Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 246/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. apríla 2017

predbežne prerokoval sťažnosť , súdneho exekútora,

, zastúpeného advokátkou ,

, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu

a inú právnu ochranu podľa a základného práva

podľa uznesením Okresného súdu Prievidza

sp. zn. zo 17. januára 2017 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

3. apríla 2017 doručená sťažnosť , súdneho exekútora,

(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenia svojho

základného práva na súdnu ochranu podľa

a základného práva podľa (ďalej len „“)

uznesením Okresného súdu Prievidza (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

zo 17. januára 2017 (ďalej aj „namietané uznesenie“).

2. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ ako súdny exekútor v exekučnom

konaní okresného súdu sp. zn. vydal upovedomenie o začatí exekúcie,

ktorého obsahom bolo aj vyčíslenie predbežných trov exekúcie sumou 75,60 € a tiež

upozornenie povinného podľa § 201 ods. 1 poslednej vety zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný

poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len

„Exekučný poriadok“) o možnom navýšení predbežných trov exekúcie v prípade

neuhradenia pohľadávky v lehote 14 dní od doručenia upovedomenia na sumu 150,60 €,

o zaplatení odmeny za zriadenie exekučného záložného práva vo výške 165,95 € + DPH

a hotových výdavkov až do výšky 80 €. V dôsledku námietok povinného vznesených proti

exekúcii a proti trovám exekúcie vydal okresný súd uznesenie, ktorým okrem iného posúdil

námietky povinného proti predbežným trovám exekúcie v časti vyčíslenia odmeny

za zriadenie exekučného záložného práva vo výške 165,95 €, DPH z tejto sumy, náhrady

výdavkov a náhrady za stratu času vo výške 80 € za dôvodné. Takéto rozhodnutie o trovách

exekúcie považoval sťažovateľ za nezákonné, porušujúce . Poukazujúc

na znenie upovedomenia zdôraznil, „že odmena za zriadenie exekučného záložného práva

vo výške 165,95 € + DPH ako aj predbežné určenie výšky náhrady hotových výdavkov sú

zákonnou náležitosťou upovedomenia a sú výlučne predmetom zákonnej upozorňovacej

povinnosti súdneho exekútora podľa § 201 ods. 1 posl. veta Exekučného poriadku“.

3. Namietané porušenie svojho práva zaručeného videl

sťažovateľ v ústavne nesúladnom výklade a aplikácii § 201 ods. 1 Exekučného poriadku,

keďže «Uznesenie vyvoláva stav, kedy je zákonný postup súdneho exekútora súdom

spochybnený. Vzhľadom na uvedené je potrebné, aby bolo napadnuté rozhodnutie zrušené

a dané do súladu so zákonom, nakoľko predmetné nezákonné Uznesenie môže mať

negatívny dopad na vykonanie exekúcie a činnosť súdneho exekútora, kedy aj pri

postupovaní súdneho exekútora v súlade so zákonom sa môže povinný brániť napadnutým

nezákonným Uznesením a spôsobovať súdnemu exekútorovi problémy v podobe podávania

sťažností, žalôb, požadovania náhrady škody, kedy by sa povinný paradoxne mohol opierať

o nezákonné súdne rozhodnutie a súdny exekútor by sa musel brániť. Z uvedeného teda

vyplýva, že napadnuté Uznesenie zásadným spôsobom narúša právnu istotu a vytvára

priestor pre spochybňovanie postupov a nárokov súdneho exekútora, hoci sú v súlade

so zákonom.

Uznesením je teda zároveň protiprávne spochybnený aj jeho budúci možný nárok

na vymoženie trov exekúcie. Keďže z dikcie § 201 ods. 1 posl. veta Exekučného poriadku

jasne a zrozumiteľne vyplýva, že súdny exekútor povinného upozorní, že ak dlh nesplní, tak

trovy exekúcie môžu byť vyššie a predbežne vyčísli ich výšku, a keďže pod trovami

exekúcie sa podľa § 200 ods. 1 EP rozumie odmena exekútora + náhrada hotových

výdavkov + náhrada za stratu času, potom je nepochybné, že súdny exekútor ani nebol

povinný rozpisovať samostatne budúcu možnú odmenu exekútora, odmenu za zriadenie EZP

a budúce možné hotové výdavky, ale stačilo uviesť jednu sumu predpokladaných budúcich

trov exekúcie...

Záverom treba dodať, že súd popiera budúcu možnú odmenu za zriadenie

exekučného záložného práva s odôvodnením, že „nárok na takúto odmenu súdnemu

exekútorovi vzniká až keď je úspešne vykonaná dražba takejto nehnuteľnosti“. S týmto

výkladom nemožno súhlasiť s poukazom na dikciu ust. vyhlášky MSSR č.

o odmenách a náhradách súdnych exekútorov (ďalej len „Vyhláška“), z ktorej absolútne

nevyplýva súdom uvádzaný výklad nároku na odmenu za zriadenie exekučného záložného

práva (ďalej len „EZP“). V zmysle ust. § 6 Vyhlášky „ Odmena za zriadenie exekučného

záložného práva na nehnuteľnosti je 33,19 eura za každú takto zexekvovanú nehnuteľnosť. “

Z citovaného ustanovenia a pri použití základných výkladových pravidiel vyplýva, že

odmena za zriadenie EZP prináleží za takto exekvovanú t.j. „takto postihnutú“

nehnuteľnosť. Citované ustanovenie pojednáva výlučne o odmene za zriadenie EZP;

nepojednáva o ničom inom a preto slovné spojenie „takto zexekvovanú“ nemožno

rozširovať na predaj nehnuteľnosti na dražbe, pretože slovom „takto“ je možné poukázať

len na predmet § 6 Vyhlášky a teda na zriadenie EZP a nič iné. Vzhľadom na dikciu § 6

Vyhlášky je zrejmé, že odmena za zriadenie EZP prináleží za zriadenie EZP a nie za predaj

nehnuteľnosti na dražbe. Uvedený výklad je možné potvrdiť aj dôkazom z opaku, kedy pri

úspešnom predaji nehnuteľnosti na dražbe patrí súdnemu exekútorovi odmena podľa § 5

Vyhlášky. Skutočnosť, že odmena za zriadenie EZP patrí súdnemu exekútorovi už

za zriadenie EZP a nie je podmienená predajom nehnuteľnosti na dražbe tiež možno

vyvodzovať z § 46 ods. 8 posl.veta EP, v zmysle ktorého „Ak exekútor vykonával exekúciu

predajom nehnuteľnosti alebo zriadením exekučného záložného práva....“. Z dikcie

citovaného ustanovenia totiž vyplýva jednoznačné zákonné pomenovanie vykonávania

exekúcie (rozumej „zexekvovania“) a to bud' predajom nehnuteľnosti ALEBO zriadením

EZP...»

4. Právomoc ústavného súdu zdôvodnil sťažovateľ neprípustnosťou odvolania proti

namietanému uzneseniu, teda nemožnosťou zjednať nápravu iným spôsobom.

5. Sťažovateľ navrhol vydať tento nález:

„1. Základné právo sťažovateľa zakotvené v Slovenskej

republiky bolo uznesením Okresného súdu Prievidza zo dňa 17.01.2017, sp.zn.

porušené.

2. Základné právo zakotvené v bolo

uznesením Okresného súdu Prievidza zo dňa 17.01.2017, sp.zn. porušené.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Okresného súdu Prievidza

zo dňa 17.01.2017, sp.zn. a vec vracia Okresnému súdu Prievidza, aby

v nej znovu konal a rozhodol.

4. Okresný súd Prievidza je povinný uhradiť sťažovateľovi náhradu trov právneho

zastúpenia vo výške 312,34 na účet jeho právnej zástupkyne do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(sťažnosti) podľa ustanovení , a vrátane okolností,

ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

8. Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený.

9. Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

10. Pokiaľ ide o základné práva a slobody, rozdeľuje ochranu ústavnosti

medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe

subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany

základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1

), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,

ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd ().

11. Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti

nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou

všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy sú

primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré alebo

medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje

v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade

nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti

podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného

súdu podľa zásad uvedených v (,

).

12. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných

prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred

všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne

závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na

kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia

ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak

v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu

základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť

teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(mutatis mutandis , , ).

13. Sťažovateľ navrhol ústavnému súdu realizovať prieskum výroku uznesenia

okresného súdu, ktorý sa jeho práv na priznanie odmeny ako súdneho exekútora nedotkol.

14. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

15. Podľa § 201 ods. 1 Exekučného poriadku (účinného v čase vydania

upovedomenia o začatí exekúcie) predbežné trovy exekúcie určuje exekútor podľa

osobitného právneho predpisu v upovedomení o začatí exekúcie. V rámci predbežných trov

exekúcie exekútor vyčísli odmenu najviac v rozsahu ako pri upustení od exekúcie; náhradu

výdavkov a náhradu za stratu času vyčísli len v rozsahu ich skutočnej výšky v čase vydania

upovedomenia o začatí exekúcie. Zároveň povinného upozorní, že ak dlh nesplní, tak trovy

exekúcie môžu byť vyššie, a predbežne vyčísli ich výšku.

16. Z obsahu namietaného uznesenia vyplýva, že okresný súd rozhodol

o nedôvodnosti nárokov sťažovateľa ako súdneho exekútora vo vzťahu k sumám, ktoré

neboli súdnym exekútorom uplatnené, ale boli iba súčasťou jeho poučovacej povinnosti

v zmysle citovaného ustanovenia § 201 ods. 1 Exekučného poriadku účinného

do 31. marca 2017. Okresný súd tak rozhodol o niečom, čo nebolo predmetom exekúcie

a tiež ani predmetom námietok povinného. Okresným súdom vyslovený právny názor bol

preto v danom štádiu exekučného konania (pred začatím samotného vymáhania vydaním

exekučného príkazu) bez právneho významu a nadbytočný. O ďalších trovách exekúcie,

ktoré boli sťažovateľom uvádzané v upovedomení o začatí exekúcie v rámci poučovacej

povinnosti, by bolo možné v súčasnosti rozhodnúť v zmysle § 195 a nasl. Exekučného

poriadku účinného od 1. apríla 2017. Nie je preto možné prisvedčiť sťažovateľovi, že

priznanie jeho prípadného nároku na ďalšie trovy exekúcie bolo namietaným uznesením

vylúčené. Nič na tom nemení ani zriadenie, resp. nezriadenie exekučného záložného práva

k nehnuteľnosti povinného. Zriadenie exekučného záložného práva k nehnuteľnostiam je

totiž len exekučným prostriedkom slúžiacim na uspokojenie nároku oprávneného, má teda

výlučne zabezpečovaciu funkciu. Zabezpečuje peňažný nárok oprávneného, ktorý je

obsahom exekučného titulu, celou hodnotou takto zexekvovanej nehnuteľnosti.

17. Poukazom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že medzi uznesením

okresného súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľa na súdnu a inú

právnu ochranu podľa neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by

signalizovala reálnu možnosť vyslovenia jeho porušenia po prípadnom prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie. Sťažovateľ namietal porušenie práva, ktoré si v exekučnom konaní

dosiaľ neuplatnil.

18. Podľa ústavný súd je viazaný návrhom

na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.

19. Sťažovateľ v petite sťažnosti namietal aj porušenie základného práva

zakotveného v

20. Podľa štátne orgány môžu konať iba na základe , v jej

medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

21. Citovaný článok neobsahuje žiadne základné právo alebo slobodu, ktorých

ochrany by sa bolo možné domáhať samostatne v konaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1

. Toto ustanovenie je vstupnou bránou do ústavnej úpravy základných práv a slobôd

zakotvených v až a má charakter všeobecného ústavného princípu

vyjadrujúceho legalitu štátnej moci, ktorá sa vykonáva v súlade s právom.

22. Za daných okolností ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v súlade s § 25 ods. 2

odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

23. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti rozhodovanie o ďalších procesných

návrhoch sťažovateľa stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už bližšie

nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. apríla 2017