Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 103/2017
PDF · 276.66 KB
No categories available
III. ÚS 103/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 25. apríla 2017 v senáte
zloženom z predsedu Sergeja Kohuta a zo sudcov Jany Baricovej a Rudolfa Tkáčika
v konaní o sťažnosti , , zastúpenej advokátkou
JUDr. Ivetou Rajtákovou, Štúrova 20, Košice, ktorou namieta porušenia svojho základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. l
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu
Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 39 C 336/2013, takto
rozhodol:
1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jej záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 39 C 336/2013
p o r u š e n é b o l i .
2. Okresný súd Košice I j e p o v i n n ý uhradiť trovy konania
v sume 303,16 € (slovom tristotri eur a šestnásť centov) na účet jej právnej zástupkyne
JUDr. Ivety Rajtákovej, Štúrova 20, Košice, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
rozhodnutia.
3. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením sp. zn.
III. ÚS 103/2017 zo 14. februára 2017 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“,
v citáciách aj „žalobkyňa“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 39 C 336/2013 (ďalej aj „napadnuté konanie“).
2. Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla:
«Dňa 25. 10. 2010 podala sťažovateľka, osobne do podateľne Okresného súdu
Košice II, žalobu na ochranu osobnosti s náhradou nemajetkovej ujmy v peniazoch.
Uvedené konanie bolo na Okresnom súde Košice II vedené pod sp. zn.
Uznesením sp. zn. 42 C/160/2010 zo dňa 7. 2. 2011 bolo, na základe žiadosti
sťažovateľky, ustanovené Centrum právnej pomoci ako zástupca na zastupovanie v tomto
konaní.
Dňa 1. 12. 2012 podala sťažovateľka sťažnosť predsedovi Okresného súdu Košice II,
v ktorej sa sťažovala na prieťahy v konaní, pretože od podania žaloby dňa 25. 10. 2010 súd
nevykonal žiadne úkony vo veci samej.
2
Dňa 12. 12. 2012 vo veci konajúca sudkyňa vyjadrila pochybnosti o svojej
nezaujatosti vo veci a navrhla Krajskému súdu v Košiciach, aby vec pridelil inému sudcovi.
Krajský súd v Košiciach svojim uznesením zo dňa 14. 3. 2013 sp. zn. 14 NcC/8/2013
rozhodol tak, že vo veci konajúca sudkyňa nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania
vo veci.
Dňa 23. 5. 2013 podala sťažovateľka predsedovi Okresného súdu Košice II opätovne
sťažnosť na prieťahy v konaní sp. zn. 42C/160/2010.
Na deň 3. 6. 2013 vytýčil Okresný súd Košice II pojednávanie, ktoré bolo odročené
na deň 15. 7.2013.
Podaním zo dňa 7. 7. 2013, doručeným súdu dňa 12. 7. 2013, sťažovateľka, okrem
iného, navrhla, aby boli z prejednávania a rozhodovania v uvedenej veci vylúčení všetci
sudcovia Okresného súdu Košice II.
Pojednávanie nariadené na deň 15. 7. 2013 bolo z dôvodu podanej námietky
zaujatosti odročené na neurčito.
Krajský súd v Košiciach uznesením sp. zn. 6 NcC/23/2013 zo dňa 30. 9. 2013 vylúčil
z prejednávania a rozhodovania v uvedenej veci sudcov Okresného súdu Košice II a vec
prikázal Okresnému súdu Košice I.
Na základe vyššie uvedeného rozhodnutia krajského súdu bol spis dňa 26. 11. 2013
odstúpený z Okresného súdu Košice II na Okresný súd Košice I.
Uvedenému konaniu bola na Okresnom súde Košice I pridelená sp. zn.
Pojednávanie nariadené Okresným súdom Košice I na deň 15. 4. 2014 bolo z dôvodu
práceneschopnosti zákonnej sudkyne odročené na neurčito.
Ďalšie pojednávanie okresný súd nariadil na deň 23. 9. 2014, na pojednávaní bol
oboznámený obsah spisu a pojednávanie bol odročené na deň 16. 12. 2014.
Napriek tomu, že na pojednávaní predložil právny zástupca sťažovateľky návrhy na
vykonanie dokazovania a súd aj odročil uvedené pojednávanie „za účelom ďalšieho
dokazovania“, z obsahu spisu je zrejmé, že súd v období medzi pojednávaním dňa
23. 9. 2014 a pojednávaním nariadeným na deň 16. 12. 2014 nevykonal žiadne úkony
smerujúce k vykonaniu dokazovania, nepredvolal právnym zástupcom sťažovateľky
navrhovaných svedkov.
Pojednávanie zo dňa 16. 12. 2014 bolo odročené na deň 24. 3. 2015 z dôvodu
potreby výsluchu navrhovateľky a vykonania ďalších dôkazov.
Na pojednávaní nariadenom na deň 24. 3. 2015 právna zástupkyňa sťažovateľky
prečítala súdu emaily sťažovateľky, v ktorých sťažovateľka namietala zaujatosť Okresného
súdu Košice I z dôvodu, že na súde dlhé roky pracovala, a z tohto dôvodu bolo
pojednávanie odročené na neurčito.
Úradným záznamom zo dňa 15. 6. 2015 sa súd s prednesenou námietkou zaujatosti
vysporiadal tak, že vzhľadom na skutočnosť, že nespĺňa náležitosti v zmysle ustanovení
Občianskeho súdneho poriadku, nepredložil ju odvolaciemu súdu a rozhodol, že bude
vytýčený termín pojednávania.
Pojednávanie bolo vytýčené na deň 23. 2. 2016 a bolo odročené na deň 22. 3. 2016,
z dôvodu kolízie termínu pojednávania s termínom iného pojednávania právnej zástupkyne
sťažovateľky a nesúhlasu sťažovateľky so substitúciou.»
3. Právna zástupkyňa sťažovateľky v podaní z 1. apríla 2016 doručenom ústavnému
súdu 5. apríla 2016 okrem iného uviedla:
„Podľa informácie sťažovateľky, na pojednávaní Okresného súdu Košice I
nariadenom na deň 22. 3. 2016 vo veci sp. zn. 39 C/336/2013 súd nevykonal žiadne dôkazy
navrhnuté sťažovateľkou, rovnako sa nezaoberal námietkou zaujatosti voči všetkým sudcom
košických súdov a žalobu sťažovateľky zamietol.
Vzhľadom na postup súdu na pojednávaní konanom dňa 22. 3. 2016 ide o ďalší
prejav neefektívneho, nesústredeného a so zákonom nesúladného postupu súdu, keďže
dôkazná, ani procesná situácia sa počas celého konania na Okresnom súde Košice I
nezmenila a nie je možné si vysvetliť z akého dôvodu takéto rozhodnutie súdu si vyžiadalo
čas od 26. 11. 2013.“
4. Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd v náleze vyslovil
porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru v napadnutom konaní a prikázal okresnému súdu konať v uvedenej veci
4
bez zbytočných prieťahov. Zároveň sťažovateľka požaduje priznanie primeraného
finančného zadosťučinenia v sume 10 000 € a úhradu trov konania.
5. Okresný súd na základe výzvy ústavného súdu zaujal k sťažnosti stanovisko
vo vyjadrení sp. zn. 1 SprV/417/2016 doručenom ústavnému súdu 14. októbra 2016,
v ktorom okrem iného uviedol:
„Na základe vyššie uvedeného som dospel k záveru, že sťažnosť je absolútne
nedôvodná. Žalobkyňa sa nezúčastnila ani jedného pojednávania, viackrát namietala
zaujatosť sudcov Okresného súdu Košice II, Košice I a dokonca aj sudcov Okresného súdu
Košice – okolie. Sama svojím správaním spôsobila, že predmetné konanie od 25.10.2010
ešte nie je právoplatne skončené.“
6. Súčasťou vyjadrenia okresného súdu k sťažnosti z 10. októbra 2016 bol aj tento
prehľad procesných úkonov doterajšieho priebehu napadnutého konania:
„Konanie v predmetnej veci sa pôvodne začalo na Okresnom súde Košice
II. Sťažovateľka v konaní vystupuje na procesnej strane žalobcu. Sťažovateľka sa podaným
návrhom domáhala od žalovanej
náhrady škody za poškodenie jej dobrého mena vo výške 99.581,76 EUR. Zároveň
požiadala o priznanie oslobodenia od platenia súdnych poplatkov a postupne vždy na výzvu
súdu doručovala podklady potrebné na rozhodnutie o tejto jej žiadosti.
Uznesením č.k. 42C/160/2010-26 z 10.1.2011 súd priznal žalobkyni oslobodenie
od súdnych poplatkov.
Následne súd začal vykonávať prípravu pred nariadením pojednávania podľa § 114
Uznesením č.k. 42C/160/2010-39 zo 7.2.2011 súd ustanovil žalobkyni zástupcu
na zastupovanie v predmetnom konaní.
Dňa 31.3.2011 sudkyňa vzniesla námietku zaujatosti
v predmetnej veci. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobkyňa je bývalou zamestnankyňou
Okresného súdu Košice II, po vyjadrení sa všetkých sudcov tohto súdu Krajský súd
v Košiciach uznesením č.k. 14NcC/8/2013-66 zo 14.3.2013 rozhodol, že sudkyňa
nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania v tejto veci.
Prvé pojednávanie vo veci súd nariadil na 3.6.2013. Toto pojednávanie bolo na
žiadosť žalobkyne (cítila sa zle ) odročené bez prejednania veci na 15.7.2013.
Na pojednávanie nariadené na 15.7.2013 sa nedostavila žalobkyňa, ktorá
v písomnom podaní vo veci z 12.7.2013 vzniesla námietku zaujatosti voči všetkým sudcom
Okresného súdu Košice II.
Spis bol dňa 26.7.2013 predložený na rozhodnutie Krajskému súdu v Košiciach.
Krajský súd uznesením č.k. 6NcC/25/2013-96 z 30.9.2013 rozhodol, že vymenovaní
sudcovia Okresného súdu Košice II sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania predmetnej
veci a prikázal vec na prejednanie a rozhodnutie Okresnému súdu Košice I. Spis bol
tunajšiemu súdu postúpený 28.11.2013. Vec bola pridelená na rozhodnutie sudkyni
Súd nariadil vo veci pojednávanie na 15.4.2014. Z dôvodu práceneschopnosti
sudkyne bolo pojednávanie odročené na neurčito.
Ďalší termín pojednávania súd nariadil na 23.9.2014. Žalobkyňa sa pre
práceneschopnosť pojednávania nezúčastnila a súd z tohto dôvodu pojednávanie odročil na
24.3.2015 (správne odročené na 16. december 2014, pozn.).
(Pojednávanie uskutočnené 16. decembra 2014 bolo odročené na 24. marec 2015
na účel výsluchu navrhovateľky, pozn.)
Na pojednávanie nariadené na 24.3.2015 sa nedostavila žalobkyňa, ktorá
prostredníctvom právneho zástupcu oznámila, že má problémy so zubami a zároveň
požiadala právneho zástupcu, aby tlmočil súdu jej námietku zaujatosti konajúcej sudkyne.
Právny zástupca žalobkyne (správne má byť právny zástupca odporcu, pozn.)
na pojednávaní uviedol, že zvažuje podanie podnetu na Centrum právnej pomoci na odňatie
splnomocnenia na zastupovanie z dôvodu, že žalobkyňa sa opakovane odmieta zúčastňovať
súdnych pojednávaní. Súd pre neprítomnosť žalobkyne a vznesenú námietku zaujatosti
odročil pojednávanie na neurčito.
Vznesenú námietku zaujatosti sudkyňa vyhodnotila tak, že nespĺňa zákonné
náležitosti, preto na ňu nebude prihliadať a nariadila vo veci pojednávanie na 23.2.2016.
Dňa 19.2.2016 právna zástupkyňa žalobkyne požiadala súd o odročenie pojednávania
z dôvodu kolízie pojednávaní v inej veci a tiež z dôvodov na strane žalobkyne.
Pojednávanie súd odročil na 22.3.2016.
6
Na pojednávanie dňa 22.3.2016 sa nedostavila žalobkyňa a opätovne
prostredníctvom právnej zástupkyne vzniesla námietku zaujatosti všetkých sudcov
Okresného súdu Košice I a Okresného súdu Košice - okolie. Súd po vyhodnotení námietky
zaujatosti a prejednaní veci vyhlásil rozsudok, ktorým žalobu v celom rozsahu zamietol.
Proti rozsudku podala odvolanie žalobkyňa a spis bol dňa 7.10.2016 predložený
na rozhodnutie odvolaciemu súdu.“
Ústavný súd zo zapožičaného súdneho spisu okresného súdu zistil, že ostatným
úkonom vo veci bol rozsudok Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.
2 Co 433/2016 z 2. februára 2017 (okresnému súdu zaslaný 13. februára 2017), ktorým
krajský súd vo výroku o zamietnutí žaloby potvrdil rozsudok okresného súdu
z 22. marca 2016, vo výroku o trovách konania ho zmenil tak, že stranám sporu právo
na náhradu trov prvoinštačného konania nepriznal a stranám nepriznal ani právo na náhradu
trov odvolacieho konania. Rozsudok krajského súdu nadobudol právoplatnosť 24. februára
2017.
7. K vyjadreniu okresného súdu k sťažnosti sťažovateľka zaujala stanovisko
prostredníctvom právnej zástupkyne, ktoré bolo ústavnému súdu doručené 9. novembra
2016 a v ktorom uviedla:
«... K chronológii uvedenej vo vyjadrení okresného súdu sťažovateľka chce dať
do pozornosti predovšetkým skutočnosť, že v čase keď bola vec Krajským súdom
v Košiciach prikázaná na prejednanie a rozhodnutie Okresnému súdu Košice 1 (spis bol
doručený súdu 28. 11. 2013), konanie prebiehalo na Okresnom súde Košice II už viac než
tri roky.
6. Počas tejto doby uplynulo viac než päť mesiacov od podania žaloby sťažovateľkou
a pridelenia veci sudkyni tohto súdu do vyhlásenia tejto sudkyne, že sa cíti vo veci zaujatá,
pričom dôvodom na jej vylúčenie bola skutočnosť, že žalobkyňu (sťažovateľku) osobne
pozná.
7. Vzhľadom na rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach zo dňa 30. 9. 2013, ktorým
boli vylúčený sudcovia Okresného súdu Košice II z prejednávania a rozhodovania
predmetnej veci, nemožno považovať za sporné, že akékoľvek úkony v predmetnom konaní
vykonané sudkyňou Okresného súdu Košice II nemožno považovať za zákonné, keďže neboli
vykonané zákonnou sudkyňou. , rovnako ako všetci ostatní
sudcovia Okresného súdu Košice II boli už označeným rozhodnutím krajského súdu
vylúčení...
11. Aj keď je pravdou, že za priebeh konania do 28. 11. 2013, kedy bol spis
predložený Okresnému súdu Košice I, tento súd priamo nezodpovedá, nemôže sa na druhej
strane zbaviť zodpovednosti za to, že napriek tomu, že tento súd mal vedomosť o tom, že
v čase keď mu bol spis postúpený, konanie prebiehalo bez akéhokoľvek postupu smerom
k odstráneniu stavu právnej neistoty sťažovateľky, viac než rok, neprispôsobil tomuto stavu
konaniu svoj vlastný postup, a dokonca nepostupoval ani spôsobom, ktorý mu Občiansky
súdny poriadok v ust. § 6 výslovne ukladá, teda v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania
tak, aby ochrana práv bola rýchla a účinná.
12. Ako je zrejmé zo samotného vyjadrenia okresného súdu, prvé pojednávanie, ktoré
tento súd vo veci sťažovateľky nariadil sa malo uskutočniť po viac než štyri a pol
mesiacoch. Keďže z dôvodu práceneschopnosti sudkyne sa neuskutočnilo, ďalší termín
pojednávania určil súd na 23. 9. 2014, teda malo sa uskutočniť po desiatich mesiacoch od
postúpenia veci Okresnému súdu Košice I...
14. Pokiaľ ide o tvrdenie okresného súdu, že pojednávanie nariadené ne deň
23. 9. 2014 bolo odročené pre práceneschopnosť sťažovateľky, toto tvrdenie nie je pravdivé.
15. Ako vyplýva zo zápisnice o tomto pojednávaní, sťažovateľka súhlasila, aby sa
pojednávalo v jej neprítomnosti. Na pojednávanie sa neustanovil ani odporca, ktorý
rovnako súhlasil stým, aby sa pojednávalo v jeho neprítomnosti a súd vydal uznesenie „Súd
vec prejedná v neprítomnosti navrhovateľky a odporcu“. V ďalšom priebehu pojednávania
súd oboznámil obsah prípravy pojednávania a listinné dôkazy, ktoré boli obsahom spisu.
Po oboznámení s listinnými dôkazmi predniesla právna zástupkyňa sťažovateľky návrhy na
vykonanie dokazovania výsluchom svedkov, ktorých vo svojom prednese aj označila. Právny
zástupca odporcu vo svojom prednese uviedol, že nemá žiadne návrhy na vykonanie
dokazovania. Súd odročil predmetné pojednávanie na deň 16. 12. 2014, pričom dôvodom
na takýto postup bolo „vykonanie ďalšieho dokazovania“. Ako je zrejmé, žiaden z
účastníkov nenavrhoval výsluch sťažovateľky ako dôkaz podľa ust. § 131 ods. 1 OSP.
8
16. Pojednávania nariadeného na deň 16. 12. 2014 sa nezúčastnil ani odporca, ani
jeho právny zástupca, a toto bolo odročené na 24. 3. 2015. Sťažovateľka prostredníctvom
svojho právneho zástupcu oznámila, že je práceneschopná a súhlasí s tým, aby súd vykonal
pojednávanie v jej neprítomnosti. V uznesení o odročení sa uvádza ako dôvod odročenia,
vykonanie ďalšieho dokazovania, výsluch navrhovateľky a vykonanie ďalších dôkazov.
Žiadny svedkovia neboli na pojednávanie nariadené na deň 16. 12. 2014 predvolaní.
17. Na pojednávaní konanom dňa 24. 3. 2015 sa sťažovateľka nezúčastnila, pričom
prostredníctvom svojej právnej zástupkyne uviedla zdravotné dôvody neúčasti. Zároveň
prostredníctvom svoje právnej zástupkyne vzniesla námietku zaujatosti, ktorú, vychádzajúc
z obsahu e-mailu sťažovateľky, zdôvodnila jej právna zástupkyňa tým, že súd vo veci nekoná
a zároveň vyjadrila obavy o to, že tomto súde neprebieha spravodlivé konanie bez
prieťahov. Zároveň uviedla prostredníctvom právnej zástupkyne, že námietku zaujatosti
doručí do 20 dní súdu.
18. Právny zástupca odporcu na pojednávaní dňa 24. 3. 2015 v reakcii na prednes
právnej zástupkyne sťažovateľky uviedol, že skutočnosti uvádzané sťažovateľkou nie sú
dôvodom na vznesenie námietky zaujatosti a poukázal na to, že pokiaľ ju sťažovateľka
odôvodňuje tým, že na košických súdoch pracovala 25 rokov, uplynula lehota stanovená
zákonom na vznesenie tejto námietky, uviedol zároveň: „Zároveň by sme chceli uviesť,
že zvažujeme podanie podnetu na Centrum právnej pomoci na odňatie poskytnutej právnej
pomoci z dôvodu, že navrhovateľka sa opakovane nezúčastňuje pojednávaní na súde“.
19. Z vyššie uvedeného vyplýva, že okresný súd vo svojom vyjadrení bez akýchkoľvek
zábran a v rozpore so zásadou dôstojnosti, ktorá by mala byť imanentnou súčasťou nielen
súdnych pojednávaní, ale aj činnosti súdov vo všeobecnosti, klame ústavnému súdu, keď
pripisuje citovaný výrok právnej zástupkyni samotnej sťažovateľky.»
Napokon sťažovateľka v stanovisku k vyjadreniu okresného súdu k sťažnosti uviedla:
„... 23. Bez ohľadu na tvrdenie Okresného súdu Košice 1 o absolútnej
neodôvodnenosti sťažnosti, na č. 1. 175 sa nachádza písomné upozornenie predsedu súdu
vec pojednávajúcej sudkyni na vzniknuté prieťahy v konaní zo dňa 23. 11.2015.
24. Na pojednávaní konanom dňa 23. 2. 2016 súd vo veci rozhodol tak, že žalobu
sťažovateľky zamietol. Rozhodol napriek neúčasti sťažovateľky na tomto pojednávaní.
So zreteľom na uvedené nemožno priznať akúkoľvek relevanciu okresným súdom
zdôrazňovanej argumentácii o neúčasti sťažovateľky na pojednávaniach ako o okolnosti,
na ktorú by mal byť braný zreteľ. Ako už bolo uvedené, sťažovateľka bola v konaní
zastúpená právnou zástupkyňou a netrvala na svojej osobnej neúčasti na pojednávaniach.
Nežiadala ani raz z dôvodu svojej neúčasti pojednávanie odročiť. Účasť účastníka
občianskeho súdneho konania na pojednávaniach, je právom účastníka a nie jeho
povinnosťou a samotná neúčasť sťažovateľky na týchto pojednávaniach nijako neprispela
k dĺžke konania.
25. Ako už bolo vyššie a aj v sťažnosti uvedené, sťažovateľka v konaní nenavrhovala
svoj výsluch na dôkaz, ani takýto návrh nepredložil odporca v konaní. Zo zreteľom na
osobitný charakter konania o ochrane osobnosti a koncentračnú zásadu ovládajúcu toto
konanie, nie je doteraz zrejmé z ktorých konkrétnych ustanovení Občianskeho súdneho
poriadku súd vychádzal, ak napriek uvedenému, ako jeden z viacerých dôvodov na
odročenie pojednávania zo dňa 16. 12. 2014, uviedol výsluch sťažovateľky. Porozumieť
takémuto postupu možno o to menej, že súd vo veci a dňa 23. 2. 2016 rozhodol napriek
tomu, že dôkaz výsluchom sťažovateľky nevykonal.
26. Sťažovateľka dáva do pozornosti ústavnému súdu, že napriek tomu, že okresný
súd odročoval pojednávania z dôvodu vykonávania ďalšieho dokazovania, v skutočnosti
žiadne dokazovanie, z dôvodu ktorého pojednávania odročoval nevykonal, a ani v rámci
prípravy pojednávaní nevykonal žiadne úkony smerujúce k vykonaniu dokazovania.
27. Nakoniec sťažovateľka poukazuje na to, že napriek tomu, že rozsudok v jej veci
bol vynesený dňa 22. 3. 2016, spis bol predložený na rozhodnutie odvolaciemu súdu
7. 10. 2016, teda viac než po pol roku. Vzhľadom na to, že z vyjadrenia okresného súdu
vyplýva, že dňa 5. 10. 2016 mu bola doručená výzvy ústavného súdu na vyjadrenie,
nemožno mať žiadne rozumné pochybnosti o tom, že práve táto a len táto skutočnosť
primala okresný súd k tomuto úkonu.
28. Sťažovateľka poukazujúc na obsah svojej ústavnej sťažnosti a tohto podania,
je presvedčená o tom, že sú splnené podmienky na to, aby ústavný súd prijal jej sťažnosť
na ďalšie konanie a rozhodol o porušení v nej namietaných práv sťažovateľky postupom
Okresného súdu Košice I.“
10
8. Obsah súvisiaceho spisu okresného súdu potvrdzuje úkony uvedené v jeho
vyjadrení k sťažnosti z 10. októbra 2016, ktoré ústavný súd považuje za preukázané.
9. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona
o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru,
že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
10. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
11. Sťažovateľka sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov.
12. Sťažovateľka zároveň namieta aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého
každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote
prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.
13. Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho
súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr.
II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07, IV. ÚS 90/2010).
14. Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza
zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza
osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde
sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty
dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným
spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím
súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).
15. Pokiaľ ústavný súd v ďalšom texte poukazuje na Občiansky súdny poriadok
(ďalej len „OSP“), ide o znenie platné do 1. júla 2016.
16. Základnou povinnosťou súdu je zabezpečiť taký procesný postup v súdnom
konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
17. Táto povinnosť súdu vyplýva z § 6 OSP, ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti
so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná,
ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom
súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
18. Sudca je podľa § 117 ods. 1 druhej vety OSP povinný vykonávať vhodné
opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.
Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého
sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov, a z § 119 ods. 4 OSP, ak súd zistí,
že existuje dôležitý dôvod na odročenie pojednávania, bez zbytočného odkladu informuje
tých, ktorí boli predvolaní alebo upovedomení. Súd spravidla uvedie deň konania nového
pojednávania a dôvod na odročenie sa uvedie v zápisnici alebo poznamená v spise.
19. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní mohlo dôjsť k zbytočným
prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou
(III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú
12
právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka súdneho
konania a postup samotného súdu. Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha
prerokúvanej veci.
20. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že spory
o ochranu osobnosti s uplatnenou náhradou nemajetkovej ujmy tvoria súčasť bežnej
sporovej agendy všeobecných súdov, pričom o takýto prípad ide aj v predmetnej veci.
Ústavný súd poznamenáva, že napadnuté konanie nie je ani právne ani fakticky zložité,
metodika všeobecných súdov na postup v týchto veciach je dostatočne jasná a je podopretá
aj stabilizovanou judikatúrou.
21. Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval existenciu zbytočných
prieťahov v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 39 C 336/2013, bolo správanie
sťažovateľky ako účastníčky tohto súdneho konania.
Ústavný súd hodnotiac správanie sťažovateľky na základe obsahu súdneho spisu
konštatuje, že vo významnom rozsahu ovplyvnilo samotný priebeh napadnutého konania.
Rozsiahlu argumentáciu sťažovateľky zdôrazňujúcu, že okresný súd mohol napriek
jej neúčasti na všetkých nariadených pojednávaniach konať, pretože prostredníctvom svojej
právnej zástupkyne dávala súhlas na to, aby sa pojednávalo bez jej prítomnosti, ústavný súd
nemohol celkom akceptovať.
Podľa názoru ústavného súdu práve opakované nedostavovanie sa sťažovateľky na
nariadené pojednávania a najmä opakované vznášanie námietok zaujatosti sudcov
okresného súdu, ale aj Okresného súdu Košice II a Okresného súdu Košice-okolie
je potrebné vyhodnotiť ako skutočnosti, ktoré zásadným spôsobom ovplyvnili priebeh
a dĺžku napadnutého konania a ústavný súd ich zobral do úvahy pri rozhodovaní o priznaní
finančného zadosťučinenia.
22. Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo
k porušeniu označených práv sťažovateľky, bol postup okresného súdu.
23. Ústavný súd konštatuje, že napriek tomu, že okresný súd sa stal na konanie
vo veci príslušným až prikázaním veci na základe rozhodnutia krajského súdu sp. zn.
6 NcC 25/2013 z 30. septembra 2013, je potrebné zohľadniť, že napadnuté konanie v takej
citlivej veci pre sťažovateľku (ochrana osobnosti) už dovtedy prebiehalo na Okresnom súde
Košice II od 25. októbra 2010.
Celkovú dĺžku napadnutého konania (viac ako 6 rokov) až do jeho právoplatného
skončenia rozsudkom krajského súdu sp. zn. 2 Co 433/2016 z 2. februára 2017 vyhodnotil
ústavný súd v okolnostiach danej veci z ústavnoprávneho hľadiska ako neakceptovateľnú.
Ústavný súd poznamenáva, že prieťahy v napadnutom konaní konštatovala aj verejná
ochrankyňa práv v upovedomení o výsledkoch vyhovenia podnetu sťažovateľky
z 10. novembra 2015, na čo následne reagoval predseda okresného súdu 23. novembra 2015
písomným upovedomením, v ktorom zákonnej sudkyni uložil konať vo veci bez prieťahov.
24. Na základe uvedeného dospel ústavný súd k názoru, že postupom okresného súdu
v napadnutom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva
sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
III.
25. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým
vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané
finančné zadosťučinenie.
26. Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov
sa ho domáha. Z ustanovenia § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ak ústavný
súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné
právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov
od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.
14
27. Sťažovateľka vo svojej sťažnosti žiadala aj o priznanie finančného
zadosťučinenia v sume 10 000 € z dôvodov v nej uvedených. Poukázala najmä na to,
že „nekoncentrovaný a neefektívny postup Okresného súdu Košice I, poznačený zjavným
nedostatkom pozornosti, ktorú by mal súd venovať obsahu a účelu na vec sa vzťahujúcich
ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, vyvolala u nej nezvratný pocit márnosti
jej úsilia domôcť sa ochrany svojich práv a jej viera v efektívnosť fungovania súdneho
systému ochrany práv je navždy otrasená“.
28. Priznanie finančného zadosťučinenia, ktoré je peňažnou protihodnotou utrpenej
nemajetkovej ujmy, nie kompenzáciou za neúspech v konaní, podľa názoru ústavného súdu
v danom prípade neprichádza do úvahy, keďže sťažovateľka zásadným spôsobom prispela
k predĺženiu priebehu napadnutého konania, na čo ústavný súd poukázal pri vyhodnotení
veci podľa druhého kritéria, a preto ústavný súd v okolnostiach danej veci sťažovateľke
finančné zadosťučinenie nepriznal (bod 3 výroku tohto nálezu).
29. Napriek tomu, že ústavný súd konštatoval, že postupom okresného súdu
v napadnutom konaní došlo k porušeniu označených práv sťažovateľky, okresnému súdu
neprikázal konať bez zbytočných prieťahov, pretože napadnuté konanie bolo rozsudkom
krajského súdu sp. zn. 2 Co 433/2016 z 2. februára 2017 právoplatne skončené 24. februára
2017, a preto ústavný súd návrhu sťažovateľky uplatnenom podľa § 56 ods. 3 písm. a)
zákona o ústavnom súde nevyhovel (bod 3 výroku tohto nálezu).
30. Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré
vznikli v dôsledku jej právneho zastúpenia v konaní o jej sťažnosti advokátkou
JUDr. Ivetou Rajtákovou. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže
v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému
účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
31. Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej
mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2015, ktorá
bola 858 €.
32. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia,
podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 13a ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len
„vyhláška“). Úhrada za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2016 predstavuje spolu
s režijným paušálom (2 x 8,58 €) sumu 303,16 €.
33. Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej
zástupkyne sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 263 ods. 1 zákona
č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok) v lehote uvedenej v bode 2 výroku tohto
nálezu.
34. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie
je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku
tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 25. apríla 2017
16