Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 246/2017
PDF · 175.25 KB
No categories available
III. ÚS 246/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. apríla 2017
predbežne prerokoval sťažnosť , súdneho exekútora,
, zastúpeného advokátkou ,
, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu
a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva
podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Okresného súdu Prievidza
sp. zn. 16 Er 3048/2015 zo 17. januára 2017 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
3. apríla 2017 doručená sťažnosť , súdneho exekútora,
(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenia svojho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a základného práva podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
uznesením Okresného súdu Prievidza (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 16 Er 3048/2015
zo 17. januára 2017 (ďalej aj „namietané uznesenie“).
2. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ ako súdny exekútor v exekučnom
konaní okresného súdu sp. zn. 16 Er 3048/2015 vydal upovedomenie o začatí exekúcie,
ktorého obsahom bolo aj vyčíslenie predbežných trov exekúcie sumou 75,60 € a tiež
upozornenie povinného podľa § 201 ods. 1 poslednej vety zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len
„Exekučný poriadok“) o možnom navýšení predbežných trov exekúcie v prípade
neuhradenia pohľadávky v lehote 14 dní od doručenia upovedomenia na sumu 150,60 €,
o zaplatení odmeny za zriadenie exekučného záložného práva vo výške 165,95 € + DPH
a hotových výdavkov až do výšky 80 €. V dôsledku námietok povinného vznesených proti
exekúcii a proti trovám exekúcie vydal okresný súd uznesenie, ktorým okrem iného posúdil
námietky povinného proti predbežným trovám exekúcie v časti vyčíslenia odmeny
za zriadenie exekučného záložného práva vo výške 165,95 €, DPH z tejto sumy, náhrady
výdavkov a náhrady za stratu času vo výške 80 € za dôvodné. Takéto rozhodnutie o trovách
exekúcie považoval sťažovateľ za nezákonné, porušujúce čl. 2 ods. 2 ústavy. Poukazujúc
na znenie upovedomenia zdôraznil, „že odmena za zriadenie exekučného záložného práva
vo výške 165,95 € + DPH ako aj predbežné určenie výšky náhrady hotových výdavkov sú
zákonnou náležitosťou upovedomenia a sú výlučne predmetom zákonnej upozorňovacej
povinnosti súdneho exekútora podľa § 201 ods. 1 posl. veta Exekučného poriadku“.
3. Namietané porušenie svojho práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy videl
sťažovateľ v ústavne nesúladnom výklade a aplikácii § 201 ods. 1 Exekučného poriadku,
keďže «Uznesenie vyvoláva stav, kedy je zákonný postup súdneho exekútora súdom
spochybnený. Vzhľadom na uvedené je potrebné, aby bolo napadnuté rozhodnutie zrušené
a dané do súladu so zákonom, nakoľko predmetné nezákonné Uznesenie môže mať
negatívny dopad na vykonanie exekúcie a činnosť súdneho exekútora, kedy aj pri
postupovaní súdneho exekútora v súlade so zákonom sa môže povinný brániť napadnutým
nezákonným Uznesením a spôsobovať súdnemu exekútorovi problémy v podobe podávania
sťažností, žalôb, požadovania náhrady škody, kedy by sa povinný paradoxne mohol opierať
o nezákonné súdne rozhodnutie a súdny exekútor by sa musel brániť. Z uvedeného teda
vyplýva, že napadnuté Uznesenie zásadným spôsobom narúša právnu istotu a vytvára
priestor pre spochybňovanie postupov a nárokov súdneho exekútora, hoci sú v súlade
so zákonom.
Uznesením je teda zároveň protiprávne spochybnený aj jeho budúci možný nárok
na vymoženie trov exekúcie. Keďže z dikcie § 201 ods. 1 posl. veta Exekučného poriadku
jasne a zrozumiteľne vyplýva, že súdny exekútor povinného upozorní, že ak dlh nesplní, tak
trovy exekúcie môžu byť vyššie a predbežne vyčísli ich výšku, a keďže pod trovami
exekúcie sa podľa § 200 ods. 1 EP rozumie odmena exekútora + náhrada hotových
výdavkov + náhrada za stratu času, potom je nepochybné, že súdny exekútor ani nebol
povinný rozpisovať samostatne budúcu možnú odmenu exekútora, odmenu za zriadenie EZP
a budúce možné hotové výdavky, ale stačilo uviesť jednu sumu predpokladaných budúcich
trov exekúcie...
Záverom treba dodať, že súd popiera budúcu možnú odmenu za zriadenie
exekučného záložného práva s odôvodnením, že „nárok na takúto odmenu súdnemu
exekútorovi vzniká až keď je úspešne vykonaná dražba takejto nehnuteľnosti“. S týmto
výkladom nemožno súhlasiť s poukazom na dikciu ust. § 6 vyhlášky MSSR č. 288/1995 Z.z.
o odmenách a náhradách súdnych exekútorov (ďalej len „Vyhláška“), z ktorej absolútne
nevyplýva súdom uvádzaný výklad nároku na odmenu za zriadenie exekučného záložného
práva (ďalej len „EZP“). V zmysle ust. § 6 Vyhlášky „ Odmena za zriadenie exekučného
záložného práva na nehnuteľnosti je 33,19 eura za každú takto zexekvovanú nehnuteľnosť. “
Z citovaného ustanovenia a pri použití základných výkladových pravidiel vyplýva, že
odmena za zriadenie EZP prináleží za takto exekvovanú t.j. „takto postihnutú“
nehnuteľnosť. Citované ustanovenie pojednáva výlučne o odmene za zriadenie EZP;
nepojednáva o ničom inom a preto slovné spojenie „takto zexekvovanú“ nemožno
rozširovať na predaj nehnuteľnosti na dražbe, pretože slovom „takto“ je možné poukázať
len na predmet § 6 Vyhlášky a teda na zriadenie EZP a nič iné. Vzhľadom na dikciu § 6
Vyhlášky je zrejmé, že odmena za zriadenie EZP prináleží za zriadenie EZP a nie za predaj
nehnuteľnosti na dražbe. Uvedený výklad je možné potvrdiť aj dôkazom z opaku, kedy pri
úspešnom predaji nehnuteľnosti na dražbe patrí súdnemu exekútorovi odmena podľa § 5
Vyhlášky. Skutočnosť, že odmena za zriadenie EZP patrí súdnemu exekútorovi už
za zriadenie EZP a nie je podmienená predajom nehnuteľnosti na dražbe tiež možno
vyvodzovať z § 46 ods. 8 posl.veta EP, v zmysle ktorého „Ak exekútor vykonával exekúciu
predajom nehnuteľnosti alebo zriadením exekučného záložného práva....“. Z dikcie
citovaného ustanovenia totiž vyplýva jednoznačné zákonné pomenovanie vykonávania
exekúcie (rozumej „zexekvovania“) a to bud' predajom nehnuteľnosti ALEBO zriadením
EZP...»
4. Právomoc ústavného súdu zdôvodnil sťažovateľ neprípustnosťou odvolania proti
namietanému uzneseniu, teda nemožnosťou zjednať nápravu iným spôsobom.
5. Sťažovateľ navrhol vydať tento nález:
„1. Základné právo sťažovateľa zakotvené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky bolo uznesením Okresného súdu Prievidza zo dňa 17.01.2017, sp.zn.
16Er/3048/2015 porušené.
2. Základné právo zakotvené v čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky bolo
uznesením Okresného súdu Prievidza zo dňa 17.01.2017, sp.zn. 16Er/3048/2015 porušené.
3. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Okresného súdu Prievidza
zo dňa 17.01.2017, sp.zn. 16Er/3048/2015 a vec vracia Okresnému súdu Prievidza, aby
v nej znovu konal a rozhodol.
4. Okresný súd Prievidza je povinný uhradiť sťažovateľovi náhradu trov právneho
zastúpenia vo výške 312,34 na účet jeho právnej zástupkyne do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu
(sťažnosti) podľa ustanovení § 20, § 50 a § 53 zákona o ústavnom súde vrátane okolností,
ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
8. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený.
9. Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov.
10. Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti
medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe
subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany
základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1
ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,
ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (IV. ÚS 23/05).
11. Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti
nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou
všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy sú
primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo
medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje
v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade
nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti
podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného
súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04,
12. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných
prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený
preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade
a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred
všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne
závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na
kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia
ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak
v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu
základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť
teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).
13. Sťažovateľ navrhol ústavnému súdu realizovať prieskum výroku uznesenia
okresného súdu, ktorý sa jeho práv na priznanie odmeny ako súdneho exekútora nedotkol.
14. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
15. Podľa § 201 ods. 1 Exekučného poriadku (účinného v čase vydania
upovedomenia o začatí exekúcie) predbežné trovy exekúcie určuje exekútor podľa
osobitného právneho predpisu v upovedomení o začatí exekúcie. V rámci predbežných trov
exekúcie exekútor vyčísli odmenu najviac v rozsahu ako pri upustení od exekúcie; náhradu
výdavkov a náhradu za stratu času vyčísli len v rozsahu ich skutočnej výšky v čase vydania
upovedomenia o začatí exekúcie. Zároveň povinného upozorní, že ak dlh nesplní, tak trovy
exekúcie môžu byť vyššie, a predbežne vyčísli ich výšku.
16. Z obsahu namietaného uznesenia vyplýva, že okresný súd rozhodol
o nedôvodnosti nárokov sťažovateľa ako súdneho exekútora vo vzťahu k sumám, ktoré
neboli súdnym exekútorom uplatnené, ale boli iba súčasťou jeho poučovacej povinnosti
v zmysle citovaného ustanovenia § 201 ods. 1 Exekučného poriadku účinného
do 31. marca 2017. Okresný súd tak rozhodol o niečom, čo nebolo predmetom exekúcie
a tiež ani predmetom námietok povinného. Okresným súdom vyslovený právny názor bol
preto v danom štádiu exekučného konania (pred začatím samotného vymáhania vydaním
exekučného príkazu) bez právneho významu a nadbytočný. O ďalších trovách exekúcie,
ktoré boli sťažovateľom uvádzané v upovedomení o začatí exekúcie v rámci poučovacej
povinnosti, by bolo možné v súčasnosti rozhodnúť v zmysle § 195 a nasl. Exekučného
poriadku účinného od 1. apríla 2017. Nie je preto možné prisvedčiť sťažovateľovi, že
priznanie jeho prípadného nároku na ďalšie trovy exekúcie bolo namietaným uznesením
vylúčené. Nič na tom nemení ani zriadenie, resp. nezriadenie exekučného záložného práva
k nehnuteľnosti povinného. Zriadenie exekučného záložného práva k nehnuteľnostiam je
totiž len exekučným prostriedkom slúžiacim na uspokojenie nároku oprávneného, má teda
výlučne zabezpečovaciu funkciu. Zabezpečuje peňažný nárok oprávneného, ktorý je
obsahom exekučného titulu, celou hodnotou takto zexekvovanej nehnuteľnosti.
17. Poukazom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že medzi uznesením
okresného súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľa na súdnu a inú
právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by
signalizovala reálnu možnosť vyslovenia jeho porušenia po prípadnom prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie. Sťažovateľ namietal porušenie práva, ktoré si v exekučnom konaní
dosiaľ neuplatnil.
18. Podľa § 20 ods. 4 zákona o ústavnom súde ústavný súd je viazaný návrhom
na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.
19. Sťažovateľ v petite sťažnosti namietal aj porušenie základného práva
zakotveného v čl. 2 ods. 2 ústavy
20. Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej
medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
21. Citovaný článok ústavy neobsahuje žiadne základné právo alebo slobodu, ktorých
ochrany by sa bolo možné domáhať samostatne v konaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1
ústavy. Toto ustanovenie je vstupnou bránou do ústavnej úpravy základných práv a slobôd
zakotvených v čl. 14 až čl. 50 ústavy a má charakter všeobecného ústavného princípu
vyjadrujúceho legalitu štátnej moci, ktorá sa vykonáva v súlade s právom.
22. Za daných okolností ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v súlade s § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
23. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti rozhodovanie o ďalších procesných
návrhoch sťažovateľa stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už bližšie
nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. apríla 2017