Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 262/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. apríla 2017 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa

spravodajkyňa) a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť

, zastúpeného advokátom JUDr. Martinom

Čemanom, Letná 45, Spišská Nová Ves, vo veci namietaného porušenia základného práva

podľa a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Spišská Nová

Ves č. k. -67 z 20. septembra 2011 a uznesením Krajského súdu v Košiciach

sp. zn. zo 14. októbra 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. februára

2016 doručená sťažnosť (ďalej len

„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu

Spišská Nová Ves (ďalej len „okresný súd“) č. k. -67 z 20. septembra 2011

(ďalej aj „napadnuté uznesenie okresného súdu“) a uznesením Krajského súdu v Košiciach

(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. zo 14. októbra 2015 (ďalej aj „napadnuté

uznesenie krajského súdu“).

Sťažovateľ poukazuje na to, že v exekučnom konaní vedenom proti nemu ako

povinnému vydal okresný súd 1. októbra 2009 poverenie na výkon exekúcie pre súdneho

exekútora na vymoženie úrokov z omeškania vo výške 17,6 % ročne zo sumy 3 292,84 € od

24. júna 2008 do 28. augusta 2009, trov súdneho konania 1 204 €, trov právneho zastúpenia

v exekučnom konaní 227 € a poplatku za vydanie poverenia 16,50 € a trov exekúcie.

Podľa sťažovateľa predmetné poverenie obsahovalo iné označenie doby trvania

úrokov z omeškania oproti exekučnému titulu, v ktorom boli priznané úroky z omeškania

vo výške 17,6 % ročne zo sumy 3 292,84 € od 24. júna 1998 do 28. augusta 2009 s tým,

že súdny exekútor vykonával exekúciu v zmysle poverenia z 1. októbra 2009.

Dňa 4. júla 2011 doručil sťažovateľ okresnému súdu návrh na zastavenie exekúcie

z dôvodu, že súdny exekútor vykonával exekúciu nad rámec poverenia.

Dňa 5. septembra 2011 doručil súdny exekútor okresnému súdu návrh na opravu

poverenia na výkon exekúcie.

Okresný súd napadnutým uznesením č. k. -67 z 20. septembra 2011

vyhovel návrhu súdneho exekútora a opravil poverenie tak, že zmenil dátum, odkedy boli

priznané úroky z omeškania.

Okresný súd uznesením č. k. -69 z 20. septembra 2011 zamietol návrh

sťažovateľa na zastavenie exekúcie.

Proti uzneseniu okresného súdu o oprave poverenia podal sťažovateľ odvolanie,

o ktorom rozhodol krajský súd uznesením z 18. októbra 2012 tak, že ho odmietol ako

oneskorene podané.

Proti uzneseniu krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, o ktorom rozhodol

Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením z 25. novembra 2014 tak, že uznesenie

krajského súdu z 18. októbra 2012 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Krajský súd následne rozhodol napadnutým uznesením zo 14. októbra 2015

tak, že odvolaním napadnuté uznesenie okresného súdu o oprave poverenia potvrdil.

Sťažovateľ namieta porušenie označených práv napadnutými uzneseniami z dôvodu,

že krajský súd nedostatočne odôvodnil svoje uznesenie a arbitrárne s odvolacou námietkou

sťažovateľa, podľa ktorej nemožno opraviť poverenie v čase, keď podľa pôvodného

poverenia „malo dôjsť k zániku exekučného konania zo zákona“, sa vysporiadal.

Podľa sťažovateľa krajský súd odôvodnil napadnuté uznesenie „stroho a nie úplne

jednoznačne. Najdôležitejším pochybením je však ignorancia obsahu odvolania

ako aj obsahu vyjadrenia právneho zástupcu sťažovateľa k odvolaniu povinného zo dňa

16. februára 2012 (doručeného na Okresný súd Spišská Nová Ves dňa 21. februára 2012),

ktorým bolo bližšie odôvodnené odvolanie sťažovateľa a to najmä skutočnosť, ktorá sa javí

ako rozhodujúca, či je procesne možná oprava poverenia súdneho exekútora, keď v zmysle

pôvodného poverenia malo exekučné konanie ex lege podľa § 60 ods. 1 písme e.) skončiť

a poverenie mal súdny exekútor vrátiť súdu, keďže došlo k vymoženiu pohľadávky, jej

príslušenstva a trov exekúcie, v zmysle právoplatného a v tom čase účinného poverenia

súdneho exekútora.“.

Sťažovateľ poukazuje aj na to, že okresný súd rozhodol o jeho návrhu na zastavenie

exekúcie a tiež o návrhu súdneho exekútora na opravu poverenia uzneseniami, ktoré vydal

v rovnaký deň, hoci sťažovateľ svoj návrh podal skôr. V odôvodnení uznesenia o zamietnutí

návrhu na zastavenie exekúcie okresný súd argumentoval v tom čase neprávoplatným

uznesením o oprave poverenia.

Sťažovateľ namieta, že v čase vykonania opravy poverenia sa exekučné konanie

skončilo vymožením pohľadávky podľa § 60 ods. 1 písm. e) zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti

(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (v znení účinnom v rozhodnom

čase, pozn.), preto túto opravu už nebolo možné vykonať. V tejto súvislosti sťažovateľ

uvádza:

„Odvolací súd arbitrárne rozhodol o návrhu sťažovateľa tým, že svoje skutkové

zistenia a právne závery riadne neodôvodnil. Odvolací súd sa obmedzil vo svojich záveroch

na konštatácie výsledkov jeho hodnotenia bez logického vysvetlenia zistených skutočností

s použitím súvisiacich právnych ustanovení. Rozhodnutie odvolacieho súdu je tak

nepresvedčivé...

... exekútor postupoval, v čase podania návrhu sťažovateľa na zastavenie exekúcie,

nad rámec v tom čase právoplatného a účinného súdneho poverenia, čím porušil Exekučný

poriadok a v konečnom dôsledku aj Ústavu SR a teda nepostupoval v zmysle § 60 ods. 1,

písm. e.) Exekučného poriadku a bez zbytočného odkladu potom, čo vymohol celú

pohľadávku aj s trovami podľa udeleného povolenia na výkon exekúcie, nevrátil udelené

poverenie...

... Nie je možné opravovať chyby v poverení, ktoré bolo v plnej miere vymožené

a v exekučnom konaní, ktoré bolo zo zákona skončené. K oprave by mohlo dôjsť,

ak by exekučné konanie nebolo skončené zo zákona. To, že exekútor si neplní svoje zákonné

povinnosti a nevrátil súdne poverenie nemá dopad na skončenie exekučného konania.

Všetky úkony exekútora vykonané po vymožení pohľadávky a jej príslušenstva v zmysle

súdneho poverenia sú nezákonné a v priamo rozpore s exekučným poriadkom

ako aj s SR.

... príslušný súd mal vyhovieť návrhu povinného na zastavenie exekučného konania

zo dňa 27. júna 2011 (doručeného súdu 4. júla 2011), nakoľko boli splnené podmienky

na zastavenie exekúcie...“

Sťažovateľ ďalej argumentuje tým, že krajský súd sa v napadnutom uznesení nijako

nevysporiadal s ďalšími odvolacími námietkami, pričom uvádza:

„Ďalšie argumenty uvedené v odvolaní, t. j.:

- exekútor predložil návrh na opravu s dlhým časovým odstupom a to až 5. 9. 2011

- v uzneseniach okresného súdu v predmetnej veci zo dňa 25. 1. 2010 a 8. 6. 2011 je

stále v návrhu uvedený termín od 24. 6. 2008 do 28. 4. 2009 ako návrh oprávnených

a nie je možné v niekoľkých rozhodnutiach súdu opakovane robiť tu istú chybu

- pokiaľ ide o dôvod súdu, že išlo o opravu podľa . je tato argumentácia

veľmi pochybná a podľa môjho názoru iba ospravedlňuje chybu v podanom návrhu

oprávnených k začatiu exekúcie

- okresný súd a aj exekútor postupujú v tomto prípade nad rámec svojich oprávnení.

- v súčasnej dobe v tejto veci prebieha návrh na obnovu konania, kedy posledné

pojednávanie bolo 18. 4. 2011 a od tejto doby je súd v nečinnosti a iba rieši problémy hore

uvedené, nie sú v ústavnou sťažnosťou napádanom uznesení Krajského súdu v Košiciach

vôbec spomenuté a rovnako sa odvolací súd vôbec nezaoberal podrobnou argumentáciou

sťažovateľa vo vyjadrení k jeho odvolaniu zo dňa 16. februára 2012. Rozhodnutie

odvolacieho súdu je tak nepresvedčivé...“

Na tomto základe sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6

ods. 1 Dohovoru... a SR uznesením Krajského súdu v Košiciach č. k. 13

CoE/329/2015-109, zo dňa 14. októbra 2015 a uznesením Okresného súdu Spišská Nov Ves

č. k. -67 zo dňa 20. septembra 2011 porušené bolo.

2. Uznesenie Krajského súdu v Košiciach č. k. -109, zo dňa

14. októbra 2015 a Uznesenie Okresného súdu Spišská Nov Ves č. k. -67

zo dňa 20. septembra 2011 sa zrušuje a vec sa Okresnému súdu Spišská Nová Ves vracia

na ďalšia konanie.

3. Krajský súd v Košiciach je povinný do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto

nálezu... zaplatiť finančné zadosťučinenie sťažovateľovi vo výške 5.000,- eur... na účet

právneho zástupcu sťažovateľa.

4. Krajský súd v Košiciach je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania do 15 dní

od doručenia tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu.“

Návrh na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia sťažovateľ odôvodňuje

tým, že „súdny exekútor mohol postupovať aj po týchto pochybeniach ďalej v exekučnom

konaní, pričom nasledovali ďalšie pochybenia, ktoré vyvrcholili vydaním Upovedomenia

o začatí exekúcie predajom nehnuteľnosti, čím by fakticky sťažovateľ stratil strechu nad

hlavou. Hodnota pohľadávky a jej príslušenstva v exekučnom konaní bola v čase vydania

predmetného upovedomenia vo výške 6.483,90.-€, pričom hodnota nehnuteľnosti bola

v odhadovanej výške 160.000.-€. K výkonu exekúcie predajom nehnuteľností nedošlo

nakoľko po začatí tejto exekúcie sťažovateľ za pomoci svojej rodiny a blízkych priateľov

uhradil predmetnú pohľadávku v plnej výške, čím však nastal trvalý a nezvratný stav, ktorý

nie je možné zmeniť, nakoľko reštitúcia v exekučnom konaní nie je možná.“.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením okresného súdu

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,

že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto

je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc

všeobecných súdov (m. m. ).

Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého

princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu.

Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť

tejto ochrany a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať o ochranu ten orgán

verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného súdu

().

Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany

svojich základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných

prostriedkov nápravy pred iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť

z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. ).

Proti napadnutému uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom

rozhodol krajský súd napadnutým uznesením zo 14. októbra 2015. Právomoc krajského

súdu ako odvolacieho súdu, ktorú tento uplatnil na základe odvolania podaného

sťažovateľom, vylučuje, aby rozhodoval ústavný súd, preto sťažnosť v tejto časti podľa § 25

ods. 2 odmietol pre nedostatok právomoci.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu

štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným právom

alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého

ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (,

, ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri

uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani

právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného

súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia

a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže

stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa

všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom

by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis

, , ).

Krajský súd ako odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil uznesenie okresného

súdu, ktorým vyhovel návrhu súdneho exekútora a opravil poverenie z 1. októbra 2009,

pričom uviedol:

„Odvolací súd je v prejednávanej veci toho názoru, že súd prvého stupňa správne

postupoval, ak napadnutým uznesením opravil poverenie Okresného súdu Spišská Nová Ves

zo dňa 1. 10. 2009 č. k. -10 postupom podľa Ani počas

odvolacieho konania nedošlo k zmene skutkového ani právneho stavu, preto odvolací súd na

skutkové zistenia, na právne normy, ktoré uviedol súd prvého stupňa poukazuje a v celom

rozsahu sa s nimi stotožňuje ( ).

K odvolaniu povinného je potrebné uviesť, že toto nemožno považovať za dôvodné,

ak vychádza z názoru, že súd prvého stupňa napadnutým uznesením ospravedlnil chybu

v podanom návrhu oprávnených k začatiu exekúcie. Z podaného návrhu na exekúciu

je zrejmé, že oprávnení navrhli, aby exekútor vykonal exekúciu, ktorou uspokojí

ich pohľadávku na základe rozsudku Krajského súdu v Košiciach zo dňa 28. 4. 2009 sp. zn.

a to príslušenstvo vo výške 17,6% úroku zo sumy 3 292,84 eura

od 24. 6. 1998 do zaplatenia, za obdobie od 24. 6. 1998 do 28. 8. 2009, trovy konania

v sume 1 204,00 eur, trovy právneho zastúpenia v sume 243,05 eura. Je zrejmé, že pri

vyhotovovaní poverenia súdom bolo uložené súdnemu exekútorovi vymôcť úrok z omeškania

vo výške 17,6 % ročne zo sumy 3 292,84 eur, avšak od 24. 6. 2008 do 28. 8. 2009,

čo je zjavne v rozpore s návrhom na vykonanie exekúcie. Z uvedeného dôvodu preto boli

splnené podmienky uvedené v ust. na opravu poverenia.“

Ústavný súd pri preskúmavaní napadnutého uznesenia krajského súdu

ako odvolacieho súdu vychádzal zo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého

odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať

izolovane (, , ), pretože prvostupňové a odvolacie

konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa

aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov

(tak prvostupňového, ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného

súdneho konania ().

Ústavný súd preto preskúmal aj napadnuté uznesenie okresného súdu č. k.

-67 z 20. septembra 2011 o oprave poverenia, v ktorom okresný súd uviedol:

„Tunajší súd na žiadosť súdneho exekútora a na návrh oprávneného vydal dňa

1. 10. 2009 poverenie na výkon exekúcie pre súdneho exekútora

pre vymoženie úrokov z omeškania vo výške 17,6 % ročne zo sumy 3 292.84

eur od 24. 6. 2008... 28. 8. 2009, trov súdneho konania 1 204.00 eur, trov právneho

zastúpenia v exekučnom konaní 227.00 eur, poplatku za vydanie poverenia 16,50 eur a trov

exekúcie.

Exekútor predložil návrh na opravu poverenia nakoľko v poverení bola nesprávne

uvedená povinnosť vymôcť úroky z omeškania vo výške 17,6% ročne zo sumy 3 292.84 eur

od 24. 6. 2008 do 28. 8. 2009, pričom správne má byť od 24. 6. 1998 do 28. 8. 2009.

Podľa súd kedykoľvek i bez návrhu opraví v rozhodnutí chyby v písaní

a počítaní, ako aj iné zrejmé nesprávnosti. O oprave vydá opravné uznesenie, ktoré doručí

účastníkom.

Vzhľadom na zistené skutočnosti a vyššie uvedené zákonné ustanovenie, súd tento

nedostatok poverenia odstránil.“

Ústavný súd poukazuje na to, že krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia

osobitne poukázal na to, že predmetná exekúcia smerovala k vymoženiu pohľadávky na

základe jednoznačne identifikovaného exekučného titulu (rozsudku krajského súdu sp. zn.

z 28. apríla 2009). Pri vyhotovení poverenia na vykonanie exekúcie došlo

k zjavnej nesprávnosti v uvedení nesprávneho roka, odkedy boli priznané úroky

z omeškania. Takáto zjavná nesprávnosť v poverení na vykonanie exekúcie nemodifikuje

vymáhanú pohľadávku. Opravu tejto zjavnej nesprávnosti postupom podľa § 164

– vo vymedzenom štádiu vymáhania špecifikovanej

pohľadávky − považuje ústavný súd za ústavne akceptovateľnú.

Z argumentácie krajského súdu v napadnutom uznesení v spojení s napadnutým

uznesením okresného súdu takto dostatočne vyplýva záver, z akých dôvodov okresný súd

vyhovel návrhu súdneho exekútora a opravil poverenie na vykonanie exekúcie. Tento

právny záver ústavný súd nepovažuje za arbitrárny a ani zjavne neodôvodnený, preto je

ústavne udržateľný.

Na tomto základe ústavný súd sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní podľa

odmietol v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd

už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. apríla 2017