadal týmto spôsobom:
«Najvyšší súd po dôslednom oboznámení sa s kompletným spisovým materiálom
odporkyne, vrátane priloženého obrazovo-zvukového záznamu programu (§ 250q ods. 1
veta druhá OSP), sa stotožnil s právnymi závermi odporkyne, že navrhovateľka
odvysielaním jednotlivých komunikátov propagujúcich súťaž Štartovací balíček TV JOJ,
porušila povinnosť ustanovenú v § 34 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z., keď odvysielala
na programovej službe JOJ komunikáty, ktoré naplnili definíciu telenákupného šotu,
v ktorých účinkovala moderátorka spravodajského programu televízie JOJ a zároveň
porušila povinnosť ustanovenú v § 36 ods. 2 zákona č. 308/2008 Z. z., keď odvysielala
na programovej službe JOJ reklamné bloky a komunikáty propagujúce súťaž Štartovací
balíček TV JOJ, ktoré rovnako naplnili definíciu telenákupného šotu, v celkovom časovom
rozsahu 14 minút, čím došlo k prekročeniu času vyhradeného reklamným a telenákupným
šotom počas jednej celej hodiny o 2 minúty.
K námietke navrhovateľky, týkajúcej sa spísania, resp. nespísania zápisnice
zo vzhliadnutia obrazovo-zvukového záznamu, senát najvyššieho súdu uvádza, že s touto
námietkou sa už Najvyšší súd Slovenskej republiky vysporiadal vo svojich skorších
rozhodnutiach napr. sp. zn. 7Sž/2/2013 z 24. septembra 2014, 7SŽž/8/2013 z 24. septembra
2014, 3Sž/18/2013 zo 6. mája 2014. Táto ustálená judikatúra najvyššieho súdu prešla
aj následným testom ústavnosti, keď Ústavný súd Slovenskej republiky potvrdil správnosť
záverov uvedených v rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 7Sž/8/2013 z 24. septembra 2014
a sťažnosť navrhovateľky odmietol ako zjavne neopodstatnenú. Ústavný súd uviedol,
že najvyšší súd sa relevantne vysporiadal s odvolacími námietkami sťažovateľky a svoje
závery dostatočne odôvodnil...
Vychádzajúc z uvedeného najvyšší súd dospel k záveru, že nevyhotovenie zápisnice,
resp. iného záznamu odporkyňou o oboznámení sa s obrazovo-zvukovým záznamom
z predmetného vysielania v posudzovanej veci nie je možné považovať za takú vadu
konania, ktorá by mala za následok nezákonnosť preskúmavaného rozhodnutia v zmysle
Súd nesúhlasil ani s argumentáciou navrhovateľky, že Rada ako správny orgán
nevykonala dôkaz - ohliadku záznamov z vysielania predmetných programov. Zákonodarca
dôkaz ohliadky ustanovuje v § 38 správneho poriadku, v zmysle ktorej právnej úpravy,
poznatky, ktoré v rámci ohliadky správny orgán získa, dokazujú alebo vyvracajú
dokazovanú skutočnosť vzťahujúcu sa na prejednávanú vec v správnom konaní. Ohliadku
veci však možno vykonať iba na vec majúcu hmotný charakter a ktorá bola predložená
správnemu orgánu alebo sa ohliadka veci vykoná na mieste, kde sa táto vec nachádza
(ohliadka nehnuteľnosti - pozemku, stavby). Vychádzajúc z uvedenej právnej úpravy
a skutkových zistení danej veci - z charakteru záznamu vysielania, by v zmysle
argumentácie navrhovateľky mohol byť predmetom ohliadky len technický nosič záznamu z
vysielania.
Najvyšší súd sa nemohol stotožniť ani s námietkou navrhovateľky, že napadnuté
rozhodnutie obsahuje nedostatočné odôvodnenie vo vzťahu k posudzovaniu podmienok na
obmedzenie slobody prejavu...
... v danom prípade bol zrejmý legitímny cieľ a to osobitná ochrana divákov pred
nezákonným konaním vysielateľa alebo poskytovateľa audiovizuálnej služby na požiadanie,
ktorý bolo potrebné chrániť a ktorý opodstatňuje predmetný zásah do práva na slobodu
prejavu na základe zákonných obmedzení vyplývajúcich z ustanovení § 34 ods. 3 a § 36 ods.
2 zákona č. 308/2000 Z. z., ktorý bol nevyhnutný v demokratickej spoločnosti a zároveň
primeraný, čím boli splnené všetky podmienky pre obmedzenie ústavou chráneného práva
na slobodu prejavu vymedzeného v čl. 26 ústavy, ktoré je možné zaradiť pod limitačnú
klauzulu ochrany práv a slobôd iných. Povinnosti vysielateľa vyplývajúce z § 34 ods. 3
a § 36 ods. 2 zákona č. 308/2000 Z. z. v oblasti regulácie vysielania sú v súlade správnymi
predpismi práva EÚ, t.j. smernicou Európskeho parlamentu a Rady Európy č. 2010/13/EÚ
o audiovizuálnych mediálnych službách (čl. 23 ods. 1) a medzinárodnými záväzkami,
t.j. Európskym dohovorom o cezhraničnej televízii (čl. 13 ods. 4).
K námietke navrhovateľky, týkajúcej sa výroku II. napadnutého rozhodnutia,
ohľadom časového rozsahu odvysielaných komunikátov, najvyšší súd konštatuje, že sa
stotožňuje s tvrdením odporkyne, že navrhovateľka nevzala do úvahy komunikát v trvaní
16 sekúnd propagujúci súťaž Štartovací balíček TV JOJ odvysielaný v čase od 23:29:21
hod. do cca 23:29:37 hod.. Uvedený komunikát bol zaradený do celkového času
vyhradeného reklamným a telenákupným šotom, nakoľko z jeho obsahu vyplýva, že spadá
pod definíciu telenákupu. Senát najvyššieho súdu sa z uvedených dôvodov nestotožnil
s tvrdením navrhovateľky, že Rada v posudzovanom výroku rozhodnutia uviedla skutočnosti
v rozpore so zisteným skutkovým stavom, z dôvodu ktorého je rozhodnutie nepreskúmateľné
pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov.
Rovnako senát najvyššieho súdu prisvedčil argumentácii odporkyne, že nález
Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. II. ÚS 307/2014 nemožno aplikovať
na prejednávanú vec, pretože sa týka inej povinnosti vysielateľov (§ 16 ods. 3 písm. b)
zákona č. 308/2000 Z.z.) a síce povinnosti zabezpečiť objektívnosť a nestrannosť
spravodajských programov a politicko-publicistických programov s tým, že názory
a komentáre musia byť oddelené od informácií spravodajského charakteru.
Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, keďže v rozsahu navrhovateľkou
vymedzených dôvodov nebolo zistené pochybenie pri aplikovaní relevantných zákonných
ustanovení, najvyšší súd napadnuté rozhodnutie Rady č. RP/36/2015 z 23. júna 2015 podľa
§ 250q ods. 2 OSP potvrdil.
O náhrade trov konania najvyšší súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 OSP v spojení
s § 2501 ods. 2 OSP tak, že v konaní neúspešnej navrhovateľke náhradu trov konania
nepriznal.
O povinnosti navrhovateľky zaplatiť súdny poplatok rozhodol najvyšší súd podľa § 2
ods. 4 veta druhá a § 5 ods. 1 písm. h) zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch
a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov a položky č. 10 písm. g)
Sadzobníka súdnych poplatkov ako prílohy k uvedenému zákonu v znení účinnom
od 1. septembra 2014, podľa ktorého poplatníkom je tiež ten, kto podal opravný prostriedok
proti rozhodnutiu správneho orgánu a v konaní nebol úspešný. Navrhovateľka je preto
povinná zaplatiť súdny poplatok v sume 500 eur na bankový účet podľa priloženého
platobného predpisu.»
13. Ústavný súd uznáva, že súčasťou práva na spravodlivé konanie je aj právo
účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne
dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom
súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (m. m.
IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Túto požiadavku zvýrazňuje vo svojej judikatúre
aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý v tejto súvislosti najmä uvádza: „Právo
na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie
rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať
podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované
so zreteľom na konkrétny prípad“ (napr. Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997, Recueil
III/1997). Európsky súd pre ľudské práva ale zároveň tiež pripomína, že právo
na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument
prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval na ten argument (argumenty), ktorý
je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považovaný za rozhodujúci (porovnaj napr.
rozsudok vo veci Ruiz Torijo c. Španielsko z 9. 12. 1994, Annuaire, č. 303-B). Aj podľa
judikatúry ústavného súdu odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne
a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto
aspektu je plne realizované právo na spravodlivé súdne konanie (m. m. III. ÚS 209/04,
14. Napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu však obsahuje podľa názoru ústavného
súdu dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd konštatuje, že závery,
ku ktorým najvyšší súd dospel, nemožno označiť za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené
a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných
právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že
sťažovateľka sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nepostačuje na prijatie záveru
o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia.
Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97)
rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným
úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým
a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.
15. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd je toho názoru, že niet žiadnej spojitosti
medzi napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu a namietaným porušením základných
práv sťažovateľky podľa čl. 26 ods. 1 a 2 a čl. 46 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 12 ods. 1 ústavy
a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 10 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 1 dohovoru.
16. Z uvedených dôvodov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa
§ 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných
návrhoch sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd
už nezaoberal.
Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 5. apríla 2017