Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 339/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. mája 2017 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa

Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ,

, zastúpeného advokátom JUDr. Stanislavom Rešutíkom,

M. R. Štefánika 29/36, Brezno, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa

a a jeho práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Brezno

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom č. k. -415

z 26. júna 2012 v spojení s opravným uznesením č. k. -472 z 13. februára 2015

a postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom č. k. -482 z 19. apríla 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. júla 2016

doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného

porušenia jeho základných práv podľa a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Brezno (ďalej len

„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej aj „napadnuté konanie

okresného súdu“) a postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej aj „napadnuté konanie krajského

súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ vystupoval v konaní pred okresným

súdom ako žalobca vo veci o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy proti

žalovanej Slovenskej republike – Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky.

Vo svojej žalobe žiadal, aby okresný súd určil, že postupom sudkyne JUDr. Ivety Jenčovej

vo veciach vedených na Okresnom súde Kežmarok došlo k zásahu do jeho práva na ochranu

osobnosti, pretože táto sudkyňa ho vo vyhlásení predpojatosti označila ako „chronického

sťažovateľa, ktorý sa sústavne sťažuje na činnosť súdu“. Okresný súd rozsudkom č. k.

-415 z 26. júna 2012 žalobu sťažovateľa v celom rozsahu zamietol a uložil mu

povinnosť nahradiť trovy konania žalovanej. Sťažovateľ podal proti tomuto rozsudku

odvolanie. Krajský súd rozsudkom č. k. -482 z 19. apríla 2016 rozsudok

okresného súdu potvrdil.

Sťažovateľ pred ústavným namieta, že označenie „chronický sťažovateľ“ je

neprípustné a že okresný súd v napadnutom konaní nerešpektoval jeho dôstojnosť a vážnosť

ako účastníka konania. Označenie „chronický sťažovateľ“ navyše vzbudzuje dojem, že

sťažovateľ je kverulant, teda osoba trpiaca poruchou osobnosti, resp. duševne chorá osoba.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu jeho práv podľa a

ods. 1 dohovoru sťažovateľ uviedol, že okresný súd vo veci rozhodol 26. júna 2012, no

rozsudok mu bol doručený až 13. februára 2015, teda po 31 mesiacoch. Prieťahy mal podľa

sťažovateľa spôsobiť aj krajský súd, ktorý vo veci konal viac ako jeden rok.

Pokiaľ ide o namietané porušenie sťažovateľových práv podľa

a čl. 6 ods. 1 dohovoru, sudkyňa JUDr. Iveta Jenčová tým, že sťažovateľa označila ako

„chronického sťažovateľa“, postupovala voči nemu znevažujúco, pričom konala z osobnej

pomsty za oprávnené sťažnosti sťažovateľa na prieťahy v konaniach, v ktorých je zákonnou

sudkyňou. V jednom z týchto konaní konštatoval prieťahy a porušenie práv sťažovateľa aj

ústavný súd (), v dôsledku čoho bolo proti sudkyni JUDr. Ivete Jenčovej

vedené disciplinárne konanie.

Napokon sťažovateľ poukázal na svojvoľný postup všeobecných súdov, ktoré mu

uložili povinnosť nahradiť žalovanej trovy konania aj napriek tomu, že k zásahu do jeho

práva na ochranu osobnosti v skutočnosti došlo, i keď tento zásah všeobecné súdy

nevyhodnotili ako nezákonný.

Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom vysloví porušenie jeho

základných práv podľa a a práva podľa

dohovoru v napadnutom konaní okresného súdu a v napadnutom konaní krajského súdu,

ďalej zruší rozsudok okresného súdu č. k. -415 z 26. júna 2012 v spojení

s opravným uznesením č. k. -472 z 13. februára 2015 a rozsudok krajského

súdu č. k. -482 z 19. apríla 2016, vec vráti okresnému súdu na ďalšie

konanie a prizná mu finančné zadosťučinenie v sume 18 000 eur a náhradu trov konania.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa . Podľa

ods. 2 môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže

odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.A K namietanému porušeniu práv sťažovateľa podľa

a čl. 6 ods. 1 dohovoru v napadnutom konaní okresného súdu a v napadnutom konaní

krajského súdu

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva

podľa , podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne

prerokovala bez zbytočných prieťahov, a zároveň namieta aj porušenie čl. 6 ods. 1

dohovoru, podľa ktorého každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom. Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide

o právo na prejednanie veci v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno v obsahu

týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (, , ).

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je

odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia

všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby

domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až

právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý

znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m.

).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. , ,

) sa ochrana základného práva podľa poskytuje v konaní

pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušenie základného

práva označenými orgánmi verejnej moci ešte trvalo. Ak v čase, keď došla sťažnosť

ústavnému súdu, už nedochádza k porušovaniu označeného základného práva, ústavný súd

sťažnosť zásadne odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde). Vychádza pri tom z toho, že účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa

rozhodnutia orgánu verejnej moci (pozri napr. , , ).

Sťažovateľ v sťažnosti, ktorá bola ústavnému súdu doručená 20. júla 2016, namieta

porušenie svojho základného práva podľa a práva podľa

dohovoru postupom okresného súdu a krajského súdu v označenom konaní. Z obsahu

sťažnosti však jednoznačne vyplýva, že v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu už bolo

konanie pred všeobecnými súdmi právoplatne skončené (právoplatnosť 18. mája 2016),

a teda tvrdené porušovanie označených práv sťažovateľa na okresnom súde a na krajskom

súde netrvalo. Z toho dôvodu ústavný súd túto časť sťažnosti odmietol už po jej

predbežnom prerokovaní podľa pre jej zjavnú

neopodstatnenosť.

II.B K namietanému porušeniu práv sťažovateľa podľa

a čl. 6 ods. 1 dohovoru v napadnutom konaní okresného súdu

Princíp subsidiarity vyplývajúci z znamená, že ústavný súd

môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľov a vecne sa zaoberať iba tými

sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti

domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych

prostriedkov, ktoré mu na to zákon poskytuje. Namietané porušenie niektorého

zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu

na konanie o nich.

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie

je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou

všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré

sú v občianskom súdnom konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na

konkrétny prípad v súlade s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa

, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných

slobôd, ktoré alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje.

Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý

nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na

ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity

právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v

(m. m. , , ).

V súvislosti so skúmaním podmienok konania vo vzťahu k tejto časti sťažnosti

ústavný súd konštatuje, že proti rozsudku okresného súdu bol sťažovateľ oprávnený podať

odvolanie, o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodovať krajský súd. Z okolností

prípadu je zrejmé, že sťažovateľ toto svoje právo aj využil. V danom prípade teda existoval

iný súd predpokladaný , ktorý mal právomoc poskytnúť sťažovateľovi

ochranu pred namietaným porušením označených práv.

Z ústavného hľadiska je preto podstatné a určujúce len preskúmanie postupu

krajského súdu, ktorý v danom prípade právoplatne rozhodoval o podanom opravnom

prostriedku v rámci odvolacieho konania (obdobne , ,

). Právomoc krajského súdu tak vylučuje právomoc ústavného súdu na

konanie o sťažnosti proti napadnutému konaniu okresného súdu. V dôsledku uvedeného

ústavný súd túto časť sťažnosti odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie

podľa .

II.C K namietanému porušeniu práv sťažovateľa podľa

a čl. 6 ods. 1 dohovoru v napadnutom konaní krajského súdu

Podstatou tejto časti sťažnosti je skutočnosť, že sudkyňa sťažovateľa v písomnom

vyhlásení predpojatosti označila ako „chronického sťažovateľa, ktorý sa sústavne sťažuje

na činnosť súdu“. Sťažovateľ napáda závery okresného súdu a krajského súdu, ktoré jeho

žalobu o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy zamietli.

Ústavný súd v prvom rade poukazuje na svoju judikatúru, podľa ktorej odôvodnenie

rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (m. m.

, , , ), pretože prvostupňové

a odvolacie konanie tvoria z hľadiska predmetu konania jeden celok. Vzhľadom na

potvrdenie vecnej správnosti rozsudku okresného súdu, ako aj stotožnenie sa krajského súdu

s právnym posúdením veci okresným súdom sa ústavný súd oboznámil aj s obsahom

prvostupňového rozsudku.

Okresný súd v relevantnej časti odôvodnenia uviedol: „Krajský súd v Prešove

rozhodujúc o vyslovení zaujatosti zo strany zákonnej sudkyne vo všetkých posudzovaných

prípadoch rozhodol tak, že sudkyňa nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci,

vo svojich rozhodnutiach namietanú formuláciu podrobil kritike v tom smere, že ani

prípadné podávanie sťažnosti nemôže byť dôvodom pre vylúčenie sudcu. Krajský súd

v Prešove sudkyňou uvádzané dôvody nepovažoval za dostatočné pre vylúčenie sudcu.

K odňatiu účastníka konania zákonnému sudcovi tak nedošlo.

Listinu – vyslovenie predpojatosti o namietanom obsahu a jej obsah nemožno

považovať za tvrdenie urobené verejne. Táto listina je založená v súdnych spisoch, v

ktorých bola zaujatosť namietaná a smerovala predsedovi Okresného súdu Kežmarok,

pričom o vylúčení, resp. nevylúčení rozhodovali senáty Krajského súdu v Prešove. Osoby,

ktoré mali možnosť sa s uvedeným obsahom listín oboznámiť, sú povinné o týchto

skutočnostiach zachovávať mlčanlivosť a nijakým spôsobom nebolo preukázané, že by sa v

dôsledku namietaných formulácii zhoršilo postavenie žalobcu ako účastníka konania, či už

na Okresnom súde Kežmarok alebo na Krajskom súde v Prešove.

Zo strany konajúcej sudkyne vo vyslovení zaujatosti išlo len o uvedenie subjektívnych

dôvodov, pre ktoré sa cítila byť vo veciach zaujatá, na ktoré vyslovenie zaujatosti bola

v zmysle zákona povinná, aj keď sa ňou uvádzané dôvody vrátane namietanej formulácie

boli podľa rozhodnutí Krajského súdu v Prešove nedostatočné. Z rozhodnutí Krajského

súdu v Prešove pritom vyplýva, že pravdivosťou namietaného tvrdenia sa ani nezaoberali,

nakoľko aj keby namietaná formulácia bola pravdivá, nebol by to dôvod pre vylúčenie

zákonného sudcu.

Nakoľko zo strany konajúcej sudkyne išlo len o uvedenie subjektívnych dôvodov,

nemožno ich považovať za skutkové tvrdenie, prípadne hodnotiaci úsudok a nemožno ich

bez ďalšieho oddeliť od ďalších tvrdení uvedených vo vyslovení predpojatosti. Z obsahu

uvedenej listiny má súd zato, že subjektívnym dôvodom pre vyslovenie zaujatosti bolo

podanie návrhu na disciplinárne konanie, pre ktorý sa zákonná sudkyňa vyslovila, že voči

žalobcovi ako účastníkovi konania pociťuje subjektívnu zaujatosť, pre ktorú nie je schopná

vo veci konať a rozhodnúť. Namietaná formulácia je k uvádzanému dôvodu zaujatosti podľa

názoru súdu formuláciou nadbytočnou a navyše pomerne nešťastne formulovanou, avšak

bez toho, aby sama o sebe bola spôsobilá privodiť žalobcovi ujmu, najmä ak nebola

urobená verejne, oboznámil sa s ňou len úzky okruh osôb, a nebolo preukázané, že by sa

v tom dôsledku postavenie žalobcu ako subjektu právnych vzťahov akýmkoľvek spôsobom

zhoršilo.“

Krajský súd po odvolaní sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu konštatoval, že

okresný súd dospel k správnym skutkovým a právnym záverom a že sa s rozsudkom

okresného súdu a s jeho dôvodmi stotožňuje. Krajský súd uviedol: „Odvolací súd v zhode

s názorom prvostupňového súdu dospel k záveru, že uvedená formulácia nie je spôsobilou

zasiahnuť do práva na ochranu osobnosti, konkrétne práva na zachovanie občianskej cti

a ľudskej dôstojnosti s prihliadnutím na konkrétne okolnosti prípadu. Prvostupňový súd

správne pri posudzovaní spôsobilosti namietanej formulácie porušiť právo na ochranu

osobnosti žalobcu vzal do úvahy, že nadriadený súd rozhodujúc o vyslovení zaujatosti

zo strany zákonnej sudkyne rozhodol, že sudkyňa z prejednávania a rozhodovania veci

vylúčená nie je s tým, že ani prípadné podávanie sťažností nemôže byť dôvodom pre

vylúčenie sudcu. Prvostupňový súd tiež správne prihliadol na tú okolnosť, že obsah

namietaného tvrdenia v listine nemožno považovať za tvrdenie urobené verejne a pokiaľ

žalobca namietal, že z okolností prípadu a z pohľadu na jeho osobu je nepochybné, že sa

s tvrdeniami o jeho osobe oboznámili desiatky či stovky sudcov, prokurátorov, advokátov

a iných osôb a medzi týmito kruhmi je značne znevážený, túto tvrdenú skutočnosť v konaní

žiadnym spôsobom nepreukázal. Rovnako prvostupňový súd pri posudzovaní uplatňovaného

nároku žalobcu správne prihliadol aj na tú skutočnosť, že zo strany konajúcej sudkyne pri

uplatnení námietky zaujatosti išlo o uvedenie subjektívnych dôvodov, nemožno ich

považovať za skutkové tvrdenie, prípadne hodnotiaci úsudok spôsobilý porušiť právo na

ochranu osobnosti, pričom tieto subjektívne dôvody uvádzané zákonnou sudkyňou nemožno

bez ďalšieho oddeliť od ostatných tvrdených uvedených vo vyslovení predpojatosti.

V odôvodnení rozhodnutia prvostupňový súd správne tiež poukázal na to, že namietaná

formulácia je vo vzťahu k uvádzanému dôvodu zaujatosti formuláciou nadbytočnou a

navyše pomerne nešťastne formulovanou avšak bez toho, aby sama o sebe bola spôsobilá

privodiť žalobcovi ujmu najmä za situácie, že nebola urobená verejne, oboznámil sa s ňou

len úzky okruh osôb, ktoré sú viazané mlčanlivosťou, pričom nebolo preukázané, že by sa

v dôsledku toho postavenie žalobcu, ako subjektu právnych vzťahov, akýmkoľvek spôsobom

zhoršilo.“

Závery všeobecných súdov o tom, že vyjadrenie zákonnej sudkyne o sťažovateľovi

nebolo urobené verejne, že ho nemožno bez ďalšieho oddeliť od celého obsahu a kontextu

jej vyhlásenia a že nebolo preukázané, že by sa postavenie sťažovateľa v dôsledku

predmetného vyjadrenia akýmkoľvek spôsobom zhoršilo, sťažovateľ vo svojej sťažnosti

pred ústavným súdom nijakým relevantným spôsobom nespochybnil. Ústavný súd preto

zastáva názor, že v okolnostiach tejto veci (vyjadrenie urobené neverejne vo vyhlásení

adresovanom predsedovi súdu, ktoré je navyše potrebné vnímať v kontexte celého obsahu

vyhlásenia) namietaný zásah do práv sťažovateľa nedosahuje takú intenzitu, ktorá by

ústavný súd mohla viesť k vysloveniu porušenia označených práv sťažovateľa.

V dôsledku uvedeného ústavný súd túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2

ako zjavne neopodstatnenú.

Z dôvodu, že sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá ako celok, sa ústavný súd

ďalšími požiadavkami sťažovateľa nezaoberal, pretože rozhodovanie o nich je podmienené

vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v danom prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. mája 2017